Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/81/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201164 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1018201164.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: R. K., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník A. republiky, trvale bytom X. XXX/X, R., A. republika, zast. JUDr. Dušanom Repákom, advokátom so sídlom Krížna 47, Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava so sídlom Krížna 44, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného vo veci administratívneho vyhostenia č. PPZ-HCP-BA2-201/001717-024 zo dňa 20.06.2018, konajúc o návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku podanej žalobe zo dňa 16.08.2018 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave p r i z n á v a žalobe zo dňa 16.08.2018 vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného Č. PPZ-HCP-BA2-201/001717-024 zo dňa 20.06.2018 odkladný účinok. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu, doručenou dňa 20.08.2018 Krajskému súdu v Bratislave ako správnemu súdu (ďalej len „správny súd“) sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného Č. PPZ-HCP-BA2-201/001717-024 zo dňa 20.06.2018 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trnava Č.p.: PPZ-HCP-BA9-166-011/2017-AV zo dňa 22.10.2017 v spojení s jeho úradnou opravou zo dňa 06.12.2017, ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu do Českej republiky so zákazom vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 3 rokov, pričom určil lehotu na vycestovanie jeden deň od právoplatnosti rozhodnutia. 2. Žalobou vo veci samej žalobca rozhodnutiu žalovaného a prvostupňového orgánu vytkol nesprávnosť, nezákonnosť, nedostatočné odôvodnenie, nepreskúmateľnosť a rozpor so znením zásad správneho konania, podľa ust. § 3 Správneho poriadku. Vo svojich žalobných dôvodoch uviedol, že je občanom Českej republiky (ďalej len „ČR“) a hneď po príchode na územie Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) dňa 21.10.2017 a vystúpení z motorového vozidla, bol v čase o 19.15 hod. predvedený Národnou kriminálnou agentúrou a v čase o 21.30 hod. následne odovzdaný správnemu orgánu prvého stupňa. Predvedenie bolo vykonané v putách a žalobca bol povinný bez vysvetlenia a poučenia niekoľko hodín čakať v priestoroch policajného zboru a po prevzatí rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu o vyhostení opustiť jeho priestory v meste Trnava a s hotovosťou v cudzej mene (české koruny) sa na vlastné náklady dopraviť k svojmu osobnému motorovému vozidlu v obci Plavecký Mikuláš. V čase predvedenia nebol pod vplyvom alkoholu ani liekov, nebol agresívny a ani nijako neohrozoval verejný poriadok. Pri jeho výsluchu v čase o 01.15 hod. dňa 22.10.2017, s ním bolo zaobchádzané ako s osobou obvinenou v trestnom konaní a bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, z čoho jednoznačne vyplýva, že správny orgán nemohol spoľahlivo zistiť skutkový stav veci. Žalobca podal dňa 06.11.2017 žalobu doručenú správnemu orgánu prvého stupňa dňa 09.11.2017 a tento následne, dňa 06.12.2017, vykonal úradnú opravu výrokovej časti rozhodnutia a to doplnením výroku v časti o uloženie zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov na dobu 3 roky. Oprava bola vykonaná rukou dopísaným textom, nespĺňajúc zákonné predpoklady podľa ust. § 47 zák.