Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7SaZ/5/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201065 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Jurgošová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1018201065.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Beátou Jurgošovou v právnej veci žalobcu: J. Y. G. Y., nar. XX. XX.XXXX, egyptskej štátnej príslušnosti, č. O. G., aktuálne pobytom PT Rohovce, zast. Ligou za ľudské práva, občianske združenie, so sídlom Baštová 5, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-43-58/2017-Ž zo dňa 18.6.2018, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave zrušuje rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-43-58/2017-Ž zo dňa 18.6.2018, vo veci neudelenia azylu a neposkytnutia doplnkovej ochrany žalobcu J.Z. Y. G. Y., nar. XX.X.XXXX, arabskej národnosti, štátnej príslušnosti Egypt, kresťan ortodoxného vierovyznania, slobodný, cestovný doklad č. G., t.č. Pobytový tábor Rohovce, Slovenská republika a vec mu vracia na ďalšie konanie. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. Trovy tlmočného, o výške ktorých rozhodne súd osobitným uznesením, znáša Slovenská republika. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-PO-43-58/2017-Ž zo dňa 18.6.2018, žalovaný rozhodol tak, že žalobcovi podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle neudelil azyl a súčasne mu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle v znení neskorších predpisov (ďalej len “zákon o azyle”), neposkytol doplnkovú ochranu. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca nesplnil podmienky pre udelenie azylu uvedené v § 8 alebo § 10 zákona o azyle, neudeľuje sa mu azyl na území SR. Zároveň nesplnil ani podmienky uvedené v § 13a a v § 13b zákona o azyle, preto sa mu neposkytne doplnková ochrana. 2. Správnou žalobou doručenou súdu v zákonnej lehote sa žalobca s odkazom na ust. § 191 ods. 1 písm. c/, d/ a f/ zákona č. 162/2016 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“), teda z dôvodu, že rozhodnutie orgánu verejnej správy vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom, domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného v celom rozsahu a vrátenia veci na ďalšie konanie. Uviedol, že v zmysle § 8 zákona o azyle najvyššia forma medzinárodnej ochrany - azyl, má byť poskytnutý tomu, kto má v krajine pôvodu opodstatnenú obavu z prenasledovania z niektorých z piatich v zákone o azyle a v Ženevskom dohovore vymedzených dôvodov. Tieto dôvody spočívajú v rase, národnosti, náboženstve, v dôvodoch zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Medzi základné ľudské práva zakotvené v Európskom dohovore o ľudských právach patria napríklad právo na život, zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania a mnohé iné. Žalobca môže byť v prípade núteného návratu do krajiny vystavený prenasledovaniu, z dôvodu jeho náboženského vyznania spočívajúcemu v zabití, poprave, mučení, zmiznutí bez stopy, zadržaní za účelom získania výkupného alebo iných porušení jeho práv, ako to vyplýva zo správ o krajine pôvodu, ktoré do spisu doložila zástupkyňa žalobcu, náboženské menšiny ateisti čelili prenasledovaniu a násiliu, pričom najmä kopti trpia početnými prípadmi núteného vysídľovania a násiliu, fyzickými útokmi, bombovými a podpaľačskými útokmi a blokovaním výstavby kostolov v posledných rokoch. Orgány naďalej porušovali právo na slobodu náboženského vyznania diskrimináciou kresťanov. Má za to, že niet dôvodov sa domnievať, že sa takéto prenasledovanie vo forme zabitia, mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, únosu, a iného, nebude aplikovať vo vzťahu k žalobcovi v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu. Má za to, že ide o nesprávny právny výklad žalovaného, ak mu na preukázanie opodstatnenosti obáv z rovnakého zaobchádzania resp. prenasledovania nepostačuje preukázanie rovnakého alebo podobného postavenia žiadateľa o azyl. V žalobnej argumentácii poukázal na náboženské dôvody svojej žiadosti o udelenie azylu, ktorými sú obava o život, pretože je kresťan a tí sú v Egypte prenasledovaní. V uvedených súvislostiach žalovanému vytkol, že ak ako podmienku na preukázanie opodstatnenosti jeho obáv z prenasledovania vyžaduje preukázanie minulého prenasledovania, ide o nesprávne právne posúdenie veci a táto podmienka presahuje nielen znenie ust. § 8 ale aj samotný zákon o azyle ako aj Ženevský dohovor, keďže ani v jednom z nich sa takáto podmienka nevyžaduje. Poukázal na to, že žalovaný je pri posudzovaní žiadosti povinný vyhodnocovať opodstatnenosť obáv z prenasledovania prospektívne (do budúcnosti), t.j. pre prípad návratu do krajiny a nie retrospektívne. Vychádza pritom z výpovedí žiadateľa o azyl, ako aj z relevantných a aktuálnych správ o krajine pôvodu, ktoré súvisia s tvrdeniami žiadateľa a jeho postavením, v ktorej súvislosti dal do pozornosti rozsudky Najvyššieho správneho súdu ČR z 26.02.2008, č. j. 2AZS 100/2007 - 64, z 27.03.2008, č. j. 4AZS 103/2007 - 63, či rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.07.2014 sp. zn. 1Sža/17/2014 a sp.zn. 1Sža/17/2016 zo dňa 11.10.2016. Za nesprávne právne posúdenie veci považuje aj argument žalovaného, ktorým uznal, že kresťania sú v Egypte