Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/307/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015892650 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1015892650.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Kataríny Javorčíkovej, v spore žalobcu: A. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX/XX, P., zastúpeného spoločnosťou Kanisová & Kanis Advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Ďumbierska 3F, Bratislava, IČO: 36 836 460, proti žalovanému: Würth spol. s r.o., IČO: 00 684 864, Pribylinská 2, Bratislava, IČO: 00 684 864, zastúpenému advokátom JUDr. Petrom Várošim, so sídlom Záhrebská 6, Bratislava, o zaplatenie 2.381,52 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 24.09.2014, č. k. 21C/86/2014-115, a o odvolaní žalovaného proti uzneseniu zo dňa 04.04.2014, č. k. 21C/86/2014-34, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 24.09.2014, č. k. 21C/86/2014-115, v celom rozsahu p o t v r d z u j e . Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie. II. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 04.04.2014, č. k. 21C/86/2014-34 m e n í tak, že nárok žalobcu vo výške 100,- eur, uplatnený na pojednávaní konanom dňa 04.04.2014, z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : K výroku I: 1. Žalobným návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len súd prvej inštancie) dňa 24.09.2013, sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 2.381,52 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 2.381,52 eur odo dňa 11.09.2013 do zaplatenia, a nahradiť mu trovy konania. Návrh odôvodnil tým, že od roku 1996 bol zamestnancom žalovaného v pracovnom zaradení „pracovník pre vonkajšiu službu“ (obchodný zástupca). Dňa 27.03.2013 mu žalovaný doručil poštou list s označením „Okamžité skončenie pracovného pomeru“, v ktorom mu oznámil, že s ním okamžite končí pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej disciplíny ku dňu 31.03.2013. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaslal žalovanému dňa 07.05.2013 list s označením „Oznámenie zamestnanca o trvaní na ďalšom zamestnávaní“, ktorý bol žalovanému doručený dňa 09.05.2013. V liste žalobca žalovanému oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na tom, aby ho žalovaný aj naďalej zamestnával. Žalovaný na list žiadnym spôsobom nereagoval, a preto žalobca podal dňa 24.05.2013 na Okresný súd Bratislava III žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, konanie o ktorej bolo vedené pod sp. zn. 21Cpr 2/2013. V priebehu konania došlo medzi stranami k urovnaniu všetkých sporov na základe uzavretia Dohody o urovnaní zo dňa 28.08.2013. Žalovaný sa v dohode zaviazal vyplatiť žalobcovi najneskôr do 10.09.2013 sumu 7.739,44 eur, ktorá predstavovala osemnásobok priemerného mesačného zárobku žalobcu za rozhodné obdobie. Žalovaný však žalobcovi nevyplatil celú sumu, na ktorej sa dohodli, a na účet žalobcu poukázal len sumu 5.357,92 eur. Ani po opakovaných výzvach žalovaný zvyšnú časť dohodnutej sumy žalobcovi neuhradil. 2. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť z dôvodu, že v čl. II bod 2. Dohody o urovnaní, uzavretej účastníkmi konania podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka, sa dohodli, že žalovaný vyplatí žalobcovi najneskôr dňa 10.09.2013 odstupné v celkovej výške 7.739,44 eur, ktoré predstavuje osemnásobok priemerného mesačného zárobku žalobcu za rozhodné obdobie. Žalovaný ako zamestnávateľ v dohodnutom termíne vyplatil žalobcovi sumu 5.357,92 eur ako netto sumu, a rozdiel (žalovanú sumu 2.381,52 eur) jednotlivo odviedol podľa príslušných právnych predpisov (zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a zákona č. 295/2003 Z. z. o dani z príjmu) ako poistné na sociálne poistenie, preddavky na zdravotné poistenie a preddavok na daň z príjmu. 3. Rozsudkom zo dňa 24.09.2014, č. k. 21C/86/2014-115, súd prvej inštancie návrh v celom rozsahu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu predstavujúcu súdny poplatok za odpor 142,50 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 655,18 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 4. