Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/116/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200915 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1016200915.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: ICE CUBE, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie č. 8/A, 811 02 Bratislava IČO: 45 258 589, zastúpeného JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, AK Dvořákovo nábrežie č. 8/A, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica IČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102769845/2016 zo dňa 17.03.2016, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. administratívne rozhodnutie 1. Žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodnutím č. 102769845/2016 zo dňa 17.03.2016 potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 21187484/2015 zo dňa 06.11.2015, ktorým podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil daňovému subjektu (žalobca) za zdaňovacie obdobie november 2013 rozdiel dane v sume nadmerného odpočtu 125.081,93 € na dani z pridanej hodnoty a znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie november 2013 zo sumy 133.909,77 € na sumu 8.827,84 €. 2. Predmetné rozhodnutie odôvodnil žalovaný predovšetkým tým, že povinnosťou platiteľa pri uplatnení práva na odpočítanie dane z bytu objektívnymi dôkazmi preukázať úmysel vykonávať hospodársku činnosť a zdaniteľné obchody podliehajúce DPH. Dôležitým kritériom je zaradenie bytu do majetku platiteľa, ale nie je jediným. Dôležitou podmienkou ako vyplýva z uvedeného judikatúry ESD je aj posúdenie významu slova ihneď v súvislosti s nevyužívaním bytu na podnikateľské účely. Tu je potrebné vziať do úvahy všetky objektívne zistenia v súvislosti s osobou platiteľa, ktoré objektívne nepreukazujú jeho tvrdenia o predložení dôkazov o používaní bytu v budúcnosti na zdaniteľné plnenia s DPH a to nepreukázanie výšky finančných prostriedkov nielen na kúpené nehnuteľnosti, ale ani na mesačné splátky na úver a aj pôžičku a deklarované prerobenie holobytu v súvislosti s vykonávanou činnosťou platiteľa, ktorou je prenájom parkovacích miest asi 1 000 € s DPH a aj dĺžku času, ktorý uplynul od novembra 2013, keď byt nadobudol. Platiteľom predložený podnikateľský zámer, čestné vyhlásenie, ani predložená Zmluva o budúcej zmluve o nájme bytu a dodatok č. 1 nie sú dôkazy, ktoré by preukázali tvrdenia platiteľa o využívaní bytu na svoje zdaniteľné obchody fakturované s DPH, práve naopak evokujú zavádzanie správcu dane a možnosť zneužitia. Zistenia uvedené odvolacím orgánom o spoločnosti DAVERA a.s., ktorá mala byť budúcim nájomcom bytu nepotvrdili, že platiteľ dane konal v pozícii dobrého obchodníka. Odvolací orgán v nadväznosti na už uvedené fakty poukázal, že daňové orgány uviedli dôkazy, na základe ktorých bolo možné prijať záver, že platiteľ vedel, resp. mal/mohol vedieť tieto skutočnosti. Platiteľ nepreukázal či a ako si overil základné údaje o svojom obchodnom partnerovi a jeho štatutárnom orgáne, čo bolo jeho právom ale aj povinnosťou pred uzatvorením zmluvy, prípadne kedy a s kým komunikoval o naplnení budúcej zmluvy o prenájme bytu po jej uzatvorení. V súvislosti s uvedenými zisteniami preto podľa názoru žalovaného nebolo nepriznanie práva platiteľovi na odpočítanie dane z bytu v rozpore so závermi uvedenými v rozsudku Súdneho dvora vo veci C-15 3/11 Klub OOD. Žalovaný ďalej nezistil porušenie princípov tzv. dobrej verejnej správy, ktorými argumentoval platiteľ dane v odvolaní. Daňový úrad nepriznanie práva na odpočítanie dane odôvodnil a zistenia odvolacieho orgánu len potvrdili jeho stanovisko uvedené v rozhodnutí. Správca dane konal nestranne, vychádzal z dokladov, vyjadrení a dôkazov predložených platiteľom. Správca dane v rámci kontroly postupoval v zmysle platných právnych predpisov, posudzoval dôkazy predložené platiteľom a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, pričom pri hodnotení dôkazov postupoval podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov, t.j. hodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. III. žaloba a námietky 3. V žalobe doručenej Krajskému súdu dňa 31.05.2016 žalobca predovšetkým namietal, že daňový úrad v Bratislave Oznámením o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti zo dňa 03.02.2014 oznámil, že dňa 17.02.2014 začne u žalobcu daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie november 2013 a vyzval ho, aby v lehote 15 dní odo dňa doručenia Oznámenia predložil všetky doklady potrebné na vykonanie kontroly. Žalobcovi sa podarilo s daňovým úradom spojiť až dňa 10.02.2014 (napriek tomu, že sa ho pokúšal bezodkladne po doručení Oznámenia kontaktovať), kedy formou emailu požiadal o špecifikáciu dokumentov, na ktorých predloženie ho daňový úrad vyzval v Oznámení. Žiadosť bola adresovaná zamestnancovi, ktorý bol v záhlaví Oznámenia uvedený pod „Vybavuje/linka“, in concreto pánovi Igorovi Pávovi (uvedená aj pani Ing. Jana Piešová). Pán Igor Páv na uvedenú žiadosť reagoval emailom, kde špecifikoval požadované dokumenty ako všetky doklady aj nepodliehajúce dani z pridanej hodnoty, ktoré sú z kontrolovaného obdobia vrátane tých, ktoré boli v podanom riadnom daňovom priznaní - účtovné doklady príjmové, výdavkové, hlavná kniha, denník, výpis z účtu a výpis z účtu z obdobia úhrady faktúr, knihu záväzkov a pohľadávok, kúpna zmluvy, preberací protokol, list vlastníctva, návrh na vklad do katastra, účel použitia. Následne kontrolovaný subjekt dňa 13.02.2014 doručil daňovému úradu požadované doklady, pričom pripojil ich zoznam v prehľadnej tabuľke, ktorá je súčasťou spisu. 4. Dňa 19.03.2014 kontaktoval daňový úrad emailom, v ktorom sa informoval o priebehu kontroly a zároveň sa informoval, či predložil všetky potrebné doklady na vykonanie kontroly a to z dôvodu vylúčenia akýchkoľvek nejasnosti. Na vyššie uvedenú aktivitu daňový úrad prostredníctvom emailu požiadal o faktúru vystavenú na spoločnosť GENERIX CONSULTING, s.r.o. a storno faktúru k tomu prislúchajúcu. Uvedené doklady boli zaslané formou poštovej zásielky žalovanému dňa 27.03.2014. Žalobca opätovne žiadal dňa 22.04.2014 daňový úrad formou emailu o informáciu ako prebieha kontrola a informoval sa, či je potrebné doložiť ďalšie dokumenty, pripadne objasniť nejaké skutočnosti. Daňový úrad reagoval dňa 12.05.2014 (t.j. temer po mesiaci) formou emailu, v ktorom vyžiadal predložiť účel obstarania bytu č. 10-21, ktorý sa nachádza na 10. poschodí rezidenčného domu na Dvořákovom nábreží 4E v Bratislave a štyroch parkovacích miest a skladu a doklady k prípadnému výstupu z uvedených nehnuteľností, zmluvy, faktúry, úhrady. Následne daňovému úradu predložil dňa 16.05.2014 podnikateľský zámer - účel kúpy bytu a parkovacích miest zo dňa 13.05.2014 v ktorom deklaroval skutočnosť, že realizoval kúpu nehnuteľnosti za účelom ďalšieho prenájmu inej fyzickej, resp. právnickej osobe, pripadne ich predaja v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Podnikateľský zámer obsahoval tiež informáciu, že v čase vyhotovenia podnikateľského zámeru sa finalizujú rokovania o uzatvorení nájomnej zmluvy na parkovacie miesta a skladovací priestor. Žalobca v podnikateľskom zámere tiež daňový úrad informoval, že v súčasnosti prebiehajú rokovania tykajúce sa nájmu (prípadne predaja) bytového priestoru a zároveň informoval daňový úrad, že má predbežného záujemcu o prípadný nájom (pripadne predaj). Žalobca opätovne kontaktoval dňa 22.07.2014 emailom aj telefonicky daňový úrad, aby sa informoval o prebiehajúcej kontrole. Na základe aktivity žalobcu daňový úrad navrhol obhliadku predmetného priestoru na deň 04.09.2014, pričom sa táto obhliadka za prítomnosti dvoch zamestnancov žalovaného a tretej osoby aj uskutočnila. 5. Daňový úrad skončil kontrolu dňa 03.02.2015 doručením Protokolu č. 9104408/5/195667/2015/PávI zo dňa 27.01.2015. V Protokole s odkazom na príslušné ustanovenia, najmä ust. § 28 až ust. § 52 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a s odkazom na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (C-4/94 BLP Group plc. C-98/98 Midland Bank plc.) dospel k záveru, že údajne nemožno žalobcovi priznať nárok na odpočítanie dane v celkovej výške 133.909,77 €. Spolu s Protokolom bola žalobcovi doručená výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v Protokole, pričom žalobca sa podrobne vyjadril vyjadrením zo dňa 20.02.2015 k flagrantným a opakovaným porušeniam ustanovení zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorých sa dopustil daňový úrad, nesprávnej aplikácií a svojvôli pri aplikácií zákona o DPH, ako aj nesprávnej interpretácií nezhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (C-4/94 BLP Group plc, C-98/98 Midland Bank plc.). Daňový úrad prerokoval pripomienky a dôkazy, ktoré žalobca uviedol a priložil k Protokolu na ústnom pojednávaní o ktorom daňový úrad spísal zápisnicu zo dňa 27.04.2015. Daňový úrad vykonal miestne zisťovanie obhliadkou nehnuteľností, o čom spísal zápisnicu zo dňa 12.05.2015. Následne sa vo vyrubovacom konaní uskutočnilo ústne pojednávanie, o ktorom daňový úrad spísal zápisnicu zo dňa 04.11.2015. Daňový úrad dospel na základe vyššie uvedeného postupu k záveru, ktorý uviedol i v prvostupňovom rozhodnutí, ktoré bolo následne potvrdené rozhodnutím žalovaného. 6. Žalobca ďalej namietal, že daňový úrad bol po celú dobu vykonávania kontroly pasívny a nielenže nepostupoval v úzkej súčinnosti so žalobcom ako mu ukladá všeobecne záväzný právny predpis, ale reagoval výlučne na impulz zo strany žalobcu (teda požadoval dokumenty, ktoré považoval za potrebné pre vykonanie dokazovania v rámci kontroly výlučne na žiadosti žalobcu, či už emailové alebo telefonické). Na základe skutkového stavu uvedeného v článku I. tejto žaloby bolo možné konštatovať, že žalobca kontaktoval daňový úrad, s otázkou či v rámci dokazovania pri výkone kontroly disponuje všetkými potrebnými dokumentmi, najmenej päťkrát, pričom vždy po takomto kontaktovaní žalovaný vyžadoval určité dokumenty (ktoré mu žalobca vždy bezodkladne poskytol). Vyvstáva otázka k akým záverom v Protokole by daňový úrad dospel, resp. či by vôbec požadoval predmetné dokumenty; keby aj žalobca zostal rovnako pasívny. Žalobca sa domnieval, že ani v čase vypracovania Protokolu daňový úrad nedisponoval dostatočnými podkladmi, aby mohol dospieť k záverom uvedeným v Protokole. Zásada súčinnosti spočíva v povinnosti správcu dane, v prípade nedostatku listinných podkladov pre rozhodnutie tieto od kontrolovaného subjektu vyžiadať, resp. v prípade ak má správca dane pochybnosti o určitej skutočnosti zásadnej pre rozhodnutie, aby túto v súčinnosti s kontrolovaným subjektom objasnil. Pri zakotvení zásady súčinnosti do Daňového poriadku bolo cieľom zákonodarcu odstrániť stav, v ktorom správca dane rozhodne svojvoľne na základe neúplne zisteného skutočného stavu veci vychádzajúc pritom z veľkej časti zo svojich domnienok, úvah a nepodložených hypotéz. Postupom, v ktorom daňový úrad žiadnym spôsobom aktívne nespolupracoval so žalobcom, pričom reagoval výlučne na jeho žiadosti a aktivitu a bez toho, aby úplne zistil (dokonca ani neprejavil aktivitu zistiť) skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce pre vyvodenie si určitého záveru, boli porušením základných zásad ustanovených všeobecne záväzným právnym predpisom vzťahujúcim sa na výkon kontroly a popieraním samotného účelu kontroly. 