vystavení sektárskemu násiliu, vypaľovaniu kostolov, teroristickým útokom, únosom a iným porušeniam ich práv, avšak v prípade žalobcu - koptského kresťana pôvodom z Egypta - nepovažoval jeho strach z prenasledovania z náboženských dôvodov za opodstatnený, pretože žalobcovi sa doteraz nič podobné ako teroristický útok, únos a alebo iné porušenie jeho práv nestalo. Tento právny záver považuje žalobca za nesprávny, podporiac ho Príručkou UNHCR - Kritériá a postupy pri udeľovaní štatútu utečenca podľa Dohovoru z roku 1951, bod. 45. „opodstatnené obavy“ sa nevzťahuje len na osoby, ktoré už boli v skutočnosti prenasledované, ale tiež na tie osoby, ktoré sa chcú vyhnúť situáciám prinášajúcim riziko prenasledovania. Žalobca ďalej poukázal na to, že v krajine pôvodu nemá zo strany štátnych orgánov prístup k účinnej a efektívnej ochrane pred prenasledovaním zo strany neštátnych aktérov rôzneho pôvodu (ISIS, iné militantné skupiny pôsobiace v Egypte, radikálni veriaci, rozhnevané davy moslimov atď.). Samotný štát postupuje voči kresťanom diskriminačným spôsobom tým, že páchatelia útokov na kresťanov nie sú v prevažnej väčšine účinne potrestaní. Uvedené jednoznačne preukazuje neschopnosť (niekedy neochotu) egyptských štátnych orgánov poskytnúť potrebnú ochranu pre koptov v Egypte a nevyhnutnosť poskytnutia ochrany žalobcovi v zmysle Ženevského dohovoru a § 8 zákona o azyle. S poukazom na tieto skutočnosti vyslovil žalobca názor, že žalovanému sa nepodarilo zhromaždiť dostatok dôkazov o tom, že by mu v prípade núteného návratu do krajiny pôvodu nehrozilo prenasledovanie, resp. že by mal prístup k účinnej a efektívnej ochrane zo strany štátu pred prenasledovaním zameraným proti koptským kresťanom v Egypte, tak ako to vyžaduje kvalifikačná smernica 2011/95/EÚ zo dňa 13.12.2011 v bode 29 Preambuly a čl. 7 ods. 1 a 2 (primerané opatrenia na zabránenie prenasledovania, fungovanie účinného právneho systému na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov prenasledovania a prístup žiadateľa k takejto ochrane). Žalobca vytkol žalovanému aj postup v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, keď za situácie nedostatku dôkazov o tom, že v budúcnosti nemôže dôjsť k jeho prenasledovaniu žalobcu v krajine pôvodu, nezohľadnil u neho uplatnenie princípu, v pochybnostiach v prospech žiadateľa. Uzavrel potom, že nakoľko u neho existuje, resp. bola preukázaná primeraná pravdepodobnosť (požiadavka pre opodstatnenosť) obáv z prenasledovania v prípade návratu do krajiny pôvodu za situácie, kedy štátne inštitúcie nedokážu poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu koptským kresťanom v Egypte, žalovaný dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré sú v rozpore s obsahom spisu a nesprávne právne posúdil možnosť a dostupnosť efektívnej a účinnej ochrany pre žalobcu v zmysle bodu 29 Preambuly a čl. 7 kvalifikačnej smernice 2011/95/EÚ zo dňa 13.12.2011. Svoje závery o existencii efektívnej ochrany naviac aj nedostatočne odôvodnil. 3. Žalovaný vo vyjadrení žiadal správnu žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že vykonal nový pohovor so žalobcom - žiadateľom o azyl, počas ktorého žalobca uviedol rovnaké dôvody, ako počas prvého pohovoru. Mal za to, že z výpovede žalobcu je zrejmé, že v krajine pôvodu pred jej opustením nečelil žiadnym problémom zo strany štátnych pôvodcov, ktoré by bolo možné subsumovať pod pojem prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle, t.j. prenasledovanie z dôvodu jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k sociálnej skupine alebo z dôvodu jeho politického názoru, či za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa vlastných vyjadrení nikdy nemal v krajine pôvodu žiadne problémy so štátnymi zložkami, nečelil z ich strany žiadnemu prenasledovaniu v zmysle definície podľa § 2 písm. d) zákona o azyle. Pri pohovore sa vyjadril „problém nie je v štátnych orgánoch a vo vláde, ale v ľuďoch moslimského vierovyznania, ktorých je v Egypte väčšina.“ Poukázal na to, že pokiaľ mal žalobca opodstatnené obavy z prenasledovania mohol požiadať o udelenie azylu aj v Kuvajte, kde žil dva roky. V Kuvajte je stabilný politický systém, pričom nie sú známe prípady prenasledovania Kresťanov. Uviedol, že je zrejmé, že v krajine pôvodu, kde žije jeho rodina problémy kvôli vierovyznaniu nemala a nemá ich tam ani žalobca. Ako hlavný dôvod opustenia krajiny opísal návštevu bradatých mužov, ktorí sa mu údajne vyhrážali nožmi, aby prestúpil na moslimskú vieru. V jeho prípade chýba kauzálny nexus kvôli problémom, kvôli ktorým sa rozhodol opustiť krajinu pôvodu. Neskôr mal mať problémy, že nosil krátke nohavice ako plavčík. Žalovaný mal za to, že dôvody jeho žiadosti sa zakladali na individuálnych dôvodoch. V správnej žalobe aj vo svojom vyjadrení právna zástupkyňa poukazuje všeobecne na prípady prenasledovania kresťanov v Egypte. Žalovaný mal za to, že u žalobcu nebola preukázaná opodstatnená obava z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, zastávania určitých politických názorov, príslušnosti k určitej skupine alebo prenasledovania za uplatňovanie svojich politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov, ktorý bol doplnený New Yorským protokolom z roku 1967 a zo zákona o