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami Občianskeho zákonníka, konkrétne § 585 ods. 1-3, § 586 ods. 1, ako aj ustanovením § 76 ods. 5 Zákonníka práce, a vecne tým, že na základe vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že na tamojšom súde bolo od 27.05.2013 vedené konanie o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného zo dňa 27.03.2013 a o náhradu mzdy, ktoré konanie bolo vedené pod sp. zn. 21Cpr 2/2013. Dňa 28.08.2013 bola medzi účastníkmi konania uzatvorená Dohoda o urovnaní v zmysle § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka, vypracovaná právnym zástupcom žalobcu, na základe ktorej z dôvodu nezhôd v spore sp. zn. 21Cpr 2/2013 účastníci konania urovnali svoj pracovnoprávny vzťah tak, že žalovaný sa zaviazal vyplatiť v zmysle čl. II bod 2. dohody žalobcovi odstupné vo výške 7.739,44 eur ako osemnásobok priemerného mesačného zárobku za rozhodné obdobie a žalobca sa zaviazal vziať žalobu vedenú pod sp. zn. 21Cpr 2/2012 späť. Z dôvodu, že žalovaný ako zamestnávateľ vyplatil žalobcovi sumu 5.375,92 eur ako sumu odstupného vo výške 7.739,44 eur brutto, čo vyplýva aj zo mzdového listu žalobcu za mesiac august 2013, žalobca vzal dňa 19.09.2013 návrh vedený pod sp. zn. 21Cpr 2/2013 späť práve z dôvodu mimosúdnej dohody so žalovaným, v dôsledku čoho bolo konanie sp. zn. 21Cpr 2/2013 zastavené uznesením zo dňa 26.09.2013, právoplatným dňa 18.10.2013. Suma vo výške 5.375,92 eur bola vyplatená žalobcovi ako suma netto z dohodnutého odstupného 7.739,44 eur. Žalovaný za žalobcu zo sumy 7.739,44 eur odviedol odvody do Sociálnej poisťovne, zdravotnej poisťovne, preddavok na daň v celkovej výške 2.381,52 eur, a z tohto dôvodu žalobcovi ani nevyplatil dohodnutú sumu odstupného. Z predmetnej Dohody o urovnaní vyplýva, že dohodnutá suma 7.739,44 eur mala predstavovať osemmesačné odstupné ako kompenzáciu príjmu zamestnanca - žalobcu za obdobie odo dňa obdržania okamžitého skončenia pracovného pomeru od žalovaného až do momentu uzavretia Dohody. Súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a zákona č. 295/2003 Z. z. o dani z príjmov vzniká zamestnávateľovi povinnosť odviesť z priznanej náhrady mzdy, ako i odstupného, poistné na sociálne poistenie, preddavok na zdravotné poistenie, preddavok na daň z príjmu. Zákon o sociálnom poistení rozlišuje, či o neplatnosti skončenia pracovného pomeru rozhodol súd alebo došlo k mimosúdnej dohode, pričom na prejednávanú vec sa vzťahuje § 139b zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ktorý sa uplatňuje v prípade, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa už netrvá. Vtedy sa poskytnutá náhrada mzdy, príp. odstupné, považuje za príjem po zániku povinného sociálneho poistenia a vymeriavací základ sa určuje podľa § 139b zákona č. 461/2003 Z. z., kedy je vymeriavacím základom pomerná časť tohto príjmu pripadajúca na každý kalendárny mesiac trvania poistenia v poslednom kalendárnom roku, čo sa uplatňuje aj u zdravotného poistenia. Keďže je nepochybné, že odstupné podlieha odvodovej a daňovej povinnosti, bolo povinnosťou žalovaného ako zamestnávateľa aj v zmysle Dohody o urovnaní, ktorej predmetom bola úprava ich pracovnoprávnych vzťahov, vykonať odvody tak, ako učinil. Vzhľadom na skutočnosť, že aj Dohodu o urovnaní uzavretú podľa § 585 Občianskeho zákonníka podľa občianskoprávnych predpisov je potrebné chápať a vysvetľovať v kontexte vôle oboch účastníkov tak, že ňou chceli upraviť ich pracovnoprávny vzťah z neplatného skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, je vylúčené, aby sa touto dohodou upravil vznik nového právneho vzťahu - občianskoprávneho a žalovaný by bol zaviazaný bez akéhokoľvek právneho titulu na plnenie sumy 7.739,44 eur žalobcovi. 5. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný mal odvodovú povinnosť za bývalého zamestnanca - žalobcu z poskytnutej sumy odstupného, a žalobcovi správne vyplatil dohodnutú sumu odstupného v netto príjme po vykonaní zrážok a odvodov, je nárok žalobcu uplatnený žalobou nedôvodný. 6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) a v konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu súdneho poplatku za odpor vo výške 142,50 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 655,18 eur za 5 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd - odpor, účasť na pojednávaniach dňa 06.05.2014, 20.06.2014 a 24.09.2014). 7. Rozsudok bol doručený žalobcovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 24.11.2014 a žalovanému prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 08.12.2014. 8. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote, dňa 09.12.2014, odvolanie žalobca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Namietol, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil sumu, na vyplatení ktorej sa účastníci dohodli, ako odstupné v zmysle ustanovení zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce. Súd neprihliadal na skutočnú vôľu účastníkov a na komunikáciu účastníkov pred uzatvorením Dohody o urovnaní. Súd nezohľadnil tvrdenia žalobcu, že pojem „odstupné“ bol do dohody zakotvený až po určení sumy v celkovej výške 7.739,44 eur, na ktorej vyplatení sa účastníci dohodli. Ak by žalovaný nenavrhol zakotviť do Dohody o urovnaní termín „odstupné“, bolo by jednoznačné a nevyvrátiteľné, že Dohoda o urovnaní sa spravuje režimom Občianskeho zákonníka. Na základe gramatického výkladu slovného spojenia „vyplatí v celkovej výške“ je zrejmé, že skutočnou vôľou žalobcu, ako aj žalovaného, bolo dohodnúť sa na urovnaní všetkých svojich sporov a dohodnúť sa na poskytnutí presne určenej peňažnej čiastky žalobcovi zo strany žalovaného. Súd nesprávne posúdil sumu ako „odstupné“ aj napriek povahe inštitútu odstupného zakotveného v Zákonníku práce. Hlavným účelom poskytovania odstupného je určitá satisfakcia poskytnutá zamestnancovi zo strany zamestnávateľa za to, že pracovný pomer končí skôr, ako účastníci pôvodne v pracovnej zmluve predpokladali. Je preto v rozpore s logikou veci, právnou teóriou, ako aj ustálenou judikatúrou súdov, aby zamestnávateľ, ktorý ukončí pracovný pomer so zamestnancom pre porušenie pracovnej disciplíny, čím v danom prípade odôvodňoval žalovaný okamžité skončenie pracovného pomeru, poskytoval zamestnancovi takúto satisfakciu vo forme odstupného. Žalovaný ukončil so žalobcom pracovný pomer okamžite dňa 22.03.2013. Zamestnanec na vyplatenie odstupného v takomto prípade nemá akékoľvek právo, a zamestnávateľ sa so zamestnancom na odstupnom dohodovať nemusí, nakoľko pri okamžitom skončení pracovného pomeru nemá zamestnanec právo na zaplatenie odstupného, prípadne inej sumy predstavujúcej satisfakciu za ukončenie pracovného pomeru. Nepochybne tak vyplýva, že účastníci sa v Dohode o urovnaní nedohodli na vyplatení osemmesačného odstupného, ale na vyplatení sumy v celkovej výške 7.739,44 eur. Keďže žalovaný bol zaviazaný na plnenie presne určenej sumy, a strany sa zároveň nedohodli na tom, že žalovaný má povinnosť zraziť na úkor dohodnutej sumy preddavok na daň, prípadne realizovať iné odvodové povinnosti, túto sumu mal preto povinnosť uhradiť žalobcovi v plnej výške. Skutočnou vôľou účastníkov bolo práve dohodnúť sa na vyplatení sumy žalobcovi, ktorej celková výška bola určená v samotnom texte Dohody o urovnaní bez jej ďalšej zmeny, znižovania alebo zvyšovania, a to už na základe akejkoľvek skutočnosti. Súd nielenže nevysvetlil, prečo mal za preukázané, že účastníci sa dohodli na odstupnom, nevysvetlil taktiež, prečo považoval túto sumu odkláňajúc sa od slovného spojenia „vyplatí v celkovej výške žalobcovi“ za brutto vyjadrenie, a neodôvodnil, prečo v konkrétnom prípade mal za preukázanú dohodu o tejto alternatíve, a nie o vyjadrení sumy netto, prípadne prečo sa nezaoberal možnosťou, že účastníci sa mohli dohodnúť v Dohode taktiež na celkovej cene práce, a teda daná suma mohla byť znížená nielen o odvody zamestnanca ale aj o odvody zamestnávateľa. Súd tak nezistil dostatočne skutočnú vôľu zmluvných strán, nesprávne právne posúdil záväzok účastníkov a vychádzal výhradne zo svojich vlastných domnienok a predpokladov. Súd z listinných dôkazov a prednesov účastníkov nesprávne vyvodil, že suma určená v Dohode o urovnaní predstavuje kompenzáciu za čas od okamžitého skončenia pracovného pomeru do podpísania Dohody. Žalovaný skončil so žalobcom okamžite pracovný pomer dňa 22.03.2013, Dohoda o urovnaní bola podpísaná dňa 28.08.2013 a medzi týmito dvoma dátumami neuplynulo 8 mesiacov tak, ako uvádza v odôvodnení rozsudku prvostupňový súd. Táto skutočnosť plne preukazuje nesprávne právne závery prvostupňového súdu a taktiež skutočnosť, že pri rokovaní o obsahu Dohody o urovnaní bola výška priemernej mesačnej mzdy žalobcu kritériom, pomocou ktorého určili sumu, ktorú sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi. Dôvodom takéhoto postupu bolo uľahčenie komunikácie a určenie sumy, a nie kvalifikovanie vyplatenej sumy ako odstupného so všetkými s tým súvisiacimi následkami. Z uvedeného je nepochybné, že napadnutý rozsudok je založený na nedostatočnom zistení skutkového stavu a nesprávnom právnom posúdení veci. Súd tiež nesprávne považoval Dohodu o urovnaní za prostriedok, ktorým si žalobca ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ upravili ich pracovnoprávne vzťahy. Účastníci si uzatvorením Dohody o urovnaní urovnali všetky svoje spory, pričom nahradili svoje existujúce záväzky novým záväzkom z dohody vyplývajúcim. Dohoda o urovnaní bola uzatvorená po skončení pracovného pomeru žalobcu u žalovaného, a to v súvislosti so súdnym sporom, ktorý bol vedený na prvostupňovom súde. V danom prípade nejde o poskytnutie finančnej sumy v súvislosti s pracovným