Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/87/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200656 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Peťovská PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1016200656.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Peťovskej PhD. a členiek senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: CRH (Slovensko) a.s., 906 38 Rohožník, zastúpený: PricewaterhouseCoopers Legal, s.r.o., advokátska kancelária, Karadžičova 2, 815 32 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 117079/2016 zo dňa 04.02.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovanému súd voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie pred správnym orgánom 1.Vydaniu rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia DÚ predchádzala daňová kontrola u žalobcu na DPH za zdaňovacie obdobie január 2009 až december 2009. DÚ ako správca dane daňovou kontrolou ustálil, že žalobca si v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie november 2009 nesprávne uplatnil oslobodenie od DPH v celkovej sume XXX.XXX,XX eur na základe odberateľských faktúr, ktorými deklaroval dodanie tovaru - cementu - zahraničnému odberateľovi Z. H. G. XXXX/XX, O. XXX XX, G. J. (ďalej len „Z.“), a to z dôvodu porušenia ustanovení § 43 ods. 1 a 5 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH (ďalej len „Zákon o DPH“), pretože žalobca podľa názoru žalovaného nepreukázal splnenie podmienok pre oslobodenie od DPH pri dodaní tovaru do iného členského štátu (ČR). 2. Daňová kontrola bola začatá dňa 18.09.2012 na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly č. 9900403/2213072/12/Zat zo dňa 05.08.2012. 3. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol z daňovej kontroly č. 378015/2015 zo dňa 04.05.2015 (ďalej len „Protokol“), ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k Protokolu a na jeho prerokovanie č. 378015/2015 zo dňa 04.05.2015 doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 06.05.2015. 4. Daňová kontrola bola ukončená v zmysle § 46 ods. 8 a 9 písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) doručením protokolu žalobcovi, t.j. dňa 06.05.2015. 5. Na podklade uvedenej daňovej kontroly a protokolu bolo zo strany DÚ vydané rozhodnutie DÚ, voči ktorému podal žalobca odvolanie, o ktorom žalovaný rozhodol napadnutým rozhodnutím, ktorým rozhodnutie DÚ potvrdil a odvolaniu žalobcu nevyhovel. II. Žaloba 6. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 15.04.2016 sa žalobca domáhal postupom podľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 117079/2016 zo dňa 04.02.2016 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty (ďalej len „DÚ“) č. 1611126/2015 zo dňa 30.10.2015, ktorým DÚ určil žalobcovi rozdiel dane v sume XX.XXX,XX eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie november 2009 žalobcovi ako daňovému subjektu (ďalej len „rozhodnutie DÚ“), ako aj o preskúmania postupu žalovaného predchádzajúceho vydaniu rozhodnutia žalovaného. 7. Žalobou vytýka žalobca, že rozhodnutie žalovaného trpí takou vadou konania, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ktorá spočíva v nezákonnom prerušení daňovej kontroly a v nezákonne dlhom trvaní daňovej kontroly, ktorá bola spolu s protokolom podkladom pre vydanie rozhodnutia DÚ a následne rozhodnutia žalovaného. Daňová kontrola trvala nezákonne od 18.09.2012 do 06.05.2015, t. j. viac ako 2 roky a 6 mesiacov, z toho nezákonne bola prerušená počas 614 dní. 8. Keďže daňová kontrola predstavuje zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry subjektu, môže byť vykonaná len v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). 9. V danom prípade DÚ prerušil daňovú kontrolu rozhodnutím žalovaného č. 9900430/5/2005681/13/Zat zo dňa 20.05.2013 z dôvodu, že začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, t.j. z dôvodu podania žiadostí o medzinárodnú výmenu daňových informácií týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty. Bližšie odôvodnenie druhu a podoby dožadovaných informácií však DÚ žalobcovi neoznámil. 10. Oznámením DÚ č. 9900430/5/206357/2015/Zat zo dňa 28.01.2015 oznámil DÚ žalobcovi, že dňa 26.01.2015 pominuli prekážky, pre ktoré sa daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobia január až december 2009 u žalobcu prerušila. DÚ bez bližšieho zdôvodnenia rozhodných údajov spôsobujúcich koniec prerušenia daňovej kontroly v tejto kontrole ďalej pokračoval. DÚ žalobcu neoboznámil s výsledkami medzinárodnej výmeny informácií, ktorou zdôvodňoval prerušenie daňovej kontroly, najmä neoznámil, aké informácie DÚ z ČR dožiadal a získal, kedy mu boli tieto informácie doručené alebo oznámené a akú relevanciu mali uvedené informácie pre rozhodnutie DÚ a následne rozhodnutie žalovaného. Odôvodnenie uvedených skutočností taktiež absentuje v odôvodnení oznámenia o pominutí prekážok prerušenia v rozhodnutí žalovaného. 11. Navyše žalovaný a DÚ napriek prerušeniu daňovej kontroly a v zmysle odôvodnenia protokolu a rozhodnutia žalovaného použili pre svoje skutkové a právne závery len informácie získané z medzinárodného dožiadania informácií z ČR vykonaného v čase ešte pred začatím samotnej daňovej kontroly. Potom prerušenie daňovej kontroly bolo nezákonné, pretože bolo uskutočnené neefektívne, nadbytočne, bezdôvodne a účelovo, nakoľko DÚ a žalovaný ustálili vlastné skutkové a právne závery len na základe informácií získaných ešte pred začatím samotnej daňovej kontroly. 12. Preto má žalobca za to, že všetky, ako žalovaným tak aj zo strany DÚ použité výsledky medzinárodnej výmeny informácií z ČR (ako proklamovaného dôvoduprerušenia daňovej kontroly), boli obstarané zo strany DÚ ešte pred začatím daňovej kontroly, preto nebol daný žiaden relevantný dôvod na prerušenie daňovej kontroly u žalobcu. Pre nezákonné prerušenie daňovej kontroly potom trvala daňová kontrola v rozpore so zákonom dlhšie ako jeden rok, konkrétne 961 dní. 13. S poukazom na uvedené žalobca tvrdí, že v danom prípade podmienka „primeranosti“ dĺžky trvania prerušenia daňovej kontroly bezosporu splnená nebola, t.j. išlo o nezákonné prerušenie daňovej kontroly. 14. Dôsledkom tejto skutočnosti je, že protokol z daňovej kontroly má charakter nezákonne získaného dôkazného prostriedku a nemôže byť použitý ako dôkaz v daňovom (vyrubovacom) konaní. V prípade, že použitý je, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné. V zmysle uvedeného je preto rozhodnutie žalovaného a rovnako rozhodnutie DÚ nezákonné z dôvodu, že vychádza z nezákonnej daňovej kontroly a nezákonne získaného dôkazného prostriedku - protokolu. 15. V súvislosti s touto námietkou poukázal žalobca na relevantné súdne rozhodnutia, potvrdzujúce a podporujúce správnosť jeho argumentácie, a to najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 24/2010 z 29.júna 2010, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č k. IV. ÚS 405/09-28 z 10.decembra 2009 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 136/2010-32 z 24.marca 2010, ďalej rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp.zn. 3Sžf/68/2008, 3Sžf/2/2009, 3Sžf/1/2009, 3Sžf/107/2009, 5Sžf/68/2008, 3Sžf/9/2007, 8Sžf/62/2011 a 8Sžf/16/2013. 16. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že lehota, ktorá bola ustanovená v § 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. (teraz § 46 ods. 10 daňového poriadku), je lehotou zákonnou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. 