7. Všeobecne záväzný predpis predpokladá konanie daňového úradu, v ktorom v priebehu kontroly bude informovať žalobcu o svojich priebežných zisteniach a umožní mu sa k týmto priebežným zisteniam vyjadriť a musí tieto vyjadrenia zapracovať do Protokolu, resp. sa s nimi vysporiadať. Na základe pravidiel formálnej logiky je zrejmé, že pokiaľ sa má žalobca vyjadriť k určitým priebežným zisteniam už počas vykonávania kontroly, musí daňový úrad o týchto priebežných zisteniach žalobcu primeraným spôsobom informovať. Daňový úrad počas výkonu kontroly žiadnym spôsobom neinformoval žalobcu o priebežných svojich zisteniach, a to napriek skutočnosti, že žalobca sa iniciatívne opakovane informoval, resp. položil daňovému úradu otázku ako prebieha kontrola. Vždy dostal iba strohú odpoveď obsahujúcu výpočet dokumentov, ktoré daňový úrad vyžadoval. V žiadnej odpovedi daňový úrad ani len čiastočne nenaznačil, k akým zisteniam dospel a nedal tak možnosť žalobcovi k týmto sa vyjadriť. O zisteniach daňového úradu sa žalobca prvýkrát dozvedel až z doručeného Protokolu (t.j. po ukončení a nie v priebehu kontroly, tak ako to predpokladá všeobecne záväzný právny predpis). Daňový úrad svojím konaním, ktoré bol v priamom rozpore s ust. § 45 ods. písm. f) Daňového poriadku odňal žalobcovi všeobecne záväzným právnym predpisom garantované procesné právo priebežne sa vyjadrovať k zisteniam už v priebehu kontroly a zároveň mu odňal rovnako všeobecne záväzným predpisom garantované právo na zapracovanie vyjadrení do Protokolu. Obsah zásady súčinnosti v rámci daňovej kontroly vyjadril Krajský súd v Brne v Rozsudku sp. zn. 90 Ca 70/98-43: „Zmyslom uvedeného oprávnenia (právo vyjadriť sa pred ukončením kontroly k výsledku) je, aby sa daňový subjekt pre prejedaní daňovej správy o daňovej kontrole mohol riadne zoznámiť s výsledkami daňovej kontroly uvedenými v kontrolnej správe a aby mu bolo v tomto rámci bolo umožnené vyjadriť sa k spôsobu jeho zistenia, prip. navrhnúť jeho doplnenie. “ Z vyššie uvedeného je zrejmé, že poskytnutie možnosti vyjadriť sa zo strany žalovaného pred ukončením kontroly, bolo jeho zákonnou povinnosťou. 8. Evidentné porušenie procesných práv nakoniec deklaroval aj sám žalovaný, keď uviedol: „Námietku, že správca dane neinformoval platiteľa pred vydaním protokolu , že mu neprizná uplatnenú daň z faktúr za nehnuteľnosti a túto informáciu sa dozvedel až z doručeného protokolu, odvolací orgán uznáva, pretože správca dane mal oboznámiť platiteľa s výsledkom kontroly pred vydaním protokolu, napr. zaslaním písomného oznámenia.“ Odňatie procesného práva je zrejmé a jednoznačné zo spisového materiálu. Konštantná judikatúra v danom smere na dodržanie zákonného postupu správcu dane vyžaduje nie len samotný akt informovania o priebežných zisteniach správcu dane, ale kladie na tento akt aj kvalitatívne požiadavky viď Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, spis. zn. 9Afs 110/2007-133: „Najvyšší správny súd preto konštatuje, že výzva správcu dane zo dňa 15.02.2001 tieto požiadavky nastolené rozšíreným senátom nesplnila. Obsahuje totiž len odkazy na riadky daňového priznania a celkom všeobecnú povinnosť k predloženiu záznamovej povinnosti a všetkých dokladov relevantných pre príslušné riadky. Takáto výzva totiž neoznamuje pochybnosti správcu dane jasným a zrozumiteľným spôsobom tak, aby daňový subjekt bol schopný na ňu kvalifikovane reagovať. “ Podľa judikatúry Najvyššieho správneho súdu Českej republiky musí teda výzva daňového úradu spĺňať určité kvalitatívne kritéria, ktorými sú zrozumiteľnosť a dostatočne špecifikovanie pochybností správcu dane. Daňový úrad nielenže nenaplnil uvedené kvalitatívne kritéria, ale tieto ani naplniť nemohol, keďže neinformoval žalobcu o svojich pochybnostiach vôbec. 9. Napriek vyššie uvedenému zrejmému porušeniu v ust. § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku žalovaný bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia (a v priamom rozpore so svojím vlastným tvrdením, že správca dane musí oboznamovať kontrolovaný subjekt s výsledkami kontroly priebežne, čo v predmetnom prípade neurobil) uvádzal, že: „Správca dane neubral platiteľovi jeho práva zakotvené daňovom poriadku, platiteľ si práva mohol kedykoľvek uplatniť v priebehu daňovej kontroly. “ To znamená, že žalobca si mal podľa žalovaného právo ustanovené v ust. § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku („vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim“) uplatniť, aj keď nebol o ničom informovaný, t.j. objektívne si nemohol toto právo uplatniť a argumentácia žalovaného je v tomto ohľade absurdná a vymyká sa elementárnej logike. V zmysle o ochrane ľudských práv a základných slobôd a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva formálne zakotvenie určitého práva, ale priamo s ním korešponduje aj objektívna možnosť toto právo využiť (štát musí zabezpečiť „nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné” - Airey rozsudok z 9. októbra 1979, a to najmä vo vzťahu orgánu verejnej moci a jednotlivca). Právo byť priebežne informovaný o výsledkoch kontroly, ktorému korešponduje povinnosť daňového úradu priebežne žalobcu o výsledkoch kontroly informovať, spočíva najmä v práve zapracovať jeho pripomienky, návrhy a vyjadrenia, ktoré má k priebežným zisteniam kontroly priamo do Protokolu, t.j. neobstojí argumentácia žalovaného, že porušenie tejto povinnosti daňovým úradom nemalo na výsledok kontroly (a od toho sa odvíjajúci výsledok vyrubovacieho konania) žiadny vplyv. Namietanie rôznych skutočností v rôznych procesných štádiách má na zákonnosť postupu a rozhodnutia zásadný vplyv. 10. Účelom daňovej kontroly je kontrola splnenia hmotnoprávnych predpokladov v danom prípade na nadmerný odpočet DPH v určitej výške. Kontrola musí byť pritom v zmysle ust. § 44 Daňového poriadku vykonávaná iba v rozsahu, ktorý je nevyhnutný na zistenie týchto hmotnoprávnych predpokladov. Žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia (rovnako ako daňový úrad v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia) vysporiadal s naplnením hmotnoprávnych predpokladov spôsobom, v ktorom na základe skutočnosti, ktoré boli podľa názoru žalobcu v danej veci irelevantné. Vytváral hypotetické nepodložené závery (resp. domnienky) a ešte aj z tých svojvoľnou úvahou dospel k názoru, že hmotnoprávne predpoklady žalobca nenapĺňal. Opakujúce sa formulácie žalovaného typu „nie je bežné“, nie je obvykle" Či „vyznieva nepresvedčivo“ vzbudzujú dojem neobjektívnosti a tendenčnosti postupu žalovaného, keďže v danej súvislosti neuvádzal žiadne relevantné argumenty, ani listinné dôkazy. Žalobca predložil listinné dôkazy (najmä podnikateľský zámer - účel kúpy bytu a parkovacích miest zo dňa 13.05.2014, čestné vyhlásenie, Zmluvu o budúcej nájomnej zmluve medzi žalobcom a spoločnosťou DAVERA a.s. zo dňa 11.11.2014), z ktorých možno dedukovať presnú negáciu ničím relevantným nepodložených domnienok žalovaného. Daňový úrad ani žalovaný sa pri dokazovaní neriadil kritériom naplnenia hmotnoprávnych predpokladov, ale irelevantných údajov ako je časový horizont vykonávaných stavebných prác (uvedené nemalo na meritum kontroly žiadny vplyv), úvahy o výške splátok úveru, ktorý musel žalobca splácať a úvahy o tom ako by mal konať a podnikať žalobca z pohľadu žalovaného (napr. mal by čo najrýchlejšie dokončiť stavebné práce). Uvedené je čisto na podnikateľských rozhodnutiach žalobcu, ktorý nesie podnikateľské riziko a koná tak, ako uzná v danom čase a priestore na základe všetkých okolností za vhodné a nie tak, ako by si to teoreticky predstavoval žalovaný. 11. Žalovaný ako aj daňový úrad bez akéhokoľvek impulzu či podkladu dospel k záveru, že žalobca prenajme byt nezdaniteľnej osobe, príp. osobe zdaniteľnej ale nesmie sa rozhodnúť, že nájomca nebude oslobodený od dane, a to opätovne bez akéhokoľvek dôvodu (pričom ide len o jedno z viacerých možností a to vzhľadom na ekonomické faktory o tú najmenej pravdepodobnú). Zákon o DPH teda nájom nehnuteľnosti (s uvedenými výnimkami, ktoré pre daný prípad nie sú podstatné) oslobodzuje od dane a zároveň umožňuje prenajímateľovi rozhodnúť sa, že nájom nehnuteľnosti od dane oslobodený nebude. Daňový úrad si nemôže bez podkladov svojvoľne vytvoriť teoretickú konštrukciu (navyše veľmi málo pravdepodobnú) a považovať in za rozhodujúcu a vyvodzovať znej závery s priamym dopadom do majetkovej sféry žalobcu a s dôsledkom zníženia jeho konkurencie schopnosti. Daňový úrad mal k dispozícií listinné podklady (podnikateľský zámer), kde tento uviedol, že v súčasnosti prebiehajú (už vo finálnej fáze) rokovania s potenciálnym záujemcom o kúpu príp. nájom bytu. Napriek tejto informácii zo dňa 13.05.2014 daňový úrad nepožiadal pred vydaním Protokolu žalobcu, aby sa vyjadril alebo poskytol informáciu, či už nebola podpísaná nájomná/kúpna zmluva pripadne zmluva o budúcej kúpnej zmluve s potenciálnym zamestnancom v priebehu kontroly, resp. v čase pred vydaním Protokolu. Vyššie uvedený postup Daňového úradu bol v rozpore so Smernicou 2006/11/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty upravujúcej inter alia aj právo na odpočítanie dane. Súdny dvor Európskej únie k výkladu danej smernice (in concreto k článku 168) v Rozsudku vo veci C-153/11 (Klub OOD proti Direktor na Direkcija „Obžalvane i upravlenie na izpalnenieto - Varna pri Centralno upravlenie na Nacionalnata agencija za prichodite) v odôvodnení uvádza: ..Zásada neutrality DPH, pokiaľ ide o daňové zaťaženie podniku, si vyžaduje, aby investičné náklady vynaložené na potreby a s cieľom podnikať boli považované za podnikateľskú činnosť, ktorá dáva právo na okamžitý odpočet DPH splatnej na vstupe (v tomto zmysle rozsudky Rompelman, už citovaný, bod 22, a Puffer, už citovaný, bod 47). V dôsledku toho jednotlivec, ktorý nadobudne majetok na účely ekonomickej činností v zmysle článku 9 ods. 1 prvého pododseku smernice o DPH, koná ako zdaniteľná osoba aj v tom prípade, ak majetok nevyužíva ihneď na svoju ekonomickú činnosť. Z uvedeného vyplýva, že článok 168 písm. a) smernice o DPH treba vykladať tak„ že zdaniteľná osoba konajúca vo vlastnom zmysle slova, ktorá nadobudla investičný majetok a zaradila ho do svojho obchodného majetku, je oprávnená odpočítať DPH zaplatenú pri nadobudnutí tohto majetku v zdaňovanom období, v ktorom sa daň stala splatnou, a to bez ohľadu na okolnosť, že sa tento majetok ihneď nevyužíval na podnikateľské účely. “ Výrok vyššie uvedeného rozsudku uvádza: ..