Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/81/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201164 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1018201164.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: R. K., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník A. republiky, trvale bytom X. XXX/X, R., A. republika, zast. JUDr. Dušanom Repákom, advokátom so sídlom Krížna 47, Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava so sídlom Krížna 44, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného vo veci administratívneho vyhostenia č. PPZ-HCP-BA2-201/001717-024 zo dňa 20.06.2018, v spojení s rozhodnutím Č.p. PPZ-HCP-BA9-166-011/2017-AV zo dňa 22. októbra 2017 takto r o z h o d o l : I. Zrušuje rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava Č. PPZ-HCP- BA2-201/001717-024 zo dňa 20. júna 2018. II. Zrušuje rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trnava Č.p.: PPZ-HCP- BA9-166-011/2017-AV zo dňa 22.10.2017 administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu žalobcu, R. K., nar. XX.XX.XXXX, identifikačný preukaz č. XXXXXXXXX, bytom X. XXX/X, R., A. republika, na územie Slovenskej republiky na dobu troch rokov v spojení s úradnou opravou výroku tohto rozhodnutia zo dňa 07.12.2017. III. Žalobcovi priznáva právo na úplnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu, doručenou dňa 20.08.2018 Krajskému súdu v Bratislave ako správnemu súdu (ďalej len „správny súd“) sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného Č. PPZ-HCP-BA2-201/001717-024 zo dňa 20.06.2018 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trnava Č.p.: PPZ-HCP-BA9-166-011/2017-AV zo dňa 22.10.2017 v spojení s jeho úradnou opravou zo dňa 06.12.2017, ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu do Českej republiky, so zákazom vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 3 rokov, pričom určil lehotu na vycestovanie jeden deň od právoplatnosti rozhodnutia. 2. Žalovanému a prvostupňovému orgánu vytkol nesprávnosť, nezákonnosť, nedostatočné odôvodnenie, nepreskúmateľnosť a rozpor so znením zásad správneho konania, podľa ust. § 3 Správneho poriadku. Vo svojich žalobných dôvodoch uviedol, že je občanom Českej republiky (ďalej len „ČR“) a hneď po príchode na územie Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) dňa 21.10.2017 a vystúpení z motorového vozidla, bol Národnou kriminálnou agentúrou v čase o 19 15 hod. predvedený a v čase o 2130 hod. odovzdaný správnemu orgánu prvého stupňa. Predvedený bol v putách, a bez vysvetlenia a poučenia musel niekoľko hodín čakať v priestoroch policajného zboru, a po prevzatí rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu o vyhostení opustiť jeho priestory v meste Trnava a s hotovosťou v cudzej mene (české koruny) sa na vlastné náklady dopraviť k svojmu osobnému motorovému vozidlu v obci Plavecký Mikuláš. V čase predvedenia nebol pod vplyvom alkoholu ani liekov, nebol agresívny a ani nijako neohrozoval verejný poriadok. Pri výsluchu dňa 22.10.2017 v čase o 0115 hod., s ním bolo zaobchádzané ako s osobou obvinenou v trestnom konaní a bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, z čoho jednoznačne vyplýva, že správny orgán nemohol spoľahlivo zistiť skutkový stav veci. Žalobca podal dňa 06.11.2017 žalobu doručenú správnemu orgánu prvého stupňa dňa 09.11.2017 a tento následne, dňa 06.12.2017, vykonal úradnú opravu výrokovej časti rozhodnutia a to doplnením výroku v časti o uloženie zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov na dobu troch rokov. Oprava bola vykonaná rukou dopísaným textom, nespĺňajúc zákonné predpoklady podľa ust. § 47 Zák.