Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Sa/20/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200356 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1018200356.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Martou Barkovou, v právnej veci žalobcu: U. E., U. XX.XX.XXXX, Š. D. K. B. A., R. N. F., K. R. A., zastúpený: OZ Liga za ľudské práva, Štúrova 3, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 26.02.10.2018, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-67-009/2018-AV zo dňa 26.02.2018, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave správnu žalobu zamieta. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalovaný predložil na Krajský súd v Bratislave dňa 13.03.2018 správnu žalobu zo dňa 05.03.2018, podanú žalobcom prostredníctvom právneho zástupcu žalobcu a doručenú žalovanému dňa 06.03.2018, napadnutou rozhodnutie žalovaného č. p. PPZ-HCP-BA6-67-009/2018-AV o zaistení žalobcu, vydaného dňa 26.02.2018, ktorým bol žalobca zaistený v súlade s ustanovením § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.604/2013 zo dňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej aj ako „Nariadenie EP a Rady (EÚ)“), a to dňom vydania tohto rozhodnutia t.j. dňom 26.02.2018, ktorý bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, so stanovenou dĺžkou doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 21.03.2018. Žalovaný spolu s predložením správnej žaloby predložil súdu vyjadrenie k správnej žalobe, ako aj kompletný administratívny spis, ktorý sa týka danej veci. 2. Predmetom súdneho konania na základe podanej správnej žaloby žalobcu je rozhodnutie žalovaného č. p.: PPZ-HCP-BA6-67-009/2018-AV zo dňa 26.02.2018, ktorým žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu dňom 26.02.2018, podľa § 88 ods. 1, písm. c) zákona o pobyte cudzincov (ďalej aj ako rozhodnutie“), a to na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 21.03.2018. Žalobca podal na poštovú prepravu dňa 05.03.2018 správnu žalobu proti predmetnému rozhodnutiu, a to v zmysle ustanovení § 221 a nasl. Zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a ktorú adresoval Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, ktorému bola doručená dňa 06.03.2018. Súd konštatuje, že žalobca podal žalobu včas v zákonnej 7- dňovej lehote. 3. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia sa uvádza, že dňa 26.02.2018 bolo vydané a žalobcovi doručené rozhodnutie žalovaného o zaistení č. p.: PPZ-HCP- BA6-67-009/2018-AV zo dňa 26.02.2018, ktorým bol žalobca zaistený podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, t.j. za účelom zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa Nariadenia EP a Rady (EÚ). Zároveň žalovaný rozhodol o umiestnení žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC“) dňom 26.02.2018, pričom stanovil dĺžku doby zaistenia do 21.03.2018. 4. Žalobca s vyššie uvedeným rozhodnutím žalovaného nesúhlasí a žiada súd, aby napadnuté rozhodnutie o zaistení zrušil podľa ustanovenia § 191 ods. 1, písm. c) SSP, z dôvodu, že, rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. d) SSP, z dôvodu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. e) SSP, z dôvodu, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, a z dôvodu, že žalovaný v konaní so žalobcom nerešpektoval rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Sa/5/2018, zo dňa 29.01.2018, ktorým bolo zrušené predchádzajúce zaistenie žalobcu a nariadené jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Žalobca poukázal na to, že Krajsky súd v Bratislave rozhodol rozsudkom sp. zn. 8Sa/5/2018 dňa 29.01.2018 (ďalej len „rozsudok Krajského súdu Bratislava“), o zrušení rozhodnutia žalovaného č. p.: PPZ-HCP-BA6-354-006/2017-AV zo dňa 21.12.2017 a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia, pričom v danom prípade, vyhovel všetkým námietkam uvedeným v podanej správnej žalobe a rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu zrušil pre nezákonnosť. Predmetný rozsudok bol žalovanému doručený dňa 19.02.2018. Žalovaný nerešpektoval právny názor Krajského súdu v Bratislave, nerešpektoval výrok tohto rozsudku, nakoľko žalobcovi nebol vydaný žalovaným príkaz na prepustenie, a tento sa nenachádza ani v rámci administratívneho spisu. Žalovaný žalobcu prezaistil za iným, novým účelom. Žalobca bol dňa 26.02.2018, eskortovaný v putách na oddelenie žalovaného. Žalovaný žiadnym spôsobom v novom konaní nenapravil pochybenia mu vytýkané Krajským súdom v Bratislave v rozsudku sp. zn. 8Sa/5/2018 zo dňa 29.01.2018, a ani nereagoval na jeho právnu argumentáciu. Možno