Článok 168 písm. a) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty treba vykladať tak, že zdaniteľná osoba konajúca vo vlastnom zmysle slova, ktorá nadobudla investičný majetok a zaradila ho do svojho obchodného, je oprávnená odpočítať daň z pridanej hodnoty zaplatenú pri nadobudnutí tohto majetku v zdaňovacom období, v ktorom sa daň stala splatnou, a to bez ohľadu na okolnosť, že sa tento majetok ihneď nevyužíval na podnikateľské účely. Vnútroštátnemu súdu prináleží určiť, či zdaniteľná osoba investičný majetok pre potreby svojej ekonomickej činností, prípadne posúdiť existenciu zneužitia. S vyššie uvedeným rozhodnutím Súdneho Dvoru Európskej únie, ktorý podľa názoru žalobcu celkom vyjadruje hmotnoprávny predpoklad (objektívny), ktorý musí byť splnený v prípade si nadmerného odpočtu DPH, sa žalovaný vysporiadal spôsobom: „Odvolací orgán k vyššie tvrdeniu platiteľa poukazuje, že povinnosťou platiteľa pri uplatnení práva na odpočítanie dane z bytu je objektívnymi dôkazmi preukázať úmysel vykonávať hospodársku činnosť a zdaniteľné podliehajúce DPH. Dôležitým kritériom je zaradenie bytu do majetku platiteľa, ale nie je Dôležitou podmienkou ako vyplýva z uvedeného rozsudku ESD je aj posúdenie významu slova súvislosti s nevyužívaním bytu na podnikateľské účely. “ Rozhodujúcim kritériom je zaradenie majetku do obchodného majetku žalobcu a nie subjektívna úvaha, či trvajú stavebné práce dlho alebo krátko, či neprenajal alebo nepredal byt Žalobca za dlhú alebo krátku dobu a podobne. Výklad rozsudku Súdneho dvora Európskej únie Žalovaným považujeme za tendenčný a účelový. Súdny dvor Európskej únie sa tiež vyjadril k oprávneniu nepriznať odpočet dane na základe určitých hypotéz, resp. na základe len čiastkových a neúplných zistení, V danej súvislosti Súdny dvor Európskej únie v Rozsudku vo veci C-285/11 (Bonik EOOD proti Direktor na Direkcija „Obžalvane i upravlenie na izpälnenieto“ - Vama pri Centralno upravlenie na Nacionalnata agencija za prichodíte), kde vo výroku uvádza: „Články 2, 9, 14, 62, 63, 167, 168 a 178 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje, aby sa za okolností, ako sú okolnosti dotknuté vo veci samej, zdaniteľnej osobe zamietlo právo odpočítať DPH za dodania tovaru z dôvodu, že so zreteľom na podvody alebo nezrovnalosti spáchané na vstupe alebo výstupe tohto dodania sa toto dodanie nepovažuje za skutočne uskutočnené bez toho, aby sa na základe objektívnych dôkazov preukázalo, že zdaniteľná osoba dane vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou podvodu týkajúceho sa dane z pridanej hodnoty spáchaného na vstupe alebo na výstupe v rámci dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. “ 12. Žalobca s daňovým úradom komunikoval v zmysle ust. § 14 Daňového poriadku, tzn. elektronickou formou cez elektronické konto, ktoré bolo pridelené priamo žalobcovi (za ktorého koná štatutárny orgán), t.j. tvrdenie žalovaného, že štatutárny orgán vôbec z daňovým úradom nekomunikoval je zavádzajúce a nepravdivé. Nie je možné akceptovať argument žalovaného, ktorý sa v súvislosti s konaním s Ing. Seemannovou odvolával na konanie daňového úradu v „dobrej viere“, a to najmä s ohľadom na citlivosť daňových údajov, ktoré požívajú špecifickú zákonnú ochranu. Daňový úrad nemôže konať s osobou, o ktorej sa domnieva, že je oprávnená konať v mene účastníka konania (aj s poukazom na formálnu publicitu obchodného registra Slovenskej republiky), ale musí mať oprávnenie konať za účastníka konania aj osvedčené (plnomocenstvom, výpisom z registra atď.). Dobrá viera je obvykle kategóriou súkromného práva, pričom nosnou kategóriou verejného práva je legalita. Žalovaný ako aj daňový úrad si teda napriek povinnostiam zakotveným v Daňovom poriadku vytvoril svojvoľne určitú hypotetickú konštrukciu (ktorá nereflektuje v realite a nemá oporu ani v zákone ani v spise), na základe ktorej žalobcovi nepriznal vrátenie nadmerného odpočtu dane. Ak by daňový úrad postupoval v súčinnosti so žalobcom, čo je základná zásada pri vykonávaní kontroly, informoval žalobcu o priebežných zisteniach, čo je zákonom priznané právo žalobcu a vyzval ho na odstránenie vzniknutých pochybností, čo je zákonná povinnosť, nemohol by dospieť k záveru, ktorý uviedol v prvostupňovom rozhodnutí. Žalobca, keďže daňový úrad sním nekonal v súčinnosti, nemohol mať vedomosť, že jeho úmysel ako bude nakladať s nehnuteľnosťami nie je daňovému úradu zrejmý už z podnikateľského zámeru a čestného vyhlásenia, avšak následne ako sa danú skutočnosť dozvedel, predložil Zmluvu o budúcej nájomnej zmluve uzatvorenou sospoločnosťou DAVERA a.s., pričom spoločnosť je zdaniteľnou osobou a tento vzťah na základe rozhodnutia žalobcu bude podliehať daňovej povinnosti. S poukazom na predloženie Zmluvy o budúcej nájomnej zmluve uzatvorenou medzi daňovým subjektom a spoločnosťou DAVERA a.s. (zdaniteľnou osobou) je zrejmé, že hypotetická konštrukcia daňového úradu, podľa ktorej daňový subjekt nemá nárok na vrátenie DPH z dôvodu, že byt bude prenajímať nezdaniteľnej osobe, resp. následný daňový výstup bude oslobodený od dane, je nepravdivá a neodzrkadľuje realitu. Daňový úrad pri výkone kontroly postupoval v rozpore hneď s niekoľkými ustanoveniami Daňového poriadku (§ 3 ods. 2, § 45 ods. l, § 45 ods. 2 písm. f), § 46 ods. 5). Pri výkone tak inter alia porušil aj práva daňového subjektu, ktoré sú zakotvené v čl . 48 Ústavy Slovenskej republiky a postupoval v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Daňový úrad ďalej nesprávne aplikoval skutkový stav na ustanovenia zákona o DPH. V zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010 ak daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom, tak protokol z nej nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. V prípade, že použitý bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné. 13. Žalovaný uvádzal, že v čase podpisu Zmluvy o budúcej nájomnej zmluve, t.j. dňa 11.11.2014 nebol Jiří Kocman, predsedom predstavenstva (štatutárnym orgánom) spoločnosti DAVERA a.s., s ktorou Žalobca predmetnú zmluvu podpísal, dokonca Žalovaný tvrdil, že dňa 11.11.2014 nemala spoločnosť DAVERA a.s. štatutárny orgán vôbec. Žalobca poukázal na skutočnosť, že podľa úplného výpisu z obchodného registra Českej republiky bol V. predsedom predstavenstva spoločnosti DAVERA a.s. inter alia v čase od 19.01.2009 do 02.08.2015, tzn. že aj v čase podpisu. Ide o verejne dostupný údaj (<https://or.justice.cz/ias/ui/rejstrikirma.vyslcdky?.)subiektld-633421&typ-ÚPLNY>), a preto žalobcovi nebolo známe, čo viedlo žalovaného k uvedeniu tohto jednoducho dokázateľne nepravdivého údaja. Rovnako tak nie je zrejmé, aký súvis má splnenie si určitých povinností spoločnosti DAVERA a.s. ako obchodného partnera žalobcu na jeho subsumovanie pod pojem „zdaniteľná osoba" podľa Zákona o DPH (v zmysle ust. § 3 ods. 1 Zákona o DPH zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti). Žalovaný si nemôže na základe nepravdivých údajov a na základe obsahu zbierky listín vyvodiť bez ďalšieho automaticky, že ide o subjekt, ktorý nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť, a preto ho nemožno subsumovať pod ust. § 3 ods. 1 Zákona o DPH. Nedodržaním kogentných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu v oblasti verejného práva a s poukazom na článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, bolo rozhodnutie vydané v priamom rozpore so všeobecne záväzným predpisom. Daňový úrad porušil procesný postup pri Kontrole, ktorým je viazaný v zmysle Ústavy Slovenskej republiky a všeobecne záväzných právnych predpisov. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. podľa Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 3Sžo/6/2012 zo dňa 03.04.2012: „Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Prvostupňový súd správne uviedol, že aj dožiadaný daňový úrad musí zachovávať všetky procesné postupy a rešpektovať procesné práva daňovníkov, ktoré sú stanovené zákonom“. III. Zhrnutie argumentov žalovaného 14. Daňový úrad Bratislava vykonal žalobcovi ICE CUBE, s. r. o. daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty na základe oznámenia o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti č. 9104408/5/416140/2014/PávI za november 2013, ktorá bola začatá dňa 17.02.2014 a ukončená doručením protokolu dňa 03.02.2015, kontrola bola vykonaná v zákonnej lehote. Žalobca si v zdaňovacom období november 2013 po podaní dodatočného daňového priznania DPH žiadal vrátiť uplatnený nadmerný odpočet v plnej výške 133 909,77 eura, ktorý si uplatnil z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou Verdan, s.r.o., Bratislava, IČO: 36794155. Podľa rozhodnutia Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor, vklad k všetkým nehnuteľnostiam bol povolený dňa 22.11.2013 a týmto dňom nadobudlo rozhodnutie právoplatnosť. Právne účinky vkladu nastali dňa 22.11.2013, ktorý je aj dňom zdaniteľného plnenia. Po kontrole správca dane nepriznal žalobcovi celú výšku uplatnenej DPH v sume 133.909,77 €. Na základe podaných námietok k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly a vykonaných šetreniach správcom dane u žalobcu, správca dane vo vyrubovacom konaní vydal rozhodnutie č. 21187484/2015 zo dňa 06.11.2015, ktorým priznal žalobcovi právo na odpočítanie dane v celkovej sume 8.827,84 €, ktorý pozostával z nákupu parkovacích miest z faktúry č. VERFV 13/0377 vo výške 8.800,00 € a z faktúry č. FaMFV2013/3614 vo výške 27,84 € za služby a správu parkovacích miest. Správca dane rozhodnutím vydanom vo vyrubovacom konaní nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane vo výške 125.081,93 € týkajúce sa kúpy bytu a služieb súvisiacich s bytom. 15. K námietke, že zamestnanci vykonávajúci kontrolu sa nepreukázali služobným preukazom podľa § 45 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku sa žalovaný vyjadril už v odvolaní a odôvodnil, že tvrdenie žalobcu, že nepredložením písomného poverenia zamestnancov na vykonávanie kontroly prišlo k obmedzeniu procesných prostriedkov a nemohol vzniesť napr. námietku zaujatosti voči konkrétnemu zamestnancovi, sa nepotvrdilo. V § 45 ods. 1 písm. a) bod 1. Daňového poriadku je uvedené, že kontrolovaný daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má vo vzťahu k zamestnancom správcu dane právo na predloženie písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, bod 2. služobného preukazu zamestnanca správcu dane, okrem zamestnanca správcu dane, ktorým je obec. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že toto právo mu bolo odopreté. Daňový úrad nezasiela poštou písomné poverenie zamestnancov, ktorí majú vykonať kontrolu, ani to nevyplýva zo znenia zákona, pretože poverenie je založené v administratívnom spise súvisiacom s kontrolou žalobcu. Pokiaľ by konateľ žalobcu mal skutočný záujem na spolupráci s pracovníkmi vykonávajúcimi daňovú kontrolu, mohol sa osobne dostaviť k správcovi dane a predložiť doklady ku kontrole, prípadne sa informovať o stave kontroly, nahliadnuť do spisu a pod. Zároveň by mu bolo predložené písomné poverenie na vykonávanie daňovej kontroly zamestnancov a služobné preukazy zamestnancov. Konateľ žalobcu ani splnomocnený zástupca sa nedostavil v priebehu kontroly ani raz k správcovi dane, doklady ku kontrole podával do podateľne správcu dane, zasielal poštou, od 29.10.2014 elektronicky, čím nevyužil svoje právo osobne rokovať so zamestnancami vykonávajúcimi daňovú kontrolu. Poverení zamestnanci na vykonanie daňovej kontroly sa nemali komu preukázať a legitimovať, preto nemohlo prísť k porušeniu § 45 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku, úvahy žalobcu boli takto čisté teoretizovanie. Žalovaný poukazuje na mail správcu dane z 10.02.2014, v ktorom bolo navrhnuté žalobcovi, že doklady správca dane môže pozrieť aj v sídle žalobcu po dohode termínu, keď budú doklady pripravené ku kontrole. Žalobca tak mohol hneď zistiť, predložením poverenia a služobného preukazu, ktorí zamestnanci správcu dane sú poverení na kontrolu. Na uvedený návrh žalobca nereagoval a doklady ku kontrole dňa 13.02.2014 podal do podateľne správcu dane. To, že až nahliadnutím do spisu dňa 13.02.2015 /po ukončení daňovej kontroly/, ako uvádza v žalobe zistil, ktorí konkrétni zamestnanci sú poverení vykonávať kontrolu, nie je vinou správcu dane. Tvrdenie v žalobe, že žalobca komunikoval so správcom dane podľa § 14 Daňového poriadku prostredníctvom elektronického konta prideleného žalobcovi, za ktorého koná štatutárny orgán, nie je pravdivé. Doklady boli zamestnancom vykonávajúcim kontrolu doručené prostredníctvom podateľne správcu dane, zasielané poštou. Elektronicky bolo podané dňa 29.10.2014 Čestné vyhlásenie o nakladaní s nehnuteľnosťami. 16. Dňa 13.02.2014 boli v podateľni prijaté doklady so sprievodným listom zo dňa 13.02.2014 adresovaným Daňovému úradu Bratislava, R., vybavuje R., k č. konania 9104408/5/416140/2014/ PávI, čo je číslo oznámenia o začatí kontroly, na ktorom boli zamestnanci správcu dane uvedení. Dňa 31.03.2014 prijala podateľňa list s prílohami- doplnenie dokladov pre vykonanie daňovej kontroly zo dňa 27.03.2014 zaslaný poštou Daňovému úradu Bratislava, IQ., oddelenie daňovej kontroly 12, vybavuje R. k č. konania 9104408/5/416140/2014/PávI. Dňa 21.05.2014 prijala podateľňa list - doplnenie dokladov pre vykonanie daňovej kontroly s prílohou zo dňa 16.05.2014 adresovaný Daňovému úradu Bratislava, R.ybavuje R.vá, k č. konania 9104408/5/416140/2014/PávI zaslaný poštou správcovi dane. Na písomnostiach bolo uvedené meno R., konateľ a podpis. Predloženiu dokladov predchádzali emailové správy od Ing. M., manažér, zasielané z mailovej adresy žalobcu [email protected], na mailovú adresu zamestnanca správcu dane p. IQ., týkajúce sa informácií o predložení dokladov. Aj z tejto mailovej komunikácie s Igorom Pávom vedel žalobca jednoznačne, že je pracovníkom oddelenia daňovej kontroly 12, čo žalobca uviedol aj v sprievodných listoch k predloženým dokladom, ako je vyššie uvedené. V oznámení o začatí kontroly boli uvedení pod vybavuje/linka B.. Po celú dobu vykonávania daňovej kontroly nebola zo strany žalobcu podaná námietka, že nevie a má pochybnosti, ktorí zamestnanci správcu dane vykonávajú daňovú kontrolu. Táto námietka bola uvedená až po skončení kontroly vo vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole a zjavne účelovo, na spochybnenie procesnej stránky daňovej kontroly. Žalovaný považoval túto námietku za neopodstatnenú. Žalobca komunikoval so správcom dane do 28.10.2014 doručením dokladov osobne do podateľne, prostredníctvom pošty zaslaním dokladov a elektronicky prostredníctvom splnomocneného zástupcu W. Podľa § 14 Daňového poriadku žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty bol povinný od 01.01.2014 doručovať podania iba elektronickými prostriedkami finančnej správe. Prílohy k podaniam sa môžu doručovať inak ako elektronicky. Z toho vyplýva, že všetky sprievodné listy doručené osobne do podateľne alebo poštou, mal žalobca správcovi dane doručiť elektronicky. Prílohou sprievodných listov boli doklady a tie bol žalobca oprávnený doručiť aj inak ako elektronicky, aj osobne do podateľne správcu dane a poštou. 17. Žalobca by si mal ujasniť, či R. konala s vedomím konateľa žalobcu, alebo nie, pretože svojimi vyjadreniami v žalobe si protirečí a uvádza ich tak, ako je ore neho výhodné. Žalobca počas vykonávanej kontroly ani raz nespochybnil konanie R. teda uznal jej mailovú komunikáciu so správcom dane za oprávnenú. Konateľ žalobcu sa ani raz neskontaktoval so správcom dane, nedostavil sa k nemu osobne, ani nesplnomocnil inú osobu na konanie počas kontroly. Dňa 13.02.2015 správca dane spísal úradný záznam č. 9104408/5/431511/2015/PávI, podľa ktorého nahliadla do administratívneho spisu žalobcu Ing. Seemannová Ivana, ktorá predložila splnomocnenie udelené konateľom platiteľa. Aj z tohto konania správcu dane je evidentné, že správca dane vo veciach týkajúcich sa práv a povinností platiteľa rešpektoval daňové tajomstvo a zákonné konanie. V žalobe bolo uvedené, že žalobca opätovne kontaktoval dňa 22.07.2014 mailom aj telefonicky správcu dane. Na základe aktivity žalobcu, správca dane navrhol obhliadku bytu na 04.09.2014. Dôkazom o tom, že konateľ žalobcu ignoroval zamestnancov vykonávajúcich kontrolu a nemal skutočný záujem na preukázaní požadovaných dôkazov je aj to, že v dohodnutý deň 04.09.2014 sa zúčastnila za žalobcu obhliadky bytu R.. M., ktorá nemala splnomocnenie, preto nebolo možné spísať ani zápisnicu z obhliadky a nemala ani vedomosti o nehnuteľnostiach, ktoré požadovali zamestnanci správcu dane. Tomu nasvedčuje aj predloženie nájomnej zmluvy na parkovacie miesta a skladu správcovi dane až 04.12.2014, aj keď podľa dátumu na nájomnej zmluve, mala byť uzatvorená už 30.06.2014, s prenájmom od 01.07.2014. V predloženom podnikateľskom zámere zo dňa 13.05.2014 žalobca uviedol, v súčasnej dobe finalizujeme a sú pred podpisom zmluvy o nájme na štyri parkovacie miesta a pivnicu, ktorá slúži ako skladovací priestor a je príslušenstvom bytu. Predložená nájomná zmluva na parkovacie miesta a sklad bola pritom uzatvorená so spoločnosťou GENERIX, a.s., ktorá je so žalobcom personálne prepojená. Ak by bol žalobca súčinný počas kontroly ako tvrdí, mohol pochybnosti správcu dane odstrániť napr. účasťou štatutárneho zástupcu, prípadne splnomocneného zástupcu pri obhliadke nehnuteľností 04.09.2014, mohol predložiť zmluvu o prenájme parkovacích miest už po jej uzatvorení. 18. Aj Zmluva o budúcej zmluve o nájme bytu zo dňa 11.11.2014, v ktorej je ako budúci nájomca uvedená spoločnosť DAVERA a.s,, Brno, IČO: 27756831, ktorou žalobca deklaroval budúce používanie bytu na 10. poschodí v River Parku na svoje zdaniteľné obchody, bola predložená správcovi dane až s vyjadrením k zisteniam uvedenými v protokole dňa 24.02.2015. Žalobca mal túto zmluvu predložiť sám iniciatívne, nie čakať, že daňový úrad bude žiadať informáciu, či podpísal nájomnú/kúpnu zmluvu na byt. Ani oznámenie, že vada podlahy v byte bola odstránená dňa 28.09.2015, žalobca správcovi dane neoznámil, aj keď splnomocnený zástupca sa dňa 04.11.2015 zúčastnil na daňovom úrade prerokovania pripomienok podaných k protokolu. Informáciu o odstránení vady podlahy v byte si zistil správca dane sám dotazom u dodávateľa žalobcu. Z konania žalobcu je zrejmé, že jeho aktivita bola predstieraná, jediným jeho úmyslom bolo, aby správca dane nevykonával žiadne šetrenia, prípadne minimálne a rýchlo ukončil kontrolu a vrátil nadmerný odpočet. Žalobca žiadne doklady a zmluvy sám iniciatívne nepredložil, vždy vyčkával, či si správca dane vyžiada doklady, pritom už v oznámení o začatí kontroly je uvedené, že k daňovej kontrole za 11/2013 je potrebné predložiť všetky doklady. Aj z komunikácie so správcom dane žalobca vedel, že požaduje preukázať účel použitia parkovacích miesta a bytu. Žalobca sa informoval ako prebieha kontrola, ale vždy prostredníctvom mailov R. ktorá nebola štatutárnym zástupcom žalobcu ani jeho splnomocneným zástupcom. Podľa názoru žalovaného, pokiaľ by jej boli oznámené správcom dane konkrétne pochybnosti a zistenia, to by už bolo porušením daňového tajomstva. Preto je možné znova konštatovať, že žalobca prostredníctvom štatutárneho zástupcu nespolupracoval so správcom dane počas kontroly, nevyužil svoje právo uvedené v § 45 ods. 1 daňového poriadku. Pokiaľ mal záujem sa k zisteniam v priebehu kontroly mohol si toto právo uplatniť u správcu dane v ktorýkoľvek dohodnutý deň. Ako vyplýva z predloženého spisu, štatutárny žalobcu sa v priebehu kontroly so správcom dane v súvislostí so žiadosťou o týkajúce sa kontroly ani raz neskontaktoval, svojou pasivitou voči správcovi dane svoje právo. Právo na informácie v priebehu daňovej kontroly nebolo v iluzórnej rovine žalobca si právo neuplatnil. Žalobca na jednej strane namieta, že správca dane reagoval na maily R. ohľadom predložených dokladov ako neoprávnenej osoby na konanie, ktorá nebola štatutárnym ani splnomocneným zástupcom žalobcu a na druhej strane namieta, že jej neboli oznámené žiadne zistenia správcu dane. Skutočnosť, že dôkazná povinnosť je na kontrolovanom daňovom subjekte, vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci spis. zn. 2Stf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primáme je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“. 