17. S poukazom na uvedené preto celé prvostupňové, ako aj druhostupňové správne konanie zavŕšené rozhodnutím DÚ a potvrdené rozhodnutím žalovaného trpí takou vadou nezákonnosti, ktorá spôsobuje tak nezákonnosť rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia DÚ, ktoré je nevyhnutné z tohto dôvodu ako nezákonné zrušiť. 18. Ďalší žalobný dôvod vidí žalobca v ust. § 250i ods. 2 písm. e) OSP, podľa ktorého vada konania spočíva v nezákonnom vylúčení žalobcu z účasti na úkonoch vykonávaných zo strany DÚ prostredníctvom iného daňového úradu v Českej republike (vypočutie p. Z. ako svedka českou daňovou správou dňa 09.08.2011) použitých ako podklad pre protokol a pre rozhodnutie DÚ a pre rozhodnutie žalovaného. 19. Uvedená vada konania - odňatie práva žalobcovi klásť svedkovi p. Z. otázky pri jeho vypočutí, spôsobuje nezákonnosť celého daňového konania, protokolu, rozhodnutia DÚ, ako aj rozhodnutia žalovaného, ktoré je preto potrebné pre ich nezákonnosť zrušiť. 20. Z dôvodu, že žalobca bol vylúčený z možnosti uplatnenia svojho práva podľa § 25 ods. 4 a § 45 ods. 1 písm. e) daňového poriadku a pre zjavný rozpor so zákonom (a contrario § 25 ods. 4 a § 24 ods. 4 daňového poriadku - porušené právo žalobcu klásť svedkovi p. Z. otázky počas jeho vypočutia ako svedka českým finančným úradom), nadobúda uvedený dôkaz (svedecká výpoveď p. Z. a výsledku ústneho pojednávania zo dňa 09.08.2011 vykonané českou daňovou správou na podklade žiadosti DÚ o medzinárodnú výmenu daňových informácií) povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. 21. Žalobca tiež pripomína, že s touto námietkou formulovanou v odvolaní, sa žalovaný vysporiadal nezákonným spôsobom (str. 23, predposledný odsek rozhodnutia žalovaného), keď len konštatoval, že: „K námietke odvolávajúceho sa, že nemal možnosť klásť otázku Ing, P. Z. pri ústnom pojednávaní (resp. svedeckej výpovedi) , odvolací orgán uvádza, že ústne pojednávanie s menovaným uskutočnila česká daňová správa a v súlade s českými právnym predpismi spísaním Protokolu zo dňa 09.08.2011.“ 22. Uvedené konštatovanie žalovaného je v hrubom rozpore so zásadou zákonnosti daňového konania a jednoznačným porušením zákona a práv žalobcu ako daňového subjektu zaručených mu zákonom. 23. Námietka žaloby ďalej spočíva i v tom, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože žalovaný nesprávne a v rozpore so zákonom neprihliadal na žalobcom predložený dôkaz (čestné vyhlásenie p. Z. zo dňa 28.05.2015) a tento dôkaz nesprávne nepovažoval za dôkaz podľa daňového poriadku, ani naň neprihliadal s odôvodnením, že ho žalobca nepredložil do konca daňovej kontroly. Uvedený záver žalovaného je nesprávnym právnym posúdením veci žalovaným a porušením práva žalobcu predkladať dôkazy v daňovom konaní a tiež porušením povinnosti DÚ a žalovaného vykonať a vyhodnotiť dôkazy predložené v daňovom konaní. 24. Napokon rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci i v tom, že žalovaný nesprávne právne ustálil, že rozhodnou skutočnosťou pre posúdenie nároku žalobcu na oslobodenie od DPH je doklad o preprave, čo je však v rozpore s § 43 ods. 1 a 5 písm. c) daňového poriadku. 25. Podľa právneho názoru žalobcu bolo v zmysle § 43 ods. 5 daňového poriadku účinného v rozhodnom čase (rok 2000) postačujúce doložiť písomné vyhlásenie odberateľa o tom, že tovar prepravil do iného členského štátu, čo žalobca splnil. Žalovaný napriek tomu v rozpore so zákonom požadoval od žalobcu doklady nad rámec právnej normy a nesprávne právne vyhodnotil právny stav veci, keď od žalobcu požadoval predloženie všetkých dokladov podľa § 43 ods. 5 daňového poriadku. 26. Podľa § 43 ods. 5 daňového poriadku (účinného v roku 2009) žalobca pre účely oslobodenia od DPH za rok 2009 mal splniť podmienky pre oslobodenie dodania tovaru do iného členského štátu od DPH predložením faktúry (čo žalobca splnil) jedným/nie všetkými/ z dokladov podľa písm. a) až d) uvedeného zákonného ustanovenia, čo žalobca tiež splnil, keď DÚ doložil čestné vyhlásenie odberateľa Z. zo dňa 06.07.2009 o tom, že odberateľ Z. tovar prepravil/do iného členského štátu (Českej republiky), doplnené a spresnené p. Z. na základe čestného vyhlásenia zo dňa 28.05.2015, ktoré však DÚ a žalovaný v rozpore so zákonom neakceptovali ako dôkaz v daňovom konaní. 27. Žalovaný v rozhodnutí žalovaného nesprávne právne posúdil ako rozhodnú podmienku pre splnenie nároku na oslobodenie od DPH pri dodaní tovaru do iného členského štátu - doklad o preprave (str. 27, druhý odsek, tretia veta rozhodnutia žalovaného). Uvedeným nesprávnym právnym posúdením veci a posúdením podmienok pre oslobodenie od DPH nad rámec zákona (§ 43 ods. 5 daňového poriadku účinného v rozhodnom čase) uložil DÚ a žalovaný žalobcovi nezákonne splniť viac a prísnejšie podmienky pre oslobodenie od DPH ako stanovoval daňový poriadok, čím zaťažil rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie DÚ prvkom nezákonnosti spočívajúcej v nesprávnej aplikácii právneho predpisu na zistený skutkový stav vo veci. 28. Rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci i v tom, že žalovaný zo zisteného skutkového stavy veci nesprávne nevyhodnotil splnenie podmienok pre oslobodenie od DPH na strane žalovaného za rok 2009 vo vzťahu k preprave tovaru do Českej republiky pre odberateľa Z., nakoľko zo žalobcom predložených a navrhnutých dôkazov je zrejmé, že žalobca v dobrej viere predával tovar do iného členského štátu (Českej republiky), predložil o tom doklady, a preto si oprávnene uplatnil oslobodenie od DPH. 29. Podľa § 43 daňového poriadku (účinného v roku 2009) žalobca splnil podmienky pre oslobodenie dodania tovaru do iného členského štátu, keď pri daňovej kontrole za rok 2009 predložil všetky potrebné doklady a to i nad zákonom požadovaný rámec (viď strany 19, 23 a 25 protokolu). 30. V prípade, ak by DÚ a žalovaný riadne vyhodnotili, resp. prihliadli na listinný dôkaz predložený žalobcom (čestné vyhlásenie odberateľa Z. zo dňa 06.07.2009), alebo pripustili v daňovom konaní vykonanie listinného dôkazu - čestné vyhlásenie p. Z. zo dňa 28.05.2015, čo však v rozpore so zákonom odmietli, bolo by podľa názoru žalobcu preukázané, že žalobca splnil všetky zákonom požadované podmienky pre oslobodenie od DPH v zmysle platného znenia daňového poriadku a zákona o DPH. 31. Na základe argumentácie žalobcu vykonanej v žalobe navrhol žalobca, aby súd rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 117079/2016 zo dňa 04.02.2016 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil žalovanému späť na ďalšie konanie. 32. V prípade, ak súd dospeje na základe posúdenia veci k záveru, že sú dané podmienky a okolnosti aj na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa žiadal alternatívne, najmä z dôvodu nezákonnosti daňovej kontroly za rok 2009 vykonanej zo strany DÚ u žalobcu a na základe právnej argumentácie vykonanej v tomto žalobnom návrhu, aby súd zrušil aj rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty číslo 1611126/2015 zo dňa 30.10.2015 a vec vrátil žalovanému späť na ďalšie konanie. 33. Zároveň si žalobca uplatnil voči žalovanému právo na trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia. III. Vyjadrenie žalovaného k žalobe 34. Na výzvu súdu podal žalovaný dňa 25.05.2016 vyjadrenie k žalobe, v ktorom po popise skutkového stavu k jednotlivým námietkam uviedol nasledovné stanovisko: 35. So žalobnou námietkou, ktorou žalobca namieta nezákonné prerušenie daňovej kontroly a nezákonne dlhé trvanie daňovej kontroly žalovaný nesúhlasí. Žalovaný nepovažuje túto žalobnú námietku za relevantnú a súčasne uvádza, že túto námietku žalobca neuplatnil v odvolacom konaní, a preto nebola predmetom odvolacieho konania. Uvedené námietky neboli žalobcom uplatnené ani vo vyjadrení k protokolu. 36. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2009, február 2009, marec 2009, apríl 2009, máj 2009, jún 2009, júl 2009, august 2009, september 2009, október 2009, november 2009, december 2009, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol z daňovej kontroly č. 378015/2015 zo dňa 04.05.2015. 37. Podľa ustanovenia § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov bola daňová kontrola začatá dňa 18.09.2012, t.j. v deň uvedený v Oznámení o výkone daňovej kontroly č. 9900403/5/2213072/12/Zat zo dňa 05.08.2012. 38. Keďže správca dane v daňovej kontrole zistil, že žalobca v priebehu roka 2009, t.j. kontrolovaného obdobia, vykonával obchodné transakcie s viacerými zahraničnými spoločnosťami a nielen so spoločnosťou Z. H. preto považoval za potrebné preveriť všetky obchodné transakcie zaslaním žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií. Z tohto dôvodu správca dane dňa 20.05.2013 vydal rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 9900430/5/2005681/13/Zat zo dňa 20.05.2013, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 21.05.2013. V zmysle § 61 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z., ak je konanie prerušené, lehoty neplynú. Daňová kontrola bola prerušená dňom uvedeným v rozhodnutí, t.j. dňa 22.05.2013. Správca dane v rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly č. 9900430/5/2005681/13/Zat zo dňa 20.05.2013 uviedol dôvod prerušenia daňovej kontroly, t.j. podanie žiadostí o medzinárodnú výmenu daňových informácií týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty. V zmysle predmetného rozhodnutia bola daňová kontrola prerušená do dňa obdržania odpovedí na žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií. 39. Preto neobstojí ani námietka žalobcu, že nebol informovaný o dôvodoch vydania rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly. Správca dane spísal so splnomocneným zástupcom žalobcu dňa 21.05.2013 zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 9900403/5/2050078/2013/Zat zo dňa 21.05.2013 vo veci oboznámenia so skutočnosťami súvisiacimi s priebehom vykonávanej daňovej kontroly. Prostredníctvom ústneho pojednávania bol žalobca oboznámený so skutočnosťami týkajúcimi sa zaslaných žiadostí o medzinárodnú výmenu daňových informácií do iného členského štátu ku dňu 21.05.2013. Správca dane oboznámil žalobcu s počtom žiadostí o medzinárodnú výmenu daňových informácií, s uvedením konkrétneho obchodného partnera daňového subjektu a konkrétnych preverovaných faktúr, s ktorými žiadosti súvisia a uvedením krajín, do ktorých boli predmetné žiadosti zaslané. 40. Z prehľadu medzinárodnej výmeny informácií vykonanej správcom dane je zrejmé, že napriek stanovenému termínu na vybavenie medzinárodných dožiadaní (Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07. októbra 2010), nie je možné vždy ich v tomto termíne aj vybaviť. Avšak správca dane nebol vo veci nečinný, ale poskytnutie informácií i opakovane urgoval. 41. Dňa 26.01.2015 bola správcovi dane doručená posledná odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií č. 9900430/5/1783044/2013/Zat (O. N. E.., IČ L.: T Následne oznámením č. 9900430/5/206357/2015/Zat zo dňa 28.01.2015 preto správca dane oznámil splnomocnenému zástupcovi žalovaného, že dňa 26.01.2015 pominuli prekážky, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila a správca dane pokračoval vo výkone predmetnej daňovej kontroly. 42. Správca dane vykonanie medzinárodnej výmeny informácií uviedol v protokole, pričom z výsledkov preverovania nevyplynuli skutočnosti, ktoré by mali vplyv na výšku nadmerného odpočtu uvedeného v daňových priznaniach. Preto žalovaný považuje za irelevantnú námietku žalobcu, že pokiaľ neboli z medzinárodnej výmeny informácií zistené také skutočnosti, ktoré by mali vplyv na dorubenie dane, nebol dôvod na prerušenie daňovej kontroly. Žalobca nespochybňoval zákonnosť prerušenia daňovej kontroly ani vo svojom vyjadrení k protokolu a ani v odvolacom konaní. 43. Žalovaný tiež uvádza, že správca dane vykonal dňa 25.05.2015 so splnomocneným zástupcom žalobcu ústne pojednávanie vo veci nazretia do spisu daňového subjektu - nazretie do dokumentov, týkajúcich sa predmetnej daňovej kontroly, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 20268037/2015 zo dňa 25.05.2015. 44. Má preto žalovaný za to, že správca dane postupoval v súlade s ust. § 44 ods. 1 daňového poriadku a daňovou kontrolou v zmysle § 44 ods. 1 daňového poriadku zisťoval a zároveň preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Správca dane daňovú kontrolu vykonával v rozsahu, ktorý bol nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. Správca dane s využitím medzinárodnej výmeny daňových informácií preveroval skutočnosti týkajúce sa splnenia podmienok pre oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu pre vybraných odberateľov v zmysle § 43 zákona o DPH, skutočnosti týkajúce sa prepravy tovaru do iného členského štátu a skutočnosti týkajúce sa správneho posúdenia miesta dodania v zmysle § 19 zákona o DPH. Správca dane nemohol dopredu predpokladať skutočnosti vyplývajúce z jednotlivých odpovedí. Informácie získané prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií pritom mohli mať zásadný vplyv na správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Na základe uvedeného, konštatovanie žalobcu, že výsledky medzinárodnej výmeny daňových informácií týkajúcich sa spoločnosti Z. boli obstarané pred začatím daňovej kontroly, a preto nebol dôvod na prerušenie daňovej kontroly, nie je opodstatnené. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že správca dane prijal záver len z dôkazov vykonaných pred začatím daňovej kontroly, z rozhodnutia správcu dane je zrejmé, že vychádzal z vyjadrenia žalobcu k predloženým dokladom ku kontrole za zdaňovacie obdobia január 2009 až december 2009 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9900403/5/3391621/2012/Zat zo dňa 19.11.2012) a všetky dôkazy vyhodnotil v zmysle § 3 ods. 3 daňového poriadku. 45. Za nedôvodnú považuje žalovaný i žalobnú námietku ohľadne nezákonného vylúčenia žalobcu z účasti na úkonoch vykonávaných zo strany správcu dane prostredníctvom iného daňového úradu v Českej republike (vypočutie p. Z. ako svedka českou daňovou správou dňa 09.08.2011), použitých ako podklad pre protokol a pre rozhodnutie správcu dane a pre rozhodnutie žalovaného. Podľa žalobcu uvedená vada konania - odňatie práva žalobcovi klásť svedkovi p. Z. otázky pri jeho vypočutí, spôsobuje nezákonnosť celého daňového konania, protokolu, rozhodnutia správcu dane, ako aj rozhodnutia žalovaného, ktoré je preto potrebné pre ich nezákonnosť zrušiť. 46. Naopak tvrdí žalovaný, že správca dane pri preverovaní obchodných transakcií daňového subjektu v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v zmysle § 24 ods. 4 daňového poriadku, pričom ako dôkaz použil výsledky miestneho zisťovania vykonaného u daňového subjektu vykonaného pred začatím daňovej kontroly podľa § 14 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. 