Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/159/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201387 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1016201387.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinoveja JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: Košický samosprávny kraj, Námestie Maratónu mieru č. 1, 042 66 Košice, proti žalovanému: Úrad pre verejné obstarávanie, Dunajská 68, P.O. Box 58, 820 04 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.z. 75746/2016 č.s. 10497-P/2016 zo dňa 03.06.2016 v spojení s rozhodnutím č.z. 18727/2016 č.s. 20588-3000/2015 zo dňa 05.02.2016, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Úradu pre verejné obstarávanie č.z. 75746/2016 č.s. 10497-P/2016 zo dňa 03.06.2016 ako aj rozhodnutie č.z. 18727/2016 č.s. 20588-3000/2015 zo dňa 05.02.2016 zrušuje a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobcovi sa priznáva úplná náhrada trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. administratívne rozhodnutia 1. Predsedníčka Úradu pre verejné obstarávanie, Dunajská 68, 820 04 Bratislava rozhodnutím č.z. 75746/2016 č.s. 10497-P/2016 zo dňa 03.06.2016, ako orgán príslušný na konanie podľa § 61 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o Správnom konaní v znení neskorších predpisov vo veci rozkladu z 01.03.2016, ktorý podal účastník konania Košický samosprávny kraj, Námestie Maratónu mieru 1, 042 66 Košice - Staré Mesto (žalobca) proti rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej len „úrad“) č. záznamu: 18727/2016, č. spisu: 20588-3000/2015 z 5. 2. 2016 rozhodla tak, že rozklad zamietla a rozhodnutie úradu č. záznamu: 18727/2016, č. spisu: 20588-3000/2015 z 5. 2. 2016 o uložení pokuty vo výške 27.885,46 € potvrdila. 2. Predmetné rozhodnutie bolo odôvodnené predovšetkým tým, že bolo irelevantné tvrdenie účastníka konania, že prvostupňový správny orgán si nesplnil svoju povinnosť preukázať cieľ účastníka konania rozdeliť predmet zákazky za účelom vyhnutia sa prísnejšiemu postupu verejného obstarávania. Podľa názoru druhostupňového správneho orgánu pre naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. c) je rozhodujúci objektívny výsledok, resp. následok spočívajúci v nedovolenom rozdelení zákazky a samotné slovo „s cieľom“ sa viaže na tento objektívny výsledok, resp. na spôsob dosiahnutia takéhoto výsledku/následku. Z okolností predmetného prípadu bolo zrejmé, že účastník konania rozdelil predmet zákazky, čím sa vyhol použitiu postupu pri zadávaní nadlimitnej zákazky. Z uvedeného jasne vyplývalo, že konanie účastníka konania spočívajúce v rozdelení predmetu zákazky malo za následok zníženie predpokladanej hodnoty zákazky stanovenej pre nadlimitné zákazky a týmto postupom sa vyhol použitiu postupu pri zadávaní nadlimitnej zákazky. Druhostupňový správny orgán taktiež zdôraznil, že zodpovednosť za porušenie ZVO je objektívna zodpovednosť a prvostupňový správny orgán v žiadnom prípade nie je povinný (a ani oprávnený) preukázať akúkoľvek subjektívnu súvislosť, tak ako to tvrdí účastník konania na strane 14 svojho rozkladu, resp. jednotiaci zámer páchateľa spáchať správny delikt. Na princípe objektívnej zodpovednosti sú rovnako postavené aj zásady správneho trestania upravené v § 149 ZVO. V tomto kontexte poukazuje druhostupňový správny orgán na rozsudok KS BA spis. zn. 2S 250/13 zo 17. 9. 2014, v ktorom súd riešil rozdelenie zákazky a porušenie zákazu upraveného v § 5 ods. 12 ZVO. V posudzovanom prípade žalobca 3. Zo znenia § 149 ods. 3 ZVO explicitne vyplýva, že ZVO špecificky upravuje absorpčnú zásadu, ktorá neumožňuje jej aplikáciu pri naplnení skutkových podstát správnych deliktov vo viacerých postupoch zadávania zákaziek. Vzhľadom na uvedené nie je možné v prípade viacčinného súbehu týchto správnych deliktov, z ktorých každý je spáchaný v samostatnom postupe zadávania zákazky analogicky aplikovať absorpčnú zásadu. Druhostupňový správny orgán mal za to, že aplikácia analógie legis tzv. absorpčnej zásady by kolidovala s princípom legality reglementovaným v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého, cit.: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ Aplikácia analógie legis v danom prípade naráža nielen na princíp legality, ale taktiež popiera elementárnu právnu istotu, nakoľko od prvostupňového správneho orgánu nemožno legitímne očakávať, aby ten v konkrétnom konaní porušoval princíp legality zakotvený Ústavou Slovenskej republiky. Aplikácia analógie legis jednoznačne zakladá porušenie princípu legality ako základného a nosného princípu právneho štátu, za ktorý sa Slovenská republika považuje. Rovnako tak sa v prípade aplikácie analógie legis narúša princíp trojdelenia moci, nakoľko orgán aplikácie práva či už v rámci výkonnej alebo súdnej moci si v takom prípade neprípustným spôsobom atrahuje právomoc zákonodarného orgánu. Na základe uvedených skutočností mohol správny orgán postupovať iba spôsobom, ktorý umožňuje ZVO.V intenciách uvedených skutočností mal druhostupňový správny orgán za to, že akceptácia názoru účastníka, že v prípade nedovoleného rozdelenia zákaziek na dodanie audiovizuálnej techniky a informačných a komunikačných technológií ide o pokračovací správny delikt a prvostupňový správny orgán mal preto aplikovať absorpčnú zásadu, by bola v rozpore so ZVO aj Ústavou Slovenskej republiky. Druhostupňový správny orgán k aplikácii absorpčnej zásady pri súbehu správnych deliktov vo viacerých postupoch zadávania zákaziek zároveň uvádzal, že účelom sankcií ukladaných verejným obstarávateľom a obstarávateľom za správne delikty podľa § 149 ZVO je pôsobiť na deliktuálne zodpovedný subjekt represívne a preventívne zároveň. Aplikácia absorpčnej zásady v rozsahu v akom ju uvádza účastník konania však absolútne popiera represívne a preventívne pôsobenie správnych sankcií vo verejnom obstarávaní. V prípade aplikácie právneho názoru účastníka konania sa totiž laicky povedané verejným obstarávateľom a obstarávateľom oplatí porušovať ZVO. Na ilustráciu možno poukázať na praktický príklad, ak by napr. konkrétny verejný obstarávateľ v konkrétnom obstarávacom období naplnil skutkovú podstatu niekoľko desiatok správnych deliktov, bolo by možné sankcionovať len jeden. Takémuto aplikačnému prístupu účastníka konania v súvislosti s rozsahom absorpčnej zásady absolútne chýba demotivujúci prvok správneho trestania vo verejnom obstarávaní vo vzťahu k potenciálnym páchateľom správnych deliktov, nakoľko neodradzuje potenciálnych porušovateľov ZVO od porušovania ZVO, ale naopak zvýhodňuje páchateľov, ktorí sa dopustia viacerých najzávažnejších porušení ZVO. II. žaloba a námietky 4. Žalobca v žalobe nesúhlasil s názorom žalovaného, že povinnosť preukazovať cieľ žalobcu je absolútne irelevantné, nakoľko pre naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. c) ZVO je rozhodujúci objektívny výsledok spočívajúci v nedovolenom rozdelení zákazky a samotné slovo „s cieľom“ sa viaže na tento objektívny výsledok, resp. na spôsob dosiahnutia takéhoto výsledku. Žalovaný ďalej konštatoval, že z okolností predmetného prípadu je zrejmé, že žalobca rozdelil predmet zákazky, čím sa vyhol postupu pri zadávaní nadlimitnej zákazky a z uvedeného, podľa žalovaného, jasne vyplýva, že konanie žalobcu spočívajúce v rozdelení zákazky malo za následok zníženie predpokladanej hodnoty zákazky stanovenej pre nadlimitné zákazky a týmto postupom sa vyhol použitiu postupu pri zadávaní nadlimitnej zákazky. Žalobca poukazoval na znenie § 149 ods. 1 písm. c) ZVO, v zmysle ktorého „Úrad uloží verejnému obstarávateľovi alebo obstarávateľovi pokutu vo výške 5 % súčtu zmluvných cien, ak rozdelil predmet zákazky s cieľom vyhnúť sa použitiu postupu pri zadávaní nadlimitnej zákazky alebo pri zadávaní podlimitnej zákazky.“Z uvedeného zákonného vymedzenia bolo podľa názoru žalobcu zrejmé, že skutková podstata predmetného správneho deliktu je vymedzená slovným opisom a pre jej naplnenie je nevyhnutné, aby verejný obstarávateľ rozdelil predmet zákazky s cieľom vyhnúť sa zákonom vymedzeným postupom jej zadávania. Samotný cieľ verejného obstarávateľa môže vyplývať zo skutkových okolností konkrétneho prípadu, ako napríklad dátum začatia postupu zadávania jednotlivých zákaziek a lehota na ich realizáciu (v prípade, že verejný obstarávateľ sa rozhodne rozdeliť predmet zákazky z časových dôvodov), avšak v konkrétnom prípade žalobca, či už v procese kontroly postupu zadávania sporných zákaziek alebo následne v rozklade, poukazoval na absenciu akýchkoľvek skutočností, ktoré by boli objektívne spôsobilé navodiť dojem, že jeho postup spočívajúci v rozdelení predmetu zákazky bol realizovaný s cieľom vyhnúť sa postupom pre zadávanie nadlimitnej zákazky. Napokon žalobca v súvislosti s implementáciou EHMK 2013 zadával ďalšie zákazky postupom pre podlimitné ako aj nadlimitné zákazky. 5. Žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného, že skutková podstata nedovoleného rozdelenia zákazky je koncipovaná na objektívnom následku, pretože ak by úmyslom zákonodarcu bolo jej založenie na objektívnom následku, ktorým by v dôsledku rozdelenia predmetu zákazky bolo použitie iného - menej prísnejšieho postupu jej zadávania, tak by zákonodarca zvolil tomu zodpovedajúci slovný opis skutkovej podstaty obdobne ako je vymedzený v českej právnej úprave (§ 13 ods. 3 v nadväznosti na § 120 ods. 1 písm. b) zákona č. 137/2006 Sb. o verejných zákazkách). V prípade, ak by pre naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. c) platil iba objektívny následok, ktorým by bolo zníženie predpokladanej hodnoty zákazky pod finančné limity ustanovené pre podlimitné a nadlimitné zákazky, ako to napokon aj prvostupňový správny orgán uviedol v oznámení o začatí správneho konania, tak uvedený výklad by bol podľa názoru žalobcu v rozpore so zásadou nullum crimen sine lege aplikovateľnú aj v prípadoch administratívneho trestania. Žalovaný bez toho, aby sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal otázkou preukázania existencie cieľa žalobcu rozdelením predmetu zákazky vyhnúť sa jej zadávaniu postupom pre nadlimitnú zákazku - vyslovil, že pre naplnenie skutkovej podstaty podľa § 149 ods. 1 písm. c) ZVO postačuje iba samotný objektívny následok zníženia jej predpokladanej hodnoty pod limity ZVO rozhodujúce pre postup jej zadávania, či už ako podlimitnej alebo nadlimitnej zákazky. Žalobca bol presvedčený, že postup žalovaného, ktorým žalovaný podriadil pod predmetnú skutkovú podstatu aj konanie žalobcu bez toho, aby akokoľvek skúmal existenciu všetkých obsahových náležitostí skutkovej podstaty správneho deliktu vyplývajúcich z jej slovného opisu, rozšíril jej pôsobnosť aj na konanie žalobcu, ktoré inak nespĺňa jej základné znaky. Takýto postup žalovaného považoval za v rozpore s princípom viazanosti právom a v konečnom dôsledku za narúšajúci právnu istotu adresátov ZVO, pretože bez ohľadu na zákonné vymedzenie skutkovej podstaty predmetného správneho deliktu môže byť následne ako nedovolené kvalifikované akékoľvek ďalšie konanie adresátov povinností vyplývajúcich z jednotlivých ustanovení ZVO. Kvalifikácia protiprávnosti konania z hľadiska či. 39 Listiny základných práv a slobôd by nemala byť v rozpore s úsudkom zdravého rozumu do tej miery, že adresáti povinností z právnej normy pre nich vyplývajúcich budú stíhaní za ich porušenie, pričom si objektívne nemôžu byť ani vedomí, že sa v konkrétnom prípade vôbec o porušenie povinností jedná alebo že takéto porušenie môže byť postihnuté vyvodením administratívnej zodpovednosti. Uvedené podľa názoru žalobcu platilo o to viac, ak žalovaný v postavení orgánu aplikácie práva, ktorý rozhoduje o ukladaní sankcií za správne delikty, rozširoval pôsobnosť normy obsahujúcej jasné a zrozumiteľné vymedzenie skutkovej podstaty správneho deliktu aj na ďalšie konanie nenapĺňajúce znaky príslušnej skutkovej podstaty. 6. Žalovaný ďalej v bode 96 napadnutého rozhodnutia poukazoval na vylúčenie úmyslu v prípade právnických osôb pri zodpovednosti za správne delikty, čo napokon nespochybňoval ani sám žalobca vo svojom rozklade, avšak s tým rozdielom, že úmysel alebo presnejšie absencia úmyslu v prípade právnických osôb nemôže mať význam pri posudzovaní naplnenia skutkovej podstaty správneho deliktu. Žalovaný v tomto prípade spájal otázku zavinenia (subjektívna stránka správneho deliktu) so znakmi skutkovej podstaty predmetného správneho deliktu vymedzenými v príslušnom ustanovení ZVO. Zodpovednosť za správny delikt je však možné skúmať až vtedy, ak je zrejmé, že určitý subjekt sa dopustil konania, ktoré spĺňa znaky skutkovej podstaty správneho deliktu, pričom znaky skutkovej podstaty správneho deliktu sú vymedzené v príslušných ustanoveniach právneho predpisu a vzhľadom na formálne zakotvenie správnych deliktov nemožno jednotlivé znaky ich skutkových podstát modifikovať z dôvodu, že v prípade zodpovednosti za správne delikty sa subjektívna stránka porušenia zákona neskúma. Skutočnosť, že samotná skutková podstata správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. c) ZVO obsahuje pre jej naplnenie cieľ verejného obstarávateľa vyhnúť sa zákonom vymedzeným postupom ešte neznamená, že žalovaný nemusí skúmať naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty správneho deliktu v prípade ak páchateľom správneho deliktu má byť žalobca ako právnická osoba. Akceptovanie opaku by v konečnom dôsledku znamenalo ustanovenie nových, v zákone o verejnom obstarávaní neupravených správnych deliktov, ktoré by pre ich naplnenie nevyžadovali cieľ verejného obstarávateľa - právnickej osoby, vyhnúť sa postupom zadávania podlimitnej alebo nadlimitnej zákazky v dôsledku rozdelenia jej predmetu, ale postačoval by iba objektívny následok v podobe zníženia predpokladanej hodnoty zákazky pod limity ustanovené ZVO. Ohľadne použitia kritérií vecnej, časovej, miestnej a funkčnej súvislosti predmetu zákazky tak, ako ho žalovaný a prvostupňový správny orgán použili, žalobca uvádza, že podľa jeho názoru tieto kritériá majú význam iba pri určení toho, či došlo k rozdeleniu predmetu zákazky, avšak v nadväznosti na vyššie uvedené samotné rozdelenie predmetu zákazky automaticky nezakladala zákonom o verejnom obstarávaní nedovolené konanie, pretože skutková podstata správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. c) ZVO nie je založená na objektívnom následku. Žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán pri posudzovaní splnenia predmetnej skutkovej podstaty vychádzali primárne z kritérií vecnej, časovej, miestnej a funkčnej súvislosti predmetu zákazky odvolávajúc sa na rozhodnutia českých súdov nehľadiac na odlišnosť českej právnej úpravy nedovoleného rozdelenia zákazky, v zmysle ktorej sa za nedovolené považuje každé rozdelenie predmetu zákazky, ktoré má za následok zníženie predpokladanej hodnoty zákazky pod finančné limity ustanovené českým zákonom upravujúcim postupy zadávania zákaziek. 7. Argumentácií žalovaného ohľadne absencie jeho povinnosti preukazovať cieľ verejného obstarávateľa vyhnúť sa rozdelením predmetu zákazky prísnejším postupom jej zadávania ustanoveným ZVO nesvedčila ani jeho predchádzajúca aplikačná prax, či už v podobe rozhodnutí predsedníčky žalovaného o rozkladoch účastníkov správneho konania alebo žalovaného v postavení prvostupňového správneho orgánu. Na základe vyššie uvedených rozhodnutí bolo podľa názoru žalobcu zrejmé, že žalovaný si bol vedomý svojej povinnosti týkajúcej sa preukazovania podstatného znaku predmetnej skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. c) ZVO. Odlišný postup žalovaného ohľadne posudzovania naplnenia jednotlivých znakov skutkovej podstaty nedovoleného rozdelenia zákazky oproti jeho predchádzajúcej aplikačnej praxi bez toho, aby v posudzovanom prípade existovala nová relevantná skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné objektívne očakávať iný pohľad na túto problematiku, predstavuje podľa názoru žalobcu absolútne nerešpektovanie zásady predvídateľnosti práva a princípu právnej istoty. Z okolností konkrétneho prípadu bolo zrejmé, že žalobca pri realizácii EHMK 2013 v rozhodnom čase postupoval pri zadávaní jednotlivých zákaziek súvisiacich s EHMK 2013 v závislosti od predpokladanej hodnoty jednotlivých zákaziek, pričom postupy ich zadávania boli realizované spôsobom pre podlimitné ako aj nadlimitné zákazky. Zároveň ako už žalobca pri výkone kontroly alebo vo svojom rozklade uviedol, tak zo skutkových okolností bolo zrejmé, že žalobca nebol v časovej alebo inej tiesni, z ktorej by bolo možné objektívne vyvodiť cieľ žalobcu rozdelením predmetu zákazky použiť „menej prísne" postupy jej zadávania a tým napríklad skrátiť celý proces verejného obstarávania. V posudzovanom prípade bola daná existencia celého radu pochybností ohľadne cieľa žalobcu ako verejného obstarávateľa vyhnúť sa postupu zadávania zákazky stanoveného ZVO pre podlimitné zákazky a z tohto dôvodu bolo zo strany žalovaného potrebné postupovať v súlade so zásadou in dubio pro reo. 8. Jednotlivé postupy zadávania zákaziek sa realizovali v rovnakom čase, týkali sa rovnakého predmetu z hľadiska jeho zatriedenia z pohľadu ZVO (zákazky na dodanie tovaru) a preto je podľa názoru žalobcu zrejmé, že samotná skutočnosť spočívajúca jednej z viacerých zákaziek na dodanie tovaru týkajúcich sa rovnakého projektu a realizovaných v rovnakom čase je tiež jedným z dôkazov, svedčiacich skôr v prospech pochybností o existencii cieľa žalobcu vyhnúť sa postupu zadávania predmetnej zákazky postupom nadlimitného obstarávania. Ak žalovaný sám tvrdí, že jedným z kritérií pre posúdenie rozdelenia zákazky bola ich súvislosť s projektom EHMK 2013, tak potom nemôže obstáť tvrdenie, že realizácia inej, napadnutým rozhodnutím nedotknutej zákazky, ktorá bola zadávaná postupom pre nadlimitné zákazky vôbec nesúvisí so skutkovým stavom dôležitým pre posúdenie naplnenia objektívnej stránky predmetného správneho deliktu. Žalobca dal do pozornosti, že aj v prípade zadávania zákaziek na dodanie interiérového, vybavenia bolo žalovaným v postavení orgánu kontroly konštatované nedovolené rozdelenie zákazky, pričom však žalovaný správne konanie vo veci uloženia pokuty v tomto prípade nezačal. 