Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8SaZ/3/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200812 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1018200812.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: I. S., nar. XX.XX.XXXX, bez štátnej príslušnosti, v súčasnosti pobytom v SR: O. S. XX, XXX XX I., zast. Liga za ľudské práva, Baštová 5, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-48-24/2018-Ž zo dňa 30.04.2018, v konaní o žalobe žalobcu zo dňa 23.05.2018, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Správnou žalobou doručenou v zákonnej lehote, sa žalobca s odkazom na ust. § 8, § 9 Zákona o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoA“) a Nariadenia ministra vnútra SR č. 34/2014 domáhal vynesenia rozsudku, ktorým by súd rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-48-24/2018-Ž zo dňa 30.04.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvody svojej žaloby založil na hypotéze ustanovenia § 191 ods. 1 zák. č. 162/2015 Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) a skutkovo ich podložil tým, že dňa 01.02.2018, v poradí už druhou žiadosťou požiadal o udelenie azylu, alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Ako dôvody uviedol prenasledovanie svojej osoby, ktorá je bez dokladov a momentálne aj bez štátnej príslušnosti, nakoľko aj Pobrežie Slonoviny aj Somálska federatívna republika tvrdia, že nie je ich štátnym príslušníkom a tak sa nemá kam vrátiť. Na Slovensku žije už 7 rokov, má tu priateľku, s ktorou žije v spoločnej domácnosti a preto tu chce zostať žiť. Od roku 2015 má zdravotné problémy s dýchaním, ale keďže nemá zdravotné poistenie, nemôže sa ani liečiť. Do pozornosti dal, že dôvody ktoré ho viedli k podaniu žiadosti o azyl uviedol už dňa 14.02.2018 počas vstupného pohovoru v ZT Humenné a podrobný opis všetkých krokov, ktoré v roku 2011 vykonal predložila žalovanému jeho právna zástupkyňa, Mgr. Monika Chaloupková, v stanovisku pred vydaním rozhodnutia zo dňa 25.04.2018, ktoré je súčasťou azylového spisu. Ďalej poukázal na všeobecnú zákonnú úpravu inštitútu humanitárneho azylu, bližšie neupravujúcu, ktoré skutočnosti zákon chápe ako humanitárne dôvody, nevymedzujúcu taxatívne dôvody ani tieto demonštratívne vymenúvajúcu. Poukázal aj na dôvodovú správu k Zákonu o azyle, ktorá spomína možnosť udeliť humanitárny azyl neúspešným žiadateľom o azyl z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické či psychické útrapy, prípadne až smrť. Uviedol, že právny nárok na udelenie azylu z humanitárnych dôvodov neexistuje ani podľa ustálenej praxe krajských a Najvyššieho súdu SR, čo podložil rozsudkom NS SR sp.zn. 1Sža 11/2009. Na druhej strane dal do pozornosti, že ak žiadateľ požiada o azyl z humanitárnych dôvodov, je žalovaný povinný sa s jeho žiadosťou náležite vysporiadať. Za takýto postup ale nemožno považovať strohú argumentáciu žalovaného, že žalobca počas celého azylového konania neprejavil záujem ani o absolvovanie základných vyšetrení spojených s jeho ťažkosťami s dýchaním, pričom od žiadateľa o poskytnutie humanitárneho azylu sa očakáva, že bude mať aspoň minimálnu snahu preukázať takéto dôvody. Poukázal na už uvedené stanovisko svojej právnej zástupkyne pred vydaním rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že v prípade neudelenia azylu z humanitárnych dôvodov bude vystavený riziku živorenia bez možnosti získania akéhokoľvek pobytu, čo vyplýva z postavenia jeho osoby bez dokladov a štátnej príslušnosti. V podmienkach, keď by nemal žiaden pobyt, povolenie na prácu, podnikanie, prístup k sociálnej pomoci, či k zdravotnému poisteniu, by nebol schopný nielenže dlhodobo ľudsky fungovať, ale ani prežiť na Slovensku. S nemožnosťou zákonnej legalizácie jeho pobytu na území SR sa žalovaný ale nezaoberal. Okrem poukazu na Nariadenie ministra vnútra SR č. 34/2014 poukázal aj na odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. R (80) 2 o vykonávaní právomoci voľnej úvahy v článku 2 - základné princípy, v ktorom sa okrem iného uvádza, že Správny orgán uplatňujúc správnu úvahu rozhoduje objektívne a nestranne, berúc do úvahy všetky relevantné skutočnosti, uplatňuje princíp rovnosti, predchádzajúc tak diskriminácií a konzistentným spôsobom aplikuje všeobecné správne postupy, prihliadajúc na individuálne okolnosti každého prípadu. Uviedol ďalej, že odporúčanie ustanovuje, že akékoľvek všeobecné administratívne postupy, používané pri uplatňovaní správnej úvahy sú ad a/ verejné alebo b/ komunikované účastníkovi konania vhodným spôsobom a na jeho žiadosť, či už pred, alebo po vydaní predmetného rozhodnutia. Vyslovil názor, že túto svoju povinnosť si žalovaný nesplnil. 