preto tvrdiť, že postup žalovaného, nesie znaky svojvoľnosti a nezákonnosti. Žalobca poukázal na to, že Bulharská republika písomne akceptovala prijatie späť žalobcu, podľa čl. 18 ods. 1 písm. c) nariadenia (EÚ) č. 604/2013 a v súlade s čl. 4 nariadenia Komisie 1560/2003, čím súhlasila s jeho odovzdaním na svoje územie. Žalobca poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Sa/5/2018, ktorý konštatuje, že na základe lehôt stanovených čl. 28 ods. 3 bod 3, 4 Nariadenia EP a Rady (EÚ), lehota na odovzdanie žalobcu uplynula dňa 21.12.2017, kedy bol žalobca napadnutým uznesením prezaistený so zmätočným odôvodnením podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov. Z uvedeného vyplýva, že žalobcu nie je možné držať v zaistení za účelom jeho transferu do Bulharska. Rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia vo vzťahu k určenému dôvodu zaistenia žalobcu. Žalovaný stanovil v napadnutom rozhodnutí ako dôvod nového, v poradí už tretieho zaistenia žalobcu na území Slovenskej republiky za posledných 5 mesiacov, dôvod podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva záver, že tak žalovaný urobil s poukazom na to, že mu bola doručená dňa 26.02.2918 informácia o akceptácii návratu žalobcu na územie Bulharska (str. 3 napadnutého rozhodnutia). Bližšie odôvodnenie zvoleného dôvodu zaistenia žalobcu žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuviedol. Žalobca nesúhlasí so zvoleným dôvodom zaistenia žalobcu a považuje ho za nesprávne právne posúdenie zo strany žalovaného. Žalobca prišiel na územie Slovenskej republiky dňa 15.10.2017, kedy bol zaistený žalovaným v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Následne žalobca požiadal dňa 23.10.2017 o azyl v priestoroch ÚPZC Medveďov. Dňa 21.12.2017 bol z tohto dôvodu žalobca prezaistený žalovaným na účel zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Dňa 29.01.2018 nariadil Krajský súd v Bratislave prepustenie žalobcu zo zaistenia. Žalovaný však žalobcu na slobodu na základe rozsudku krajského súdu neprepustil, ale ho v putách eskortoval na oddelenie, kde s ním začal nové konanie o zaistení, ktorého výsledkom je napadnuté rozhodnutie a ako dôvod zaistenia určil ustanovenie § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov napriek tomu, že žalobca sa naďalej považuje za žiadateľa o azyl. Podľa názoru žalobcu, ho možno naďalej považovať za žiadateľa o azyl, a preto zaistenie v zmysle niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov neprichádza do úvahy, naopak predstavuje nesprávne právne posúdenie. Žalobca vychádza z ustanovenia § 2 písm. h) zákona o azyle, kde sa v rámci vymedzenia pojmov stanovuje, kto sa rozumie žiadateľom o azyl. S poukazom na vyššie uvedené, žalovaný nesprávne právne posúdil možnosť aplikácie § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na prípad žalobcu, keďže ten je naďalej považovaný v zmysle zákona o azyle za žiadateľa o azyl, a preto ho ani nebolo možné zaistiť v zmysle § 88 zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie žalovaného o zaistení vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k aplikácii menej prísnych donucovacích opatrení, rozhodnutie žalovaného je v tomto smere aj nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Tieto skutočnosti odôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného pre jeho nezákonnosť. Žalovaný adekvátne neprešetril riziko úteku žalobcu s ohľadom na všetky okolnosti jeho prípadu, najmä s poukazom na závažnosť dôvodov, pre ktoré žalobca opustil Bulharsko a nepočkal na vydanie rozhodnutia. Rozhodnutie žalovaného o zaistení vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu vo vzťahu k možnému zaobchádzaniu so žalobcom v rozpore s čl. 3 EDĽP v prípade realizácie transferu do Bulharska. Žalobca považuje predmetné rozhodnutie za nezákonné. Žalobca na základe uvedených skutočností žiada správny súd, aby vydal rozsudok, ktorým zruší rozhodnutie žalovaného, č. p.: PPZ-HCP-BA6-67-009/2018-AV zo dňa 26.02.2018 o zaistení, a aby nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Žalobca v alternatívnom petite žaloby žiada správny súd, aby v prípade realizácie transferu žalobcu do Bulharska pred rozhodnutím správneho súdu, vydal rozsudok, ktorým stanoví, že rozhodnutie žalovaného, č. p.: PPZ-HCP-BA6-67-009/2018-AV zo dňa 26.02.2018 o zaistení žalobcu bolo nezákonné. 