9. V súvislosti s otázkou posúdenia konania žalobcu ako pokračovacieho správneho deliktu - žalobca ďalej namietal, že žalovaný viedol voči nemu okrem predmetného správneho konania aj ďalšie správne konanie pod č. sp. 20837-3000/2015, predmetom ktorého bolo uloženie sankcie za rovnaký správny delikt nedovoleného rozdelenia predmetu zákazky. tomto, súbežne vedenom, správnom konaní žalovaný uložil žalobcovi pokutu za to, že rozdelil predmet zákazky na dodávku informačných a komunikačných technológií (ďalej len „IKT“) viažucej sa k realizácii projektu EHMK 2013. Žalovaný v bode 128 napadnutého rozhodnutia uviedol, že preskúmaním postupu a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu neidentifikoval skutočnosti odôvodňujúce zrušenie alebo zmenu rozkladom napadnutého rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. Berúc do úvahy argumentáciu prvostupňového správneho orgánu, v zmysle ktorej pre nedovolené rozdelenie zákazky postačuje použitie kritérií vecnej, časovej, miestnej a funkčnej súvislosti predmetu zákazky, žalobca uvádza, že žalovaný sám vo výroku napadnutého rozhodnutia uvádza, že potvrdzuje rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, v zmysle ktorého výroku žalobca spáchal správny delikt podľa § 149 ods. 1 písm. c) ZVO tým, že rozdelil predmet zákazky na dodávku AVT, viažuci sa k realizácií projektu EHMK 2013. Žalovaný postupoval rovnako aj v prípade rozhodovania o rozklade voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu č. záznamu: 76557/2016, č. spisu: 10570- P/2016 vydanom v súbežne vedenom správnom konaní. Z vyššie uvedeného bolo podľa názoru žalobcu zrejmé, že ak sa oba správne delikty, akceptujúc žalovaným použité kritériá vecnej, časovej, miestnej a funkčnej súvislosti, viazali k realizácii projektu EHMK 2013, tak potom mal žalovaný posudzovať rozdelenie predmetu zákazky komplexne s prihliadnutím na to, že všetky zákazky na dodanie tovaru vzhľadom na ich charakter slúžili na priestorové vybavenie objektov, obnova ktorých bola predmetom projektu EHMK a nemohlo sa tak jednať o rozdelenie predmetu zákazky osobitne v prípade dodania jednotlivých dielčích zákaziek na dodanie AVT a dielčích zákaziek na dodanie IKT. V intenciách vyššie uvedeného a bez ohľadu na absenciu cieľa žalobcu ako podstatnej náležitosti objektívnej stránky správneho deliktu, mal žalobca za to, že žalovaný mal daný skutkový stav posúdiť tak, že ide o rozdelenie predmetu zákazky, v rámci ktorého žalobca zadal zákazky viažuce sa k realizácii projektu EHMK 2013 ako celku spôsobom, keď pre zákazky na dodanie predmetu IKT a AVT vyhlásil samostatné postupy ich zadávania. Vzhľadom na kritériá vecnej, funkčnej, miestnej a časovej súvislosti použité žalovaným je zrejmé, že správnym postupom by bol jeden postup zadávania zákazky týkajúci sa zabezpečenia priestorového vybavenia objektov žalobcu, ktorý by bol rozdelený na časti týkajúce sa dodania predmetu IKT a AVT. Žalobca je presvedčený, že žalovaný mal na základe aplikácie ním použitých „kritérií“ pre posudzovanie rozdelenia zákazky ako aj kritérií pre vymedzenie pokračovacieho správneho deliktu rozhodovať v jednom správnom konaní, v ktorom by bol povinný skúmať a preukazovať existenciu cieľa žalobcu. 10. Žalobca nesúhlasil ani s názorom žalovaného ohľadne absencie obsahových náležitostí oznámenia o začatí správneho konania podľa Správneho poriadku, nakoľko ak sa správne konanie začína vo veciach správneho trestania, tak je podľa jeho názoru správny orgán bol povinný rešpektovať ustanovenia Dohovoru, v zmysle ktorého čl. 6 ods. 3 písm. b) má obvinený právo na podrobné oboznámenie sa s povahou a dôvodmi obvinenia. Oznámenie o začatí správneho konania uvádzajúce opis skutkovej podstaty správneho deliktu odlišne od jej zákonného vymedzenia ako aj obsahujúce konanie žalobcu (zvolenie určenia predpokladanej hodnoty zákazky), ktoré v žiadnom prípade nemožno podriadiť pod skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. c) ZVO, tieto atribúty nespĺňalo. Žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného ohľadne nemožnosti aplikácie ustanovenia § 149 ods. 3 ZVO v prípadoch, keď správny orgán rozhoduje o uložení sankcie za jeden zo skupiny správnych deliktov uvedených v ods. 1 citovaného zákonného ustanovenia. Argumentačná línia žalovaného sa opierala o gramatický výklad ustanovenia § 149 ods. 1 ZVO, v zmysle ktorého správny orgán uloží pokutu za spáchanie správneho deliktu v presne určenej výške, pričom žalovaný odvodzoval svoj názor tiež od princípu legality vyjadreného v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a od ustanovenia § 3 ods. 1 Správneho poriadku. Zo znenia ustanovenia § 149 ods. 3 ZVO však nevyplýva nemožnosť žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu aplikovať ustanovenie pri ukladaní sankcií za správne delikty uvedené v § 149 ods. 1 ZVO. V prípade, ak by zákonodarca mal v úmysle legislatívne zakotviť nemožnosť správneho orgánu pri rozhodovaní o určitej skupine správnych deliktoch aplikáciu predmetného ustanovenia, tak by to urobil obdobne ako v súčasnej právnej úprave zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní, konkrétne v jeho ustanovení § 182 ods. 4. 11. V zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou. V zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika demokratický a právny štát. Presadzovanie materiálneho, nie formálne chápaného právneho štátu je povinnosťou každého štátneho orgánu postupovať tak, aby popri formálnom rešpektovaní ústavy uplatňoval princípy materiálneho právneho štátu, okrem iného princípu právnej istoty, spravodlivosti, proporcionality či primeranosti. Sankcia je jedným z najostrejších z prostriedkov štátneho donútenia, prostredníctvom ktorého štát plní svoje funkcie, pričom z ustanovení § 149 ZVO je zrejmé, že pokuta ako sankcia sa ukladá za spáchanie v ňom uvedených správnych deliktov. Charakteristickým znakom sankcie je ujma spočívajúca v zásahu do práv páchateľa správneho deliktu, ktorým je v ponímaní ukladania pokút za správne delikty podľa § 149 ods. 1 ZVO zásah do majetkovej sféry fyzickej alebo právnickej osoby. Žalobca bol presvedčený, že v právnom štáte nie je trest sám o sebe účelom, nepredstavuje odplatu za protiprávne konanie a teda ujma nemôže byť cieľom sankcie, ale iba nevyhnutným prostriedkom na jej dosiahnutie. Žalobca má za to, že v zmysle požiadavky na primeranosť sankcie ako jedného z princípov materiálneho právneho štátu sankcia má byť priamo úmerná následku, ktorý páchateľ správneho deliktu spôsobil na objekte chránenom zákonom. Sankcia by preto podľa názoru žalobcu nemala byť ukladaná mechanicky bez zváženia povahy, závažnosti, spôsobu a následkov porušenia povinnosti. Prostriedkom pre naplnenie požiadavky primeranosti sankcie v konkrétnych prípadoch je práve individualizácia ukladanej sankcie, prostredníctvom ktorej správny orgán pri ukladaní sankcie zohľadňuje všetky okolnosti prípadu tak, aby výška ukladanej sankcie zodpovedala zvláštnostiam posudzovaného prípadu. Požiadavka na primeranosť a individualizáciu sankcie bráni v jej mechanickom ukladaní tak, aby výsledkom procesu aplikácie práva správnym orgánom bolo spravodlivé, jasné, zrozumiteľné a presvedčivé rozhodnutie v súlade s princípmi materiálneho právneho štátu. III. argumenty žalovaného 12. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že z okolností predmetného prípadu bolo zrejmé, že žalobca rozdelil predmet zákazky, čím sa vyhol použitiu postupu pri zadávaní nadlimitnej zákazky. Konanie žalobcu spočívajúce v rozdelení predmetu zákazky malo za následok zníženie PHZ stanovenej pre nadlimitné zákazky a týmto postupom sa vyhol použitiu postupu pri zadávam nadlimitnej zákazky. Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že spájal otázku zavinenia (subjektívna stránka správneho deliktu) so znakmi skutkovej podstaty predmetného správneho deliktu vymedzenými v príslušnom ustanovení ZVO. Naopak, pojmy „úmysel“ a „cieľ“ nesprávne zamieňal a stotožňoval samotný žalobca počas kontroly zadávania predmetných zákaziek i samotného správneho konania. Žalovaný uvádzal, že pri formulácii „s cieľom“ v § 149 ods. 1 písm. c) ZVO možno logickým výkladom jednoznačne dospieť k záveru, že dané slovo sa viaže na následok, resp. výsledok nedovoleného rozdelenia zákazky, in concreto vyhnutie sa prísnejšiemu postupu zadávania zákazky. Argumentácia žalobcu vo vzťahu k odlišnej právnej úprave v českom a slovenskom právnom poriadku podľa žalovaného nie je spôsobilá spochybniť správnosť a zákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí žalovaného. Vo vzťahu k rozhodnutiu NS SR sp. zn. 2 Sžh 1/2007, na ktoré poukazoval žalobca už v rozklade, žalovaný uvádzal, že sa s touto otázkou dostatočne vysporiadal v druhostupňovom rozhodnutí, konkrétne v bode č. 98, v ktorom uviedol, že je nenáležité sa odvolávať na predmetné rozhodnutie vzhľadom na odlišnosť skutkového stavu. V danom prípade NS SR potvrdil rozsudok KS v BA, pričom sa rozhodovalo o spore, ktorý sa týkal námietok žalobcu proti postupu verejného obstarávateľa, ktorý vyhlásil na predmet obstarávania „Čistenie mesta, zimná údržba peších komunikácií“ šesť samostatných súťaží. Žalobca tvrdil, že zamietnutím jeho námietok Úradom pre verejné obstarávanie došlo k porušeniu § 14 ods. 3 vtedy platného ZVO (zákon č. 263 1999 Z. z.), podľa ktorého „ obstarávateľ sa nesmie vyhnúť aplikácii zákona vzhľadom na ustanovené finančné limity a pravidlá na určenie predpokladanej ceny predmetu obstarávania rozdelením predmetu obstarávania. rozdelením zmluvy, určením podmienok účasti na verejnom obstarávaní alebo pravidiel na vy hodnotenie ponúk". Verejný obstarávateľ, ako v tomto prípade skonštatoval súd postupoval v súlade s § 19 ods. 2 vtedy platného ZVO, nakoľko jednotlivé podlimitné zákazky, spĺňali podmienky pre podlimitný postup, keďže každá vyňatá časť nepresiahla predpokladanú cenu predmetu obstarávania 80.000 €, t. j. podľa prepočtu finančných limitov na slovenskú menu vyhlásenú žalovaným podľa metodiky EU 4.960,000 SKK a celková cena týchto časti (dvoch metód verejného obstarávania) nepresiahla 20% celkovej predpokladanej ceny všetkých časti (vyhlásených metód verejného obstarávania). NS SR teda vo vzťahu k predmetnému § 14 ods. 3 ZVO logicky skonštatoval, „že nie každé rozdelenie predmetu obstarávania rovnakého druhu je zakázané podľa tohto ustanovenia, ale len také, ktorého cieľom je obchádzanie aplikácie zákona vzhľadom na ustanovené finančné limity a pravidlá na určenie predpokladanej ceny predmetu obstarávania". Z uvedeného vyplýva, že zákazky boli zadávané ako jednotlivé v súlade s vtedy platným ZVO a konštatovanie NS SR že „nebolo preukázané, že postup obstarávateľa bol motivovaný takýmto cieľom“ je preto potrebné vykladať v kontexte predmetného sporu. 13. Žalovaný bol presvedčený, že rozhodol v súlade so svojou prechádzajúcou aplikačnou praxou a dodržal zásadu predvídateľnosti práva a princípu právnej istoty. V tejto súvislosti dával do pozornosti predovšetkým bod 23 prvostupňového rozhodnutia o uložení pokuty z 13. 11. 2015, č. spisu 11033-3000/2015, cit.: „Ustanovenie § 5 ods. 12 zákona o verejnom obstarávaní predstavuje premietnutie zákazu obchádzania zákona, in concreto tým, že sa expressis verbis zakazuje rozdeliť zákazku z dôvodu vyhnutia sa povinnosti aplikovať zákon o verejnom obstarávaní, resp. pravidlá a postupy ním ustanovené, keď z dôvodu zníženia predpokladanej hodnoty zákazky pod príslušný limit ustanovený v § 4 bude možné sa vyhnúť použitiu zodpovedajúceho postupu zadávania zákazky. Účelové rozdelenie predmetu zákazky môže viesť ku konaniu, ktoré nie je v súlade s pravidlami a postupmi podľa zákona o verejnom obstarávaní. Toto pravidlo, uplatňujúce sa v procese verejného obstarávania v podobe explicitného reprobovania určitého konania vo verejnom obstarávaní, je premietnuté do úpravy skutkovej podstaty správneho deliktu podľa §149 ods. 1 písm. c) ZVO. V tejto súvislosti jedným z cieľov uplatňovania zákona o verejnom obstarávaní je zabezpečiť rozvoj účinnej hospodárskej súťaže pri zadávaní zákaziek na dodanie tovarov, zákaziek na uskutočnenie stavebných prác a zákaziek na poskytnutie služieb. “ Na vyššie uvedené nadväzuje aj bod 38 druhostupňového rozhodnutia z 25. 1. 2016, č. spisu 19868-3000/2015, cit.: „O rozdelenie zákazky v zmysle § 5 ods. 12 zákona o verejnom obstarávaní v konkrétnom prípade môže ísť v situácii, keď verejný obstarávateľ alebo obstarávateľ rozdelí rovnaké či obdobné plnenie zákazky do viacerých zákaziek a pre každú z nich vyhlási samostatné verejné obstarávanie, pričom ide o také predmety plnenia zákaziek, ktoré z hľadiska funkčného, ekonomického, časového, miestneho, z hľadiska technických špecifikácií a pod. spolu súvisia a zároveň zadanie takýchto zákaziek v rámci jedného verejného obstarávania by malo za následok použitie prísnejšieho postupu podľa zákona o verejnom obstarávaní, resp. použitie postupov zadávania zákaziek v zmysle zákona o verejnom obstarávaní “ Obdobnú formuláciu použil žalovaný aj v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia o uložení pokuty z 5. 2. 2015, č. spisu 12761- 3000/2014, pričom v druhostupňovom rozhodnutí z 27. 4. 2015, č. spisu 5151 -P/2015 uviedol, že sa „prikláňa k záverom prvostupňového správneho orgánu, ktorý vo svojom rozhodnutí konštatoval, že z argumentácie účastníka konania je zrejmé, že účastník konania mal pri verejnom obstarávaní predmetnej reklamnej kampane z časových dôvodov cieľ vyhnúť sa použitiu postupu zadávania podlimitných zákaziek, a preto namiesto vyhlásenia podlimitnej zákazky účelovo rozdelil predmet zákazky „Reklamná kampaň „Nábor poistencov“ a použil na obstaranie požadovaných služieb reklamnej kampane 8 samostatných postupov zadávania zákaziek s nízkou hodnotou, čím sa vyhol použitiu postupu zadávania podlimitnej zákazky. “ Vyššie uvedené konštatovanie žalovaného vyplynulo zo skutkových okolnosti daného prípadu a automaticky z neho nebolo možné vyvodiť povinnosť žalovaného preukazovať cieľ žalobcu nedovoleným spôsobom rozdeliť predmet zákazky. V prospech žalobcu nemôže byť vo vzťahu k pochybnosti o existencii jeho cieľa vyhnúť sa nadlimitnému postupu zadávania predmetnej zákazky pripísaná skutočnosť, že v rámci projektu EHMK 2013 postupoval pri zadávaní zákazky „Ostrovy kultúry - Otvorená zóna 1 Historická účelová budova Východoslovenského múzea Košice - Košický zlatý poklad - Dodávka interiérového vybavenia“ postupom stanoveným pre nadlimitné zákazky. Samotná skutočnosť, že dodávku audiovizuálnej techniky a dodávku interiérového vybavenia realizoval žalobca v rámci projektu EHMK2013 bola irelevantná vo vzťahu k posudzovaniu nedovolenosti rozdelenia predmetu zákazky na dodávka audiovizuálnej techniky, nakoľko išlo o úplne rozdielne zadávania zákaziek, ktoré boli predmetom osobitnej kontroly zo strany žalovaného, a rovnako tak predmetom rôznych, samostatných, správnych konaní. Vyššie uvedená argumentácia žalobcu je preto úplne irelevantná a nijako nesúvisí s naplnením skutkovej podstaty správneho deliktu tak ako to konštatoval žalovaný v oboch žalobou napadnutých rozhodnutiach. Správne konanie vo veci uloženia pokuty účastníkovi konania za nedovolené rozdelenie zákazky v prípade zákaziek na dodávku interiérového vybavenia nebolo začaté z dôvodu uplynutia objektívnej lehoty na jeho začatie. 14. Žalovaný trval na správnosti aplikácie kritérií vecnej, časovej, miestnej a funkčnej súvislosti pri oboch správnych konaniach. Nemohol sa stotožniť s tvrdením žalobcu, že na základe označených kritérií mal za správny označiť len jeden postup zadávania zákazky týkajúci sa priestorového vybavenia objektov žalobcu. Takýto postup by znamenal príliš extenzívny výklad vecnej a funkčnej súvislosti predmetu zákaziek, nakoľko predmety tvoriace informačné a komunikačné technológie a predmety tvoriace audiovizuálnu techniku nevykazujú také známky vecnej a funkčnej súvislosti, ktoré by odôvodňovali ich obstarávanie jedným postupom zadávania zákazky. Žalovaný naopak skúmal vyššie uvedené kritéria vzájomnej súvislosti zákaziek osobitne pri dodávke informačných a komunikačných technológií a osobitne pri dodávke audiovizuálnej techniky do rôznych objektov žalobcu, pričom uplatnenie týchto kritérií vyčerpávajúco odôvodnil v prvostupňových rozhodnutiach v oboch žalobcom spomínaných správnych konaniach. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na skutočnosť, že viazanosť zákaziek na dodanie informačných a komunikačných technológií a dodanie audiovizuálnej techniky na realizáciu projektu EHMK 2013 nie je postačujúcim dôvodom na ich zadávanie v jednom postupe verejného obstarávania. Viazanosť či zadelenie pod projekt samo o sebe nevypovedá o charaktere obstarávaného predmetu zákazky. Podstatným faktorom sú jednotlivé predmety zákaziek a ich špecifikácia, pričom zadelenie pod projekt nie je samo o sebe určujúce. Uvedenie projektu EHMK 2013 pri oboch samostatných správnych konaniach nemožno označiť za kľúčové pri posudzovaní vzájomnej súvislosti predmetu zákaziek na dodanie informačných a komunikačných technológií na jednej strane a na dodávku audiovizuálnej techniky na strane druhej. V tomto kontexte žalovaný opätovne poukázal na rozdielnosť predmetov zákaziek v konaní vedenom pod spis. zn. 20588-3000/2015 (audiovizuálna technika) a v konaní vedenom pod spis. zn. 20837-3000/2015 (informačné a komunikačné technológie). Pod pokračovací správny delikt možno podriadiť len jednotlivé čiastkové útoky (zadávanie zákaziek č. 1 - 7 v prípade audiovizuálnej techniky a zadávanie zákaziek č. 1 - 5 v prípade informačných a komunikačných technológií) v rámci jedného predmetu zákazky a nie medzi rozdielnymi predmetmi zákaziek navzájom. Z uvedeného dôvodu nemohol žalovaný rozhodovať o nedovolenosti rozdelenia predmetu zákaziek na dodanie IKT a AVT v jednom správnom konaní tak ako to tvrdil žalobca. 