Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/143/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201141 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Peťovská PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1016201141.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Jeannette Hajdinovej, v právnej veci navrhovateľa: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie 1, 814 99 Bratislava, proti odporcovi: Okresný úrad Bratislava, pozemkový a lesný odbor, so sídlom Tomášikova 46, 832 05 Bratislava, za účasti: 1. Slovenský pozemkový fond - Bratislava, so sídlom Búdková 36, 817 15 Bratislava, 2. P. R., bytom Q. XXXX/XX, XXX XX T., 3. R. J., bytom R. XXXX/X, XXX XX T. v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.k. 352/93, Zn. OU-BA-PLO-2016/5043/107954/GAL zo dňa 02.06.2016, takto r o z h o d o l : Súd napadnuté rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, pozemkový a lesný odbor č.k.: 352/93, Zn. OU-BA-PLO-2016/5043/107954/GAL zo dňa 02.06.2016 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi súd n e p r i z n á v a proti odporcovi náhradu trov konania. Zúčastneným osobám v konaní súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č.k.: 352/93, Zn. OU-BA-PLO-2016/5043/107954/GAL zo dňa 02.06.2016 vo veci práva na navrátenie vlastníctva k pozemkom uplatneného na základe zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“ alebo „reštitučný zákon“) dňa 27.03.1992 oprávnenou osobou ako žiadateľom: D. J., bytom U. XX, T. (ďalej len „žiadateľ“) rozhodol tak, že žiadateľ je oprávnenou osobou v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 229/1991 Zb. a spĺňa podmienky uvedené v ust. § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona, nakoľko vlastníctvo k uplatneným pozemkom prešlo na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Ďalej rozhodol, že vzhľadom na skutočnosť, že pozemok je vo vlastníctve povinnej osoby SR - Hlavného mesta SR Bratislava, Primaciálne námestie 1, Bratislava v podiele 1/1 k celku zapísanom na LV č. XXX pre kat. úz. C., v zmysle ust. § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., pozemok v súlade s ust. § 5 ods. 1 a 2 tohto zákona je možno vydať, a preto žiadateľovi ako oprávnenej osobe priznal vlastnícke právo v pôvodnom kat. úz. C., v súčasnosti kat. úz. C. v podiele 1/1 k celku k nehnuteľnostiam: Parcela reg. C KN Výmera v m2 Druh pozemku v reg. C KN LV č. PK parc. č. (parc. č. podľa LV) Druh pozemku v PK XXX/XX XXX/XX XXX/XX XXX XXX XXX ostatné plochy ostatné plochy ostatné plochy XXX XXXX (XXX/ X) XXXX (XXX/X) XXXX (XXX/XX) Roľa Roľa Roľa podľa geometrického plánu č. 10271/2015 zo dňa 30.03.2016 v katastrálnom území Dúbravka vyhotoveného spoločnosťou IGK s.r.o., Kozmonautická 5, 821 02 Bratislava v zastúpení O.. H. R., úradne overeného Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom dňa 13.04.2016 pod č. 700/2016. Ďalej odporca rozhodol, že vzhľadom na skutočnosť, že pozemky sú vo vlastníctve právnických osôb, ktoré nie sú povinnými osobami v zmysle ust. § 5 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. a sú zastavané, pozemky v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) a d) zákona nie je možné vydať, a preto navrhovateľovi ako oprávnenej osobe priznal právo na náhradu v kat. úz. C. v podiele 1/1 k celku na nehnuteľnosti: PK vložka č. PK parc. č. Celková výmera v m2 Z toho výmera určená k náhrade v m2 Druh pozemku XXX XXX XXXX XXXX XXXX XX XXX XX roľa lúka Oprávnenej osobe odporca uložil povinnosť podľa § 6 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. vrátiť ekvivalentnú časť kúpnej ceny vo výške 429,79 eur (12948,00 Sk, konverzný kurz = 30,1260 Sk/1 euro), ktorú prevzali pôvodní vlastníci nehnuteľnosti do 90 dní po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia do Štátnej pokladnice na účet vedený v Národnej banke Slovenska tak, ako bol vo výrokovej časti v bode VI. identifikovaný. Odporca svoje rozhodnutie založil na tom skutkovom základe, že v správnom konaní mal preukázané, že D. J. ako oprávnená osoba a dedič po rodičoch pôvodných vlastníkoch I. J., rodenej P. a E. J., ktorých úmrtie bolo preukázané dedičským rozhodnutím Štátneho notárstva Bratislava zo dňa 31.05.1962, č. D739/62 a č. D 486/68-17 zo dňa 28.06.1968 si uplatnil na Pozemkovom úrade Bratislava - mesto (ďalej len PÚ-BA“), ako právneho predchodcu OÚBA PLO prostredníctvom Obvodného súdu Bratislava IV nárok na vydanie nehnuteľnosti pozemkov PK parc. č. XXXX a XXXX vedené na H. č. XXX, kat. úz. C.. Odporca opierajúc sa vo svojom právnom názore o viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktoré v odôvodnení rozhodnutia citoval, mal za to, že na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že vlastníctvo predmetných nehnuteľností PK parc. č. XXXX a XXXX kat. úz. C. vedených na H. č. XXX prešli z pôvodného vlastníka v podiele 1/1 vo výmere 1744 m2 na štát kúpnou zmluvou zo dňa 24.02.1971 uzatvorenou medzi D. J., ako predávajúcim a Národným výborom hl. mesta Bratislavy v zastúpení INVESTING-om, podnikom pre investičnú výstavbu mesta Bratislavy uzatvorenou v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, čím sú splnené podmienky definované v § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb. a vzhľadom na skutočnosť, že pozemok je vo vlastníctve povinnej osoby Hlavného mesta SR Bratislavy v zmysle ust. § 5 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., pozemok v súlade s ust. § 6 ods. 1 reštitučného zákona je možné vydať v časti vo výmere 1481 m2 a v časti výmery 263 m2 vlastníctvo k pozemkom nemožno navrátiť vzhľadom na § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb., nakoľko predmetné pozemky boli po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavané. Výrok o vrátení kúpnej ceny založil odporca na ust. § 3 ods. 5 reštitučného zákona, v zmysle ktorého oprávnená osoba je povinná po navrátení vlastníctva k pozemku zaplatiť štátu nedoplatok prídelovej ceny, za ktorú ju pôvodne získal; obdobne vrátiť kúpnu cenu alebo náhradu, ktorú jej štát alebo iná právnická osoba pri prevode pozemku vyplatila, ako aj náhradu za zhodnotenie pozemku a to v lehote, ktorú na zaplatenie určí Obvodný pozemkový úrad. V danom prípade otázka vyplatenia kúpnej ceny medzi účastníkmi konania nebola sporná. Odporca vychádzajúc z dikcie ust. § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb. skúmal otázku kumulatívneho splnenia dvoch základných podmienok pre úspešné uplatnenie reštitučného nároku a to preukázanie, že pozemok, na ktorý bol uplatnený reštitučný nárok, prešiel na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. K uvedenému vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, nariadením terénneho šetrenia jednotlivých pozemkov dňa 26.11.2015, nariadením ústneho pojednávania uskutočneného dňa 12.05.2016, na ktorých bol vypočutý pôvodný vlastník nehnuteľností D. J. (pozn. súdu: zomrelý v priebehu súdneho konania), ktorý sa vyjadril k okolnostiam uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX. Predmetom terénneho šetrenia konaného dňa 26.11.2015 bolo zistenie skutočného stavu veci a preukázanie, čo sa nachádza na PK parc. č. XXXX a XXXX kat. úz. C. v súčasnosti a zistil, že pozemky, boli dedičstvom D. J. po rodičoch, ktorí pozemok užívali ako záhradu pre svoje potreby, kde pestovali ovocie, jahody, hrušky, jablká, čerešne a zeleninu pre vlastnú potrebu, ale aj na predaj na trhovisku na prilepšenie finančnej situácie rodine. V tom čase boli v rodine dve malé deti a finančné prostriedky sa použili na zlepšenie životnej úrovne z dôvodu, že pozemok sa nachádzal v časti mesta zastavaného rodinnými domami a mal aj tento pozemok byť použitý ako stavebný pozemok pre rodinu na postavenie domu. Nikdy by žiadateľ ako oprávnená osoba, ani žiadny iný člen rodiny nepristúpil dobrovoľne k odpredaju uvedených pozemkov. K odpredaju došlo tým, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy bol na rodinu robený nátlak zo strany INVESTING-u, že ak pozemok neodpredajú, bude im vyvlastnený a pôvodný vlastník nedostane žiadnu kompenzáciu. Vrátenia svojich pozemkov sa žiadateľ domáhal už od roku 1992, kedy požiadal o vydanie nehnuteľností Generálneho investora Bratislavy (dňa 17.01.1992) a následne podal žalobu na vydanie nehnuteľnosti na Obvodný súd Bratislava IV dňa 27.03.1992, ktorá bola vedená pod sp. zn. 11C 78/92. Neriešenie žiadosti pociťoval ako krivdu, pretože na danej nehnuteľnosti sa žiadny sídliskový dom, pre ktorý účel boli pozemky vykúpené, nenachádza. K nápadne nevýhodným podmienkam ako druhej podmienky pre úspešné uplatnenie reštitučného nároku v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, ktorá má byť kumulatívne splnená popri tiesni, odporca vychádzal z ceny, za ktorú boli predmetné pozemky nachádzajúce sa v lukratívnej časti odpredané. Svoj právny názor oprel odporca v tomto smere o dva výrazné nálezy ústavného súdu vo veciach reštitučných nárokov, a to nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 127/2010 z 22.06.2010 (29/2010), ktorý odkazoval na to, že komunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony, a to osobitne s dôrazom na stranu 8 tohto nálezu, podľa ktorého ... „Z uvedeného pohľadu je podľa názoru ústavného súdu prirodzenou požiadavkou kladenou na všeobecné súdy a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných nárokoch oprávnených osôb, aby riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu pristupovali k interpretácii reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou, a naopak, brali do úvahy pre minulý režim príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy, najmä však časť sa vyskytujúcu svojvôľu vtedajších štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci. Rozhodne však pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno uvedené nedostatky pričítať na vrub oprávnenej osoby“. Ďalej poukázal odporca aj na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V konkrétnom prípade nápadne nevýhodné podmienky spočívali v tom, že trhová cena takýchto pozemkov v najlepšej lokalite mesta bola na úrovni niekoľkonásobne vyššej oproti vyhláškovej cene, ktorá bola vyplatená oprávnenej osobe, čo sa považuje za skutočnosti vyčísliteľnej i nevyčísliteľnej hodnoty, ktoré k pojmu nápadne nevýhodné podmienky patria a túto nevýhodnosť jednoznačne potvrdzujú. Podľa názoru odporcu vedomie nedostatku zákonnej ochrany vlastníckeho práva fyzickej osoby v spojitosti so sústavnými návštevami zástupcov kupujúceho, sprevádzané nátlakom a vyhrážkami, boli objektívne pôsobiacim a existujúcim stavom, ktorý na pôvodného vlastníka doliehal takým spôsobom a závažnosťou, že ho obmedzil do tej miery v slobode rozhodovania, že uzatvoril kúpnu zmluvu, ktorú by nebyť tohto stavu neuzatvoril, teda tiesňou, ktorej splnenie v tomto prípade vzhľadom na tieto uvádzané skutočnosti odporca mal za preukázané. K nápadne nevýhodným podmienkam odporca bližšie uviedol, že tieto musia objektívne existovať v dobe právneho úkonu a nemôžu spočívať len v subjektívnom cítení oprávnených a tieto je rovnako treba chápať ako podmienky poškodzujúce predávajúceho a zvýhodňujúce kupujúceho, preto pri odplatnej zmluve, ako to bolo aj v danej prejednávanej veci (kúpna zmluva), odporca posudzoval, či protihodnota, ktorú predávajúci dostal, je adekvátna hodnote predávanej nehnuteľnosti a teda či podmienky zmluvy nie sú nápadne nevýhodné. V spojitosti s týmto poukázal v odôvodnení na stranu 8 a vyčíslil hodnotu prevádzaných nehnuteľností vyhláškovo v zmysle § 14 ods. 1 vyhl. č. 47/1969 Zb., § 14 ods. 2 vyhl. č. 47/1969 Zb. aj s ohľadom na ust. § 3 ods. 1 zákona č. 43/1968 Zb. o Hlavnom meste Slovenska Bratislave účinného od 22.03.1968, podľa ktorého sa územie hlavného mesta Slovenska Bratislavy delilo na mestské obvody. Odporca pri posudzovaní nápadne nevýhodných podmienok v tejto súvislosti a týkajúcej sa pozemku PK parc. č. XXXX o výmere 1676 m2 a XXXX o výmere 68 m2 vedených na H. č. XXX kat. úz. C., za ktorých mala byť pôvodnému vlastníkovi poskytnutá cena vo výške 15,- Kčs za 1 m2 do výmery 790 m2 a 0,40 Kčs nad túto výmeru oprel svoj právny názor o nález Ústavného súdu SR č. I. ÚS 154/08-32, ktorý zdôrazňuje rozporuplný rozpor vlastníctvu, ktorý bol vyhláškovou cenou zámerne zavedený a ďalej rozvíja, že za nápadne nevýhodné podmienky považoval odporca aj skutočnosť, že kúpna cena prevádzanej nehnuteľnosti bola v čase predmetnej nehnuteľnosti vo výmere 1744 m2 ocenená síce vtedy platnou cenovou vyhláškou č. 47/1969 Zb. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľnosti, ktorá však v zmysle právneho názoru vyjadreného v tomto náleze Ústavného súdu SR, delila vlastníctvo na súkromné vlastníctvo podľa § 15 cit. vyhlášky a na osobné vlastníctvo podľa § 14 cit. vyhlášky, čím vytvárala dve skupiny vlastníkov, ktorým by patrilo rovnaké postavenie a ich vlastníckemu právu rovnaký zákonný obsah. Tento rozporuplný postoj k vlastníctvu, ktorý bol vyhláškou celkom zámerne zavedený, mal napokon za následok vznik nápadne nevýhodných podmienok pri uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy, pretože nápadne nevýhodné podmienky je potrebné chápať ako podmienky poškodzujúce predávajúceho a zvýhodňujúce kupujúceho, preto pri odplatnej zmluve (tu kúpna zmluva) odporca posudzoval, či protihodnota, ktorú predávajúci dostal, je adekvátna hodnote predávanej nehnuteľnosti a teda či podmienky zmluvy nie sú nápadne nevýhodné. Keďže za predmetnú nehnuteľnosť v čase ocenenia by trhová cena pozemku podobného charakteru v najlepšej lokalite mesta, čo v danom prípade bolo, bola na úrovni niekoľkonásobne vyššej, z uvedeného dôvodu odporca dospel k záveru, že u predmetnej kúpnej zmluvy bola porušená ekvivalentnosť vzájomných zmluvných plnení a že k prevodu pozemku v uvedenej časti vo výmere 1744 m2 na štát došlo za nápadne nevýhodných podmienok, pričom sa jednalo o nevýhodnosť takej intenzity, že ju bolo možné kvalifikovať ako nápadnú, keď odporca za nápadne nevýhodné podmienky považoval jednak fakt, že kúpna cena prevádzaných nehnuteľností bola určená štátnym orgánom a nie dohodnutá účastníkmi kúpnej zmluvy a za takto určenú kúpnu cenu si predávajúci nemohol zabezpečiť nehnuteľnosť rovnakej hodnoty, ako i to, že takouto diskriminačnou zmluvou pôvodný vlastník navždy stratil hodnotnú nehnuteľnosť pre seba a svoju rodinu. Záverom preto odporca skonštatoval, že objektívne existovali okolnosti majúce za následok stav tiesne a nápadne nevýhodných podmienok pri uzatváraní kúpnej zmluvy, v danom prípade dňa 24.02.1971, a preto oprávnená osoba splnila podmienky predpokladané ust. § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb. V rámci zákonnej lehoty prvostupňové rozhodnutie bolo napadnuté opravným prostriedkom podaným účastníkom konania Hlavné mesto SR Bratislava na tunajšom súde návrhom doručeným súdu dňa 29.6.2016 a týmto návrhom sa navrhovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Bratislave č.k. 352/93, zn. OU-BA-PLO-2016/5043/107954/GAL zo dňa 02.06.2016 postupom podľa tretej hlavy piatej časti OSP. Navrhovateľ nesúhlasí s právnym názorom a záverom odporcu, ktorý vyslovil v napadnutom rozhodnutí a to, že žiadateľ D. J. podal žiadosť v zákonnej lehote podľa zákona č. 229/1991 Zb. Naopak tvrdí, že v danom prípade právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 mu prekludovalo, pretože svoj nárok neuplatnil na príslušnom pozemkovom úrade a zároveň nevyzval povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona tak, ako to ukladá ust. § 9 ods. 1 tohto zákona v lehote do 31.12.1992 v spojení s ust. § 13 ods. 1 zákona. Táto právna úprava explicitne upravuje povinnosť uplatnenia si nároku na príslušnom pozemkovom úrade, ktorým v danom prípade bol bývalý Pozemkový úrad v Bratislave, dnešný Okresný úrad v Bratislave, pozemkový a lesný odbor, inak neuplatnením práva právo v lehote zaniká. Tým, že odporca svoj nárok uplatnil na v tom čase Obvodnom súde Bratislava IV. dňa 27.3.1992 žalobou na vydanie nehnuteľnosti voči odporcovi Generálny investor Bratislava, vedené na OS Bratislava IV. pod č. 11C 78/1992 a že konajúci súd uznesením č.k. 11C 78/1992 zo dňa 11.5.1993 konanie zastavil a vec po právoplatnosti uznesenia odstúpil na ďalšie konanie Pozemkovému úradu Bratislava - mesto a tomuto bol návrh doručený až dňa 14.10.1993, a tu zaevidovaný pod č. 352/93, napriek tomu, že súd vyslovil, že právne účinky zostávajú zachované, navrhovateľ tvrdí, že odporca svoj nárok na vydanie nehnuteľnosti síce uplatnil v lehote do 31.12.1992, ale preukázateľne nie na Pozemkovom úrade, ale na Obvodnom súde Bratislava IV., preto navrhovateľ namieta neuplatnenie nároku v lehote na pozemkovom úrade a tým zánik práva podľa § 13 ods. 1 zákona nesplnením podmienky uvedenej v § 9 ods. 1 zákona. Pre uvedené navrhol, aby súd už pre tento dôvod napadnuté rozhodnutie odporcu ako nezákonné zrušil a vec vrátil na konanie späť Okresnému úradu Bratislava, pozemkový a lesný odbor. V prípade, že si súd neosvojí tento právny názor navrhovateľa, navrhovateľ namietal, že nebolo ani preukázané v priebehu celého správneho konania kumulatívne splnenie podmienok reštitučného zákona týkajúcich sa preukázania uzatvorenia kúpnej zmluvy -v danom prípade reštitučného titulu v zmysle § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb. t.j., že došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Zdôraznil navrhovateľ, že podmienka tiesne a nápadne nevýhodných podmienok pri uzatváraní kúpnej zmluvy je v tomto reštitučnom zákone vyjadrená kumulatívne, t.z. pre naplnenie nároku je potrebné v konaní preukázať jednak skutočnosti, ktoré dostatočne odôvodňujú tieseň a súčasne preukázať jej existenciu nápadne nevýhodných podmienok. Každý jeden uplatnený nárok sa musí posudzovať individuálne s prihliadnutím na konkrétne podmienky predaja. V danom prípade reštitučným titulom bola kúpna zmluva zo dňa 24.2.1971, ktorou boli predmetné nehnuteľnosti, na ktoré bol uplatnený reštitučný nárok, vykúpené v prospech Československého štátu, zastúpeného Národným výborom hlavného mesta Bratislavy, v zastúpení Investing-om, podnikom pre investičnú výstavbu hlavného mesta Bratislavy. Jednalo sa o nehnuteľnosti podľa PK vložky č. parc. č. XXXX-rola o výmere 1676 m2 a parc. č. XXXX-lúka vo výmere 68 m2 nachádzajúce sa v k.ú. C.. Dôvodom výkupu bola skutočnosť, že na predmetných pozemkoch sa mala realizovať výstavba sídliska Záluhy II. v Bratislave. Kúpna cena za vykupované pozemky bola stanovená v zmysle vtedy platných právnych predpisov, konkrétne v zmysle prísl. ust. vyhl. č. 47/1969 Zb. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností. V špecifikácii výňatku § 14 ods. 1 tejto vyhlášky na strane 8 napadnutého rozhodnutia nie je presne ani zdôvodnené, v čom bol odporca (zrejme majúc na mysli žiadateľ, reštituent) pri takto určenej cene znevýhodnený, napríklad oproti iným vlastníkom, ktorým sa taktiež nehnuteľnosti vykupovali. Predávajúcim bola vyplatená kúpna cena v zmysle vtedy platných právnych predpisov, čo znamená, že predávajúci neboli v tomto ohľade znevýhodnení. V prípade, že by kúpna cena bola určená iným spôsobom, bola by uvedená kúpna zmluva neplatná a ľahko napadnuteľná. Iným spôsobom nemohla byť v rozhodnom čase kúpna cena za pozemky vykupované štátom stanovená, teda nemôže ísť z tohto dôvodu o nápadne nevýhodné podmienky pri uzatváraní kúpnej zmluvy. Ďalej navrhovateľ vytýka odporcovi, že ani konkrétne v odôvodnení svojho rozhodnutia prenesúc na daný prejednávaný prípad, dostatočne nekonkretizoval, v čom mala presne tieseň a nápadné nevýhodné podmienky spočívať, ale skôr sa zameral na aplikáciu a poukazy na súdne rozhodnutia, ktoré odôvodňovali iné nároky na reštitúcie iných oprávnených osôb. Z uvedeného dôvodu považuje takéto odôvodnenie rozhodnutia skôr za všeobecné formulácie spôsobu odôvodnenia tiesne a nápadne nevýhodných podmienok vychádzajúce predovšetkým z politického zhodnotenia doby, v ktorej sa nehnuteľnosti predávali. Za tieseň