5. Žalovaný sa k žalobe vyjadril vyjadrením zo dňa 12.03.2018 a uviedol, že z odôvodnenia rozhodnutia o zaistení vyplýva, že žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, pričom dôvodom jeho zaistenia bolo zabezpečenie príprava a výkon jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/20013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov z dôvodu, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu na území inej členskej krajiny. Žalovaný uviedol, že rešpektoval rozsudok Krajského súdu Bratislava, nakoľko žalobca bol riadne prepustený zo zaistenia dňa 26.02.2018, čo je preukázané príkazom vydaným Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov č. p. PPZ-HCP-ME-19-015/2018-U zo dňa 26.02.2018. Žalovaný uviedol, že pri predchádzajúcom konaní vo veci zaistenia, bol žalobca zaistený ako žiadateľ o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a v súčasnom konaní je zaistený ako štátny príslušník tretej krajiny. Na každé z týchto konaní sa vzťahuje iné ustanovenie zákona o pobyte cudzincov a z uvedeného dôvodu sa nemôže argumentácia súdu v inom konaní vzťahovať aj na nové konanie pri použití inej právnej úpravy. Žalovaný sa vyjadril k tvrdeniu žalobcu, že je stále žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky s tým, že uviedol, že žalobcovi bolo dňa 08.01.2018 vydané rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“), podľa ktorého, ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. Žalobca podal voči uvedenému rozhodnutiu správnu žalobu so žiadosťou o priznanie odkladného účinku. Dňa 14.02.2018 Krajský súd Bratislava rozhodol, že odkladný účinok podanej správnej žalobe nepriznal, čo má za následok, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu sa stalo vykonateľným. Žalobca ďalej poukázal na ustanovenie § 21 ods. 2 citovaného zákona, podľa ktorého, proti rozhodnutiu ministerstva o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej alebo ako zjavne neopodstatnenej nemožno podať rozklad. Podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1 písm. a), c) až f) zákona o azyle a o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej podľa § 12 ods. 1 a ods. 2 písm. b) až i) zákona o azyle, nemá odkladný účinok. Žalobca poukázal na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku na ustanovenie § 89 ods. 3 citovaného zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa ods. 1 citovaného ustanovenia zákona, len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 zákona o pobyte cudzincov; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. Žalobca sa vyjadril aj k možnosti uloženia menej závažného prostriedku namiesto zaistenia, nakoľko v prípade žalobcu by uložením takejto povinnosti prišlo k ohrozeniu účelu zaistenia, pričom je vysoko pravdepodobné, že žalobca by nezotrval na území Slovenskej republiky. Ďalej žalobca uviedol, že neuloženie predmetnej povinnosti je riadne odôvodnené v napadnutom rozhodnutí. Podľa názoru žalovaného, námietky uvádzané žalobcom v podanej správnej žalobe preto nevychádzajú zo skutkového stavu veci a nekorešpondujú zo zisteniami žalovaného, žalovaný považuje napadnuté rozhodnutie za obsahovo zrozumiteľné, plne v súlade so všeobecne záväznými právnymi normami platnými na území Slovenskej republiky, ako aj medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Žalobca žiada Krajský súd v Bratislave, aby správnu žalobu rozsudkom zamietol ako nedôvodnú. 6. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, a riadiac sa ustanovením prvej vety § 228 SSP, do 7 dní nariadil vo veci pojednávanie a to dňa 21.03.2018. Na pojednávanie sa dostavila právna zástupkyňa žalobcu, žalovaný sa nedostavil, neúčasť na pojednávaní neospravedlnil, predvolanie na pojednávanie mal doručené dňa 14.03.2018 e - mailom. Súd z tohto dôvodu pojednával v neprítomnosti žalovaného. Súd sa oboznámil s obsahom pripojeného administratívneho spisu žalovaného, listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise a prednesom právnej zástupkyne žalobcu na pojednávaní. 7. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chránených záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach stanovených týmto zákonom. 8. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 9. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 10. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 11. Podľa § 206 ods. 5 SSP, správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. 12. Podľa § 206 ods. 6 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 13. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 14. Podľa § 221 ods. 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 15. Podľa § 225 ods. 1 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 16. Podľa § 227 SSP ods. 1, žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dni od jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom. 17. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 18. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 19. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia zaisteného. 20. Žalobca vo svojej žalobnej argumentácii namietal, že žalovaný nerešpektoval rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. č. 8 Sa/5/2018 o zrušení rozhodnutia žalovaného č. p.: PPZ-HCP- BA6-354-006/2017-AV zo dňa 21.12.2017, ktorým bolo nariadené bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia, nakoľko žalovaný rozhodol žalobcu prezaistiť za iným, novým účelom v poradí 1. dôvod zaistenia, preto žalobca nesúhlasí s takýmto postupom žalovaného a považuje ho za svojvoľný výkon, zákonom mu zvereného oprávnenia rozhodovať o obmedzení/pozbavení osobnej slobody cudzincov na Slovensku. Žalobca namietal, že žalovaný v novom konaní nenapravil pochybenia mu vytýkané Krajským súdom v Bratislave sp. zn. č. 8 Sa/5/2018 o zrušení rozhodnutia žalovaného č. p.: PPZ- HCP-BA6-354-006/2017-AV zo dňa 21.12.2017 a na právnu argumentáciu nereagoval, tento postup nesie preto znaky nezákonnosti a svojvoľnosti - lehota na odovzdanie podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.604/2013 zo dňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Nariadenie EP a Rady (EÚ)“), uplynula dňa 21.12.2017. Ďalej že, rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k určenému dôvodu zaistenia žalobcu, nakoľko žalovaný stanovil v napadnutom rozhodnutí ako dôvod nového, v poradí už tretieho zaistenia žalobcu na území Slovenskej republiky za posledných 5 mesiacov, dôvod podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva záver, že tak žalovaný urobil s poukazom na to, že mu bola doručená dňa 26.02.2018 informácia o akceptácii návratu žalobcu na územie Bulharskej republiky (str. 3 napadnutého rozhodnutia). Bližšie odôvodnenie zvoleného dôvodu zaistenia žalobcu žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuviedol. Ďalej že, rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k aplikácii menej prísnych donucovacích opatrení, rozhodnutie žalovaného je v tomto smere aj nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Podľa názoru žalobcu, ho možno naďalej považovať za žiadateľa o azyl, a preto zaistenie v zmysle niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov neprichádza do úvahy, naopak predstavuje nesprávne právne posúdenie. Žalobca vychádza z ustanovenia § 2 písm. h) zákona o azyle, kde sa v rámci vymedzenia pojmov stanovuje, kto sa rozumie žiadateľom o azyl. Rozhodnutie žalovaného, je v tomto smere nepreskúmateľné, žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Szak/2/2018 zo dňa 30.01.2018, ktorým zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Sa/85/2017-49 zo dňa 20.11.2017, a to tak, že rozhodnutie žalovaného č. p.: PPZ HCP-BA6-272-008/2017-AV zo dňa 15.10.2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ďalej že, rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho posúdenia rizika úteku žalobcu vo vzťahu k možnému zaobchádzaniu so žalobcom v rozpore s čl. 3 EDĽP v prípade realizácie transferu žalobcu do Bulharska, nakoľko neskúmal prekážky odovzdania žalobcu do Bulharska, čím porušil povinnosti zákona o pobyte cudzincov a to ustanovenie § 77 ods.1 a ustanovenia § 81 a ďalej poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho posúdenia vo vzťahu k určenému dôvodu zaisteniu žalobcu - žalovaný stanovil ako nový - v poradí tretí dôvod zaistenia žalobcu za posledných 5 mesiacov, dôvod podľa ustanovenia § 88 ods.1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, ktorý bližšie neuviedol, len že mu bola dňa 26.02.2018 doručená informácia o akceptácii návratu žalobcu na územie Bulharska. Žalobca s tým nesúhlasí, lebo na územie Slovenskej republiky došiel dňa 15.10.2017, kedy bol žalovaným zaistený v zmysle ustanovenia § 88 ods.1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, následne požiadal o azyl dňa 23.10.2017. Dňa 21.12.2017 bol žalobca žalovaným prezaistený podľa ustanovenia § 88a ods.1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, dňa 29.01.2018 Krajský súd v Bratislave nariadil prepustenie žalobcu, žalovaný ho však neprepustil, ale vydal nové rozhodnutie podľa ustanovenia § 88 ods.1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, napriek tomu, že žalobca sa naďalej považuje za žiadateľa o azyl. Žalovaný nikde v rozhodnutí neuviedol, že prečo sa žalobca už nepovažuje za žiadateľa o azyl. Podľa názoru žalobcu, je stále žiadateľom o azyl v zmysle ustanovenia § 2 písm. h) zákona o azyle. 21. Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), Na účely tohto zákona sa rozumie f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou 13. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. 22. Podľa § 88 ods. 1 písm. b), c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. 23. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 24. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 25. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 26. Podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udelenie azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. 27. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 28. Podľa § 89 ods. 2 a 3 zákona o pobyte cudzincov, o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b). Policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. 29. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 30. Podľa § 90 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, ak zanikol účel zaistenia, na základe rozhodnutia súdu, ak uplynula lehota zaistenia, ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 9, ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet Policajného zboru alebo ak policajný útvar rozhodol o uložení povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a), ak policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, vydá príkaz na prepustenie. 31. Podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.604/2013 zo dňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, Článku 21: 1. Ak členský štát, ktorému bola podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje iný členský štát za zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti, môže čo najrýchlejšie a v každom prípade do troch mesiacov odo dňa podania žiadosti v zmysle článku 20 ods. 2 dožiadať tento iný členský štát, aby prevzal žiadateľa. Bez ohľadu na prvý pododsek, v prípade kladného výsledku porovnávania údajov v systéme Eurodac s údajmi zaznamenanými podľa článku 14 nariadenia (EÚ) č. 603/2013, sa dožiadanie zašle do dvoch mesiacov od získania uvedeného kladného výsledku podľa článku 15 ods. 2 uvedeného nariadenia. Ak dožiadanie o prevzatie žiadateľa nie je podané v lehotách stanovených v prvom a druhom pododseku, zodpovednosť za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu pripadne tomu členskému štátu, v ktorom bola žiadosť podaná. 32. Podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.604/2013 zo dňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, Článku 22, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a vydá rozhodnutie o dožiadaní o prevzatie žiadateľa do dvoch mesiacov odo dňa doručenia dožiadania. 33. Podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.604/2013 zo dňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, Článku 28 ods. 2, 3 ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. 34. K žalobnej námietke žalobcu, že žalovaný nerešpektoval rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. č. 8 Sa/5/2018, zo dňa 29.01.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.02.2018, o zrušení rozhodnutia žalovaného č. p.: PPZ-HCP-BA6-354-006/2017-AV zo dňa 21.12.2017, a ktorým bolo nariadené bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia, súd uvádza, že v konaní bolo preukázané, že žalobca bol riadne prepustený zo zaistenia dňa 26.02.2018 o 13,00 hod. Súd mal uvedenú skutočnosť preukázanú z administratívneho spisu, a to príkazom na prepustenie osoby z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov, vydaným Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov č. p. PPZ- HCP-ME-19-015/2018-U zo dňa 26.02.2018, ktoré si žalovaný prevzal dňa 26.02.2018 o 19.45 hod. Žalobca bol následne predvedený na Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov a zaistený dňa 26.02.2018 na základe rozhodnutia PPZ-HCP-BA6-67-009/2018-AV zo dňa 26.02.2018, ako štátny príslušník tretej krajiny a umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov a dĺžka doby zaistenia bola stanovená do 21.03.2018, a to z dôvodu, že zaistenie žalobcu bolo nevyhnutné, nakoľko žalovaný vykonával úkony smerujúce k jeho administratívnemu vyhosteniu na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.604/2013 zo dňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Na základe uvedených skutočností, súd je toho názoru, že žalovaný postupoval v súlade s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Sa/5/2018. 