2. Žalovaný vo vyjadrení žiadal správnu žalobu zamietnuť. Po skonštatovaní argumentácie žalobcu v správnej žalobe a dôvodov ním uvádzaných v žiadosti o udelenie azylu poukázal na to, že žalobca počas azylového konania nikdy vyslovene netvrdil, nenaznačoval a ani neuvádzal také skutočnosti, ktoré by mohli byť dôvodom na udelenie azylu z humanitárnych dôvodov. Uvádzané problémy s dýchaním, ktoré ale nepreukázal a nemal ani záujem ich preukázať prípadným lekárskym vyšetrením, takými dôvodmi nie sú a správny orgán sa týmito dôvodmi nezaoberal, pretože neboli predložené na posúdenie a správnu úvahu v tomto smere nemusel v rozhodnutí ani uviesť. Vyslovil, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že riadne zistil skutkový stav veci a aj to z akých dôkazných prostriedkov vychádzal. 3. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril. 4. Na pojednávaní súdu žalobca zopakoval svoju žalobnú argumentáciu, s rozvedením dôvodov jeho zdravotného stavu, ktorý nie schopný si upraviť, nakoľko vo všetkých zdravotných zariadeniach ho odmietajú ošetriť bez preukazu poistenca a jeho identifikačný preukaz žiadateľa o azyl mu odmietajú akceptovať. Žalovaný sa pridržiaval dôvodov svojho rozhodnutia a vyjadrenia. 5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov odvolania, keďže sa jednalo o vec podľa ust. § 107 ods. 1 pís. a/ a d/ S.s.p., nariadil vo veci pojednávanie. Po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (ust. § 219 S.s.p.). . 6. Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 7. Podľa § 219 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 8. Podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok)“ tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 9. Podľa § 3 ods. 1,2 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 10. Podľa ods. 5 cit. ust. rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 11. Podľa § 32 ods. 1,2 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny organ. 12. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 13. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 14. Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutia žalovaného, ktoré právne odôvodnil ust. § 2 písm. k/ a n/ a § 11 pís. f/ Zákona o azyle súd zistil, že zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú. V skutkových dôvodoch upriamil pozornosť na v poradí už druhú žalobcom podanú žiadosť o udelenie azylu na území SR, odôvodnenú absenciou dokladov a postavením osoby bez štátnej príslušnosti s poukazom na to, že Pobrežie Slonoviny a aj Somálsko tvrdia, že nie je ich štátnym príslušníkom a teda nemá sa kam vrátiť. Na Slovensku žije 7 rokov má tu priateľku, s ktorou žije v spoločnej domácnosti a chce zostať žiť na Slovensku. Od roku 2015 má zdravotné problémy spojené s dýchaním, no keďže nemá zdravotné poistenie, nemôže sa liečiť. Navštevuje kurzy Slovenského jazyka, aby sa mohol zaradiť do spoločnosti a chce zostať žiť so svojou priateľkou. Žalovaný poukázal na prvú žiadosť žalobcu zo dňa 17.11.2011, ktorú odôvodnil obavou o život pre pretrvávajúce ozbrojené konflikty v jeho rodine a na to, že na základe prvej žalobcovej žiadosti mu rozhodnutím zo dňa 02.02.2012 nebol udelený azyl a ani poskytnutá doplnková ochrana, že žalobca v časti o neposkytnutí doplnkovej ochrany podal opravný prostriedok, na základe ktorého Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 9SaZ/15/2012-50 z 02.05.2010 potvrdil rozhodnutie Migračného úradu v napadnutej časti. Žalovaný uviedol, že aj proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie a NS SR rozsudkom sp.zn. 1Sža 18/2012 zo dňa 11.09.2012 jeho rozhodnutie v napadnutej časti zrušil, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ďalším rozhodnutím ČAS: MU-550-50-PO-Ž-2011 zo dňa 28.03.2013, žalobcovi opätovne nebol udelený azyl