azyle. Mal za to, že neboli preukázané žiadne skutočnosti, že by mal byť v prípade návratu do Egypta vystavený vážnemu bezpráviu tak, ako to ustanovuje § 2 písm. f) zákona o azyle. Nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu, že ako koptský kresťan bol v krajine pôvodu prenasledovaný. Svedčí o tom aj to, že na územie SR pricestoval v januári 2017, ale o azyl požiadal až v marci 2017. Ak by mal do budúcnosti opodstatnené obavy z prenasledovania z náboženských dôvodov, pre ktoré odišiel z krajiny pôvodu, do ktorej má obavy sa vrátiť, tak by v dôsledku týchto obáv logicky požiadal o medzinárodnú ochranu hneď po príchode na územie SR. Napadnuté rozhodnutie preto považuje za vydané v súlade so zákonom o azyle a Ženevským dohovorom z r. 1951 o právnom postavení utečencov. Záverom zdôraznil, že žalobca nesplnil primárny predpoklad na udelenie azylu, ani na poskytnutie doplnkovej ochrany a v prípade žalobcu sa nepreukázala opodstatnenosť obáv z prenasledovania ani reálna hrozba vážneho bezprávia tak, ako to upravuje zákon o azyle a Ženevský dohovor, ktoré sú v oblasti azylu pre Slovenskú republiku záväzné. 4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov odvolania, na nariadenom pojednávaní. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (ust. § 220 S.s.p.). Podľa § 13 osd. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. Podľa § 13c zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak rozhodne o a) neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl. Alebo b)odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. c). Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 211 ods. 1, 2 S.s.p. správna žaloba podľa § 207 ods. 1 musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia alebo opatrenia, ak tento zákon neustanovuje inak. Správna žaloba proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného štátu alebo proti rozhodnutiu o zastavení konania o azyle musí byť podaná v lehote 20 dní od doručenia rozhodnutia. Podľa § 214 S.s.p. žalovaný je na výzvu povinný v určenej lehote predložiť správnemu súdu vyjadrenie k žalobe. Podľa § 220 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. 5. Z rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-43-29/2017-Ž zo dňa 30.5.2017, ktoré právne odôvodnil ust. § 2 pís. d/, e/, f/, § 10, § 13 ods. 1, § 13a, 13b, § 13c, § 19a ods. 1, 2, § 20 ods. 4 zák. č. 480/2002 Z.z. Zákon o azyle (ďalej len „ZoA“) súd zistil, že žalovaný žalobcovi neudelil azyl a neposkytol mu ani doplnkovú ochranu. Žalobca dňa 4.3.2017 požiadal o udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany na území SR pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné z nasledovných dôvodov:: „z dôvodu obavy o svoj život, pretože som kresťan a títo sú v mojej domovskej krajine prenasledovaní. O udelenie azylu žiadam z náboženských dôvodov.“ Žalovaný uviedol, že za týmto účelom bol so žalobcom vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého uviedol, že v krajine pôvodu nebol nikdy trestne stíhaný, nemal žiadne problémy s bezpečnostnými či inými zložkami štátu, nikdy nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia či inej organizácie, vojenskú službu nevykonal a v žiadnych ozbrojených zložkách neslúžil, v roku 2012 ukončil na Fakulte turizmu a hotelierstva na univerzite Fayoum v meste Al-Fayoum bakalárske štúdium v odbore turizmu a hotelierstva. Následne asi rok, do mája 2013, pracoval v hoteli Marriott Renaissance v turistickom letovisku Šarm aš-Shaykh, v ktorom sa neskôr zamestnal v hoteli Ghazala Beach, kde pol roka pracoval ako recepčný. Potom sa vrátil do svojho trvalého bydliska v meste Šubra El-Kheima a pomáhal otcovi v jeho obchode s drogériou. Vzhľadom k nízkemu zárobku sa však po siedmych mesiacoch rozhodol opäť vycestovať do letoviska Šarm aš-Shaykh, kde sa zamestnal ako plavčík v Aquaparku Tirana. Krátko na to však prácu zanechal a vrátil sa do miesta svojho bydliska, kde sa zdržal asi tri týždne. Následne vycestoval za prácou do Kuvajtu a v hlavnom meste Kuvajt sa zamestnal na sekretariáte riaditeľa projektu výstavby nemocnice, kde pracoval od januára 2015 do 18. januára 2017. Prácu mu sprostredkoval jeho strýko Nasif Gad, ktorý niekoľko rokov žije a pracuje v Kuvajte. Potom prostredníctvom agentúry AISEC, o ktorej sa dozvedel v Kuvajte, vycestoval na Slovensko. Býval na ubytovni v Bratislave, bývanie mu zabezpečila agentúra a pracoval ako dobrovoľník v škôlke v Čuňove, kde vyučoval anglický jazyk. Na Slovensko pricestoval legálne, letecky cez Dubaj dňa 20.01.2017, na svoj platný cestovný pas Egypta, opatrený schengenským vízom vydaným Veľvyslanectvom SR v Kuvajte, s dobou platnosti od 20.01.2017 do 19.04.2017, s dĺžkou pobytu 45 dní. O medzinárodnú ochranu na území SR sa rozhodol požiadať preto, lebo sa mu tu páči, Slovensko má rád a cíti sa tu bezpečne. V krajine pôvodu mal problémy pre svoje vierovyznanie. Uviedol, že v roku 2012, keď išiel z práce domov, cestou na zastávku autobusu na neho po mene volali jeho kamaráti. Na zastávke stáli nejakí mladíci, ktorý sa ho začali vypytovať prečo nemá moslimské meno ale sa volá J., čo je kresťanské meno. Počas práce v jednom z hotelov, keď ukazoval turistom okolie hotela, traja z nich si všimli, že na ruke má