Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/451/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015892656 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1015892656.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Ing. Mgr. Y. R., nar. XX.X.XXXX, bytom J.. T. X, XXX XX P., proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky, Bratislava, IČO: 31 364 501, Klemensova 8, 813 61 Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9.2.2012 č.k. 24C/7/2007-410, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v prisudzujúcom výroku m e n í tak, že žaloba žalobcu sa z a m i e t a . Vo zvyšnej napadnutej časti sa rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 60.243,80 eur, s úrokom z omeškania vo výške 7 % zo sumy 8.889 eur od 2.3.2006 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,50 % zo sumy 1.403,54 eur od 3.1.2007 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,00 % zo sumy 1.403,54 eur od 11.4.2007 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,50 % zo sumy 935,70 eur od 1.6.2007 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,50 % zo sumy 4.102,57 eur od 30.9.2007 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,50 % zo sumy 1.619,43 eur od 3.1.2008 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,50 % zo sumy 1.619,47 eur od 4.4.2008 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,50 % zo sumy 2.159,26 eur od 1.8.2008 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,50 % zo sumy 1.079,63 eur od 7.10.2008 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 10,50 % zo sumy 1.619,43 eur od 1.1.2009 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,50 % zo sumy 1.730,54 eur od 1.4.2009 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 1.626,25 eur od 26.6.2009 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 1.626,25 eur od 1.10.2009 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 21.755,88 eur od 1.1.2010 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 2.168,34 eur od 11.5.2010 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9% zo sumy 4.336,66 eur od 8.1.2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 1.626,25 eur od 7.4.2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 542,09 eur od 10.5.2011 do zaplatenia, a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol. 2. Rozhodnutie vo veci právne zdôvodnil ust. § 107 ods. 1,2, § 451, § 458 ods. 2, § 488, § 489, § 517 ods. 1, § 563 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 151 ods. 3, § 226 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a vecne tým, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu, a to faktickým a nesporným prevádzkovaním železničnej dopravnej cesty na pozemku žalobcu, nachádzajúceho sa v katastrálnom území T. Ľ. na parc. č. XXXX/XX, o výmere 1 301 m2, bezodplatným spôsobom (viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení zo dňa 7.6.2011, č.k. 5Co 148/2010-340), preto posúdil nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku v jeho vlastníctve ako dôvodný. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 5 eur/m2 (150 Sk/m2) ročne vychádzal z porovnania prenájmov obdobných pozemkov v príbuzných lokalitách, na základe nájomných zmlúv predložených za týmto účelom žalovaným, z ktorých mal za preukázané, že nájomné sa pohybuje od 4,32 eur - 8,22 eur/m2 ročne, z ktorých priemer predstavuje 6,27 eur. Taktiež vychádzal aj z interného predpisu žalovaného z ktorého zistil, že minimálna sadzba v Sk za 1 m2/ rok v lokalite T. Ľ., T., L. V.. B., B., v okresných mestách nad 10.000 obyvateľov je v centre 150 Sk s tým, že pre prenájom pozemkov v obvode železničnej stanice sa nesmie dohodnúť nájomné v nižšej sadzbe, ako je v stĺpci centrum, t.j. 150 Sk (4,98 eur). Zohľadnil aj to, že pozemok žalobcu má rovnakú hodnotu ako rovnocenný pozemok štátu spravovaný žalovaným, a teda za rovnaké obdobie náhrada za bezdôvodné obohatenie má dosahovať rovnakú výšku, ako je nájomné vyžadované žalovaným za prenájom obdobného pozemku. Na základe uvedeného súd prvej inštancie ustálil výšku bezdôvodného obohatenia v rozsahu 130 Sk/m2 ročne, vychádzajúc aj z toho, že žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia v tejto výške. Vzhľadom k uvedenému tak súd prvej inštancie posúdil ako dôvodný nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 7.6.1999 do 6.5.2011, pričom pri rozhodovaní o výške bezdôvodného obohatenia prihliadol na skutočnosť, že žalobcovi bola na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7C/37/2003 už za obdobie od 7.6.1999 do roku 2005 priznaná titulom bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného suma vo výške 17.274,12 eur, preto žalobcovi priznal nárok na zaplatenie sumy 60.243,80 eur (77.517,92 eur - 17.274,12 eur) a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súčasne súd prvej inštancie zaviazal žalovaného v súlade s ust. § 563 Občianskeho zákonníka na zaplatenie úrokov z omeškania v zákonnej výške, a to odo dňa nasledujúceho po dni, kedy bola žalovanému doručená výzva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, prípadne od neskoršieho dátumu v zmysle žalobného petitu tak, ako to bolo špecifikované pri jednotlivých výzvach žalobcu. 3. Nárok žalobcu na vydanie úžitkov z bezdôvodného obohatenia uplatneného zo zisku žalovaného (38.758,96 eur) vyhodnotil prvoinštančný súd ako nedôvodný. Poukázal na to, že ust. § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravuje osobitnú povinnosť toho, kto pri získaní bezdôvodného obohatenia nekonal dobromyseľne, to znamená, že so zreteľom na všetky okolnosti prípadu vedel, že sa bezdôvodne obohacuje na úkor iného. Podmienku, že žalovaný nekonal dobromyseľne považoval za preukázanú, vychádzajúc z právoplatne skončeného konania na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/37/2003, v ktorom bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 520.400 Sk (17.274,12 eur), titulom bezdôvodného obohatenia. Z uvedeného ustálil, že už v roku 2003, keď bolo začaté konanie, vedel žalovaný o tom, že sa bezdôvodne obohacuje, pričom dňa 18.10.2002 žalovaný aj uznal svoj dlh voči žalobcovi za užívanie pozemku bez právneho vysporiadania za obdobie troch rokov. I napriek uvedenému súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu ako nedôvodný, nakoľko žalobca pri uplatnení úžitkov z bezdôvodného obohatenia vychádzal z rozdielnych veličín. Vychádzajúc z toho, že žalobca svoj nárok odvodzoval zo zisku žalovaného za obdobie rokov 2005 až 2008, pričom zisk patrí medzi základné ekonomické veličiny podniku a je kladným výsledkom hospodárenia podniku a pozostáva z viacerých zložiek, medzi ktoré patrí napr. prevádzkový zisk, zisk z finančných operácií, mimoriadny zisk a pod. mal za to, že žalobca nesprávne vychádzal zo zisku žalovaného, ktorý mal žalovaný v predmetnom období zo všetkých svojich činností, a to nielen zo spravovania železničných tratí, keďže úžitok vychádza z obsahu vlastníckeho práva, ktorým treba rozumieť právo ovládať vec, najmä ju držať, užívať, požívať plody veci a jej úžitky a nakladať s ňou. Nakoľko oprávnenie veci požívať je obmedzené len na také veci, z ktorých možno mať úžitky a plody a táto realizácia spočíva v prisvojovaní si podstaty i úžitkových vlastností veci ako aj v prisvojovaní si úžitkov, k tzv. civilným plodom napr. úroky z vkladov, pôžičiek. Na základe uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že žalobca pri uplatňovaní si úžitkov z bezdôvodného obohatenia vychádzal z dvoch rozdielnych kategórií, ktoré nemožno v danom prípade spájať, preto žalobu aj v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. 4. O trovách konania si súd prvej inštancie vyhradil právo v súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 5. Proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie obaja účastníci konania namietajúci nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. 