Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/49/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200404 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Peťovská PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1016200404.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a členiek senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: Retail Value Stores, a.s., Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava, zast.: JUDr. Michal Matulník, advokát, s.r.o., Kýčerského 5, 811 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, Dobrovičova 12, 812 66 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 4055/2015-420 zo dňa 16.02.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 4055/2015-420 zo dňa 16.02.2016 v spojení s rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č.: 1052/2015-024, Z:24688/2015 zo dňa 13.10.2015 zrušuje podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi súd priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie pred správnym orgánom 1. Žalobca ako odberateľ a spoločnosť Pfanner, s.r.o. ako dodávateľ uzatvorili Zmluvu o kúpe a predaji tovaru - Potraviny (ďalej len „zmluva“). Podľa ustanovenia čl. V bod 5.5.2 zmluvy bol dodávateľ povinný dodávať žalobcovi tovar tak, aby ku dňu jeho dodania uplynula maximálne 1/3 doby jeho použiteľnosti a zároveň pri každom dodaní tovaru bol dodávateľ povinný informovať žalobcu v písomnej forme o tom, kedy bol tovar vyrobený. Podľa prílohy číslo 3 zmluvy bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté, že zmluvná pokuta pre prípad porušenia povinností podľa článku V bod 5.5.2. zmluvy je vo výške 100,- eur za každé porušenie povinnosti. 2. Podľa označeného ustanovenia zmluvy vznikla dodávateľovi povinnosť informovať (ďalej len „informačná povinnosť“) žalobcu pri každom dodaní tovaru v písomnej forme o tom, kedy (dátum) bol tovar/jednotlivé tovary/výrobky vyrobený. 3. Dodávateľ si však svoju informačnú povinnosť nesplnil, zmluvu porušil a žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. V priebehu celého správneho konania nikto (ani správny orgán, ani dodávateľ) uvedenú skutočnosť nespochybňoval a v správnom konaní nebola skutočnosť, či došlo k porušeniu zmluvy zo strany dodávateľa a tým k vzniku nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, sporná. 4. Na základe žalobcom vystavených faktúr fakturoval žalobca dodávateľovi tam uvedenú sumu titulom zmluvnej pokuty. Dodávateľ fakturovanú sumu v lehote splatnosti faktúry a ani následne žalobcovi nezaplatil. Žalobca listom vyzval dodávateľa na zaplatenie zmluvnej pokuty, avšak dodávateľ zmluvnú pokutu ani na základe listu nezaplatil. Žalobca preto vykonal jednostranné započítanie vzájomných pohľadávok podľa ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka postupom podľa čI. IV bod 4.12 zmluvy. 5. Podaním označeným ako „Oznámenie o začiatku kontroly“ zo dňa 14.02.2014 bolo žalobcovi oznámené začatie kontroly (ďalej len „kontrola“) vykonávanej na základe poverenia ministra č. 15/2014 z 11.02.2014 (ďalej len „poverenie“). 6. Žalobcovi bolo následne v súvislosti s jednou kontrolou (kontrolou vykonanou na základe poverenia) doručených celkom 19 protokolov o vykonanej kontrole. Jedným z týchto protokolov bol aj „Protokol o vykonanej kontrole“ z 22.05.2014, č.j.: 1998/2014-020/14132/2014. 7. V protokole ministerstvo uviedlo, že kontrolná skupina identifikovala, že v obchodnom vzťahu medzi žalobcom a dodávateľom došlo k porušeniu tam špecifikovaných ustanovení zákona o neprimeraných podmienkach. K protokolu sa žalobca vyjadril podaním označeným ako „Vyjadrenie účastníka konania a námietky účastníka proti zisteniam kontroly“. 8. Dňa 14.10.2015 bolo žalobcovi doručené prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 109.000,- eur s poukazom na to, že sa žalobca mal dopustiť správneho deliktu podľa ustanovenia § 8 ods. 1 ZNP uplatňovaním neprimeraných podmienok vo svoj prospech podľa ustanovenia § 4 ods. 4 písm. h) ZNP dňa 16.12.2013. 9. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti prvostupňovému rozhodnutiu rozklad. V rozklade uviedol procesné pochybenia ministerstva, ktoré predchádzali vydaniu prvostupňového rozhodnutia, ako aj hmotné a procesné nedostatky samotného prvostupňového rozhodnutia. V závere žalobca vzniesol námietku zaujatosti ministra a navrhol, aby bolo rozhodnuté o vylúčení ministra prof. Ing. Ľubomíra Jahnátka, CSc. z prejednania a rozhodovania v predmetnej veci. 10. O rozklade rozhodol minister druhostupňovým rozhodnutím tak, že rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. II. Žaloba 11. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 09.03.2016 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR č. 4055/2015-420 zo dňa 16.02.2016 postupom podľa druhej hlavy piatej časti v tom čase účinného Občianskeho súdneho poriadku s návrhom na jeho zrušenie. 12. Rozhodnutím ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) č. 4055/2015-420 zo dňa 22.02.2016, označené ako „Rozhodnutie o rozklade“ (ďalej aj len „druhostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) minister zamietol rozklad spoločnosti Retail Value Stores, a.s. (IČO: 47256770) a zároveň potvrdil rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. 1052/2015-024 zo dňa 13.10.2015 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). 13. Prvostupňovým rozhodnutím ministerstvo uložilo spoločnosti Retail Value Stores, a.s. pokutu vo výške 109.000,- eur (ďalej len „pokuta“) za to, že sa mala dopustiť správneho deliktu podľa ust. § 8 ods. 1 ZNP uplatňovaním neprimeraných podmienok vo svoj prospech podľa ust. § 4 ods. 4 písm. h) ZNP v obchodnom vzťahu so spoločnosťou PFANNER, spol. s r.o., IČO: 41695496, so sídlom V Uličce 1243, 253 01 Hostivice, Česká republika (ďalej len „dodávateľ“). 14. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že druhostupňové rozhodnutie (rovnako ako prvostupňové rozhodnutie) vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, resp. nedostatok dôvodov (nedostatočné odôvodnenie) a zároveň vydaním druhostupňového rozhodnutia došlo k takej vade, ktorá mohla spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia. 15. Žalobca tvrdí, že správne orgány vo veci konajúce nesprávne právne vec posúdili a nezákonne aplikovali ustanovenia § 4 ods. 4 písm. h) ZNP. 16. Z pojmového vymedzenia neprimeranej podmienky podľa § 4 ods. 4 písm. h) ZNP ako aj zákonných definícií pojmov peňažné a nepeňažné plnenie je zrejmé, že zmluvnú pokutu nie je možné považovať ani za peňažné ani za nepeňažné plnenie a teda legitímnym uplatnením si nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty nemohlo dôjsť zo strany žalobcu k spáchaniu správneho deliktu. Z obsahu administratívneho spisu celkom jednoznačne a nikým nespochybnene vyplýva, že žalobca a dodávateľ si riadne, platne a legitímne dohodli zmluvnú pokutu pre prípad porušenia zabezpečovanej povinnosti a zároveň, že k porušeniu zabezpečovanej povinnosti v skutočnosti došlo. 