vytetovaný kríž a začali sa ho vypytovať, prečo nie je moslim a prečo v hoteli predávajú ľuďom alkohol. Raz za ním prišli neznámi ľudia s dlhými bradami a za to že je kresťan žiadali od neho aby im zaplatil peniaze alebo aby konvertoval na islam. On tak neurobil, ale rozhodol sa zanechať vtedajšiu prácu v hoteli. V čase keď pracoval ako plavčík, prišli za ním neznámi muži a vypytovali sa ho, prečo chodí v krátkych nohaviciach, že to odporuje ich náboženstvu a fyzicky ho napadli. Oznámil to svojej rodine a následne sa rozhodol prácu plavčíka zanechať. V minulosti tiež hrával futbal, pričom chcel nastúpiť do futbalového klubu ale bolo mu povedané, že ako kresťana ho nevezmú. Údaj o vierovyznaní sa uvádza v občianskom preukaze a aj vo formulároch a tlačivách do zamestnania. Preto sa v Egypte, ako v moslimskej krajine, kresťanom nežije dobre. Sám sa tam bál o život, na bezpečnostné zložky štátu sa ale neobrátil, tieto svoje problémy tam nijako neriešil, jeho cieľom bolo opustiť krajinu. Od rodičov počul, že islamisti chodia po krajine a kresťanov vyháňajú z domovov. Po posúdení a vyhodnotení žiadosti žalobcu, migračný úrad vydal dňa 30.5.2017 rozhodnutie ČAS: MU-PO-43-29/2017-Ž, ktorým podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle rozhodol o neudelení azylu a súčasne podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany. Rozhodnutie nadobudlo právopaltnosť 2.6.2017. Rozsudkom sp. Zn. 8SaZ/4/2017-70 zo dňa 4.10.2017 rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 6. Žalovaný po zistení skutkového stavu mal za to, že žalobca nesplnil primárny predpoklad pre udelenie azylu a nepreukázal opodstatnenosť obáv z prenasledovania tak, akom to upravuje zákon o azyle a Ženevský dohovor, ktoré sú pre Slovenskú republiku záväzné. V jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, či za uplatňovanie politických práv a slobôd ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Dôvodom jeho žiadosti o udelenie azylu sú náboženské dôvody a s tým spojená obava o svoj život. Žalobca sa hlási ku koptským kresťanom, jeho krstné meno je J., čo je meno dávané egyptským kresťanom, na ruke má vytetovaný kríž. Žalovaný uviedol, že v priebehu správneho konania boli všetky skutočnosti uvedené žalobcom objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené a z jeho výpovede a všetkých dostupných informácií dospel k záveru, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR. Nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, či za uplatňovanie politických práv a slobôd ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Žalovaný skonštatoval, že existencia istých problémov alebo špecifík v niektorej krajine, napr. konkrétne v Egypte, problémy vo vzťahu moslimovia - kresťania, resp. sektárske násilie či teroristické útoky militantov napojených na Islamský štát alebo konfesionálne zloženie obyvateľstva s dominantnou moslimskou väčšinou, ešte sama o sebe nie je dôvodom pre poskytnutie azylu, pokiaľ osoba priamo a konkrétne nečelila niektorej z foriem prenasledovania v zmysle § 8 zákona o azyle. Skonštatoval aj to, že údajným problémom žalobca čelil počas pracovných pomerov v turistickom letovisku v Šarm aš-Shaykh na polostrove Sinaj, ktorý je dlhodobo najproblematickejší z hľadiska bezpečnosti, keďže tam Egypt dlhé roky bojuje s militantmi napojenými na Islamský štát a kde dochádza k značnej trestnej činnosti, teroristickým útokom na bezpečnostné zložky a k sektárskemu násiliu voči kresťanom. Na druhej strane však samotnú oblasť Šarm aš-Shaykh možno z tohto pohľadu považovať za jedinú bezpečnú na Sinaji, ktorá nefiguruje napríklad ani na zozname cestovných odporúčaní Ministerstva pre zahraničné záležitosti a Commonwealth ako riziková oblasť. Jedná sa o významnú a obľúbenú turistickú oblasť, ktorú navštevuje množstvo zahraničných turistov aj z Európy a zo zámoria. Poukázal na výpoveď žalobcu, z ktorej vyplýva, že v mieste bydliska nečelil v minulosti žiadnym obdobným problémom, jeho rodina je v poriadku, dodnes žije v mieste jeho trvalého bydliska, je s nimi prakticky v každodennom kontakte. O tom, že sám v krajine svojho pôvodu, resp. v mieste jeho trvalého bydliska nikdy osobne nečelil žiadnym problémom, svedčí aj jeho výpoveď, že od rodičov počul, že islamisti chodia po krajine a vyháňajú kresťanov z ich domovov. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že ani on, ani jeho rodina, nikdy nemali osobnú skúsenosť s uvádzanými skutočnosťami. 7. K otázke diskriminácie kresťanov - koptov, na ktorú vo svojom stanovisku poukázala aj právna zástupkyňa žalobcu, žalovaný uviedol, že samotnú diskrimináciu ako takú nemožno považovať za prenasledovanie v zmysle § 8 ZoA a z výpovede žalobcu nevyplýva, že by v minulosti akejkoľvek diskriminácii čelil. V krajine pôvodu bez problémov si vybavil cestovný doklad, niekoľkokrát legálne a bez najmenších problémov krajinu pôvodu opustil a aj sa do nej vrátil, na vysokej škole získal titul bakalára, v turistickom letovisku Šarm aš-Shaykh vystriedal niekoľko zamestnaní a z jeho výpovedí nevyplýva, že by mal problém zamestnať sa pre jeho vierovyznanie. Uviedol len to, že vo formulároch do zamestnania sa vypisuje aj údaj o vierovyznaní, pričom tento údaj sa uvádza aj v identifikačných dokladoch (občiansky preukaz). To, že pracoval „načierno,“ bez pracovných zmlúv, je predovšetkým otázka pracovnoprávneho vzťahu medzi ním a zamestnávateľom a aké boli skutočné dôvody jeho práce „načierno“ v turisticky vychytenej oblasti, ktorú mimochodom navštevujú kvantá nemoslimkých turistov nie sú známe. Preto ani konštatovanie, že jeho vierovyznanie mu znemožňovalo sa zamestnať oficiálnou cestou, nekorešponduje s jeho vyhláseniami a je v podstate len domnienkou. Žalovaný ďalej poukázal na ústavu, v súlade s ktorou sú islam, kresťanstvo a judaizmus oficiálne uznané náboženstvá v Egypte a preto sa tieto na príslušných dokladoch, prípadne aj iných tlačivách uvádzajú. To samo o sebe však nedokazuje žiadnu diskrimináciu. Uzavrel, že eventuálny problém so zamestnaním (ktorý v skutočnosti žalobca nemal), resp. diskrimináciu v tejto oblasti, nemožno v zmysle § 8 ZoA vyhodnotiť ako prenasledovanie, aj keď všeobecná situácia a postavenie kresťanov predstavuje v Egypte problém. 8. Žalovaný už v predchádzajúcom konaní s odkazom na ust. § 19a ods. 1 Zákona o azyle v rozhodnutí skonštatoval, že žalobca po opustení krajiny pôvodu nevyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany. Na Slovensko pricestoval dňa 20.01.2017 na schengenské vízum vydané Veľvyslanectvom SR v Kuvajte s dobou platnosti od 20.01.2017 do 19.04.2017, s dĺžkou pobytu 45 dní. O udelenie azylu požiadal až dňa 04.03.2017, t. j. na 43 deň svojho pobytu na Slovensku a tesne pred skončením platnosti oprávneného pobytu. Predtým pracoval ako dobrovoľník agentúry AISEC, pričom ako sám uviedol, navštívil niekoľko krajín Európy, napr. Nemecko, Holandsko či Maďarsko. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nehľadal útočisko pred bezprostredne hroziacim nebezpečenstvom, išlo len o spôsob, ako sa dopraviť do Európy a jeho žiadosť ako snahu o legalizáciu svojho pobytu na Slovensku, pričom inštitút azylu tomuto účelu neslúži. Žalovaný poukázal aj na to, že dňa 03.03.2017 sa najprv dostavil na Oddelenie cudzineckej polície Bratislava, kde predložil fotokópiu svojho egyptského cestovného pasu, pričom do zápisnice o podaní vysvetlenia uviedol, že svoj cestovný doklad stratil. Následne dňa 04.03.2017 na Oddelení azylu v Humennom pri spisovaní vyhlásenia žiadateľa a po vykonaní prehliadky mu bol odobratý originál cestovného dokladu. Aj toto konanie podľa žalovaného vzbudzuje vážne pochybnosti o jeho dôveryhodnosti. Žalobca si otázku svojho pobytu musí riešiť využitím iných právnych inštitútov právneho poriadku SR, predovšetkým prostredníctvom zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Žalovaný skonštatoval, že po zohľadnení a individuálnom posúdení žiadosti žalobcu dospel k záveru, ním prezentované dôvody žiadosti, resp. obavy v žiadnom prípade nekorešpondujú s definíciou utečenca v zmysle zákona o azyle a Ženevského dohovoru. Žalobca objektívne nečelil v krajine pôvodu žiadnej forme prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, resp. nepreukázalo sa, že by v nej bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle, resp. zo Ženevského dohovoru alebo že by mu takéto prenasledovanie hrozilo. Nepreukázalo sa ani posúdenie podľa ust. § 19a ods. 2 ZoA, v zmysle ktorého skutočnosť, že žiadateľ už bol prenasledovaný alebo utrpel vážne bezprávie alebo bol vystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia, je dôležitým znakom opodstatnenosti obavy žiadateľa z prenasledovania alebo hrozby vážneho bezprávia, ak nie sú závažné dôvody domnievať sa, že prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa už nebude opakovať. Nakoľko žalobca nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom, nebola naplnená ani možnosť udelenia azylu v zmysle § 10 Zákona o azyle, t. j. na účel zlúčenia rodiny. Žalovaný posudzoval aj spĺňanie podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Dospel k záveru, že v prípade žalobcu možno vylúčiť uloženie trestu smrti alebo jeho výkonu, nakoľko nikdy nemal problémy so žiadnymi štátnymi orgánmi, bezpečnostnými či inými zložkami Egypta, nikdy nebol trestne stíhaný, väznený, ani hľadaný a teda neexistuje žiaden objektívny predpoklad, že by po návrate do krajiny pôvodu takémuto trestu čelil. V prípade návratu do krajiny pôvodu mu nehrozí ani mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest a z jeho výpovede je zrejmé, že v minulosti nebol zo strany egyptských štátnych orgánov ani neštátnych aktérov takému to konaniu vystavený a nevykonával ani žiadnu činnosť, ktorá by viedla oficiálne egyptské orgány k neprimeraným opatreniam voči jeho osobe ani v budúcnosti. Zákon zaručuje slobodu pohybu v rámci krajiny, cestovania do zahraničia, emigrácie a repatriácie a štát vo všeobecnosti tieto práva dodržiava. Úrady vedú zoznam osôb, ktoré majú zakázané opustiť krajinu (napr. obžalovaní). Podľa Ústavy, žiadnemu občanovi nemôže byť zabránené opustiť územie štátu ( s výnimkou mužov, ktorí ešte nedokončili povinnú vojenskú službu, tí nesmeli vycestovať do zahraničia alebo emigrovať). To že žalobca nie je na žiadnom takom zozname svedčí aj skutočnosť, že v Egypte si bez akýchkoľvek problémov vybavil cestovný doklad a krajinu viackrát legálne a bez problémov opustil aj sa do nej vrátil. Aj keď sa inštitút doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa, teda