Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/60/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200485 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1016200485.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: Krajská prokuratúra Bratislava, Vajnorská č. 47, 812 56 Bratislava, proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave, Krajský dopravný inšpektorát, Špitálska č. 14, 812 28 Bratislava, IČO: 00 304 760, za účasti ďalšieho účastníka: F. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. č. XX, XXX XX B., zastúpeného spoločnosťou: Consilior Iuris, s.r.o., AK so sídlom Miletičova č. 23, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č. KRPZ-BA-KDI21-17/2015-P zo dňa 11.08.2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté opatrenie Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, Krajského dopravného inšpektorátu č. KRPZ-BA-KDI21-17/2015-P zo dňa 11.08.2015 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. žalobou napadnuté opatrenie 1. Opatrením č. KRPZ-BA-KDI21-17/2015-P zo dňa 11.08.2015 žalovaný vybavil odvolanie (doplnenie odvolania) F. Q. proti rozhodnutiu Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V č. p. ORP-P-1464/BAV-OBCP-2014 zo dňa 17.12.2014 o priestupku. V tomto opatrení žalovaný konštatoval, že čestné prehlásenie P. K. v ktorom uvádzal, že sa F. Q. v čase doručovania rozhodnutia o priestupku nachádzal mimo miesta trvalého bydliska, nemôžeme zaradiť ako listinu, ktorá nahradzuje dôkaz z dôvodu, že správny poriadok toto nepripúšťa, len ak čestné prehlásenie spíše účastník konania. V tejto súvislosti považoval za dôležité zdôrazniť, že čestné vyhlásenie podľa § 39 správneho poriadku je špecifický inštitút správneho poriadku, ktorý sa používa v prípadoch, keď určité skutočnosti slúžiace ako podklad pre rozhodnutie, nemožno predložiť buď vôbec alebo len s neprimeranými ťažkosťami, prípadne z dôvodu pružnosti a hospodárnosti správneho konania. Čestné vyhlásenie je jedným z podkladov pre rozhodnutie správneho orgánu. Nie je možné si ho z právneho hľadiska zamieňať s dôkazom, pretože nie je výsledkom dokazovania, prostredníctvom neho sa určitá skutočnosť, existencia a poznanie, ktoré sú dôležité pre rozhodnutie vo veci samej, nezisťujú, ale iba osvedčujú. Podľa § 39 ods. 1 správneho poriadku má správny orgán oprávnenie (dikcia „môže“) namiesto dôkazu pripustiť čestné vyhlásenie. O tom, či sa tak stane, rozhoduje správny orgán nevydáva však o tom rozhodnutie. V konkrétnom konaní bude záležať na voľnej úvahe správneho orgánu, či čestné vyhlásenie pripustí a uspokojí sa ním, alebo či bude požadovať vykonanie dôkazu. Naviac z dikcie zákona vyplýva, že čestné vyhlásenie môže urobiť len účastník konania, nie je prípustný zo strany iných subjektov, ktorí sa zúčastňujú na konaní. 2. Ďalej žalovaný v napadnutom opatrení poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky 278/2011-13, kde Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že dôkazné bremeno preukázať, že sa adresát v čase doručovania v mieste doručovania nezdržiaval, znáša adresát a nie správny orgán. Ďalej uviedol, že ani čestné vyhlásenie adresáta, že sa v mieste bydliska nezdržiaval v čase doručovania, však na unesenie dôkazného bremena nepostačuje, lebo ide iba o tvrdenie. Je potrebný aj objektívny dôkaz preukazujúci, že bol v kritickom čase na inom mieste. Na preukázanie, že Marcel Q. sa v čase doručovania (28.12.2014 - 03.01.2015) rozhodnutia o priestupku ORP-P-1464/BAV-OBCP-2014 zo dňa 17.12.2014 nezdržiaval na adrese trvalého pobytu, bolo predložené odvolaciemu správnemu orgánu čestné prehlásenie p. P. K.. Žalovaný ako odvolací orgán mal za to, že vyššie uvedená skutočnosť už mohla byť namietaná už aj v liste s názvom Vyjadrenie v odvolacom konaní proti rozhodnutiu ORP-P-1464/BA-OBCP-2014, ktorý žalovaný obdržal dňa 25.03.2015 ako nespokojnosť s preskúmaným rozhodnutím o priestupku v zmysle § 60 správneho poriadku KRPZ-BA-KDI21-17/2015- P zo dňa 19.02.2015. Uvedené tvrdenie F. Q. taktiež nespomenul ani v liste s názvom Žiadosť o zrušenie rozhodnutia ORP-P-1464/BAV-OBCP-2014 a doplnenie odvolania voči tomuto rozhodnutiu, ktorý Krajský dopravný inšpektorát Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave obdržal dňa 31.03.2015. Až po splnomocnení advokátskej kancelárie Consiliour Iuris s.r.o. a prevzatí právneho zastúpenia v danej veci bolo súčasťou doplneného odvolania čestné prehlásenie p. P. K.. Z uvedeného teda vyplýva, že F. Q. odvolaciemu správnemu orgánu nepredložil žiaden dôkaz o tom, že sa na adrese trvalého pobytu v čase doručovania rozhodnutia o priestupku nezdržiaval, preto platí záver, že rozhodnutie o priestupku ORP-P-1464/BAV-OBCP-2014 zo dňa 17.12.2014 mu bolo právoplatne doručené dňa 16.01.2015, o čom svedčí pečiatka podacej pošty na doručenke, ktorá sa vrátila správnemu orgánu prvého stupňa. Na základe vyššie uvedeného odvolací orgán v zmysle § 60 správneho poriadku dospel k záveru, že doplnené odvolanie neodôvodňuje obnovu konania, zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia mimo odvolacieho konania. II. žaloba a námietky 3. Prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava dna 13.11.2015 pod č. Kd 663/15/1100-12 podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) podal protest prokurátora proti opatreniu Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave (ďalej len „KDI BA“) č. KRPZ-BA-KDI21-17/2015- P z 11.08.2015, ktorým žalovaný vybavil odvolanie (doplnenie odvolania) Marcela Q. proti rozhodnutiu Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V (ďalej len „ODI BA V“) č.p. ORP-P-1464/BAV-OBCP-2014 zo 17.12.2014 o priestupku. V proteste prokurátora bolo konštatované porušenie nasledovných zákonných ustanovení: Podľa § 3 ods. 1, 2, 4, 5, 7 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov. S poukazom na citované zákonné ustanovenia bolo protestom prokurátora vytknuté porušenie zákonnosti v predmetnej veci, spočívajúce v nasledovných skutočnostiach: V prípade náhradného doručovania je ustanovením § 24 ods. 2 správneho poriadku konštruovaná právna fikcia, že účinky doručenia písomností nastanú ex lege po uplynutí stanovenej doby aj voči tomu, kto písomnosť fakticky neprevzal. Právna fikcia je právno-technický postup, pomocou ktorého sa považuje za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli vyvodené odlišné právne dôsledky než tie, ktoré by plynuli iba z konštatovania faktu. Účelom fikcie v práve je posilniť právnu istotu. Právna fikcia, ako nástroj odmietnutia reality právom, je nástrojom výnimočným, striktne určeným pre naplnenie tohto jedného z hlavných ústavných postulátov právneho poriadku v podmienkach právneho štátu. Aby mohla právna fikcia svoj účel naplniť (dosiahnutie právnej istoty), musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie sú všetky právne náležitosti splnené, nie je možné naplnenie fikcie konštatovať. Základným predpokladom fikcie náhradného doručenia je skutočnosť, že adresát nebol zastihnutý na adrese doručenia, hoci sa na tejto adrese v čase doručenia, ale aj počas plynutia úložnej doby, objektívne zdržiaval. Tento predpoklad nie je daný nielen pri dlhodobej neprítomnosti adresáta na tomto mieste, ale aj pri krátkodobom (prechodnom) pobyte v čase doručenia mimo adresy doručenia, napr. z dôvodu liečenia, dovolenky a pod. Ak je adresátom dostatočne preukázané, že záver o tomto predpoklade náhradného doručenia bol nesprávny, ide o doručenie neúčinné. Len riadne a zákonným predpisom vyhovujúce doručenie rozhodnutia má ten dôsledok, že odvolacia lehota začína plynúť osobe, ktorej je doručené. Tieto závery (bez ohľadu na to, či sa jedná o doručovanie v občianskom súdnom konaní alebo v správnom konaní) boli opakovane judikované (napr. Ústavným súdom SR I. ÚS 119/07, III.ÚS 156/06; Najvyšším súdom SR 4Sž 35/2002, 5Cdo 94/2000, 2Cdo 237/04, 5Cdo 179/10, 6Cdo 239/11, 6Cdo 109/11). 4. V žalobe dodal, že účastník konania má preto právo brániť sa proti fikcii doručenia, teda namietať nesplnenie všetkých kumulatívnych podmienok na uplatnenie tejto fikcie podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku a teda namietať, že príslušné konečné meritórne rozhodnutie mu nebolo zákonným spôsobom doručené a preto nemôže byť právoplatné a teda mu vôbec nezačala plynúť lehota na podanie odvolania proti nemu, alebo, ako je tomu v tomto prípade, že mu začala plynúť až reálnym prevzatím rozhodnutia. Odvolací orgán je vtákom prípade povinný dôsledne preskúmať a posúdiť, či boli tieto podmienky splnené a podľa výsledku posúdiť aj včasnosť odvolania. Doručenka riadne vyhotovená (vyplnená) a vrátená správnemu orgánu osvedčuje vo forme listiny, že doručenie (doručovanie) bolo vykonané a v dôsledku tejto skutočnosti má povahu verejnej listiny, avšak verejnej listiny, proti ktorej je dôkaz opaku prípustný. Jednou z kumulatívnych podmienok (podmienok, ktoré musia byť súčasne splnené) vzniku tejto fikcie je skutočnosť, že adresát sa v mieste doručenia zdržiava, len nebol zastihnutý. Ak sa v mieste doručenia z akýchkoľvek dôvodov v čase doručovania nezdržiaval a nešlo len o prechodné nezastihnutie (napr. z dôvodov bežnej organizácie každodenných aktivít), táto podmienka vzniku fikcie doručenia nevznikla a zásielku (rozhodnutie) nie je možné považovať za zákonne doručenú fikciou rozhodnutia, ale až reálnym prevzatím zásielky (rozhodnutia) na pošte, až od ktorého momentu možno počítať lehotu na podanie odvolania. Základným argumentom podaného protestu prokurátora bolo, že odvolací orgán bol v tomto prípade povinný na základe v odvolaní uvedených námietok a predloženého „Čestného vyhlásenia“ prešetriť a posúdiť, či bola táto podmienka fikcie doručenia splnená, teda, či rozhodnutie bolo doručované na miesto (adresu) kde sa jeho adresát v čase doručovania objektívne zdržiaval. Podľa navrhovateľa si odvolací orgán túto povinnosť dôsledne nesplnil. Napadnutým opatrením označeným ako „doplnenie odvolania proti rozhodnutiu o priestupku - odpoveď“ odvolací orgán právnemu zástupcovi Marcela Q. oznámil, že čestné vyhlásenie Jána K. nemôže zaradiť ako listinu nahradzujúcu dôkaz, nakoľko správny poriadok toto nepripúšťa, len ak čestné vyhlásenie spíše účastník konania, teda, že čestné vyhlásenie nie je prípustné zo strany iných subjektov. Dôvod všeobecného nepripustenia čestného vyhlásenia J. K. preto, že nejde o čestné vyhlásenie účastníka konania (§ 39 správneho poriadku), bol podľa žalobcu nesprávny. 5. Poukaz na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 278/2011-13 neobstojí. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že - „Čestné vyhlásenie adresáta, že sa v mieste bydliska nezdržiaval v čase doručovania však na unesenie dôkazného bremena nepostačuje, nakoľko ide o tvrdenie. Je potrebný objektívny dôkaz preukazujúci, že v kritickom čase bol na inom mieste“ Len na okraj bolo v proteste poznamenané, že neobstojí ani poukaz na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 507/2012-37, nakoľko toto len odkazuje na vyššie uvedené uznesenie č.k. II. ÚS 278/2011-13 a cituje z neho vyššie uvedené. V každom prípade Ústavný súd SR opakovane judikoval, že len čestné vyhlásenie adresáta rozhodnutia bez ďalšieho dôkazu nie je spôsobilé pre unesenie dôkazného bremena k tvrdenej skutočnosti o nezdržiavaní sa v mieste doručovania zásielky. Dôkazným prostriedkom je akýkoľvek prostriedok, ktorým možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a výpočet dôkazov ustanovení § 34 ods. 2 správneho poriadku je demonštratívny, nie taxatívny. Tento ďalší dôkaz (resp. dôkazný prostriedok) preto môže mať rôznu povahu, napr. potvrdenie o hospitalizácii, zmluva s cestovnou kanceláriou, potvrdenie z ubytovacieho zariadenia, potvrdenia o služobnej ceste, cestovný lístok, letenka atď. Avšak v prípade, ak sa adresát zdržiaval u inej fyzickej osoby len v rámci voľného času (napr. trávenia voľna alebo dovolenky), najpravdepodobnejším a najdostupnejším (najčastejšie jediným možným) dokladom o tom bude práve potvrdenie tejto osoby. Takéto potvrdenie je riadnym dôkazným prostriedkom (ďalším dôkazom, ktorý vyžadujú vyššie uvedené uznesenia Ústavného súdu SR) a nemožno ho formalistický považovať za neprípustné čestné vyhlásenie podľa § 39 správneho poriadku (ktoré nie je dôkazom) ani v prípade, že je takto označené. Naviac na to, aby odvolací orgán nemohol ani formálne použiť tento dôvod nepripustenia tohto dokladu ako „čestného vyhlásenia“, by postačovalo len to, aby pri zachovaní jeho obsahu nebolo takto označené - nebolo by takto označené vôbec, alebo by bolo označené inak (potvrdenie, vyhlásenie, prehlásenie a pod.). Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie odvolacieho orgánu, že obvinený nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by sa na adrese trvalého pobytu v čase doručovania nezdržiaval, nie je správne. Obvinený predložil dôkaz - písomné potvrdenie ním tvrdenej skutočnosti, vystavené inou osobou. Skutočnosť, že toto potvrdenie je označené ako „čestné vyhlásenie“, je vzhľadom na vyššie uvedené irelevantná. 6. Odvolací orgán mal preto podľa protestu prokurátora len tri možnosti zákonného postupu: buď akceptovať vyhlásenie J. K. ako riadny listinný dôkaz (súkromnú listinu) dostatočne preukazujúci (potvrdzujúci) tvrdenie obvineného a odvolanie posúdiť ako podané včas a riadne o ňom rozhodnúť, alebo ho predbežne neakceptovať z dôvodu formy (napr. že ide len o neoverenú fotokópiu, alebo že ho v listinnej forme nepovažuje za dostatočný) a vypočuť (resp. dožiadať o vypočutie) J. K. a v nadväznosti na to postupovať ako v predchádzajúcom alebo v nasledujúcom bode, alebo ho podľa výsledku postupu v predchádzajúcom bode posúdiť ako (vecne) nedostatočný dôkaz pre unesenie dôkazného bremena účastníkom konania a tento záver riadne odôvodniť. Dôvodom postupu v poslednom bode však nemôže byť argument, že ide len o „tvrdenie“, nakoľko tento argument možno použiť len na situáciu, ak ide o tvrdenie len adresáta rozhodnutia (toto judikujú vyššie označené uznesenia Ústavného súdu SR). Každá svedecká výpoveď, resp. písomné potvrdenie určitej skutočnosti, je vo svojej podstate len tvrdenie. Úlohou správnych orgánov je vyhodnotiť (jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi) či je pravdivé, resp. hodnoverné a prípadný záver o opaku riadne odôvodniť. Sama o sebe neobstojí ani záverečná argumentácia odvolacieho orgánu o tom, že fikciu doručenia obvinený nenamietal v predchádzajúcich podaniach, ale až po splnomocnení advokátskej kancelárie. Je len samozrejmé, že osoba bez právnického vzdelania nemusí mať vedomosť o takejto možnosti a že ju použije až potom, čo ju na to upozorní advokát. Za súčasného stavu sa stále javí dostatočne pravdepodobný záver, že proti tvrdeniu obvineného a potvrdeniu J. K. nestojí žiadna relevantná skutočnosť (relevantný dôkaz), ktorá by toto tvrdenie vyvracala, alebo dostatočne spochybňovala. S poukazom na uvedené skutočnosti bol v proteste vyslovený názor, že odvolací orgán bol povinný na základe obrany obvineného a priloženého potvrdenia J. K. dôsledne preskúmať a posúdiť, či boli splnené podmienky fikcie doručenia podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku, teda, či sa v mieste doručovania v čase doručovania zdržiaval a v prípade zistenia, že sa v čase doručovania v mieste doručenia nezdržiaval (čo je vysoko pravdepodobný záver), nemohol rozhodnutie posúdiť ako právoplatné na základe fikcie jeho doručenia a mal odvolanie vybaviť zákonným spôsobom s ohľadom na túto skutočnosť. Taktiež bolo v proteste uvedené, že je potrebné list odvolacieho orgánu č. KRPZ-BA-KDI21-17/2015-P z 11.08.2015 považovať v časti vyhodnotenia obrany obvineného proti uplatneniu fikcie doručenia prvostupňového rozhodnutia a tým posúdenia včasnosti odvolania proti nemu za individuálny správny akt s individuálnymi účinkami na účastníka konania (obvineného), ktoré zásadne podlieha súdnemu prieskumu podľa 2. hlavy 5. časti Občianskeho súdneho poriadku, teda za opatrenie orgánu verejnej správy podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona o prokuratúre, a to konkrétne za opatrenie s individuálnymi účinkami, na ktoré sa v zmysle Nálezu Ústavného súdu SR č. k. PL.US 21/08-39 z 23.09.2009 vzťahujú ustanovenia § 27 zákona o prokuratúre o proteste prokurátora proti rozhodnutiu (vrátane ustanovenia § 27 ods. 1 písm. b) zákona o prokuratúre, o povinnosti doručiť rozhodnutie o proteste aj účastníkom konania (obvinenému)). Tomuto záveru nasvedčuje početná judikatúra, napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžo 18/2011 z 24.05.2011, ktorý uviedol, že za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj listy s charakterom rozhodnutia, vydané príslušným orgánom verejnej správy ako právnoaplikačné akty správnych orgánov podľa § 3 ods. 7 správneho poriadku (v čase vydania uznesenia § 3 ods. 6), pričom v judikovanom prípade išlo práve o nesprávne posúdenie včasnosti odvolania a tým jeho vybavenia len neformálnym listom (obdobne napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf 15/2012 z 30.04.2012; Krajského súdu v Trnave sp.zn. 14S 10/2013 z 02.05.2013; Krajského súdu Košice sp.zn. 7S 84/2012 z 25.09.2013; Krajského súdu Žilina sp.zn. 20S 51/2014 z 05.08.2014; Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 24S 260/2013 zo 17.12.2014). 7. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti bolo opatrenie odvolacieho orgánu č. KRPZ-BA- KDI21-17/2015-P z 11.08.2015 v časti posúdenia obrany obvineného proti splneniu podmienok fikcie doručenia rozhodnutia a tým posúdenia včasnosti odvolania vyhodnotené v proteste prokurátora ako nezákonné, bolo navrhnuté ho zrušiť, opätovne posúdiť predložené potvrdenie (čestné vyhlásenie) J. K. ako dôkaz predložený obvineným a v nadväznosti na to posúdiť, či bolo prvostupňové rozhodnutie zákonným spôsobom doručené fikciou doručenia podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku obvinenému na miesto, kde sa v čase doručovania objektívne zdržiaval. V prípade zistenia, že táto podmienka nebola splnená, by rozhodnutie nebolo možné považovať za doručené fikciou doručenia a preto za právoplatné a odvolací orgán by bol v takom prípade povinný odvolanie vybaviť zákonným spôsobom, teda rozhodnutím, s vysporiadaním sa so všetkými odvolacími dôvodmi. Prokurátor v proteste všeobecne upriamil pozornosť aj na to, že podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je rozhodujúca klasifikácia protiprávneho konania na správne delikty (vrátane priestupkov) a trestné delikty vnútroštátnym právnym poriadkom. Európsky súd pre ľudské práva opakovane konštatoval, že sankcie za priestupky sú sankcie represívneho charakteru, teda ide o trestné veci, a to aj bez ohľadu na relatívne nízke sankcie. Vo svetle uvedeného nemožno porušeniam zákona zo strany správnych orgánov v priestupkových konaniach a rozhodnutiach priznávať žiadnu vyššiu mieru tolerancie v porovnaní k trestným konaniam a rozhodnutiam. S poukazom na naposledy uvedené bol vyslovený názor, že takúto pochybnosť o splnení podmienky fikcie doručenia rozhodnutia, relevantne preukázanú (potvrdenú) inou osobou, je potrebné v „kvázi trestnom“ priestupkovom konaní vyhodnocovať v prospech obvineného a v takom prípade odvolanie vybaviť ako podané včas. Takýmto postupom môže totiž vzniknúť len riziko priznania obvinenému väčšieho rozsahu práv, ako by mu inak (pri reálne oneskorenom odvolaní) prináležalo v opozícii k tomu riziku, že by mu boli tieto práva upreté v prípade, že podmienky fikcie doručenia rozhodnutia splnené neboli. Ak odvolací orgán (ako vo veci opakovane uviedol) považoval prvostupňové rozhodnutie za zákonné, nič mu nebránilo v tomto zotrvať aj pri rozhodovaní o odvolaní s riadnym odôvodnením tohto záveru a s riadnym vysporiadaním sa so všetkými uplatnenými odvolacími dôvodmi. 