a nebola mu poskytnutá ani doplnková ochrana. Toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku žalobcu, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 9 SaZ/30/2013-60 zo dňa 18.09.2013 zrušené a vec bola Migračnému úradu vrátená na ďalšie konanie. Z dôvodu právoplatného rozhodnutia o neudelení azylu, žalobcovi rozhodnutím zo dňa 19.03.2014, ČAS: MU-550-69-PO-Ž-2011 nebola poskytnutá doplnková ochrana. Aj proti tomuto rozhodnutiu podal opravný prostriedok a Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č.k. 9SaZ/14/2014-34 zo dňa 06.08.2014 rozhodnutie Migračného úradu potvrdil a tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom NS SR sp.zn. 1Sža/38/2014 zo dňa 11.11.2014. 15. Žalovaný odkázal na vstupný pohovor v ktorom žalobca uviedol, že ani Pobrežie Slonoviny ani Somálsko neuznávajú, že je ich štátnym príslušníkom, k čomu predložil vyjadrenie Veľvyslanectva Pobrežia Slonoviny vo Viedni, ktoré mu odmietlo vydať náhradný cestovný doklad s odôvodnením, že skutočnosť, že sa zdržiaval na území Pobrežia Slonoviny nezakladá jeho štátnu príslušnosť k tejto krajine. Ďalej poukázal na to, že žalobca bol ako osoba bez štátnej príslušnosti vyhodnotený už v konaní ČAS: MU-550-50-PO-Ž-2011 a hoci svoje tvrdenia podložil novými dôkazmi (rodný list, vyjadrenie veľvyslanectiev) oproti predchádzajúcemu konaniu žiadne nové skutočnosti neuviedol. Žalovaný poukázal na fakt, že si na základe rodného listu nevybavil žiadne ďalšie doklady totožnosti. čo ale nesvedčí o tom, že je osobou bez príslušnosti, ale o jeho neochote si doklady totožnosti, na ktoré by mal nárok vybaviť. O tom že má úradnú totožnosť, ktorú nadobudol narodením svedčí, že vlastní rodný list, jeho matka bola štátnou príslušníčkou Pobrežia Slonoviny a zákon ktorý upravuje nadobudnutie štátneho občianstva je ešte z roku 1961 a bol viackrát novelizovaný. Je zrejmé, že žalobca, ktorý sa narodil v roku 1979 sa štátnym občanom Pobrežia Slonoviny stal už narodením a držba rodného listu zabezpečí dieťaťu rôzne výhody ako sú právo na vzdelanie, zdravotnú starostlivosť, národnosť alebo občianstvo, rodinné prostredie, ochranu pred zneužívaním a vykorisťovaním a na spravodlivé súdnictvo. Poukázal na výsledky o registrácií osôb na Pobreží Slonoviny, kde rodné listy poskytujú právne dôvody pre určenie identity a rodinného stavu, vrátane mena dátumu, času a miesta narodenia rodičov, pohlavia a občianstva, z ktorých sa potom odvodzuje široké spektrum individuálnych a rodinných práv. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na brožúru Kritéria a postupy pri udeľovaní statusu utečenca vydanú UNHCR v roku 1992 a na ust. § 2 písm. k/ a n/ Zákona o azyle a na Rozsudok NS SR sp.zn. 1Sža/38/2014, z ktorých tiež vyplýva, že status osoby bez štátnej príslušnosti nie je dôvodom na udelenie azylu. Konštatoval, že takmer 20 % obyvateľov Pobrežia Slonoviny, t.j. cca 18 miliónov má problémy s dokladmi, čo je následok vojny z roku 2002. Krajina má etnicky rôznorodé obyvateľstvo s viac ako 60 etnickými skupinami, ktoré niekedy uplatňovali diskrimináciu voči sebe navzájom, cca 25 % populácie bolo považovaných za cudzincov, aj keď množstvo z nich bolo už druhou alebo tretou generáciou obyvateľov. Počet osôb bez štátnej príslušnosti nebol jednoznačne známy a odhady UNHCR sa pohybovali až do 900 000 osôb. Za účelom zníženia rizika v pribúdaní nových osôb bez štátnej príslušnosti, bolo v roku 2011 podniknutých množstvo aktivít a ich výsledkom bola naturalizácia približne 21 000 osôb a celkový počet predstavuje spolu 125 000 prípadov, za účelom uľahčenia návratu utečencov z Pobrežia Slonoviny boli podpísané trojstranné dohovory medzi UNHCR, Pobrežím Slonoviny a susednými krajinami ako GHANA, GUINEA, Libéria a TOGO a bol vypracovaný návrh azylového zákona, ktorý má byť schválený valným zhromaždením. Vláda tiež prisľúbila ratifikáciu Dohovoru o obmedzení prípadov osôb bez štátneho občianstva z roku 1961 a Dohovoru Africkej únie o ochrane a pomoci vnútorne presídlením osobám v Afrike z roku 2009. Z uvedeného je zrejmé, že v otázke štátneho občianstva došlo na Pobreží Slonoviny k pozitívnym zmenám a určité pretrvávajúce problémy nedosahujú intenzitu prenasledovania ani vážneho bezprávia. Pobrežie Slonoviny