19. Námietku, že správca dane neinformoval žalobcu pred vydaním protokolu, že mu neprizná uplatnenú daň z faktúr za nehnuteľnosti a túto informáciu sa dozvedel až z doručeného protokolu, žalovaný uznal. Správca dane mal oboznámiť žalobcu s výsledkom kontroly pred vydaním protokolu, napr. zaslaním písomného oznámenia. Zároveň ale žalovaný poukázal, že všetky skutočnosti súvisiace s nepriznaním dane boli vyhodnotené na základe žalobcom predložených dokladov a vyjadrení, pretože správca dane nevykonal žiadne šetrenie v súvislosti s kontrolou žalobcu u iných daňových subjektov. Žalovaný zároveň dodal, že žalobca mohol požiadať aj z vlastnej iniciatívy správcu dane o zistenia z kontroly. Správca dane pochybenie o neoznámení výsledku kontroly žalobcovi pred vydaním protokolu napravil vo vyrubovacom konaní, keď podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku na základe podaných námietok k protokolu v rámci dokazovania vykonal šetrenia, aj obhliadku nehnuteľností, aj za prítomnosti konateľa žalobcu, oboznámil splnomocneného zástupcu žalobcu s vyhodnotením predložených dokladov a pripomienok a s nepriznaním DPH z dokladov súvisiacich s bytom a vydal rozhodnutie. Žalobca poukazoval na nález Ústavného súdu SR č. III ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010, ak daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom, tak protokol znej nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. Žalovaný uviedol, že závery tvrdené v náleze sa nevzťahovali na vykonanú daňovú kontrolu žalobcu. Kontrola platiteľa bola vykonaná v zákonnej lehote. Správca dane neubral žalobcovi jeho práva zakotvené v daňovom poriadku, žalobca si práva mohol kedykoľvek uplatniť v priebehu daňovej kontroly. Žalovaný v tejto súvislosti zastával názor, že zrušenie rozhodnutia a odstránenie procesného pochybenia spočívajúceho v neoboznámení žalobcu so zisteniami správcu dane pred vydaním protokolu a nové vydanie protokolu a ukončenie kontroly doručením protokolu a vydanie nového rozhodnutia, ktoré by nemohlo privodiť žalobcovi výhodnejšie rozhodnutie pri priznaní práva na odpočítanie dane. Kontrola bola ukončená doručením Protokolu žalobcovi dňa 03.02.2015. Preto žalovaný rozhodnutie správcu dane nezrušil, ale potvrdil. Odvolal sa na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 4Sž 98-102/2002 zo dňa 17.12.2002, podľa ktorého rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. 20. V každom právnom štáte je v prvom rade povinnosťou každého podnikateľského subjektu preukázať zdroj finančných prostriedkov. Z podaných daňových priznaní žalobcu daňovej správe je jednoznačne zistené, že žalobca nevykonával ekonomickú činnosť v rozsahu príjmov na nadobudnutie nehnuteľností, ale ani na mesačné splátky na splácanie úveru. Keď žalobca tvrdí, že jeho príjmy uvedené v podaných daňových priznaniach sú hypotetické nepodložené závery /domnienky/ žalovaného, tak z jeho vyjadrenia je možné vyvodiť, že neuviedol a nepriznal všetky príjmy v príslušných rokoch, a preto má finančné prostriedky na kúpu nehnuteľností, ktoré nezdanil. Žalobca bol zapísaný v obchodnom registri SR dňa 06.11.2009 a platiteľom DPH je od 06.10.2010. V podaných daňových priznaniach DPH za r. 2010 - 2014 priznal DPH z uskutočnených zdaniteľných obchodov v celkovej sume X.XXX €, celková suma uplatnených nadmerných odpočtov za uvedené obdobie bola XXX.XXX,XX €, vrátane kontrolovaného nadmerného odpočtu vo výške XXX.XXX,XX €, ktorý po podaní dodatočného daňového priznania zvýšil na sumu XXX.XXX,XX €. Aj čo sa týka podaných daňových priznaní dane z príjmov právnických osôb, za rok 2009 bola jeho daň na úhradu nulová. Za rok 2010 bola daň na úhradu XX,XX €, za rok 2011 vo výške XX,XX €, za rok 2012 vo výške XX,XX €, za rok 2013 vo výške XXX,XX €, za rok 2014 bola daň na úhradu vo výške XXX € /daňová licencia/. Žalobca nemal vlastné finančné prostriedky na kúpu bytu a parkovacích miest v novembri 2013 v celkovej sume XXX.XXX,XX € vrátane DPH vo výške XXX.XXX,XX €. Pri kontrole žalobca preukazoval, že kúpu nehnuteľností uhradil finančnými prostriedkami z úveru vo výške XXX.XXX,XX € poskytnutého od J&T Banky, a.s. a z pôžičky vo výške XXX.XXX,XX € od spoločnosti GENERIX GROUP LTD., Londýn, ktorá je so žalobcom personálne prepojená prostredníctvom Ing. B. O. a od 28.03.2015 je jediným spoločníkom žalobcu. Do tohto dátumu bola spoločníkom žalobcu spoločnosť GENERIX, a.s., s ktorou je tiež personálne prepojený cez Ing. B. O. a podľa daňového informačného systému, ani táto obchodná spoločnosť nemala podľa výšky obratov deklarovaných v daňových priznaniach DPH finančné prostriedky na kúpu nehnuteľností. Žalobca podľa splátkového kalendára s J&T Bankou, a.s. musí splácať poskytnutý úver vo výške XXX.XXX,XX € od 30.11.2013 mesačne vo výške X.XXX,XX € + úmor, ktorý bol napr. v 11/2013 vo výške X.XXX,XX €. Podľa zálohového predpisu za užívanie bytu bola platba od 01.12.2013 mesačne vo výške XXX,XX €, do fondu opráv XX,XX €. Podľa žalobcom predloženej analýzy k 30.11.2013 má pri pôžičke vo výške XXX.XXX,XX € od GENERIX GROUP LTD. uvedené, že jej splatnosť je 31.12.2014 a úrok bude stanovený dodatkom. Žalobca nepreukázal z akých zdrojov má každý mesiac na úveru minimálne XX.XXX,XX €, na úhradu zálohy za byt vo výške XXX,XX €, ako pôžičku s úrokmi, keď podľa daňových priznaní nevykonáva žiadnu ekonomickú dosahujúcu minimálne výšku obratu splátky na úver XX.XXX,XX € (od 9/2014 od výstupe prenájom parkovacích miest personálne prepojenej spoločnosti GENERIX, a.s. výšky X.XXX,XX € s DPH), čo bolo jeho základnou povinnosťou. 21. Preukázanie zdroja finančných prostriedkov na kúpu nehnuteľností je povinnosťou podnikateľského subjektu a nemá žiadnu negatívnu súvislosť, ani vplyv na podnikateľský subjekt, ktorý vie preukázať reálne dosiahnuté príjmy a obraty z vykonávanej ekonomickej činnosti a rozhodne nemôže súvisieť iba s podnikateľským rozhodnutím, pretože v prípade ak by išlo o zatajené príjmy, jednalo by sa o legalizáciu finančných prostriedkov získaných z čiernej ekonomiky, čo má dopad na štátny rozpočet. O podnikateľskom riziku možno hovoriť iba pri investovaní preukázaných finančných prostriedkov, čo žalobca v žiadnom prípade nepreukázal nielen v priebehu daňovej kontroly, ale ani vo vyrubovacom konaní. Keďže žalobca nepreukázal zdroj finančných prostriedkov potrebných na kúpu nehnuteľností, nevrátením nadmerného odpočtu dane nemôže byť zasiahnuté do jeho majetkových práv a nemôžu byť zadržané žalobcove finančné prostriedky. Podnikateľský zámer z 13.05.2014 je dôkazom, že žalobca nemal v čase nadobudnutia nehnuteľností v 11/2013 žiadny plán na ich využívanie. Podľa textu, kúpa nehnuteľností bola za účelom ich ďalšieho prenájmu inej fyzickej, resp. právnickej osobe, prípadne ich predaj. Z textu nevyplýva, že žalobca bude prenájom bytu realizovať s DPH, teda iba zdaniteľnej osobe, ktorú zákon č. 222/2004 Z. z. o dani pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platný a účinný v danom čase /ďalej zákon o DPH/ definuje v § 3. K bytu žalobca uviedol, že prebiehajú jednania ohľadom nájmu/predaja bytu po dokončení potrebných stavebných úprav, pričom stavebné úpravy neboli špecifikované, išlo pritom o široký pojem, nebolo zrejmé, čo by malo byť ich predmetom v holobyte a z akých finančných prostriedkov by boli realizované, keďže žalobca vlastné finančné prostriedky vykonávaním ekonomickej činnosti nepreukázal. V závere podnikateľského zámeru je zdôvodnenie, že z dôvodu investičnej zaujímavosti projektu je žalobca v jednaní o dokúpení ďalších parkovacích miest a bytových a nebytových priestorov, čo pri minimálnych zdaniteľných plneniach žalobcu na výstupoch opätovne vyvoláva otázky o zdrojoch finančných prostriedkov, ktoré platiteľ nemá, keď nepreukázal ani prostriedky na splátky úverov. 22. Čestné vyhlásenie zo dňa 28.10.2014 uvádzalo, že nehnuteľnosti bude žalobca využívať výlučne na podnikateľský účel, ich kúpa bola realizovaná za účelom ich ďalšieho prenájmu fyzickej, resp. právnickej osobe, prípadne ich predaja. Ani z tohto vyhlásenia nie je zrejmé, že bude byt prenajímať zdaniteľnej osobe, ktorú zákon o DPH definuje v § 3. Vyjadrenia žalobcu boli vždy iba všeobecné čo je dôkazom zavádzania daňových orgánov. Ako žalobca uviedol v odvolaní, byt bol skolaudovaný v roku 2010, žalovaný podotýkal, že pokiaľ by byt predal v súčasnosti, nie je povinný jeho predaj fakturovať s DPH podľa § 38 ods. 1 zákona o DPH. Pokiaľ by sa rozhodol predaj bytu zdaniť, /predať byt s DPH/, príjemca plnenia by ako platiteľ dane podľa § 69 ods. 12 písm. c) zákona o DPH samozdanil plnenie od žalobcu, teda uviedol by DPH z bytu v daňovom priznaní DPH zároveň na vstupe aj výstupe, pretože platí prenos daňovej povinnosti na príjemcu plnenia pri dodaní nehnuteľností, ktorú sa dodávateľ rozhodol zdaniť. Žalobca citoval z rozsudku ESD vo veci C-l 53/11 text účelovo, ktorý mu vyhovuje, pretože predmetný rozsudok sa zaoberal aj pojmom ihneď. V rozsudku je uvedené: “Zdaniteľná osoba koná vo vlastnom zmysle slova, ak koná na účely svojej hospodárskej činnosti v zmysle článku 9 ods. 1 druhého pododseku smernice o DPH (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8.03.2001, Bakcsi, C-415/98, bod 29). Otázka, či zdaniteľná osoba koná vo vlastnom zmysle slova je skutkovou otázkou, ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na všetky informácie dostupné v prejednávanej veci, medzi ktoré patrí povaha predmetného majetku a doba, ktorá uplynula medzi jeho nadobudnutím a použitím na ekonomické účely tejto zdaniteľnej osoby ( rozsudok Bakcsi, bod 29 a Eon Aset Menidjmunt, C-l 18/11, bod 58). Taktiež možno zohľadniť otázky, či boli podniknuté aktívne kroky s cieľom uskutočniť prestavbu a získať povolenia vyžadované na používanie majetku na podnikateľské účely, akými sú povolenia uvedené v článku 38 ods. 3 ZUT„. Na str. 5 rozsudku C-153/11 je uvedené: “Ako v tejto súvislosti rozhodol Súdny dvor, ak zdaniteľná osoba nemohla používať tovary alebo služby, ktoré viedli k odpočtu dane v rámci zdaniteľných plnení z dôvodu okolností nezávislých od jej vôle, právo na odpočet ostáva zachované, ak v takom prípade neexistuje žiadne nebezpečenstvo daňového úniku alebo zneužitia, ktoré by mohlo odôvodňovať vrátenie odpočítaných súm v budúcnosti (rozsudok z 08.06.2000, Schloßtrasse, C-396/98, bod 42). Naopak, v prípadoch daňového úniku alebo zneužitia, keď zdaniteľná osoba predstierala svoju vôľu vykonávať osobitnú ekonomickú činnosť, hoci v skutočnosti sa usilovala o získanie majetku, ktorý mohol byť predmetom odpočtu dane, do svojho súkromného vlastníctva, môže daňový orgán so spätnou účinnosťou požadovať vrátenie súm, ktoré boli odpočítané, ak tieto odpočty boli vykonávané na základe nepravdivých vyhlásení (rozsudok Schloßstrasse, bod 40)„. Žalobca predložil zmluvu o budúcej zmluve o nájme bytu zo dňa 11.11.2014, v ktorej bol ako budúci nájomca uvedená spoločnosť DAVERA a.s., Brno a Dodatok č. 1 k zmluve o budúcej zmluve o nájme bytu zo dňa 11.11.2014, ktorý bol zo dňa 05.05.2015. Zmluva o budúcej zmluve o nájme bytu mala v názve článku I. uvedený účel nájmu, ale v zmluve nebolo špecifikované na aký účel mal žalobca byt prenajať, pritom v čl. V. bod 1. bolo uvedené, že budúci nájomca je povinný užívať predmet nájmu v súlade s dohodnutým účelom užívania. Podľa čl. III. bod 1. budúca nájomná zmluva mala byť uzatvorená najneskôr do konca roka 2015. Podľa čl. II. bod 1., budúce mesačné nájomné bolo stanovené na X.XXX,XX € + príslušná sadzba DPH. Zmluva o budúcej zmluve bola predložená s vyjadrením k protokolu dňa 24.02.2015, dodatok č. 1 bol predložený 12.05.2015 pri vykonanej obhliadke nehnuteľností. Správca dane pritom jasne žiadal o preukázanie použitia bytu na zdaniteľné plnenia, pritom žalobca predložil zmluvu o budúcej zmluve o nájme bytu až dňa 24.02.2015. Dodatkom č. 1 zo dňa 05.05.2015 sa podľa čl. II. bod 1. zmluvné strany' uzatvoriť budúcu nájomnú zmluvu najneskôr do jedného roka odo dňa preukázateľného a trvalého odstránenia vád a nedostatku podlahy v byte, ktorá bola reklamovaná dňa 24.02.2015, /správca dane zistil, že vada podlahy bola odstránená v septembri 2015/. 