47. Správca dane vychádzal zo zistení z preverovania vykonaného miestne príslušným správcom dane Daňovým úradom Bratislava III., ktorý v nadväznosti na ústne pojednávanie s konateľom spoločnosti K. zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií do Českej republiky za účelom vypočutia D.. P. Z., ktorý bol konateľom spoločnosti K. s.r.o. od 27.04.1998 do 09.11.2010 v súvislosti s preverením skutočností týkajúcich sa prepravy predmetného tovaru a nadobudnutia tovaru z iného členského štátu od spoločnosti Z. H. Súčasťou odpovede českej daňovej správy na predmetnú žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií je protokol o ústnom pojednávaní zo dňa 09.08.2011 spísaný s bývalým konateľom spoločnosti K. V predmetnom protokole o ústnom pojednávaní sa D.. P. Z. vyjadril k skutočnostiam týkajúcim sa medzinárodnej prepravy tovaru, ktorú mala vykonať spoločnosť K. a preverením nadobudnutia tovaru spoločnosti K. z iného členského štátu od spoločnosti Z. H. Z uvedeného vyplýva, že predmetom ústneho pojednávania s D.. P. Z. - bývalým konateľom spoločnosti TF. boli skutočnosti týkajúce sa obchodného vzťahu medzi spoločnosťou Z. a spoločnosťou K., ktorých konateľom v čase uskutočnenia predmetných obchodov bol D.. P. Z.. 48. Žalovaný poukázal aj na právny stav v čase vypočutia svedka D.. P. Z. českou daňovou správou a to, že správca dane postupoval v zmysle v tom čase platného právneho predpisu t.j. zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov. V zmysle § 23 ods. 1 tohto zákona daňovým tajomstvom je informácia o daňovom subjekte, ktorá sa získa v daňovom konaní alebo v súvislosti s daňovým konaním. Porušením daňového tajomstva je oznámenie alebo sprístupnenie daňového tajomstva osobe, ktorá nemá oprávnenie oboznamovať sa s daňovým tajomstvom. Podľa § 23 ods. 4 žalobca nebol účastníkom obchodného vzťahu medzi spoločnosťou NM. a spoločnosťou K. a preto nebol oprávnený byť prítomný na vypočutí uvedeného svedka. V danom prípade teda nedošlo k porušeniu práv žalobcu, pretože predmetný dôkaz nebol získaný v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 49. Žalobca v žalobe ďalej namietal, že žalovaný nesprávne v rozpore so zákonom neprihliadol na žalobcom predložený dôkaz (čestné vyhlásenie p. Z. zo dňa 28.05.2015) a tento dôkaz nesprávne nepovažoval za dôkaz podľa daňového poriadku, ani naň neprihliadal s odôvodnením, že ho žalobca nepredložil do konca daňovej kontroly. 50. Žalovaný pripomínal v tejto súvislosti, že čestné vyhlásenia predložené daňovým subjektom nemožno považovať v daňovom konaní za dôkaz. Aj keď ustanovenie § 24 ods. 4 daňového poriadku obsahuje demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov, z vymenovaných dôkazných prostriedkov vyplýva, že musí ísť o listinné dôkazy a výpovede svedkov založené na overiteľných skutočnostiach. Čestné vyhlásenie predstavuje jednostranný úkon, ktorý nemôže nahrádzať dôkaz, pretože to daňový poriadok v spojení s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nedovoľuje. Správca dane preto postupoval správne, keď na čestné vyhlásenia predložené daňovým subjektom ako na dôkaz neprihliadol. 51. Napokon žalovaný konštatuje, že žalobca v námietke uvádza ako citáciu len časť vyjadrenia žalovaného k čestnému prehláseniu, avšak táto citácia nie je úplná, keď žalobca vypustil vetu: „keď ustanovenie § 24 ods. 4 daňového poriadku obsahuje demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov, z vymenovaných dôkazných prostriedkov vyplýva, že musí ísť o listinné dôkazy a výpovede svedkov založené na overiteľných skutočnostiach“. 52. Z napadnutého rozhodnutia ako aj z rozhodnutia správcu dane je zrejmé, že predmetný predložený dôkaz - čestné prehlásenie bol správcom dane vyhodnotený a správca dane sa ním zaoberal. Správca dane vo svojom rozhodnutí konštatoval, že čestné prehlásenie zo dňa 28.05.2015 žalobca nepredložil v priebehu výkonu daňovej kontroly a súčasne uviedol, že žalobca nemal predmetný doklad k dispozícii v zmysle § 43 ods. 8 zákona o DPH do konca šiesteho kalendárneho mesiaca, v ktorom sa uskutočnilo dodanie tovaru. Preto tvrdenie žalobcu, že správca dane na čestné prehlásenie zo dňa 28.05.2015 neprihliadal len s odôvodnením, že ho žalobca nepredložil do konca daňovej kontroly, je nepravdivé a zavádzajúce. Správca dane na čestné prehlásenie zo dňa 28.05.2015 vo svojom rozhodnutí prihliadol a predložený doklad dostatočne vyhodnotil spôsobom uvedeným v predmetnom rozhodnutí na str. 38 a 39 rozhodnutia správcu dane. 53. Za nedôvodnú považuje žalovaný i žalobnú námietku, podľa ktorej žalovaný nesprávne právne ustálil, že rozhodnou skutočnosťou pre posúdenie nároku žalobcu na oslobodenie od DPH, je doklad o preprave, čo však v rozpore s § 43 ods. 1 a 5 písm. c) daňového poriadku (správne zákona o DPH). 54. Žalovaný trvá na svojom vyjadrení v napadnutom rozhodnutí. Podľa § 43 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar do iného členského štátu Európskej únie, môže uplatniť oslobodenie od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu len vtedy, ak sú splnené podmienky: tovar je fyzicky prepravený do iného členského štátu (t.j. tovar fyzicky opustí územie Slovenskej republiky); existencia odplatného obchodného vzťahu medzi dodávateľom a odberateľom; tovar je odberateľom objednaný pod IČ DPH, ktoré bolo pridelené v inom členskom štáte; tovar prepraví dodávateľ alebo odberateľ, alebo je prepravený inou osobou (dopravcom) na účet dodávateľa alebo odberateľa. Aby bolo možné platiteľovi uznať oslobodenie od dane podľa 43 ods. 1 zákona o DPH, musí mať platiteľ k dispozícii dôkazy o tom, že sa dodanie tovaru do iného členského štátu reálne uskutočnilo. Podstatným dôkazom pre uznanie oslobodenia od dane v súvislosti s dodaním tovaru do iného členského štátu Európskej únie je doklad o preprave. V zmysle ustanovenia § 43 ods. 5 písm. a), b), a c) zákona o DPH je stanovené, akým dokladom preukazujúcim prepravuje platiteľ povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu, okrem faktúry. 55. Konštatovanie žalobcu o tom, že žalovaný správca dane v rozpore so zákonom požadoval od žalobcu doklady nad rámec § 43 zákona o DPH, je zavádzajúce a nepravdivé. Žalobca zároveň neuvádza, ktorý konkrétny doklad žalovaný od žalobcu požadoval nad rámec § 43 zákona o DPH. Správca dane požadoval od žalobcu doklady na preukázanie oslobodenia od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu v zmysle § 43 zákona o DPH. Správca dane od žalobcu v priebehu výkonu daňovej kontroly osobitne nepožadoval žiadny konkrétny doklad nad rámec § 43 zákona o DPH. Správca dane pri hodnotení dôkazov vychádzal z dokladov, ktoré predložil žalobca za účelom preukázania oslobodenia od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu v zmysle § 43 zákona o DPH. 56. Nesúhlasí žalovaný ani s námietkou žalobcu o konaní v dobrej viere. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že konal v dobrej viere a že prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie je v súlade s podmienkami pre oslobodenie od dane v zmysle zákona o DPH. Žalobca uvádza, že jedným z opatrení bolo preverenie výpisu z obchodného registra ČR. Správcom dane z obchodného registra ČR ale bolo zistené, že spoločnosť NM. nemá v predmete činnosti prepravu tovaru a ani medzinárodnú prepravu tovaru. Ak žalobca uvádza, že jedným z opatrení v rámci kontrolných mechanizmov je tiež osobné ručenie D.. P. Z. (osoby konateľa kupujúceho) za záväzky spoločnosti Z. H. Q. v súvislosti s predmetnou kúpnou zmluvou, žalovaný preskúmaním predmetnej zmluvy zistil aj skutočnosť, že v predmetnej kúpnej zmluve sa zmluvné strany dohodli o zabezpečení pohľadávok zriadením záložného práva na majetok tretej osoby, a to na motorové vozidlá spoločnosti K. Práve tieto vozidlá podľa EČV uvedených na nákladných listoch CMR boli použité na prepravu tovaru. 