pomerom, nakoľko tento už skončil, žalobcovi z neho nevyplývali voči žalovanému žiadne finančné nároky a účastníci touto dohodou nechceli spätne upraviť právny vzťah, ktorý už zanikol. Žalovaný poskytol peňažnú sumu žalobcovi v súvislosti so súdnym sporom ako finančné vyrovnanie za to, že žalobca nebude trvať na svojom návrhu na začatie konania. Po okamžitom skončení pracovného pomeru žalobcu u žalovaného a zániku pracovnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi sa už medzi nimi neuplatňovali pracovnoprávne predpisy a kogentné vymedzenie zmluvných typov, ktoré medzi sebou môžu uzatvárať v zmysle Zákonníka práce, ale práve naopak, skončením pracovnoprávneho vzťahu sa účastníci dostali do rovnoprávnej pozície, v ktorej z titulu zmluvnej slobody môžu medzi sebou uzatvárať zmluvy, a vstupovať do záväzkových vzťahov, čoho vyjadrením bolo taktiež uzatvorenie Dohody o urovnaní. O neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhrade mzdy nebolo rozhodnuté súdom. Žalobca akceptoval okamžité skončenie pracovného pomeru, a žalovaný preto od tohto momentu prestal vystupovať v pozícii zamestnávateľa, a žalobca v pozícii zamestnanca. Vzťahy vznikajúce následne medzi žalobcom a žalovaným preto nepodliehajú režimu pracovnoprávnych predpisov. Žalobca si preto po skončení pracovného pomeru a bez súdneho rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru nemohol uplatňovať voči žalovanému akékoľvek nároky vyplývajúce z pracovného pomeru a jeho skončenia. Nakoľko pracovný pomer žalobcu u žalovaného už odo dňa 22.03.2013 netrval, účastníci sa nemohli dohodnúť na jeho urovnaní, prípadne na akýchkoľvek nárokoch z tohto pracovného pomeru vyplývajúcich. Ak by mal žalovaný povinnosť odviesť zo sumy, na vyplatení ktorej sa dohodol so žalobcom, povinné odvody, ich občianskoprávny vzťah by bol transformovaný na pracovnoprávny vzťah, čím by v konečnom dôsledku žalovaný smeroval k tomu, aby svojim konaním nahradil rozhodnutie súdu a sám uznal, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 22.03.2013 nebolo platné, pracovný pomer žalobcu u žalovaného trval až do podpísania dohody, a až na základe dohody bol pracovný pomer žalobcu ukončený. Takýto stav by bol v rozpore nielen s predchádzajúcim konaním žalovaného, ale aj s vôľou oboch strán vyjadrenou v dohode, a to urovnať všetky spory medzi stranami existujúce. Žalobca preto považuje výklad obsahu Dohody o urovnaní prvostupňovým súdom za nesprávny a nesúladný s výkladovými pravidlami zakotvenými v § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Peňažná suma určená v Dohode o urovnaní predstavuje finančné vyrovnanie medzi účastníkmi mimo režimu Zákonníka práce, ide o občianskoprávny záväzok bez odvodových povinností jednej zo strán dohody. Žiadal preto, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že vyhovie jeho žalobnému návrhu, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. 9. Žalovaný, ktorému bolo odvolanie doručené dňa 02.02.2015, sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 10. Vec s odvolaním žalobcu bola predložená odvolaciemu súdu dňa 25.06.2015. 11. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti nový procesný predpis - zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016 (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, a dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci vecne správne. Nie je tak dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd preto postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP svoj rozsudok verejne vyhlásil dňa 16.10.2018. 13. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozsudok súdu prvej inštancie dostatočne jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy, ako aj s obranou žalovaného. Skutkové zistenia, a na ich základe aj záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti nároku uplatneného žalobcom, považuje odvolací súd za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. Súd prvej inštancie vykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie, tak aby riadne zistil skutkový stav veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a na základe ich vyhodnotenia dospel aj k správnym skutkovým a právnym záverom, pričom svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. 