23.V Zmluve o budúcej zmluve o nájme bytu aj v dodatku č. 1 je za budúceho prenajímateľa uvedený žalobca zastúpený konateľom Ing. B. O. + podpis za budúceho nájomcu je uvedený V. N., predseda predstavenstva DAVERA a.s. Žalovaný z internetovej stránky Obchodného registra Českej republiky, ktorý je verejný zistil, že v obchodnej spoločnosti DAVERA a.s., IČO: 27756831, bol predseda predstavenstva Jiří N., nar. XX.XX.XXXX, vznik funkcie: 11. prosince 2008/december/ deň zániku funkcie: 11. února 2012 /február/. Zapísané 19.01.2009, vymazané 02.08.2015. Spôsob jednania za spoločnosť: za predstavenstvo jedná navonok menom spoločnosti a spoločnosť zaväzuje predseda predstavenstva samostatne. Údaje uvedené o spoločnosti DAVERA a.s., že podala poslednú účtovnú závierku do zbierky listín za rok 2010 a ojej štatutárnom zástupcovi nasvedčujú, že sa nejedná o funkčnú spoločnosť. Tomu nasvedčuje aj vyjadrenie českej daňovej správy z mája 2016 ktorá uviedla, že za rok 2014 podala česká spoločnosť daňové priznanie dane z prijmi právnických osôb, v ktorom vykázala výsledok hospodárenia nula. Za rok 2015 nebolo podané daňové priznanie. Žalobca sa ani v jednom svojom vyjadrení nevysporiadal s tým, aby podrobne uviedol, ako sa nakontaktoval na uvedenú spoločnosť, ako vie preukázať, že ubezpečil o vykonávaní ekonomickej činnosti DAVERA a.s., že sa jedná o zdaniteľnú osobu. Žalobca nepreukázal, že konal s obozretnosťou vlastnou podnikateľskému subjektu. Žalovaný nekonal tendenčne ani zaujato, vo svojom rozhodnutí uviedol všetky skutočnosti a fakty, ktoré mali vplyv na nepriznanie dane žalobcovi z kúpy bytu po ich vyhodnotení. Na základe všetkých žalobcom predložených dokladov a vyjadrení daňové orgány po ich posúdení mali za to, že žalobca je podnikateľský subjekt, ktorý vykonáva ekonomickú činnosť v minimálnom rozsahu, nadobudol nehnuteľnosti, ale nepreukázal zdroj finančných prostriedkov potrebných na ich nadobudnutie. Žalobca je platiteľom DPH od 06.10.2010, v roku 2013-2015 nemal zamestnancov. Podľa predloženej nájomnej zmluvy na parkovacie miesta a sklad správcovi dane až 04.12.2014, aj keď podľa dátumu na nájomnej zmluve, mala byť uzatvorená už 30.06.2014, prenajíma štyri parkovacie miesta a pivnicu, ktorá slúži ako skladovací priestor a je príslušenstvom bytu, personálne prepojenej spoločnosti GENERIX, a.s. Žalobcom postupne predkladané doklady o využívaní nadobudnutého bytu i podnikateľskú činnosť uvedené v podnikateľskom zámere a v Čestnom vyhlásení boli všeobecné. Za žalobcu sa nezúčastnil obhliadky nehnuteľností konanej na podnet správcu dane v dohodnutý deň 04.09.2014 bez ospravedlnenia štatutárny zástupca a splnomocnený zástupca. Zmluva o budúcej zmluve na prenájom bytu so spoločnosťou DAVERA a.s., bola predložená dňa 25.02.2015, až po 3 mesiacoch od jej uzatvorenia, bez uvedenia konkrétneho účelu nájmu. Žalobca nepreukázal, že sa presvedčil a ako, spoločnosť DAVERA a.s. je zdaniteľná osoba. Vady a nedostatky podlahy v holobyte boli reklamované listom zo dňa 24.02.2015, teda po 15 mesiacoch od nadobudnutia bytu. Žalobca odstránenie vady v byte nielenže neoznámil správcovi dane, ale vôbec sa nevyjadril ako konal v súvislosti s deklarovaným bytom na prenájom spoločnosti DAVERA a.s., čo len preukazuje jeho predstierané využívanie bytu na zdaniteľné obchody, aj s vzhľadom na zistenia žalovaného o nefunkčnosti spoločnosti DAVERA a.s. ako podnikateľského subjektu. Všetky uvedené skutočnosti, ktoré sú vyššie podrobne popísané, mali vplyv na nepriznanie DPH z bytu. Podľa názoru žalovaného, žalobca postupným predkladaním dokladov predstieral budúce vykonávanie ekonomickej činnosti s bytom za účelom vrátenia nadmerného odpočtu. 24. Tým, že nebol preukázaný zdroj finančných prostriedkov, sa môže jednať o legalizovanie nekalých finančných prostriedkov nakúpením nehnuteľností. Podľa názoru žalovaného, vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a fakty vyplatenie nadmerného odpočtu z kúpy bytu by bolo neoprávnené. Žalobca nepreukázal od nadobudnutia bytu v novembri 2013 účel jeho použitia na svoje zdaniteľné plnenia na výstupe, reálne vykonávanie ekonomickej činnosti, z ktorej dosiahol príjem. Žalobca poukazoval na rozsudky ESD, ale ani jeden z nich neriešil a nedával odpoveď na primárnu otázku, od ktorej sa odvíja nepriznanie nadmerného odpočtu žalobcovi z bytu, nepreukázanie výšky finančných prostriedkov podnikateľského subjektu na kúpu nehnuteľností, keď podľa ním podaných daňových priznaní je jeho príjem minimálny, skôr symbolický, pritom svojimi vyjadreniami deklaruje, že žalovaný zasahuje do jeho majetkových práv. Vykonávaním ekonomickej činnosti nie je to, že obchodná spoločnosť si prizná príjmy vo výške v akej uzná za vhodné, ale následne, keď je povinná preukázať ich dostatok na kúpu nehnuteľností tak tvrdí, že to nesúvisí so splnením hmotnoprávnych podmienok na právo na odpočítanie dane uvedených v zákone o DPH. Podľa žalovaného preukázanie dostatku finančných prostriedkov z vykonávania ekonomickej činnosti na kúpu nehnuteľností je priamo úmerné na posúdenie dokladov a vyjadrení na používanie bytu na zdaniteľné plnenia. Tak ako žalobca nebol dôveryhodný v preukázaní finančných prostriedkov na kúpu nehnuteľností, nie je dôveryhodný ani v deklarovanom tvrdení, využívať byt v budúcnosti na svoje zdaniteľné obchody. Nepreukázanie finančných zdrojov sa prenáša na predstieranie žalobcu používať holobyt v nešpecifikovanej budúcnosti na zdaniteľné plnenia. Podľa § 49 ods. 3 zákona o DPH, platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa odseku 2, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28 až 42, s výnimkou poisťovacích služieb podľa § 37 a finančných služieb podľa § 39, ak sú poskytnuté zákazníkovi, ktorý nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko na území Európskej únie, alebo ak sú tieto služby priamo spojené s vývozom tovaru mimo územia Európskej únie. Platiteľ, ktorý dodáva investičné zlato oslobodené od dane podľa § 67 ods. 3, a platiteľ, ktorý sprostredkováva dodanie investičného zlata oslobodené od dane podľa § 67 ods. 3, nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa odseku 2, ktoré použije na túto činnosť, s výnimkou dane z tovarov a služieb podľa § 67 ods. 5 a 6. Žalovaný poukazuje, že povinnosťou žalobcu pri uplatnení práva na odpočítanie dane z bytu bolo objektívnymi dôkazmi preukázať úmysel vykonávať hospodársku činnosť a zdaniteľné obchody podliehajúce DPH. Podľa názoru žalovaného bolo potrebné vziať do úvahy všetky zistenia v súvislosti s osobou žalobcu, ktoré objektívne nepreukazujú jeho tvrdenia o predložení dôkazov o používaní bytu v budúcnosti na zdaniteľné plnenia s DPH a to nepreukázanie výšky finančných prostriedkov nielen na kúpené nehnuteľnosti, ale ani na mesačné splátky na úver a aj pôžičku a deklarované prerobenie holobytu v súvislosti s vykonávanou činnosťou platiteľa, ktorou je prenájom parkovacích miest asi 1.000 € s DPH a aj dĺžku času, ktorý uplynul od novembra 2013, keď byt nadobudol. Predložený podnikateľský zámer, čestné vyhlásenie, ani predložená zmluva o budúcej zmluve o nájme bytu a dodatok č. 1 nie sú dôkazy, ktoré by preukázali tvrdenia žalobcu o využívaní bytu na svoje zdaniteľné obchody fakturované s DPH, práve naopak evokujú zavádzanie správcu dane a možnosť zneužitia. 25. Na základe odpovede českej daňovej správy doručenej správcovi dane 08.08.2016 mailom, žalovaný zaslal doplnenie vyjadrenia k žalobe č. XXXXXX: ktoré bolo osobne doručené na súd dňa 17.08.2015. Dňa 15.11.2016 bola žalovanému doručená od správcu dane odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií s prílohami od českej daňovej správy, týkajúca spoločnosti DAVERA a.s. Dňa 25.10.2016 Finančný úrad Juhomoravského kraja, územné pracovisko v Blansku spísal protokol o výsluchu svedka č. XXXXXXX/XX/XXXX-XXXXX-XXXXX s V. N., za žalobcu bol prítomný zástupca na základe plnej moci Mgr. W. Q.. J. N. uviedol, že vykonával činnosť za spoločnosť DAVERA a.s., aj po 11.02.2012, pretože nevedel, že skončilo jeho funkčné obdobie. Predložil notársky zápis NZ 1290/2016 N 1173/2016/príloha vyjadrenia/. V. sa vyjadril, že pozná žalobcu ICE CUBE, s.r.o., uzatvoril Zmluvu o budúcej zmluve o nájme bytu zo dňa 11.11.2014 a dodatok č. 1 k zmluve, podpis je jeho. Zmluvu uzatvoril v dobrej viere, že je členom štatutárneho orgánu, pozná sa s konateľom žalobcu Ing. O., ktorý má dosť firiem, dosť dlhú dobu. DAVERA a.s. má v predmete činnosti prenájom bytových a nebytových priestorov, jedna z myšlienok bola predmetný byt prenajímať, alebo využiť pre vlastnú potrebu, nevedel o tom, či prišlo k prenájmu bytu, k podpisu nájomnej zmluvy neprišlo, byt je v režime odstraňovania závad, s Ing. O. sa vídava. Notársky zápis NZ XXXX/XXXX N 1173/2016 zo dňa 18.10.2016 v časti V. strana 16 uvádzal, že V. L., ako jediný akcionár DAVERA a.s. berie na vedomie, že v lehote ustanovenej stanovami spoločnosti neprišlo po uplynutí funkčného obdobia členov predstavenstva k voľbe nových členov predstavenstva a predsedu predstavenstva, pričom pôvodný predseda predstavenstva v dobrej viere vystupoval v období po uplynutí svojho funkčného obdobia ako štatutárny orgán spoločnosti a vykonával úkony menom spoločnosti. Jediný akcionár spoločností prehlásil, že všetky úkony V. N., narodeného 06.02.1996 /opravnou doložkou bolo opravené na 28.05.1962/ urobené menom spoločností v období od uplynutia jeho funkčného obdobia ako predsedu predstavenstva až do dnešného dňa, považuje za jednanie menom spoločnosti. Žalovaný po oboznámení sa s výpoveďou J. N. a s obsahom