pristúpilo v októbri 2013 k dvom medzinárodným dohovorom o bezdomovectve a to Dohovoru z roku 1954 o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti a Dohovoru z roku 1961 o obmedzení prípadov bezdomovectva. Do pozornosti dal, že UNHCR spolupracuje s vládnymi partnermi Pobrežia Slonoviny na zaistenie plnení a povinností zo strany štátu v otázke bezdomovectva. Žalovaný uviedol, že na slávnostnej ceremónií v hlavnom meste YAMOUSSOUKRO, v marci roku 2013, získalo doklady naraz viac ako 8 000 ľudí, udelenie občianstva bezproblémových osobám pokračuje dodnes, ale vyžaduje si to fyzickú prítomnosť takejto osoby na území Pobrežia Slonoviny. 16. V ďalšom žalovaný konštatoval, že dôvod na udelenie azylu nezakladajú ani ďalšie žalobcom uvádzané dôvody, že na Slovensku sa cíti dobre, má tu priateľku a fakt, že nemal zdravotné poistenie by obstál len do 01.02.2018, kedy opakovane požiadal o azyl, pretože ako žiadateľ o udelenie azylu získal nárok na základnú zdravotnú starostlivosť, no on napriek tomu po dobu 3 mesiacov záujem absolvovať lekárske vyšetrenie neprejavil. Pri absolvovaní lekárskeho vyšetrenia v ZT Humenné nebol lekárom jeho zdravotný stav vyhodnotený s nutnosťou poslať ho na odborné vyšetrenie. K bezpečnostnej situácií na Pobreží Slonoviny, žalovaný poukázal na jej úplnú stabilitu a v tejto súvislosti tiež nie je založený žiaden dôvod na poskytnutie medzinárodnej ochrany. Dôvodom na udelenie azylu a ani humanitárneho, nie je ani dobrá integrácia žalobcu na Slovensku a ani ním prezentovaný zhoršený zdravotný stav bez jeho snahy preukázať jeho závažnosť. Uvedené dôvody sú podľa žalovaného dostatočné pre záver o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnej. 17. Dohovor OSN z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej len „Ženevský dohovor“) definuje utečenca ako každú osobu, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov a nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. Ženevský dohovor upravuje nielen to, kto je utečencom, ale aj základné práva utečencov, ktoré štáty musia dodržiavať. Tými sú právo byť uznaný za utečenca, ochrana pred potrestaním za neoprávnené prekročenie štátnych hraníc a právo nebyť navrátený do krajiny, kde by utečencom hrozilo prenasledovanie (tzv. princíp non-refoulement). Tieto tri zásady sú najdôležitejšími ochrannými prvkami, ktoré pre utečencov zaviedol Ženevský dohovor. 18. Konanie o udelenie azylu na území SR prebieha vo väzbe na splnenie podmienok taxatívne uvedených v § 8 ZoA, ako zákonného vyjadrenia ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Právo na azyl je právom len cudzinca a to takého, ktorý bol mimo územia SR prenasledovaný kvôli uplatňovaniu politických práv a priznáva sa v rozsahu dvoch kumulatívnych materiálnych podmienok. Prvou je prenasledovanie, druhou je uplatnenie politických práv a slobôd. Prvou podmienkou sa zaručuje ochrana až vo fáze reálneho prenasledovania a na jej splnenie nestačí ohrozenie, resp. možnosť, že osoba bude v kratšej alebo vzdialenejšej budúcnosti ohrozená prenasledovaním. Druhá podmienka práva na azyl je splnená, ak žiadateľ o azyl uplatnil slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania, slobodu združovania, volebné právo alebo právo na odpor a za to je v zahraničí prenasledovaný. Udelenie azylu podľa § 8 ZoA je objektívne viazané na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. Z kontextu celého konania a vo väzbe na pôsobenie žalobcu a jeho snahu o legalizáciu pobytu na území SR, podávaním žiadostí o udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany, súdu vyplynulo, že ani jedna z kladených podmienok konania o udelenie azylu nie je prítomná. 19. Podľa ust. § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 20. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 21. Podľa písm. k/ cit. ust. na účely tohto zákona sa rozumie krajinou pôvodu štát alebo štáty, ktorých je cudzinec štátnym občanom, alebo v prípade osoby bez štátnej príslušnosti štát jej posledného bydliska. 22. Podľa písm. n/ cit. ust. na účely tohto zákona sa rozumie bydliskom cudzinca bez štátnej príslušnosti štát, v ktorom sa pred vstupom na územie Slovenskej republiky dlhodobo zdržiaval a viažu ho k nemu určité osobné vzťahy. 