6. Žalobca sa odvolal vo vzťahu k zamietajúcemu výroku v časti, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu na vydanie úžitkov z nedobromyseľného bezdôvodného obohatenia žalovaného. V podanom odvolaní uviedol, že sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že zisk žalovaného pozostáva z prevádzkového zisku, zisku z finančných operácií, mimoriadneho zisku a pod., a že nárok na vydanie úžitkov z nedobromyseľného bezdôvodného obohatenia nesmie odvodzovať z celého zisku žalovaného. Na základe týchto správnych zistení a konštatovaní však prvoinštančný súd dospel k nesprávnemu záveru, že zisk žalovaného predstavuje inú kategóriu, ktorá nie je totožná s úžitkami získanými z nedobromyseľného bezdôvodného obohatenia sa žalovaného. Poukázal pritom na ust. § 2 ods. 1 písm. a) bod 1. a bod 2. zák. č. 258/1993 Z.z. o Železniciach Slovenskej republiky (ďalej len „zákon o ŽSR“), podľa ktorého základným predmetom činnosti žalovaného je prevádzkovanie železničných dráh a činností súvisiacich s prevádzkovaním železničných dráh. Zisk z prevádzkovania železničných dráh a s tým súvisiacich činností predstavuje prevádzkový zisk žalovaného. Nakoľko sa jedná o zisk zo základného predmetu činnosti žalovaného, je plne dôvodné predpokladať, že tento prevádzkový zisk dosiahnutý zo základného predmetu jeho činnosti predstavuje až 80 % z jeho celkového zisku, nakoľko podľa ust. § 55 ods. 5 zákona č. 513/2009 Z.z. o dráhach (ďalej len „zákon o dráhach 2“), železničné podniky, t.j. prevádzkovatelia dopravy na železničných dráhach, platia žalovanému za prístup k železničnej infraštruktúre a jej využívanie úhrady a podľa § 12 písm. b) zákona o ŽSR, vlastným finančným zdrojom žalovaného je aj zisk vytvorený z jeho činnosti, teda predovšetkým z prevádzkovania železničných dráh a s tým súvisiacich činností. Z uvedeného mal za preukázané, že žalovaný dosahuje aj zisk užívaním jeho pozemku za účelom prevádzky železničnej infraštruktúry postavenej na tomto pozemku. Užívaním pozemku bez právneho dôvodu dosahuje žalovaný zisk, ktorý by užívaním vlastného pozemku mohol dosiahnuť aj on sám. Tento zisk preto predstavuje úžitok z obsahu vlastníckeho práva k pozemku, ktoré jednoznačne zahŕňa aj právo pozemok užívať. Vzhľadom k uvedenému mal za to, že súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, keď mu nárok v časti vydania podielu na úžitkoch z nedobromyseľného bezdôvodného obohatenia v sume 38.758,96 eur, nepriznal. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku vo vzťahu k nároku na vydanie podielu na získaných úžitkoch zrušil a tento nárok na zaplatenie získaných úžitkov v sume 38. 758,96 eur mu priznal. 7. Žalovaný napadol prvoinštančný rozsudok v prisudzujúcom výroku, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. V odvolaní uviedol, že železnice (sústava Československých štátnych dráh) boli za socialistického zriadenia národným majetkom, t.j. boli vo vlastníctve štátu, ku ktorým mali bývalé Československé štátne dráhy právo hospodárenia (§ 64 Hospodárskeho zákonníka). Od 1.4.1994 sa osoby, ktoré vykonávali právo hospodárenia s národným majetkom alebo mali národný majetok v správe, stali podľa zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu (ďalej len „zákon o správe majetku štátu“) správcami majetku štátu. Podľa § 2 zákona o správe majetku štátu sa majetkom štátu stali veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, ktorá ako právnická osoba vlastní majetok a nakladá s ním prostredníctvom správcov majetku štátu. Pokračovanie spravovania majetku štátu podľa zákona o správe majetku štátu bolo napadnutým rozsudkom vyhodnotené ako nezákonné a samotné konanie Železníc Slovenskej republiky ako konanie bez právneho dôvodu sprevádzané bezdôvodným obohacovaním sa. Poukázal na to, že prvoinštančný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal zo záverov odvolacieho súdu, aj napriek tomu, že v priebehu celého konania bola predložená Zmluva o prevádzkovaní dráh za rok 2009, z obsahu ktorej vyplýva, že vlastníkom dráh je Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR. Žalovaný dráhy iba prevádzkuje na základe zmluvného vzťahu, a nie na základe zverenia správy podľa zákona o správe majetku štátu. Vo vzťahu k názorom odvolacieho súdu vyslovenom v zrušujúcom uznesení opätovne zdôraznil, že železnice nevykonávajú na pozemku žalobcu svojvoľnú podnikateľskú činnosť pre tretie osoby, ale obdobne ako správca domu vykonávajúci správu podľa zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, spravujú nehnuteľnosť presne podľa požiadaviek vlastníka. Súdu prvej inštancie malo byť z textu zákona o ŽSR zrejmé, že má viacero predmetov činností, a nie iba prevádzkovanie dráh. Niektoré činnosti vykonáva na zverenom majetku podľa zákona o správe majetku štátu (prevádzkovanie zdravotníckych zariadení, uskutočňovanie školení vo svojich zariadeniach, prenájom nehnuteľností svojho a zvereného štátneho majetku atď.). Prevádzkovanie dráh je uskutočňované v presných intenciách na základe zmluvného vzťahu a presných podmienok daných vlastníkom dráh. Podľa čl. V ods. 4 výnosmi nie sú výnosy súvisiace s výkonmi ostatných činností realizovaných mimo predmetu zmluvy. Z uvedeného potom vyplýva, že ako prevádzkovateľ dráh, nemôže zasahovať do riešenia akýchkoľvek vlastníckych vzťahov Slovenskej republiky, zastúpenej v danom prípade Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR. 8. V ďalšom žalovaný namietal, že doposiaľ v konaní nebolo rozhodnuté o námietke pasívnej legitimácie. Poukázal tiež na ust. § 2 ods. 1 písm. a) a § 11 ods. 24 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách (ďalej len „zákon o pozemkových úpravách“), ktoré riešia odškodnenie pôvodných vlastníkov majetku v súčasnosti patriaceho štátu, ktorý nemôže byť vo vlastníctve iných osôb. Napadnutým rozsudkom bolo podľa žalovaného poškodené ústavné právo Slovenskej republiky, ktoré v nadväznosti na iné privatizačné ustanovenia vylučuje privátne vlastníctvo železničných dráh, ktorých súčasťou sú i pozemky. Z uvedených dôvodov žiadal napadnuté prvoinštančné rozhodnutie pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v konaní zrušiť. 9. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril v podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 16.3.2012 a námietky žalovaného v odvolaní označil za účelové a nedôvodné. V súvislosti s jeho argumentáciou poukázal na ust. § 16 zákona o správe majetku štátu, podľa ktorého sa pod právom hospodárenia s národným majetkom rozumie správa majetku štátu. Za dôležitú pritom označil aj skutočnosť, že sporný pozemok nikdy nebol vo vlastníctve štátu, nakoľko jeho starí rodičia ho ešte v minulom storočí kúpili od fyzickej osoby a odvtedy bol nepretržite ich vlastníctvom, až kým ho nezdedil otec žalobcu a nakoniec on. Zo žiadneho zákona nevyplýva a ani vyplývať nemôže, že by železničná dopravná cesta prechádzala do vlastníctva štátu. Uvedené by bolo v rozpore s čl. 20 Ústavy SR, podľa ktorého vlastnícke právo všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu a vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to len na základe zákona a za primeranú náhradu. Nakoľko k vyvlastneniu sporného pozemku nikdy nedošlo, argumentáciu žalovaného považoval za účelovú. Uviedol, že zo zákona o dráhach, tiež jednoznačne vyplýva, že štát je vlastníkom len železničnej trate, ktorá je stavbou na pozemku, ktorého vlastníkom môže, ale nemusí byť štát. Využitie sporného pozemku je nepochybne v prospech žalovaného, čo akceptuje aj zmluva o prevádzkovaní dráh. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že vykonáva správu nehnuteľností presne podľa požiadaviek vlastníka obdobne ako správca domu, nakoľko štát preukázateľne nie je vlastníkom pozemku pod železničnou traťou a žalovaný správu pozemku nevykonáva podľa jeho požiadaviek. 