Notárskeho zápisu NZ 1290/2016 N 1173/2016, najmä prehlásením J. L. v časti V., zotrvával na svojom stanovisku, že žalobca predložil Zmluvu o budúcej zmluve o nájme bytu zo dňa 11.11.2014, v ktorej je ako budúci nájomca uvedená DAVERA a.s., Brno a Dodatok č. 1 k zmluve o budúcej zmluve o nájme bytu zo dňa 11.11.2014, ktorý je zo dňa 05.05.2015 iba z dôvodu, aby účelovo deklaroval správcovi dane použitie bytu na zdaniteľné plnenia, pretože správca dane žiadal preukázať, ako bude byt využívať na ekonomickú činnosť. Všetky vyššie uvedené zistenia a informácie nemajú vplyv na zmenu zisteného skutkového stavu uvedeného v rozhodnutí žalovaného, ktoré je predmetom súdneho preskúmania. Žalobca zmluvou o budúcej zmluve o nájme bytu zo dňa 11.11.2014, v ktorej je ako budúci nájomca uvedená DAVERA a.s., Brno a dodatkom k zmluve o budúcej zmluve o nájme bytu zo dňa 11.11.2014, ktorý je zo dňa 05.05.2015, účelovo deklaroval správcovi dane použitie bytu na zdaniteľné plnenia, pretože správca dane žiadal preukázať, ako bude byt využívať na ekonomickú činnosť. Žalobca úmyselne zavádzal správcu dane informáciami a dokladmi o budúcom prenajatí bytu spoločnosti DAVERA a.s. a účelovo konal aj pri samotnom preverení spoločnosti DAVERA a.s., keď si dal zlegalizovať uvedenú zmluvu po dvoch rokoch od jej uzatvorenia, zjavne iba za tým účelom, aby deklaroval žalovanému budúce využitie bytu. Pokiaľ by žalobca ale skutočne mal záujem prenajať byt spoločnosti DAVERA a.s., tak by si bol zistil a preveril informácie verejne dostupné v obchodnom registri, prípadne by bol konal už na základe informácie uvedenej žalovaným v rozhodnutí, že DAVERA a.s. nemala v čase podpisu štatutárneho zástupcu a nevykonáva ekonomickú činnosť. Žalobca tým, že zaistil po dlhej dobe svojej nečinnosti, až pri vypočutí J. N. českou daňovou správou, jeho dodatočné schválenie úkonov, preukázal, že tak nekonal z vlastného ekonomického záujmu, ale výslovne účelovo na dodatočné deklarovanie budúceho prenájmu bytu. IV. pojednávanie 26. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný § 9 ods. 1 SSP nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 SSP a rozhodol vo veci dňa 16.05.2018 v prítomnosti právneho zástupcu žalovaného rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil. 27. Právny zástupca žalobcu pred súdom uviedol, že v napadnutom rozhodnutí žalovaný vychádzal z nesprávnych právnych záverov, kedy premisy vyjadrené v rozhodnutí boli nepodložené. Žalobca preukázal opodstatnenosť nárokovania odpočtu DPH. Zníženie odpočtu žalovaný považoval za rozporné so zákonom. Predmetné nehnuteľnosti boli kúpené za účelom ich ďalšieho prenájmu resp. predaja. Do tohto obchodu išiel žalobca s vedomím, že následný predaj nebude oslobodený od DPH a preto do kalkulácie zahrnul aj sumu DPH, ktorú by musel odviesť do štátneho rozpočtu. Pokiaľ ide o dokladovanie výpočtu možného zhodnotenia predmetnej investície PZ žalobcu uviedol, že správca dane bol nečinný, neinformoval žalobcu o skutočnostiach, ktoré považuje za sporné. Ak by tak urobil, žalobca by predložil dôkazy odôvodňujúce oprávnenosť odpočítania dane napr. aj výpočet zhodnotenia predmetnej investície. 28. Právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že žalobca mohol predpokladať, že bude správca dane zisťovať, ako bude používať predmetnú nehnuteľnosť z hľadiska jej použitia na ďalšie ekonomické zdaniteľné plnenie v rámci svojej ekonomickej činnosti. Túto vykonával žalobca len v minimálnom rozsahu, čo je v rozpore s jeho tvrdeniami o uskutočnení investícii. Nehnuteľnosti kúpil žalobca v novembri 2013, podnikateľský zámer predložený správcovi dane je z 13.05.2014. Ďalej Zmluva o prenájme bytu bola z 11.11.2014 a predložená správcovi dane bola dňa 24.02.2015. Pokiaľ ide o nájomnú zmluvu za nájomcu ju podpísala neoprávnená osoba, ktorá v danom čase nebola už štatutárom a spoločnosť DAVERA a.s. v rozhodnom čase nevykonávala žiadnu činnosť. Všetky zistenia správcu dane vedú k presvedčeniu, že podnikateľský zámer a tiež zmluva o budúcej nájomnej zmluve boli vytvorené účelovo v záujme neoprávneného získania finančných prostriedkov za nadmerný odpočet DPH. Žalobca nemal na financovanie predmetného obchodu dostatok finančných prostriedkov a podľa jej názoru už v čase realizácie obchodu mal vedieť, akým spôsobom naloží s predmetnými nehnuteľnosťami v súvislosti s ďalšími daňovými povinnosťami a aký bude mať ekonomický úžitok a kedy ho dosiahne. Bolo pravdou, že správca dane pochybil, keď neinformoval pred vypracovaním protokolu, že nemieni žalobcovi uznať odpočet DPH. V. Relevantné právne predpisy 29. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 30. Daňový poriadok v § 3 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa tohto ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. 31. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy SR. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. 32. Podľa § 3 ods. 2 DP správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 33. Podľa § 3 ods. 6 prvá veta DP pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. 34. Podľa § 44 ods. 1 DP daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 35. Podľa § 45 ods. 2 DP kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu (písm. a/), zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly (písm. b/), poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou (písm. c/), predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia (písm. d/), predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia (písm. e/), umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom (písm. f/), zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie (písm. g/), umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov (písm. h/). 36. Podľa § 46 ods. 1 DP daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole. 37. Podľa § 46 ods. 8 DP zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b/ a c/. Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu. 38. Podľa § 46 ods. 9 DP daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu podľa odseku 8 (písm. a/), doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2 (písm. b/), alebo zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu (písm. c/). 39. Podľa § 24 ods. 1 DP daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov (písm. a/), skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (písm. b/), vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (písm. c/). 40. Podľa § 24 ods. 2, ods. 3 DP správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ods. 2). Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti (ods. 3). 41. Podľa § 24 ods. 4 DP ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 42. Podľa § 8 ods. 1 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z. dodaním tovaru je dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy. 43. Podľa § 9 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu. 44. Podľa § 19 ods. 1, ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi (ods. 1). Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby (ods. 2). 45. Podľa § 49 ods. l zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 46. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (písm. a/), ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12 (písm. b/), ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a (písm. c/), zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru (písm. d/). 47. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. VI. Posúdenie veci správnym súdom 48. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Daňový subjekt preukazuje aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov, ktoré vedie. 49. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdiť zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 102769845/2016 zo dňa 17.03.2016, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 21187484/2015 zo dňa 06.11.2015, ktorým prvostupňový orgán podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov určil daňovému subjektu (žalobca) za zdaňovacie obdobie november 2013 rozdiel dane v sume nadmerného odpočtu 125.081,93 € na dani z pridanej hodnoty a znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie november 2013 zo sumy 133.909,77 € na sumu 8.827,84 €. Z administratívneho spisu súd zistil, že Daňový úrad Bratislava ako správca dane vykonal u platiteľa dane (žalobcu - spoločnosť ICE CUBE, s.r.o.) daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty a to za účelom zistenia oprávnenosti nároku na vrátanie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2013. O výsledku kontroly vyhotovil správca dane protokol č. 9104408/5/195667/2015/PávI zo dňa 27.01.2015. Správca dane zaslal platiteľovi výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam obsiahnutým v protokole, ktorú platiteľ prevzal dňa 03.02.2015. Kontrolou predložených dokladov správca dane konštatoval porušenie ustanovenia § 49 ods. 2 a 3 zákona č. 222/2004 Z. z. a neoprávnené odpočítanie DPH v celkovej výške XXX.XXX,XX €, ktorá pozostávala z faktúr: - č. VERFV XX/XXXX zo dňa 30.11.2013, základ dane v sume XXX.XXX,XX €, DPH je vo výške XXX.XXX,XX €, za predaj bytu č. XX-XX v objekte River Park, - č. O zo dňa 07.11.2013, v celkovej sume XXX,XX €, z toho DPH je vo výške XX,XX eura, za kolky na vklad do katastra, predaj bytu č. XX-XX, - č. J zo dňa 22.11.2013, v celkovej sume XXX,XX €, z toho DPH je vo výške XX,XX eura, za služby a správu bytov v Bloku F v objekte River Park. 50. Z ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/, § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. vyplývajú hmotnoprávne podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré mu boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom DPH (t.j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia). Na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú bez ďalšieho predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.2.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.1.2013). Správny súd poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.09.2016, sp. zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014 zo dňa 17.09.2015, sp. zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, podľa ktorých uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. 