17. Podľa žalobcu záver žalovaného, že zmluvná pokuta je peňažným plnením podľa § 2 písm. d) ZNP, je celkom zjavne nesprávny. Pokiaľ by tomu tak bolo, de facto každá zmluvná pokuta by bola zákonom o neprimeraných podmienkach zakázaná, nakoľko by z logiky veci musela byť dodatočným peňažným plnením po prevzatí potraviny. Takýto záver však zo zákona o neprimeraných podmienkach vôbec nevyplýva, zákon zmluvné pokuty nezakazuje, naopak s existenciou zmluvných pokút počíta, v ustanovení § 4 ods. 4 písm. t) ZNP len kvalifikuje také zmluvné pokuty, ktorých výška je zjavne neprimeraná s ohľadom na hodnotu a význam porušenej zmluvnej povinnosti, ktorej splnenie je zabezpečené touto zmluvnou pokutou. O takú pokutu však v prípade žalobcu nejde, keďže k tomuto záveru dospel aj samotný správny orgán, keď skonštatoval, že o neprimeranú podmienku podľa § 4 ods. 4 písm. t) ZNP v prípade žalobcu nešlo. 18. Pokiaľ teda správny orgán o uvedenom nároku pojednáva ako o zmluvnej pokute, logicky nemôže správny orgán aplikovať ustanovenie § 4 ods. 4 písm. h) ZNP. 19. Žalobcovi bola uložená pokuta za správny delikt podľa ustanovenia § 8 ods. 1 ZNP za uplatnenia si neprimeranej podmienky vo svoj prospech. 20. Podľa § 8 ods. 1 ZNP sa kvalifikovaný subjekt môže dopustiť správneho deliktu iba tak, že niečo vo svoj prospech dohodne. Predpokladom dohody je potom aspoň formálny, v relevantnej forme zachytený a preukázaný konsenzus aspoň dvoch subjektov (v prípade ZNP pravdepodobne dodávateľa a odberateľa). Je zrejmé, že v konkrétnom prípade k ničomu takému nedošlo. 21. Žalobca tvrdí, že pokiaľ mu vznikol z platnej zmluvy nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty a žalobca si tento nárok uplatnil, nemohol žalobca spáchať žiaden správny delikt podľa zákona o neprimeraných podmienkach. Sám správny orgán, ani dodávateľ sám nespochybňujú, že zmluva bola platne uzavretá; zmluva obsahuje platné ustanovenie ukladajúce dodávateľovi informačnú povinnosť; dodávateľ zmluvu (informačnú povinnosť) porušil; pre prípad porušenia informačnej povinnosti si strany platne dohodli zmluvnú pokutu, ktorej výška nie je neprimeraná; porušením povinnosti dodávateľa vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty; žalobca si nárok uplatnil riadne a včas. 22. Žalobca vytýka žalovanému i vady v konaní predchádzajúce vydaniu rozhodnutia. Predovšetkým namieta, že žalobcovi bolo v súvislosti s jednou kontrolou doručených celkom devätnásť protokolov o vykonanej kontrole a následne vyše pätnásť oznámení o začatí správneho konania. Postup žalovaného je s prihliadnutím na obsah citovaných právnych noriem postupom svojvoľným, protizákonným a protiústavným a predstavuje zjavne arbitrárny zásah do práv žalobcu. 23. V tejto súvislosti sa žalobca odvoláva na ustanovenie § 6 ods. 7 ZNP alebo ustanovenie § 13 ods. 1 zákona o kontrole, ktoré predpokladajú, že výsledkom kontroly je buď jeden záznam alebo jeden protokol, ktorý sa má vzťahovať na všetky kontrolou zistené porušenia. Rozhodnutie vydať pre každé, jednou kontrolou identifikované porušenie zákona samostatný protokol a na základe neho začať samostatné správne konanie výlučne z dôvodu snahy udeliť čo možno najvyššiu pokutu (naviac takýto zámer verejne vyhlásiť - minister verejne vyhlásil, že z jednej začatej kontroly odvodí 19 správnych konaní, aby mohol uložiť čo najvyššie pokuty) je protiústavné. 24. Žalobca nemôže súhlasiť so záverom správneho orgánu, že takéto zákonné ustanovenie nevylučuje ukončenie jednej kontroly viacerými protokolmi (str. 14 piaty odsek druhostupňového rozhodnutia). Naopak tvrdí, že vylučuje. Pokiaľ zákon hovorí o jednom protokole (použijúc jednotné číslo), nemožno v súlade s Ústavou SR (čl. 2 ods. 2 Ústavy), vydať v rámci jednej kontroly protokolov viac. A už vôbec nie preto, aby správny orgán mohol uložiť kumulovanú pokutu nad rámec hornej hranice určenej zákonom (naviac, ak takýto postup vopred verejne avizuje). Takýto postup orgánu verejnej moci je svojvôľou absolútne neprípustnou v právnom štáte. 25. Ďalej žalobca namieta, že z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že jedným z podkladov pre rozhodnutie boli aj vyjadrenia účastníka konania - dodávateľa. Tento podklad pre rozhodnutie však žalobcovi ako účastníkovi nikdy doručený nebol, a preto nemal možnosť sa k nemu vyjadriť, čím došlo k porušeniu práva účastníka podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku. 26. Vada v konaní spočíva i v tom, že žalobca v časti 5 rozkladu uviedol vo veci relevantné skutočnosti a pripojil k tomu zodpovedajúce listinné dôkazy preukazujúce zaujatosť prof. Ing. Ľubomíra Jahnátka, CSc. a zároveň navrhol, aby bolo rozhodnuté o jeho vylúčení z prejednania a rozhodovania v predmetnej veci. S uvedenou námietkou zaujatosti a návrhom na vylúčenie z prejednania a rozhodovania v predmetnej veci sa v druhostupňovom rozhodnutí vysporiadal sám (namietaný) minister stručným konštatovaním: „Osobitná komisia k uvedenému návrhu uvádza, že vylúčenie ministra prof. Ing. Ľubomíra Jahnátka, CSc. z prejednávania a rozhodovania vo veci možné nie je.“ 27. Žalobca zastáva názor, že v druhostupňovom konaní rozhodoval a druhostupňové rozhodnutie vydal subjekt, ktorý mal byť pre zaujatosť vylúčený z prejednania a rozhodovania v predmetnej veci. 28. Ak správny orgán nerozhodol o námietke zaujatosti, ktorú podal účastník, zákonným spôsobom, opätovne sa jedná o vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, lebo vo veci mohol rozhodnúť zaujatý pracovník, zamestnanec správneho orgánu alebo minister. Súčasne mohlo byť takouto vadou majúcou vplyv na zákonnosť rozhodnutia aj to, že správny orgán nerozhodol formálne o námietke zaujatosti v súlade so zákonom, teda zákonom predpísaným procesným spôsobom. Žalobca priznáva, že rozhodnutie o zaujatosti pracovníka správneho orgánu je rozhodnutím predbežnej povahy, ktoré nepodlieha súdnemu preskúmavaniu, avšak toto rozhodnutie predchádzalo vydaniu rozhodnutia, ktoré už súdom preskúmateľné je. Preto je tu možnosť, aby súd preskúmal aj rozhodnutie (nerozhodnutie) o zaujatosti, pretože súd by mal pri preskúmaní prihliadnuť z úradnej povinnosti na také vady, ktoré sú zrejmé zo správneho spisu a ktoré svojou závažnosťou bránia preskúmaniu napadnutého rozhodnutia v medziach žalobou uplatnených námietok. 29. Napokon žalobca vytýka žalovanému, že druhostupňové rozhodnutie nielenže vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ale je i rozhodnutím zmätočným, nezrozumiteľným a teda nepreskúmateľným. Osobitne sa táto nepreskúmateľnosť týka uloženej výšky pokuty. Z druhostupňového rozhodnutia nie je ani zrejmé, akého správneho deliktu sa mal žalobca a akým konaním dopustiť (teda akým spôsobom si mal žalobca dohodnúť akú neprimeranú podmienku), ako vlastne a kto rozhodol o námietke zaujatosti ministra a pod. 30. Odkazujúc na ustálenú judikatúru správnych súdov (napr. rozhodnutie č. Rs/89/2002, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5 Sžo/204/2010, či sp. zn. 3SžoKS/64/2006, rozhodnutia č. 69/2008 ZSP alebo č. 58/2009 ZSP), v prípade správneho trestania je povinnosťou správneho súdu skúmať, či správny orgán náležite zdôvodnil uloženie sankcie v určitej výške, ak zákon pripúšťa rozpätie sankcie, či prihliadol na okolnosti viazané na subjekt, samotný skutok a jeho následok. 