8. Žalovaný protestu prokurátora nevyhovel a predložil ho spolu so spisovým materiálom na rozhodnutie odboru dopravnej polície Prezídia Policajného zboru (ďalej len „Odbor“), ako svoju bezprostredne nadriadenému orgánu. Rozhodnutím Odboru č.p.: PPZ-ODP1-842/2015 z 13.01.2016 nebolo protestu prokurátora vyhovené. Podstata odôvodnenia rozhodnutia o nevyhovení protestu prokurátora spočíva v tom, že obrana Marcela Q. proti fikcii doručenia rozhodnutia sa svojou povahou a načasovaním javí byť účelovou, neobjektívnou a špekulatívnou aj s poukazom na prezumpciu znalosti právnych predpisov a zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“. Prokurátor v proteste nerozporoval, že oznámenie o vybavení reálne (objektívne) oneskoreného odvolania z hľadiska nezistenia dôvodov pre obnovu konania alebo zmenu alebo zrušenie rozhodnutia mimo odvolacieho konania (§ 60 správneho poriadku) nepodlieha súdnemu prieskumu (takéto neformálne oznámenie nepodlieha ani protestu prokurátora). Protestom bolo napadnuté opatrenie výlučne v časti posúdenia podaného odvolania ako oneskoreného vo vzťahu k obrane F. Q. proti uplatneniu fikcie doručenia rozhodnutia a v tejto časti ide o opatrenie s individuálnymi účinkami na účastníka konania, ktoré vážne zasahuje do práv obvineného ako účastníka priestupkového konania, nakoľko sa mu odníma nielen možnosť preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ale aj možnosť preskúmania správneho rozhodnutia súdom v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Takéto opatrenie súdnemu prieskumu podlieha aj s poukazom na v proteste uvedenú judikatúru. Protest sa nedotýkal zákonnosti prvostupňového rozhodnutia, ani úvahy KDI BA o jeho zákonnosti a neuplatnení mimoriadnych opravných prostriedkov. 9. Podstatným resp. hlavným dôvodom protestu prokurátora bolo nesprávne posúdenie priloženého „čestného vyhlásenia“ J. K. ako neprípustného len pre jeho označenie, z ktorého dôvodu sa KDI BA týmto dôkazom - potvrdením inej osoby, že F. Q. sa v čase doručovania rozhodnutia v mieste doručenia nezdržiaval, vôbec nezaoberal. Upozorňujem, že s touto argumentáciou (a samotným potvrdením) sa vôbec nezaoberal ani Odbor pri rozhodovaní o proteste prokurátora. F. Q. tvrdená skutočnosť, že sa v čase doručovania v mieste doručovania nezdržiaval, bola preto zo strany KDI BA nesprávne vyhodnotená predovšetkým ako nepreukázaná - nepodporená žiadnym dôkazom. Na druhej strane bola Odborom vyhodnotená len ako účelová, ale bez toho, aby bol akýmkoľvek spôsobom vyhodnotený dôkaz - existujúce potvrdenie inej osoby o tejto skutočnosti. Argumentácia o prezumpcii znalosti právnych predpisov a o „právach bdelých“ je vo vzťahu ku skutočnostiam uvedeným v predchádzajúcom odseku irelevantná a vôbec by ju napríklad nebolo možné použiť, ak by za rovnakých časových súvislostí F. Q. predložil nespochybniteľné potvrdenie (napr. o hospitalizácii). Právoplatnosť rozhodnutia je objektívna kategória, závislá na jeho riadnom doručení. Buď je tvrdenie F. Q. pravdivé, alebo je nepravdivé. Aby jeden z týchto antagonistických záverov mohol byť posúdený za dostatočne ne/preukázaný resp, dostatočne ne/vyvrátený, musel by sa KDI BA s týmto potvrdením vysporiadať, hoci aj vo väzbe k úvahám o účelovosti tejto obrany (osobitne upozorňujem na to, že Odbor vo vzťahu k účelovosti a špekulatívnosti tejto obrany použil slovné spojenie , javí sa“). Existenciu tohto potvrdenia ako dôkazu tvrdenia Marcela Q. nie je možné ignorovať, ako to urobili KDI BA a aj Odbor. Ak by pri preverení tohto potvrdenia nebola zistená žiadna skutočnosť, ktorá by ho a tým aj tvrdenie F. Q. vyvracala (za súčasného stavu takáto neexistuje), tak len predpoklad (indícia) o účelovosti tejto obrany by takouto skutočnosťou nemohol byť. V takom prípade by pochybnosť o včasnosti resp. oneskorenosti odvolania F. Q. musela byť posúdená v jeho prospech, čo by s poukazom na záver protestu prokurátora spôsobilo len riziko priznania mu väčšieho rozsahu práv, ako by mu inak (pri reálne oneskorenom odvolaní prináležalo, v opozícii k tomu riziku, že by mu boli tieto práva upreté v prípade, že podmienky fikcie doručenia rozhodnutia splnené neboli. III. argumenty žalovaného 10. Žalovaný navrhol v písomnom vyjadrení žalobu zamietnuť a uviedol, že čestné vyhlásenie podľa § 39 správneho poriadku je špecifický inštitút, ktorý sa používa v prípadoch, keď určité skutočnosti slúžiace ako podklad pre rozhodnutie, nemožno predložiť buď vôbec alebo len s neprimeranými ťažkosťami, prípadne z dôvodu pružnosti a hospodárnosti správneho konania. Čestné vyhlásenie je jedným z podkladov pre rozhodnutie správneho orgánu. Nie je možné si ho z právneho hľadiska zamieňať s dôkazom, pretože nie je výsledkom dokazovania, prostredníctvom neho sa určitá skutočnosť, existencia a poznanie, ktoré sú dôležité pre rozhodnutie vo veci samej, nezisťujú, ale iba osvedčujú. Podľa § 39 ods. 1 správneho poriadku má správny orgán oprávnenie (dikcia „môže“) namiesto dôkazu pripustiť čestné vyhlásenie. O tom, či sa tak stane, rozhoduje správny orgán - nevydáva však o tom rozhodnutie. V konkrétnom konaní bude záležať na voľnej úvahe správneho orgánu, či čestné vyhlásenie pripustí a uspokojí sa ním, alebo či bude požadovať vykonanie dôkazu. Naviac z dikcie zákona vyplýva, že čestné vyhlásenie môže urobiť len účastník konania, nie je prípustný zo strany iných subjektov, ktorí sa zúčastňujú na konaní. Žalovaný v danom prípade poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky 278/2011-13, kde Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že dôkazné bremeno preukázať, že sa adresát v čase doručovania v mieste doručovania