35. K žalobnej námietke žalobcu, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho posúdenia vo vzťahu k určenému dôvodu zaistenia žalobcu, súd uvádza, že žalovaný v predmetnom rozhodnutí správne uviedol dôvod zaistenia žalobcu podľa ustanovenia § 88 ods.1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov žalovaný, v zmysle ktorého, je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, nakoľko následnými lustráciami žalobcu bolo zistené, že má pozitívny hit v systéme Eurodac, podľa, ktorého žalobca je žiadateľom o azyl na území iného členského štátu a to Bulharskej republiky. Teda žalobca požiadal o udelenie azylu najskôr na území Bulharskej republiky a až v čase jeho zaistenia na území Slovenskej republiky, požiadal o udelenie azylu aj v Slovenskej republike. Podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1 písm. a), c) až f) zákona o azyle a o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej podľa § 12 ods. 1 a ods. 2 písm. b) až i) zákona o azyle, nemá odkladný účinok. Dňa 08.01.2018 v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle, bolo vydané rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej, vzhľadom na to, že na konanie o udelenie azylu je príslušný iný štát t.j. Bulharská republika a dňa 14.02.2018 Krajský súd rozhodol o nepriznaní odkladného účinku podanej správnej žalobe a rozhodnutie sa tak stalo vykonateľným. Z uvedených dôvodov nemožno žalobcu považovať za žiadateľa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. V danom prípade je teda príslušná na konanie o udelenie azylu Bulharská republika, nakoľko žalobca požiadal o udelenie azylu skôr ako v Slovenskej republike. Z uvedeného dôvodu, správny orgán túto skutočnosť oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“), ktoré je príslušné na začatie konania vo veci prevozu účastníka konania na územie iného členského štátu podľa Dublinského dohovoru, ktoré začalo konanie o návrat cudzinca na územie iného členského štátu pod číslom konania MU-DS-359/2017-Ž a následne bola doručená žalovanému dňa 26.02.2918 informácia o akceptácii návratu žalobcu na územie Bulharskej republiky. Na pojednávaní dňa 21.03.2018 právna zástupkyňa žalobcu potvrdila, že žalobca bol dňa 20.03.2018 transportovaný do Bulharskej republiky. 36. K žalobnej námietke žalobcu, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k aplikácii menej prísnych donucovacích opatrení, súd uvádza, že skúmal, či sa žalovaný zaoberal aj možnosťou uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, ktorými oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu účastníka konania v zmysle Nariadenia EP a Rady (EÚ) a stotožňuje sa s názorom žalovaného, že žalobca nespĺňal podmienky za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa ustanovenia § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov a aj vzhľadom na skutočnosť, že Slovenská republika je v danom prípade iba tranzitnou krajinou cez ktorú žalobca prechádzal, a súd je toho názoru, že postup žalovaného bol v súlade s citovaným Nariadením EP a Rady (EÚ), za účelom zabezpečenia jeho prevozu na územie zodpovedného členského štátu. Žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov do 21.03.2018 a počas tejto doby vykonal všetky úkony potrebné na jeho odovzdanie na územie Bulharskej republiky. K procesným námietkam žalobcu, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu alebo správneho orgánu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak nebol použitý správny právny predpis alebo ak síce správny právny predpis aplikovaný bol, nesprávne bol ale interpretovaný, alebo ak zo správnych skutkových záverov boli vyvodené nesprávne právne závery. V danom posudzovanom prípade, žalovaný ako konajúci správny orgán, vyvodil zo správnych skutkových záverov správne právne závery, aplikoval správny právny predpis, ako aj konkrétne hmotnoprávne ustanovenia zákona. Preto nemožno prijať záver, že napadnuté rozhodnutie trpí vadami namietanými žalobcom. 37. K žalobnej námietke žalobcu, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho posúdenia rizika úteku žalobcu, súd uvádza, že podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. K námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu veci, súd uvádza, že žalovanému nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie alebo zabezpečenie dôkazov alebo to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z ním vykonaných úkonov nevyplynuli, ani inak nevyšli za jeho konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo že by v jeho hodnotení zistených skutočností bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho činnosti nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z príslušných ustanovení zákona alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 38. K žalobnej námietke žalobcu, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho posúdenia rizika úteku žalobcu vo vzťahu k možnému zaobchádzaniu so žalobcom v rozpore s čl. 3 EDĽP v prípade realizácie transferu žalobcu do Bulharska, nakoľko neskúmal prekážky odovzdania žalobcu do Bulharska a porušil tým povinnosti zákona o pobyte cudzincov - § 77 ods. 1 a § 81, súd konštatuje, že inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1, 2 Charty základných práv a slobôd). Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Presnú dobu zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat účastníka konania týka, ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorých signatármi sú dotknuté krajiny. Vychádzajúc z uvedeného, pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky treba považovať za neoprávnený v zmysle § 2 ods. 1 písm. f) zákona o pobyte cudzincov a jeho nezaistením by hrozilo, že sa dobrovoľne nevráti do krajiny, ktorá je príslušná na jeho konanie o azylovej procedúre, ale bude sa pokúšať o pobyt v iných krajinách únie, čo svojím správaním aj osvedčil. V zmysle Nariadenia EP a Rady (EÚ), ak je žiadateľ kontrolovaný v inom štáte únie a prebieha proces konania o jeho žiadosti, je povinnosťou tohto štátu takéhoto žiadateľa vrátiť späť do štátu, v ktorom požiadal o udelenie azylu a druhý štát je povinný ho prijať. 39. Žalobca v alternatívnom petite žaloby žiada súd, aby v prípade realizácie transferu žalobcu do Bulharska pred rozhodnutím správneho súdu, vydal rozsudok, ktorým stanoví, že rozhodnutie žalovaného, č. p.: PPZ-HCP-BA6-67-009/2018-AV zo dňa 26.02.2018 o zaistení žalobcu bolo nezákonné. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia vrátane jeho dĺžky, zakotvené v ustanovení § 88 ods.1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov alebo dôvody pre možnosť aplikácie alternatívnych opatrení vo vzťahu k zaisteniu. Z administratívneho spisu i z doručených listinných dôkazov je preukázané, že žalovanému nemožno vytknúť pasivitu v jeho konaní, pretože neporušil ani svoju povinnosť neustále skúmať účel zaistenia, ktorá otázka je zodpovedaná kontaktovaním Dublinského strediska v zmysle Nariadenia EP a Rady (EÚ), zabezpečením prípravy alebo výkonu odovzdania žalobcu do krajiny v ktorej požiadal o azyl a z ktorej žalovaný získal pozitívny výsledok akceptácie a spätného prijatia žalobcu, pričom transport žalobcu na územie Bulharskej republiky bol aj zrealizovaný. Podstatou citovaného nariadenia je totiž určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, ak sa takáto osoba pohybuje počas konania po územiach iných krajín, je jeho úlohou zabezpečiť odovzdanie takejto osoby do prvotnej krajiny. V zmysle kapitoly III, Článku 7 odsek 2 Nariadenia EP a Rady (EÚ), členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí podľa situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte. V preskúmavanej veci je touto krajinou Bulharská republika, v ktorej požiadal o azyl a na území ktorej sa mal počas azylovej procedúry zdržiavať, nemal jej územie opustiť a bez príslušných oprávnení sa pohybovať po územiach iných štátov únie. Žalobca tak svojím správaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty rizika úteku, definovanej jednak v Článku 2 písm. n) Nariadenia EP a Rady (EÚ), ako aj v ustanovení § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, čím je naplnená aj dôvodná obava, že ujde opäť, resp. bude sa skrývať. Aj z daného vyplýva riziko jeho úteku, a preto má súd za to, že za účelom zabezpečenia podmienok jeho návratu do štátu, kde prvotne požiadal o udelenie azylu, prípadne zotrvania na území Slovenskej republiky, v ktorej o udelenie azylu požiadal, je nevyhnutné jeho zaistenie, čím je splnená aj namietaná podmienka nielen účelnosti, ale aj efektívnosti zaistenia. Na doplnenie súd uvádza, že Bulharská republika, je krajinou, v ktorej nie je indikované neľudské či ponižujúce správania k žiadateľom o azyl a ani tu neboli zistené pochybenia v tomto smere. Podľa názoru súdu, potreba zvýšeného záujmu o bezpečnostnú situáciu v krajine je významná v prípade vyhostenia cudzinca do krajiny pôvodu a nie do krajiny nachádzajúcej sa na európskom kontinente, naviac takej, ktorá je signatárom medzinárodných dohôd týkajúcich sa azylovej politiky. Jedným z dôvodov zaistenia je potreba dosiahnutia dostupnosti účastníka, ďalším príprava a zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie. Z článku 28 odsek 2 Nariadenia EP a Rady (EÚ), vyplýva, že členské štáty, môžu dotknutú osobu zaistiť na účel