Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/128/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201026 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1016201026.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členov senátu JUDr. Andrey Kriškovej a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: V.. N. C., H. I. O.. Č.. XXXX/XX, XXX XX C., zastúpený: JUDr. Marián Ďurina, advokát, so sídlom Sibírska ul. č. 4, 831 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova ul. č. 8, 832 47 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Č.: SEĽUZ-4-38-2/2016-OdSP zo dňa 23.05.2016, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Ministerstvo obrany SR Č.: SEĽUZ-4-38-2/2016-OdSP zo dňa 23.05.2016 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. V zákonnej lehote podanou žalobou došlou dňa 13.06.2016 na tunajší súd sa domáhal žalobca zrušenia rozhodnutia žalovaného Č.: SEĽUZ-4-38-2/2016-OdSP vydaného dňa 23.05.2016 vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania náhrady trov konania. Krajský súd v Bratislave ako správny súd uznesením č. k. 6S/128/2016 - 53 zo dňa 09.05.2017 prerušil konanie do právoplatného skončenia veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3 Komp/1/2016. Priebeh administratívneho konania a rozhodnutia správnych orgánov. 2. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že žalobca podal dňa 15.10.2013 Sociálnej poisťovni žiadosť o priznanie starobného dôchodku a táto písomnosťou zo dňa 14.08.2014 predmetnú žiadosť postúpila na rozhodnutie Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia (ďalej len VÚSZ), ktorý písomnosťou zo dňa 27.08.2014 predmetnú žiadosť žalobcu vrátil Sociálnej poisťovni, ústredie. Sociálna poisťovňa opätovne predmetnú žiadosť žalobcu dňa 18.01.2016 postúpila VÚSZ. 3. Prvostupňový správny orgán - VÚSZ vydal vo veci konania o priznanie starobného dôchodku žalobcovi rozhodnutie číslo: VÚSZ - XXXXXXXXXXXXXX/XXXX zo dňa 03.03.2016, ktorým konanie o priznanie starobného dôchodku žalobcovi zastavil podľa § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, dôvodiac tým, že nie je príslušným orgánom na predmetné konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu. Uviedol, že dňa 18.01.2016 mu bola opätovne postúpená Sociálnou poisťovňou žiadosť žalobcu o priznanie starobného dôchodku. Konanie o žiadosti o priznanie starobného dôchodku žalobcu bolo začaté podaním žiadosti žalobcu doručenej VÚSZ 18.01.2016 za účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z., o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 328/2002 Z. z.), ktorý vylučoval použitie ust. § 130 až 145 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 100/1988 Zb.), t. j. hmotnoprávnych a procesnoprávnych ustanovení. Konštatuje, že VÚSZ bol príslušný rozhodnúť o dávke starobného dôchodku žalobcu v období od 01.02.1995 do 30.04.1998, kedy si však žalobca žiadosť o priznanie starobného dôchodku nepodal a preto v súčasnosti nie je oprávneným orgánom na posúdenie splnenia hmotnoprávnych podmienok vzniku nároku na starobný dôchodok a jeho výplatu a ani na vydanie rozhodnutia o priznaní alebo nepriznaní starobného dôchodku (podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov - ďalej len zákon č. 461/2003 Z. z. a zákona č. 100/1988 Zb.). 4. V dôsledku žalobcom podaného odvolania zo dňa 12.02.2012 voči v predchádzajúcom bode tohto rozsudku uvedeného správneho rozhodnutia VÚSZ vo veci rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím Č.: SEĽUZ-4-38-2/2016-OdSP zo dňa 23.05.2016, odvolanie zamietol a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie. Po stručnom opise priebehu správneho konania a prvostupňového rozhodnutia žalovaný vyjadril názor, že právomoc VÚSZ na rozhodnutie o starobnom dôchodku žalobcu by bola daná vtedy, ak by tento požiadal o priznanie a vyplácanie starobného dôchodku, na výplatu ktorého by mu vznikol nárok splnením podmienok ustanovených v § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. počas účinnosti tohto zákona a tento starobný dôchodok by mu bol aj skutočne vyplácaný. 