10. Žalobca tiež poukázal na to, že základným predmetom činnosti žalovaného je prevádzkovanie železničných dráh a činností súvisiacich s prevádzkovaním železničných dráh. Preto je dôvodný predpoklad, že 80 % výnosov, a tým aj zisku žalovaného, pochádza zo základného predmetu jeho činnosti. Poukazovanie žalovaného na to, že má aj iné výnosy, ktoré súvisia s výkonmi ostatných činností, je preto v danej veci irelevantné. Ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o ŽSR a § 2 ods. 2 zákona o správe majetku štátu priamo zakotvujú oprávnenie žalovaného konať aj vo veciach riešenia vlastníckych vzťahov Slovenskej republiky a dôvodnosť námietky pasívnej legitimácie je tým vylúčená a odstránená priamo zo zákona. Za nepravdivé označil aj tvrdenie žalovaného, že poľnohospodárska pôda ktorú zdedil, zanikla zastavaním železničnou dráhou. Uvedený pozemok po zastavaní len zmenil charakter a v roku 1999, keď pozemok zdedil, mal pozemok taký istý charakter, ako má dnes. Predmetom dedenia tak nebola poľnohospodárska pôda, ale pozemok v intraviláne okresného mesta. Aplikácia ust. § 11 ods. 24 zákona o pozemkových úpravách, ktoré rieši majetkoprávne vysporiadanie výlučne tých pozemkov, ktoré sa nachádzajú v obvode pozemkových úprav, je tiež vylúčená, nakoľko sporné pozemky boli z pozemkových úprav vyňaté. Majetkovoprávne vysporiadanie vzťahov prostredníctvom Slovenského pozemkového fondu, preto neprichádza do úvahy. Z uvedených dôvodov považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné a žiadal ho zamietnuť. 11. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 29.3.2012 žalobca doplnil svoje stanovisko k odvolaniu žalovaného. Poukázal na posudok znalkyne Ing. Q. č. XX/XXXX zo dňa 17.11.2008, ktorý sa nachádza v súdnom spise, z ktorého jednoznačne vyplýva, že je vlastníkom predmetného pozemku on a nie štát. Preto tvrdenia žalovaného o údajnom spravovaní majetku štátu považoval za nepravdivé, bez opory v zákone. Mal za to, že žalovaný prehliadol skutočnosť, že jeho pozemok je evidovaný v registri „E“ katastra, preto údaj o druhu pozemku nie je záväzný a jedná sa o zastavanú plochu v intraviláne okresného mesta, preto aj v cene nájmu musí byť táto skutočnosť zohľadnená. 12. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 17.4.2012 zotrval na dôvodoch uvádzaných v ním podanom odvolaní. Doplnil, že dňa 27.3.2012 boli zahájené na príslušnom pozemkovom úrade pozemkové úpravy a žalobca má podľa § 11 ods. 24 zákona o pozemkových úpravách, právo sa dožadovať, aby mu bol Slovenským pozemkovým fondom pridelený iný pozemok, príp. vyplatená suma pripadajúca k druhu pozemku pred zastavaním. Opakovane zdôraznil, že zisk z prevádzkovania dráh iba vyberá a následne ho odvádza do štátneho rozpočtu a ponecháva si zisk iba z tých činností, ktoré nesúvisia s prevádzkovaním dráh. 13. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 18.5.2012 sa žalobca vyjadril k podaniu žalovaného z 17.4.2012 a uviedol, že toto podanie nemá oporu v zákone. Poukázal na to, že z ust. § 11 ods. 24 zákona o pozemkových úpravách vyplýva, že Slovenský pozemkový fond môže majetkovo vysporiadať výlučne len tie pozemky, ktoré sa v obvode pozemkových úprav nachádzajú. Uviedol, že on nie je účastníkom pozemkových úprav ani sa ho nedotknú a zároveň zdôraznil, že žalovaný k svojmu vyjadreniu predložil len verejnú vyhlášku Obvodného pozemkového úradu v T. Ľ., ktorou bol zverejnený iba návrh úvodného podkladu projektu pozemkových úprav aj to pre k.ú. Y., pričom jeho pozemok sa nachádza v k.ú. T. Ľ.. Aj ďalšie tvrdenia žalovaného v časti odvádzania zisku do štátneho rozpočtu a námietky nedostatku pasívnej legitimácie v konaní, vyhodnotil ako nedôvodné. 14. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 25.3.2014 č.k. 5Co/181/2012-447 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietol a vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti potvrdil. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že žalovanému nesvedčí pasívna legitimácia v konaní, nakoľko len spravuje majetok vlastníka dráhy, pričom tento majetok (koľajnice) sú tým, čo vylučuje vlastníka pozemku v prisvojovaní si jeho úžitkových vlastností, aj keď vlastník dráh svoju činnosť realizuje za účelom zabezpečovania verejných potrieb. Majetok vlastníka dráhy (štátu) sa nezmenšil o prostriedky, ktoré by musel vynaložiť za výkon týchto oprávnení v prípade, že by mu vyplývali z právne relevantného titulu (v danom prípade z právneho úkonu uzavretého s navrhovateľom). Preto z hľadiska hmotnoprávneho ustálil, že žalovaný nie je v právnom vzťahu bezdôvodného obohatenia nositeľom povinnosti (o uloženie ktorej žalobca žiadal), a preto mu v prejednávanej veci nesvedčí pasívna legitimácia v konaní. Vzhľadom ku konštatovanému nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v konaní, ktoré boli bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie žaloby, nepovažoval za dôvodné sa zaoberať odvolacími námietkami žalobcu v časti nepriznania vydania úžitku z bezdôvodného obohatenia. V zostávajúcej zamietajúcej časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 15. Proti uvedenému rozhodnutiu podal dovolanie žalobca. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 24.6.2015, č.k. 7 Cdo 352/2014-495, rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 25.3.2014, sp. zn. 5Co 181/2012 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie, a to z dôvodu odňatia možnosti žalobcovi konať pred súdom, keďže odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie z iného právneho dôvodu a účastníkovi neumožnil sa k použitiu iného právneho predpisu vyjadriť. 16. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). O odvolaní oboch strán sporu rozhodoval bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.1 C.s.p., keďže nepovažoval za potrebné zopakovať ani doplniť vykonané dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.) a po vyhodnotení skutočností uvádzanými stranami sporu dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je podané dôvodné. 17. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo prípustné proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p. Odvolanie strán sporu vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1.6.2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) - rozhodnutie bolo preto možné podrobiť meritórnemu odvolaciemu prieskumu. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní strán sporu rozhodol odvolací súd po nadobudnutí účinnosti C.s.p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 18. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 19. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 20. Odvolací súd postupom podľa § 382 C.s.p., majúc za to, že na vec sa vzťahujú ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a sú pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzval strany, aby sa k možnému použitiu vo výzve citovaných ustanovení vyjadrili. 21. Na výzvu odvolacieho súdu podľa ust. § 382 C.s.p. žalovaný reagoval podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 24.11.2017 a uviedol, že v prejednávanej veci je nevyhnutné, aby sa uvádzané právne predpisy aplikovali. Mal za to, že odvolací súd by mal napadnuté prvoinštančné rozhodnutie zmeniť, resp. zrušiť. Podľa jeho názoru z priebehu konania a ustálenej judikatúry vyplýva, že k stavbe postavenej na sporných pozemkoch je len správcom, resp. prevádzkovateľom dráhy a správu vykonáva len na základe zmlúv o prevádzkovaní dráh. Zdôraznil, že na pozemku žalobcu nevykonáva svojvoľnú podnikateľskú činnosť, preto nie je možné, aby niesol zodpovednosť za prípadné majetkové spory, týkajúce sa predmetu ich správy. Dal do pozornosti rozsudok Okresného súdu Lučenec, sp. zn. 17C/92/2012, potvrdený Krajským súdom v Banskej Bystrici, sp. zn. 16Co/688/2014, ktorý konštatoval, že je len subjektom, ktorý dráhy spravuje a prevádzkuje, aj to na základe zmluvy s vlastníkom dráhy a bez možnosti podnikateľského zisku. Poukázal aj na rozsudok Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 10.10.2013, sp. zn. 14C/162/2009 ktorý konštatoval, že disponuje len titulom na prevádzkovanie dráh. Vzhľadom k uvedenému žiadal, aby odvolací súd žalobu žalobcu, z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie na jeho strane, v celom rozsahu zamietol. 