14. V odvolaní uvedené námietky žalobcu nie sú spôsobilé ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostatočne vyčerpávajúce, plne zodpovedajúce ust. § 157 ods. 2 OSP (procesného predpisu účinného do 30.06.2016), a preto si nežiada ani obšírne doplniť dôvody na zdôraznenie jeho správnosti, nakoľko odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už len nasledovné: 15. Je nesporné, že účelom Dohody o urovnaní zo dňa 28.08.2013 bolo ukončenie súdneho sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 21Cpr 2/2013 o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, a to mimosúdne, bez rozhodnutia súdu. Zjavne tak vôľou strán Dohody o urovnaní bolo urovnať pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom, ukončenie ktorého spochybnil žalobca podaním žaloby, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy odo dňa 09.05.2013 (odkedy žalobca žalovanému oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na tom, aby ho žalovaný aj naďalej zamestnával) až do právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo dovtedy, kým žalovaný neumožní žalobcovi opäť vykonávať prácu. Nedôvodná je tak námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutočnú vôľu zmluvných strán, keďže táto vyplýva priamo zo samotnej Dohody o urovnaní. 16. Mylný je aj názor žalobcu, že keďže jeho pracovný pomer u žalovaného už odo dňa 22.03.2013 netrval, nemohli sa so žalovaným dohodnúť na jeho urovnaní, prípadne na akýchkoľvek nárokoch z tohto pracovného pomeru vyplývajúcich. Práve uzavretie Dohody o urovnaní dňa 28.08.2013, podľa ktorej sa v čl. II bode 1. zmluvné strany „dohodli na urovnaní všetkých svojich sporov“ (zjavne súvisiacich len so súdnym sporom sp. zn. 21Cpr 2/2013, ako vyplýva z čl. I. bodu 2. dohody) a späťvzatie žaloby v súdnom konaní sp. zn. 21Cpr 2/2013 dňa 19.09.2013 (po tom, ako žalovaný vyplatil žalobcovi netto sumu z dohodnutej sumy odstupného podľa čl. II bodu 2. dohody ako osemnásobok priemerného mesačného zárobku za rozhodné obdobie) viedlo následne k právoplatnému skončeniu pracovného sporu medzi žalobcom a žalovaným na súde bez meritórneho rozhodnutia. Uzavretie mimosúdnej Dohody o urovnaní vyplatením odstupného bolo v prospech zamestnanca, a aj zamestnávateľa, keďže výsledok súdneho konania ohľadne pracovného sporu bol pre obe strany neistý. Predmetná dohoda však definitívne vyriešila spor medzi žalobcom a žalovaným o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bez rozhodnutia súdu, čím sa už žalobca nemohol dožadovať, aby ho žalovaný naďalej zamestnával a rovnako ani náhrady mzdy, a žalovaný nemusel žalobcovi prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy a platiť žalobcovi za vykonanú prácu mzdu. 17. K námietke žalobcu o nesprávnom závere súdu prvej inštancie, že suma určená v Dohode o urovnaní predstavuje kompenzáciu za čas od okamžitého skončenia pracovného pomeru do podpísania dohody, možno uviesť len to, že žalobca sám neozrejmil iný význam slovného spojenia uvedeného v čl. II. bode 2. dohody, ktorú vypracoval jeho právny zástupca, a podľa ktorého sa žalovaný zaviazal vyplatiť žalobcovi najneskôr dňa 10.09.2013 „odstupné v celkovej výške 7.739,44 eur, ktorá predstavuje osemnásobok priemerného mesačného zárobku účastníka za rozhodné obdobie“. 18. Neobstojí ani námietka žalobcu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa predchádzajúceho procesného predpisu (OSP), bol súd prvej inštancie povinný vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli, len vo veciach, v ktorých konanie bolo možné začať aj bez návrhu, ako aj v konaniach o povolenie uzavrieť manželstvo, o určenie a zapretie rodičovstva, o osvojiteľnosti, o osvojenie, vo veciach obchodného registra a v konaniach o niektorých otázkach obchodných spoločností a družstiev (§ 120 ods. 2 OSP). Prejednávaná vec takýmto konaním nebola. Tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú, bola preto zásadne vecou účastníkov (teraz strán sporu) - žalobcu a žalovaného. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda ležala na účastníkoch a ukladala im označiť dôkazy k preukázaniu ich tvrdenia. Povinnosť tvrdenia (v čase konania pred súdom prvej inštancie podľa § 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 OSP) a povinnosť dôkazu (§ 120 ods. 1 OSP) tak boli na žalobcovi a žalovanom. 19. V tejto súvislosti treba uviesť, že z konania pred súdom prvej inštancie nevyplýva iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver, že žalovaný mal odvodovú povinnosť za svojho zamestnanca - žalobcu z poskytnutej sumy odstupného, v dôsledku čoho žalovaný správne vyplatil žalobcovi dohodnutú sumu v netto výške, t.j. po vykonaní zrážok a odvodov. Žalovaný povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazu splnil, a v konaní riadne preukázal splnenie svojej odvodovej povinnosti voči daňovému úradu, Sociálnej poisťovni a zdravotnej poisťovni. 20. Súd prvej inštancie tak dospel aj k správnemu záveru o nedôvodnosti návrhu, čo aj správne viedlo k zamietnutiu žaloby. 21. Žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie, a súd prvej inštancie rozhodol o návrhu žalobcu v merite veci, ako aj o trovách konania, vecne správne. Odvolací súd preto rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil. 22. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 23. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 24. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 25. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení priznal odvolací súd úspešnej strane v odvolacom konaní - žalovanému, nárok voči žalobcovi na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie podľa 262 ods. 2 CSP. K výroku II: 26. Uznesením zo dňa 04.04.2014, č. k. 21C/86/2014-34, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 100,- eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 12.03.2014 bol vo veci nariadený termín pojednávania na deň 04.04.2014 o 8,00 hod, ktoré predvolanie prevzal právny zástupca žalovaného dňa 24.03.2014, a ktorého súd zároveň vyzval na predloženie listinných dôkazov. Na pojednávanie dňa 04.04.2014 sa dostavil právny zástupca žalobcu, ale právny zástupca žalovaného sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Pojednávanie bolo odročené výlučne z dôvodu neúčasti právneho zástupcu žalovaného a nepredloženia listín na tomto pojednávaní. Právny zástupca žalobcu si na pojednávaní dňa 04.04.2014 uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 100,- eur, preto súd v zmysle § 147 ods. 1 až 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v znení účinnom do 30.06.2016 (ďalej len OSP), jeho návrhu vyhovel. 27. Uznesenie bolo doručené žalovanému prostredníctvom jeho advokáta dňa 22.04.2014, ktorý podal proti nemu v zákonom stanovenej lehote, dňa 07.05.2014, odvolanie. Namietol, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a účastník konania ich bez vlastnej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Žalovaný ma to, že súd o uplatnenom nároku žalobcu na pojednávaní dňa 04.04.2014 rozhodol predčasne, bez oboznámenia sa s ďalšími skutočnosťami a inými dôkazmi. Právny zástupca žalovaného sa dňa 04.04.2014 nezúčastnil na pojednávaní z dôvodu náhlej nevoľnosti po podaní injekcie Polyoxydoniom MUDr. Ivicou Keszeghovou v Neštátnej imunoalergologickej ambulancii v Bratislave. Súd bol o skutočnosti ohľadom náhlej nevoľnosti právneho zástupcu žalovaného informovaný telefonicky, a následne bola na súd zaslaná aj žiadosť o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní spolu s listinnými dôkazmi v zmysle výzvy okresného súdu zo dňa 14.03.2014. Právny zástupca žalovaného má za to, že postupoval v zmysle ust. § 147a ods. 4, v spojení s § 119 ods. 2, 3 OSP. Má tiež za to, že podľa okolností konkrétneho prípadu je výnimočne možné aj dodatočné ospravedlnenie v prípade náhlej a objektívnej prekážky, ktorá je natoľko závažná, že reálne a úplne znemožní takej osobe účasť na nariadenom pojednávaní súdu. Na základe uvedených argumentov a nových dôkazov žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec na nové konanie, prípadne aby uznesenie zmenil tak, že nárok žalobcu uplatnený na pojednávaní dňa 04.04.2014 vo výške 100,- eur, zamietne. 28. V ustanovení § 357 CSP je uvedený taxatívny výpočet uznesení súdu prvej inštancie, proti ktorým je odvolanie prípustné. Napadnuté uznesenie nespadá do ustanoveného okruhu uznesení, proti ktorým je odvolanie prípustné (ust. § 147a OSP nemá ani v CSP ekvivalent). Žalovaný však podal svoje odvolanie dňa 07.05.2014, t.j. ešte za platnosti a účinnosti OSP, kedy bolo proti takémuto uzneseniu odvolanie prípustné. Pretože o odvolaní žalovaného nebolo rozhodnuté do nadobudnutia účinnosti CSP, vychádzajúc z ustanovenia § 470 ods. 2 veta prvá CSP, mal odvolací súd za to, že treba o ňom ako o prípustnom rozhodnúť bez ohľadu na aktuálny procesný režim, a to vzhľadom na zachovaný právny účinok procesného úkonu žalovaného - odvolania. Preto odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je nesprávne. 29. Ako vyplýva z obsahu spisu, súd prvej inštancie dňa 12.03.2014 nariadil vo veci prvé pojednávanie na deň 04.04.2014 o 8,00 hod., na ktoré písomne predvolal žalobcu, jeho splnomocneného právneho zástupcu a advokáta žalovaného. Žalobcovi bolo predvolanie doručené do vlastných rúk dňa 24.03.2014, jeho splnomocnenému právnemu zástupcovi dňa 21.03.2014 a advokátovi žalovaného dňa 24.03.2014 spolu s vyjadrením žalobcu k odporu a s výzvou súdu, aby „na pojednávaní predložili doklady preukazujúce zaplatenie za odporcu poistné na sociálne poistenie, preddavky na zdravotné poistenie a daň z príjmu v zmysle Dohody o urovnaní.