5. Príslušnosť VÚSZ v prípade žalobcu nie je daná, čo je podporené aj skutočnosťou, že doba trvania služobného pomeru vojaka z povolania, za ktorú žiadal žalobca priznať starobný dôchodok už bola zhodnotená a bola premietnutá do priznaného a vyplácaného dôchodku podľa zákona č. 328/2002 Z. z.. Žaloba. 6. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného za nezákonné, pričom z obsahu žaloby vyplývala námietka nesprávneho právneho posúdenia veci. 7. Taktiež žalobca namietal nesprávne znenie poučenia v napadnutom rozhodnutí žalovaného - absencia uvedenia lehoty na súdny prieskum a uvedenie príslušného súdu. 8. Žalobca v ďalšom poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, v ktorom sa tento stotožnil s názorom prvostupňového správneho orgánu - VÚSZ vyjadreného v prvostupňovom rozhodnutí o tom, že tento nie je kompetentný žiadosť žalobcu o priznanie starobného dôchodku riešiť podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb., pretože od 01.05.1998 sa na sociálne zabezpečenie vojakov nepoužijú ustanovenia § 130 až 145 zákona č. 100/1988 Zb. a aj v súlade s ust. § 143a zákona č. 328/2002 Z. z. dal do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 26Sd/12/2014 zo dňa 15.05.2014, prejednávajúci jeho žalobu a ktorým bolo zrušené rozhodnutie Sociálnej poisťovne a bolo zdôraznené, že jeho žiadosť má Sociálna poisťovňa postúpiť VÚSZ, ktorý je oprávnený podľa § 142 ods. 4 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. vec posúdiť a rozhodnúť. 9. Žalobca uviedol, že celkom odslúžil a odpracoval 52 rokov a 81 dní - 13 665 dní v ozbrojených silách a 5 396 dní v civile a domnieva sa, že splnil podmienku trvania doby poistenia pre nárok na starobný dôchodok. 10. Replikou podanou na správny súd dňa 19.09.2016 žalobca zaujal stanovisko k vyjadreniu žalovaného k žalobe a zotrval na svojom postoji. Vyjadrenie žalovaného. 11. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 18.05.2015 a žiadal ju ako nedôvodnú zamietnuť. V úvode vyjadrenia odpísal celý priebeh správneho konania predchádzajúci vydaniu preskúmavaných rozhodnutí a následne po stručnom opise obsahu žaloby sa vyjadril k vzneseným žalobným námietkam. 12. Na námietku zmätočného poučenia uviedol, že poučenie v napadnutom rozhodnutí ako aj poučenie v prvostupňovom správnom rozhodnutí obsahovali všetky zákonné náležitosti a žalobcom vyčítané nedostatky nie sú náležitosťami poučenia rozhodnutia podľa Správneho poriadku. 13. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobca požiadal o priznanie starobného dôchodku, pričom podľa § 81 ods. 3 písm. b) zákona č. 328/2002 Z. z. príslušné dávky výsluhového zabezpečenia priznáva a vypláca VÚSZ, ktorý môže priznať dávku len uvedenú v tomto zákone, pričom starobný dôchodok nie je uvádzaný ako dávka v § 30 predmetného zákona. Na základe žiadosti žalobcu zo dňa 16.06.1994 mu bol VÚSZ priznaný výsluhový príspevok, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok. 14. Poukázal na to, že podľa § 103 ods. 1 bod 1, 2, 3 a ods. 2 zákona č. 114/1998 Z. z. sa na sociálne zabezpečenie vojakov nepoužívajú ustanovenia § 130 až 145 zákona č. 100/1988 Z. z. Podľa § 125 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. výsluhové dôchodky priznané a vyplácané podľa § 89 ods. 2 a 3, § 91, § 92 ods. 2 a § 94 zákona č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 114/1998 Z. z.) sa odo dňa účinnosti tohto zákona (01.07.2002) považujú za výsluhové dôchodky podľa tohto zákona. Na výplatu týchto dôchodkov je príslušný útvar sociálneho zabezpečenia ministerstva alebo VÚSZ. 15. Potom žalovaný konštatoval, že je zrejmé, že výsluhové príspevky (§ 33 ods. 1 písm. c/ zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov - ďalej len zákon č. 76/1959 Zb.) ako aj starobné dôchodky (§ 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb.) sa od účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. považujú za výsluhové dôchodky podľa tohto zákona. V zmysle § 143a bodu 1, 2 zákona č. 328/2002 Z. z. sa od 01.07.2002 na sociálne zabezpečenie vojakov nepoužijú ustanovenia § 130 až 145 zákona č. 100/1988 Z. z. 16. Žalovaný poukázal, že došlo k diferenciácii medzi výsluhovým príspevkom priznaným podľa § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 76 /1959 Zb. a starobným dôchodkom priznaným podľa § 132 zákona č. 100/1988 Z. z., ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok a ktorý bol tiež pretransformovaný do výsluhového dôchodku. 17. Zastával názor, že VÚSZ nie je oprávneným orgánom na posúdenie splnenia hmotnoprávnych podmienok vzniku nároku žalobcu na starobný dôchodok a jeho výplatu, a to podľa zákona č. 100/1988 Zb. ako aj podľa zákona č. 461/2003 Z. z. a teda ani na rozhodnutie o priznaní, príp. nepriznaní starobného dôchodku, a to s poukázaním na deň uplatnenia nároku žalobcom (18.01.2016). Citujúc rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9SO/157/2014 zo dňa 24.02.2016, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že dňom 01.05.1998 zanikla právomoc VÚSZ rozhodnúť o priznaní starobného dôchodku (§ 142 ods. 4 písm. a/ zákona č. 100/1988 Zb. v spojení s § 103 bod 2 zákona č. 114/1998 Z. z.) VÚSZ bol príslušný rozhodovať o starobnom dôchodku žalobca odo dňa splnenia podmienok nároku žalobcu na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. do 30.04.1998 (t. j. deň pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 114/1998 Z. z.). Žalobca však v tomto rozhodnom období mu neadresoval žiadnu žiadosť týkajúcu sa priznania nároku na starobný dôchodok a konanie podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. ani nezačalo. 18. Podaním zo dňa 11.01.2018 žalovaný zaujal spolu s poukazom na staršiu judikatúru Najvyššieho súdu SR rozsiahle nesúhlasné stanovisko k rozsudku kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Komp/1/2017 zo dňa 11.10.2016. Posúdenie skutkových tvrdení a právnej argumentácie. 19. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní konanom za prítomnosti oboch procesných strán a dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. 20. Žaloba bola podaná tunajšiemu súdu počas platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku - O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorý v piatej časti upravoval problematiku súdneho preskúmania rozhodnutí orgánov verenej správy. Tento zákon bol v časti týkajúcej sa správneho súdnictva s účinnosťou od 01.07.2016 nahradený Správnym súdnym poriadkom - SSP. Obidva tieto zákony obdobne upravujú otázky vymedzenia rozsahu rozhodnutí správnych orgánov, ktoré podliehajú súdnemu preskúmaniu na návrh účastníka správneho konania. 21. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 22. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 23. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 24. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 25. Podľa § 491 ods. 2 SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 26. Podľa § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v citovanom znení v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu z nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, o nároku na úpravu dôchodku z dôvodu jediného zdroja prijmú, o nárokoch na náhradu škody spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, o nároku zamestnanca z pracovného pomeru, ktoré sa uspokojovali z garančného fondu (ďalej len "peňažná náhrada") a o nároku na podporu v nezamestnanosti, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, a o priznaní, odňatí alebo zmene sumy dávky, náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania alebo podpory v nezamestnanosti za obdobie pred i. januárom 2004, aj keď o uvedenej dávke, náhrade škody, peňažnej náhrade alebo podpore v nezamestnanosti už bolo právoplatne rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými. 27. Podľa § 94 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. nárok na výplatu dávky vzniká splnením podmienok ustanovených pre vznik nároku na dávku a jej výplatu a podaním žiadosti o priznanie alebo vyplácanie dávky, pokiaľ nie ustanovené, že taká žiadosť nie je potrebná. 28. Podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. vojak z povolania má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň 55 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií. 29. Podľa § 142 ods. 4 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. o dávkach dôchodkového zabezpečenia rozhodujú, pokiaľ ide o vojakov z povolania Česko-slovenskej armády, Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. 30. Podľa § 143 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. vojak z povolania Československej armády podáva žiadosť o dávku dôchodkového zabezpečenia na Vojenskom úrade sociálneho zabezpečenia; to platí aj vtedy, keď žiadosť o dávku dôchodkového zabezpečenia podáva občan, ktorý bol vojakom z povolania Československej armády, a iný oprávnený, ak rozhodnúť o tejto dávke je príslušný Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. 31. Podľa § 143a zákona č. 328/2002 Z. z. v citovanom znení od 1. júla 2002 sa na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov nepoužijú § 130 až 145 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. 32. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu v rozsahu a dôvodov vyplývajúcich z podanej žaloby (nesprávneho právneho posúdenia veci). 33. Súd nepovažuje za dôvodnú námietku nesprávneho poučenia v napadnutom rozhodnutí žalovaného. Predmetné rozhodnutie v poučení obsahuje všetky v zmysle § 47 Správneho poriadku ustanovené zákonné náležitosti, poučenie rozhodnutia správneho orgánu nemusí obsahovať údaj o lehote súdneho prieskumu ani označenie príslušného správneho súdu. 34. Podstatnou otázkou prejednávanej veci je určenie, ktorý orgán verejnej správy (Sociálna poisťovňa, resp. VÚSZ) je v prípade žalobcu kompetentný na uskutočnenie administratívneho konania a vydanie rozhodnutia o jeho žiadosti o priznanie starobného dôchodku. Táto sporná otázka bola doposiaľ rozdielne vykladaná aj súdnou praxou - správnymi súdmi SR ako aj Najvyšším súdom SR. Dlhodobo pretrvávajúca nejednotnosť právneho výkladu však bola odstránená rozhodnutím kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR vydaným rozsudkom sp. zn. 3 Komp/1/2016 zo dňa 11.10.2017, ktorý podal komplexný a obsiahly výklad všetkých na vec aj v tomto konaní sa vzťahujúcich zákonných ustanovení (zákona č. 100/1988 Zb., zákona č. 461/2003 Z. z., zák. č. 328/2002 Z. z., resp. zákona č. 114/1998 Z. z.), z ktorých vyvodil jednoznačný záver o povinnosti VÚSZ na vykonanie administratívneho konania o podanej žiadosti žalobcu vo veci jeho starobného dôchodku. 35. Súd v ďalšom len poukazuje na odôvodnenie vyššie uvedeného rozsudku kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR a uvádza, že zákonné rozdelenie pôsobnosti rozhodovať v oblasti sociálnej agendy bolo v minulosti upravené prostredníctvom Piatej časti zák. č. 100/1988 Zb., pričom v súčasnosti je táto oblasť sociálnych vecí regulovaná novými právnymi úpravami - všeobecnou právnou úpravou zakotvenou v zákone č. 461/2003 Z. z. ako aj viacerými špeciálnymi právnymi predpismi, na prejednávajúcu vec sa vzťahujúcemu zákonu č. 328/2002 Z. z. 36. Najvyšší sud SR (vo vyššie uvedenom rozsudku sp. zn. 3 Komp/1/2016) názor žalovaného o výslovnom vylúčení aplikácie Piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. na prejednávanú vec nepovažuje za správny a právne udržateľný. Najvyšší súd SR v súvislosti s výkladovým rozporom označil za otázku zásadného právneho