nepovažuje ani skutočnosti uvádzané odporcom a to, že v prípade predávajúceho sa jednalo o rodinu, ktorej pozemky slúžili na pestovanie plodín uspokojujúcich potreby rodiny a vylepšujúci situáciu rodiny a že pozemky nechceli predať, ale konali tak pod vyhrážkou vyvlastnenia. Navrhovateľ tvrdí, že uvedené nebolo ničím preukázané a zostalo len v rovine tvrdenia reštituenta a odporcu. Ani nesplnenie účelu výkupu nemá podľa názoru navrhovateľa vplyv na platnosť kúpnej zmluvy, pretože ten by bol podstatný pre toto konanie v prípade vyvlastnenia a nie v prípade reštitučného titulu kúpnej zmluvy. Predmetné pozemky boli zasiahnuté výstavbou sídliska Záluhy II., nachádza sa na nich kosený trávnik a aj keď sa v súčasnosti tieto pozemky javia ako voľné, tvoria sídliskovú zeleň a nie sú preto vhodné pre poľnohospodárske využitie. Sporné pozemky sú vedené v druhu pozemku ostatné plochy a podľa súčasného zákona č. 220/2004 Z.z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy, ostatné plochy netvoria poľnohospodársky pôdny fond a najmä nie také, ktoré sa nedajú využívať pri poľnohospodárskej výrobe. O uvedenom svedčí aj list Generálneho investora zo dňa 17.11.1992, ktorý má potvrdiť, že do rúk predsedu Obvodného súdu Bratislava IV. bol zaslaný doklad o trvalom vyňatí pozemkov z poľnohospodárskeho pôdneho fondu pre účely stavby. Na základe uvedeného navrhovateľ má za to, že priznanie vlastníckeho práva k pozemkom registra „B.“ parc. č. XXX/XX, parc.č. XXX/XX, parc. č. XXX/XX a ich vydanie nespĺňa podmienky ust. § 1 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. Osobitne procesne namietal navrhovateľ nedostatok bodu II. výroku napadnutého rozhodnutia, kde nesprávne odporca uviedol, že pozemky sa nachádzajú vo vlastníctve povinnej osoby „SR - Hlavného mesta SR Bratislavy, Primaciálne nám. 1, Bratislava ...“, pričom subjekt s takýmto názvom neexistuje a ani nie je vedený na LV č. XXX pre k.ú. T. a má za to, že takto uvedená výroková časť bodu II. vydaného rozhodnutia nemôže byť vykonateľná a privodiť právne účinky. Na základe uvedených skutočností navrhovateľ preto navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie ako nezákonné zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na opätovné rozhodnutie. Odporca sa k podanému návrhu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 30.01.2017. V celom rozsahu zotrval na svojom právnom názore, tak ako bol uvedený v napadnutom rozhodnutí. Zotrval naďalej na tom, že reštituent D. J. si svoj reštitučný nárok na vrátenie pozemkov v k.ú. C. uplatnil včas v lehote do konca roku 1992 na v tom čase Obvodnom súde Bratislava IV., ktorý vec posúdil tak, že uplatnený nárok neposudzoval podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, ale podľa zákona č. 229/1991 Zb., nakoľko mala nehnuteľnosť v čase prevodu vlastníctva na československý štát charakter poľnohospodárskej pôdy, a preto súd vec postúpil na konanie vtedajšiemu Pozemkovému úradu Bratislava, právnemu predchodcovi OÚ BA PLO. Konajúci súd konštatoval v odôvodnení rozhodnutia, že: „Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované“. Ďalej odporca poukázal na účel zákona č. 229/1991 Zb. ako reštitučného zákona, ktorým je a bolo zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo proti vlastníkom pôdohospodárskeho a lesného majetku v období od rokov 1948 - 1989, preto pri posudzovaní druhu (kultúry) pozemku treba vychádzať z účelu predmetného zákona, teda z času, kedy nastal prevod alebo prechod vlastníctva na štát. Zo skutkových okolností v danom prípade, a to z kúpnej zmluvy ako aj z výpisu z pozemkovej knihy vyplýva, že pozemok žiadaný oprávnenou osobou, bol v čase prechodu na štát v dôsledku výkupu kultúrou „záhrada“ ako aj, že ohliadkou nehnuteľnosti bolo preukázané, že predmetný pozemok nebol zastavaný na účel, na ktorý bol vykúpený. Tento právny názor správny orgán oprel o viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, napr. poukazujúc konkrétne na rozsudok vo veci č. 1SžoKS 81/2006 zo dňa 16.05.2007. Odporca pripomenul, že hlavným princípom a účelom tohto reštitučného zákona, ktorý zákon č. 229/1991 Zb. sleduje, je navrátenie vlastníctva k pôvodnému pozemku reštituentov, a preto pokiaľ na pozemku neviaznu prekážky pre vydanie uvedené v § 11 ods. 1 reštitučného zákona, tak ako to je aj v tomto prejednávanom prípade, je povinnosťou správneho orgánu navrátiť vlastníctvo k pôvodnému pozemku in natura a tým naplniť účel reštitučného zákona a aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových krívd. OÚ BA PLO v napadnutom rozhodnutí sa zaoberal predloženou kúpnou zmluvou, dokazovaním tiesne a nápadne nevýhodných podmienok pri prevode pozemkov na štát a účelom využitia vykupovaných pozemkov, ktoré posúdil, vyhodnotil a následne dospel k právnemu záveru uvedenému vo výroku napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na vyššie uvedené odporca považuje opravný prostriedok navrhovateľa za nedôvodný, naďalej trvá na dôvodoch svojho rozhodnutia, a preto navrhol, aby konajúci súd opravný prostriedok podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol a rozhodnutie potvrdil v plnom rozsahu ako vecne a právne správne. K opravnému prostriedku sa vyjadrila i zúčastnená osoba v konaní v 1. rade Slovenský pozemkový fond, podaním doručeným súdu dňa 08.06.2017, ktorý vo vyjadrení uviedol, že s argumentáciou navrhovateľa obsiahnutou v jeho návrhu na preskúmanie rozhodnutia nesúhlasí a vo veci zastáva nasledovné právne názory: Predovšetkým s poukazom na ust. § 104 ods. 1 OSP sa stotožňuje s názorom, že oprávnenej osobe zostalo právo na reštitúciu zachované napriek skutočnosti, že nárok u odporcu v zákonnej lehote uplatnený nebol, a preto navrhovateľova námietka o zániku práva je nedôvodná. V dôsledku výraznej zmeny judikatúry v oblasti rozhodovania o reštitučných nárokoch, ktorej súčasťou sú viaceré nálezy Ústavného súdu SR a rozsudky Najvyššieho súdu SR, odporca posúdil reštitučný nárok ako oprávnený na základe splnenia reštitučného titulu podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb. Odporca zároveň správne rozhodol o priznaní práva na navrátenie vlastníckeho práva k častiam pôvodných pozemkov, t.č. evidovaných v katastri nehnuteľností ako parcely registra „B.