Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/363/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016202813 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1016202813.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Kriškovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Viery Šebestovej, v právnej veci žalobcu: Ingram Micro Mobility Austria GmbH, Guglgasse 7-9, 1030 Viedeň, Rakúsko, zast: Deloitte Legal, s.r.o., advokátska kancelária, Digital Park II, Einsteinova 23, 851 01 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 104158256/2016 zo dňa 24.10.2016, takto jednohlasne r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 104158256/2016 zo dňa 24.10.2016 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 103743745/2016 zo dňa 17.08.2016 zrušuje a vec vracia Daňovému úradu Bratislava na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu, dôvodne vynaložených trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie a rozhodnutia správnych orgánov 1. Z obsahu súdneho a administratívneho spisu súd zistil, že žalobca podal dňa 25.06.2013 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie máj 2013, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet vo výške X.XXX.XXX,XX Eur. Daňový úrad Bratislava (ďalej aj ako „správca dane“) začal u žalobcu dňa 21.08.2013 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za uvedené zdaňovacie obdobie. Táto daňová kontrola bola ukončená dňa 23.04.2015, a to doručením protokolu z daňovej kontroly č. 20126304/2015/910440/Sap zo dňa 21.04.2015. Správca dane vrátil žalobcom uplatnený nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie máj 2013 v sume X.XXX.XXX,XX Eur žalobcovi dňa 30.04.2015. 2. Ďalej súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalobca doručil správcovi dane dňa 30.09.2015 a dňa 18.02.2016 žiadosti o zaplatenie úroku zo zadržiavaných finančných prostriedkov, v ktorých poukázal na to, že správca dane bol v omeškaní s vrátením nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2013 od 24.08.2013 do jeho vrátenia dňa 30.04.2015 a za každý deň omeškania v rámci tohto obdobia žiadal zaplatiť úrok z omeškania vo výške 10% zo sumy nadmerného odpočtu, t.j. XXX.XXX,XX Eur. Na tieto žiadosti správca dane žalobcovi odpovedal listami zo dňa 08.10.2015 a zo dňa 03.03.2016, v ktorých opakovane poukázal na § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“), podľa ktorého ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Keďže nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie máj 2013 bol žalobcovi vrátený v zákonnej lehote, žiadny úrok žalobcovi podľa správcu dane neprináleží. 3. Listom zo dňa 22.07.2016 (doručeným dňa 03.08.2016) žalobca doručil správcovi dane sťažnosť na jeho nečinnosť, v ktorej poukazoval na to, že správca dane nevydaním rozhodnutia vo veci žiadostí žalobcu o zaplatenie úroku zo zadržiavaných finančných prostriedkov je nečinný, čím porušuje práva žalobcu. Následne vydal správca dane dňa 17.08.2016 rozhodnutie č. 103743745/2016, ktorým podaniu žalobcu doručeného dňa 03.08.2016 o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania za zdaňovacie obdobie máj 2013 nevyhovel a úrok z omeškania nepriznal. Po odvolaní žalobcu, ktorého argumentačným základom boli žalobné dôvody, vydal žalovaný napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie ktorého je obdobné ako vyjadrenie k žalobe a detailnejšie sa súd k jednotlivým jeho častiam vyjadril nižšie. II. Žaloba 4. Žalobca považoval rozhodnutia vydané v oboch stupňoch za nezákonné, žiadal ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 5. Uviedol, že sa od správcu dane opakovane domáhal priznania úroku zo zadržiavaných finančných prostriedkov, konkrétne úroku z omeškania s vrátením nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2013 vo výške 10% p.a. v sume XXX.XXX,XX Eur. Mal za to, že nakoľko nemohol hospodáriť so zadržanými finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, došlo k jeho hospodárskemu znevýhodneniu. Navyše bol zaťažený neistotou, nakoľko nemohol vopred predvídať dĺžku daňovej kontroly, počas ktorej mu budú finančné prostriedky zadržiavané. Správca dane a následne žalovaný svojimi rozhodnutiami žiadostiam žalobcu nevyhoveli a úrok z omeškania mu nepriznali. Svoj postup odôvodnili tým, že postupovali v súlade so