čiastočne k iným skutočnostiam, nastavajúcim v odlišnom čase ako je to v prípade posúdenia prenasledovania v zmysle § 8 zákona o azyle, je nevyhnutné v zmysle § 19a ods. 2 zákona o azyle zobrať do úvahy, či žiadateľ už utrpel vážne bezprávie alebo bol vystavený priamym hrozbám vážneho bezprávia, ako dôležitého znaku opodstatnenosti obavy žiadateľa z hrozby vážneho bezprávia v budúcnosti, čo sa u žalobcu nepreukázalo. Žalobcovi v prípade návratu do krajiny podľa žalovaného bezprostredne nehrozí ani vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, nakoľko v Egypte teraz neprebieha žiaden vnútroštátny ani medzinárodný ozbrojený konflikt. Na Sinajskom polostrove, ktorý je z hľadiska bezpečnosti na tom najhoršie, egyptská vláda dlhodobo bojuje proti militantom z extrémistickej organizácie Islamský štát, zodpovednej za viacero útokov na príslušníkov egyptských bezpečnostných síl a preto v severnej časti Sinaja platí naďalej výnimočný stav, vrátane zákazu nočného vychádzania. Žalobca trvalo s celou rodinou žije v guvernoráte Kaljubija, kde dochádza len k minimálnym bezpečnostným incidentom a ktorý napríklad podľa Ministerstva pre zahraničné záležitosti a Commonwealth nepatrí medzi vysoko rizikové oblasti. Navyše teroristické a bezpečnostné incidenty nemožno považovať za vnútroštátny ozbrojený konflikt a v tejto súvislosti poznamenal, že v súčasnosti je už aj Európa zasiahnutá vlnou početných teroristických útokov s mnohopočetnými obeťami na životoch, a nemožno tvrdiť, že v Európe prebieha ozbrojený konflikt. Žalovaný zdôraznil, že pri posudzovaní každej jednej žiadosti o azyl, ako vyplýva zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ v č. (35) ako aj z § 19a ods. 1 zákona o azyle, je nevyhnutná individualizácia a v konaní sa nepreukázalo, že by bol žalobca bezpečnostnou situáciou v Egypte akokoľvek špecificky dotknutý, z dôvodu skutočností vlastných jeho osobnej situácii. Žalovaný uzavrel, že nebolo preukázané, že by žalobca bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 13a zákona o azyle a že nesplnil ani podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR v zmysle §13b zákona o azyle, t. j. na účel zlúčenia rodiny, a to z objektívnych dôvodov, keďže žalobca na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov s poskytnutou doplnkovou ochranou. Zo všetkých uvedených dôvodov žalobca podľa žalovaného nesplnil podmienky ani pre udelenie azylu uvedené v § 8 alebo v § 10 zákona o azyle, ani podmienky uvedené v § 13a a v § 13b zákona o azyle, preto mu neudelil azyl ani mu neposkytol doplnkovú ochranu. Podľa ust. § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 9. Prenasledovanie, ktoré je jedným z kľúčových prvkov definície utečenca podľa čl. lA Ženevského dohovoru ako aj ust. § 8 zákona o azyle, je vážnym porušením základných ľudských práv. Ktoré z nich je v individuálnom prípade dotknuté, závisí od konkrétnych okolností každej veci. V zmysle ustanovenia § 2 písm. d/ bod 6. zákona o azyle je prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom a ktoré spočíva najmä v konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Pod pojem prenasledovanie je tiež možné podriadiť prenasledovanie páchané štátnymi orgánmi krajiny, závažnú diskrimináciu alebo iné útoky či násilie páchané miestnym obyvateľstvom alebo jednotlivcami, v prípade ak je toto konanie všeobecne a preukázateľne tolerované štátnymi orgánmi alebo ak štátne orgány odmietnu alebo nie sú schopné poskytnúť účinnú pomoc. Posudzovanie odôvodnenosti strachu z prenasledovania je úzko spojené s ďalšími kritériami, pretože prieskum udelenia azylu je prospektívnym konaním, postaveným na potencionalite prenasledovania v budúcnosti, po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu. K samotnému pojmu strach treba uviesť, že ust. § 8 pís. a) zákona o azyle pracuje s prvkom subjektívnych pocitov žiadateľa, pri odôvodnenosti strachu z prenasledovania ako objektívneho prvku, pričom neurčuje podmienku faktického prenasledovania v minulosti ale vyvstáva potreba skúmania možnosti budúceho prenasledovania, za využívania štandardu primeranej pravdepodobnosti. Podľa § 19a ods. 7 zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu vychádza z toho, že ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím je v kr ajine pôvodu spravidla poskytovaná, keď štát, politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, prijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, najmä účinným právnym systémom na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo vážne bezprávie, pričom táto ochrana je účinná a nie je iba dočasná, a žiadateľ má prístup k takej ochrane. Podľa § 19c zákona o azyle, ministerstvo zabezpečí so súhlasom žiadateľa jeho lekárske vyšetrenie týkajúce sa príznakov prenasledovania alebo vážneho bezprávia v minulosti, ak to ministerstvo považuje za potrebné na posúdenie žiadosti o udelenie azylu. 