“ č. N./X, XXX/X, XXX/XX, ktoré sú spôsobilé na vydanie reštituentom vzhľadom na skutočnosť, že neexistuje prekážka ich vydania podľa § 11 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. SPF posúdil zastavanosť predmetných pozemkov na základe digitálnej ortofotomapy územia, ktorú má k dispozícii zo zdroja Geografického informačného systému SPF a ktoré tvorí prílohu jeho vyjadrenia. Na základe vyššie uvedenej právnej argumentácie, SPF považuje preskúmavané rozhodnutie za zákonné a s dôrazom odporcu na súčasnú rozhodovaciu prax Ústavného a Najvyššieho súdu SR za dostatočne a zrozumiteľne odôvodnené, a preto navrhol, aby súd rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdil. Na pojednávaní konanom vo veci dňa 19.04.2018 zástupkyňa navrhovateľa zotrvala v celom rozsahu na námietke, že došlo k prekludovaniu práva na uplatnenie reštitučného nároku v zmysle § 9 ods. 1 v spojení s § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., s ktorým je spojená prekluzívna lehota a to tým, že reštitučný nárok nebol uplatnený na Pozemkovom úrade. Ohľadne zachovania právnych účinkov nesúhlasí s názorom tak, ako to Obvodný súd Bratislava IV. vo svojom uznesení č.k. 11S 78/1992 zo dňa 11.05.1993 uviedol. Ďalej zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že ako bývalá pracovníčka pozemkového úradu si pamätá, že bol aj iný postup, a to opačný, keď obdobné nároky neboli pozitívne vybavené práve z dôvodu prekludovania práva a ich rozhodnutia boli potvrdzované krajským i najvyšším súdom. Vo veci nie je ani podstatné, o ktorý zákon oprel žiadateľ svoj reštitučný nárok, ale rozhodujúce je, či tak urobil v zákonnej lehote a na príslušnom úrade. Na podporu svojho názoru poukázala na základnú zásadu, a to, že neznalosť zákona neospravedlňuje a nezakladá právo na odpustenie zmeškania lehoty. Zástupkyňa odporcu i vo vyjadrení na pojednávaní konanom dňa 19.4.2018 zotrvala v celom rozsahu na vecnej správnosti a dôvodoch vyhovenia reštitučnému nároku žiadateľa D. J.. Odporca vo veci zachoval právny názor a viazanosť vysloveného názoru súdu o zachovaní právnych účinkov spojených s podaním návrhu vo veci na začatie konania 27.03.1992 podaním žaloby na bývalý Obvodný súd Bratislava IV., čím lehoty zostávajú zachované a týmto názorom v danej veci vysloveným, bol odporca viazaný. Obdobne zotrvala i na názore, že v danom prípade boli splnené kumulatívne podmienky tiesne a nápadne nevýhodné podmienky tak, ako to predpokladá ust. § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb. Má za to, že odporca dostatočne vo veci konal a odkázal v tomto zmysle na jednak vyjadrenia a i samotné zdôvodnenie rozhodnutia ako aj písomné vyjadrenie k návrhu. Pokiaľ ide o vytýkanú chybu v označení povinnej osoby, túto zástupkyňa odporcu pripustila, ale zároveň poukázala, že sa jedná o takú chybu, ktorú je možné opraviť vykonaním opravy ako zrejmej chyby v písaní. Aj zástupkyňa SPF zotrvala na svojom písomnom vyjadrení zo dňa 31.5.2017 a nad jeho rámec uviedla, že SPF má vedomosť o rozsiahlej rozhodovacej praxi Ústavného súdu SR v nálezoch, ktoré sa zaoberali práve otázkou namietanou a z ktorých nálezov vyplýva, že pozemkový úrad v prípade reštitučných nárokov nemá postupovať príliš formalisticky a v zmysle tohto by nemal príliš formalisticky vykladať v danej veci, kde je rozhodujúce, pod aký zákon sa podriadi reštitučný nárok a to s ohľadom na druh pozemku, o ktorý sa v reštitučnom nároku jedná a že to nemôže byť na ujmu oprávnenej osoby. V čase prevodu nehnuteľnosti na Československý štát, niet pochýb, že sa jednalo o poľnohospodársku pôdu oproti situácii, kedy si žiadateľ uplatnil reštitučný nárok, kedy sa už nemuselo jednať o poľnohospodársku pôdu, a preto nemusel mať vedomosť, o ktorý zákon reštituent opiera svoj návrh. Zúčastnená osoba v 2. rade P. R., ako právny nástupca a dedička po v priebehu súdneho konania zomrelom D. J., sa pridržala návrhu, ktorý urobil vo veci reštitučného nároku jej otec a k veci samotnej sa nevyjadrila. Krajský súd v Bratislave, ako vecne a miestne príslušný správny súd na konanie s poukazom na ust. § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu postupom podľa tretej hlavy piatej časti OSP vzhľadom na začatie konania dňa 29.06.2016, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku a vo veci nebolo rozhodnuté k účinnosti SSP a po preskúmaní dospel k záveru, že tomuto opravnému prostriedku nie je možné priznať úspech, pretože sa stotožnil s právnym názorom vyjadreným v napadnutom rozhodnutí. Aj pokiaľ ide o zachovanie lehoty na uplatnenie reštitučného nároku so zachovaním právnych účinkov uplatnením nároku na súd tak ako to bolo vyslovené v uznesení Obvodného súdu Bratislava IV. č.k. 11C 78/1992 zo dňa 11.05.1993 a tiež, že v danom prípade boli naplnené kumulatívne obidve podmienky predpokladané ust. § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb., t.j. že v danom prípade žiadateľ preukázal k reštitučnému titulu kúpnej zmluve, ktorú uzavreli pôvodní vlastníci nehnuteľnosti dňa 24.02.1971 a ktorými previedli predmetné nehnuteľnosti na Československý štát, že túto uzavreli v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Rovnako sa súd nestotožnil s takou hrubou chybou výrokovej časti spočívajúcej v označení povinnej osoby SR - hlavné mesto SR Bratislava, ale pripustil, že sa jedná o zrejmú chybu v písaní, ktorú je možné vykonať samostatnou opravou a tým odstrániť jej nedostatok. Podľa § 250q ods. 2 OSP žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., zákon sa vzťahuje na: a) pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond, (ďalej len „pôda“), b) obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov, c) obytné a hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov, d) iný poľnohospodársky majetok uvedený v § 20. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., oprávnenou osobou je štátny občan Slovenskej republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 6, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13, alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické osoby v tomto poradí: a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé dedičstvo, b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol vlastníctvo, ale iba v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti nehnuteľnosti, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený iba k tejto časti nehnuteľnosti, c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti, d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1, e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1 a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými jeho deti. Podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb. oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., nárok uplatní oprávnená osoba na okresnom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnosti. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., Pozemkový úrad rozhoduje o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti, na vydanie ktorej si uplatnili nárok, sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. - správny poriadok). Podľa § 11 ods. 1 písm. a/, d/ zákona č. 229/1991 Zb., pozemky alebo ich časti nemožno vydať v prípade, že: a) pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby, alebo k pozemku bolo zriadené právo osobného užívania, s výnimkou prípadov uvedených v § 8, d/ pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavaný; pozemok možno vydať, ak stavba nebráni poľnohospodárskemu alebo lesnému využitiu pozemku. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 môže oprávnená osoba uplatniť do 31. decembra 1992. V prípade uvedenom v § 6 ods. 1 písm. a) začne osemnásťmesačná lehota plynúť až odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol výrok zrušený, ak dôjde k tomuto rozhodnutiu po dátume účinnosti tohto zákona. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Lehoty na predkladanie písomných dôkazov v konaní pred okresným úradom sa spravujú všeobecnými predpismi o správnom konaní. Podľa § 47 ods. 1 a 3 Správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa čl. 46 ods. 4 Ústavy SR podmienky a podrobnosti súdnej a inej právnej ochrany ustanoví zákon. Týmto zákonom v danej prejednávanej veci vzhľadom na deň začatia konania je zákon č. 99/1963 Zb., t.j. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov upravujúci správne súdnictvo vo svojej osobitnej piatej časti, ktorý je s poukazom na ust. § 492 ods. 1 SSP procesným predpisom upravujúcim správne súdnictvo a postup správnych súdov i v konaniach začatých a neskončených do účinnosti Správneho súdneho poriadku, t.j. k 1.7.2016. Predmetom správneho súdnictva ako ústavne vyplýva z článku 6 ods. 1 Ústavy SR, je ochrana subjektívnych práv fyzickej alebo právnickej osoby pred neprimeranou, či svojvoľnou činnosťou verejnej správy. Z ust. § 9 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. vyplýva, že povinnosťou príslušného pozemkového úradu, v danej veci OÚ BA PLO, pri rozhodovaní o reštitučných nárokoch je postupovať podľa jednotlivých ustanovení Správneho poriadku a pri ich aplikácii vychádzať zo základných zásad správneho konania (§ 3 Správneho poriadku). Správny orgán verejnej správy je viazaný zásadou zákonnosti, v intenciách ktorej je povinný v konaní pri rozhodovaní zachovať tak procesné predpisy ako aj predpisy hmotnoprávne. Jedná sa o prioritnú zásadu správneho konania a v nadväznosti na uvedenú zásadu je tu ďalšie pravidlo konania orgánov verejnej správy spočívajúce v povinnosti postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, či inými osobami, ktorých sa konanie týka a týmto okrem iného sú orgány verejnej správy povinné poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Orgány verejnej správy sú ďalej povinné zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky vedúce k správnemu vybaveniu veci a ich rozhodnutie musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Tiež sú povinné dbať na to, aby v ich rozhodovacej činnosti nedochádzalo v obdobných veciach za rovnako preukázaného skutkového stavu v odlišnosti v rozhodovaní. V danej veci, ako vyplynulo zo zistení súdu z obsahu administratívneho spisu ako aj písomnej dokumentácie predloženej navrhovateľom v priebehu súdneho konania a vyjadrení zástupcov účastníkov konania i zúčastnených osôb v konaní, právny nástupca pôvodných vlastníkov I. J., rodenej P. a E. J. D. J. si podal na Obvodnom súde Bratislava IV. nárok na vydanie nehnuteľnosti pozemkov v PK parcele č. XXXX a XXXX, vedené na H. č. XXX nachádzajúce sa v k.ú. C.. Uvedené nehnuteľnosti prešli na štát na základe kúpnej zmluvy dňa 24.02.1971 v čase prevodu sa uvedené parcely nachádzali v poľnohospodárskom pôdnom fonde. Zároveň vyzval povinnú osobu o vydanie predmetných nehnuteľností. Konajúci Obvodný súd Bratislava IV., potom ako začal vo veci meritórne konať uznesením č.k. 11S 78/92 zo dňa 11.5.1993 podľa § 104 ods. 1 OSP konanie vo veci zastavil a vec po právoplatnosti uznesenia postúpil na ďalšie konanie a rozhodnutie Pozemkovému úradu Bratislava ako orgánu príslušnému vo veci konať. Svoj postup založil na skutočnosti, že v danej veci nehnuteľnosti v čase prevodu vlastníctva na štát mali charakter poľnohospodárskej pôdy v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. a potom v danom prípade v prvom stupni konať o vydanie nehnuteľnosti je daná právomoc práve pozemkového úradu, nie súdu. Zároveň súd vyslovil, že právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované. Týmto právnym názorom v danej veci bol orgán verejnej správy viazaný. Výzvu na vydanie nehnuteľnosti žiadateľ uplatnil u Generálneho investora Bratislava osobitným listom zo dňa 17.01.1992. Súdna vec na konanie bola potom postúpená po právoplatnosti uznesenia Pozemkovému úradu Bratislava - mesto dňa 14.10.1993 a bolo jej pridelené protokolové číslo 352/93. Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že reštituent preukázal právne nástupníctvo po pôvodných vlastníkoch, ktorí uzatvárali kúpnu zmluvu. Ďalej osvedčil, že spĺňa podmienky štátnej príslušnosti a občianstva. Súčasť administratívneho spisu tvoria PK vložky a identifikácia parciel, kópia ortofotomapy i ďalšia na vec sa vzťahujúca dokumentácia týkajúca sa reštitučného titulu, t.j. kúpna zmluva zo dňa 24.2.1971, listiny osvedčujúce výplatu kúpnej ceny vo výške 12.948,- Kčs D. D.., finančný poukaz F. výboru hlavné mesto SR č.: EÚ-3538/03470 zo dňa 10.06.1971, listiny predchádzajúce uzavretiu kúpnej zmluvy, zápisnica z meritórneho pojednávania vo veci pred Obvodným súdom Bratislava IV. sp.zn. 11C 78/1992 zo dňa 23.3.1993, na ktorom bol vypočutý k uplatnenému nároku navrhovateľ D. J. a zástupkyňa odporcu. Súčasťou administratívneho spisu je i zápisnica o ústnom pojednávaní v reštitučnej veci vedenej už po postúpení veci súdom na OU BA PLO konaného dňa 12.05.2016 za účasti žiadateľa D. J. a jeho splnomocneného zástupcu a listiny preukazujúce odstraňovanie podania oprávneného reštituenta zo dňa 21.09.2015, doplnenie požadovaných listín zo dňa 1.12.2015 a dokumentácia ohliadky na mieste samom. Odporca vo veci meritórne rozhodol dňa 2.6.2016 tak, že uznal reštitučný nárok D. J. ako oprávnenej osoby v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 229/1991 Zb. za oprávnený, pretože tento spĺňa podmienky uvedené v ust. § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona, a preto sa mu priznalo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v zmysle časti I. podľa geometrického plánu č. 10271/2015 zo dňa 30.03.2016 v k.ú. C. vyhotoveného spoločnosťou IGK, s.r.o., Bratislava, úradne overeného Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom dňa 13.04.2016 pod č. 700/2016 a to stav registra „C“ KN XXX/XX o výmere 561 m2 ostatné plochy vedené na LV č. XXX v PK v.