22. Na výzvu odvolacieho súdu sa žalobca vyjadril podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 6.12.2017 a uviedol, že nemá výhrady voči použitiu zákona č. 258/1993 Z.z. o Železniciach Slovenskej republiky, keďže nezákonným rozsudkom Krajský súd v Bratislave sp. zn. 5Co/181/2012 z 25. 3. 2014 spôsobil v konaní vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože rozhodnutie súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že súd vo vynesenom rozsudku nerešpektoval relevantné ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 6 ods. 1, čl. 14 a čl. 17, nerešpektoval ustanovenie Dodatkového protokolu k Dohovoru podľa či. 1, nerešpektoval ustanovenia Ústavy SR podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 2, ods. 5, čl.12 ods. 2, čl. 20 ods. 1, ods. 3, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, ale tiež aj v tom, že nerešpektoval ani relevantné ustanovenia zákona o ŽSR. Trval na tom, aby odvolací súd pri rozhodovaní vo veci jeho žaloby rešpektoval nielen právne predpisy SR a medzinárodné právne normy, ktorými je SR viazaná a ktoré majú prednosť pre právnymi predpismi SR, ale taktiež použil a to prednostne aj ustanovenia uvedeného zákona o ŽSR, na ktoré súd v druhoinštančnom rozsudku, sp. zn. 5Co/181/2012 vôbec neprihliadal. Zdôraznil skutočnosť, že žiaden právny predpis SR a taktiež ani žiadne medzinárodné právne predpisy a špeciálne ani medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré majú prednosť pred právnymi predpismi SR, nedovoľujú nikomu, teda ani štátu a ani štátom zriadenej právnickej osobe užívať cudzí majetok bez právneho dôvodu , a to dokonca ešte aj bezodplatne. 23. K zákonu o ŽSR uviedol, že podľa ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o ŽSR, žalovaný spravuje majetok, majetkové práva a záväzky, ku ktorým mali už do svojho zániku právo hospodárenia Železnice Slovenskej republiky, š.p. (ďalej len „ŽSR, š.p.“), ako aj s majetkom nadobudnutým v priebehu ich podnikania. Skutočnosť, že ŽSR, š.p. nikdy nemali v správe a ani nikdy nenadobudli jeho pozemok parc. č. XXXX/X o výmere 1362 m2, ktorý sa nachádza v obvode železničnej stanice T. Ľ. v zastavanom území mesta T. Ľ., jednoznačne a nespochybniteľné vyplýva z aktuálneho listu vlastníctva č. XXXX ako aj z ďalších dokumentov už založených v spise. Z uvedeného vyplýva, že ani žalovaný k jeho pozemku nemohol žiadne právo nadobudnúť. Poukázal na to, že jeho vlastníctvo k predmetnému pozemku žalovaný za viac ako 15 rokov súdnych sporov dokonca ani nikdy nespochybnil, ale niekoľkokrát ho opakovane potvrdil. V spise sa nachádzajú aj ďalšie dokumenty a doklady, ktoré jednoznačne a nespochybniteľne dokazujú, že štát jeho pozemok nikdy nevlastnil, len na ňom bez majetkoprávneho vysporiadania vzťahov k pozemku vybudoval železničnú dopravnú cestu, ktorú v zmysle ustanovení § 2 ods. 1, ods. 2 zákona o ŽSR už viac ako 55 rokov bez právneho dôvodu na cudzom pozemku prevádzkuje a zároveň na nej aj podniká žalovaný(samozrejme aj so svojimi právnymi predchodcami), čiže užíva cudzí pozemok na podnikanie a prevádzkuje železničnú dopravnú cestu bez poskytnutia adekvátnej náhrady. 24. Vo veci pasívnej legitimácie žalovaného poukázal na ustanovenie § 1 ods. 1 zákona o ŽSR, podľa ktorého je žalovaný právnickou osobou a zapisuje sa do obchodného registra. To znamená, že žalovanému ako právnickej osobe, priamo zo zákona vyplýva povinnosť dať sa zapísať do obchodného registra, čiže v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObchZ“), podľa ktorého podnikateľom je osoba zapísaná v obchodnom registri, žalovaný je skutočne podnikateľským subjektom, resp. podnikateľom. Je zrejmé, že žalovaný prevádzkuje železničnú dráhu (železničnú dopravnú cestu) na jeho pozemku za účelom dosiahnutia zisku, čiže podniká na jeho pozemku avšak bez právneho titulu, ktorý by ho na užívanie jeho pozemku oprávňoval, pričom ho zároveň protiprávne obmedzuje v užívaní jeho pozemku. Nemôže teda obstáť námietka nesprávnej pasívnej legitimácie žalovaného, ktorá by mala spočívať v tom, že žalovaný spravuje štátny majetok, a preto má len postavenie správcu bytu v bytovom dome, ktorý síce byt spravuje, avšak príjmy a služby súvisiace s užívaním bytu, ktoré od vlastníka bytu vyberie, nie sú jeho vlastnými príjmami, pretože ich musí následne odviesť jednotlivým poskytovateľom služieb a navyše nemá ani právo so spravovaným bytom podnikať. Žalovaný má právo na majetku štátu podnikať vo vlastnom mene, na vlastný účet a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku (pozri príslušné ustanovenia zákona o ŽSR a ObchZ), pričom celý dosiahnutý zisk je jedným z vlastných finančných zdrojov žalovaného (§ 12 písm. b/ zákona o ŽSR), čiže sa neodvádza štátu do štátneho rozpočtu (s výnimkou príslušných daňových povinností). Ďalším vlastným finančným zdrojom žalovaného sú tiež príjmy za použitie dopravnej cesty, ktorú žalovaný ako podnikateľský subjekt taktiež prevádzkuje za účelom dosiahnutia zisku, pretože ju poskytuje nielen štátnym dopravcom vo verejnom záujme, ale taktiež aj ďalším i súkromným dopravcom za účelom dosiahnutia zisku, pričom ani tieto príjmy za použitie dopravnej cesty žalovaný neodvádza do štátneho rozpočtu, keďže sú to jeho vlastné finančné zdroje (§ 12 písm. e/ zákona o ŽSR). Z uvedeného teda jednoznačne a nespochybniteľné vyplýva, že príjmy z podnikania žalovaného sú jeho vlastnými príjmami, t.j. nie sú príjmami štátneho rozpočtu, čo následne znamená, že podnikaním na jeho pozemku sa bezdôvodne obohacuje práve žalovaný a preto je aj pasívne legitimovaný. Nemôže obstáť nepravdivé tvrdenie žalovaného, že nemôže dosahovať zisk, uvedené priamo vyplýva aj z ustanovenia § 12 písm. b) zákona o ŽSR. Poukázal na to, že príjmy žalovaného, ktoré dosahuje zo svojej činnosti ako aj ďalšie finančné zdroje, sú vlastnými finančnými zdrojmi žalovaného (§§ 11 a 12 zákona o ŽSR) a žalovaný nie je povinný odvádzať tieto vlastné finančné zdroje ani ostatné príjmy, uvedené v §§ 11 a 12 zákona o ŽSR, do štátneho rozpočtu. 25. K § 2 ods. 2 zákona o ŽSR uviedol, že obsahuje definíciu prevádzkovania železničných dráh ktorá je spresnením všeobecnejšej definície dráh uvedenej v § 27 ods. 1 zákona o ŽSR. Opätovne poukázal na to, že podľa obchodného registra jednou z činností žalovaného je aj prenájom nehnuteľností, čo znamená, že má oprávnenie nehnuteľnosti nielen dávať do prenájmu, ale aj brať do prenájmu. Mal za to, že už v doterajšom konaní bolo preukázané, že žalovaný dáva pozemky, ktoré spravujú, do prenájmu na komerčné účely, t.j. na účely podnikania, za ceny stanovené ich interným predpisom s názvom „Ceny za nájom pozemkov a nebytových priestorov ŽSR“. Podľa tohto predpisu si žalovaný už od roku 1999 za prenájom pozemkov v obvodoch Ž. T. T. Ľ., T., L. V. B., B., I. T. a ďalších staníc v mestách nad 10.000 obyvateľov účtuje základné nájomné vo výške 4,979 eur/m2 ročne (do roku 2009 150 Sk/m2 ročne). Okrem toho si k uvedenému základnému nájomnému účtuje prirážku vo výške minimálne 35 % zo základného nájomného, a to za spevnené plochy a možnosť prístupu po spevnenej verejnej komunikácii (pozri výťah z predpisu v prílohe). Keďže jeho pozemok má spevnené plochy a je k nemu prístup po spevnenej verejnej komunikácii, potom základné nájomné za 1 m2 ročne bolo v roku 1999 vo výške 6,722 eur. Z nájomných zmlúv na prenájom pozemkov štátu v správe žalovaného v mestách Trebišov a Vranov nad Topľou, ktoré sú podľa uvedeného predpisu žalovaného rovnocenné s jeho pozemkom v Starej Ľubovni a ktoré sú už založené v spise, je zrejmé, že okrem uvedenej prirážky žalovaný každoročne zvyšuje cenu nájmu o mieru inflácie za predchádzajúci rok. To následne znamená, že ročné nájomné za 1 m2 jeho pozemku, ktorý žalovaný využíva na svoje podnikanie od roku 1999, bolo napríklad v roku 2005 už vo výške 10,75 eur a v roku 2011 dokonca vo výške 12,75 eur (potvrdenia SÚ SR o miere inflácie za jednotlivé roky sa už nachádzajú v spise). Mal tak za to, že celkové nájomné za jeho pozemok za žalované obdobie od 7.6.1999 do 6.5.2011, ktoré zároveň predstavuje skutočné obohatenie sa žalovaného na jeho úkor a tým i ich finančný záväzok voči nemu za spotrebované plnenie, predstavuje až 159.405,60 eur, preto ním požadovaná kompenzácia vo výške 116.276,88 eur za spotrebované plnenie je absolútne primeranou. 