15. Podľa § 5 ods. 12 ZVO, cit.: „Zákazku nemožno rozdeliť ani zvoliť spôsob určenia jej predpokladanej hodnoty s cieľom znížiť predpokladanú hodnotu zákazky pod finančné limity podľa tohto zákona. “ Podľa § 149 ods. 1 písm. c) ZVO, cit.: „ Úrad uloží verejnému obstarávateľovi alebo obstarávateľovi pokutu vo výške 5 % súčtu zmluvných cien, ak rozdelil predmet zákazky s cieľom vyhnúť sa použitiu postupu pri zadávam nadlimitnej zákazky alebo pri zadávam podlimitnej zákazky. “ Zo znenia oboch vyššie uvedených ustanovení zákona o verejnom obstarávaní je zrejmé, že spolu súvisia a žalobca tým, že konal v rozpore s § 5 ods. 12 ZVO zároveň naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. c) ZVO. V zmysle uvedeného je žalovaný pevne presvedčený, že konanie žalobcu, tak ako bolo opísané v oznámení o začatí správneho konania i samotnom rozhodnutí, možno jednoznačne subsumovať pod legálnu definíciu správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. c) ZVO. Žalovaný v tejto súvislosti zdôrazňuje, že z ustanovenia § 5 ods. 12 ZVO vyplýva zákaz rozdeliť predmet zákazky s cieľom, aby sa neaplikoval zákon o verejnom obstarávaní, resp. pravidlá a postupy ním stanovené. Účelové rozdelenie predmetu zákazky môže viesť ku konaniu, ktoré je v rozpore s pravidlami a postupmi podľa ZVO. K nedovolenému rozdeleniu zákazky v zmysle § 5 ods. 12 ZVO môže dôjsť vtedy, keď verejný obstarávateľ rozdelí rovnaké alebo obdobné plnenie zákazky do viacerých zákaziek a pre každú z nich vyhlási samostatné verejné obstarávanie, pričom predmety plnenia týchto zákaziek spolu súvisia a zadanie týchto zákaziek v rámci jedného verejného obstarávania by malo za následok použitie prísnejšieho postupu v zmysel ZVO. Zo skutkových okolností predmetného prípadu je zrejmé, že žalobca rozdelil predmet zákazky na 7 samostatných predmetov zákazky, čím sa vyhol postupu pri zadávaní nadlimitnej zákazky, nakoľko rozdelením jednej zákazky na viacero samostatných postupov (namiesto správneho postupu rozdelenia jednej zákazky na časti v rámci jedného postupu zadávania zákazky so zachovaním PHZ pre nadlimitné zákazky) nedošlo k súčtu PHZ všetkých častí zákazky, ale všetky samostatné postupy - zákazky č. 1, č. 2, č. 3. č. 5. č. 6 boli zadávané ako podlimitné. zákazka č- 4 ako podprahová a zákazka č. 7 ako zákazka s nízkou hodnotou. Žalovaný bol pevne presvedčený, že zo všetkých úkonov žalobcu ako účastníka konania v správnom konaní bolo zrejmé, že bol riadne oboznámený s predmetom správneho kopania, pričom správny delikt, ktorý žalovaný spáchal bol počas celého správneho konania jasne vymedzený. 16. V oznámení o začatí správneho konania žalovaný uviedol, že začína správne konanie vo veci uloženia pokuty podľa § 149 ods. ods. 1 písm. c) ZVO za to, že žalobca rozdelil zákazku na dodávku audiovizuálnej techniky viažucej sa k realizácii projektu „Európske hlavné mesto kultúry Košice 2013“ a zvolil spôsob určenia jej PHZ, ktorý mal za následok jej zníženie pod finančný limit podľa § 4 ods. 2 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní stanovený pre nadlimitnú zákazku tým, že na obstaranie požadovanej audiovizuálnej techniky použil sedem samostatných postupov verejného obstarávania (5 podlimitných zákaziek, 1 podprahovú zákazku a 1 zákazku s nízkou hodnotou), čím konal v rozpore s § 5 ods. 12 zákona o verejnom obstarávaní. Žalovaný sa, s poukazom na vyššie uvedené, nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že opis konania žalobcu uvedený v oznámení o začatí správneho konania nemožno podriadiť pod skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. c) ZVO. V prvostupňovom rozhodnutí žalovaného je uvedené, že pokuta sa žalobcovi ukladá podľa § 149 ods. 1 písm. c) ZVO za to, že rozdelil predmet zákazky na dodávku audiovizuálnej techniky viažucej sa k realizácii projektu financovaného z fondov EU - „Regionálny operačný program, Prioritná os 7, Európske hlavné mesto kultúry Košice 2013, cieľ opatrenia 7.1 Európske hlavné mesto kultúry Košice 2013 ROP“ s cieľom vyhnúť sa použitiu postupu pri zadávaní nadlimitnej zákazky tým, že na obstaranie audiovizuálnej techniky použil sedem samostatných postupov zadávania zákaziek (5 podlimitných zákaziek, 1 podprahovú zákazku a 1 zákazku s nízkou hodnotou). oboch predmetných písomnostiach žalovaný zároveň uviedol konkrétne zákazky č. 1- č. 7, ktoré žalovaný zadal samostatne namiesto 1 nadlimitnej zákazky. Žalovaný neporušil čí. 6 ods. 3 písm. a) Dohovoru, v zmysle ktorého má obvinený právo na podrobne oboznámenie sa s povahou a dôvodmi obvinenia. Z oznámenia o začatí správneho konania muselo byť žalobcovi ako účastníkovi konania zrejmé, akého správneho deliktu a akým spôsobom sa dopustil. Žalovaný taktiež trval na tom, že správny poriadok výslovne neupravuje obsahové náležitosti oznámenia o začatí správneho konania, a že vzhľadom na zákonné pravidlá správneho konania je potrebné vychádzať z toho, že z oznámenia o začatí konania musí byť zrejmé, ktorý správny orgán a v akej veci začína správne konanie. Predmetné oznámenie o začatí správneho konania obsahovalo odkaz na konkrétne ustanovenie zákona, ktoré bolo podľa názoru správneho orgánu porušené a identifikáciu ustanovenia ktoré zakladá kompetenciu správneho orgánu vo veci rozhodnúť. Druhostupňový správny orgán konštatoval, že z oznámenia o začatí správneho konania sú všetky vyššie spomínané skutočnosti jednoznačné a jasné. V intenciách vyššie uvedených skutočností bol presvedčený, že žalobcova argumentácia ani v tomto bode nebola spôsobilá spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 17. Žalovaný ďalej poukázal na kogentnosť ustanovenia § 149 ods. 1 ZVO a skutočnosť, že žalovaný ako ostatný ústredný orgán štátnej správy mohol postupovať len podľa zákona o verejnom obstarávaní a nemožno od neho legitímne očakávať, aby v konkrétnom konaní porušoval princíp legality zakotvený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Štátny orgán, ktorého postavenie a právomoci sú zákonom reglementované, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, nakoľko takéto konanie príslušný právny predpis neustanovuje. Rovnako povinnosť konať v súlade so zákonmi a inými predpismi explicitne vyplýva pre správny orgán zároveň z § 3 ods. 1 správneho poriadku, podľa ktorého, cit.: „Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi“. Žalovaný bol preto presvedčený, že v konaní o uložení pokuty žalobcovi postupoval a rozhodol plne v rozsahu stanovenom v zákone o verejnom obstarávaní, t. j. v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Vo väzbe na vyššie uvedené, a s poukazom na argumentáciu žalobcu v súvislosti s uplatňovaním princípov materiálneho právneho štátu, dával žalovaný do pozornosti výklad Ústavného súdu SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 3/1998 z 5. 2. 1998, v zmysle ktorého, cit.: „Len taký postup orgánu štátu, ktorý zohľadňuje ústavné princípy citovaného ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky spôsobom a v rozsahu uvedenom vyššie pod bodom 1, je naplnením princípu právnej istoty ako nedielnej súčasti právneho štátu v zmysle čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Základnou podmienkou v materiálnom právnom štáte je dôsledné dodržiavanie kompetencii orgánmi verejnej moci. V dôsledku uvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony upravujúce ich postavenie a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní nad rámec zákona, t. j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Zákonom ustanovený rozsah právomocí jednotlivých orgánov štátu je stabilný a k jeho zmene môže dôjsť len v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy. Ten orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto konanie príslušný právny predpis neupravuje “. NS SR v rozsudku spis. zn. 2Sžp/9/2011 z 21. 3. 2012 uviedol, cit.: „Princíp legality /zákonnosti) zakotvený v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky znamená, že viazanosť štátu právom sa musí uplatňovať jednak v oblasti viazanosti štátu ústavou, ústavnými zákonmi a zákonmi ako aj v oblastiach ich vykonávania orgánmi štátnej správy, ktoré musia zásadne postupovať len na základe zákonov a v ich medziach." V kontexte na uvedené poukázal žalovaný aj na nález Ústavného súdu SR. sp. zn. II. ÚS 58/2001 z 31.10. 