“ 30. Zo zápisnice z pojednávania (č.l. 32 spisu) vyplýva, že sa na pojednávanie nedostavil žalobca, ani advokát žalovaného, ktorý mal termín pojednávania vykázaný. Ďalej z nej vyplýva už len to, že právny zástupca žalobcu požiadal o náhradu 100,- eur za zmarené pojednávanie a pojednávanie bolo odročené na termín 06.05.2014 o 11,00 hod. „s tým, že prítomný právny zástupca žalobcu berie termín pojednávania na vedomie, nebude volaný. Právny zástupca žalovaného bude volaný pod hrozbou poriadkovej pokuty s tým, aby do 3 dní zaslal súdu doklady preukazujúce zaplatenie za odporcu poistné na sociálne poistenie, preddavky na zdravotné poistenie, daň z príjmu v zmysle dohody o urovnaní.“ 31. Z úradného záznamu spísaného pracovníčkou súdu dňa 04.04.2014 (č.l. 36 spisu), vyplýva, že v uvedený deň o 8,18 hod. sa do informačného centra okresného súdu dovolali z advokátskej kancelárie JUDr. Petra Várošiho za účelom ospravedlnenia z neúčasti na pojednávaní dňa 04.04.2014 z dôvodu fyzického vyčerpania. 32. Faxovou správou zo dňa 04.04.2014, doručenou okresnému súdu o 12,38 hod., a doplnenou písomným podaním, doručeným súdu dňa 07.04.2014, požiadal právny zástupca žalovaného o dodatočné ospravedlnenie jeho neúčasti, ako aj neúčasti žalovaného na pojednávaní dňa 04.04.2014 z dôvodu náhlej zdravotnej indispozície s tým, že v prípade nutnosti doloží o tom lekárske potvrdenie. K písomnému ospravedlneniu priložil mzdové listy, prehľad o zrazených a odvedených preddavkoch na daň, výkaz poistného a príspevkov pre Sociálnu poisťovňu, výkaz preddavkov na poistné na verejné zdravotné poistenie pre VZP a prevodný príkaz o úhrade všetkého poistného, ako i dane zamestnávateľa - žalovaného. 33. Z potvrdenia MUDr. Ivice Keszeghovej zo dňa 06.05.2014, priloženého k odvolaniu žalovaného, vyplýva, že u JUDr. Petra Várošiho došlo dňa 04.04.2014 po podaní injekcie s látkou Polyoxydonium k náhlej nevoľnosti, po ktorej musel ostať na imunoalergologickej ambulancii na pozorovanie. 34. Podľa §147a ods. 1 OSP (v znení účinnom do 30.06.2016), ak súd rozhodol o odročení nariadeného pojednávania na základe žiadosti účastníka z dôležitého dôvodu na jeho strane, ktorý zavinil, alebo je výsledkom náhody, ktorá sa mu prihodila, má účastník vystupujúci v konaní ako protistrana, ktorý sa dostavil na pojednávanie, právo od neho požadovať sumu 15 eur. 35. Podľa § 147a ods. 2 OSP (v znení účinnom do 30.06.2016), účastník zastúpený advokátom prítomným na pojednávaní, ktoré bolo odročené z dôvodu podľa odseku 1 na strane zástupcu protistrany, ktorý je advokátom, má právo od účastníka ním zastúpeného požadovať sumu 100 eur. 36. Podľa § 147a ods. 3 OSP (v znení účinnom do 30.06.2016), právo podľa odseku 1 vznikne účastníkovi, ktorý sa dostavil na nariadené pojednávanie, aj v prípade, že dôvodom jeho odročenia je neospravedlnená neprítomnosť účastníka vystupujúceho v konaní ako protistrana. Právo podľa odseku 2 vznikne účastníkovi, zastúpenému advokátom, ktorý sa dostavil na nariadené pojednávanie, aj v prípade, že dôvodom jeho odročenia je neospravedlnená neprítomnosť zástupcu z radov advokátov účastníka vystupujúceho v konaní ako protistrana. 37. Podľa § 147a ods. 4 OSP (v znení účinnom do 30.06.2016), právo podľa odsekov 1 a 2 nevznikne, ak účastník alebo jeho zástupca splnil povinnosť podľa § 119 ods. 2 a žiadosť o odročenie bola doručená súdu najneskôr tri dni pred termínom pojednávania. 38. Podľa § 147a ods. 5 OSP (v znení účinnom do 30.06.2016), právo podľa odsekov 1 a 2 zanikne, ak sa neuplatní do 15 dní odo dňa, keď sa malo pojednávanie konať. 39. Podľa § 147a ods. 6 OSP (v znení účinnom do 30.06.2016), o práve podľa odsekov 1 a 2 rozhodne súd bez zbytočného odkladu na návrh. Toto rozhodnutie nemá vplyv na rozhodovanie o náhrade trov konania. 40. Podľa § 101 ods. 2 OSP (v znení účinnom do 30.06.2016), súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. 41. Podľa § 119 ods. 1 OSP (v znení účinnom do 30.06.2016), pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. 