31. Z obsahu druhostupňového rozhodnutia je zrejmé, že napriek viacerým všeobecným konštatovaniam uvedeným v jeho odôvodnení, zostala výška uloženej pokuty v podstate neodôvodnená. Druhostupňové rozhodnutie je v tejto časti absolútne nepreskúmateľné, keďže žalovaný sa vôbec nezaoberal, aké postavenie má žalobca na relevantnom trhu a pokiaľ by sa správny orgán takouto otázkou, ktorej zodpovedanie je pre vyššie uvedený záver nevyhnutné, zaoberal, dospel by k záveru, že podiel žalobcu je v skutku marginálny (menej ako 2%). Vzhľadom na vyššie uvedené je podľa žalobcu potrebné položiť aj hypotetickú otázku, akú pokutu by bol dostal konkurent žalobcu, ktorá má napr. 100 x viac prevádzok alebo l0x väčší trhový podiel. 32. V tejto súvislosti žalobca upozornil, že v iných, avšak obsahovo takmer identických prvostupňových rozhodnutiach mu boli zo strany žalovaného uložené napríklad nasledovné pokuty: ? pokuta 16.600,- eur rozhodnutím č. 3781/2014-024 z 29.09.2014 ? pokuta 265.000,- eur rozhodnutím č. 3733/2014- 024 z 29.09.2014 33. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR č. 4055/2015-420 z 16.02.2016 a rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR č. 1052/2015-024 zo dňa 13.10.2015 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si žalobca uplatnil voči žalovanému právo na náhradu trov konania. III. Vyjadrenie žalovaného k žalobe 34. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným súdu dňa 29.04.2016. 35. Žalovaný pripomenul pred samotným vyjadrením k meritu veci, že správne konanie za správny delikt voči žalobcovi bolo začaté z dôvodu porušenia zákona č. 362/2012 Z.z. a nie z dôvodu porušenia zákona č. 152/1995 Z.z., na ktorý v žalobe žalobca odkazuje. 36. Poukázal tiež, že v prípade vád zjavných pri dodaní tovaru, mal žalobca reklamovať vady tovaru na dodacom liste a na základe vlastného rozhodnutia bol oprávnený uplatniť nároky zo zodpovednosti za vady, vrátane odmietnutia tovaru a jeho vrátenie dodávateľovi (bod 5.4.3. zmluvy). 37. Žalobca v zmysle bodu 5.5.4. v spojení s bodom 5.5.2. zmluvy nepostupoval a nevyužil svoje právo na reklamovanie vád tovaru a po dobu deviatich mesiacov uvádzal na trh tovar s vadami. Žalobca mal možnosť výberu medzi uložením zmluvnej pokuty za porušenie zmluvnej povinnosti dodávateľa a odmietnutím prevzatia tovaru s vadami v zmysle zmluvy. Žalovaný má za to, že žalobca po zvážení týchto dvoch možností, účelovo uložil zmluvnú pokutu za porušenie zmluvnej povinnosti, z ktorej mal majetkový prospech. 38. K námietke žaloby k legitimite dojednania ustanovení čl. V bode 5.5.2. zmluvy, v ktorej je dohodnutá zmluvná pokuta za neuvedenie dátumu výroby a doby použiteľnosti tovaru, žalovaný nepopiera legitimitu dohodnutia zmluvnej pokuty, ale poukazuje na spôsob uplatnenia zmluvnej pokuty dohodnutej v zmluve a to, že táto vykazuje znaky neprimeranej podmienky podľa ustanovenia § 4 ods. 4 písm. h) zákona č. 362/2012 Z.z., keďže umožňuje požadovať dodatočné peňažné plnenie po prevzatí potraviny. Žalobca vystavil dve faktúry za opakované porušenie zmluvnej povinnosti týkajúcej sa viacerých dodávok tovaru až po deviatich mesiacoch po prvom porušení predmetnej zmluvnej povinnosti. 39. O uplatnení nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty za porušenie povinnosti uvádzať dátum výroby riadne a včas, by sa jednalo iba v prípade, ak by si žalobca uplatnil svoj nárok bez zbytočného odkladu potom, ako sa o porušení povinností dodávateľa dozvedel. Uplatnením zmluvnej pokuty až po deviatich mesiacoch od prvého zistenia porušenia povinnosti, sa zmluvná pokuta niekoľkonásobne zvýšila. 40. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že je potrebné skúmať okolnosti, ktoré s výkonom práva súvisia, t. j. či sa nárok na zmluvnú pokutu neuplatňuje za takých okolností, ktoré odporujú zásadám poctivého obchodného styku. 41. K tvrdeniu žalobcu týkajúceho sa skutočnosti, že dodávateľ porušenie svojej povinnosti priznal, porušenie svojej povinnosti obhajoval a vysvetľoval, ba dokonca sa ho pokúšal bagatelizovať, nie je pravdivé, keďže dodávateľ v žiadnom zo svojich vyjadrení, tak počas kontroly, ako aj počas správneho konania, porušenie svojej povinnosti nepriznal a ani neobhajoval. Dodávateľ poukázal na skutočnosť, že žalobca počas trvania zmluvného vzťahu nikdy neupozornil na porušenie zmluvnej povinnosti zo strany dodávateľa, ale účelovo uplatnil zmluvnú pokutu až po deviatich mesiacoch po prvom porušení zmluvnej povinnosti neuvedenia dátumu výroby tovarov. Navyše žalobca udelil zmluvnú pokutu iba za niektoré dodávky tovarov dodaných dodávateľom, pričom žiadna dodávka tovarov neobsahovala požadovaný dátum výroby potraviny. 42. Žalobca ďalej v žalobe poukázal na skutočnosť, že zmluvnú pokutu už z jej samotnej podstaty, nie je možné považovať ani za peňažné, ani za nepeňažné plnenie, teda legitímnym uplatnením si nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty nemohlo dôjsť k spáchaniu správneho deliktu. Pokiaľ by tak tomu bolo, de facto každá zmluvná pokuta by bola zákonom č. 362/2012 Z.z. zakázaná. 43. Pripomína v tejto súvislosti žalovaný, že pri každom posúdení skutkového stavu, podstatou ktorého je uplatnenie zmluvnej pokuty, je nutné skúmať aj iné skutočnosti, ktoré vedú k uplatneniu zmluvnej pokuty, a to najmä naplnenie účelu zmluvnej pokuty, spôsob uplatnenia zmluvnej pokuty, úmyselné kumulovanie zmluvnej pokuty a pod., a nielen samotný pojem inštitútu zmluvnej pokuty. Poukázal i na judikatúru, podstatou ktorej je skúmanie opísaných skutočností, napr. na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 28.05.2007, sp. zn. 32 Odo 202/2006. 44. Žalovaný pri skúmaní všetkých okolností a spôsobu konania, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu zmluvnej pokuty, dospel k záveru, že išlo o porušenie ustanovenia § 4 ods. 4 písm. h) zákona č. 362/2012 Z.z., teda požadovanie dodatočného peňažného plnenia po prevzatí potraviny. 45. Žalovaný posudzoval účel konania žalobcu, teda konanie „skryté“ pod inštitút zmluvnej pokuty, nie legitímne dohodnutú zmluvnú pokutu v Zmluve o kúpe a predaji. 46. Pri vyhodnotení skutkového stavu ďalej posudzoval spôsob uplatnenia zmluvnej pokuty a nie jej dohodnutie medzi účastníkmi obchodného vzťahu, keďže k spáchaniu správneho deliktu došlo započítaním zmluvnej pokuty. Z uvedeného dôvodu sa žalovaný nestotožňuje s názorom žalobcu, že pokiaľ žalobcovi vznikol z platnej zmluvy nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty a žalobca si tento nárok uplatnil, nemohol spáchať žiaden správny delikt podľa zákona č. 362/2012 Z.z. 47. Ak žalobca v žalobe poukázal na ust. § 8 ods. 1 zákona č. 362/2012 Z.z. a namietal, že kvalifikovaný subjekt sa môže dopustiť správneho deliktu iba spôsobom, že si niečo vo svoj prospech dohodne, sa žalovaný odvolal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo/11/2012, podľa ktorého „Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“ Z toho vyplýva, že účelom zákona č. 362/2012 Z.z. je nepochybne postihovať nielen dohodnutie, ale aj uplatňovanie neprimeranej podmienky a to z dôvodu, že zmyslom dohody je následne plnenie obsahu dohody. Ak by zákonodarca nemal úmysel postihovať uplatňovanie neprimeranej podmienky, samotný zákon č. 362/2012 Z.z. by bol v značnej miere nevykonateľný, pretože podstatná časť protiprávnych konaní spočíva práve v uplatňovaní neprimeranej podmienky, z ktorej má subjekt prospech a nie v jej dohodnutí. To znamená, že v prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu, sa uprednostňuje výklad „e ratione legis“ pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. (Podstatou výkladu „e ratione legis“ je skúmať, aký je úmysel zákonodarcu a aký je účel príslušného právneho predpisu). 