významu výklad ustanovenia § 259 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z., z ktorého obsahu a systematického zaradenia v štruktúre zákona (súčasťou Ôsmej časti Prechodné ustanovenia) dospel k záveru, že je nepochybné, že ide o prechodné ustanovenie, ktoré rieši vplyv prijatého zákona na právne vzťahy upravené doterajšími právnymi predpismi vrátane legislatívnej situácie, ak časť právneho predpisu má mať časovo obmedzenú platnosť (napríklad Svák, J. a Kuklíš, P., Teória a prax legislatívy). Ďalej uvedené prechodné ustanovenie nepochybne uprednostňuje pre konania o skôr vzniknutom (časovo obmedzené dátumom do 01.01.2004) nároku na dávku a jej výplatu z dôchodkového zabezpečenia tak, ako je tomu aj v prejednávanej veci, použitie predpisov účinných do 31.12.2003 na rozhodnutie vo veci. 37. Najvyšší sud SR v predmetnom rozsudku k prezentovanej argumentácii žalovaného o tom, že s odkazom najmä na ustanovenie § 103 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z. z. nie je možné aplikovať Piatu časť zákona č. 100/1988 Zb. v rozmedzí ustanovení § 130 až 145 (danú časť zákona považuje žalovaný za zrušenú) na prejednávanú vec poukázal na to, že ustanovenie § 103 je systematicky zaradené do Šiestej časti zákona č. 114/1998 Z. z. označenej ako Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia s rubrikou Záverečné ustanovenia. Napriek zaužívanej legislatívnej technike, že takto označené ustanovenia zákonodarca prednostne využíva na zrušenie doterajších predpisov spolu s oznámením časového okamihu vstupu návrhu zákona do účinnosti (čl. 6 ods. 5 až 7 Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov č. 19/1997 Z. z.) pre Najvyšší súd SR z textu ustanovenia (viď slovné spojenie „sa na sociálne zabezpečenie vojakov nepoužijú“) vyplynul jednoznačný záver, že zákonodarca nesledoval zrušenie výslovne určenej časti zákona č. 100/1988 Zb., ale naopak ich aplikáciu nepripustil na sociálne zabezpečenie vojakov v zmysle dotknutého zákona, t. j. zákona č. 114/1998 Z. z. Rozsah sociálneho zabezpečenia pritom zákonodarca na účely zákona č. 114/1998 Z. z. vymedzil prostredníctvom ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z. z. pod písmenami a) a ž d), a to s účinkami „pro fuluro“ pre sociálne zabezpečenie vojakov vzniknuté po účinnosti a podľa zákona č. 114/1998 Z. z. 38. Obdobné potvrdzujúce závery (uvedené v bode 37 tohto rozsudku) pre predchádzajúci právny názor, vyplývajú aj pre aplikáciu ustanovení § 143a zákona č. 328/2002 Z. z. Opätovne aj v tomto prípade uvedené ustanovenie § 143a je systematicky zaradené do Druhej hlavy Ôsmej časti zákona č. 328/2002 Z. z. s tou výnimkou, že rozsah adresátov sa rozšíril aj na policajtov a označenie sa spresnilo na Prechodné ustanovenia. Potom pre Najvyšší súd SR aj z tohto textu ustanovenia (opätovne sa dáva do pozornosti slovné spojenie „sa na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov nepoužijú“') vyplýva jednoznačný záver, že zákonodarca nesledoval zrušenie časti zákona č. 100/1988 Zb. výslovne vymedzenej ustanoveniami § 130 až 145, ale naopak ich aplikáciu nepripustil na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov v zmysle dotknutého zákona, t. j. zákona č. 328/2002 Z. z. Pričom rozsah sociálneho zabezpečenia dotknutý citovaným prechodným ustanovením zákonodarca na účely uvedeného zákona č. 328/2002 Z. z. vymedzil prostredníctvom ustanovenia § 1 ods. 1 pod písmenami a) až d), a to s účinkami „pro futuro“, v prejednávanej veci pre sociálne zabezpečenie vojakov vzniknuté po účinnosti a podľa zákona č. 328/2002 Z. z. 39. Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd SR vyjadril záver, že sa nemohol stotožniť s argumentáciou žalovaného, že Piata časť zákona č. 100/1988 Zb. vo vymedzenej časti je na prejednávanú vec neaplikovateľná. 