26. Opätovne poukázal na ust. § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka na nedobromyseľnosť konania žalovaného, nakoľko z predložených listín je zrejmé, že právny predchodca žalovaného najneskôr od júna 1975 vedel, že železničnú dopravnú cestu prevádzkuje na cudzom pozemku. Pripomenul, že desaťročná premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktoré žalovaný získal od 7.6.1999, ešte neuplynula, pretože o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil, sa dozvedel až v novembri 2001 a od 17.10.2006 premlčacia lehota neplynie. 27. K zákonu č. 164/1996 Z.z. o dráhach (ďalej len „ zákon o dráhach 1“) uviedol, že jeho účinnosť sa skončila dňom 31.12.2009 a nesúhlasil s tým, aby súd pri rozhodovaní vo veci jeho žaloby aplikoval aj ustanovenia tohto zákona. Poukázal na ust. § 1 zákona o dráhach 1, z ktorého jednoznačne a evidentne vyplýva, že tento zákon nikdy neriešil majetkoprávne usporiadanie vzťahov medzi vlastníkom dráhy a vlastníkom pozemku pod dráhou a taktiež neriešil ani podmienky prevádzkovania dráhy na cudzom pozemku. Preto uplatnenie ustanovení tohto dnes už neplatného zákona, podľa jeho názoru už neprichádza do úvahy. Zvlášť však poukázal na to, že to bol práve žalovaný, ktorý po celú dobu účinnosti tohto zákona porušoval ustanovenie z § 14 ods. 1 zákona o dráhach 1. 28. K zákonu č. 513/2009 Z.z. o dráhach (ďalej len „zákon o dráhach 2“) uviedol, že tento nerieši problematiku bezdôvodného obohacovania sa žalovaného a taktiež ani neumožňuje bezodplatné užívanie cudzích pozemkov na prevádzku dráhy. Okrem toho nadobudol účinnosť až dňom 1.1.2010, takže jeho ustanovenia vôbec nemožno použiť retroaktívne vo veci jeho žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia sa za roky 1999 až 2009. Uviedol, že ust. § 2 zákona o dráhach 2, je vo vzťahu k predmetu jeho žaloby absolútne irelevantné. Z ust. § 4 ods. 3 citovaného zákona nevyplýva oprávnenie prevádzkovateľa dráhy na prevzatie cudzích nehnuteľností v obvode dráhy do jeho vlastníctve. Z ust. § 4 ods. 4 zákona o dráhach 2, vyplýva z povinnosť strpieť na svojej nehnuteľnosti umiestňovanie súčastí dráhy a činnosti súvisiace so zabezpečovaním prevádzky dráhy a bezpečnosti dopravy na dráhe, pričom takéto obmedzenie vlastníka v obvyklom užívaní nehnuteľnosti sa až po zápise do katastra nehnuteľností stáva vecným bremenom viaznucim na nehnuteľnosti, za ktoré patrí vlastníkovi nehnuteľnosti primeraná náhrada za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti. Ako je však zrejmé z aktuálneho Listu vlastníctva č. XXXX na jeho pozemku v obvode dráhy dodnes neviaznu žiadne ťarchy ani vecné bremená, z čoho následne jednoznačne a nespochybniteľné vyplýva, že prevádzkovateľ dráhy, od roku 1999 až dodnes stále užíva jeho pozemok bez právneho titulu a tým za všetky tieto roky získal na jeho úkor bezdôvodné obohatenie, ktoré je v súlade s ustanoveniami §§ 451, 456, 458 a 489 Občianskeho zákonníka povinný vydať, a to vo forme peňažnej náhrady. Mal za to, že vecné bremeno k jeho pozemku nemohlo vzniknúť skôr ako v roku 2010, pretože zákon č. 513/2009 Z.z. nadobudol účinnosť až dňom 1.1.2010. Poukázal na to, že práve možnosť disponovať so všetkými svojimi príjmami, výnosmi, tržbami a ziskami, a to bez povinnosti odvádzať ich štátu, jednoznačne a nespochybniteľne odôvodňuje pasívnu legitimáciu žalovaného v konaní. Požiadavka na vyrovnané hospodárenie, definovaná v § 29 ods. 5 zákona o dráhach 2, sa netýka celého rozpočtu žalovaného, ale len jedinej jeho kapitoly, čo vyplýva taktiež i z ustanovení §§ 12 a 23 zákona o ŽSR. Preto nemôže obstáť doterajšia argumentácia žalovaného o tom, že nemôže dosahovať podnikateľský zisk, pretože má povinnosť vyrovnaného hospodárenia. Keďže však zákon o dráhach 2 nadobudol účinnosť až dňom 1.1.2010, súhlasil s jeho použitím len vo vzťahu k nárokom na náhradu bezdôvodného obohatenia za roky 2010 a 2011. Uviedol, že si nárokuje iba vydanie časti bezdôvodného obohatenia žalovaného a aj to len za obdobie od 7.6.1999 do 6.5.2011 (premlčacia lehota ešte neuplynula - § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka), vo výške 116.276,88 eur, čo predstavuje iba 72,9 % zo skutočného bezdôvodného obohatenia sa žalovaného, pričom nárok na vydanie získaných úžitkov si neuplatňuje. Vzhľadom k uvedenému žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť titulom bezdôvodného obohatenia istinu v sume 116.276,88 eur spolu s príslušenstvom a povinnosť nahradiť mu trovy konania. 29. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa po zmene žalobného petitu pripustenej uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 19.1.2012 voči žalovanému domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od 7.6.1999 do 6.5.2011 a vydania podielu na úžitkoch získaných z bezdôvodného obohatenia v rokoch 2005 - 2008, celkom sumy 116.276,88 eur spolu s príslušenstvom. Uplatnený nárok žalobca skutkovo odôvodnil tým, že na základe osvedčenia o dedičstve sa stal vlastníkom pozemku nachádzajúceho sa v katastrálnom území T. Ľ., zapísaného na LV č. XXX, vedenom Katastrálnym úradom v Prešove, Správou katastra T. Ľ. vo vl. č. XXXX, parc. č. XXXX/X o výmere 2 000 m2. Uviedol, že z predmetného pozemku žalovaný od roku 1945 užíva jeho časť vo výmere 1 301 m2, bez právneho dôvodu a bez akéhokoľvek majetkového vysporiadania, pričom na pozemku bola vybudovaná časť Ž. B. Y. - Y. - N.. Záber časti pozemku o výmere 1 301 m2 bol zdokumentovaný aj geometrickým plánom vypracovaným na podnet žalovaného. Mal tak za to, že žalovaný sa bezdôvodne obohacoval a obohacuje na úkor jeho osoby a jeho právnych predchodcov. V konaní si tak uplatňoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo forme náhrady za užívanie sporného pozemku v sume 77.517,92 eur a podiel na úžitkoch získaných z bezdôvodného obohatenia za roky 2005 - 2008 v sume 38.758,96 eur, celkom sumy vo výške 116.276,88 eur. 30. Odvolací súd vychádzajúc z ust. § 364 C.s.p., podľa ktorého rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania, ustálil, že predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie odvolania žalobcu vo vzťahu k zamietajúcemu výroku, a to v jeho časti, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu na vydanie úžitkov z nedobromyseľného bezdôvodného obohatenia žalovaného v sume 38.758,96 eur a posúdenie odvolania žalovaného vo vzťahu k prisudzujúcemu výroku napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd pri rozhodovaní vo veci neprihliadol na obsah podania žalobcu doručený odvolaciemu súdu dňa 6.12.2017, v ktorom žalobca uviedol, že si nárok na vydanie získaných úžitkov neuplatňuje, nakoľko zotrval na pôvodnej výške žalovanej sumy 116.276,88 eur, ktorá v sebe zahŕňa aj nárok na vydanie získaných úžitkov. Podanými odvolaniami žalobcu zo dňa 17.2.2012 a žalovaného zo dňa 20.2.2012 nebol napadnutý zamietajúci výrok v časti, v ktorej súd prvej inštancie nad určený prísudok, zamietol žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia vo forme náhrady za užívanie sporného pozemku (v žalobe žalobca v tejto časti uplatňoval nárok na zaplatenie sumy 77.517,92 eur s príslušenstvom, v napadnutom rozhodnutí bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť sumu 60.243,80 eur s príslušenstvom a vo zvyšku bola žaloba v tejto časti zamietnutá ). 