zákonom. Žalobca sa nestotožňoval s postupom správcu dane a žalovaného, pričom mal za to, že ich rozhodnutiami bol ukrátený na svojich právach. Rovnako ich postup považoval za rozporný so zákonom a aktuálnou súdnou praxou tak v Slovenskej republike, ako aj v Európskej únii. 6. Dôvodil, že v zmysle rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj ako „SDEÚ“) môže byť síce lehota na vrátenie nadmerného odpočtu predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly, avšak súčasne je nutné rešpektovať zásadu daňovej neutrality v tom zmysle, že dočasná nemožnosť daňového subjektu disponovať zadržanými finančnými prostriedkami by mala byť kompenzovaná zaplatením úrokov. Zároveň v zmysle európskej judikatúry (Rozsudok SDEÚ C-107/10) nie je v súlade s komunitárnym právom, ak sa v dôsledku začatia daňovej kontroly predlžuje všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu, po uplynutí ktorej vzniká nárok na úroky z omeškania, pričom toto predĺženie má za následok vznik nároku na úroky až po ukončení daňovej kontroly. Podľa žalobcu ide o bežnú prax SDEÚ, aby bránila zásadu daňovej neutrality a chránila legitímnu dôveru, pokiaľ ide o výklad článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES (ďalej aj ako „smernica o DPH“). Žalobca zdôraznil, že SDEÚ vo všetkých svojich doposiaľ vydaných rozhodnutiach spochybňuje príslušné vnútroštátne pravidlá a postupy, podľa ktorých daňové orgány môžu odložiť vrátenie nadmerného odpočtu DPH (okrem iného prostredníctvom začatia daňovej kontroly) bez výpočtu a platenia úroku z omeškania daňovníkovi v dôsledku oneskoreného vrátenia finančných prostriedkov (napr. Rozsudky SDEÚ C-107/10, C-431/12,C-654/13). 7. Žalobca nesúhlasil s argumentmi žalovaného, že nie je zrejmé, či Rozsudok SDEÚ C-107/10 predstavuje acte éclaire pre skutkovú situáciu žalobcu, a teda či má žalovaný povinnosť zdržať sa aplikácie príslušných ustanovení zákona o DPH v prospech práva Európskej únie, ak toto ustanovenie nie je možné vykladať eurokonformne. Uvedenú problematiku totiž SDEÚ riešil vo vzťahu k prejudiciálnym otázkam položeným Krajským súdom v Košiciach v nadväznosti na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3Sžf/44/2013, ktorým argumentuje žalovaný (Uznesenie SDEÚ C-120/15 z 21.10.2015). V uvedenom rozhodnutí SDEÚ okrem iného konštatoval, že právna úprava, ktorá umožňuje značné predĺženie lehoty (vykonávaním daňovej kontroly) na vrátenie nadmerného odpočtu nie je v súlade s požiadavkami daňovej neutrality, nakoľko k vráteniu zadržiavaných finančných prostriedkov nedochádza v primeranej lehote. V zmysle tohto rozhodnutia SDEÚ vnútroštátna úprava, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly, nie je v súlade s príslušnými predpismi Európskej únie. V dôsledku uvedeného má podľa názoru SDEÚ daňovník v zmysle práva Európskej únie nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Na uvedenú judikatúru SDEÚ prihliadajú aj slovenské súdy pri svojich rozhodnutiach (napr. Rozsudok Najvyššieho súd Slovenskej republiky č. k. 8Sžf/115/2013), v zmysle ktorých sa úroky zo zadržiavanej sumy nadmerného odpočtu DPH počítajú za obdobie od uplynutia všeobecnej lehoty na jeho vrátenie podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH až do riadneho vrátenia nadmerného odpočtu DPH a priznávajú sa za každý deň omeškania. Žalobca poukázal na fakt, že výklad komunitárneho práva prostredníctvom SDEÚ je záväzný (Rozsudok SDEÚ vo veci Costa v. Enel), z čoho vyplýva povinnosť štátnych orgánov aplikovať právo Európskej únie v súlade s judikatúrou a závermi SDEÚ. Ak štátny orgán túto povinnosť poruší, podľa žalobcu pôjde jednak o porušenie zásady eurokonformného výkladu a tiež o svojvoľný a protiústavný postup štátneho orgánu. Mal za to, že žalovaný a správca dane v zmysle uvedeného postupovali protiprávne, nakoľko príslušné ustanovenia zákona o DPH nevyložili eurokonformne. 8. K spôsobu výpočtu úrokovej sadzby žalobca uviedol, že v tejto súvislosti by malo byť dodržané rovnaké zaobchádzanie v porovnaní s ostatnými prípadmi, kedy správca dane vrátil zadržiavané finančné prostriedky po zákonom stanovenej lehote. Poukázal pritom na § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej aj ako „daňový poriadok“), podľa ktorého ak správca dane vráti daňový preplatok po ustanovenej lehote, je povinný rozhodnúť o priznaní úroku. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mal byť daňový preplatok vrátený, resp. ak základná úroková sadzba nedosahuje 10%, použije sa ročná úroková sadzba 10%. III. Vyjadrenie žalovaného 9. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 20.02.2017, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že správca dane postupoval v zmysle § 79 ods. 6 zákona o DPH a predmetný nadmerný odpočet vrátil v lehote stanovenej zákonom. Stotožňoval sa s konštatovaním správcu dane v jeho rozhodnutí, podľa ktorého keďže legislatíva Slovenskej republiky nemá právnu úpravu priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania kontroly, daňovému subjektu úrok z tohto titulu nemôže byť priznaný. S poukazom na náležitosti rozhodnutia podľa § 63 ods. 3 daňového poriadku dôvodil, že vzhľadom na absenciu vnútroštátneho právneho predpisu vo veci priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania daňovej kontroly správca dane nemohol v predmetnej veci vydať zákonné rozhodnutie. Podľa žalovaného správca dane nemohol príslušné ustanovenia zákona o DPH vyložiť eurokonformne, keďže príslušné ustanovenia zákona vo veci priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania kontroly v čase vydania napadnutého rozhodnutia neexistovali. 10. Dôvodil, že v bode 3 uznesenia SDEÚ vo veci C-120/15, na ktorý sa odvoláva žalobca, súdny dvor citoval článok 183 smernice o DPH, v ktorom je uvedené, že „ak za zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia“. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že podmienky si určujú členské štáty vo svojej vnútroštátnej úprave, čo je potvrdené aj samotným SDEÚ, ktorý v bode 23 svojho uznesenia uvádza, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej dane v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Vzhľadom na uvedené žalovaný vyslovil názor, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Až po uplynutí tejto primeranej lehoty má spoločnosť nárok na priznanie tzv. kompenzačného úroku. V bode 30 uznesenia sa uvádza, že pokiaľ ide o povinnosti vnútroštátneho súdu v súvislosti s aplikáciou svojho vnútroštátneho práva, treba podľa žalovaného pripomenúť, že v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Článok 183 Smernice Rady 2006/112/ES bol prevzatý do zákona o DPH prostredníctvom ustanovení § 79. Tieto ustanovenia však neobsahovali priznanie finančnej kompenzácie za obdobie, keď platiteľovi počas výkonu daňovej kontroly boli zadržané finančné prostriedky vo výške nadmerného odpočtu. 11. Mal za to, že z rozsudkov SDEÚ jednoznačne nevyplýva, či právo Európskej únie je prameňom práva i pre vznik úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu. Z rozsudkov súdneho dvora vo veci samej ide skôr o odporúčanie, aby členské štáty vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku a so zásadou ekvivalencie a efektivity stanovili pravidlá, za ktorých majú byť takéto úroky zaplatené. V tejto súvislosti dal žalovaný do pozornosti, že práve z vyššie uvedených dôvodov bol prijatý zákon č. 297/2006 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o DPH a ktorým bol doplnený § 79a upravujúci náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Podľa tohto ustanovenia nárok na úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi vznikne, ak je obdobie zadržania nadmerného odpočtu viac ako šesť mesiacov od uplynutia posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, ktorá je stanovená v § 79 ods. 1, 2 alebo 5 zákona o DPH. Výpočet úrokov z nadmerného odpočtu sa stanovuje percentom zo sumy nadmerného odpočtu vrátenej platiteľovi dane za každý deň zadržania až do jeho vrátenia. Počiatočným dňom nároku na úrok z nadmerného odpočtu je deň nasledujúci po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, do dňa jeho vrátenia vrátane. Podľa žalovaného podstatou právneho posúdenia v danej veci a zosúladenia práva Európskej únie a vnútroštátnej legislatívy bolo určiť deň, od ktorého sa bude priznávať úrok zo zadržaného, resp. nevyplateného nadmerného odpočtu, pokiaľ sa v lehote na jeho vrátenie začne daňová kontrola. Bolo stanovené, že platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v prvý deň daného kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, resp. vo výške 1,5%, ak v danom kalendárnom roku sadzba Európskej centrálnej banky nedosiahne 1,5%. Prechodné ustanovenie § 85ke zákona č. 297/2006 Z.z. stanovuje, že platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 a 5 začala pred 01.01.2017 a k 01.01.2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 a 5 bola skončená do 31.12.2016 vrátane. Účinnosť § 79a a § 85ke zákona o DPH je od 01.01.2017. 