10. V danej veci už v predchádzajúcom konaní, žalobca vo vyhlásení cudzinca, žiadateľa o azyl, v zápisnici o podaní vysvetlenia zo dňa 03.03.2017 pred oddelením cudzineckej polície PZ Bratislava, dňa 04.03.2017, na oddelení azylu PZ v Humennom, svoju žiadosť o udelenie azylu odôvodňoval konzistentne, totožnými dôvodmi založenými na prenasledovaní jeho osoby na báze náboženskej, ako koptského kresťana a kritickú situáciu kresťanov v Egypte, hoci jedného z troch ústavne uznaných náboženstiev, v konaní aj doložil dostatočným množstvom oficiálnych správ o útokoch na kresťanov, ktorí sú v Egypte vo všeobecnosti prenasledovaní. Žalovaný zhromaždil do spisu relevantné informácie o krajine pôvodu žalobcu, a ich rezumovaním súd dospel k poznatku o aktuálne prebiehajúcich násilných útokoch islamských militantov, kde sa terčom útokov stávajú aj koptskí kresťania, ktorých islamskí radikáli vinia z podielu na zosadení niekdajšieho islamistického prezidenta Muhammada Mursího, zo zakázaného Moslimského bratstva v roku 2013. Správa z februára 2017 uvádza, že predpokladaní islamskí militanti uniesli a zaživa upálili dvoch koptských kresťanov vo veku 45 a 65 rokov, pričom telá týchto mužov nechali pri ceste v blízkosti mesta Aríš, ktoré je administratívnym centrom provincie Severný Sinaj. V tomto meste bol v uvedenom čase dvoma atentátnikmi na motorke smrteľne postrelený do hlavy aj 50 ročný učiteľ miestnej školy, koptský kresťan. Za posledné týždne došlo k niekoľkým podobným útokom na egyptských kresťanov, ktorých v krajine žije cca 8 miliónov, čo je zhruba 10 % z celko vého počtu obyvateľov krajiny. Odkedy sa v Káhire ujala moci islamistická a neskôr armádou podporovaná vláda, cítia sa kopti obzvlášť ohrození a množia sa správy o útokoch a vyháňaní koptských rodín z ich dedín. Okrem toho sa kopti sťažujú na diskrimináciu, keďže je pre nich prakticky nemožné získať vplyvné miesta v súdnictve, na vysokých školách či v policajných zložkách. Útoky na iných než koptských kresťanov sa v Egypte stávajú veľmi zriedka. Ústava síce vyhlasuje slobodu vierovyznania ako „absolútnu“, ale právo slobodne praktizovať svoje náboženstvo a budovať svätostánky dáva iba moslimom, kresťanom a judaistom, pričom v auguste t.r. parlament schválil zákon o cirkevných budovách, ktorý zahŕňa obmedzenia výstavby a rekonštrukcie kostolov, čím diskriminuje kresťanskú menšinu v krajine. Nový zákon umožňuje guvernérom odmietnuť vydanie stavebného povolenia na výstavbu, bez možnosti odvolania sa a tiež predpisuje, že počet kostolov musí byť „primeraný“ počtu kresťanov v danej oblasti a to napriek nedostatočným oficiálnym demografickým štatistikám. Obsahuje aj ustanovenia, ktoré umožňujú orgánom odmietnuť vydanie stavebného povolenia, ak by to údajne ohrozilo verejnú bezpečnosť. V správach sa uvádza, že výstavba nových kostolov sa môže stať terčom rozmarov násilných davov, ktoré napádali kostoly v minulosti. v období od mája do júla protikresťanské násilnosti z dôvodu podozrení niektorých lokálnych moslimov ohľadom výstavby kostolov, vyústili v jedno zabitie, niekoľko zranení a likvidáciu majetku kresťanov. Úrady naďalej nie sú schopné ochrániť kresťanské menšiny pred niekedy smrteľnými útokmi a nariaďovali „uzmierovacie stretnutia“, ktoré však umožňovali moslimským páchateľom uniknúť stíhaniu a podporovali beztrestnosť.“ „Polícia nedokázala efektívne zabrániť prenasledovaniu kresťanov v Hornom Egypte, a ako uviedli aktivisti za ľudské práva a kresťanskí vodcovia, tí sa stávali terčmi cielených únosov a vydieraní, aj keď boli prípady, v ktorých polícia úspešne zabezpečila prepustenie unesených kresťanov. Vláda stíhala a odsúdila páchateľov niektorých útokov na kostoly, v dôsledku násilného rozptýlenia protestných zhromaždení Moslimského bratstva v Káhire a Gize v r. 2013. Približne 78 kostolov a iných kresťanmi vlastnených objektov bolo napadnutých a poškodených davom islamistov. V priebehu roka pokračovalo sektárske násilie. Zahŕňalo zabíjanie konvertitov na kresťanstvo ich moslimskými rodinami a útoky na kresťanov v Severnom Sinaji kvôli ich náboženskej identite. Výstavba a rekonštrukcia kostolov sa naďalej stretáva s odporom moslimskej spoločnosti, niekedy vyúsťujúcom do násilností. V mnohých prípadoch jednotlivci obvinení z hanobenia náboženstva takisto čelili spoločenskému násiliu alebo vyhrážkam, ako uvádzali kresťanskí duchovní vodcovia. Kresťania v Severnom Sinaji boli obzvlášť terčmi násilných činov a pravidelne im boli adresované vyhrážky, aby opustili región, inak budú zabití, ako uviedla kresťanská občianska skupina v regióne Boli aj správy o množstve krádeží kresťanmi vlastnených pozemkov a to najmä v Hornom Egypte. Islamistické skupiny naďalej používali diskriminačnú alebo nenávistnú rétoriku voči kresťanom. 11. Konanie o medzinárodnej ochrane je konaním špecifickým tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (viď. rozsudky Najvyššieho správneho súdu z 26.02.2008 , č.j. 2 AZS 100/2007-64 a z 27.03.2008 , č.j. 4 AZS 103/2007-63, či rozsudok NS SR zo dňa 29.07.2014 sp.zn. 1Sža/17/2014), že ide o prospektívne rozhodovanie (t. j. posudzuje sa opodstatnenie strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia do budúcnosti) a že nesprávne rozhodnutie má pre žalobcu obzvlášť závažné dôsledky. 12. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 SžoKS 102/06 „môžu byť za prenasledovanie považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojím charakterom alebo opakovaním sa, musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu, a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. 