č. 71/1967 Zb.o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok“). Takéto doplnenie zákazu vstupu žalobca považuje za absolútne nezmyselné a nemajúce oporu v platnom právnom poriadku, neberúc do úvahy, že v rozhodnutí absentuje zdôvodnenie záverov vedúcich k administratívnemu vyhosteniu žalobcu zo všetkých členských štátov, pričom o tejto oprave sa dozvedel až v januári 2018, t.j. viac ako dva mesiace po podaní opravného prostriedku. Žalobca ďalej namietal nesprávne právne posúdenie podľa ust. § 87 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“), uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia, pričom administratívny orgán mu uložil zákaz vstupu do všetkých členských štátov Únie, čo ale toto ustanovenie neumožňuje. Takýto zákaz by povoľovalo posúdenie podľa druhého oddielu prvej hlavy IV časti Zákona o pobyte cudzincov, ktorá sa však vzťahuje na štátnych príslušníkov tretích krajín. Táto časť výroku napadnutého rozhodnutia prvostupňového orgánu je tak nevykonateľná a nelogická, nakoľko Česká republika je tiež členským štátom Únie. 3. Žalobca s odkazom na bod 1 článku 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať v rámci územia členských štátov (ďalej len „Smernica EP a R“), podľa ktorého občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia do troch mesiacov bez akýchkoľvek podmienok alebo formalít iných ako je požiadavka vlastniť platný preukaz totožnosti, alebo pas uviedol, že z odôvodnenia rozhodnutia potom nie je zrejmé, prečo bol vôbec predvedený a ani na základe akých platných právnych predpisov administratívny orgán postupoval. Správnemu orgánu prvého stupňa vytkol aj postup v priamom rozpore s článkom 27 bod 2 Smernice, podľa ktorého opatrenia prijaté z dôvodov verejnej politiky alebo verejnej bezpečnosti, musia byť v súlade so zásadou úmernosti a musia vychádzať výlučne z osobného správania daného jednotlivca. Trestné činy ku ktorým došlo v minulosti, sa samé o sebe nepovažujú za dôvody na prijatie takýchto opatrení. Osobné správanie jednotlivca musí predstavovať skutočne existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu, ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti a zdôvodnenia, ktoré sú oddelené od podrobnosti prípadu, alebo ktoré sa spoliehajú na aspekty všeobecnej prevencie, sú neprijateľné. 4. V ďalšom žalobca s odkazom na ust. § 87 ods. 8 Zákona o pobyte cudzincov poukázal na zákonné určenie lehoty na vycestovanie z územia SR a to najmenej 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, s možnosťou skrátenia tejto lehoty policajným útvarom len zo závažných dôvodov, ktoré uvedie v rozhodnutí s tým, že takáto lehota vyplýva aj z článku 30 bodu 3 oznámenia o rozhodnutiach Smernice EP a R. Správnemu orgánu prvého stupňa vytkol, že sa týmto vôbec nezaoberal a z odôvodnenia jeho rozhodnutia žiaden závažný dôvod, pre ktorý bola lehota na vycestovanie určená na jeden deň nevyplýva. Žalovaný uviedol len to, že lehota bola skrátená z dôvodu naliehavosti a že neurčenie lehoty na vycestovanie, by mohlo mať za následok pokračovanie v porušovaní verejného poriadku na území SR. Ďalej namietol odkazy správneho orgánu prvého stupňa na článok 3 Smernice Rady číslo 64/221/ EHS z 25. februára 1964 a do pozornosti dal, že Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ ES z 29. apríla 2004 bola zrušená. 5. Aj žalovaný ako odvolací orgán, v súlade s argumentáciou správneho orgánu prvého stupňa uviedol v odôvodnení len špekulatívne tvrdenia, ktoré nepodložil žiadnymi dôkazmi a teda aj jeho rozhodnutie je podľa žalobcu nezákonné, nevychádzajúce zo správneho právneho posúdenia veci, nedostatočne odôvodnené, arbitrárne a nepreskúmateľné. Zistený skutkový stav sa nezakladá na pravde a obom stupňom správneho orgánu vytkol, že sa vôbec nezaoberali jeho vyjadreniami v zápisnici zo dňa 22.10.2017. Poukázal ďalej na ust. § 87 ods. 6 veta druhá Zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorej osobné správanie občana Únie, alebo rodinného príslušníka občana Únie, musí predstavovať skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol ako konkrétne mal verejný poriadok ohroziť a