48. Vychádzajúc i z dôvodovej správy k zákonu č. 362/2012 Z.z., podľa ktorej účelom zákona je upraviť posudzovanie, zamedzenie, kontrolu a konanie vo veciach uplatňovania neprimeraných obchodných podmienok v zmluvách medzi odberateľmi a dodávateľmi potravín, žalovaný má za to, že za správny delikt je potrebné považovať nielen dohodnutie, ale aj uplatnenie neprimeranej podmienky vo svoj prospech. 49. Žalobca ďalej namietal procesný postup žalovaného týkajúci sa kontroly a správnych konaní, ako aj porušenia jeho práva vyjadriť sa k podkladom pre vydanie rozhodnutia. Žalobca namietal vydanie 19 protokolov o vykonanej kontrole v súvislosti s jednou kontrolou vykonávanou na základe Poverenia č. 15/2014 zo dňa 11.02.2014 a následne vyše 15 oznámení o začatí správneho konania. 50. Žalovaný k uvedenému uviedol, že spôsob ukončenia kontroly vo všeobecnosti upravuje ustanovenie § 6 ods. 7 zákona č. 362/2012 Z. z. Kontrola sa ukončí: a) záznamom o vykonanej kontrole, ak neboli zistené porušenia tohto zákona, b) protokolom o vykonanej kontrole, ktorý obsahuje opatrenia na odstránenie zistených porušení tohto zákona. 51. Z uvedeného vyvodzuje, že ustanovenie § 6 ods. 7 zákona č. 362/2012 Z.z. nevylučuje ukončenie kontroly viacerými protokolmi. 52. K námietke svojvoľného, protiústavného a protizákonného postupu a zjavne arbitrárnemu zásahu do práv žalobcu žalovaný poukázal na skutočnosť, že na výkon kontroly sa v zmysle ustanovenia § 6 ods. 8 zákona č. 362/2012 Z.z. primerane vzťahujú ustanovenia osobitného predpisu, ak odseky 1 až 7 neustanovujú inak. Žalovaný uvádza, že v zmysle ustanovenia § 6 ods. 7 zákona č. 362/2012 Z.z. je kontrola ukončená záznamom o vykonanej kontrole, ak neboli zistené porušenia tohto zákona alebo protokolom o vykonanej kontrole, ktorý obsahuje opatrenia na odstránenie zistených porušení tohto zákona. Z uvedeného vyplýva, že na ukončenie kontroly sa nepoužijú primerane ustanovenia zákona č. 10/1996 Z.z. o kontrole v štátnej správe v platnom znení (ďalej len „zákon o kontrole“) týkajúce sa prerokovania protokolu. 53. Protokol je akt, ktorý musí obsahovať výsledky kontroly, teda porušenia všeobecne záväzného právneho predpisu v konkrétnom dodávateľsko-odberateľskom vzťahu, z čoho vyplýva, že nie je možné do protokolu zahrnúť porušenia zákona vo vzťahu k iným dodávateľským subjektom. Z uvedeného dôvodu sa žalovaný nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný úmyselne končil kontrolu viacerými protokolmi z dôvodu uloženia kumulovanej pokuty nad rámec hornej hranice určenej zákonom č. 362/2012 Z.z. 54. Žalobca tiež namietal, že žalovaný neprerokoval protokol s vedúcim kontrolovaného subjektu podľa ustanovenia § 11 ods. 2 písm. g) zákona o kontrole. 55. Ak žalobca namieta, že mu počas správneho konania nebolo doručené vyjadrenie dodávateľa a tým mu bola odopretá v zmysle ustanovenia § 32 ods. 2 Správneho poriadku možnosť vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k podkladu rozhodnutia i k spôsobu jeho zistenia a právo navrhnúť doplnenie dokazovania, čím došlo k porušeniu jeho práv, uvedenú námietku žalovaný neuznal. Žalobca bol v zmysle ust. § 23 ods. 1 Správneho poriadku opakovane poučený o práve nazerať do spisu, robiť si z neho výpisy, odpisy a dostať kópie listov, alebo dostať z neho informáciu. Toto právo žalobca počas celého správneho konania nevyužil a ani nežiadal kópie písomností tvoriacich podklad pre vydanie rozhodnutia. Podotkol, že žalobcovi v rámci listu Ukončenie dokazovania v správnom konaní, boli oznámené dokumenty tvoriace podklad pre vydanie rozhodnutia. Toto právo žalobca nevyužil. 56. Žalovaný sa nestotožňuje ani s názorom žalobcu, že z druhostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, akého správneho deliktu sa mal žalobca a akým spôsobom dopustiť, teda akým spôsobom si mal dohodnúť akú neprimeranú podmienku. Zotrváva v názore, že druhostupňový správny orgán jasne a zrozumiteľne uviedol, akého správneho deliktu a akým konaním sa žalobca dopustil. Žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí uviedol, že žalobca porušil ustanovenie § 4 ods. 4 písm. h) zákona č. 362/2012 Z.z., a to požadovaním dodatočného peňažného plnenia po prevzatí potraviny. Žalovaný má za to, že sa v rozhodnutí podrobne a zrozumiteľne vysporiadal so správnym deliktom uplatnenia neprimeranej podmienky vo väzbe na čl. 2 ods. 2 ústavy SR, ako aj vo väzbe na dôvodovú správu k zákonu č. 362/2012 Z.z. 57. Žalobca v žalobe poukázal na to, že samotná výška pokuty predstavuje takmer likvidačnú sumu ohrozujúcu výkon jeho činnosti a konštatuje, že sa okamžitým výkonom rozhodnutia môže dostať do stavu platobnej neschopnosti. Takisto namieta, že žalovaný svojim nezákonným postupom likviduje žalobcu na úkor jeho obchodných konkurentov. 58. Žalovaný nesúhlasí s uvedeným tvrdením žalobcu, že výška pokuty ohrozuje výkon jeho činnosti, keďže sám žalobca sa už skôr dostal do stavu platobnej neschopnosti, čo spôsobilo oneskorenú úhradu faktúr za dodávky tovarov jednotlivým dodávateľom, resp. v niektorých podaných žalobách nedošlo k úhrade záväzkov za dodávky tovarov. 59. Napokon ani pokuty v celkovej výške presahujúcej 1,4 mil. eur neboli žalobcom dobrovoľne uhradené a neboli uhradené ani v rámci exekučných konaní, a to napriek skutočnosti, že Krajský súd Bratislava v niektorých prípadoch nevyhovel návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodnutí. 60. Tvrdenie žalobcu o jeho možnej platobnej neschopnosti z dôvodu úhrady uložených pokút zo strany žalovaného nie je pravdivé, keďže Okresný súd Bratislava I už uznesením spis. zn. 8R/1/2016 zo dňa 17.03.2016 povolil reštrukturalizáciu žalobcu a vyzval veriteľov, aby prihlásili svoje pohľadávky do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. 61. V prípade zistenia porušenia zákona č. 362/2012 Z.z. o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny, v obchodných vzťahoch medzi odberateľmi a dodávateľmi žalovaný v súlade a v medziach všeobecne platných právnych predpisov ukladá pokuty za správne delikty podľa ustanovenia § 8 ods. 1 tohto zákona. To znamená, že každému subjektu, ktorý sa dopustí správneho deliktu, ministerstvo uloží pokutu v súlade s ustanovením § 8 ods. 5 zákona. Z uvedeného dôvodu tvrdenie, že žalovaný likviduje žalobcu na úkor obchodných konkurentov, je neopodstatnené. 