nezdržiaval, znáša adresát a nie správny orgán. Ďalej uviedol, že ani čestné vyhlásenie adresáta, že sa v mieste bydliska nezdržiaval v čase doručovania, však na unesenie dôkazného bremena nepostačuje, lebo ide iba o tvrdenie. Je potrebný aj objektívny dôkaz preukazujúci, že bol v kritickom čase na inom mieste. Na preukázanie, že sa Marcel Q. v čase doručovania (28.12.2014 - 03.01.2015) rozhodnutia o priestupku ORP-P-1464/BAV-OBCP-2014 zo dňa 17.12,2014 nezdržiaval na adrese trvalého pobytu predložil žalovanému čestné prehlásenie p. P. K.. Vyššie uvedenú skutočnosť mohol namietať už aj v liste s názvom Vyjadrenie v odvolacom konaní proti rozhodnutiu ORP-P-1464/BA-OBCP-2014, ktorý bol žalovanému dňa 25.03.2015 ako nespokojnosť s preskúmaným rozhodnutím o priestupku v zmysle § 60 správneho poriadku KRPZ-BA-KDI21-17/2015- P zo dňa 19.02.2015. Taktiež uvedené tvrdenie nespomenul ani v liste s názvom Žiadosť o zrušenie rozhodnutia ORP-P-1464/BAV- OBCP-2014 a doplnenie odvolania voči tomuto rozhodnutiu, ktorý žalovaný obdržal dňa 31.03.2015. Až po splnomocnení advokátskej kancelárie Consiliour Iuris s.r.o. a prevzatí právneho zastúpenia v danej veci bolo súčasťou doplneného odvolania čestné prehlásenie p. Jána K.. IV. vyjadrenie ďalšieho účastníka 11. Ďalší účastník F. Q. prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení uviedol, že dňa 24.10.2014 bola okresným riaditeľstvom PZ Senica, okresný dopravný inšpektorát spísaná Správa o výsledku objasňovania priestupku na úseku cestnej dopravy o spáchaní skutku, z ktorého bol podozrivý. Skutok bol spáchaný dňa 20.10.2014 o 20.30 hod v Senici, O. ulica a to tak, že vodič Marcel Q. predbiehal iné vozidlo cez súvislú čiaru (V-13) a teda nerešpektoval vodorovné značenie v Senici na O. ulici v úseku za kruhovým objazdom, čím mal porušiť ustanovenie § 3 ods. 2 písm. b) s poukazom na § 137 ods. 2 písm. o) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov. Následne dňa 17.12.2014 Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave V, Okresný dopravný inšpektorát vydal rozhodnutie, č.p.: ORP-P-1464/BAV-OBCP-2014, ktorým uznal F. Q. vinným zo spáchania horeuvedeného priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Predmetné rozhodnutie si F. Q. prevzal dňa 15.01.2015. Dňa 30.01.2015 bola F. Q. prvostupňovému orgánu verejnej správy doručené odvolanie voči tomuto rozhodnutiu. Dňa 19.02.2015 vydal Krajský dopravný inšpektorát Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, Odbor bezpečnosti cestnej premávky a dopravných evidencií, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky a evidencie vozidiel (ďalej len „Krajský dopravný inšpektorát Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave) rozhodnutie, č.p.: KRPZ-BA-KDI21-17/2O15-P označené ako - Preskúmanie podaného odvolania proti rozhodnutiu č.p.: ORP-P-1464/BAV- OBCP-2014 zo dňa 17.12.2014 z ktorého vyplýva, že „odvolanie proti predmetnému rozhodnutiu o priestupku bolo podané dňa 30.12.015, t.j. po uplynutí 15 dňovej odvolacej Lehoty. Podľa § 60 Správneho poriadku je odvolací orgán povinný preskúmať i oneskorene podané odvolanie, či neodôvodňuje obnovu konania alebo zmenu alebo zrušenie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Pri posudzovaní, či oneskorene podané odvolanie nezakladá dôvod na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania alebo obnovu konania, odvolací orgán zistil, že správny orgán i. stupňa doručoval svoje rozhodnutie v súlade s § 24 Správneho poriadku riadne a to doničením predmetného rozhodnutia do vlastných .rúk adresátovi......Podľa doručenky doručenie do vlastných rúk, opakované doručenie, ktorá sa správnemu orgánu I. stupňa vrátila vyplýva, že dňa 30.12.2014 bol vykonaný doručovateľom neúspešný pokus o doručenie s výzvou o opakované doručenie. Dňa 31.12.2014 bolo vykonané opakované doručenie, avšak bezvýsledne, preto doručovateľ písomnosť uložil dňa 31.12.2014 na pošte a vhodným spôsobom o tom adresáta upovedomil. Nakoľko bol správnym orgánom v rozhodnutí o priestupku riadne poučený, že opravný prostriedok je možné podať do 15 dní od jeho doručenia, s poukazom na uvedené OBCP a DE Krajského dopravného inšpektorátu KR PZ Bratislava ako odvolací orgán trvá na tom, že odvolanie bolo podané oneskorene, nakoľko posledný deň na podanie odvolania bol deň 20.12015. V zmysle § 60 Správneho poriadku dospel k záveru, že odvolanie neodôvodňuje obnovu konania, zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia mimo odvolacieho konania". 12. Dňa 24.03.2015 obdržal Krajský dopravný inšpektorát Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave podanie F. Q. označené ako - Vyjadrenie v odvolacom konaní proti rozhodnutiu ORP-P-1464/BAV-OBCP-2014, na ktoré mu odpovedal Krajský dopravný inšpektorát Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave listom zo dňa 27.03.2015 s tým, že zotrváva na predchádzajúcom stanovisku a jeho podnet považuje za vybavený a námietky v ňom za bezpredmetné. Dňa 31.03.2015 obdržal Krajský dopravný inšpektorát Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave podanie F. Q. označené ako - Žiadosť o zrušenie rozhodnutia ORP-P- 1464/BAV-OBCP-2O14 a doplnenie odvolania voči tomuto rozhodnutiu, na ktoré mu odpovedal Krajský dopravný inšpektorát Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave dňa 17.O4.2O15 s tým, že zotrváva na predchádzajúcom stanovisku a jeho podnet považuje za vybavený a námietky v ňom za bezpredmetné. Dňa 18.05.2015 doplnil F. Q. odvolanie proti rozhodnutiu o priestupku zo dňa 17.12.2014, v ktorom jednoznačne uvádza, že v danom prípade odvolací orgán nesprávne aplikoval zákonné ustanovenia upravujúce fikciu doručenia, nakoľko v danom prípade neboli kumulatívne splnené zákonné podmienky z dôvodu, že v čase doručovania predmetného rozhodnutia sa v mieste svojho bydliska nezdržiaval a trávil dovolenku a Silvester v Trnave na adrese Kozácka 10, z ktorej následne odcestoval do Senice na návštevu. Svoje vyššie uvedené tvrdenia potvrdil aj doložením čestného vyhlásenia P. K., ktorý spolu sním trávil dovolenku mimo jeho trvalého bydliska. Toto doplnenie odvolania zaslané prvostupňovému správnemu orgánu dňa 21.05.2015 prvostupňový orgán odmietol aj po opätovných argumentáciách F. Q. zaslať odvolaciemu orgánu toto doplnenie odvolania s odôvodnením, že čestné vyhlásenie nepovažuje za dostatočný dôkaz - preukazujúci tvrdené skutočnosti. Oba orgány t.j. Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave V a aj Krajský dopravný inšpektorát Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave sa odmietli zaoberať doplneným odvolaním. Krajský dopravný inšpektorát Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave sa zaoberal doplneným odvolaním až následne po upozornení Okresnej prokuratúry Bratislava V, pričom späť zaslal F. Q. neformálny list ako odpoveď na doplnenie odvolania v ktorom uviedol, že boli naplnené zákonné podmienky fikcie doručenia a to aj napriek tomu, že Marcel Q. jasne preukázal, že v čase doručovania rozhodnutia v mieste svojho trvalého bydliska sa nezdržiaval. 13. Nakoľko Krajský dopravný inšpektorát Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave ani na základe upozornenia Okresnej prokuratúry Bratislava V opätovne neskúmal splnenie podmienok fikcie doručenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, F. Q. podal na Krajskú prokuratúru Bratislava podnet na prešetrenie postupu Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave. Na základe tohto podnetu krajský prokurátor podal proti rozhodnutiu Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave č.p.: KRPZ-BA-KDI21-17/2O15-P z 1108.2015 protest č. KG- 633/15/110 zo dňa 13.11.2015 v ktorom konštatoval, že Krajský dopravný inšpektorát Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave V nepostupoval v súlade so zákonom, nakoľko nesplnenie fikcie doručenia bolo Marcelom Q. riadne preukázané. Protestu nebolo zo strany Odboru dopravnej polície Prezídia policajného zboru SR Rozhodnutím č.p.: PPZ-OVP1-842/2015 zo dňa 13.01.2016 vyhovené a preto bola zo strany Krajskej prokuratúry podaná horeuvedená žaloba na príslušný súd za účasti F. Q.. Na základe týchto skutočností F. Q. vyčerpal všetky zákonné možnosti obrany, odvolanie podal včas, ktoré opakovane dopĺňal tak, aby jasne preukázal nesplnenie fikcie doručenia. Nakoľko sa jeho odvolaním odmietol zaoberať tak správny orgán prvého ako aj druhého stupňa, podal F. Q. prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobu doručenú Krajskému súdu v Bratislave dňa 14.03.2016, v ktorej sa domáhal, aby bola uznesením uložená povinnosť Krajskému dopravnému inšpektorátu Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, aby rozhodol o odvolaní Marcela Q. proti rozhodnutiu o priestupku Č.p.: ORP-P-1464/BAV-OBCP-2014, vydaného dňa 17.12.2014. Konanie bolo vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S/53/2O16. Dňa 10.10.2016 bolo doručené F. Q. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 5S/53/2O16-42, ktorým súd žalobu zamietol z dôvodu, že správny súd nezistil nečinnosť Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, pretože tento vydal rozhodnutie č.p.: KRPZ-BA-KDI21-17/2O15-P zo dňa 19.02.2015 označeného ako Vec: Preskúmanie podaného odvolania proti rozhodnutiu ORP-P- 1464/BAV-OBCP-2014 a teda nejednalo sa o jeho nečinnosť. 14. V Uznesení Krajského súdu č. k.: 5S/53/2016-42 v bode č. 38 a nasl. Krajský súd v Bratislave dával do pozorností obom účastníkom konania ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR týkajúceho sa aplikácie ustanovení náhradného doručenia. Súd konštatoval, že podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Zásadnou právnou otázkou v konaní je vzájomný vzťah ustanovení o doručovaní písomností do vlastných rúk (reálne prevzatie zásielky adresátom) podľa § 24 ods. 1 Správneho poriadku k ustanoveniu o náhradnom doručení zásielky (fikcia doručenia) podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku. Ustanovenie § 24 ods. 2 Správneho poriadku o náhradnom doručovaní je iba systematickým doplnkom aplikácie ustanovenia § 24 ods. 1 Správneho poriadku o reálnom doručení. K aplikácii ustanovení náhradného doručenia môže dôjsť iba v prípade, že nedošlo k reálnemu doručeniu. Doručenie je skutkovou otázkou. Doručenie a to náhradné doručenie a aj reálne doručenie preukazuje jedna a tá istá doručenka. Z doručenky adresovanej Marcelovi Q. je zrejmé, že došlo ku konkurencii spôsobov doručovania zásielky tým, že v priebehu odbernej lehoty si adresát zásielku reálne prevzal. Pokiaľ doručenka, z ktorej správny orgán vychádza preukazuje súčasne reálne doručenie, správny orgán už skutočnosti týkajúce sa náhradného doručenia neskúma. Náhradné doručenie je iba subsidiárnym prostriedkom doručovania písomností, jeho okolnosti musia byť vždy riadne preukázané, spravidla sa vyžaduje ďalšie dokazovanie. Uprednostňovanie náhradného doručenia na základe toho istého dôkazného prostriedku nemožno považovať za ústavne konformné podľa ČL 152 ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 46 ods, 2 Ústavy SR. V tejto súvislosti Najvyšší súd reflektoval rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR a to nález 11, ÚS 65/2010-49. Doručenka v tomto prípade preukazuje, že došlo k faktickému prevzatiu zásielky F. Q.. Uplatnenie inštitútu fikcie doručenia by vyžadovalo ďalšie dokazovanie, napr. či došlo k oznámeniu o ďalšom osobnom doručení, či sa adresát v mieste doručovania zdržiaval a pod. V prípade, že adresát zásielky, v tomto prípade F. Q. si zásielku osobne prevzal na pošte, je vylúčené aplikovať inštitút náhradného doručenia. Takýto postup by bol v rozpore s účelom a zmyslom ustanovenia upravujúceho inštitút náhradného doručenia, ako aj s princípom právnej istoty. Správny súd dodáva, že z posledných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, napr. 3Sžp/6/2O13, 4Sžo/67/2014 je možné v tejto otázke konštatovať určitý názorový posun odvolacích senátov, keďže i uvedené rozhodnutia odôvodňujú prednosť faktického doručenia zásielky pred fiktívnym v zmysle § 24 ods. 2 Správneho poriadku s akcentom na princíp právnej istoty. F. Q. ako účastník konania počas celého administratívneho konania sa proti uplatneniu fikcie doručenia zo strany správneho orgánu prvého aj druhého stupňa bránil, namietal nesplnenie všetkých kumulatívnych podmienok na uplatnenie tejto fikcie doručenia podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku a teda, že lehota na podanie odvolania mu začala plynúť až reálnym prevzatím predmetného rozhodnutia. Povinnosťou Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave bolo prešetriť a posúdiť, či na základe predloženého čestného vyhlásenia bola fikcia doručenia splnená a či bolo rozhodnutie doručované na miesto, kde sa jeho adresát v čase doručovania objektívne zdržiaval. Dôvod všeobecného nepripustenia čestného vyhlásenia je bez ďalšieho dôkazu nesprávny. V. Verejné vyhlásenie rozsudku 15. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 9 ods. 1 SSP a § 246 ods. 1, rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 28.03.2018, postupujúc podľa § 107 ods. 2 a § 137 ods. 4 SSP. Účastníci nežiadali o nariadenie pojednávania vo veci a súdom boli poučení, že ak sa výslovne nevyjadria, že žiadajú o nariadenie pojednávania, bude mať súd za to, že súhlasia s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania. VI. Relevantné právne predpisy 16. Podľa § 6 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 17. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 a 4 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Občan Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, a ktorý má právo používať jazyk národnostnej menšiny podľa osobitného predpisu, má právo v obciach vymedzených osobitným predpisom konať pred správnym orgánom v jazyku národnostnej menšiny. Správne orgány podľa prvej vety sú povinné mu zabezpečiť rovnaké možnosti na uplatnenie jeho práv. Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. 18. Podľa § 24 ods. 1, 2 Správneho poriadku, dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia, výzvy a predvolania, sa doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na preberanie zásielok. Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť počas uloženia na pošte, písomnosť sa považuje za doručenú dňom vrátenia nedoručenej zásielky správnemu orgánu, aj keď sa adresát o tom nedozvedel. 19. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 20. Podľa § 34 ods. 1 až 3 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. 21. Podľa 51 ods. 1 Správneho poriadku, rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Deň doručenia rozhodnutia je dňom jeho oznámenia. 22. Podľa § 53 Správneho poriadku, proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník konania odvolania písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal. 23. Podľa § 54 ods. 2 Správneho poriadku, odvolanie treba podať v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia, ak inú lehotu neustanovuje osobitný zákon. VII. Posúdenie veci správnym súdom 24. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je v medziach žalobných dôvodov posúdiť, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní veci súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky zákonom stanovené formálne i obsahové náležitosti a že ho vydal orgán na to príslušný, pričom postupoval v medziach zákonom stanoveného postupu. Právomoc a príslušnosť súdov v správnom súdnictve je primárne daná základným zákonom štátu - Ústavou <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=26&p=1015819&f=2>, ktorá v článku 142 ods. 1 <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=27&p=2109246&f=2> ustanovuje kompetenciu súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Rovnako tak čl. 46 ods. 2 Ústavy SR <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=27&p=2108584&f=3> zakotvuje právo každého, kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd s cieľom preskúmania zákonnosti takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Ústava však zároveň splnomocňuje zákon na úpravu preskúmavacej kompetencie v rámci správneho súdnictva. Takýmto zákonom je Správny súdny poriadok. Správne súdnictvo predstavuje oblasť so samostatnou súdnou právomocou pre spory vyplývajúce z tzv. vertikálnych administratívnych právnych vzťahov. Aj v zmysle rozhodnutia NS SR (uznesenie spis. zn. 8Sžp/10/2013) oznámenie o vybavení oneskorene podaného odvolania je predmetom súdneho prieskumu. Oznámenie o vybavení oneskoreného odvolania bez ohľadu na jeho formu, treba považovať za procesný úkon správneho orgánu, ktorého obsah má autoritatívny vzťah k jeho adresátovi (žalobcovi), a že správny orgán v tomto prípade vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, nie iba v pozícii oznamovateľa 25. Je dôležité uviesť, že zásada aktívnej súčinnosti účastníkov konania vyjadrená v § 3 ods. 2 Správneho poriadku vychádza z koncepcie, že účastník konania je aktívnym činiteľom tohto procesu, a nie iba pasívnym objektom činnosti správnych orgánov. To znamená, že v celom priebehu konania sa ráta s aktívnou spoluúčasťou účastníka konania. Citovaný procesný predpis ukladá správnym orgánom vytvárať pre takúto spoluúčasť optimálne podmienky. Zásada aktívnej súčinnosti účastníkov konania sa významne prejavuje v ďalších štádiách administratívneho procesu, napr. v ustanoveniach upravujúcich procesné práva účastníka. Ide najmä o právo nazerať do spisov (§ 23), právo navrhovať dôkazy, klásť svedkom a znalcom otázky (§ 33 ods. 1), právo podať odvolanie (§ 53) a pod. Uplatňovanie uvedenej zásady je dôležité najmä vo fáze zisťovania podkladov pre rozhodnutie. Aktívnemu uplatňovaniu zásady súčinnosti účastníkov konania má napomôcť aj povinnosť správnych orgánov poskytovať účastníkom pomoc a poučenie, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 26. Doručovanie písomností v správnom konaní je úkon, prostredníctvom ktorého správny orgán oznamuje určité skutočnosti účastníkovi konania alebo iným osobám. S problematikou doručovania do značnej miery súvisí nerušený a efektívny priebeh konania. Doručovanie písomností preniká celým procesným postupom v správnom konaní. S bezchybným doručením je spojený celý rad dôležitých dôsledkov (napr. začiatok plynutia rôznych procesných lehôt, od okamihu doručenia dochádza k platnosti rozhodnutia a s doručovaním je spojené uplatnenie základných pravidiel konania, najmä zásady rovnosti účastníkov, rýchlosti a hospodárnosti konania, ústnosti, oficiality a pod.). V ust. § 24 ods. 2 SP, sa upravuje spôsob tzv. náhradného doručenia. Ide o právnu fikciu, že za podmienok ustanovených v zákone sa zásielka považuje za doručenú, aj keď to v skutočnosti tak nie je. Takýmto spôsobom možno písomnosť doručiť len za predpokladu, že adresát sa v mieste doručenia zdržiava, avšak nebol zastihnutý. Ak sa adresát v mieste doručenia z akýchkoľvek dôvodov nezdržiava, zásielku treba vrátiť správnemu orgánu ako nedoručiteľnú. Opačný postup by mohol byť dôvodom aj na obnovu konania podľa § 62 ods. 1 písm. c). V tomto