č. 71/1967 Zb. (ďalej len Správny poriadok“). Takéto doplnenie zákazu vstupu žalobca považuje za absolútne nezmyselné a nemajúce oporu v platnom právnom poriadku, neberúc do úvahy, že v rozhodnutí absentuje zdôvodnenie záverov vedúcich k administratívnemu vyhosteniu žalobcu zo všetkých členských štátov, pričom o tejto oprave sa dozvedel až v januári 2018, t.j. viac ako 2 mesiace po podaní opravného prostriedku. Žalobca ďalej namietal nesprávne právne posúdenie podľa ust. § 87 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“), uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia, pričom administratívny orgán mu uložil zákaz vstupu do všetkých členských štátov Únie, čo ale toto ustanovenie neumožňuje. Takýto zákaz by povoľovalo posúdenie, podľa druhého oddielu prvej hlavy IV časti Zákona o pobyte cudzincov, ktorá sa však vzťahuje na štátnych príslušníkov tretích krajín. Táto časť výroku napadnutého rozhodnutia prvostupňového orgánu je tak nevykonateľná a nelogická, nakoľko Česká republika je tiež členským štátom Únie. 3. V ďalšom žalobca poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať v rámci územia členských štátov (ďalej len „Smernica EP a R“). Poukázal na bod 1 článku 6 tejto Smernice, podľa ktorého občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia do 3 mesiacov bez akýchkoľvek podmienok alebo formalít iných, ako je požiadavka vlastniť platný preukaz totožnosti, alebo pas. Z odôvodnenia rozhodnutia potom nie je zrejmé, prečo žalobca bol predvedený Národnou kriminálnou agentúrou a z rozhodnutia nevyplýva ani na základe akých platných právnych predpisov administratívny orgán postupoval. Správny orgán prvého stupňa postupoval aj v priamom rozpore s článkom 27 bod 2 Smernice, v zmysle ktorého opatrenia prijaté z dôvodov verejnej politiky alebo verejnej bezpečnosti, musia byť v súlade so zásadou úmernosti a musia vychádzať výlučne z osobného správania daného jednotlivca. Trestné činy ku ktorým došlo v minulosti, sa samé o sebe nepovažujú za dôvody na prijatie takýchto opatrení. Osobné správanie jednotlivca musí predstavovať skutočnú existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu, ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti a zdôvodnenia, ktoré sú oddelené od podrobnosti prípadu, alebo ktoré sa spoliehajú na aspekty všeobecnej prevencie, sú neprijateľné. 4. V ďalšom žalobca s odkazom na ust. § 87 ods. 8 Zákona o pobyte cudzincov poukázal na zákonné určenie lehoty na vycestovanie z územia SR a to najmenej 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, s možnosťou skrátenia tejto lehoty policajným útvarom len zo závažných dôvodov, ktoré uvedie v rozhodnutí. Takáto lehota vyplýva aj z článku 30 bodu 3 oznámenia o rozhodnutiach Smernice EP a R. Správny orgán prvého stupňa sa týmto vôbec nezaoberal, z odôvodnenia jeho rozhodnutia žiaden závažný dôvod, pre ktorý bola lehota na vycestovanie určená na jeden deň nevyplýva. Žalovaný uviedol len, že lehota bola skrátená z dôvodu naliehavosti a že neurčenie lehoty na vycestovanie, by mohlo mať za následok pokračovanie v porušovaní verejného poriadku na území SR. V ďalšom poukázal na odkazy správneho orgánu prvého stupňa na článok 3 Smernice Rady číslo 64/221/EHS z 25. februára 1964, ktorá bola ale Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 zrušená. 5. Aj žalovaný ako odvolací orgán, v súlade s argumentáciou správneho orgánu prvého stupňa uviedol v odôvodnení len špekulatívne tvrdenia, ktoré nepodložil žiadnymi dôkazmi a teda aj jeho rozhodnutie je podľa žalobcu nezákonné, nevychádzajúce zo správneho právneho posúdenia veci, nedostatočne odôvodnené, arbitrárne a nepreskúmateľné. Zistený skutkový stav sa nezakladá na pravde a správnym orgánom žalobca vytkol, že sa vôbec nezaoberali s jeho vyjadreniami v zápisnici zo dňa 22.10.2017. Poukázal ďalej na ust. § 87 ods. 6 veta druhá Zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorej osobné správanie občana Únie, alebo rodinného príslušníka občana Únie, musí predstavovať skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol ako konkrétne mal žalobca verejný poriadok ohroziť a prostredníctvom svojich vlastných úvah sa snažil ustáliť, že je členom skupiny Conflict, že svojím prejavom prispieva k podnecovaniu násilia a tým vyslovuje podporu hnutiam, ktoré smerujú k potláčaniu základných práv a slobôd, čím je preukázaná hrozba pre verejný poriadok, čo ale žalobca odmieta. K tomu opätovne poukázal na to, že hneď po vystúpení z auta na území SR bol zadržaný Národnou kriminálnou agentúrou, žiaden skutok sa nestal a žalovaný argumentačne neustálil, či administratívna sankcia bola žalovaným vykonaná testom proporcionality, vzhľadom k tomu, že prišlo k obmedzeniu základných práv a slobôd občana Únie. Žalovanému vytkol, že svoju argumentáciu opiera o nedostatočne určité, nejasné a nekonkrétne tvrdenia, nesúvisiace s konaním žalobcu. Vytkol mu aj to, že sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal podmienkami kladenými ust. § 87 ods. 5 Zákona o pobyte cudzincov, ktoré nemožno vyriešiť konštatovaním, že nezistil žiadne prekážky administratívneho vyhostenia, ktoré by boli zásahom do rodinného a osobného pomeru účastníka konania. Žalobca zdôraznil, že zo strany správneho orgánu prvého stupňa nebol upozornený, že bolo proti nemu začaté administratívne konanie vo veci vyhostenia zo všetkých členských štátov, tieto skutočnosti neboli uvedené ani v Zápisnici zo dňa 22.10.2017 a rovnako neboli uvedené ani v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom vyhostení a rozhodnutia o odvolaní, preto argumentácia žalovaného presahuje rámec logiky, keď v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní uviedol: „Účastník konania neuviedol žiadne dôvody vzťahujúce sa k § 87 ods. 5 písm. b/ ZoPC, na základe ktorých by bolo jeho administratívne vyhostenie a dĺžka zákazu vstupu neprimerané.“ Žalobca namietol aj konštatovanie žalovaného, že v dostupných databázach policajného zboru bol lustrovaný s negatívnym výsledkom a preto je táto skutočnosť uvedená len všeobecne. 6. Súčasťou žaloby bol aj návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku podanej žalobe, odôvodnený porušením jeho základných ľudských práv a práva občana Európskej únie na voľný pohyb. Žalobca argumentoval tým, že je riadne zamestnaný občan ČR, žije v meste Plzeň, má ukončené stredoškolské vzdelanie, je rozvedený a má vyživovaciu povinnosť k maloletému 12 ročnému synovi, ktorý žije v meste Písek a s ktorým sa pravidelne sa stretáva, vedie riadny život, nie je voči nemu žiadne trestné konanie, žiadna exekúcia a predmetné rozhodnutia správnych orgánov sa priamo dotýkajú aj jeho zamestnania. Uvedené rozhodnutia mu bránia v možnosti vycestovať do ostatných krajín členských štátov napr. na dovolenku s maloletým synom. 7. Vo vyjadrení k žalobe a priznaniu odkladného účinku zo dňa 30.08.2018 žalovaný žiadal správnu žalobu podanú proti jeho rozhodnutiu zamietnuť a odklad vykonateľnosti nepovoliť. Vo vyjadrení rozpísal znenie prvostupňového rozhodnutia a obsah odvolacích námietok žalobcu, vytýkajúcich rozhodnutiu neuvedenie, ako konkrétne žalobca svojim osobným správaním otvorene podnecuje k násiliu alebo propaguje a podporuje hnutia smerujúce k potlačeniu základných práv a slobôd, respektíve ako konkrétne svojím správaním odmieta platné všeobecné záväzné predpisy, nepreukázanie skutočností, že z jeho konania hrozí Slovenskej republike ohrozenie verejného poriadku a že zo všetkých zistení si osvojil len skutočnosti svedčiace v jeho neprospech. Žalovaný ďalej uviedol, že po preverení všetkých skutočností vydal dňa 20.06.2018 rozhodnutie, ktorým odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.07.2018. 