42. Podľa § 119 ods. 2 OSP (v znení účinnom do 30.06.2016), účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania obsahuje najmä: a) dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b) deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel, c) ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil. 43. Podľa § 119 ods. 4 OSP (v znení účinnom do 30.06.2016), ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise. 44. Ustanovenie § 147a OSP bolo do zákona č. 99/1963 Zb. - OSP (Občianskeho súdneho poriadku) vložené novelou vykonanou zákonom č. 388/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012, a ako vyplýva z dôvodovej správy k nemu, zákonodarca ním reagoval na podnety súdov ohľadne obštrukcií účastníkov a ich právnych zástupcov v súvislosti s vyhýbaním sa účasti na pojednávaní, najmä vo vzťahu k zdravotným dôvodom a oneskoreným ospravedlňovaním ich neúčasti na pojednávaniach. Preto bol zavedený tento sankčný mechanizmus, ktorý mal účastníkov a ich zástupcov odradiť od úmyselného spôsobovania obštrukcií v súdnom konaní. Dôvodová správa však bližšie neozrejmovala dôvody a náhody na strane účastníka (prípadne jeho zástupcu) vedúce k odročeniu nariadeného pojednávania, a tak znenie tohto ustanovenia vyvolávalo nemálo pochybností a otázok. Úlohou všeobecných súdov preto bolo vykladať toto ustanovenie nielen gramatickým výkladom jeho znenia, ale i v kontexte so základným právom účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) a pri jeho aplikácii sa vyvarovať prílišného formalizmu. 45. K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (nález Ústavného súdu SR z 23.5.2013, č. k. IV. ÚS 71/2013-36). 46. Gramatickým výkladom ust. § 147a OSP možno vyvodiť, že právo účastníka požadovať od protistrany sumu 15,- eur a účastníka zastúpeného advokátom sumu 100,- eur v prípade, že došlo k odročeniu nariadeného pojednávania, vzniklo len pri splnení zákonných podmienok, ktorými boli: odročenie pojednávania na základe žiadosti účastníka; dôležitý dôvod na strane účastníka, ktorý zavinil alebo bol výsledkom náhody, ktorá sa mu prihodila; nesplnenie si povinnosti podľa § 119 ods. 2 OSP a nedoručenie žiadosti o odročenie pojednávania najneskôr 3 dni pred termínom pojednávania; a uplatnenie tohto práva do 15 dní odo dňa, keď sa malo pojednávanie konať. 47. Odhliadnuc od nesprávne uvedeného zákonného ustanovenia, podľa ktorého súd prvej inštancie priznal žalobcovi právo voči žalovanému na zaplatenie sumy 100,- eur (§ 147 ods. 1, 2, 3 OSP, namiesto § 147a ods. 1, 2, 3 OSP), zrejme spôsobeného tzv. preklepom, nebola podľa názoru odvolacieho súdu naplnená ani jedna z týchto skutkových podstát. 48. V prvom rade treba konštatovať, že pojednávanie na súde prvej inštancie dňa 04.04.2014 zjavne nebolo odročené na základe žiadosti žalovaného, resp. právneho zástupcu žalovaného, keďže títo o odročenie pojednávania vôbec nežiadali. Nebola tak naplnená skutková podstata ust. § 147a ods. 1, 2 OSP na priznanie uplatnenej sumy 100,- eur v súvislosti s neúčasťou právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní. 49. Do úvahy by prichádzalo priznanie tohto práva žalobcovi podľa ust. § 147a ods. 3 OSP (z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti zástupcu z radov advokátov účastníka vystupujúceho v konaní ako protistrana), ale iba v prípade, že by dôvodom odročenia pojednávania bola skutočne iba jeho neospravedlnená neprítomnosť. 50. Ako vyplýva z obsahu spisu, na pojednávanie nariadené na deň 04.04.2014 sa nedostavil nielen riadne predvolaný právny zástupca žalovaného, ale ani riadne predvolaný žalobca. Žalobca sa nedostavil bez uvedenia dôvodu. Navyše, zo zápisnice z pojednávania nevyplýva, že pojednávanie bolo odročené výslovne z dôvodu neprítomnosti právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní (dôvod odročenia nie je v zápisnici vôbec uvedený). 51. Z uvedených zistení dospel odvolací súd k záveru, že nie je ničím verifikované, že dôvodom odročenia pojednávania bola (v tom čase) neospravedlnená neprítomnosť právneho zástupcu žalovaného. Tento dôvod neuviedol súd prvej inštancie do zápisnice z pojednávania, ale až v napadnutom uznesení. 52. Ako bolo konštatované vyššie, zmyslom a účelom ustanovenia § 147a OSP bolo postihnúť účastníkov, ktorí sa vyhýbali účasti na pojednávaniach, a tým zabrániť zbytočným prieťahom v konaní. Preto podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné toto ustanovenie spravodlivo aplikovať v prípade, kedy z priebehu konania a správania sa účastníka (jeho zástupcu) bolo zjavné, že z jeho strany nešlo o žiadnu obštrukciu, ani jeho cieľom nebolo umelo predlžovať súdne konanie, ale objektívne sa pojednávania nemohol zúčastniť z dôležitého dôvodu. Tak tomu bolo aj v prejednávanej veci, kedy náhla zdravotná komplikácia znemožnila právnemu zástupcovi žalovaného, aby sa nariadeného pojednávania zúčastnil. 53. Odvolací súd z uvedených dôvodov považuje napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie za nesprávne, a preto ho zmenil podľa § 388 CSP tak, že nárok žalobcu vo výške 100,- eur, uplatnený na pojednávaní konanom dňa 04.04.2014, zamietol. 54. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).