12. Žalovaný uzavrel, že platná vnútroštátna legislatíva, t.j. daňový poriadok a ani zákon o DPH do 31.12.2016 neupravovali priznanie úroku počas výkonu daňovej kontroly, preto nemožno zdaniteľnej osobe, ktorá je platiteľom dane, priznať úrok z omeškania za dobu vykonávania daňovej kontroly, a to i napriek tomu, že z rozsudkov SDEÚ vyplýva, že platiteľovi prináleží úrok, ale s tým, že vnútroštátna legislatíva musí určiť aj primeranú lehotu na vykonanie daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu. Priznanie úroku zo zadržania nadmerného odpočtu do 31.12.2016 nebolo vo vnútroštátnej legislatíve Slovenskej republiky upravené, preto do 31.12.2016 nemožno platiteľovi dane tento úrok priznať a vyplatiť. Daňová kontrola vykonaná u žalobcu za zdaňovacie obdobie máj 2013 bola ukončená 23.04.2015, t.j. bola ukončená do 31.12.2016. To znamená, že v zmysle vyššie uvedeného žalobca nespadá pod právnu úpravu o priznaní úroku. Okrem toho žalovaný uviedol, že žalobcom požadovaný úrok v sume XXX.XXX,XX Eur bol vypočítaný spôsobom, ktorý nie je analogický s postupom výpočtu náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a zákona o DPH, keď pri výpočte úroku žalobca použil inú (vyššiu - 10%) úrokovú sadzbu za iné (dlhšie - od 24.08.2016 do 30.04.2015) obdobie, ako pre priznanie úroku z nadmerného odpočtu stanovuje § 79a ods. 2 zákona o DPH. IV. Posúdenie veci 13. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10 a 13 ods. 3 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozhodnutia správnych orgánov je nutné zrušiť a vec vrátiť Daňovému úradu Bratislava na ďalšie konanie. 14. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 15. Podľa § 177 ods. 1 správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 16. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. 17. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. 18. Podľa § 79 ods. 2 daňového poriadku (v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia správcu dane) ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. 19. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku (v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia správcu dane) ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. 20. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH (v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia správcu dane) ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. 21. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH (v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia správcu dane) ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní. 22. Podľa článku 183 smernice o DPH, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. 23. Podstatnou otázkou pre prijatie záveru v prejednávanej veci je, či má správca dane v prípade riadne uskutočnenej daňovej kontroly DPH u daňového subjektu a v prípade, ak dôjde týmto titulom k zadržaniu nadmerného odpočtu povinnosť zaplatiť úrok vo výške 10% (§ 79 ods. 3 daňového poriadku), a to aj vtedy, ak dôjde k vráteniu zadržiavaného nadmerného odpočtu v lehote do 10 dní od skončenia daňovej kontroly u daňového subjektu (prerokovanie protokolu z kontroly). 24. Súd uvádza, že skutkovo a právne identická vec už bola predmetom súdneho prieskumu inými súdmi Slovenskej republiky, napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/348/2016 zo dňa 02.07.2018, sp. zn. 1S/252/2015 zo dňa 27.10.2016, sp. zn. 2S/979/2012 zo dňa 24.04.2013, sp. zn. 1S/45/2016 zo dňa 12.10.2017, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6S/31/2012 zo dňa 07.04.2016, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf/57/2016 zo dňa 06.06.2017, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/44/2013 zo dňa 01.08.2014. Súd pri svojom právnom názore na prejednávanú vec plne vychádza z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf/57/2016 zo dňa 06.06.2017, ako aj rozsudkov Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/348/2016 zo dňa 02.07.2018 a sp. zn. 1S/252/2015 zo dňa 27.10.2016, ktoré v mierne pozmenenej forme v nasledujúcich bodoch rozsudku cituje. 