8. V ďalšom žalovaný uviedol obsah dôvodov žaloby proti jeho rozhodnutiu zo dňa 20.06.2018 a k žalobným námietkam poukázal na Zákon o pobyte cudzincov z ktorého vyplýva, že policajný útvar v konaní o administratívnom vyhostení občana Únie alebo jeho rodinného príslušníka postupuje podľa ust. § 77 až § 81 a § 87 a s odkazom na ust. § 77 ods. 1 zákona uviedol, že cudzinec je každý kto nie je občanom SR. Z uvedeného potom možno konštatovať, že toto ustanovenie je všeobecným ustanovením, ktoré sa v konaní o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov aplikuje tak v prípade štátnych príslušníkov tretích krajín, ako aj občanov Únie a ich rodinných príslušníkov. Tiež v ďalších odsekoch ust. § 77 Zákona o pobyte cudzincov okrem ods. 9 sa používa pojem cudzinec a nie štátny príslušník tretej krajiny. K určeniu zákazu vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov uviedol, že od 01.05.2017 je účinný zákon č. 82/2017 Z.z., ktorým bolo novelizované aj ustanovenie § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov, v ktorom sa znenie predposlednej a poslednej vety mení z alternatívy „...uloží zákaz vstupu na územie SR alebo na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie“, na znenie „...uloží zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.“ Z uvedeného je zrejmé, že zatiaľ čo pred účinnosťou tejto novely mal policajný útvar možnosť voľby, nová platná právna úprava mu striktne určuje uložiť zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov. Toto bolo dôvodom aj na vykonanie úradnej opravy v písomnom vyhotovení rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. Žalobca bol poučený aj o skutočnosti, že jeho osobné údaje budú spracované v informačných systémoch policajného zboru a budú vložené do Schengenského informačného systému, v ktorom bude vyhotovený záznam, poučenie podpísal a teda už vtedy vedel o skutočnosti, že mu je určený zákaz vstupu na územie členských štátov Schengenu. K skráteniu lehoty na vycestovanie z územia SR žalovaný uviedol, že SR je signatárom medzinárodných zmlúv zakazujúcich negatívnu alebo pozitívnu diskrimináciu ľudí a žalobca bol jednoznačne identifikovaný ako osoba ohrozujúca verejný poriadok. Uvedené rozhodnutie vydal policajný útvar najmä z dôvodu ochrany práv a slobôd iných a z dôvodu ohrozenia verejného poriadku žalobcom, nakoľko k jeho osobe vznikli odôvodnené obavy z podnecovania k diskriminácií podľa rasy, farby, alebo národnostného pôvodu. Rozhodnutia oboch orgánov boli podľa žalovaného vydané plne v súlade s medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná v súlade s Ústavou a ostatnými zákonmi SR. Správne orgány prihliadali k všeobecne uznávaným právnym princípom administratívneho konania ako právo byť vypočutý, vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, navrhovať v konaní dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalovaný poprel tvrdenia žalobcu, že mohol odpovedať iba na vopred dané otázky pri spisovaní zápisnice na správnom orgáne prvého stupňa, kde na otázku či chce ešte niečo dodať ku konaniu doložiť alebo doplniť nejaké podklady alebo dôkazy uviedol: „nie nechcem už nič povedať.“ 9. K odkladu vykonateľnosti žaloby z dôvodu všeobecného záujmu na predchádzaní nepokojom a zločinnosti vyslovil jednoznačný nesúhlas, a doplnil, že žalobca ako člen extrémistickej hudobnej skupiny, ktorá svojimi textami podnecuje k diskriminácií podľa rasy, farby, alebo národnostného pôvodu, nie je osobou žiaducou na území SR a na území všetkých členských štátov Schengenského priestoru. 10. Podľa § 184 S.s.p., podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. 