57. Žalovaný ďalej v súvislosti s tvrdením žalobcu o konaní v dobrej viere poukazuje, že z vyjadrení splnomocneného zástupcu žalobcu v Zápisnici o ústnom pojednávaní č. 9900403/5/33 91621/2012/ Zat zo dňa 19.11.2012 vyplýva, že žalobca nedisponoval medzinárodnými nákladnými listami CMR s potvrdením prevzatia tovaru odberateľom. Žalobca okrem medzinárodných nákladných listov CMR a prehlásenia o preprave tovaru do Českej republiky nedisponuje žiadnym iným dokladom s uvedením miesta určenia tovaru, ktorý by preukazoval oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH, žalobca od odberateľa a prepravcu nevyžadoval potvrdenie riadku 24 (tovar prevzal) medzinárodného nákladného listu CMR, žalobca od odberateľa nevyžadoval potvrdenie dodacích listov z dôvodu, že za obdobie kalendárneho polroka sa vyhotovuje prehlásenie o preprave tovaru do Českej republiky. Žalobca od odberateľa vyžadoval prehlásenie o preprave tovaru do iného členského štátu. Z vyjadrenia splnomocneného zástupcu žalobcu v uvedenej zápisnici ďalej vyplýva, že žalobca nepovažoval za potrebné od odberateľa požadovať preukázanie oprávnenia na prevzatie tovaru, nakoľko si prepravu tovaru zabezpečoval sám odberateľ NM. Podľa vyjadrenia splnomocneného zástupcu žalobcu v predmetnej zápisnici nebol dôvod na to, aby si platiteľ preveril skutočnosti týkajúce sa doručenia tovaru na deklarované miesto určenia vzhľadom k tomu, že žalobcovi bolo predložené prehlásenie odberateľa o preprave tovaru do Českej republiky a dodávke tovaru bola dohodnutá s podmienkou EXW. Z vyjadrení splnomocneného zástupcu žalobcu vyplýva i skutočnosť, že žalobca sa pri preukázaní splnenia podmienok oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu spoliehal predovšetkým na predložené prehlásenie odberateľa o preprave tovaru do Českej republiky. 58. Žalovaný záverom preto má za to, že správca dane pri výkone daňovej kontroly a vyrubovacom konaní postupoval v súlade so zákonom č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov, zisťoval a preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a dodržiavanie ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH v znení neskorších predpisov. Preto sa žalovaný v celom rozsahu stotožňuje so záverom správcu dane, že žalobca v posudzovanej veci jednoznačne nepreukázal splnenie podmienok v zmysle § 43 ods. 1 a ods. 5 zákona o DPH pre oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu. 59. Na základe uvedeného žalovaný zotrval na svojom žalobou napadnutom rozhodnutí a navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú a žalobcu zaviazať znášaním vlastných trov konania. IV. Replika žalobcu 60. V replike žalobcu na vyjadrenie žalovaného k žalobe žalobca v celom rozsahu zotrval na žalobných námietkach podporených jeho argumentáciou. V. Právne posúdenie veci 61. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len „SSP“) po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia v rozsahu a dôvodoch v žalobe uvedených, vec prejednal na nariadenom pojednávaní (ust. § 107 ods. 1 SSP) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 62. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok. 63. Podľa ust. § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 64. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 65. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti S.s.p. o správnych žalobách. 66. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 67. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 68. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 69. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 70. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 71. Podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov. 72. Podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku, správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. 73. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. 74. Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH, platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu, d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar. 75. Podľa § 43 ods. 8 zákona o DPH, ak prepravu tovaru z tuzemska do iného členského štátu vykoná odberateľ alebo ju zabezpečí odberateľ inou osobou, platiteľ je povinný mať doklady podľa odseku 5 písm. b) alebo c) do konca šiesteho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení kalendárneho mesiaca, v ktorom sa uskutočnilo dodanie tovaru. Ak platiteľ nemá doklady podľa odseku 5 písm. b) alebo c) v lehote podľa prvej vety, uvedie dodanie tovaru bez oslobodenia od dane do daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplynula táto lehota. 76. Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH, platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak. 77. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 78. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. VI. Závery správneho súdu 79. Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia ako aj konania, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo v intenciách námietok včas vznesených žalobcom dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie vychádza z postačujúco zisteného skutkového stavu, z ktorého bol vyvodený vecne správny právny záver a súd nevzhliadol v postupe správcu dane ani žalobcom tvrdené vady konania. Teda napadnuté rozhodnutia považoval za vecne správne, aj zákonné. 80. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že listom Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 17.09.2009 bol správcovi dane postúpený podnet, v ktorom anonymný pisateľ upozorňoval daňové orgány na protizákonné konanie a daňové úniky žalobcu. Na základe tohto podnetu správca dane vykonal dňa 22.01.2010 v sídle žalobcu miestne zisťovanie za účelom preverenia skutočností týkajúcich sa dodania tovaru spoločnosti Z. O tomto miestnom zisťovaní bola spísaná zápisnica z tohto istého dňa, prílohu ktorej tvoria žalobcom predložené doklady. 81. Listom zo dňa 14.04.2010 požiadal správca dane českú daňovú správu o medzinárodnú výmenu informácií týkajúcich sa žalobcom deklarovaných obchodov - dodania tovaru (cementu) českému odberateľovi - spoločnosti Z. Na základe uvedenej medzinárodnej výmeny informácií správca dane zistil, že pri predmetnom dodaní tovaru spoločnosti Z. prepravu tovaru zabezpečovala spoločnosť K. Za účelom preverenia tejto informácie zaslal správca dane listom zo dňa 28.03.2011 dožiadanie Daňovému úradu Bratislava III, ktorý bol v tom čase miestne príslušný správca dane spoločnosti K. Daňový úrad Bratislava III na uvedené dožiadanie správcu dane odpovedal listom zo dňa 09.09.2011. 82. Správca dane začal u žalobcu daňovú kontrolu DPH dňa 18.09.2012 za zdaňovacie obdobie január až december 2009. Dňa 20.05.2013 bolo vydané rozhodnutie č. 9900430/5/2005681/13/Zat o prerušení daňovej kontroly dňom 22.05.2013 z dôvodu podania žiadostí o medzinárodnú výmenu daňových informácií týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty. V súvislosti s preverovanými faktúrami správca dane zaslal celkom 9 žiadostí o medzinárodnú výmenu daňových informácií do iného členského štátu za účelom preverenia dodávok tovaru. Žalobca bol o prerušení daňovej kontroly informovaný na ústnom pojednávaní dňa 21.05.2013. Oznámením č. 9900430/5/206357/2015/Zat zo dňa 28.01.2015 správca dane oznámil žalobcovi, že dňa 26.01.2015 pominuli prekážky, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila a správca dane bude pokračovať vo výkone predmetnej daňovej kontroly. 