prostredníctvom svojich vlastných úvah sa snažil ustáliť, že je členom skupiny Conflict, že svojím prejavom prispieva k podnecovaniu násilia a tým vyslovuje podporu hnutiam, ktoré smerujú k potláčaniu základných práv a slobôd, čím je preukázaná hrozba pre verejný poriadok, čo ale odmieta. K tomu opätovne poukázal na to, že hneď po vystúpení z auta na území SR bol zadržaný Národnou kriminálnou agentúrou, žiaden skutok sa nestal a žalovaný argumentačne neustálil, či administratívna sankcia bola žalovaným vykonaná testom proporcionality, vzhľadom k tomu, že prišlo k obmedzeniu základných práv a slobôd občana Únie. Žalovanému vytkol, že svoju argumentáciu opiera o nedostatočne určité, nejasné a nekonkrétne tvrdenia, nesúvisiace s jeho konaním. Vytkol mu aj to, že sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal podmienkami kladenými ust. § 87 ods. 5 ZoPC, ktoré nemožno vyriešiť konštatovaním, že nezistil žiadne prekážky administratívneho vyhostenia, ktoré by boli zásahom do rodinného a osobného pomeru účastníka konania. Žalobca zdôraznil, že zo strany správneho orgánu prvého stupňa nebol upozornený, že bolo proti nemu začaté administratívne konanie vo veci vyhostenia zo všetkých členských štátov, tieto skutočnosti neboli uvedené ani v zápisnici zo dňa 22.10.2017 a rovnako neboli uvedené ani v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom vyhostení a rozhodnutia o odvolaní, preto argumentácia žalovaného presahuje rámec logiky, keď v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní uviedol: „Účastník konania neuviedol žiadne dôvody vzťahujúce sa k § 87 ods. 5 písm. b/ ZoPC, na základe ktorých by bolo jeho administratívne vyhostenie a dĺžka zákazu vstupu neprimerané.“ Žalobca namietol aj konštatovanie žalovaného, že v dostupných databázach policajného zboru bol lustrovaný s negatívnym výsledkom a preto je táto skutočnosť uvedená len všeobecne. 6. Vo vyjadrení k žalobe a priznaniu odkladného účinku zo dňa 30.08.2018 žalovaný žiadal správnu žalobu podanú proti jeho rozhodnutiu zamietnuť. Vo vyjadrení rozpísal znenie prvostupňového rozhodnutia a obsah odvolacích námietok žalobcu, vytýkajúcich rozhodnutiu neuvedenie, ako konkrétne žalobca svojim osobným správaním otvorene podnecuje k násiliu alebo propaguje a podporuje hnutia smerujúce k potlačeniu základných práv a slobôd, respektíve ako konkrétne svojím správaním odmieta platné všeobecné záväzné predpisy, nepreukázanie skutočností, že z jeho konania hrozí Slovenskej republike ohrozenie verejného poriadku a že zo všetkých zistení si osvojil len skutočnosti svedčiace v jeho neprospech. Žalovaný ďalej uviedol, že po preverení všetkých skutočností vydal dňa 20.06.2018 rozhodnutie, ktorým odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.07.2018. 7. V ďalšom žalovaný uviedol obsah dôvodov žaloby proti jeho rozhodnutiu zo dňa 20.06.2018 a k žalobným námietkam poukázal na Zákon o pobyte cudzincov z ktorého vyplýva, že policajný útvar v konaní o administratívnom vyhostení občana Únie alebo jeho rodinného príslušníka postupuje podľa ust. § 77 až § 81 a § 87 a s odkazom na ust. § 77 ods. 1 ZoPC uviedol, že cudzinec je každý kto nie je občanom SR. Z uvedeného potom možno konštatovať, že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré sa v konaní o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov aplikuje tak v prípade štátnych príslušníkov tretích krajín, ako aj občanov Únie a ich rodinných príslušníkov. Tiež v ďalších odsekoch ust. § 77 ZoPC okrem ods. 9 sa používa pojem cudzinec a nie štátny príslušník tretej krajiny. K určeniu zákazu vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov uviedol, že od 01.05.2017 je účinný zákon č. 82/2017 Z.z., ktorým bolo novelizované aj ustanovenie § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov, v ktorom sa znenie predposlednej a poslednej vety mení z alternatívy „...uloží zákaz vstupu na územie SR alebo na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie“, na znenie „...uloží zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.