2001: „Ústavný princíp legality štátnej moci vyjadrený v Čl. 2 ods. 2 Ústavy hovorí o viazanosti štátnych orgánov ústavou a zákonmi Štátne orgány nie sú oprávnené konať ak ich na to nesplnomocní zákon a ak konajú, sú povinné konať iba spôsobom, ktorý ustanovil zákon. Táto zásada zabezpečuje v štáte pre jeho obyvateľov právnu istotu - majú možnosť predvídať nielen následky svojich právnych úkonov, možnosti a spôsoby, uplatnenia svojich práv voči štátu, ale predovšetkým konanie štátnych orgánov a ich zmysel“. 18. Zákon o verejnom obstarávaní rozlišuje dve skupiny správnych deliktov spáchaných verejným obstarávateľom alebo obstarávateľom. V § 149 ods. 1 ZVO sú vymenované správne delikty, ktoré predstavujú najzávažnejšie porušenia zákona o verejnom obstarávaní. Tieto správne delikty sú sankcionované pevne stanovenou pokutou (zákonom stanovené percento v závislosti od zmluvnej ceny, resp. pevne stanovená suma v eurách). Takto pevne stanovená výška sankcie má pôsobiť preventívne a zabezpečiť dôsledné uplatňovanie zákona o verejnom obstarávaní, nakoľko z hľadiska efektívnosti sankcií je dôležité, aby bola stanovená taká suma, ktorá by mala aj odstrašujúci účinok. Uložením len symbolických sankcií by tento nástroj stratil akúkoľvek účinnosť a úrad by nemohol zabezpečiť dôsledné uplatňovanie zákona o verejnom obstarávaní. V prípade preukázania spáchania správneho deliktu uvedeného v § 149 ods. 1 ZVO je úrad povinný uložiť pokutu vo výške pevne stanovenej zákonom a nemá možnosť uplatniť správnu úvahu. Žalovaný zároveň konštatoval, že rozdelenie zákazky predstavuje jedno z najzávažnejších porušení zákona o verejnom obstarávaní, ktoré má negatívny dopad na hospodársku súťaž, preto je logické, že tento správny delikt je zaradený do prvej skupiny správnych deliktov uvedených v § 149 ods. 1 ZVO, pri ktorej má úrad povinnosť uložiť zákonom pevne stanovenú pokutu. Druhú skupinu správnych deliktov tvoria porušenia zákona o verejnom obstarávaní uvedené v § 149 ods. 2 ZVO. Za tieto správne delikty ukladá úrad pokuty v rozmedzí od 300 € do 30 000 €. Pri úvahe o výške pokuty úrad po vyhodnotení jednotlivých dôkazných listín, hodnotí povahu pochybení, skúma ich podstatu i okolnosti týkajúce sa daného verejného obstarávania, ich závažnosť a dôsledky, jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach. Pri týchto správnych deliktoch postupuje úrad podľa § 149 ods. 3 ZVO a pri ukladaní pokuty prihliada a najmä na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti a následne po uplatnení správnej úvahy rozhoduje o uložení pokuty za správne delikty uvedené v § 149 ods. 2 ZVO v zákonom stanovenom rozsahu. V tomto kontexte žalovaný zdôraznil, že pod správnou úvahou je nutné rozumieť ponechanie možnosti správnemu orgánu v rámci určitého tolerančného pásma formulovať svoje závery autonómne. Uvedené závery však nebolo možné formulovať v prípade rigorózne stanovenej výšky pokuty, ako tomu bolo aj v predmetnom prípade. V prípade, ak by žalovaný mohol aj pri správnych deliktoch uvedených v § 149 ods. 1 ZVO uložiť sankciu v inej výške ako je pevne stanovená zákonom, teda ak by bola použitá interpretácia a aplikácia právnej normy, ktorá by pripúšťala použitie správnej úvahy, bol by tým popretý účel zmysel aplikovanej právnej normy. Zároveň by stratilo rozlišovanie správnych deliktov podľa § 149 ods. 1 a ods. 2 ZVO akékoľvek opodstatnenie. Z uvedeného dôvodu bola argumentácia žalobcu o možnosti aplikovať § 149 ods. 3 ZVO pri posudzovanom správnom delikte uvedenom v § 149 ods. 1 písm. c) ZVO absolútne nelogická. 19. Pri predmetnom správnom delikte musel žalovaný obligatórne rozhodnúť o uložení pokuty vo výške 5 % súčtu zmluvných cien. Nakoľko bol žalovaný striktne limitovaný zákonom stanovenou výškou pokuty, nemohol pri rozhodovaní o jej výške využiť správnu úvahu, resp. prihliadať na iné ako predmetné riešenie stanovené v administratívno-právnej norme, ako je tomu napr. v prípade, keď rozhoduje o pokute podľa § 149 ods. 2 ZVO, t. j. keď sa rozhoduje o uložení pokuty v rámci hornej a dolnej sadzby. Žalovaný zdôraznil, že v predmetnom prípade postupoval zákonne a plne v súlade s princípom legality počas celého priebehu správneho konania, a teda i pri posudzovaní naplnenia skutkovej podstaty predmetného správneho deliktu a stanovení výšky sankcie za jeho spáchanie podľa § 149 ods. 1 písm. c) ZVO. Žalovaný bol pri rozhodovaní o výške pokuty viazaný ustanovením § 149 ods. 1 písm. c) ZVO, v zmysle ktorého je výška pokuty obligatórne stanovená vo výške 5 % súčtu zmluvných cien. V danom prípade súčet zmluvných cien predstavoval čiastku spolu vo výške 557 709, 20 EUR vrátane DPH. V nadväznosti na uvedený súčet zmluvných cien žalovaný uložil žalobcovi pokutu za predmetný správny delikt vo výške 5 % z tohto súčtu zmluvných cien, t. j. v celkovej výške 27.885, 46 €. Ústavou SR zakotvený princíp, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, platí pre fyzické a právnické osoby, avšak toto sa nevzťahuje na štátne orgány. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo podľa žalovaného zrejmé, že postupoval v súlade so zákona o verejnom obstarávaní a nemohol uložiť pokutu v inej než zákonom stanovenej výške. Akceptovaním argumentácie žalobcu by došlo k popretiu elementárnej právnej istoty, nakoľko od žalovaného ako správneho orgánu nemožno legitímne očakávať, aby ten v konkrétnom konaní porušoval princíp legality zakotvený Ústavou SR. Pre úplnosť žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že doposiaľ žiadnymi právoplatnými rozsudkami (okrem žalobcom v priebehu správneho konania uvádzaného rozsudku spis. zn. 4Sžf/85/2012), v rámci ktorých sa preskúmavala zákonnosť rozhodnutí o uložení pokuty na základe rigorózne stanovenej výšky 5 % zo zmluvnej ceny. nebola spochybnená ustálená rozhodovacia prax úradu tykajúca sa uloženia zákonom pevne stanovenej pokuty za správny delikt v správnom konaní, t. j. pri správnych deliktoch podľa § 149 ods. I ZVO. IV. verejné vyhlásenie rozsudku 20. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 9 ods. 1 SSP a § 246 ods. 1, rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 03.10.2018, postupujúc podľa § 107 ods. 2 a § 137 ods. 4 SSP. Žalobca ani žalovaný nežiadali o nariadenie pojednávania vo veci. V. Relevantné právne predpisy 21. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 22. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 17.02.2013, zákazka je nadlimitná, podlimitná, podprahová alebo s nízkou hodnotou v závislosti od predpokladanej hodnoty zákazky. 23. Podľa § ods. 2 písm. b) ZVO, nadlimitná zákazka je, ak predpokladaná hodnota zákazky sa rovná alebo je vyššia ako 200 000 eur, ak ide o zákazku na dodanie tovaru zadávanú verejným obstarávateľom podľa § 6 ods. 1 písm. b) až f) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/25/20120309.html> 24. Podľa § 4 ods. 3 písm. a) ZVO, podlimitná zákazka je, ak predpokladaná hodnota zákazky je nižšia ako finančný limit uvedený v odseku 2 a súčasne rovnaká alebo vyššia ako 40 000 eur, ak ide o civilnú zákazku na dodanie tovaru alebo o civilnú zákazku na poskytnutie služby zadávanú verejným obstarávateľom a o zákazku v oblasti obrany a bezpečnosti, ktorej predmetom je dodanie tovaru alebo poskytnutie služby zadávanú verejným obstarávateľom alebo obstarávateľom 25. Podľa § 4 ods. 4 písm. a) ZVO, podprahová zákazka je, ak predpokladaná hodnota zákazky je nižšia ako finančný limit uvedený v odseku 3 a súčasne rovnaká alebo vyššia ako 10 000 eur, ak ide o zákazku na dodanie tovaru alebo o zákazku na poskytnutie služby zadávanú verejným obstarávateľom. 26. Podľa § 4 ods. 5 ZVO, zákazka s nízkou hodnotou zadávaná verejným obstarávateľom je, ak predpokladaná hodnota zákazky je nižšia ako finančný limit uvedený v odseku 4 písm. a) a b) v priebehu kalendárneho roka alebo počas platnosti zmluvy, ak sa zmluva uzaviera na dlhšie obdobie ako jeden kalendárny rok. 27. Podľa § 5 ods. 1 ZVO, predpokladaná hodnota zákazky na účely tohto zákona sa určuje ako cena bez dane z pridanej hodnoty. Predpokladaná hodnota zákazky musí vychádzať z ceny, za ktorú sa obvykle predáva rovnaký alebo porovnateľný predmet zákazky v čase, keď sa oznámenie o vyhlásení verejného obstarávania alebo oznámenie použité ako výzva na súťaž posiela na uverejnenie. Ak sa uverejnenie takého oznámenia nevyžaduje, predpokladaná hodnota zákazky musí vychádzať z ceny, za ktorú sa obvykle predáva rovnaký alebo porovnateľný predmet zákazky v čase začatia postupu zadávania zákazky. 