23. Ustanovenie § 2 písm. d/ ZoA definujúce konkrétne situácie, ktoré je možné považovať za prenasledovanie, nie je možné aplikovať na prípad žiadateľa o azyl bez predchádzajúceho splnenia základnej podmienky ako predpokladu udelenia azylu, a tou je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine (§ 8 ZoA). Za prenasledovanie v zmysle § 8 ZoA je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom problémy napr. so súkromnými osobami nemôžu byt dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi. 24. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 25. Na tomto mieste správny súd konštatuje, že správny orgán všetky uvedené zásady dôsledne dodržal. Náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci, aplikoval naň zodpovedajúce zákonné ustanovenia a veľmi podrobne, zrozumiteľne a vo vzájomnej logickej nadväznosti odôvodnil a rozviedol všetky podstatné a na seba viažuce sa fakty v ich vzájomných súvislostiach a to v rozmere skutkových dôvodov uvádzaných žalobcom. Poukázal na predchádzajúce konania vo veci žiadosti žalobcu o azyl a udelenie doplnkovej ochrany, s uvedením čísla a dátumu jednotlivých rozhodnutí, v kontexte na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a odvolacieho, Najvyššieho súdu SR, ktorými bolo v konečnom dôsledku rozhodnutie žalovaného o neposkytnutí azylu a neudelení doplnkovej ochrany pre úplnú absenciu dôvodov na ich vyhovenie potvrdené, na rozhodnutia svoje ako i rozhodnutia oboch stupňov súdov s opätovným poukazom na geopolitickú situáciu v krajine pôvodu žalobcu, v ktorej mu z titulu jeho nepotvrdeného občianstva žiadne sankcie, tak ako ich má na mysli ust. § 2 pís. d/ Zákona o azyle nehrozia, v napadnutom rozhodnutí podrobne rozobral situáciu žalobcu so statusom osoby bez dokladov a štátneho občianstva, ktorá by mu mala brániť v jeho návrate do domovskej krajiny, ktorou je nepochybne Pobrežie Slonoviny, s následkom prenasledovania, poukázal na výsledky o registrácií osôb na Pobreží Slonoviny, kde rodný list, ktorým žalobca disponuje, poskytuje právne dôvody pre určenie identity a rodinného stavu, vrátane mena dátumu, času a miesta narodenia rodičov, pohlavia a občianstva, z ktorého sa následne odvodzuje široké spektrum individuálnych a rodinných práv. Možno teda skonštatovať, že žalovaný vo svojom rozhodnutí zistením presných okolností viažucich sa k tvrdeniam žalobcu, dôveryhodným spôsobom, až nad rámec vykonanou analýzou aktuálnej geopolitickej a spoločenskej situácie na Pobreží Slonoviny, naplnil základné princípy zásady materiálnej pravdy s jej špecifikami, viažucimi sa na azylové konanie. 26. Žalobca vo vstupnom pohovore ako i vo svojej žalobnej argumentácii pri už svojej v poradí druhej žiadosti o udelenie azylu, ako dôvody pre ktoré sa rozhodol požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky uviedol, že o udelenie azylu žiada z dôvodu prenasledovania, nakoľko je človek bez dokladov a bez štátnej príslušnosti, pretože ani Pobrežie Slonoviny ani Somálsko neuznávajú, že je ich štátnym príslušníkom a tak sa nemá kam vrátiť. Na Slovensku žije 7 rokov, má priateľku s ktorou žije v spoločnej domácnosti, od roku 2015 má zdravotné problémy s dýchaním, ktoré pre absenciu zdravotného poistenia nie schopný riešiť. Iné problémy v domovskej krajine nemal a ani ich vo svojej žiadosti neuviedol. V krajine pôvodu nevyvíjal žiadnu činnosť, pre ktorú by mu hrozila akákoľvek perzekúcia zo strany polície, armády, či iných zložiek štátu a zo strany štátnych orgánov nedošlo k žiadnemu takému konaniu, ktoré by bolo možné zaradiť pod pojem prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d/ Zákona o azyle. 27. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 SžoKS 102/06 „môžu byť za prenasledovanie považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojím charakterom alebo opakovaním sa, musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu, a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. 1A Ženevského dohovoru, teda z príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom. Ohrozenie slobody alebo života z vyššie uvedených dôvodov predstavuje perzekúciu, t.j. činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého charakteru, vykonávanú prostredníctvom úradov krajiny alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, ak je úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť potrebnú ochranu perzekvovaných“. 