spore správny súd jednoznačne prisvedčil námietke žalobcu, ktorý dôvodil, že základným predpokladom fikcie náhradného doručenia je skutočnosť, že adresát nebol zastihnutý na adrese doručenia, hoci sa na tejto adrese v čase doručenia, ale aj počas plynutia úložnej doby, objektívne zdržiaval. Pritom nemusí ísť o dlhodobú neprítomnosť adresáta na tomto mieste, ale aj o krátkodobý (prechodný) pobyt v čase doručenia mimo adresy doručenia, napr. z dôvodu liečenia, dovolenky a pod. Ak je teda adresátom dostatočne preukázané, že záver o tomto predpoklade náhradného doručenia bol nesprávny, ide o doručenie neúčinné. Tu je však nevyhnutné zastaviť sa pri dôležitej podmienke náhradného doručovania, kedy okolnosti jeho použitia musia byť vždy riadne preukázané a spravidla vyžadujú ďalšie dokazovanie. Právna fikcia je právno-technický postup, pomocou ktorého sa považuje za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli vyvodené odlišné právne dôsledky než tie, ktoré by plynuli iba z konštatovania faktu. Účelom fikcie v práve je posilniť právnu istotu. Právna fikcia, ako nástroj odmietnutia reality právom, je nástrojom výnimočným, striktne určeným pre naplnenie tohto jedného z hlavných ústavných postulátov právneho poriadku v podmienkach právneho štátu. Aby mohla právna fikcia svoj účel naplniť (dosiahnutie právnej istoty), musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie sú všetky právne náležitosti splnené, ani správny orgán nie je oprávnený naplnenie fikcie konštatovať. V zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy možno štátnu moc uplatňovať len v prípadoch a stanovených medziach spôsobom, ktorý ustanoví zákon. (analogicky nález II. ÚS 65/2010 <http://merit.slv.cz/II.US65/2010>-49). 27. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že podľa doručenky bolo rozhodnutie o priestupku Č.p.: ORP-P-1464/BAV-OBCP-2014 zo dňa 17.12.2014 bolo F. (obvinený z priestupku) doručované do vlastných rúk s tým, že dňa 30.12.2014 bol vykonaný neúspešný pokus doručovateľom s výzvou o opakované doručenie. Dňa 31.12.2014 bolo vykonané opakované doručenie, ale bezvýsledne, preto doručovateľ uložil písomnosť dňa 31.12.2014 na pošte, o čom adresát upovedomil. Nezákonnosť postupu žalovaného spočívala v dvoch právnych rovinách. V prvom rade je evidentné, že žalovaný uprednostnil fikciu doručenia bez preukázateľného naplnenia zákonných predpokladov. Predpokladom aplikácie fikcie doručenia podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku nie je vrátenie nedoručenej zásielky správnemu orgánu (ako je to napr. pri doručovaní právnickým osobám podľa § 25 ods. 2 Správneho poriadku) „Správny poriadok v § 24 ods. 2 ustanovuje nasledujúce podmienky, za splnenia ktorých sa zásielka považuje za doručenú, a to bez ohľadu na jej skutočné doručenie: (i) adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, nebol zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiaval, (ii) doručovateľ nezastihnutého adresáta vhodným spôsobom upovedomil, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu, (iii) nový (druhý) pokus o doručenie zostal taktiež bezvýsledný, (iv) doručovateľ vhodným spôsobom upovedomil adresáta o uložení písomnosti na pošte, (v) adresát si nevyzdvihol písomnosť do troch dní od jej uloženia. Ak sú splnené všetky vyššie uvedené podmienky, považuje sa posledný deň trojdňovej lehoty uloženia zásielky za deň jej doručenia a to aj v prípade, že sa adresát o uložení zásielky nedozvedel, príp. sa o uložení zásielky dozvedel, ale si ju vyzdvihol až po uplynutí tejto trojdňovej lehoty." (uznesenie NS SR sp. zn. 10Sžd/20/2011 zo dňa 25. apríla 2012). Zdržiavanie sa v mieste doručenia znamená, že adresát skutočne v mieste doručenia býva a má teda možnosť osobne si zásielku prevziať. O zdržiavaní sa v mieste doručovania nemožno hovoriť, ak bol adresát napríklad napr. na dovolenke, ako sa v danom prípade snažil obvinený z priestupku F. Q. preukázať. Išlo by o takú prekážku, pre ktoré nielenže nemohla byť adresátovi písomnosť osobne doručená, ale ani nemal možnosť sa dozvedieť, že písomnosť je uložená na pošte. V druhej dôležitej rovine žalovaný nesprávne postupoval, keď posúdil priložené „čestné vyhlásenie“ J. K. ako neprípustné len pre jeho označenie. A teda z tohto dôvodu sa týmto dôkazom - potvrdením inej osoby, že F. Q. sa v čase doručovania rozhodnutia v mieste doručenia nezdržiaval, vôbec nezaoberal. Z dikcie zákona vyplýva (§ 39 SP), že čestné vyhlásenie môže urobiť len účastník konania. Nie je prípustné zo strany iných subjektov, ktoré sa zúčastňujú na konaní. Potvrdenie inej osoby však predstavuje dôkaz v konaní, bez ohľadu na skutočnosť, že písomnosť bola označená ako „Čestné prehlásenie“. Správny súd zdôrazňuje, že povinnosťou správneho orgánu bolo vykonať dôkazy navrhnuté účastníkom správneho konania a overiť tvrdenia ním predložené (napr. možné vypočutie J. K. ako svedka). Správny orgán pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) totiž určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o tieto dôkazy môže oprieť svoje zistenie, pokiaľ ide o skutok, t.j. či sú pre zistený skutkový stav využiteľné. To znamená, že dokazovanie predstavuje verifikačný proces, pri ktorom správny orgán zvažuje, ktorý dôkaz je využiteľný a z hľadiska dokazovania významný, a ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný. Takto ale žalovaný nepostupoval. 28. Súd prisvedčil aj námietke žalobcu, že neobstojí ani záverečná argumentácia o tom, že fikciu doručenia obvinený nenamietal v predchádzajúcich podaniach, ale až po splnomocnení advokátskej kancelárie. Osoba bez právnického vzdelania a v slabšej pozícii vo vzťahu k správnemu orgánu, nemusí mať vedomosť o takejto možnosti postupu a logicky k nej pristúpi až po upozornení zo strany advokáta. Krajský súd sa na základe uvedených dôvodov stotožnil s námietkami žalobcu, preto rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného č. KRPZ-BA-KDI21-17/2015-P zo dňa 11.08.2015 zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom viazaný vysloveným právnym názorom súdu v tomto rozsudku, bude postupovať v naznačenom smere. 29. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 170 písm. c) SSP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak konanie bolo začaté na základe žaloby prokurátora. 30. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).