28. Podľa § 5 ods. 5 ZVO, ak je dodávka tovaru rozdelená na niekoľko častí v rámci zadávania jednej zákazky, z ktorých každá bude predmetom samostatnej zmluvy, predpokladaná hodnota zákazky sa určí ako súčet predpokladaných hodnôt všetkých častí zákazky. Ak celková predpokladaná hodnota nie je nižšia ako finančný limit podľa § 4 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2006/25/20120309.html>, použije sa postup zadávania nadlimitných zákaziek. Postup zadávania podlimitných zákaziek možno použiť vtedy, ak ide o tú časť dodávky tovaru, ktorej predpokladaná hodnota je nižšia ako 80 000 €, a ak hodnota týchto častí nepresiahne 20 % celkovej predpokladanej hodnoty všetkých častí zákazky. 29. Podľa § 5 ods. 12 ZVO, zákazku nemožno rozdeliť ani zvoliť spôsob určenia jej predpokladanej hodnoty s cieľom znížiť predpokladanú hodnotu zákazky pod finančné limity podľa tohto zákona. 30. Podľa § 149 ods. 1 písm. c) ZVO, úrad uloží verejnému obstarávateľovi alebo obstarávateľovi pokutu vo výške 5 % súčtu zmluvných cien, ak rozdelil predmet zákazky s cieľom vyhnúť sa použitiu postupu pri zadávaní nadlimitnej zákazky alebo pri zadávaní podlimitnej zákazky. 31. Podľa § 149 ods. 3 ZVO, pri ukladaní pokuty úrad prihliada najmä na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti. Ak sa verejný obstarávateľ alebo obstarávateľ v jednom verejnom obstarávaní dopustí viacerých správnych deliktov, úrad uloží pokutu len za ten správny delikt, za ktorý možno uložiť najvyššiu pokutu; týmto nie je dotknuté uloženie pokuty podľa odseku 1 písm. f). VI. posúdenie veci správnym súdom 32. Aplikácia práva ako jedna z foriem realizácie práva je procesným právom upravený postup a činnosť štátnych orgánov s príslušnou právomocou, ktorá vyúsťuje vydávaním aktov aplikácie práva - individuálnych právnych aktov. Individuálne právne akty sa vzťahujú na konkrétne prípady a zaväzujú určité (individuálne) právne subjekty. Článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky určuje miesto a postavenie štátnej moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť ústave a zákonom. V uvedenom smere čl. 2 ods. 2 ústavy upravuje princíp právneho štátu, t. j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci dochádza (môže dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje. Ústava ustanovuje, že zákon ustanoví aj spôsob, akým štátne orgány smú štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré možno použiť v prípade neplnenia rozhodnutí orgánov štátu. V dôsledku „uvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony upravujúce ich postavenie a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní nad rámec zákona, t. j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Zákonom ustanovený rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu je stabilný a k jeho zmene môže dôjsť len v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy. Ten orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto konanie príslušný právny predpis neupravuje“ (z uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. I ÚS/98).Citované ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vytvára právnu istotu tiež v tom, že žiaden orgán štátu (odlišný od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy rozhodnúť, kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným 5 spôsobom. Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ústavy preto nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. 33. Z administratívneho spisu súd zistil, že procesným úkonom zo dňa 09.12.2015, č.z. 155266/2015, č.s. 20588-3000/2015 žalovaný ako príslušný správny orgán oznámil žalobcovi začatie správneho konania vo veci uloženia pokuty podľa § 149 ods. ods. 1 písm. c) zákona o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 17. 2. 2013 za to, že rozdelil zákazku na dodávku audiovizuálnej techniky viažucej sa k realizácii projektu „Európske hlavné mesto kultúry Košice 2013“ a zvolil spôsob určenia jej predpokladanej hodnoty, ktorý mal za následok jej zníženie pod finančný limit podľa § 4 ods. 2 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní stanovený pre nadlimitnú zákazku tým, že na obstaranie požadovanej audiovizuálnej techniky použil sedem samostatných postupov verejného obstarávania (5 podlimitných zákaziek, 1 podprahovú zákazku a 1 zákazku s nízkou hodnotou), a to: 1.Verejná súťaž „Ostrovy kultúry - Otvorená zóna 1 Historická účelová budova Východoslovenského múzea Košice - Dodávka audiovizuálnej techniky“ (podlimitná zákazka, kúpna zmluva č. 2362/2012AUD zo dňa 20.12.2012 uzavretá so spoločnosťou MADA Slovakia, s. r. o., Puškinova 10, 040 01 Košice), 2. Verejná súťaž „Ostrovy kultúry - Otvorená zóna 2 Východoslovenská galéria - Dodávka audiovizuálnej techniky“ (podlimitná zákazka, kúpna zmluva č. 181212VSG zo dňa 20.12.2012 uzavretá so spoločnosťou OPAL MULTIMEDIA, s. r. o., Železničiarska 12, 080 01 Prešov), 3.Verejná súťaž „Ostrovy kultúry - Otvorená zóna 3 Bábkové divadlo v Košiciach - Dodávka audiovizuálnej techniky“ (podlimitná zákazka, kúpna zmluva č. 2364/2012AUD zo dňa 20.12.2012 uzavretá so spoločnosťou OPAL MULTIMEDIA, s. r. o., Železničiarska 12, 080 01 Prešov), 4.Verejná súťaž „Ostrovy kultúry - Otvorená zóna 4 Nádvorie Barkóczyho paláca - Dodávka audiovizuálnej techniky“ (podprahová zákazka, kúpna zmluva č. 3092/2012AUD zo dňa 19.12.2012 uzavretá so spoločnosťou OPAL MULTIMEDIA, s. r. o., Železničiarska 12, 080 01 Prešov), 5. Verejná súťaž „Ostrovy kultúry - Otvorená zóna 5 Verejná knižnica Jána Boccatia - Dodávka audiovizuálnej techniky“ (podlimitná zákazka, kúpna zmluva č. 2365/2012AUD zo dňa 19.12.2012 uzavretá so spoločnosťou OPAL MULTIMEDIA, s. r. o., Železničiarska 12, 080 01 Prešov), 6. Verejná súťaž „Ostrovy kultúry - Otvorená zóna 6 Divadlo Thália - Dodávka audiovizuálnej techniky“ (podlimitná zákazka, kúpna zmluva č. 2366/2012AUD zo dňa 19.12.2012 uzavretá so spoločnosťou OPAL MULTIMEDIA, s. r. o., Železničiarska 12, 080 01 Prešov), 7.Verejná súťaž „Ostrovy kultúry - Otvorená zóna 7 Ulička remesiel - Dodávka audiovizuálnej techniky“ (zákazka s nízkou hodnotou, kúpna zmluva č. 2367/2012AUD zo dňa 20.12.2012 uzavretá so spoločnosťou Promotion and Education, s. r. o., Na Fialce II 1658/1, 163 00 Praha 6, Česká republika), čím mal žalobca konať v rozpore s § 5 ods. 12 zákona o verejnom obstarávaní. Predmetné oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa 11.12.2015. Správne konania vo veci uloženia pokuty začal správny orgán na základe zistení uvedených v Protokole o výsledku kontroly dodržiavania ZVO. č. 23-7000/2015-OK/4, 26-7000/2015-OK/4, 28-7000/2015-OK/4, 31-7000/2015- OK/4, 34-7000/2015-OK/4, 36-7000/2015-OK/4, 41-7000/2015-OK/4 zo 17.07.2015 v spojení so Zápisnicou o prerokovaní Protokolu zo dňa 15.10.2015. Zo špecifikácie predmetov jednotlivých zákaziek bolo zrejmé, že išlo o dodávku audiovizuálnej techniky. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa č. záznamu: 18727/2016, č. spisu: 20588-3000/2015 uložil žalobcovi ako účastníkovi konania podľa § 149 ods. 1 písm. c) ZVO pokutu vo výške 27.885,46 €. Žalobca voči tomuto rozhodnutiu podal rozklad. Predsedníčka Úradu pre verejné obstarávanie, Dunajská 68, 820 04 Bratislava rozhodnutím č.z. 75746/2016 č.s. 10497-P/2016 zo dňa 03.06.2016 rozklad zamietla a rozhodnutie úradu č. záznamu: 18727/2016, č. spisu: 20588-3000/2015 z 5. 2. 2016 o uložení pokuty vo výške 27.885,46 € potvrdila. 34. Správny delikt nie je v slovenskom práve definovaný. Ide o početnú skupinu činov, ktoré majú spoločné, že ide o protiprávne konanie, ktorého znaky sú uvedené v zákone, za ktoré orgán verejnej správy, resp. správny orgán ukladá sankcie ustanovené administratívno-právnou formou. Tresty, resp. sankcie v správnom práve plnia represívnu funkciu a zároveň funkciu individuálnej a generálnej prevencie. Orgán verejnej správy je povinný prejednať zásadne každý správny delikt, o ktorom sa dozvie (princíp legality). Výnimkou princípu legality je napríklad prejednanie tzv. návrhových deliktov, keď sa ponecháva na úvahu poškodeného, či navrhne začatie správneho konania alebo vezme svoj návrh späť. Ďalšou výnimkou je prejednávanie správnych poriadkových deliktov. Deliktuálna spôsobilosť právnickej osoby sa spája s jej vznikom a existenciou. Pri súbehu viacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh) pri nedostatku špeciálnej úpravy ( v danom prípade špeciálnu úpravu predstavuje ust. § 149 ods. 3 ZVO) je potrebné použiť “analogiae legis” tzv. absorpčnú zásadu. Jej podstata tkvie v absorpcii sadzieb (teda prísnejší trest pohlcuje miernejší). Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest uloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov (závažnosť pritom treba posudzovať predovšetkým s ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže záujem, proti ktorému delikt smeruje a ku ktorému je ochrana právnym predpisom určená).Na základe analógie teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu, t.j. správny orgán uloží za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný/rozsudok NS SR 8Sžo/28/2007 z 6.marca 2008/. 35. Vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru, z Odporúčania výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom ministrov 13. februára 1991 (ďalej aj „odporúčanie o správnych sankciách“) ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976) Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej dnes už ustálenej judikatúre opakovane vyslovil názor, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi /rozsudok NS SR 5Sžf/1/2013, resp. rozsudok NS SR 2Sžo/2/2012/.Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky / napr. spis. zn. 3Sž/68/2004, spis. zn.3Sž/85/2007, spis. zn. 8Sžo/28/2007, spis. zn. 8Sžo/147/2008, spis. zn. 2Sžf/9/2010, spis. zn. 2Sžf/44/2011, spis. zn. 5Sž/21/2010/ je jednotná v tom, že tieto princípy sa v správnom trestaní v plnom rozsahu aplikujú, a že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. 36. Na vyššie uvedené závery správneho súdu nadväzuje aj dôvodná námietka žalobcu týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia, kedy žalovaný viedol voči žalobcovi okrem tohto správneho konania - týkajúceho sa rozdelenia predmetu zákazky na dodávku AVT k projektu EHMK 2013 aj správne konanie vedené pod č. sp. 20837-3000/2015, predmetom ktorého bolo uloženie sankcie za rovnaký správny delikt nedovoleného rozdelenia predmetu zákazky. V tomto druhom súbežne vedenom správnom konaní bolo predmetom uloženie sankcie za správny delikt podľa § 149 ods. 1 písm. c) ZVO a žalovaný v ňom vydal dňa 08.02.2016 rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta 4.225,73 € za tento správny delikt na tom skutkovom základe, že žalobca ako účastník konania rozdelil predmet zákazky na dodávku informačných a komunikačných technológií viažucich sa k realizácii projektu financovaného z Európskeho fondu regionálneho rozvoja: „Ostrov kultúry - ulička remesiel Lapidárium ITMS: 22170120013, ROP Prioritná os 7, Európske hlavné mesto kultúry Košice 2013“ s cieľom vyhnúť sa použitiu postupu pri zadávaní podlimitnej zákazky tým, že na obstaranie použil päť samostatných postupov verejného obstarávania. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovi bola uložená pokuta za rozdelenie predmetu zákazky na dodávku informačných a komunikačných technológií - „IKT“ k projektu EHMK 2013. 37. Podľa legálnej definície: „Verejným obstarávaním sú pravidlá a postupy podľa tohto zákona, ktorými sa zadávajú zákazky na dodanie tovaru, zákazky na uskutočnenie stavebných prác, zákazky na poskytnutie služieb a súťaž návrhov.“ (§ 2 ZVO). Oba správne delikty sa týkali realizácii projektu EHMK 2013 a správny súd prijal záver, že išlo o súbeh správnych deliktov. Správny orgán mal preto pri súbehu správnych deliktov uložiť za dva delikty sankciu podľa ustanovení § 149 ods. 3 cit. zákona vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Súd sa takto nestotožnil s názorom žalovaného, že viazanosť zákaziek na dodanie informačných a komunikačných technológií a dodanie audiovizuálnej techniky na realizáciu projektu EHMK 2013 nie je postačujúcim dôvodom na ich zadávanie v jednom postupe verejného obstarávania. Žalovaný postupoval nesprávne, ak kumulatívne sankcionoval žalobcu za každý správny delikt osobitne. Správny súd zastáva názor, že v danom prípade žalobca zadal zákazky vo verejnom obstarávaní, viažuce sa k realizácii projektu EHMK 2013 ako celku spôsobom, keď pre zákazky na dodanie predmetu IKT a AVT vyhlásil samostatné postupy ich zadávania. Tu súd prisvedčil žalobcovi. Išlo teda o zadané zákazky vo verejnom obstarávaní, v ktorom sa žalobca dopustil dvoch deliktov. Všetky zákazky na dodanie tovaru vzhľadom na ich charakter slúžili na priestorové vybavenie objektov, obnova ktorých bola predmetom projektu EHMK. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný mal aplikovať tzv. absorpčnú zásadu upravenú v ust. § 149 ods. 3 ZVO, v zmysle ktorého „pri ukladaní pokuty úrad prihliada najmä na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti. Ak sa verejný obstarávateľ alebo obstarávateľ v jednom verejnom obstarávaní dopustí viacerých správnych deliktov, úrad uloží pokutu len za ten správny delikt, za ktorý možno uložiť najvyššiu pokutu“. Bolo nespochybniteľné, že žalobca pokračoval v páchaní toho istého správneho deliktu a trestnosť oboch čiastkových útokov sa mala posudzovať ako jeden správny delikt, pretože oba čiastkové útoky žalobcu spájala objektívna súvislosť v čase (projekt EHMK 2013), ako aj spôsobe ich páchania. Išlo tak o pokračujúci správny delikt. Neobstojí argumentácia žalovaného, že pri predmetnom správnom delikte (bez ohľadu správne konanie vedené pod č. sp. 20837-3000/2015, predmetom ktorého bolo uloženie sankcie za rovnaký správny delikt nedovoleného rozdelenia predmetu zákazky týkajúceho sa projektu EHMK 2013) musel žalovaný obligatórne rozhodnúť o uložení pokuty vo výške 5 % súčtu zmluvných cien, nakoľko bol striktne limitovaný zákonom stanovenou výškou pokuty a nemohol pri rozhodovaní o jej výške využiť správnu úvahu, resp. prihliadať na iné ako predmetné riešenie stanovené v administratívno- právnej norme, ako je tomu napr. v prípade, keď rozhoduje o pokute podľa § 149 ods. 2 ZVO, t. j. keď sa rozhoduje o uložení pokuty v rámci hornej a dolnej sadzby. Súd v danej súvislosti nemohol akceptovať argument žalovaného o nemožnosti aplikácie ust. § 149 ods. 3 ZVO a týmto poukazuje aj na analógiu rozhodnutia NS SR spis. zn. 4Sžf/85/2012 z 28. mája 2013, v odôvodnení ktorého bolo uvedené: „Osobitne odvolací súd poukazuje na to, že ani zákonná dikcia § 149 ods. 1 písm. e), ktorá ustanovila sankciu v rigoróznej výške 5 % zo zmluvnej ceny nedáva podklad pre záver, že správny orgán a najmä súd nemôže posudzovať výšku sankcie vo vzájomnej súvislosti aj s § 149 ods. 3 zákona a prihliadať na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti Ide pritom o požiadavku prísnej individualizácie sankcie. Právna istota a spravodlivosť, ako princípy materiálneho právneho štátu nepripúšťajú v individuálnych prípadoch aplikovanie sankcií, ktoré sú zjavne neproporcionálne a neprimerané povahe skutku a jeho dôsledkom, a to ani v prípade, ak zákonodarca sankciu vyjadril takou výlučnou úpravou. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie zákonov musí byť v súlade s ústavou, v danom prípade s jej čl. 1 ods. 1“ 38. Krajský súd na základe uvedených dôvodov rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP a vec vrátil orgánu verejnej správy na ďalšie konanie, v ktorom viazaný vysloveným právnym názorom súdu v tomto rozsudku a bude postupovať v naznačenom smere. V prípade ostatných námietok žalobcu, tieto považoval súd za právne irelevantné a je potrebné uviesť, že ustanovenie § 149 ods. 1 písm. c) ZVO sa viaže na objektívny následok, resp. výsledok nedovoleného rozdelenia zákazky, t. j. vyhnutiu sa prísnejšiemu postupu zadávania zákazky. ZVO je v časti správneho trestania koncipovaný na princípe objektívnej zodpovednosti, ktorej podstata spočíva v tom, že pri naplnení zákonom stanovenej skutkovej podstaty správneho deliktu druhostupňový správny orgán neskúma subjektívnu stránku porušenia zákona (úmysel - nedbanlivosť), ale len rozpor právneho stavu so stavom skutočným, ktorý má druhostupňový správny orgán na základe vykonaného dokazovania a z podkladu pre rozhodnutie dostatočne a jednoznačne preukázaný. Zároveň správny súd akcentuje, že zákon o verejnom obstarávaní neupravuje dôvody zániku zodpovednosti za správny delikt, v dôsledku čoho sa účastník konania nemôže vyviniť z deliktuálnej zodpovednosti.“ Táto konštatácia je súladná s judikatúrou súdov (napr. rozsudok NS SR spis. zn. 6Sžo/199/2010 <http://merit.slv.cz/6Szo199/2010>, spis. zn. 8Sž/29/2011, spis. zn. 7Sž/104/01, spis. zn. 4 Sžf/4/2010 <http://merit.slv.cz/4Szf/4/2010>, spis. zn. 8Sž/8/2010).Preto neobstojí námietka žalobcu, že žalovaný sa mal v napadnutom rozhodnutí zaoberať otázkou preukázania existencie cieľa žalobcu rozdelením predmetu zákazky vyhnúť sa jej zadávaniu postupom pre nadlimitnú zákazku. Žalovaný prijal správny záver, že pre naplnenie skutkovej podstaty podľa § 149 ods. 1 písm. c) ZVO postačuje iba samotný objektívny následok zníženia jej predpokladanej hodnoty pod limity ZVO. Súd záverom dodáva, že žalovaný neporušil ani čl. 6 ods. 3 písm. a) Dohovoru, v zmysle ktorého má obvinený právo na podrobne oboznámenie sa s povahou a dôvodmi obvinenia. Z oznámenia o začatí správneho konania boli zrejmé správny delikt, jeho právna kvalifikácia, aj ktorý správny orgán začal správne konanie. Predmetné oznámenie o začatí správneho konania obsahovalo odkaz na konkrétne ustanovenie zákona, ktoré bolo podľa názoru správneho orgánu porušené i identifikáciu ustanovenia ktoré zakladá kompetenciu správneho orgánu vo veci rozhodnúť. 39.O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP. Prihliadol pritom na skutočnosť, že žalobca mal v konaní plný úspech 40. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).