28. Žalobca za zásadný dôvod žiadosti o udelenie azylu prezentoval svoje postavenie človeka bez štátnej príslušnosti, ktorý sa nemá kam vrátiť, nakoľko ani Somálsko a ani Pobrežie Slonoviny ho za svojho občana nechcú uznať. Nebolo preukázané a v súčasnom konaní ani tvrdené jeho politické prenasledovanie, nebol politicky aktívny a ani prenasledovaný politickou či štátnou mocou. Dôležitou otázkou v azylovom konaní je aj určenie pôvodcov možného prenasledovania, ktorými môžu byť aj súkromné osoby, ak je možné preukázať že štát, strana, alebo organizácia kontrolujúca štát alebo podstatnú časť jeho územia (môže byť aj medzinárodná) nie sú schopné alebo ochotné zodpovedajúcim spôsobom zabezpečiť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnou ujmou. Prítomnosť znakov charakterizujúcich prenasledovanie u žalobcu pozorovať nemožno. V zmysle uvedených charakteristík azylového konania podľa ust. § 8 ZoA, ich platformu tvorí prenasledovanie a závažné alebo opakované konanie, spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv. Podstatným vo veci je, že takéto konanie musí byť sprevádzané neodstrániteľnou väzbou na postoj štátu. Súd v tejto súvislosti konštatuje, že azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené (10Sža 6/2015 z 25.03.2015). 29. Žalobca politické, rasové, národnostné alebo náboženské dôvody, ani dôvody zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine v súvislosti s obavami, že sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny pôvodu ani netvrdil a relevantný dôvod na udelenie azylu v jeho prípade nenašiel ani súd, podľa názoru ktorého taký ani neexistuje. Ak žalobca za dôvod žiadosti o poskytnutie azylu poukázal na to, že ani Somálsko a ani Pobrežie Slonoviny ho nepovažujú za svojho štátneho občana, vo vzťahu k možnému Somálskemu občianstvu súd konštatuje, že voči Somálsku žalobcu nemá absolútne žiadny právny vzťah, nielenže nežije na jeho území (čo nie je podmienka štátneho občianstva), ale ani neovláda somálsky jazyk, nenarodil sa na území Somálska, nikdy na územie Somálska nevstúpil a ani nevlastní žiaden doklad o tom, že by on alebo jeho predkovia mali štátne občianstvo Somálska. Vzťah žalobcu k Pobrežiu Slonoviny vykazuje kontúry krajiny, v ktorej sa žalobca narodil, v ktorej žil, ovláda jej jazyk a tejto národnosti bola aj jeho matka, naviac má tam maloletého syna. Žalovaný podrobným spôsobom rozobral informácie o registrácií osôb na Pobreží Slonoviny, kde rodné listy poskytujú právne dôvody pre určenie identity a rodinného stavu, vrátane mena dátumu, času a miesta narodenia rodičov, pohlavia a občianstva, z ktorých sa potom odvodzuje široké spektrum individuálnych a rodinných práv. Konštatoval, že takmer 20 % obyvateľov Pobrežia Slonoviny, t.j. cca 18 miliónov má problémy s dokladmi, čo je následok vojny z roku 2002. Počet osôb bez štátnej príslušnosti nebol jednoznačne známy a odhady UNHCR sa pohybovali až do 900 000 osôb. Za účelom zníženia rizika v pribúdaní nových osôb bez štátnej príslušnosti, bolo v roku 2011 podniknutých množstvo aktivít a ich výsledkom bola naturalizácia približne 21 000 osôb a celkový počet predstavuje spolu 125 000 prípadov, za účelom uľahčenia návratu utečencov z Pobrežia Slonoviny boli podpísané trojstranné dohovory medzi UNHCR, Pobrežím Slonoviny a susednými krajinami ako GHANA, GUINEA, Libéria a TOGO a bol vypracovaný návrh azylového zákona, Pobrežie Slonoviny pristúpilo v októbri 2013 k Dohovoru z roku 1954 o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti a Dohovoru z roku 1961 o obmedzení prípadov bezdomovectva a na slávnostnej ceremónií v hlavnom meste YAMOUSSOUKRO, v marci roku 2013, získalo doklady naraz viac ako 8 000 ľudí. Z uvedeného je zrejmé, že v otázke štátneho občianstva došlo na Pobreží Slonoviny k pozitívnym zmenám a určité pretrvávajúce problémy nemožno podradiť pojmu prenasledovania ani vážneho bezprávia. Z opakovaných zisťovaní žalovaného vyplýva, že udeľovanie občianstva bezproblémových osobám pokračuje dodnes, ale vyžaduje si to fyzickú prítomnosť takejto osoby na území Pobrežia Slonoviny, ktorú skutočnosť žalobca očividne prehliada a cielene obchádza. 30. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. f/ ZoA Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak ide o opakovanú žiadosť o udelenie azylu, v minulosti sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková ochrana a od právoplatnosti rozhodnutia nedošlo k podstatnej zmene skutkového stavu; ministerstvo môže rozhodnúť, či žiadosť o udelenie azylu bola podaná výlučne s cieľom odvrátiť bezprostredne hroziaci výkon vyhostenia zo Slovenskej republiky. 31. Rozhodnutím ČAS: MU-550-23-PO-Ž-2011 zo dňa 02.02.2012 nebol žalobcovi na základe jeho prvej žiadosti zo dňa 17.11.2011, ktorú odôvodnil obavou o život pre pretrvávajúce ozbrojené konflikty v jeho rodine, udelený azyl a ani poskytnutá doplnková ochrana. Voči tomuto rozhodnutiu podal v časti o neposkytnutí doplnkovej ochrany opravný prostriedok a Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 9SaZ/15/2012-50 z 02.05.2010 rozhodnutie žalovaného v napadnutej časti potvrdil. Aj proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal žalobca odvolanie a NS SR rozsudkom sp.zn. 1Sža 18/2012 zo dňa 11.09.2012 rozhodnutie žalovaného v napadnutej časti zrušil, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ďalším rozhodnutím ČAS: MU-550-50-PO-Ž-2011 zo dňa 28.03.2013, žalobcovi nebol udelený azyl a nebola mu poskytnutá ani doplnková ochrana. Toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku žalobcu, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 9 SaZ/30/2013-60 zo dňa 18.09.2013 zrušené a vec bola žalovanému vrátená na ďalšie konanie. Z dôvodu právoplatného rozhodnutia o neudelení azylu, žalobcovi rozhodnutím zo dňa 19.03.2014, ČAS: MU-550-69-PO-Ž-2011 nebola poskytnutá doplnková ochrana. Aj proti tomuto rozhodnutiu podal opravný prostriedok a Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č.k. 9SaZ/14/2014-34 zo dňa 06.08.2014 rozhodnutie Migračného úradu potvrdil a tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom NS SR sp.zn. 1Sža/38/2014 zo dňa 11.11.2014. 32. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-48-24/2018-Ž zo dňa 30.04.2018, bola v poradí druhá žalobcova žiadosť o azyl, zamietnutá ako neprípustná. V žalobnom návrhu proti výroku tohto rozhodnutia sa žalobca odvolával na aj keď nie nárokovateľnú, ale zákonom prípustnú možnosť udelenia azylu z humanitárnych dôvodov, pričom poukázal na Nariadenie ministra vnútra č. 34/2014 a Dôvodovú správu k zákonu o azyle, spomínajúcu možnosť udelenia takejto formy azylu neúspešným žiadateľom o azyl z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické či psychické útrapy, prípadne až smrť. 33. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo: „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie atď. dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl. Žalovaný zhromaždil do spisu dostatočné množstvo relevantných informácií o krajine pôvodu žalobcu, z ktorých žiadna forma opodstatnenia prenasledovania, či riziko vážneho bezprávia vo vzťahu k žalobcovi do budúcnosti, nevyplýva a rovnako zaujal stanovisko aj k uvádzaným zdravotným problémom žalobcu, s tým, že takéto sa po vyšetrení lekárom v ZT Humenné nepreukázali a od 01.02.2018, od poslednej žiadosti o udelenie azylu má naviac nárok na základnú zdravotnú starostlivosť a zo strany žalobcu prejavenú snahu o absolvovanie lekárskych odborných vyšetrení nezaregistroval. Na námietku žalobcu, že s otázkou možnosti udelenia humanitárneho azylu, najmä s ohľadom na to, že už nemá zákonnú možnosť legalizovať si pobyt na území Slovenskej republiky, správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť NS SR, z ktorej vyplýva, že zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu uviesť do výroku negatívne rozhodnutie o neudelení azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle, keďže nejde o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege, ale o výsledok správneho uváženia správneho orgánu. Vlastné rozhodnutie udeliť, či neudeliť azyl z humanitných dôvodov podľa § 9 ZoA je vecou voľnej správnej úvahy žalovaného a vo vzťahu k výsledku tohto rozhodnutia nie je prieskum súdu možný (1Sža/34/2008 <http://merit.slv.cz/1Sza/34/2008> z 13.01.2009). Súd preskúmava