40. Potom pre Najvyšší súd SR aj z tohto textu ustanovenia (opätovne sa dáva do pozornosti slovné spojenie „sa na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov nepoužijú“') vyplýval jednoznačný záver, že zákonodarca nesledoval zrušenie časti zákona č. 100/1988 Zb. výslovne vymedzenej ustanoveniami § 130 až 145, ale naopak ich aplikáciu nepripustil na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov v zmysle dotknutého zákona, t. j. zákona č. 328/2002 Z. z. Rozsah sociálneho zabezpečenia dotknutý citovaným prechodným ustanovením zákonodarca na účely uvedeného zákona č. 328/2002 Z. z. vymedzil prostredníctvom ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. pod písmenami a) až d), a to s účinkami „pro futuro“, v prejednávanej veci pre sociálne zabezpečenie vojakov vzniknuté po účinnosti a podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Takýto záver pokladal Najvyšší súd SR za platný pre všetky ustanovenia citované žalovaným na podporu svojho nesúhlasného postoja tak so zákonom č. 114/1998 Z. z. ako aj zákonom č. 328/2002 Z. z. 41. Ďalej Najvyšší súd SR vychádzal zo záveru, že žalobca podmienky na vznik nároku na dávku a výplatu starobného dôchodku mal splniť pred 01.01.2004. Z prechodného ustanovenia § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. potom vyplýva, že na konanie o tomto nároku (viď žiadosť žalobcu z 15.10.2013 podanú pôvodne Sociálnej poisťovni, postúpenú VÚSZ) sa musí aplikovať relevantné ustanovenia zákona č. 100/1988 Zb. 42. Najvyšší súd SR prijal záver, že kompetenčné ustanovenie § 142 ods. 4 písm. a) v spojení s § 43 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. jednoznačne zakladajú pôsobnosť VÚSZ vykonať administratívne konanie o podanej žiadosti vo veci starobného dôchodku žalobcu, ktorá je spôsobilým predmetom administratívneho konania o nej. Takto sformulované závery nevybočujú ani z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. 10So/l20/2014 zo dňa 30.09.2015). 43. Potom na základe takéhoto stanoviska kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR je nevyhnutné, aby súd prijal ako jediný právne relevantný záver o tom, že keďže žalobca podal svoju žiadosť o priznanie starobného dôchodku dňa 15.10.2013 (pôvodne adresovanú Sociálnej poisťovni) ide o žiadosť, o ktorej má povinnosť uskutočniť administratívne konanie VÚSZ a podľa jeho výsledkov prijať rozhodnutie o priznaní/nepriznaní starobného dôchodku žalobcovi. Preto žalovaný v napadnutom rozhodnutí (ako aj VÚSZ) vec nesprávne právne posúdil, keď rozhodol o zastavení konania o žiadosti žalobcu dôvodiac tým, že VÚSZ nie je príslušným orgánom na predmetné konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu. 44. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd uznal za dôvodnú vznesenú námietku nesprávneho právneho posúdenia veci a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym záverom súdu (§ 191 ods. 6 SSP) a bude jeho povinnosťou vo veci konať a vydať nové rozhodnutie a toto náležite odôvodniť. Zároveň súd musí konštatovať celkom zjavnú a nijako neospravedlniteľnú ignoráciu rozsudku kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Komp/1/2016 zo dňa 11.10.2017, ktorý podal jasný výklad riešiaci danú problematiku a stanovil povinnosť VÚSZ vo veci žalobcu ďalej konať. Žalovanému neprináleží v tomto súdnom konaní (a ani inom s obdobným predmetom konania) polemizovať a vyvracať tento aj pre neho celkom zrozumiteľne formulovaný právny názor Najvyššieho súdu SR, ale mal by ho plne rešpektovať a podľa neho aj postupovať. Po zverejnení vyššie uvedeného rozsudku kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR a oboznámení sa žalovaným s ním je potrebné postup žalovaného v prejednávanej veci označiť za svojvoľný, nezákonný a nezlučiteľný s fungovaním a činnosťou orgánu verejnej moci v právnom štáte. 45. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok priznaný, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. 46. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).