62. Ohľadom námietky žalobcu, týkajúcej sa výšky uloženej pokuty, žalovaný posúdil všetky okolnosti a podľa názoru žalovaného je pokuta vo výške 109.000,- eur pokutou primeranou a plní represívny aj výchovný účel. Žalovaný zohľadnil všetky zákonom stanovené hľadiská, ako aj sadzbu (od 1.000,- eur do 300.000,- eur) určenú pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu - podnikateľa, ktorá sa správneho deliktu dopustí tým, že v obchodnom vzťahu uplatní vo svoj prospech neprimeranú podmienku uvedenú v § 4 ods. 2 až 4 zákona č. 362/2012 Z.z. 63. Už v prvostupňovom rozhodnutí bolo vyhodnotené ekonomické postavenie žalobcu na relevantnom trhu s potravinami. Žalovaný má za to, že postavenie žalobcu na relevantnom trhu nemôže ovplyvniť výšku uloženej pokuty, ktorá sa odvíja výlučne od závažnosti protiprávneho konania, spôsobu jeho spáchania, následkov protiprávneho konania a času trvania, nie od percentuálneho podielu podnikateľských subjektov na relevantnom trhu. 64. Pokuta bola žalobcovi uložená v dolnej časti rozpätia zákonnej sadzby a zohľadňuje rozsah a charakter identifikovaného porušenia zákona č. 362/2012 Z.z. - naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu uvedeného v § 4 ods. 4 písm. h) zákona č. 362/2012 Z.z. 65. V danom prípade dôvodom uloženia pokuty v dolnej časti rozpätia zákonnej sadzby je, že identifikované porušenia zákona sú takého charakteru, že mohli s vysokou pravdepodobnosťou spôsobiť zneužitie ekonomického postavenia žalobcu na vnútornom trhu s potravinami z hľadiska štruktúry tohto trhu a podielu odberateľa a dodávateľa na tomto trhu, vyžadovaním jednostranných výhodných obchodných podmienok. 66. Žalovaný pri určovaní výšky pokuty vzal do úvahy aj skutočnosť, že žalobca opakovane spáchal správne delikty v zmysle ustanovenia § 4 ods. 4 písm. h) zákona č. 362/2012 Z.z. v iných obchodných vzťahoch, v ktorých už boli vydané právoplatné rozhodnutia. 67. Vzhľadom k naplneniu účelu sankcie, predovšetkým zabráneniu opakovaného porušovania zákona č. 362/2012 Z.z., žalovaný uložil pokutu v takej výške, aby bola žalobcom vnímaná ako represívna a súčasne motivujúca konať výlučne v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 68. Námietku žaloby o nezákonnom postupe a nerozhodnutí o námietke zaujatosti vznesenej proti prof. Ing. Ľubomírovi Jahnátkovi, CSc., žalovaný považuje za neopodstatnenú, keďže sa žalobca v žalobe odvoláva na rozklad a obsah listu - Oznámenie skutočnosti zo dňa 05.12.2014. Uvedené oznámenie bolo žalobcovi zaslané dňa 05.12.2014, kedy ešte nebolo začaté správne konanie č. 1052/2015-024, pričom sa týkalo iných správnych konaní. 69. Za ďalšie, problematiku vylúčenia zamestnancov správnych orgánov alebo členov správnych orgánov upravujú ust. §§ 9 až 13 Správneho poriadku. Uvedené ustanovenia Správneho poriadku umožňujú vylúčenie len zamestnancov správnych orgánov alebo členov správnych orgánov. 70. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ministerstvo riadi a za jeho činnosť zodpovedá minister. 71. Kompetenciu rozhodovať o rozkladoch proti rozhodnutiam ministerstva Správny poriadok podľa § 61 ods. 2 zveruje vedúcemu ústredného orgánu štátnej správy, teda v tomto prípade ministrovi. Z uvedeného vyplýva, že minister ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy, má postavenie správneho orgánu, teda nevystupuje v pozícii pracovníka (zamestnanca) alebo člena správneho orgánu. 72. Vzhľadom na uvedené, ako aj s odvolaním sa na Stanovisko Konzultačného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pre aplikáciu Správneho poriadku zo 6. októbra 2003, č. 3, publikovaného vo Vestníku vlády Slovenskej republiky, ročník 13, čiastka 7, vydanom 5. novembra 2003, preto použitie ustanovení Správneho poriadku, ktoré sa týkajú príslušnosti na prijatie oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich vylúčenie vedúceho ústredného orgánu štátnej správy a nadväzne na to príslušnosti na rozhodovanie o tom, či je takáto osoba vylúčená z konania, nie je a z rovnakých dôvodov preto tieto skutočnosti ani nemôžu spôsobiť začatie konania v tejto veci. 73. S poukazom na uvedený skutkový a právny stav preto žalovaný v závere zotrval na tom, že postupoval v súlade s platnou právnou úpravou a náležite právne posúdil zistený stav veci. Napadnuté rozhodnutie považuje za zákonné, vychádzajúce z riadne zisteného a zadokumentovaného skutkového stavu veci. V plnom rozsahu zotrváva na skutkovom a právnom posúdení veci zistenom počas odvolacieho konania, odôvodnenom v druhostupňovom rozhodnutí. 74. V zmysle uvedených skutočností žalovaný preto navrhol, aby Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú. IV. Replika žalobcu 75. V replike na vyjadrenie žalovaného žalobca vytkol, že vo všeobecnosti vyjadreniu chýba systém resp. členenie, ktoré by mu umožnilo prehľadne sa k nemu vyjadriť resp. sledovať líniu úvah žalovaného, ktoré sú vo vyjadrení zachytené skôr nahodilo a bez uvedenia aspoň minimálne nevyhnutného kontextu. 76. Keď žalovaný vo vyjadrení naznačil, že podľa jeho názoru je ustanovenie čl. V ods. 5.5.2 zmluvy ustanovením zbytočným, žalovaný v zhode so žalobcom dospel k záveru, že údaj o dátume výroby je nutné v záujme dodržania platných právnych predpisov, poznať. 77. Z niektorých tvrdení žalovaného uvedených na str. 3 Vyjadrenia (napr. že „Žalovaný má za to, že žalobca po zvážení týchto dvoch možností účelovo uplatnil uloženie zmluvnej pokuty ...“) je zrejmé, že tento jednak nerozlišuje medzi nárokmi z vád tovaru a nárokom na zaplatenie zmluvnej pokuty, jednak, že si žalovaný v odôvodnení svojich rozhodnutí zásadne odporuje. Nedáva predsa zmysel, ak správny orgán na str. 3 Vyjadrenia tvrdí, že celé ustanovenie čl. V bod 5.5.2 Zmluvy je zbytočné a zároveň ak na tej istej strane Vyjadrenia správny orgán dospeje k záveru, že „nepopiera legitimitu dohodnutia zmluvnej pokuty“. 78. Ďalej žalovaný vo vyjadrení tvrdí, že sa žalobca dopustil správneho deliktu a to uplatnením si neprimeranej podmienky vo svoj prospech podľa § 4 ods. 4 písm. h). Žalobca mal túto neprimeranú podmienku „uplatňovať“ tak, že si riadne uplatnil svoj nárok, ktorý mu platne podľa zmluvy vznikol. 79. Z uvedeného vyplýva, že hoci si žalobca uplatnil riadne (spôsobom daným zmluvou resp. aplikovateľným právnym predpisom) a včas (v rámci premlčacej doby) svoj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty (ktorý mu platne vznikol, nakoľko si dodávateľ porušil svoju zmluvnú povinnosť, ktorá bola zmluvnou pokutou zabezpečená), správny orgán v tom videl správny delikt spáchaný formou „uplatnenia“. Správny orgán v súvislosti s § 4 ods. 4 písm. h) ZNP zmluvnú pokutu považuje za „dodatočné peňažné plnenie po prevzatí potraviny“. Takáto úvaha je celkom zrejme scestná. 