51. Pre právne posúdenie tohto sporu je dôležité uviesť, že obchod je spojovací medzičlánok medzi rôznymi hospodárskymi odvetviami zameranými na uskutočňovanie obehu tovaru. Obchod predstavuje výmenu produktov (statkov, výrobkov, tovaru a služieb) formou kúpy a predaja. Správny súd pri obchodnej činnosti prízvukuje ekonomickú analýzu a zdôvodnenie opodstatnenosti relevantných obchodných transakcií. Správca dane môže uznať odpočítanie DPH iba v prípade splnenia zákonných podmienok ustanovených v zákone č. 222/2004 Z. z. Jednoznačne platí, že je možné odpočítať daň z prijatých tovarov a služieb len vtedy, ak sa tieto použijú na zdaniteľné obchody, ktoré aj platiteľ zdaní. Platiteľ dane musí svoj zámer použitia prijatého plnenia preukázať a tento zámer musí byť pri zrejmý už v čase vzniku práva na odpočet. Vzhľadom na uvedené daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť zámeru použitia zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia (kúpa nehnuteľnosti) a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z.), ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ. 52. Správny súd v tomto kontexte poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených. Avšak nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Plnenia, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a hospodársku činnosť v zmysle čl. 2 bodu 1, čl. 4 a čl. 5 ods. 1 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.5.1977, ak spĺňajú objektívne kritériá bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, a/ alebo prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom platiteľom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.3.2011, rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics a C-484/03 Bond House). 53. Subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, bod 51; vo veci C-384/04, bod 33). Inými slovami, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby daňový subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky zo dňa 27.9.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj zo dňa 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). Ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka tovaru alebo služby je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, bod 61). Určenie opatrení, ktoré možno v tom-ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho- ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft. a Pétér Dávid). Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t. j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.2.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.1.2013). 54. Súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa preukáže, že platiteľ dane sa svojou participáciou (kúpou) zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Bolo na žalobcovi (on mal dôkazné bremeno), aby preukázal, že vynaložil adekvátne úsilie a prijal všetky opatrenia, a ktoré možno od neho rozumne požadovať a ktoré by účinne viedli k tomu, aby nebol súčasťou fiktívneho obchodu, ktorého účelom bolo získať(neoprávnene) nadmerný odpočet DPH (účasti na daňovom podvode). Osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Z toho dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. Obchod, o existencií ktorého svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality DPH žalobcom. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí nevyplýva, že by správne orgány od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od iného daňového subjektu (svojho subdodávateľa, resp. odberateľa). Správca dane mal právo preveriť existenciu obchodu, príp. odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení o skutočnom vykonaní deklarovaného zdaniteľného obchodu. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že dodaný tovar aj skutočne bol dodaný tak, ako to deklaroval. Toto však neučinil. 55. Preverením označených faktúr a rozsiahlym šetrením vykonal správca dane nie len tzv. formálnu kontrolu, ale skúmal aj ekonomickú reálnosť deklarovanej transakcie. Správca dane dôvodne vychádzal z premisy, že nárok na odpočet dane je podmienený nevyhnutnosťou priameho a bezprostredného vzťahu medzi príslušným tovarom alebo službami a uskutočnenými zdaniteľnými transakciami. Z listinných dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise skutočne vyplýva minimálne vykonávanie ekonomickej činnosti žalobcu do času nadobudnutia nehnuteľností a evidentný nedostatok vlastných finančných prostriedkov na kúpu označených nehnuteľností (žalobca je platiteľom DPH od 06.10.2010, v roku 2013-2015 nemal zamestnancov, podľa predloženej nájomnej zmluvy na parkovacie miesta a sklad správcovi dane až od 04.12.2014 prenajímal štyri parkovacie miesta a pivnicu, ktorá slúži ako skladovací priestor a je príslušenstvo bytu, personálne prepojenej spoločnosti GENERIX, a.s.) - pri daňovej kontrole žalobca preukazoval, že kúpu nehnuteľností uhradil finančnými prostriedkami z úveru vo výške 500.000,40 € poskytnutého od J&T Banky, a.s. a z pôžičky vo výške 320.000,00 € od spoločnosti GENERIX GROUP LTD., Londýn, ktorá je so žalobcom personálne prepojená prostredníctvom Ing. Pavla Vengloviča a od 28.03.2015 je jediným spoločníkom žalobcu - žalobca nepreukázal ani svoje zdroje na splácanie dlhu voči veriteľom každý mesiac minimálne 10.000,00 €, rovnako jeho všeobecné vyjadrenia o používaní nehnuteľností na zdaniteľné plnenia, prenajatie parkovacích miest personálne prepojenej obchodnej spoločnosti, deklarovanie zámeru predloženou Zmluvou o budúcej zmluve o prenájme bytu spoločnosti DAVERA a.s. zo dňa 11.11.2014, ktorá nebola funkčnou spoločnosťou a postupné dokladanie dokladov ku kontrole preukazovali, že správca dane prijal správne závery vzhľadom k zistenému skutkovému stavu. Podnikateľský zámer z 13.05.2014 bol ďalším dôkazom, že žalobca nemal v čase nadobudnutia nehnuteľností - november/2013 žiadny plán na ich využívanie. „Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako všeobecnej nepriamej dane je, že podnikateľ musí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH. DPH je súčasťou ceny, čo zároveň na každom výrobnom a dodávateľskom stupni odráža jej nevyhnutnú proporcionalitu k nadobúdacej cene, preto je ňou zdaňovaný každý predaj tovaru a služieb v každej fáze výroby a distribúcie. Platiteľ si môže od dane, ktorú má odviesť štátu z vykonaného obratu, odpočítať daň, ktorú mu pri nákupe tovarov a služieb účtoval iný platiteľ ako súčasť ceny. Tento princíp sa však neuplatňuje bez toho, aby platiteľ použil kúpený tovar na ďalšie svoje zdaniteľné plnenia v rámci výkonu jeho ekonomickej činnosti za účelom dosahovania pravidelného príjmu z podnikania. To znamená, že predmetný hmotný majetok, a to vzhľadom na jeho obvyklé použitie, by mal byť platcom DPH využívaný na činnosti spojené s dosahovaním pravidelného príjmu z jeho hospodárskej činnosti.“ (rozsudok NS SR spis. zn. 3Sžf/108/2014 zo dňa 23.11.2015). Vychádzajúc z citovanej judikatúry, zámer žalobcu ako platiteľa dane použiť kúpené nehnuteľnosti musel byť preukázateľne zrejmý v čase vzniku práva na odpočítanie dane, aby bolo nespochybniteľné, že toto plnenie sa viaže k uskutočneniu planenia, s ktorým je spojený nárok na odpočet dane. 56. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane, súd poznamenáva, že nie je úlohou daňových orgánov odstraňovať rozpory vzniknuté v rámci šetrenia správcu dane, ktorým sa overuje pravdivosť tvrdení žalobcu, ako aj pravdivosť skutočnosti uvedených na dokladoch predložených žalobcom. Je povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z daňových dokladov preukázať relevantnými dôkazmi, že nim uplatnený nárok bol oprávnený. Dôkazná povinnosť správcu dane spočíva až v overení pravdivosti tvrdení daňového subjektu. Pokiaľ daňový subjekt spoľahlivo nepreukáže pravdivosť svojich tvrdení, nemôže mu byť uznané právo na odpočítanie dane. Právo na odpočítanie dane z tovaru vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Právo na odpočítanie dane teda vzniká len za predpokladu, že tovar bol i skutočne dodaný a dodanie daňovým subjektom náležite preukázané. Pri posudzovaní správnosti daňového priznania sa nemôže vychádzať len z faktúr a iných písomností ale k tomuto účelu musí byť vykonané dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry a písomnosti odrážajú v skutočnosti a či majú i obsahový podklad. Ani doklady so všetkými požadovanými náležitosťami nemusia byť dostatočným podkladom pre uznanie práva odpočítať daň, ak nie je preukázané, že skutočne k uskutočneniu zdaniteľného obchodu došlo tak, ako je na daňových dokladoch deklarované. Nie je úlohou ani povinnosťou daňových orgánov preukazovať v skutočnosti tvrdené daňovým subjektom, táto povinnosť spočíva len na daňovom subjekte. V danom prípade vznikli v rámci daňovej kontroly u správcu dane dôvodné pochybnosti opravdivosti žalobcom predložených dokladov a o skutočnostiach v týchto dokladoch uvedených. Správca dane umožnil žalobcovi uvedené pochybnosti odstrániť, z dôkazov predložených žalobcom však o odstránení pochybnosti nemožno hovoriť. 57. Podľa názoru správneho súdu správca dane a žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného bremena v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ (rozhodnutia citované vyššie). Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca v žalobe namietal rovnaké skutočnosti, ktoré namietal už v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane. Žalovaný sa v rozhodnutí napadnutom žalobou podrobne vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami, svoje závery náležite a zrozumiteľne odôvodnil, pričom súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje. Zámer žalobcu ako platiteľa dane použiť kúpené nehnuteľnosti nebol preukázateľne zrejmý v čase vzniku práva na odpočítanie dane, aby bolo nespochybniteľné, že toto plnenie sa viaže k uskutočneniu planenia, s ktorým je spojený nárok na odpočet dane. Súd okrem procesného pochybenia spočívajúceho v neoboznámení žalobcu so zisteniami správcu dane pred vydaním protokolu, kedy nové vydanie protokolu a ukončenie kontroly doručením protokolu a vydanie nového rozhodnutia, by nemohlo privodiť žalobcovi výhodnejšie rozhodnutie pri priznaní práva na odpočítanie dane - nezistil žiadne porušenia zásad daňového konania, daňové orgány vykonali riadne dokazovanie, v zodpovedajúcom rozsahu, náležite zistili skutkový stav veci a žalovaný v napadnutom rozhodnutí prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom naň kladené náležitosti a je riadne odôvodnené. Žalovaný sa v rozhodnutí vyrovnal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu, podrobne rozobral predložené dôkazy aj skutkový stav, ktorý správne právne vyhodnotil. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane, je vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol. 58. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 v spojení s §175 ods.1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 59. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).