83. Na základe zistených skutočností správca dane vyslovil záver, že žalobca v prípade deklarovaného dodania tovaru do iného členského štátu nemá nárok na uplatnenie oslobodenia v zmysle § 43 ods. 1 zákona o DPH a je povinný znášať zaťaženie daňou z pridanej hodnoty, s čím žalobca nesúhlasil. Z predložených medzinárodných nákladných listov CMR vyplynulo, že prepravu tovaru mala vykonať spoločnosť Z. a miestom vykládky tovaru pre odberateľa Z. malo byť mesto Hodonín, Česká republika. Z informácií získaných prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií ako aj informácií získaných preverovaním vykonaným Daňovým úradom Bratislava III vyplynulo, že prepravu predmetného tovaru vykonala spoločnosť K.., t. j. prepravu v skutočnosti vykonala iná osoba ako dopravca uvedený na predložených medzinárodných nákladných listoch CMR, resp. dopravca deklarovaný platiteľom. Z preverovania na základe medzinárodnej výmeny daňových informácií ďalej vyplynulo, že tovar nebol pre odberateľa NM.. na adrese uvedenej na medzinárodných nákladných listoch CMR ako miesto vykládky fyzicky vyložený. 84. Neúplné a nepotvrdené medzinárodné nákladné listy CMR, ako aj veľmi všeobecné písomné prehlásenie odberateľa, nepotvrdené dodacie listy o prevzatí tovaru a ich bezvýhradná akceptácia žalobcom ako postačujúci dôkaz o uskutočnení intrakomunitárneho dodania podľa žalovaného, nesvedčia o dobrej viere žalobcu, ktorý za daných okolností mal byť opatrnejší a mal požadovať od odberateľa alebo prepravcu ďalšie dôkazy preukazujúce faktické dodanie tovaru do iného členského štátu. Pokiaľ tak neurobil, nemohol v dobrej viere vystavovať daňové doklady oslobodené od DPH. 85. Súd na tomto mieste pripomína, že jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona o správe daní zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými predpismi (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní) v zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona o správe daní) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Daňová kontrola je z tohto pohľadu jedným z najvýznamnejších nástrojov štátu v podmienkach správy daní, ktorá slúži na ochranu fiškálnych záujmov štátu pri súčasnom zachovaní práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb a zároveň predstavuje verejno-mocenský zásah do individuálnej sféry daňového subjektu, ktorý v konečnom dôsledku najčastejšie smeruje k dorubovaniu daní a sekundárne k ukladaniu sankcií. Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Daňový subjekt preukazuje aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť povinných evidencií alebo záznamov, ktoré vedie. Inštitút daňovej kontroly slúži na zistenie alebo overenie si skutočností a údajov rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo dodržiavanie hmotnoprávnych daňových predpisov a zároveň predstavuje nástroj na overenie pravdivosti a úplnosti podaného daňového priznania. 86. Zákon o dani z pridanej hodnoty (v znení účinnom k 31.12.2009) jednoznačne stanovuje, že tovar, ktorý je prepravený alebo odoslaný do iného členského štátu odberateľovi, ktorý má pridelené IČ DPH, je oslobodený od dane z pridanej hodnoty tovaru iba za splnenia podmienok uvedených v § 43 ods. 5 zákona. 87. Ako vyplýva zo skutkového stavu, ktorý bol zistený správcom dane, prepravu tovaru vykonala spoločnosť TF. t. j. prepravu vykonala iná osoba ako prepravca deklarovaný na predložených medzinárodných nákladných listoch CMR. Z preverovania tiež vyplynulo, že tovar na mieste určenia alebo uvedenej adrese odberateľa NM.. nebol fyzicky vyložený a nebol ani odberateľom prevzatý. 88. Odberateľ Z. H. ktorý sa stal vlastníkom tovaru na území Slovenska v priestoroch dodávateľa O. (Q.) a.s. následne predal tovar slovenskému odberateľovi, ktorý vykonával prepravu tovaru spoločnosti K. a v cene tovaru bola započítaná aj preprava, t.j. preprava nebola osobitne fakturovaná. Spoločnosť Z. ako predávajúci uzavrel kúpnu zmluvu s odberateľom spoločnosťou K. SK s.r.o. na ten istý tovar, ktorý nakupoval od spoločnosti O. v ktorej je uvedené, že dopravu zaisťuje na vlastné náklady kupujúci K. Zo zistení českej daňovej správy vyplynulo, že spoločnosť Z. nemá splnené materiálno - technické podmienky na vykonávanie predmetného druhu obchodu, ktorým bolo obchodovanie s voľne uloženým cementom. 89. Správca dane pri preverovaní obchodných transakcií uskutočnených medzi žalobcom a spoločnosťou Z. využil výsledky medzinárodnej výmeny informácií s českou daňovou správou vo veci preverenia dodávok tovaru pre odberateľa Z. za obdobie roka 2009. Česká daňová správa uviedla, že tovar bol doručený na adresu G. XXXX/XX, O., ČR, prepravcom predmetného tovaru bola spoločnosť K. Z českej daňovej správy vyplynulo, že tovar nebol vyložený, ale bol po preprave do Hodonína vybavený ďalšími dokladmi a expedovaný ďalej. Tovar nadobudnutý od spoločnosti O. (., spoločnosť Z. H. predala do iného členského štátu spoločnosti K. 90. Preto i podľa názoru súdu, bolo povinnosťou žalobcu predložiť dôkazy preukazujúce oprávnenosť jeho nároku na oslobodenie od DPH. Doklady, ktoré žalobca predložil za účelom preukázania oslobodenia od dane: medzinárodné nákladné listy CMR, písomné prehlásenie odberateľa, dodacie listy, nie je možné považovať za vierohodné doklady, ktoré reálne preukazujú prepravu tovaru z tuzemska do iného členského štátu. Medzinárodné nákladné listy CMR neboli riadne vyplnené, preprava nebola riadne potvrdená prepravcom a ani odberateľom nebolo potvrdené prevzatie tovaru. Dodacie listy neboli potvrdené odberateľom uvedeným na faktúre a ani žiadnou inou osobou. 91. Keďže daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná, každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi. Ak žalobca argumentuje v žalobe, že požadované doklady predložil, súd musí konštatovať, že nepostačuje iba formálna existencia faktúr, resp. dodacích listov, CMR, ktoré sú aj podľa názoru súdu nedostatočné, neúplné, reálne nepreukazujú konkrétnu príslušnú prepravu z tuzemska do Českej republiky. V danom prípade mal prepravu zabezpečiť odberateľ, a preto bolo povinnosťou žalobcu ako dodávateľa preukázať dodanie tovaru z územia Slovenskej republiky do iného členského štátu (ČR) s poukazom na obsah ustanovenia § 43 ods. 5 písm. c) zákona o DPH, kópiou faktúry a písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu. 92. Z ustanovenia § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. vyplýva, že splnenie podmienok pre oslobodenie od dane je povinný preukázať platiteľ, ktorý oslobodenie od dane uplatňuje. Žalobca nepreukázal rozhodujúcu podmienku pre oslobodenie od dane a to, že tovar bol prepravený z tuzemska do iného členského štátu a že nadobúdateľom deklarovaného dodania sporného tovaru - cementu je spoločnosť Z. ktorá je deklarovaná na odberateľských faktúrach ako odberateľ, pretože tvrdenia žalobcu, ním predložené doklady splnenie týchto podmienok nepreukazujú. Žalobca by teda úspešne mohol uplatniť oslobodenie od DPH podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. len za podmienky, že by bolo v daňovom konaní preukázané, že sporný tovar opustil územie SR a prepravu tovaru vykonal odberateľ, spoločnosť Z. tak ako to žalobca deklaroval v priebehu daňového konania. 93. Žalobca preukazoval intrakomunitárne dodanie tovaru písomným vyhlásením odberateľa zo dňa 08.01.2010, v ktorom D.. P. Z. - konateľ spoločnosti Z. H. prehlásil, že v období od 01.07.2009 - 31.12.2009 nakúpil od spoločnosti O.. tovar - šedý cement v objeme 26 088,27 t a v hodnote X.XXX.XXX,XX eura, ktorý bol prepravený do Českej republiky. Vo vzťahu k tomuto dôkazu súd uvádza, že na prehlásení sa nenachádza pečiatka potvrdzujúca dátum doručenia predmetného prehlásenia spoločnosti O. (Q.) a.s. a nevyplýva z neho skutočnosť, ktorá osoba vykonala prepravu. 