1A Ženevského dohovoru, teda z príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom. Ohrozenie slobody alebo života z vyššie uvedených dôvodov predstavuje perzekúciu - činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého charakteru vykonávanú prostredníctvom úradov krajiny alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, ak je úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť potrebnú ochranu perzekvovaných“. 13. Prítomnosť uvedených znakov je možné pozorovať aj v prípade žalobcu a z vyššie uvedeného je zrejmé, že tento skutočne nemal k účinnej ochrane pred prenasledovaním v krajine pôvodu prístup, čo vyplýva z predložených správ o krajine pôvodu. 14. Ak uvedie žiadateľ o udelenie azylu v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ („benefit of doubt“). 15. Žalovaný opätovne posúdil žiadosť žalobcu, vykonal nový pohovor so žiadateľom o udelenie azylu, počas ktorého žalobca uviedol rovnaké dôvody, ako počas pohovoru. Z jeho výpovede je zrejmé, že v krajine pôvodu pred jej opustením nečelil žiadnym problémom zo strany štátnych pôvodcov, ktoré by bolo možné subsumovať pod pojem prenasledovania v zmysle § 8 zákona o azyle, t.j. prenasledovanie z dôvodu jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k sociálnej skupine alebo z dôvodu jeho politického mázoru, či za uplatňovanie politických práv a slobôd. Z jeho vyjadrenia pri pohovore vyplýva, že problém nie je v štátnych orgánoch a vo vláde, ale v ľuďoch moslimského vierovyznania, ktorých je v Egypte väčšina. Žalovaný mal za to, že v krajine pôvodu, kde žije jeho rodina problémy kvôli vierovyznaniu nemala a nemá ich tam ani žalobca. Nesúhlasil s tvrdením právnej zástupkyne, že žalovaný neposudzoval dostatočne žalobcovu žiadosť. Žalovaný uviedol, že dôvody žiadosti žalobcu sa zakladali na individuálnych dôvodoch. 16. Súd mal za to, že žalovaným vykonané dokazovanie nedáva podklad pre spoľahlivé konštatovanie, že žalobcom udávané dôvody jeho žiadosti o azyl sú inými, ako sú dôvody v § 8 a § 13a zákona o azyle a pretože takýto postup žalovaného súd vyhodnotil ako nedostatočné zistenie stavu veci, súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 17. Súd dospel k záveru, že v preskúmavanej veci žalovaný nepreukázal skutočnosť, že by žalobcovi v prípade návratu do krajiny pôvodu nehrozilo prenasledovanie ním uvádzaných skutočností. V prípade žalobcu existuje primeraná pravdepodobnosť jeho prenasledovania v prípade návratu do krajiny pôvodu za situácie, kedy štátne orgány nedokážu poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu koptským kresťanom v Egypte. Z vykonaného dokazovania žalovaného nebolo možné vyvodiť záver, že žalobcovi nehrozí prenasledovanie z dôvodu jeho vierovyznania. 18. Žiadateľ v prípade núteného návratu do krajiny pôvodu (Egypt) ako koptský kresťan (príslušník minoritnej náboženskej skupiny) sa obával a naďalej obáva prenasledovania pre svoje náboženské presvedčenie. Zrejmá je veľmi nestabilná bezpečnostná situácia kresťanov v Egypte. Prítomnosť uvedených znakov je možné pozorovať aj v prípade žalobcu a z vyššie uvedeného je zrejmé, že tento skutočne nemal k účinnej ochrane pred prenasledovaním v krajine pôvodcu prístup, čo vyplýva z predložených správ o krajine pôvodu. Správy o krajine pôvodu preukazujú prenasledovanie kresťanov v Egypte. Je neprimerané zo strany žalovaného požadovať po žalobcovi pre splnenie definície utečenca, aby opodstatnenosť strachu z prenasledovania preukazoval výlučne minulým prenasledovaním. 19. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného opätovne predvolať žalobcu na doplňujúci pohovor a tento zamerať na odstránenie nejasností, či nepresností, týkajúcich sa žalobcom prezentovaného dôvodu (dôvodov) jeho žiadosti o azyl. Azylové konanie je konaním prospektívnym, a žalovaný musí vyhodnocovať možnosť prenasledovania do budúcnosti. Podľa jeho výsledku vykonať dokazovanie a vo veci rozhodnúť meritórne v intenciách zákona o azyle. 20. Správny súd k návrhu žalobcu, aby uložil žalovanému za nerešpektovanie právneho názoru vysloveného v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 8SaZ/4/2017, pokutu vo výške 2000 Eur, uvádza, že nie je v jeho právomoci o takomto návrhu rozhodnúť, pretože právomoc správneho súdu je daná v ustanovení § 6 SSP a v danom prípade nerešpektovanie právneho názoru žalovaným nemožno zo strany správneho súdu sankcionovať poriadkovou pokutou v zmysle ustanovenia § 78 SSP, ktoré taxatívne stanovuje prípady, kedy môže správny súd uložiť poriadkovú pokutu v rámci procesného konania. O takýto prípad sa nejedná ani v písm. b) citovaného ustanovenia, pretože zákonodarca mal na mysli nesplnenie procesnej povinnosti v konaní. 21. Súd rozhodol o trovách konania podľa ust. § 167 ods. 1 SSP, a to s poukazom na výsledok konania, keď žalobca bol v konaní plne úspešný, ktorý si neuplatnil náhradu trov konania, nepriznal mu náhradu trov konania. 22. O trovách tlmočného súd rozhodne osobitným uznesením po ich vyčíslení ustanoveným tlmočníkom. 23. Záverom súd poznamenáva, že i keď bol žalovaný v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb.). Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 SSP). Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 SSP).