80. V tretej časti vyjadrenia (str. 5 Vyjadrenia) sa žalovaný zamýšľa nad možnosťou ukončenia jednej kontroly viacerými protokolmi a následným iniciovaním viacerých správnych konaní (napríklad devätnástich). Tieto svoje úvahy odôvodňuje strohou citáciou ustanovenia § 6 ods. 7 ZNP a následným záverom, že toto ustanovenie nevylučuje ukončenie kontroly viacerými protokolmi (str. 6, tretí odsek Vyjadrenia). Žalobca tvrdí len, že „sa vylučuje“. Nie je totiž jedno, či sa kontrola skončí jedným alebo devätnástimi protokolmi. Rozdiel medzi jedným a devätnástimi protokolmi je v prípade aplikácie ZNP v krajnom prípade 5.400.000,- eur. Navyše žalovaný nijakým spôsobom nevysvetlil, prečo počet protokolov nie je odvodený napríklad od (i) počtu správnym orgánom identifikovaných správnych deliktov alebo (ii) počtu vystavených faktúr alebo (iii) počtu kontrolovaných druhov tovarov alebo (iv) počtu časových úsekov alebo (v) počtu zamestnancov správneho orgánu participujúcich na kontrole a pod. Výklad správneho orgánu by mohol viesť k absurdnej situácii, že by tento v rámci kontroly zistil kolíziu niektorého ustanovenia „štandardizovanej“ kúpnej zmluvy používanej so všetkými vyše 600 dodávateľmi, čo by správnemu orgánu umožnilo uložiť kontrolovanému subjektu celkovú pokutu 1,8 mld. eur a to z titulu jednej kontroly. V. Právne posúdenie veci 81. Bolo povinnosťou Krajského súdu v Bratislave ako súdu vecne a miestne príslušného preskúmať žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 4055/2015-420 zo dňa 16.02.2016, ktorým žalovaný rozklad žalobcu proti rozhodnutiu ministerstva č. 1052/2015-024 zo dňa 13.10.2015 zamietol a napadnuté rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca sa dopustil správneho deliktu podľa ust. § 8 ods. 1 zákona č. 362/2012 Z.z., za čo mu bola podľa § 8 ods. 2 zákona uložená pokuta vo výške 109.000,- eur, ako vecne správne potvrdil. 82. Súd primárne skúmal splnenie procesných podmienok v konaní a zistil, že tieto splnené boli, žaloba bola podaná v zákonnej lehote a pokiaľ žalovaný namietal nesprávne označenie žalovaného v žalobe (Minister/Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR) súd poznamenáva, že kto je žalovaným vyplýva priamo zo zákona, ktorý v ust. § 250 ods. 1 v spojení s ods. 4 v čase podania žaloby účinného Občianskeho súdneho poriadku určoval, že žalovaným pri rozhodnutiach vydaných v správnom konaní, je ten správny orgán, ktorý vo veci rozhodoval v poslednom stupni. Preto súd s ohľadom na vyššie uvádzané k osobe ministra a ministerstva vo veci konal so žalovaným Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, ako ústredným orgánom štátnej správy. 83. Meritórne potom bolo povinnosťou súdu vysporiadať sa s dôvodmi žaloby, ktoré žalobca zhrnul v námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, nepreskúmateľnosti rozhodnutia a zároveň, že konanie žalovaného predchádzajúce vydaniu rozhodnutia je zaťažené takou vadou, ktorá môže privodiť nezákonnosť rozhodnutia. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia podľa § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z., Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) v spojení s § 177 a nasl. SSP na pojednávaní konanom dňa 28.06.2018 súd rozsudkom napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, keď sa stotožnil s námietkou nepreskúmateľnosti, ktorá bola takého rozsahu, že neumožňovala, aby súd sa mohol meritórne vysporiadať s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci. 84. Podľa § 2 písm. d) ZNP, sa peňažným plnením rozumie platba poskytnutá dodávateľom alebo odberateľom súvisiaca s dodaním potraviny vrátane platby na obchodné aktivity odberateľa potraviny, najmä zľavy, dary, bonusy, rabaty, skontá. 85. Podľa § 2 písm. e) ZNP, sa nepeňažným plnením rozumie iné plnenie ako plnenie podľa písmena d) súvisiace s dodaním potraviny, najmä vecné dary a služby, marketingová aktivita na podporu pri otvorení novej prevádzkarne, rozvoz potraviny zo skladov odberateľa do jeho prevádzkarní. 86. Podľa § 4 ods. 1 ZNP, dohodnúť neprimeranú podmienku medzi odberateľom a dodávateľom sa zakazuje. 87. Podľa § 4 ods. 4 písm. h) ZNP, za neprimeranú podmienku sa považuje aj požadovanie dodatočného peňažného plnenia alebo nepeňažného plnenia po prevzatí potraviny. 88. Podľa § 6 ods. 8 ZNP: „Na výkon kontroly sa vzťahujú primerane ustanovenia osobitného predpisu, 7) ak odseky 1 až 7 neustanovujú inak. " 89. Podľa § 6 ods. 7 písm. a) ZNP, kontrola sa ukončí záznamom o vykonanej kontrole, ak neboli zistené porušenia tohto zákona. 90. Podľa § 6 ods. 7 písm. b) ZNP, kontrola sa ukončí protokolom o vykonanej kontrole, ktorý obsahuje opatrenia na odstránenie zistených porušení tohto zákona. 91. Podľa § 8 ods. 1 ZNP, správneho deliktu sa dopustí právnická osoba alebo fyzická osoba - podnikateľ, ktorá v obchodnom vzťahu dohodne vo svoj prospech neprimeranú podmienku uvedenú v § 4 ods. 2 až 4. 92. Podľa § 8 ods. 2 ZNP, ministerstvo uloží pokutu za správny delikt od 1.000,- Eur do 300.000,- Eur. 93. Podľa § 8 ods. 9 ZNP, na konanie o uložení pokuty sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. 94. Podľa § 11 ods. 2 písm. g) zákona č. 10/1996 Z.z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kontrole“), pracovníci kontroly sú v súvislosti s výkonom kontroly povinní prerokovať protokol o výsledku kontroly vrátane jeho súčastí, priebežného protokolu, čiastkového protokolu a dodatku k protokolu s vedúcim kontrolovaného subjektu; pred prerokovaním protokolu upozorniť vedúceho kontrolovaného subjektu na dôsledky porušenia právnej povinnosti podľa § 12 ods. 4. 95. Podľa § 13 ods. 1 zákona o kontrole, o výsledku vykonanej kontroly, ktorou boli zistené nedostatky, vypracujú pracovníci kontroly protokol, ktorý obsahuje najmä označenie orgánu kontroly, ktorý kontrolu vykonal, označenie kontrolovaného subjektu, meno, priezvisko a titul pracovníkov kontroly, ktorí kontrolu vykonali, miesto a čas vykonania kontroly, predmet kontroly, kontrolované obdobie, preukázané kontrolné zistenia, zoznam príloh protokolu, dátum vypracovania protokolu, dátum oboznámenia vedúceho kontrolovaného subjektu s protokolom, vlastnoručné podpisy pracovníkov kontroly, podpis vedúceho kontrolovaného subjektu, ktorý bol s protokolom oboznámený, prílohy k protokolu, správu o zistenej nezrovnalosti, ak kontrolou zistený nedostatok je nezrovnalosťou podľa osobitného predpisu. 96. Podľa § 13 ods. 2 zákona o kontrole, pri kontrole, ktorej predmet je osobitý alebo náročný a vyžaduje zaznamenať stav predmetu kontroly priamo na mieste v určenom čase, vypracujú pracovníci kontroly za účasti zamestnancov, ktorí sú za príslušný úsek zodpovední, alebo ďalších zamestnancov, priebežný protokol (písm. a/), zaznamenať stav časti predmetu kontroly z dôvodu potreby osobitného postupu pri kontrole alebo osobitného spôsobu riešenia zistených nedostatkov, vypracujú pracovníci kontroly čiastkový protokol (písm. b/). 97. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 98. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 99. Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku, podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. 100. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. “. 101. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 102. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 103. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, ak správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. 104. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. 