94. Súd preto súhlasil s argumentáciou správcu dane, že z predloženého písomného prehlásenia odberateľa nevyplýva, že predmetný tovar prepravil do iného členského štátu odberateľ Z. a vzhľadom na skutočnosť, že predmetnú prepravu tovaru vykonala spoločnosť K., mal správca dane oprávnenú pochybnosť o skutočnostiach deklarovaných prostredníctvom predkladaného písomného potvrdenia odberateľa a zároveň pochybnosť o dôveryhodnosti písomného prehlásenia predloženého za účelom preukázania oslobodenia od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu pre odberateľa Z. 95. Ďalej žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a trpí takou vadou konania, ktorá spôsobuje jeho nezákonnosť, keď žalovaný nesprávne v rozpore so zákonom neprihliadol na žalobcom predložený dôkaz (čestné vyhlásenie p. Z. zo dňa 28.05.2015) a tento dôkaz nesprávne nepovažoval za dôkaz podľa daňového poriadku, ani naň neprihliadal s odôvodnením, že ho žalobca nepredložil do konca daňovej kontroly. 96. Vo vzťahu k predloženému čestnému prehláseniu zo dňa 28.05.2015 spolu s písomným vyjadrením k protokolu, ktorým žalobca potvrdzoval skutočnosť, že náklady a riziká s prepravou tovaru z Rohožníka do Hodonína znášala spoločnosť Z. a zároveň preukazoval, že dodanie tovaru pre spoločnosť žalobcu predstavovala pohyblivú dodávku, súd uvádza, že tieto tvrdenia žalobcu nemohli byť správcom dane zohľadnené. Správne bolo správcom dane v rozhodnutí uvedené, že predmetné prehlásenie zo dňa 28.05.2015 žalobca nepredložil v priebehu výkonu daňovej kontroly, keď žalobca predmetný doklad nemal v dispozičnej sfére v zmysle § 43 ods. 8 zákona o DPH do konca šiesteho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení kalendárneho mesiaca, v ktorom sa uskutočnilo dodanie tovaru. V preskumávanej veci si žalobca uplatňoval oslobodenie od DPH za dodanie tovaru v mesiaci november 2009 s tým, že prepravu vykoná sám odberateľ teda spoločnosť Z. potom bol žalobca povinný písomné vyhlásenie odberateľa mať k dispozícii najneskôr do 6 mesiaca, t.j. do konca mája 2010. Žalobcom predložené prehlásenie štatutárneho zástupcu firmy Z. že nakúpil a prepravil tovar je z 28.05.2015, teda cca 5 rokov po zákonom stanovenej lehote. 97. S poukazom na uvedenú konštatáciu súdu nebolo možné súhlasiť s tvrdením žalobcu ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaným v súvislosti s čestným prehlásením zo dňa 28.05.2015 a rovnako s tvrdením o porušení povinnosti daňového úradu a žalovaného vykonať a vyhodnotiť dôkazy predložené v daňovom konaní, keďže bolo nesporne preukázané, že žalovaný a tiež správca dane sa otázkou posúdenia predloženého čestného prehlásenia zo dňa 28.05.2015 riadne zaoberali a svoje stanovisko v svojom rozhodnutí premietli. 98. Vychádzajúc zo zistení súdu ako výsledok preskúmania napadnutých rozhodnutí, postupu správcu dane a žalovaného a oboznámením sa s obsahom administratívneho spisu, musel sa súd stotožniť so žalovaným, že nebolo preukázané, že prepravu tovaru vykonala spoločnosť Z. ale prepravu predmetného tovaru vykonala spoločnosť K.. vo vlastnom mene a na svoj účet. 99. Správne správca dane a v súlade s § 3 ods. 2 zákona na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vyhodnotil všetky dôkazné prostriedky, ktoré boli jednak predložené žalobcom, ako aj tie, ktoré získal vyžiadaním informácií, pričom postupoval v súlade so zásadou uvedenou v § 3 ods. 6 zákona a jednoznačne mal preukázané, že tieto dôkazy predložené žalobcom reálne neodrážali zistené skutočnosti v zmysle požadovaných dokladov s poukazom na obsah ust. § 43 ods. 5 zákona o DPH, konkrétne preukázania prepravy tovaru, pretože deklarované prepravenie tovaru potvrdené nebolo. Predložené doklady ani podľa názoru súdu nie je možné považovať za vierohodné doklady, ktoré objektívne a reálne preukazujú prepravu z tuzemska do Českej republiky. 100. Preukázať oprávnenosť tvrdení a dôkazných prostriedkov je na daňovom subjekte. Povinnosť splnenia dôkazného bremena nie je na daňovom orgáne, táto povinnosť mu zo zákona nevyplýva. V daňovom konaní je povinnosť uložená daňovému subjektu preukázať oprávnenosť jeho nárokov, čo sa týka otázky vierohodnosti predložených dokladov, a to v danom prípade žalobca nepreukázal. Aj keď žalobca predložil doklady, na ktoré v žalobe poukazuje, tieto nepreukázali reálne plnenie toho, čo bolo v dokladoch uvádzané. 101. V nadväznosti na pochybnosti vyplývajúce z predkladaných medzinárodných nákladných listov CMR, dodacích listov, písomných prehlásení odberateľa, žalobca mohol mať vedomosť o nezrovnalosti medzi skutočnosťou, že dopravcom je česká spoločnosť, vozidlá používané týmto dopravcom majú slovenské EČV, t.j. žalobca mohol mať prípadnú pochybnosť o vykonaní prepravy tovaru odberateľom Z. Získanie informácie o predmete podnikania odberateľa Z. tak mohlo viesť žalobcu k overeniu si skutočností týkajúcich sa prepravy tovaru, o ktorej realizácii mohol z predkladaných dokladov žalobca oprávnene pochybovať. Taktiež z predložených medzinárodných nákladných listov CMR nevyplýva potvrdené prevzatie tovaru odberateľom Z. s.r.o. V tomto smere správne žalovaný konštatoval, že v nadväznosti na predložené doklady za účelom preukázania oslobodenia od dane mohli byť uvedené skutočnosti vo sfére vplyvu poznania spoločnosti žalobcu a v prípade existencie adekvátnych kontrolných mechanizmov v uvedených prípadoch viesť žalobcu k zvýšenej pozornosti pri uplatnení oslobodenia od dane. 102. Krajský súd zastáva názor, že nielen podľa názoru žalovaného, ale i z rozsudkov Súdneho dvora EÚ C-80/11 a C-142/11 z 21.06.2012 vyplýva, že Súdny dvor predpokladá obozretnosť daňového subjektu, jeho povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, ubezpečiť sa o zákonnom konaní (dodržiavaní daňových povinností) obchodného partnera. V tejto súvislosti možno uviesť i rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf/97/2009, v ktorom súd poukázal na základnú zásadu obchodného práva a to poctivého obchodného styku, ale aj na tú skutočnosť, že súčasným základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne chýbajú, potom ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu. 103. Tiež je potrebné uviesť, že splnenie hmotnoprávnych podmienok ustanovených v § 43 ods. 1 a ods. 5 zákona o DPH pre oslobodenie od dane musí byť súčasné, takže pokiaľ žalobca zastával názor, že dodanie tovaru do iného členského štátu predloženými listinami preukázal, nič to nemení na skutočnosti, že nepreukázal splnenie podmienky, že prepravu tovaru do Českej republiky vykonal odberateľ, spoločnosť Z.emôže zároveň súd súhlasiť s tvrdením žalobcu, naopak zastáva súd názor, že správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly nepožadoval od žalobcu žiadny doklad nad rámec uvedeného zákonného ustanovenia. 104. Krajský súd sa preto stotožnil s argumentáciou žalovaného, že daňový subjekt nebol dostatočne obozretný a neprijal všetky dostupné opatrenia, aby sa uistil, že sa nezúčastňuje na plnení, ktoré by mohlo viesť k jeho účasti na daňovom podvode. 