č. XXXX ako roľa, parc.č. XXX/XX o výmere 405 m2, ostatné plochy vedené na LV č. XXX v PK v.č. XXXX ako roľa a XXX/XX o výmere 515 m2, ostatné plochy vedené na LV č. XXX v PK parc.č. XXXX, roľa z dôvodu, že tieto je možné vydať, a preto oprávnenej osobe priznal vlastnícke právo v podiele 1/1 k celku. Zároveň odporca rozhodol, že s poukazom na ust. § 11 ods. 1 a/ a d/ zákona č. 229/1991 Zb. priznáva právo na náhradu parc.č. XXXX vo výmere 195 druh pozemku roľa a parc.č. XXXX vo výmere 68 m2 ako lúka z dôvodu, že tieto nie je možné vydať z dôvodu ich zastavanosti. Tiež odporca uložil oprávnenej osobe povinnosť podľa § 6 ods. 4 reštitučného zákona vrátiť ekvivalentnú časť kúpnej ceny vo výške 429,79 eur, ktorú prevzali pôvodní vlastníci nehnuteľnosti v lehote do 90 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia do Štátnej pokladnice. Primárne preto naplňujúc právomoc správneho súdu bolo povinnosťou, aby sa súd v kontexte námietok opravného prostriedku vysporiadal najprv s tvrdením navrhovateľa, či neuplatnením reštitučného nároku v lehote do 31.12.1992 na príslušnom pozemkovom úrade právo zaniklo alebo nie. V danom prípade súd súhlasí s tvrdením navrhovateľa, že reštitučný zákon č. 229/1991 Zb. v ust. § 13 ods. 1 explicitne rieši a definuje povinnosť a lehotu, v ktorej je oprávnená osoba povinná uplatniť si právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 v spojení s § 9 ods. 1 a § 13 ods. 1 tohto zákona na pozemkovom úrade a pri súčasnej povinnosti vyzvať povinnú osobu na vydanie nehnuteľností, pod následkom prekludovania práva. V danom prípade oprávnená osoba D. J. si v zákonnej lehote uplatnil reštitučný nárok a vyzval povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti, ale tento reštitučný nárok si neuplatnil na Pozemkovom úrade, ale učinil tak na Obvodnom súde Bratislava IV, ktorý vo veci dňa 27.03.1992 aj začal konať pod sp.zn. 11C 78/92, vo veci aj meritórne konal, procesné strany vypočul a až v priebehu tohto súdneho konania skúmaním podmienok a preukázaním druhu (kultúry) pozemkov, na ktoré bol reštitučný nárok uplatnený, dospel k záveru, že nie sú v danom prípade splnené podmienky konania pre absenciu právomoci súdu vzhľadom na druh pozemkov v čase ich prevodu na štát. Preto na konanie a rozhodnutie vo veci v prvom stupni je príslušný pozemkový úrad. Preto uznesením č.k. 11C 78/92 zo dňa 11.05.1993 konanie vo veci pred súdom zastavil a vec postúpil na pokračovanie v konaní vecne a miestne príslušnému Pozemkovému úradu Bratislava - mesto, pričom s poukazom na ust. § 104 ods. 1 OSP vyslovil, že právne účinky spojené s podaným návrhom na začatie konania zostávajú zachované. Súd v tejto súvislosti poukazuje, na názor Ústavného súdu SR vyslovený napr. v náleze sp.zn. III. ÚS 274/07 zo dňa 11.10.2007, v ktorom ústavný súd uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR)“. Je na mieste tiež zdôrazniť, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych skutkových zisteniach založených rozmerov každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu tiež vyplýva, že úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. Vzhľadom na vyššie uvedené, pripomínajúc účel reštitučného zákona, súd potom napriek explicitnému zadefinovaniu lehoty na uplatnenie reštitučného nároku a na orgáne, ako je upravený v § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. musel sa stotožniť s právnym názorom odporcu a Slovenského pozemkového fondu a súhlasiť s tým, že odporca bol v danom prípade právnym názorom v danej veci vysloveným v uznesení Obvodného súdu Bratislava IV. č.k. 11C 78/92 zo dňa 11.05.1993 viazaný a že právne účinky uplatneného návrhu boli zachované. V ďalšom potom bolo potrebné, aby sa súd vysporiadal s námietkou, či boli v reštitučnom konaní preukázané podmienky predpokladané ust. § 6 ods. 1 písm. k) zákona pre úspešné uplatnenie reštitučného nároku, teda či k uzavretiu kúpnej zmluvy dňa 24.02.1971, ktorou boli predmetné pozemky prevedené v prospech Československého štátu, došlo kumulatívne v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Súd v súvislosti s týmto súhlasí s odkazom odporcu na judikatúru Ústavného súdu, pokiaľ ide o účel reštitučných konaní. Ústavný súd SR ako aj NSSR opakovane vyslovil, že účelom reštitučného konania je napraviť krivdy, ku ktorým dochádzalo vzhľadom na režim v rokoch 1948 - 1989, v ktorom sa porušovali ľudské práva a zákony vlastného štátu (napríklad nález Ústavného súdu vo veci sp.zn. III.ÚS 127/2010 zo dňa 22.06.2010). S prihliadnutím na ústavnú požiadavku rešpektovania interpretácie reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou pri dôslednej individualizácii každého prípadu sa súd stotožňuje s tým, že D. J., ako žiadateľ - reštituent preukázal a kumulatívne splnenie tak tiesne i nápadne nevýhodných podmienok pri uzatvorení kúpnej zmluvy zo dňa 24.2.1971. Je nesporné, že nebola uzavretá dobrovoľne kúpna zmluva dňa 24.02.1971 z vlastného rozhodnutia, ale že tak žiadateľ a jeho rodina konali na opakované vyhrážky pod následkom vyvlastnenia a za ešte nevýhodnejších podmienok, než stanovil samotní oceňovací predpis (vyhl. č. 47/1969 Zb. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve). Nemožno pritom opomenúť ani na tú skutočnosť, že sa jednalo o pozemky v najlepšej lokalite mesta Bratislava, u ktorých pri dobrovoľnom predaji, z vlastného rozhodnutia, bez tiesne a na základe dohody účastníkov zmluvy, nie pod vyhláškovým určením, trhová cena takýchto pozemkov v danej lokalite by bola na úrovni niekoľkonásobne vyššej. I toto je treba považovať za skutočnosti, ktoré bezosporu je možné podriadiť pod nápadné nevýhodné podmienky a ktoré túto nevýhodnosť núteného predaja jednoznačne preukazujú. Z rozhodnutia odporcu vyplýva, že existenciu tiesne a nápadne nevýhodných podmienok OÚ BA PLO posudzoval oddelene a tomuto zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že pôvodní vlastníci uzavreli predmetné kúpne zmluvy nie na základe dobrovoľného rozhodovania a slobodne, po dokonalom zvážení situácie, ale pod vplyvom tlaku vyvolaného vtedajšou spoločenskou situáciou, v ktorej práva občanov neboli rovnoprávne s právami socialistických organizácií a štátnych orgánov. Tak ako vo všeobecnosti bolo charakteristickým, platilo i u žiadateľa, že k predaju pristúpil v tiesni vyplývajúcej z určitého politického nátlaku, ktorým štát a jeho orgány pôsobili. Tento politický nátlak nemožno chápať iba ako jednorazový akt, ale ako dlhodobý proces, ktorého výsledkom bolo, že fyzická osoba ako vlastník veci, urobila vo vzťahu k tejto veci taký právny úkon, ktorý