31. Podľa čl. I. Zmluvy o prevádzkovaní dráh zo dňa 19.12.2008 uzavretej medzi Slovenskou republikou zast. Ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácií SR (ďalej len „vlastník dráh“) a Železnicami Slovenskej republiky, Bratislava (ďalej len „prevádzkovateľ dráh“), zmluva o prevádzkovaní dráh (ďalej len „zmluva“) sa uzatvára s cieľom splniť povinnosti vlastníka celoštátnych a regionálnych dráh ( podľa § 16 a 17 zákona o dráhach, a to udržiavanie prevádzkyschopnosti dráh, zabezpečenia ich prevádzkovania prostredníctvom prevádzkovateľa dráhy a umožnenia styku s inými dráhami. 32. Podľa čl. II bod 1/ zmluvy, predmetom zmluvy je upraviť podmienky na prevádzkovanie celoštátnych a regionálnych dráh, upraviť práva a povinnosti zmluvných strán pri napĺňaní účelu zmluvy, zabezpečiť vyrovnané hospodárenie prevádzkovateľa dráhy (odporcu) v oblasti výkonov uvedených v prílohe č. 1 zmluvy. 33. Podľa čl. II bod 2/ zmluvy, prevádzkovateľ dráhy sa zaväzuje zabezpečiť na celoštátnych a regionálnych dráhach výkony súvisiace s: a) udržiavaním prevádzkyschopnosti dráh, b) zabezpečením styku s inými dráhami, c) zabezpečovaním prevádzkovania dráh a bezpečnosti dopravy na dráhe, d) obsluhou dráh, e) prideľovaním voľných kapacít železničnej dopravnej cesty, f) zabezpečením dodržiavania technických špecifikácií interoperability dráh, ktoré sú súčasťou európskeho železničného systému, g) starostlivosťou o rozvoj a modernizáciu dráh v rozsahu nevyhnutnom na h) zabezpečenie dopravných potrieb, i) organizovaním a riadením dopravy na dráhach. 34. Podľa ustanovenia čl. III bod 3/zmluvy, prevádzkovateľ dráhy bude zabezpečovať všetky činnosti súvisiace so správou a prevádzkou majetku tvoriaceho dráhu alebo jej súčasť a činnosti súvisiace s prevádzkovaním dráh, vyplývajúce zo všeobecne záväzných právnych predpisov, najmä: a) opravovať a udržiavať železničný zvršok a spodok, železničné mosty a tunely vrátane objektov a pozemných stavieb tvoriacich súčasť železničnej dráhy podľa predmetu zmluvy, b) vykonávať preventívne opatrenia, dohliadaciu činnosť a ostatné výkony potrebné na zabezpečenie stavieb, c) obsluhovať, organizovať, kontrolovať, opravovať a udržiavať zabezpečovacie a oznamovacie zariadenia, d) obsluhovať, organizovať, kontrolovať, opravovať a udržiavať elektrotechnické a energetické zariadenia tvoriace súčasť železničnej dráhy, e) organizovať dopravu na železničných dráhach, f) zabezpečovať kapacity železničnej dopravnej cesty v prípade obrany štátu a krízového riadenia g) poskytovať súčinnosť železničnej polícii, h) zabezpečovať kapacity dopravnej cesty pre umožnenie dodávok životne dôležitých výrobkov. 35. Podľa ustanovenia čl. IV zmluvy, vlastník dráhy sa zaväzuje uhradiť prevádzkovateľovi dráhy formou neinvestičnej dotácie sumu, ktorá kryje rozdiel medzi plánovanými nákladmi a plánovanými výnosmi, stanovenými podľa článkov V a VI zmluvy v súlade so zák. č. 596/2008 Z.z. o štátnom rozpočte na rok 2009 vo výške 136.095.067 eur a schválených rozpočtových opatrení na tento účel. Vlastník dráhy bude poskytovať vždy do 5 dní príslušného mesiaca finančné prostriedky vo výške 1/12 z celoročnej schválenej čiastky preddavku z kapitoly MDPaT SR v súlade so zákonom 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách. 36. Podľa ustanovenia čl. VII zmluvy, vlastník dráhy poskytuje prevádzkovateľovi dráhy na zabezpečenie vyrovnaného hospodárenia dotáciu, ktorá je rozdielom medzi nákladmi hlavnej činnosti ŽDC vynaloženými na splnenie záväzku zo zmluvy a tržbami z použitia ŽDC a ostatnými výnosmi hlavnej činnosti ŽDC. 37. Podľa ustanovenia čl. IX zmluvy, vlastník dráhy je oprávnený kontrolovať plnenie predmetu zmluvy zo strany prevádzkovateľa dráhy. Prevádzkovateľ dráhy je povinný umožniť vlastníkovi dráhy vykonanie uvedenej kontroly. 38. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 258/1993 Z.z. o Železniciach Slovenskej republiky (ďalej len „zákon o ŽSR“), a) základný predmet činnosti 1.prevádzkovanie železničných dráh a lanových dráh podľa osobitného predpisu, 2.činnosti súvisiace s prevádzkovaním železničných dráh a lanových dráh: 2.1 zriaďovanie a prevádzkovanie železničných telekomunikačných a rádiových sietí, 2.2 výstavba, úpravy a údržba železničných dráh a lanových dráh vrátane zariadení ekologického charakteru, 2.3 údržba a opravy dopravných prostriedkov, výroba, údržba a opravy špeciálnych strojov, zariadení a materiálu vrátane revízií a diagnostiky, 2.4 poskytovanie služieb v reštauračných, ubytovacích a kultúrnych zariadeniach, 2.5 prenájom nehnuteľností, 2.6 automatizované spracovanie údajov a ich prenos, 2.7 metrologické výkony a defektoskopia, diagnostika a meranie fyzikálnych veličín, geodetická a kartografická činnosť, 2.8 zabezpečovanie činnosti vedúceho odborového normalizačného strediska v železničnej doprave, 2.9 výroba, montáž, oprava a rekonštrukcia elektrických a elektronických zariadení vrátane revízií a diagnostiky, 2.10 prekládka tovarov, preväzovanie koľajových vozidiel a zmena prepravnej úpravy prepravovaných tovarov pri zmene rozchodu železníc, 2.11 zabezpečovanie osobitnej zdravotnej starostlivosti o pracovníkov vybraných profesií; 3.prevádzkovanie dopravy na dráhe na účely 3.1 výstavby, úprav a údržby železničných dráh a lanových dráh, 3.2 poskytovania manipulačných služieb, obslužných dopravných služieb a obslužných prepravných služieb pre prevádzkovateľov dopravy na dráhe, b)ďalšie podnikateľské činnosti zapísané v obchodnom registri. 39. Podľa § 2 ods. 2 zákona o ŽSR, prevádzkovaním železničných dráh sa na účely tohto zákona rozumejú činnosti, ktorými sa zabezpečuje a obsluhuje železničná dopravná cesta určená na pohyb železničných koľajových vozidiel vrátane pevných železničných zariadení potrebných na zabezpečenie pohybu týchto vozidiel a zariadení slúžiacich na zabezpečenie bezpečnej železničnej prevádzky (ďalej len „železničná dopravná cesta“). 40. Podľa § 10 ods. 1 zákona o ŽSR, železnice majú správu majetku, majetkovými právami a záväzkami, ku ktorým mali už do svojho zániku právo hospodárenia Železnice Slovenskej republiky, š. p., ako aj s majetkom nadobudnutým v priebehu ich podnikania. 41. Podľa § 1 zákona č. 164/1996 Z.z. o dráhach, v znení účinnom od 1.1.2005 (ďalej len „zákon o dráhach 1“ ), tento zákon upravuje podmienky výstavby dráh a stavieb na dráhach, podmienky na prevádzkovanie dráh a prevádzkovanie dopravy na dráhach a práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb s tým spojené, ako aj výkon štátnej správy a štátneho dozoru vo veciach dráh. 42. Podľa § 2 ods. 1 až 9 zákona o dráhach 1, (1)Dráha je dopravná cesta určená na pohyb dráhových vozidiel vrátane pevných zariadení potrebných na zabezpečenie pohybu dráhových vozidiel a bezpečnosti a plynulosti dopravy na dráhe. (2)Súčasťou dráhy sú všetky zariadenia, stavby a objekty, ktoré sú potrebné na zabezpečenie pohybu dráhových vozidiel, na zabezpečenie a ochranu dráhy a na zabezpečenie bezpečnosti a plynulosti dopravy na dráhe. (3)Dráhy podľa tohto zákona nie sú banské, prenosné, priemyselné dráhy a lanové vleky. (4)Prevádzkovaním dráhy sa rozumejú činnosti, ktorými sa zabezpečuje a obsluhuje dráha a organizuje doprava na dráhe. (5)Prevádzkovaním dopravy na dráhe sa rozumejú činnosti, ktorých predmetom je preprava osôb, zvierat a vecí. (6)Kombinovanou dopravou sa rozumie preprava tovaru na jeden prepravný doklad v jednej nákladovej jednotke z miesta nakládky do miesta vykládky prepravovaného najmenej dvoma druhmi dopravy. (7)Nákladovou jednotkou sa rozumie nákladné vozidlo, príves, náves s ťahačom alebo bez ťahača, vymeniteľná nadstavba, kontajner najmenej 6 058 mm dlhý a podvojný náves. (8)Verejným záujmom vo verejnej osobnej doprave na dráhe je záujem na zabezpečení základných prepravných potrieb. (9)Sieťou je celá železničná infraštruktúra vo vlastníctve alebo v správe prevádzkovateľa dráhy. 