25. Je nepochybné, že daňové orgány sú oprávnené v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začať daňovú kontrolu a peňažné prostriedky vrátiť až po jej skončení (do 10 dní). V danom prípade však žalovaný stotožňuje nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto zadržiavaných finančných prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva ani zo zákona o DPH, ani z daňového poriadku a je v rozpore s judikatúrou SDEÚ. 26. Smernica Rady 2006/112/ES je prameňom práva únie, ktorá je pre členský štát záväzná a má v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Potom všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo (aj daňové orgány) sú povinné posudzujúci právny vzťah vykladať eurokonformne, t.j. v súlade s právom únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo povinný takéto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej daňové orgány vydali preskúmavané rozhodnutia bola v rozpore so záväznou interpretáciou článku 183 smernice o DPH vyplývajúcej z judikatúry SDEÚ. 27. Súd poukazuje na opakovane vyslovený právny názor SDEÚ, podľa ktorého za určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu (porovnaj napríklad Costa P Enel, 6/64 z 15.07.1964, Zb. s 1141), všeobecné zásady úniového práva (napr. Wachauf 5/88, 13.07.1989 Zb. s 2609 bod 17), nariadenia (napr. Polity, 437114.12 971 Zb. s 1039 bod 9), smernice (Becker 8/81, 19.01.1982 Zb. s 53), rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78, 8.3971 Zb. s 867) a medzinárodné zmluvy uzatvorené úniou (Kupfenberg, 104/81, 26.10.1982 Zb. s 3641). Potom je treba prijať záver, že úniové právo (akákoľvek jeho právna norma) má vždy prednosť (vyššiu právnu silu) pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy alebo, či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie. 28. SDEÚ tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva, čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci, vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány (Hubbard, C-20/92 01.07.1993, Zb. s. I-3777, bod 19; Sail 82/71, 21.03.1972, Zb. s 119 bod 5). 29. Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V takomto prípade má úniové právo podľa prípadovej praxe SDEÚ prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by preto nemal byť ďalej aplikovaný. 30. Ak eurokomforný výklad vnútroštátneho práva nie je totožný, je vnútroštátny súd povinný v medziach svojich právomocí a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom, a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva únie nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie (ČEZ, C-115/08 z 27.10.2009 bod 138, Luigi, C-357/06, 18.12.2007 Zb. s I-12311, Engelbrecht C-262/97 z 26.09.2000 Zb. s I-7321 bod 39, 40, IN.CO.GE, C-10 22/97, 22.10.1998 Zb. s I-6307, bod 20, Murphy, 157/86 04.02.1988 Zb. s 673, bod 11; Simmenthal, 106/77 z 09.03.1978 Zb. s 629 body 21-20). Vnútroštátny súd teda nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie a môže v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti na ochranu úniových práv použiť a vhodne interpretovať vnútroštátne ustanovenie, ktoré sa pôvodne malo vzťahovať iba na vnútroštátne situácie bez úniového prvku. 31. Prednosť komunitárnej normy je nutné vnímať tak, že táto má vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Povaha komunitárneho práva, najmä jeho nezávislosť od vnútroštátnych právnych poriadkov, nevyžaduje jeho transformáciu alebo preberanie do práva členských štátov. Osobitný charakter komunitárneho práva neumožňuje členským štátom voľný výber teórie, ale priamo predpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho práva, ktoré sa stáva súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území každého členského štátu. 32. Na tomto mieste súd poukazuje na vyššie spomínaný rozsudok SDEÚ C-107/10, ohľadom výkladu čl. 183 smernice o DPH, ktorý sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upraveného článkom 183 smernice o DPH v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry SDEÚ platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní úpravy únie dodržať zásadu ochranu legitímnej dôvery. Právo na odpočítanie je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Toto právo sa predovšetkým okamžite uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré zaťažujú plnenia uskutočnené na vstupe. Pokiaľ ide o možnosť upravenú v článku 183 smernice o DPH stanoviť, aby bol odpočet DPH buď prenesený do nasledujúceho obdobia alebo vrátený, SDEÚ spresnil, že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti. Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko. 33. V zmysle uvedeného dospel súd k záveru, že právny názor žalovaného (aj správcu dane) o neoprávnenosti nároku na úrok uplatnený žalobcom sa nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom Európskej únie, pokiaľ ide o stanovenie podmienok náhrady nadmerného odpočtu DPH a je v rozpore s vyššie opísanými zásadami fungovania systému DPH, ako aj so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa vzťahuje na každú dotknutú osobu v obdobnej situácii. K vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza vo všeobecnej lehote, čo je lehota, ktorá sama osebe v súlade s článkom 183 smernice o DPH stanovuje povinnosť platiť úroky z omeškania z nevrátenej sumy a vzniká až po uplynutí tejto lehoty. 34. Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane, a preto každý členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia aby zabezpečil, že splatná DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov ako istou paušalizovanou náhradou škody, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. 35. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie SDEÚ (uznesenie z 21.10.2015 vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o., proti Daňovému úradu v Košiciach), ktorý posudzoval právnu úpravu Slovenskej republiky týkajúcu sa vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, uvedenú v zákone o DPH, pričom prijal záver, že takáto vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi so zásadami daňovej neutrality, podľa ktorej vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu dane z pridanej hodnoty zdaniteľnej osobe počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesťkrát až dvanásťkrát dlhšie ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca (uznesenie SDEÚ C-120/15 bod 25, 26). Zároveň zdôraznil, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržiavanie zásady daňovej neutrality. 36. Na základe právneho posúdenia prejudiciálnych otázok Krajského súdu v Košiciach, prijal Súdny dvor Európskej únie záver, že článok 183 ods. 1 Smernice Rady 2006/112/ES sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. V súvislosti s úrokmi z omeškania SDEÚ v bode 24 citovaného rozhodnutia uvádza ...“v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe, po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania“... (pozri rozsudok Rafinaria Steaua Româna, C-431/R, EU: C:2013:686, bod 23 a uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyárto, C-654/13; EU:C2014/2127 bod 32). 37. Súd zastáva názor, že by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. Súd je toho názoru, že prístup správcu dane i žalovaného, ktorí právo na takúto kompenzáciu popierajú, je neproporcionálny, nie je ničím opodstatnený ani spravodlivý a znevýhodňuje daňový subjekt len na tom základe, že u neho bola vykonaná daňová kontrola. Zároveň súd uvádza, že zrejme od právneho výkladu, ktorý v danej veci prezentuje žalovaný, už upustil aj Daňový úrad Bratislava, ktorý svojím rozhodnutím č. 10042604/2018 zo dňa 21.02.2018 vo veci M. s.r.o., priznal tomuto daňovému subjektu úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH aj počas doby vykonávania daňovej kontroly vo výške 10% zo sumy nadmerného odpočtu. 38. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že napadnuté preskúmavané rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu (správcu dane), je potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym záverom súdu (§ 191 ods. 6 SSP) a bude jeho povinnosťou vo veci opätovne konať a vydať rozhodnutie, v súlade s v tomto rozhodnutí súdu vysloveným právnym názorom na otázku priznania žalobcovi (daňovému subjektu - platiteľovi DPH) úrok z omeškania za obdobie neoprávnene zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH. 39. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok priznaný, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. 40. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).