by v právnom štáte neurobila. Mocenský tlak úradov voči vlastníkom pozemkov - občanov, bol v rozpore s ochranou občana zakotvenou v Deklarácii ľudských práv. Súd súhlasí s názorom i argumentáciou odporcu, že vedomie nedostatku zákonnej ochrany vlastníckeho práva žiadateľa v spojitosti so sústavnými návštevami zástupcov kupujúceho, sprevádzané nátlakom a vyhrážkami, boli objektívne pôsobiacim a existujúcim stavom, ktorý na pôvodného vlastníka doliehal takým spôsobom a závažnosťou, že ho obmedzil do tej miery v slobode rozhodovania, že uzatvoril kúpnu zmluvu, ktorú by nebyť tohto stavu neuzatvoril, teda pod tiesňou. Pri skúmaní nápadne nevýhodných podmienok odporca vychádzal zo záveru, že tieto je nutné posudzovať vždy konkrétne podľa okolností konkrétneho prípadu, pričom ale platí, že tieto musia vždy znamenať konkrétnu nevýhodu oprávneného reštituenta, zároveň nápadne nevýhodné podmienky musia objektívne existovať v dobe právneho úkonu a nemôžu spočívať len v subjektívnom cítení oprávnených. Za nápadne nevýhodné podmienky v danej posudzovanej veci potom orgán správne považoval tú skutočnosť, že kúpna cena prevádzanej nehnuteľnosti bola určená orgánom štátu a nie dohodnutá účastníkmi zmluvného vzťahu. I keď uvedená skutočnosť sama o sebe nezakladá nevýhodnosť predmetného zmluvného vzťahu v takej intenzite, ktorú by bolo možné považovať za nápadnú, avšak v spojitosti s ostatnými okolnosťami (lokalita, cena, strata prilepšenia si životných podmienok a prípadná možnosť dobrovoľného predaja) mala znevýhodňujúci charakter v uvedenom zmluvnom vzťahu. Pokiaľ ide o kritérium hodnoty nehnuteľnosti u PK parcely č. XXXX o výmere 1676 m2 a XXXX o výmere 68 m2, vedených na PKV č. XXX k.ú. C.. Táto bola určená v zmysle vyhlášky č. 47/1969 Zb. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľnosti vo výške pri 790 m2 15 Kčs a za 954 m2 0,40 Kčs, čiže za pozemok 12948,00 Kčs. A preto správny orgán pri posudzovaní nápadne nevýhodných podmienok týkajúcich sa pozemku PK parcely č. XXXX o výmere 1676 m2 a XXXX o výmere 68 m2, vedených na PKV č. XXX k.ú. C., za ktorý mala byť pôvodnému vlastníkovi poskytnutá cena vo výške 15,00 Kčs za 1 m2 do výmery 790 m2 a 0,40 Kčs nad túto výmeru oprel svoj právny záver o nález Ústavného súdu SR č. : I.ÚS 154/08-32 (pozri bližšie cit. nález) vecne správne. Za nápadne nevýhodné podmienky považoval správny orgán aj skutočnosť, že kúpna cena prevádzanej nehnuteľnosti bola v časti predmetnej nehnuteľnosti vo výmere 1744 m2 ocenená síce v súlade s vtedy platnou cenovou vyhláškou č. 47/1969 Zb. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľnosti, táto však práve v zmysle právneho názoru vyjadreného v cit. náleze Ústavného súdu SR, tým, že delila vlastníctvo na súkromné vlastníctvo podľa § 15 cit. vyhlášky a na osobné vlastníctvo podľa § 14 cit. vyhlášky, vytvárala dve skupiny vlastníkov, ktorým by patrilo rovnaké postavenie a ich vlastníckemu právu rovnaký zákonný obsah. Tento rozporuplný postoj k vlastníctvu, ktorý bol vyhláškou celkom zámerne zavedený, mal za následok vznik nápadne nevýhodných podmienok pri uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy, pretože nápadne nevýhodné podmienky je potrebné chápať ako podmienky poškodzujúce predávajúceho a zvýhodňujúce kupujúceho. Preto pri odplatnej zmluve, ako to bolo i v danom prípade, správny orgán správne posudzoval, či protihodnota, ktorú predávajúci dostali, je adekvátna hodnote predávanej nehnuteľnosti a teda, či podmienky zmluvy nie sú nápadne nevýhodné. Keďže za predmetnú nehnuteľnosť v čase ocenenia by trhová cena pozemku podobného charakteru v najlepšej lokalite mesta bola na úrovni niekoľkonásobne vyššej, z uvedeného dôvodu správny orgán dospel k správnemu právnemu záveru, že u predmetnej kúpnej zmluvy bola porušená ekvivalentnosť vzájomných zmluvných plnení a že k prevodu pozemku v uvedenej časti vo výmere 1744 m2 na štát došlo za nápadne nevýhodných podmienok. S uvedeným názorom i argumentáciou odporcu sa súd plne stotožňuje. Zo skúmania naplnenia znakov nápadne nevýhodných podmienok ako boli odporcom ustálené, vyplýva súdu nevýhodnosť predaja nehnuteľností takej intenzity, že ju bolo možno kvalifikovať ako nápadnú, spočívajúcu v tom, že kúpna cena prevádzaných nehnuteľností bola určená štátnym orgánom a nie dohodnutá účastníkmi kúpnej zmluvy a za takto určenú kúpnu cenu si predávajúci nemohol zabezpečiť nehnuteľnosť rovnakej hodnoty. Zároveň takouto bezpochyby diskriminačnou kúpnou zmluvou pôvodný vlastník navždy stratil hodnotnú nehnuteľnosť pre seba a svoju rodinu. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd súhlasí s názorom, že v danom prípade pri uzatváraní kúpnej zmluvy dňa 24.2.1971 objektívne existovali okolnosti majúce za následok stav tiesne a nápadne nevýhodných podmienok a žiadateľ D. J. preukázal splnenie podmienok uvedených v ust. § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona, hlavného princípu a účelu, ktorý zákon č. 229/1991 Zb. sleduje, pre navrátenie vlastníctva pôvodného pozemku reštituentovi, pokiaľ na tomto pozemku neviaznu prekážky pre vydanie uvedené v § 11 ods. 1 tohto reštitučného zákona. Preto súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne a zákonné potvrdil podľa § 250q ods. 2 O.s.p.. Pokiaľ ide o vadu v konaní spočívajúcu v nesprávnom označení povinnej osoby „SR - Hlavné mesto SR Bratislava, Primaciálne nám. 1, Bratislava“ v bode II. výrokovej časti rozhodnutia, súd súhlasí, že sa jedná o zrejmú chybu v písaní, ktorá nezakladá dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia pre zmätočnosť. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a v konaní úspešnému navrhovateľovi súd náhradu trov konania proti odporcovi nepriznal, keď tomuto žiadne preukázateľne nevznikli a ani si ich tento neuplatnil. Súd nepriznal ani náhradu zúčastneným osobám v konaní, keď vzhľadom na platné znenie tretej hlavy piatej časti OSP, táto zúčastneným osobám explicitne priznať náhradu trov konania ani neumožňovala. V danom prípade, i keď sa jednalo o samosudcovskú vec, vo veci bolo konané v senáte, vzhľadom na nesprávny zápis tohto opravného prostriedku do registra senátnych vecí a nie samosudcovských, pričom nesprávnosť zápisu veci nebola v čase doručenia žaloby súdu 29.6.2016 namietaná. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, v piatich vyhotoveniach. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 OSP) V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP). Podľa § 205 ods. 2 OSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP; b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ OSP); f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.