úvahu správneho orgánu len v tom smere, či nevybočila z medzí a hľadísk stanovených zákonom, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Pokiaľ teda žalovaný nepovažoval dôvody žalobcu pre udelenie azylu za takú subjektívnu okolnosť, ktorá by zakladala sama osebe dôvod pre udelenie azylu z humanitných dôvodov, pričom túto úvahu uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, nie je možné považovať uvedenú námietku za dôvodnú. V danom prípade žalovaný podľa názoru správneho súdu v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia túto svoju správnu úvahu dostatočne rozviedol, pričom dopĺňa, že žalobcu do žiadnej, z príkladmo označených skupín neúspešných žiadateľov o azyl z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť, zaradiť nemožno a úvaha správneho orgánu ohľadne dôvodov neudelenia humanitného azylu podľa ust. § 9 Zákona o azyle je náležite zo strany správneho orgánu popísaná a nevybočuje z medzí logického uváženia, vzájomných nadväzností a zákonných atribútov. 63. Možno sa jednoznačne stotožniť s tvrdením v danom prípade oboch zúčastnených strán, že v prípade takzvaného humanitárneho azylu ide o medzinárodnú ochranu sui generis poskytovanú žiadateľom o azyl, u ktorých sa zistí, že nespĺňajú zákonné podmienky na udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle, pričom tento druh ochrany nemožno odvodiť od Ženevského dohovoru z roku 1951, ani z Ústavy SR a nejde ani o formu ochrany, ktorá by podliehala harmonizácii v rámci práva Európskej únie. Možnosť udeliť azyl z humanitných dôvodov je vyjadrením zvrchovaného práva toho ktorého štátu, v našom prípade Slovenskej republiky, ktorý na základe svojej suverenity môže poskytnúť medzinárodnú ochranu z dôvodov, ktoré sú považované za výraz humanity. Samotné humanitné dôvody nie sú bližšie špecifikované v právnych predpisoch a keďže ide o nenárokovaný a exaktne nevymedzený právny inštitút, je v medziach správnej úvahy správneho orgánu aké konkrétne dôvody bude za ne považovať v súlade s právnym poriadkom SR, ako aj európskym a medzinárodným právom. 34. Inštitút azylu, ako najvyššia forma ochrany má slúžiť na nevyhnutnú ochranu života a slobody ľudí, ktorí sa nachádzajú v bezprostrednom ohrození. Aby mohla byť osoba považovaná za utečenca, musí preukázať, že sa opodstatnene obáva perzekúcie z rasových, náboženských, národnostných dôvodov, z dôvodov príslušnosti k istej sociálnej skupine alebo z politických dôvodov, či z dôvodov uplatňovania politických práv a slobôd, k čomu v prípade žalobcu jednoznačne nedošlo. 35. Záverom ešte správny súd dodáva, že konanie o medzinárodnej ochrane je konaním špecifickým tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (viď. rozsudky Najvyššieho správneho súdu z 26.02.2008 , č.j. 2 AZS 100/2007-64 a z 27.03.2008 , č.j. 4 AZS 103/2007-63, či rozsudok NS SR zo dňa 29.07.2014 sp.zn. 1Sža/17/2014), ide o prospektívne rozhodovanie (t. j. posudzuje sa opodstatnenie strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti) a nesprávne rozhodnutie má pre žalobcu obzvlášť závažné dôsledky. I so zreteľom na uvedené správny súd nemohol prijať iný záver ako ten, ktorý už vyššie skonštatoval, že správny orgán dôkladne zistil skutkový stav veci, na tento aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona a svoje rozhodnutie podrobným a vyčerpávajúcim spôsobom, až nad rámec argumentácie žalobcu aj odôvodnil. Pretože súd nevyhodnotil ani jednu z vznesených námietok žalobcu ako dôvodnú, podanú žalobu zamietol. 36. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 S.s.p. a s poukazom na výsledok konania, teda jeho celkovú neúspešnosť v preskúmavanej veci, mu náhradu trov konania nepriznal. 37. O výške trov tlmočenia pojednávania rozhodne súd osobitným uznesením. Tieto trovy však znáša štát s poukazom na ust. § 141 ods.2 O.s.p. 38. I keď bol žalobca v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. m/ zákona č. 71/1992 Zb.), a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 S.s.p.). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 S.s.p.) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 S.s.p.). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 S.s.p.). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 S.s.p.).