43. Podľa § 3 ods. 1 zákona o dráhach 1 , dráhy sa podľa technických podmienok členia na železničné, električkové, trolejbusové, lanové a špeciálne dráhy. 44. Podľa § 3 ods. 2 zákona o dráhach 1, špeciálne dráhy slúžia na zabezpečenie dopravných potrieb obce. 45. Podľa ustanovenia § 4 ods. zákona o dráhach 1, železničné dráhy sa z hľadiska účelu a významu členia na a) celoštátne dráhy, ktoré slúžia celoštátnej verejnej železničnej doprave a medzinárodnej doprave, b) regionálne dráhy, ktoré majú miestny význam, slúžia verejnej železničnej doprave a sú zaústené do celoštátnej alebo do inej regionálnej dráhy, c) vlečky, ktoré slúžia vlastným prepravným potrebám prevádzkovateľa alebo iného subjektu na základe zmluvy a sú zaústené do celoštátnej dráhy, regionálnej dráhy alebo do inej vlečky. 46. Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 zákona o dráhach 1, prevádzkovanie dráhy sa musí uskutočňovať tak, aby sa zabezpečila ochrana života a zdravia osôb, ochrana majetku a životného prostredia a bezpečnosť a plynulosť dopravy na dráhe. 47. Podľa § 16 ods. 1 zákona o dráhach 1, vlastník dráhy je povinný udržiavať dráhu tak, aby bola prevádzkyschopná a aby bol umožnený styk s inými dráhami. 48. Podľa § 17 ods. 1 zákona o dráhach 1, vlastník dráhy je povinný zabezpečiť prevádzkovanie dráhy. V prípade, že vlastník celoštátnej dráhy nie je súčasne jej prevádzkovateľom, je povinný umožniť prevádzkovanie celoštátnej dráhy inej oprávnenej právnickej osobe. 49. Podľa § 18 ods. 1 zákona o dráhach 1, prevádzkovateľ dráhy je povinný a) prevádzkovať dráhu podľa povolenia na prevádzkovanie dráhy a pravidiel prevádzkovania dráhy, b) zabezpečiť, aby dráhu prevádzkovali osoby, ktoré spĺňajú predpísanú odbornú, zdravotnú, zmyslovú a psychologickú spôsobilosť, c) vystrojiť a označiť zamestnancov, ktorí sú oprávnení dávať cestujúcim, odosielateľom a príjemcom v obvode dráhy pokyny na zachovanie bezpečnosti a plynulosti dopravy, d) označiť priestory v obvode dráhy, ktoré nie sú prístupné verejnosti, e) poskytnúť príslušnému dráhovému správnemu úradu technickú pomoc a informácie potrebné na účely vyšetrovania nehôd a mimoriadnych udalostí, posúdenie stavu bezpečnosti a plynulosti prevádzky dráhy, e) vytvárať podmienky na zaistenie a zvyšovanie bezpečnosti prevádzky, na predchádzanie vzniku nehôd, mimoriadnych udalostí a iných narušení bezpečnosti prevádzky dráhy a dopravy na dráhe, f) dodržiavať povinnosti určené pri preprave nebezpečného tovaru. 50. Podľa ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o dráhach 1, vlastník dráhy uzatvára s prevádzkovateľom dráhy zmluvu o prevádzkovaní celoštátnej alebo regionálnej dráhy; ak ide o zabezpečenie potrieb obrany štátu, vlastník dráhy uzatvára zmluvu o prevádzkovaní celoštátnej alebo regionálnej dráhy po dohode s Ministerstvom obrany Slovenskej republiky. Zmluva sa uzatvára najmenej na obdobie jedného roka. 51. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 513/2009 Z.z. o dráhach (ďalej len „zákon o dráhach 2“), prevádzkovaním dráhy je správa, obsluha a zabezpečenie prevádzky dráhy v stave, ktorý umožňuje bezpečnú a plynulú dopravu na dráhe a organizovanie dopravy na dráhe. 52. Podľa § 27 ods. 4 zákona o dráhach 2, prevádzkovateľom dráhy je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá prevádzkuje dráhu ako jej vlastník alebo na základe zmluvy s jej vlastníkom. 53. Podľa § 28 ods. 1 zákona o dráhach 2, vlastník dráhy je povinný zabezpečiť trvalé prevádzkovanie dráhy. Ak vlastník dráhy nie je aj prevádzkovateľom dráhy, je povinný zabezpečiť prevádzkovanie dráhy inou osobou, ktorá spĺňa požiadavky tohto zákona na prevádzkovanie dráhy. 54. Podľa § 29 ods. 1 zákona o dráhach 2, prevádzkovať dráhu môže len ten, kto a) má platné povolenie regulačného orgánu na prevádzkovanie dráhy, b) má uzatvorenú zmluvu o prevádzkovaní dráhy s vlastníkom dráhy, ak sám nie je vlastníkom dráhy, c) zamestnáva na prevádzkovanie dráhy osoby, ktoré majú odbornú spôsobilosť, zdravotnú spôsobilosť a psychickú spôsobilosť na výkon práce. 55. Podľa § 29 ods. 5 zákona o dráhach 2, zmluva s vlastníkom dráhy o prevádzkovaní dráhy obsahuje požiadavky vlastníka dráhy na kvantitatívne a kvalitatívne parametre a rozsah prevádzkovania dráhy a jej súčastí. Ak predmetom zmluvy je prevádzkovanie železničnej trate, zmluva sa uzatvára po dohode s Ministerstvom obrany Slovenskej republiky s prihliadnutím na potreby obrany štátu a obsahuje aj spôsob zabezpečenia vyrovnaného hospodárenia z prevádzky železničnej trate. 56. Podľa § 30 ods. 1 písm. a) a b) zákona o dráhach 2, prevádzkovateľ dráhy je povinný a)prevádzkovať dráhu v súlade so zmluvou s vlastníkom dráhy o prevádzkovaní dráhy a s povolením na prevádzkovanie dráhy, b)prevádzkovať dráhu v súlade s pravidlami prevádzkovania dráhy podľa tohto zákona a vykonávacími predpismi a s prevádzkovými predpismi, 57. V prejednávanej veci je nesporným, že žalobca si voči žalovanému uplatňuje nároky titulom bezdôvodného obohatenia, preto aj posúdenie toho, či medzi účastníkmi išlo o vzťah z bezdôvodného obohatenia, záviselo od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy - § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. Pričom povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie má ten, kto sa úkor iného bezdôvodne obohatil. Vzhľadom na nespornosť aktívnej legitimácie žalobcu v konaní, a to skutočnosť, že na základe Osvedčenia o dedičstve D 270/99, Dnot 167/99 zo dňa 3.3.2000 vydaného súdnym komisárom JUDr. E. T., nadobudol podiel na nehnuteľnostiach v kat. území T. Ľ., zapísaných na LV č. XXX, združených podľa pozemkovej knihy parc. č. XXX/X, orná pôda vo výmere 888 m2 pod A 2/1 v 1/1, týkajúcich sa záp. č. XXXX na základe identifikácie nehnuteľnosti stav neidentický zbytok mpč. XXXX/ X, roľa o výmere 2000 m2, zbytok mpč. XXXX/X roľa vo výmere 2530 m2, podiel na nehnuteľnostiach vo výmere 2916 m2. Geometrickým plánom č. XX/XXXX pod č. XXX/XX bol z pôvodnej parcely KN „E“ č.: XXXX/X a z parcely č. XXXX/X o výmere 5073 m2, novovytvorený pozemok stavu KN „C“ parc. č. XXXX/XX, o výmere 1301 m2- zastavaná plocha, pričom tento novovytvorený pozemok nie je zapísaný v stave KN „C“ a nie je zakreslený v kópii z katastrálnej mapy. Rovnako je nesporným, že pozemok žalobcu je využívaný pre účely celoštátnej dráhy - Ž. B. Y. - B. - Y., ako aj skutočnosť, že predmetný pozemok je pre daný účel užívaný proti vôli žalobcu (vlastníka), t.z. fakticky poskytuje plnenie bez akéhokoľvek právneho podkladu (bez právneho titulu) a bez toho, že by mu za ním poskytované plnenie bola platená náhrada. Na strane žalobcu tak ide o prípad plnenia bez právneho dôvodu, ktoré je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia založenou na tom, že medzi zúčastnenými osobami od počiatku chýba právny vzťah zakladajúci nárok na plnenie. 