105. V predmetnej právnej veci teda ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o uložení sankcie za spáchanie správneho deliktu podľa § 4 ods. 4 písm. h) zákona č. 362/2012 Z.z. 106. Na tomto mieste súd považuje za potrebné pripomenúť, že v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie právna teória rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty a v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Za delikt je treba považovať len také porušenie povinnosti spočívajúce v konaní alebo opomenutí, ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti, vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktov a disciplinárnych deliktov ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť. Formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexiou názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov (pozri napr. rozsudky ESĽP vo veci I. proti Nemeckej spolkovej republike z 21. februára 1984, č. sťažnosti 8544/79, A. proti Belgicku, z 28. októbra 1999, č. sťažnosti 26780/95, G. proti Rusku z 10. februára 2009, č. sťažnosti 14939/03). 107. Trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) má podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v Trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 Odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle Rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. 108. Pri ukladaní pokút za správne delikty preto nestačí len všeobecne poukázať na preventívnu, represívnu a generálnu funkciu sankcie bez bližšieho odôvodnenia jednotlivých aspektov rozhodujúcich pre uloženie sankcie. Správny súd nespochybňuje skutočnosť, že ukladanie sankcií v rámci určitého zákonom stanoveného rozsahu je na správnej úvahe správneho orgánu, no ten musí presvedčivým a logickým spôsobom odôvodniť, čo ho viedlo k uloženiu sankcie v konkrétnej výške. 109. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí súd sa musel stotožniť s námietkou a argumentáciou žalobcu smerujúcou k namietanej nepreskúmateľnosti rozhodnutia čo do nedostatku konkretizácie (identifikácie spôsobu spáchania správneho deliktu), ale aj nedostatočne konkrétneho zdôvodnenia výšky uloženej pokuty. 110. Predovšetkým súd poukazuje na výrokovú časť napadnutého prvostupňového rozhodnutia, ktoré žalovaný svojím rozhodnutím potvrdil. Vo výrokovej časti prvostupňový orgán uviedol, že správneho deliktu sa spoločnosť žalobcu dopustila vo svojom sídle vystavením faktúry č. W. dňa 16.12.2013 vo výške 5.000,- eur a faktúry č. W dňa 16.12.2013 vo výške 42.000,- eur v obchodnom vzťahu so spoločnosťou PFANNER, spol. s r.o., IČO: 41695496, so sídlom V Uličce 1243, 253 01 Hostivice, ČR. 111. Zo záhlavia rozhodnutia č. 1052/2015-024, Z:24688/2015 zo dňa 13.10.2015 ale vyplýva, že spoločnosť Retail Value Stores, a.s., IČO: 43 768 083 so sídlom Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava vznikla dňa 01.02.2015 na základe zmluvy o cezhraničnom splynutí (neuvedené ďalej s kým). Z uvedeného je zrejmé, že správneho deliktu sa nemohla dňa 16.12.2013 dopustiť spoločnosť žalobcu, ale iný právny subjekt, ktorý mal byť aj vo výrokovej časti ako právny predchodca žalobcu uvedený. 112. Tiež má súd za to, že nedostatočne konkrétne čo do spôsobu bolo identifikované ako došlo k spáchaniu správneho deliktu. Za nepostačujúce súd považuje označenie, že správneho deliktu sa spoločnosť žalobcu dopustila vystavením faktúry č. W a č. W dňa 16.12.2013 v obchodnom vzťahu so spoločnosťou PFANNER, spol. s r.o., keď z odôvodnenia rozhodnutia ako aj vyjadrenia žalovaného k žalobe vyplýva, že žalobca udelil zmluvnú pokutu iba za niektoré dodávky tovaru od dodávateľa - spoločnosti PFANNER, spol. s r.o., pričom žiadna dodávka tovaru neobsahovala žalobcom požadované informácie o tovare. 113. Ak potom žalovaný zistil, že dodávateľ žalobcu nesplnil zmluvne dohodnutú informačnú povinnosť, na mieste bolo potom zrejme sankcionovanie v komplexnosti. Pokiaľ pristúpil žalovaný k sankcionovaniu žalobcu len vo vzťahu k určitému dodanému tovaru, v popise správneho deliktu mal vo výrokovej časti uviesť, vo vzťahu ku ktorému a kedy dodanému tovaru sa faktúry zo dňa 16.12.2013 vzťahujú. V predmetnej veci sa ale tak nestalo a tento nedostatok rovnako spôsobuje neurčitosť výrokovej časti rozhodnutia. Navyše nie je možné vzhľadom na vydaných viacero rozhodnutí vo vzťahu k prebiehajúcim pätnástim správnym konaniam vylúčiť, či nedošlo k porušeniu zásady „ne bis in idem“. 114. I keď pre danú vec ďalší dôvod nepreskúmateľnosti rozhodnutia nie je primárny, súdu neuniklo, že požiadavku nepreskúmateľnosti v časti výšky pokuty nespĺňajú napadnuté rozhodnutia i s poukazom na bod 5.5.2. zmluvy, podľa ktorého sa na základe dohody žalobcu a dodávateľa výška pokuty odvíja od každého porušenia povinnosti a predstavuje sumu 100,- eur za každé porušenie. 115. V predmetnej veci si žalovaný dokonca protirečí, keď vo vyjadrení k žalobe uvádza (str. 5 ods. 5 Vyjadrenia), že k spáchaniu správneho deliktu došlo započítaním zmluvnej pokuty, čo je v rozpore so spôsobom spáchania správneho deliktu uvedeným vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia (vystavenie faktúry č. XXXXXX vo výške 5.000,- eur a č. W dňa 16.12.2013 vo výške 42.000,- eur). 116. Za nepostačujúce súd považuje i zdôvodnenie výšky uloženej pokuty. Žalovaný síce v rozhodnutí uvádza, že žalobca za rok 2014 vykázal mínusový výsledok hospodárenia (- 1.398.309,- Eur), v ďalšom bez bližšieho zdôvodnenia prečo len uviedol, že túto skutočnosť nie je možné zohľadniť a uložiť nižšiu pokutu, ako by mu reálne prináležala za podmienky, že by nevykazoval stratu. 117. Súd na tomto mieste pripomína, že úloha správneho súdu vo veciach administratívneho trestania je limitovaná práve preskúmateľnosťou vydaného rozhodnutia a posúdením, len či orgán verejnej správy vo veci konajúci nevybočil z voľnej úvahy. 118. V danom prípade zákon č. 362/2012 Z.z. umožňuje uložiť za správny delikt sankciu v rozmedzí 1.000,- Eur - 300.000,- Eur. 119. Aby súd mohol po preskúmaní ustáliť, či konajúci orgán konal plne legitímne a aká bola vôbec jeho úvaha pri ukladaní pokuty, zdôvodnenie uloženej pokuty musí zohľadňovať všetky kritériá (spôsob spáchania správneho deliktu, jeho možné a reálne následky, osobu páchateľa) a zároveň musí plniť výchovnú, represívnu a nie likvidačnú funkciu. Pritom pokuta má byť pre podnikateľa natoľko citeľná, aby ho od podobného konania v budúcnosti odradila, avšak nemôže byť pokutou likvidačnou (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžhpu 3/2011 zo dňa 22.05.2013, sp. zn. 1 Sžhpu 1/2008 zo dňa 25.01.2011). 120. V danej prejednávanej veci z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je možné uvedené posúdiť, pretože žalovaný a ani prvostupňový orgán výšku uloženej sankcie v danej veci (109.000,- eur) dostatočne konkrétne vzhľadom na všetky požiadavky, ako tieto vyplývajú už z konštantnej judikatúry NS SR nezohľadnili. 121. Námietka nepreskúmateľnosti obstojí i v ďalšom žalobcovom dôvode a to, že prvostupňový ani druhostupňový orgán v rozhodnutiach zákonným spôsobom nijako zrozumiteľne nevysvetlili, prečo z jednej kontroly vystavili viacero protokolov. Argument žalovaného, že išlo o zložitejší prípad v tomto kontexte neobstojí. Zákon č. 362/2012 Z.z. (a inak ani zákon č. 10/1996 Z.z.) neumožňuje, aby boli z jednej kontroly začatej na základe jedného a toho istého poverenia zameranej na ten istý predmet u toho istého subjektu vystavené viaceré protokoly (§ 6 ods. 7 zákona č. 362/2012 Z.z.). Zákon pri slovách „kontrola“ a „protokol“ používa jednotné číslo (pri tvorbe návrhu právneho predpisu sa používa oznamovací spôsob, prítomný čas a jednotné číslo, ak z kontextu návrhu právneho predpisu nevyplýva inak - Príloha č. 1 k Legislatívnym pravidlám vlády SR bod 3). Z kontextu zákona však nevyplýva, že by výsledkom jednej kontroly mali byť viaceré protokoly (zákon č. 10/1996 Z.z. v zložitých prípadoch umožňuje vypracovať priebežný protokol alebo čiastkový protokol (§ 13 ods. 2), no nie viaceré finálne protokoly). 122. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať len na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Článok 2 ods. 2 Ústavy SR určuje nielen to, aký druh právnej úpravy štátny orgán použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu. Ústavný príkaz zakotvený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu (pozri napríklad nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 zo dňa 05.11.2002). Keďže zákon č. 362/2012 Z.z. neumožňuje vypracovať viaceré protokoly z jednej kontroly zameranej na ten istý predmet u toho istého subjektu, žalovaný tak nebol oprávnený urobiť. Ak tak napriek tomu urobil, porušil zákon č. 362/2012 Z.z. a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Ústavný princíp, na základe ktorého konajú orgány štátu, si nemožno zamieňať s oprávnením fyzických a právnických osôb zakotveným v čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, ktoré má opačný cieľ - každý môže konať to, čo mu zákon nezakazuje (samozrejme za situácie, že tento článok ústavy nevytvára právny základ pre protiprávne konanie). 123. Žalovaný sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal ani so skutočnosťou, či zmluvná pokuta ako taká predstavuje peňažné plnenie podľa citovaného ustanovenia zákona č. 362/2012 Z.z. a podľa § 2 písm. d) tohto zákona. Zmluvná pokuta je vo všeobecnosti prostriedkom zabezpečenia záväzkov, ktorý vzniká na základe právneho úkonu (dohody) medzi dvoma a viacerými subjektmi. Ide o účastníkmi zmluvného vzťahu dohodnutú peňažnú sumu, ktorú sa dlžník (subjekt porušujúci zmluvu) zaväzuje zaplatiť druhej zmluvnej strane v prípade porušenia jeho zmluvnej povinnosti. Povinný účastník zmluvného vzťahu je zaviazaný zmluvnú pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda. Zaplatenia zmluvnej pokuty sa oprávnený subjekt môže domáhať už len na základe toho, že došlo ku skutočnosti, pre ktorú bola pokuta dohodnutá. Právna úprava pritom poskytuje účastníkom dohody o zmluvnej pokute značnú dispozičnú voľnosť z hľadiska práv a povinností z nej vyplývajúcich (§ 544 a nasl. OZ v spojení s § 1 ods. 2 ObZ). Možnosť moderácie zmluvnej pokuty súdom zákon pripúšťa len v prípade jej neprimeranej výšky (§ 545a OZ, § 301 ObZ). Otázka neprimeranej výšky zmluvnej pokuty však nie je predmetom tohto preskúmavacieho konania. Zmluvná pokuta má prevenčnú funkciu, represívnu aj reparačnú funkciu (Luby, Š.: Prevencia a zodpovednosť v občianskom práve II. Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1958, s. 398 a nasl.). Žalovaný sa v uvedenom kontexte nevysporiadal s tým, či zmluvnú pokutu možno považovať za „dodatočné“ peňažné plnenie alebo „dodatočné“ nepeňažné plnenie po prevzatí potraviny. Krátky slovník slovenského jazyka, Slovník súčasného slovenského jazyka a Synonymický slovník slovenčiny slovo „dodatočný“ vysvetľujú ako uskutočnený po dokončení niečoho, urobený až po dokončení, po uzavretí niečoho, teda bez ohľadu na penalizáciu nedodržania zmluvnej povinnosti. Vysvetlenie pojmov „dodatočné peňažné plnenie“ za dodané potraviny vo vzťahu k zmluvnej pokute zo strany orgánov verejnej správy oboch stupňov absentuje, pričom ide o základný prvok skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 4 ods. 4 písm. h/ zákona č. 362/2012 Z.z. aj v nadväznosti na § 2 písm. d/ tohto zákona. 124. Uvedené tvorí základ zrušenia napadnutých rozhodnutí žalovaného i prvostupňového orgánu. 125. Na druhej strane sa správny súd nestotožnil s námietkou žalobcu o vylúčení ministra z konania a rozhodnutia o podanom rozklade podľa § 61 ods. 2 Správneho poriadku. 126. Ako správne tvrdí žalovaný v zmysle § 9 Správneho poriadku môže byť v administratívnom konaní vylúčený len konkrétny zamestnanec správneho orgánu. Z tohto dôvodu nie je možné použiť ustanovenia o vylúčení v prípadoch, keď ako správny orgán vystupuje jediná fyzická osoba, ktorá navyše nemá postavenie zamestnanca správneho orgánu. Preto neprichádza do úvahy vylúčenie vedúceho ústredného orgánu štátnej správy pri rozhodovaní o rozklade (bližšie pozri Košičiarová, S.: Správny poriadok. Komentár, Heuréka, Šamorín 2013, s. 44 a nasl.; Sobihard, J.: Správny poriadok. Komentár, IURA EDITION, Bratislava 2005, s. 51 a nasl.). Zamestnancom správneho orgánu sa rozumie osoba, ktorá je v pracovnoprávnom, služobnom alebo štátnozamestnaneckom vzťahu k správnemu orgánu. Minister ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy nie je zamestnancom ministerstva v pracovnoprávnom, služobnom, štátnozamestnaneckom ani obdobnom vzťahu, je členom vlády, ktorý stojí na čele ministerstva (§ 3 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov), je menovaný prezidentom SR na návrh predsedu vlády. Ministerstvo je úradom predstavujúcim súhrn osobných a vecných prostriedkov zorganizovaných do jedného celku za účelom výkonu určitého vymedzeného úseku verejnej správy. Navyše, v prípade vylúčenia ministra z konania a rozhodovania o rozklade Správny poriadok neupravuje postup ani subjekt, ktorý by o podanom rozklade rozhodol. 127. Na margo veci je treba ešte uviesť, že osobitná (rozkladová) komisia má len poradnú funkciu a nie je kompetentná o rozklade rozhodnúť, môže predkladať len stanoviská k rozkladu, ktoré minister môže, ale aj nemusí akceptovať. V tejto súvislosti nemožno opomenúť i ďalší formálny nedostatok žalobou napadnutého rozhodnutia, keď v odôvodňovaní druhostupňového rozhodnutia sa uvádza výlučne právny názor osobitnej (rozkladovej) komisie, ktorá však má len poradnú funkciu, no názor ministra ako kompetentného a funkčného príslušného orgánu podľa § 61 ods. 2 Správneho poriadku prakticky absentuje. Tento nedostatok spôsobuje nezrozumiteľnosť rozhodnutia v tom smere, či svoj právny názor prezentuje minister alebo osobitná (rozkladová) komisia ako orgán rozhodujúci o rozklade. 128. Sumarizujúc správny súd uvádza, že žalobou napadnuté rozhodnutie ministra vo výrokovej časti i v časti odôvodnenia, tu najmä vo vzťahu k výške uloženej pokuty, je nepreskúmateľné, čo je dôvodom na jeho zrušenie spolu s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ktoré trpí rovnakou nezákonnosťou ako druhostupňové rozhodnutie, podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP v spojení s § 191 ods. 3 SSP a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. 129. Bude povinnosťou žalovaného po vrátení veci súdom, riadiac sa právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku (§ 191 ods. 6 SSP), aby vo veci opätovne rozhodol a svoje rozhodnutie riadne a súladne s požiadavkami preskúmateľnosti odôvodnil a zároveň odstránil vytýkané vady výrokovej časti zrušených rozhodnutí. 130. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 131. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 755/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave na Najvyšší súd SR (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.