11. Podľa § 185 písm. a/ S.s.p., správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok, ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom. 12. Podľa § 186 ods. 1, 2 S.s.p., nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho priznaním na základe rozhodnutia správneho súdu podľa § 185 sa pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy a takéto rozhodnutie alebo opatrenie nemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí orgánov verejnej správy alebo opatrení orgánov verejnej správy. Odkladný účinok zaniká právoplatnosťou rozhodnutia správneho súdu vo veci samej. 13. Podľa § 231 S.s.p., žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia týkajúceho sa administratívneho vyhostenia vydaného podľa osobitného predpisu. 14. Podľa § 237 ods. 2 S.s.p. správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok. Návrh na priznanie odkladného účinku podáva žalobca spolu so správnou žalobou. Na rozhodovanie správneho súdu o odkladnom účinku sa primerane použijú ustanovenia § 185 až 189. Správny súd rozhodne o návrhu na priznanie odkladného účinku do 15 dní od jeho podania. 15. Základnou a nevyhnutnou podmienkou toho, aby súd priznal správnej žalobe odkladný účinok je stav, ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila žalobcovi závažná ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom. Po preskúmaní návrhu na priznanie odkladného účinku a administratívneho spisu odporcu PPZ-HCP-BA2-201/001717, dospel správny súd k záveru, že žalobca splnil podmienky zakotvené v ust. § 185 v spojení s ust. § 237 ods. 2 S.s.p. pre priznanie odkladného účinku žalobe o preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Z podaného návrhu vyplýva, že administratívne vyhostenie žalobcu a zákaz jeho vstupu na územie Slovenskej republiky ako aj na územie všetkých členských štátov Európskej únie na dobu 3 rokov je neprimeraným zásahom do jeho pracovného života ale aj rodinného života, nakoľko ohrozuje napr. absolvovanie dovoleniek so synom, s ktorým nežije v spoločnej domácnosti. Poprel, že by bol členom „White Power Music“ skupiny Conflict, a namietol nelogickosť a nevykonateľnosť zákazu jeho vstupu do všetkých členských štátov Únie, nakoľko aj ČR je členským štátom a namietol aj právne posúdenie uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia, vzťahujúce sa na príslušníkov tretích krajín a nie na občanov EÚ. Súd berúc pri rozhodovaní o podanom návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodnutia samotné znenie a dopad výrokovej časti na právne postavenie žalobcu dospel k záveru, že jeho formulácia je spôsobilá privodiť závažnú ujmu, prípadne iný vážny a nenapraviteľný následok, tak ako ho má na mysli ust. § 185 písm. a/ S.s.p.. Žalovaný sa pri rozhodovaní neriadil ani zásadou zakotvenou v ust. § 87 ods. 5 písm. a/ Zákona o pobyte cudzincov, keď pri svojom rozhodovaní neposudzoval prípad žalobcu individuálne, s dôvodmi vyhostenia založenými na princípoch všeobecnej prevencie. Konanie v rozpore s týmto ustanovením je naplnené už len prvotným zásahom policajného útvaru, ktorý žalobcu bez ďalšieho zaistil a predviedol pred správny orgán hneď po vystúpení z osobného motorového vozidla. Nakoľko k porušeniu ust. zákona došlo aj vo vzťahu k lehote vycestovania bez jej náležitého odôvodnenia a najmä zásadnou a rozporuplnou sankciou spočívajúcou v uložení zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov, ktorý subsumuje aj domovský štát žalobcu a ktorý nemožno právne obhájiť ani žalovaným uvádzanou legislatívnou zmenou, dospel súd k záveru, že hrozba vyplývajúca z existujúceho stavu právne ukotvená v ust. § 185 v spojení s ust. § 237 ods. 2 S.s.p. je daná a podmienky hypotézy týchto ustanovení sú naplnené a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu kasačná sťažnosť nie je prípustná (§ 439 ods. 1 písm. e/ S. s. p.).