58. Dôsledkom takéhoto plnenia je obohatenie, obsahom ktorého je získanie určitej majetkovej hodnoty subjektom, ktorému bolo plnené. O plnenie bez právneho dôvodu ide tiež v prípade užívania pozemku bez nájomnej či inej zmluvy alebo iného titulu (povinnosť plniť môže v niektorých prípadoch vyplývať tiež zo zákona alebo z rozhodnutia súdu) oprávňujúceho tento pozemok užívať. Pre vyriešenie otázky, kto v prípade takéhoto plnenia získava majetkovú hodnotu (a kto je teda povinný vydať získané bezdôvodné obohatenie) je rozhodujúce, kto uvedené plnenie prijíma (kto realizuje užívateľské oprávnenia) bez právneho dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonávanie jemu nepatriacich oprávnení a bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim právo užívať pozemok. Keďže príjemca takéhoto plnenia nie je - vzhľadom na samu povahu plnenia - schopný vrátiť ho, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady. 59. Vzhľadom k uvedenému a s ohľadom na námietky žalovaného v podanom odvolaní, ktorými namietal nedostatok pasívnej legitimácie v konaní, odvolací súd prednostne skúmal, či žalobcom označený žalovaný je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide, t.j. či žalovanému svedčí pasívna legitimácia v konaní. 60. V prípade vydania bezdôvodného obohatenia je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti ten, koho majetok sa na úkor druhého bezdôvodne zväčšil. Pri posúdení otázky kto sa na úkor žalobcu prevádzkovaním dráh na jeho pozemku obohacuje, teda koho majetok sa na úkor žalobcu zväčšil, nemožno opomenúť skutočnosť, že železničná trať Poprad - Tatry - Plaveč, je zaradená medzi hlavné dráhy z hľadiska dopravného významu slúžiace na medzinárodnú dopravu a na zabezpečenie celoštátnej dopravnej obslužnosti, (§ 4 ods. 1 písm. a/ zákona o dráhach 1, § 2 ods. 4 zákona o dráhach 2). Zabezpečenie trvalého prevádzkovania dráh je povinnosťou vlastníka dráhy (§ 17 ods. 1 zákona o dráhach 1, § 28 ods. 1 zákona o dráhach 2), pričom v prípade, ak vlastník dráhy nie je aj prevádzkovateľom dráhy, je povinný zabezpečiť prevádzkovanie dráhy inou osobou, ktorá spĺňa požiadavky tohto zákona na prevádzkovanie dráhy. Vychádzajúc zo Zmluvy o prevádzkovaní dráh na rok 2009 zo dňa 19.12.2008 (čl. 272 súdneho spisu) vlastníkom dráh je Slovenská republika zastúpená Ministerstvom dopravy a prevádzkovateľ dráh je žalovaný. Z čl. I Zmluvy o prevádzkovaní dráh vyplýva, že sa uzatvára s cieľom splniť povinnosti vlastníka celoštátnych a regionálnych dráh (štátu) podľa § 16 a 17 zákona o dráhach 1, a to udržiavať prevádzkyschopnosť celoštátnych a regionálnych dráh, zabezpečiť ich prevádzkovanie prostredníctvom prevádzkovateľa dráhy a umožniť styk s inými dráhami. Žalovaný sa v čl. II bod 2 Zmluvy o prevádzkovaní dráh, ako prevádzkovateľ dráh, zaviazal zabezpečiť na celoštátnych a regionálnych dráhach výkony súvisiace s udržiavaním prevádzkyschopnosti dráh, zabezpečením styku s inými dráhami, zabezpečovaním prevádzkovania dráh a bezpečnosti dopravy na dráhe, obsluhou dráh, prideľovaním voľných kapacít železničnej dopravnej cesty, zabezpečením dodržiavania technických špecifikácií interoperability dráh, ktoré sú súčasťou európskeho železničného systému, starostlivosťou o rozvoj a modernizáciu dráh v rozsahu nevyhnutnom na zabezpečenie dopravných potrieb, organizovaním a riadením dopravy na dráhach. Zároveň žalovaný, ako prevádzkovateľ dráh, sa zaviazal zabezpečoval všetky činnosti súvisiace so správou a prevádzkou majetku tvoriaceho dráhu alebo jej súčasť a činnosti súvisiace s prevádzkovaním dráh, vyplývajúce zo všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. III bod 3 Zmluvy o prevádzkovaní dráh). 61. Nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že žalovaný sa prevádzkovaním železničnej dopravnej cesty, na jeho úkor obohacuje. Prevádzkovanie železničných dráh a činnosti súvisiace s ich prevádzkovaním tvorí len jednu z množstva činností vykonávanými žalovaným (§ 2 ods. 1 zákona o ŽSR). Ďalšou rozhodujúcou okolnosťou je fakt, že žalovaný prevádzkuje dráhy na základe zmluvného vzťahu s ich vlastníkom, ako prevádzkovateľ dráh, pričom vlastník dráhy mu uhrádza formou neinvestičnej dotácie len sumu, ktorá kryje rozdiel medzi plánovanými nákladmi a plánovanými výnosmi stanovenými podľa článkov V a VI Zmluvy o prevádzkovaní dráh. Plánovanými nákladmi sa rozumejú ekonomicky oprávnené náklady vynaložené prevádzkovateľom dráhy na splnenie výkonov, ktoré sú v súlade s čl. II (udržiavanie prevádzkyschopnosti dráh..) a čl. III Zmluvy o prevádzkovaní dráh (činnosti súvisiace so správou a prevádzkou...). Plánovanými výnosmi hlavnej činnosti prevádzkovateľa dráh sa rozumejú výkony na základe objednaného rozsahu s jednotlivými dopravcami a ostatnými plánovanými výnosmi hlavnej činnosti železničnej dopravnej cesty, pričom výnosmi podľa tejto zmluvy nie sú výnosy súvisiace s výkonmi ostatných činností žalovaného. Žalovaný prevádzkovaným dráh tak plní povinnosti vlastníka dráh, preto aj adresátom tohto plnenia je vlastník dráh, t.z. Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácií. Vlastník dráh si tak privlastňuje úžitkovú hodnotu pozemku (hoci za účelom uspokojovania verejných potrieb) bez toho, aby žalobcovi poskytol akúkoľvek protihodnotu, preto aj vlastníkovi vzniká povinnosť vydať toto plnenie. Žalovaný je len v hmotnoprávnom (záväzkovom - zmluvnom) vzťahu s vlastníkom dráhy, pričom zo svojej činnosti nedosahuje zisk (t.j. nevykonáva činnosť za účelom dosahovania zisku - podnikateľskú činnosť), nakoľko má vopred schválený rozpočet (ktorý musí byť vyrovnaný), ktorého prípadné schodky sú kryté dotáciami zo strany vlastníka dráhy. 62. Odvolací súd dáva do pozornosti, že len samotná skutočnosť, že žalovaný má v predmete činnosti uvedené prevádzkovanie železničných dráh a lanových dráh podľa osobitného predpisu a činnosti súvisiace s prevádzkovaním železničných dráh a lanových dráh, sama o sebe neznamená, že uvedené činnosti vykonáva vo vlastnom mene a na vlastný účet, za účelom dosiahnutia zisku a obohacuje sa tak na úkor žalobcu, nakoľko povolenie na prevádzkovanie dráh (ako jeden z predmetov činnosti žalovaného) je základnou podmienok na prevádzkovanie dráhy (§ 29 ods. 1 zákona o dráhach 2). Vlastník dráhy si môže na zabezpečenie prevádzkovania dráhy zmluvne zabezpečiť akúkoľvek inú osobu, ktorá má na to príslušnú licenciu, tak ako je to v prípade žalovaného. Z uvedeného možno zhrnúť, že žalovaný len spravuje majetok vlastníka dráhy, pričom tento majetok (koľajnice) sú tým, čo vylučuje vlastníka pozemku v prisvojovaní si jeho úžitkových vlastností, aj keď vlastník dráh svoju činnosť realizuje za účelom zabezpečovania verejných potrieb, pričom majetok vlastníka dráhy (štátu) sa nezmenšil o prostriedky, ktoré by musel vynaložiť za výkon týchto oprávnení v prípade, že by mu vyplývali z právne relevantného titulu (v danom prípade z právneho úkonu uzavretého so žalobcom). Vzhľadom k uvedenému odvolací súd ustálil, že žalovaný nie je v hmotno-právnom vzťahu bezdôvodného obohatenia nositeľom povinnosti (o uloženie ktorej žalobca žiadal), a preto mu v prejednávanej veci nesvedčí pasívna legitimácia v konaní. 63. Vzhľadom na konštatovanie súdu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní, ktorá je bez ďalšieho dôvodom pre zamietnutie žaloby, nepovažoval odvolací súd za potrebné zaoberať sa preskúmavaním dôvodnosti odvolacích námietok žalobcu podaných proti výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o zaplatenie podielu na úžitkoch získaných žalovaným z bezdôvodného obohatenia za roky 2005 - 2008 v sume 38.758,96 eur. 64. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté prvoinštančné rozhodnutie v prisudzujúcom výroku , vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci, podľa § 388 C.s.p. zmenil a žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Vo zvyšnej časti napadnutej odvolaním, t.j. vo výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie podielu na úžitkoch získaných z bezdôvodného obohatenia za roky 2005 - 2008 v sume 38.758,96 eur, rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods.1 C.s.p. potvrdil. 65. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, v ktorom bude rozhodovať o trovách prvoinštančného konania. 66. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).