105. Za neopodstatnenú súd považuje i námietku žalobcu, že daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nadmerného odpočtu DPH vykonaná u žalobcu za zdaňovacie obdobie január 2009 až december 2009 trvala nezákonne dlho, a to predovšetkým z dôvodu jej neprimerane dlhého prerušenia za účelom medzinárodného dožiadania informácií. Správca dane začal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie január 2009 až december 2009 dňa 18.09.2012 a ukončil ju dňa 06.05.2015. Žalobca v žalobe uviedol, že samotná daňová kontrola za rok 2009 trvala 347 dní, t.j. menej ako rok, ale pre nezákonné prerušenie daňovej kontroly mal žalobca za to, že daňová kontrola trvala dlhšie ako rok. 106. Z daňového poriadku vyplýva legitímne právo daňovú kontrolu prerušiť a keď je daňová kontrola prerušená, lehota na jej vykonanie neplynie, t.j. daňová kontrola sa predlžuje o čas, po ktorý bola prerušená. V zmysle § 44 daňového poriadku sa daňová kontrola vykonáva vždy len v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), čo znamená, že správca dane by nemal pri jej výkone zbytočne zaťažovať daňový subjekt, no zároveň ju musí vykonať v takom rozsahu, aby čo najpresnejšie a najobjektívnejšie zistil potrebné skutočnosti na splnenie jej účelu. Rozsah a spôsob daňovej kontroly, ktorý zvolí správca dane musí spĺňať požiadavku nevyhnutnosti, primeranosti a účelnosti. 107. V prejednávanej veci súd má za preukázané, že daňová kontrola bola prerušená odo dňa 22.05.2013 rozhodnutím správcu dane č. 9900430/5/2005681/13/Zat zo dňa 20.05.2013 v zmysle ust. § 61 ods. 1 daňového poriadku, s odôvodnením začatia konania o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, t.j. z dôvodu podania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií týkajúcich sa DPH. Oznámením zo dňa 28.01.2015 správca dane pokračoval v daňovej kontrole, ktorú ukončil vydaním protokolu zo dňa 04.05.2015. 108. Z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane oboznámil žalobcu s počtom zaslaných žiadostí, s uvedením konkrétneho partnera daňového subjektu a konkrétnych preverovaných faktúr, s ktorými žiadosti súvisia a tiež s uvedením krajín, do ktorých boli predmetné žiadosti zaslané. Rovnako zo spisu vyplýva, že podanie medzinárodných informácií pre nezachovanie lehoty na ich podanie riadne a včas urgoval. 109. Správca dane medzinárodnou výmenou informácií preveroval skutočnosti týkajúce sa splnenia podmienok pre oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu pre vybraných odberateľov v zmysle § 43 zákona o DPH, skutočnosti týkajúce sa prepravy tovaru do iného členského štátu a skutočnosti týkajúce sa správneho posúdenia miesta dodania v zmysle § 19 zákona o DPH. 110. Súd zastáva názor, že správca dane nemôže vopred predpokladať obsah zistených skutočností z jednotlivých odpovedí, ich vzájomné súvislosti a či informácie získané prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií budú mať a v akom rozsahu, vplyv na správne určenie dane. Potom tvrdenie žalobcu, že pokiaľ neboli z medzinárodnej výmeny informácií zistené také skutočnosti, ktoré by mali vplyv na dorubenie dane, nebol dôvod na prerušenie daňovej kontroly, je nedôvodné. 111. V súvislosti s otázkou neprimeraného prerušenia daňovej kontroly súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 726/2016, podľa ktorého záverov: „Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti v konaní podľa článku 127 odsek 1 Ústavy neposkytuje ochranu pred formálnou nezákonnosťou, ale len pred takou nezákonnosťou, ktorá materiálne poškodzuje individuálnu sféru sťažovateľa tvorenú jeho základnými právami a slobodami. Prerušená daňová kontrola (či už zákonne alebo nezákonne) nemôže spôsobovať obmedzenie základných práv a slobôd daňového subjektu, lebo v období prerušenia správca dane nesmie realizovať žiadnu kontrolnú aktivitu“. 112. Potrebné je ešte dodať, že žalobca bol s dôvodmi prerušenia daňovej kontroly oboznámený, pričom náročnosť veci si prerušenie daňovej kontroly vyžadovala a jeho právo vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným daňovou kontrolou porušené nebolo, a preto argumentácii žalobcu vo vzťahu k dĺžke daňovej kontroly a dôvodom jej prerušenia nemožno priznať právnu relevanciu. Uvedený názor je v súlade i s názorom vysloveným v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/24/2012 z 13.11.2012. Preto aj upriamenie pozornosti žalobcu na dĺžku kontroly nemalo vplyv na samotné závery kontroly a s poukazom na právny názor ústavného súdu vyjadrený v náleze sp. zn. III. ÚS 726/2016, táto kontrola aj podľa názoru súdu bola vykonaná v súlade s ustanoveniami daňového poriadku. 113. Účelom daňového konania je zistenie, či daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide o námietky ohľadom dokazovania v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má v tomto druhu konania prioritne daňový subjekt. Úlohou správcu dane je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, pričom dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné finančné orgány povinné postupovať. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015, aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. 114. V preskúmavanej veci rovnako nedôvodnú s poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil správny súd aj námietku žalobcu, že nebol prítomný pri vypočutí p.. ako svedka českou daňovou správou dňa 09.08.2011. Správca dane na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií do Českej republiky obdržal v rámci odpovede českej daňovej správy protokol o ústnom pojednávaní zo dňa 09.08.2011 spísaný s bývalým konateľom spoločnosti K. ktorý bol konateľom tejto spoločnosti od 27.04.1998 do 09.11.2010, pričom predmetom jeho vypočutia boli skutočnosti týkajúce sa obchodného vzťahu medzi spoločnosťami Z. a spoločnosťou K., ktorých konateľom v čase uskutočnenia obchodu bol D.. P. Z.. Žalobca nebol účastníkom obchodného vzťahu medzi spoločnosťou Z. a spoločnosťou K., z uvedeného dôvodu mu ani právo byť prítomný pri vypočutí svedka D.. Z. neprináležalo. 115. Pokiaľ správca dane nevykonal dôkaz navrhovaný žalobcom - vypočutie svedka p. Z. s odôvodnením, že vzhľadom na osobnú účasť Ing. P. Z. v spoločnostiach Z. H.. a K. zúčastnených na predmetných obchodoch, dodatočného predkladania dokladov, o ktorých vznikla správcovi dane oprávnená pochybnosť o vierohodnosti a skutočnom účele ich vyhotovenia (čestné prehlásenie zo dňa 28.05.2015) a z toho vyplývajúcej možnosti ďalšieho účelového konania prípadného svedka, nemožno tento postup správcu dane hodnotiť ako nesúladný so zákonom. Okrem už uvedeného vo vzťahu k otázke dokazovania súd ešte dodáva, že je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. 116. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie správcu dane ako aj žalovaného sú vecne správne, názor v nich vyslovený zodpovedá zásadám správneho uváženia a je v súlade aj s hmotno-právnymi ustanoveniami § 43 ods. 1, ods. 5 zákona o DPH platného v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia, podrobne vyhodnotil, že žalobca vierohodne nepreukázal rozhodujúcu podmienku pre oslobodenie od dane a to, že tovar bol prepravený z tuzemska do iného členského štátu. Žalovaný správny orgán sa logicky a vecne vysporiadal s námietkami žalobcu a v konaní neboli porušené procesné práva žalobcu ako účastníka konania. 117. Vzhľadom na vyššie uvádzané zistenia Krajský súd v Bratislave konštatoval zákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí, a preto žalobu podľa ust. § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú. 118. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP, nakoľko vo veci úspešnému žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 119. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.