zabezpečenia konania o odovzdaní na základe individuálneho posúdenia len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné miernejšie alternatívne donucovanie opatrenia. Vzhľadom na neoprávnený vstup žalobcu na územie štátu únie, začatie konania, riziko úteku, absenciu možnosti ubytovania a získania finančných prostriedkov a účel zabezpečenia prípravy, výkonu prevozu a odovzdania žalobcu na územie krajiny, v ktorej ako prvej požiadal o udelenie azylu, bolo zaistenie žalobcu nevyhnutné a dôvody, ktoré by mohli dať základ pre aplikáciu miernejších donucovacích opatrení zo strany žalovaného by boli v tomto prípade neúčinné a naviac zistené neboli, a preto nemohli byť v ani využité. Súd sa zaoberal aj poukázaním žalobcu, na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8Sa/5/2018 zo dňa 29.01.2018, ktorom sa konštatuje, že lehota na odovzdanie žalobcu uplynula dňa 21.12.2017, kedy bol žalobca napadnutým uznesením prezaistený so zmätočným odôvodnením podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov a ktorom sa uvádza, že Bulharská republika písomne akceptovala prijatie späť žalobcu, podľa Článku 18 ods. 1 písm. c) Nariadenia EP a Rady (EÚ) a v súlade s Článkom 4 Nariadenia Komisie 1560/2003. 40. Súd dospel k záveru na základe dokladov založených v administratívnom spise, že žalobca bol žalovaným zaistený v súlade s Článkom 28 odsekom 2 Nariadenia EP a Rady (EÚ). Podľa Nariadenia EP a Rady (EÚ), Článku 21, Odseku 1, ak členský štát, ktorému bola podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje iný členský štát za zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti, môže čo najrýchlejšie a v každom prípade do troch mesiacov odo dňa podania žiadosti v zmysle článku 20 ods. 2 dožiadať tento iný členský štát, aby prevzal žiadateľa. Bez ohľadu na vyššie uvedené, v prípade kladného výsledku porovnávania údajov v systéme Eurodac s údajmi zaznamenanými podľa Článku 14 nariadenia (EÚ) č. 603/2013, sa dožiadanie zašle do dvoch mesiacov od získania uvedeného kladného výsledku. Súd je toho názoru, že žalovaný postupoval v súlade s Článkom 21 ods. 1 a Článkom 28 odsekom 3 citovaného nariadenia a žalobcu odovzdal zodpovednému členskému štátu v stanovenej lehote, a to bezodkladne po doručení informácie o akceptácii návratu žalobcu na územie Bulharskej republiky, v ktorej žiadal žalovaný o udelenie azylu. Žalobcovi bola predmetná informácia doručená dňa 26.02.2018 a teda konal v lehote 6 týždňov od akceptovania tohto dožiadania v súlade s Článkom 28 odsek 3 Nariadenia EP a Rady (EÚ). Súd poznamenáva, že žiadny správny orgán a teda ani žalovaný nevie presne stanoviť čas potrebný na vykonanie úkonov a to z dôvodov, že nikto nevie v dobe, kedy sa rozhoduje o zaistení cudzinca presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov. Každý prípad a teda aj vykonanie toho istého úkonu, je individuálny a z tohto dôvodu zákonodarca legislatívne upravil povinnosť správneho orgánu skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia (§ 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov) čo vyplýva aj z aktuálnej judikatúry ( napr. rozsudok NS SR sp. zn. 10SZa/11/2015 z 18. 09. 2015). Dĺžka doby zaistenia sa priamo odvíja od postupu štátnych orgánov tretích krajín, resp. členských krajín, zabezpečenia náhradného cestovného dokladu, alebo iného cestovného dokladu a ďalších listín vzťahujúcich sa na cudzinca, potrebných na jeho presun do krajiny v ktorej ako prvej požiadal o azyl. 41. Žalovaný vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby žalobcu a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na strane žalobcu v súvislosti so zaistením tejto osoby. V tejto súvislosti treba uviesť, že povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žalobca v priebehu správneho konania uviedol. 42. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 správneho poriadku) ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený žalovaný pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a taktiež to, ako sa vyrovnal s vyjadreniami žalobcu a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol. 43. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP, avšak vo veci plne úspešnému žalovanému, žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 44. Žalobca je v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 4 ods. 2 písm. m) v zmysle zákona o súdnych poplatkoch oslobodený. Poučenie: Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b/ sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Podľa § 440 SSP: (1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).