“ Z uvedeného je zrejmé, že zatiaľ čo pred účinnosťou tejto novely mal policajný útvar možnosť voľby, nová platná právna úprava mu striktne určuje uložiť zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov. Toto bolo dôvodom aj na vykonanie úradnej opravy v písomnom vyhotovení rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. Žalobca bol poučený aj o skutočnosti, že jeho osobné údaje budú spracované v informačných systémoch policajného zboru a budú vložené do Schengenského informačného systému, v ktorom bude vyhotovený záznam, poučenie podpísal a teda už vtedy vedel o skutočnosti, že mu je určený zákaz vstupu na územie členských štátov Schengenu. K skráteniu lehoty na vycestovanie z územia SR žalovaný uviedol, že SR je signatárom medzinárodných zmlúv zakazujúcich negatívnu alebo pozitívnu diskrimináciu ľudí a žalobca bol jednoznačne identifikovaný ako osoba ohrozujúca verejný poriadok. Uvedené rozhodnutie vydal policajný útvar najmä z dôvodu ochrany práv a slobôd iných a z dôvodu ohrozenia verejného poriadku žalobcom, nakoľko k jeho osobe vznikli odôvodnené obavy z podnecovania k diskriminácií podľa rasy, farby, alebo národnostného pôvodu. Rozhodnutia oboch orgánov boli podľa žalovaného vydané plne v súlade s medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná v súlade s Ústavou a ostatnými zákonmi SR. Správne orgány prihliadali k všeobecne uznávaným právnym princípom administratívneho konania ako právo byť vypočutý, vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, navrhovať v konaní dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalovaný poprel tvrdenia žalobcu, že mohol odpovedať iba na vopred dané otázky pri spisovaní zápisnice na správnom orgáne prvého stupňa, kde na otázku či chce ešte niečo dodať ku konaniu, doložiť alebo doplniť nejaké podklady alebo dôkazy, uviedol: „nie nechcem už nič povedať.“ 8. Vo vyjadrení zo dňa 15.01.2019 žalobca k poukazu žalovaného na trestný čin smerujúci k podpore a propagácií skupiny, smerujúce k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd nepoprel, že by bol v minulosti právoplatne odsúdený, ale v zmysle ust. § 92 trestného poriadku, pre uplynutie zákonom určenej lehoty, došlo k zahladeniu tohto odsúdenia. Zdôraznil, že na území SR nikdy verejný poriadok neohrozoval a takúto tendenciu do budúcna mu žalovaný nepreukázal. Poukázal na znenie ust. § 77 ods. 1 ZoPC, z ktorého je zrejmá nemožnosť jeho aplikácie na občana EÚ a na dôvodovú správu k zák.č. 82/2017 z 23.03.2017, ktorým sa mení zák.č. 404/2011 Z.z., ktorá mala za cieľ zosúladenie stavu so Smernicou európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008, ktorá sa týka návratu štátnych príslušníkov tretích krajín. Do pozornosti dal Oznámenie komisie Európskeho parlamentu a Rady o usmernení na lepšiu transpozíciu a uplatňovanie smernice 2004/38/ES o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov KOM(2009) 313 (ďalej len „Oznámenie komisie“), v ktorej odkazuje na kapitolu VI smernice, ktorou sa ustanovuje, že členské štáty môžu obmedziť voľný pohyb občanov EÚ z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti. Konkrétne upriamil na čl. 3.1, 3.2, 3.3 a 3.5 a uviedol, že správny orgán zasiahol doplnením výroku svojho rozhodnutia do právomoci iných členských krajín, ktoré nemôžu posúdiť primeranosť tohto reštriktívneho opatrenia, čo spôsobuje jeho nesprávnosť, nezákonnosť a nevykonateľnosť. Žalobca správnemu orgánu vytkol, že v oboch jeho rozhodnutiach absentuje odôvodnenie aké závery viedli správny orgán prvého stupňa k jeho administratívnemu vyhosteniu zo všetkých členských štátov a že správny orgán dôkazne neustálil, že by svojím konaním priamo ohrozoval verejný poriadok. 9. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy SSP, keďže sa jednalo o vec podľa ust. § 107 ods. 1 pís. a/ a d/ SSP, nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom sa oboznámil s pripojenými listinnými dôkazmi v spisovej dokumentácii, písomnými podaniami, obsahom administratívneho spisu, preskúmal správnosť právneho posúdenia veci, vypočul zástupcu žalobcu a po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (ust. § 241 SSP). 10. Podľa § 231 S.s.p., žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia týkajúceho sa administratívneho vyhostenia vydaného podľa osobitného predpisu. 11. Podľa § 32 ods. 1, 2, 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“), správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Údaje z informačných systémov verejnej správy a výpisy z nich, okrem údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať dokladmi. Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie. 12. Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 13. Podľa § 47 ods. 6 správneho poriadku, chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov konania. 14. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 15. Podľa § 77 ods. 1 Zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“), administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie. 16. Podľa § 87 ods. 1 písm. b/ Zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže administratívne vyhostiť občana Únie, ktorý má právo na pobyt podľa § 64 alebo § 65, alebo rodinného príslušníka občana Únie, ktorý má právo na pobyt podľa § 69 alebo § 70, a môže určiť zákaz vstupu do piatich rokov, ak ohrozuje verejný poriadok. 17. Podľa znenia Dôvodovej správy k zák. č. 82/2017 Z.z., ktorým bolo okrem iného novelizované znenie § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území definuje zákaz vstupu ako správne alebo súdne rozhodnutie alebo akt, ktorým sa na stanovené obdobie zakazuje vstup na územie členských štátov a pobyt na tomto území a ktoré je pripojené k rozhodnutiu o návrate. V § 83 ods. 1 ide o legislatívno-technickú úpravu z dôvodu vypustenia odseku 5 v § 82. 18. Podľa článku 18 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, každý občan únie má právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, pričom podlieha obmedzeniam a podmienkam ustanoveným v tejto zmluve a v opatreniach prijatých na ich vykonanie. 19. Podľa článku 6 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/ EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Text s významom pre EHP) (ďalej len „Smernica,“) občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia do troch mesiacov bez akýchkoľvek podmienok alebo formalít iných, ako je požiadavka vlastniť platný preukaz totožnosti alebo pas. 20. Podľa článku 17 ods. 2 Smernice, opatrenia prijaté z dôvodov verejnej politiky alebo verejnej bezpečnosti musia byť v súlade so zásadou úmernosti a musia vychádzať výlučne z osobného správania daného jednotlivca. Trestné činy, ku ktorým došlo v minulosti sa samé o sebe nepovažujú za dôvody na prijatie takýchto opatrení. 21. Podľa § 241 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu, číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. 22. Podľa § 191 ods. 1 SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak c/ vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d/ je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, g/ došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 23. Podľa § 191 ods. 3 písm. a/ SSP, ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo. 1. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. Úlohou správneho súdu je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia (rozhodnutie NS SR sp.zn. 2Sžo32/2014). V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 24. Predmetom prieskumu vo veci je súlad výroku napadnutého rozhodnutia Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava Č. PPZ-HCP-BA2-201/001717-024 zo dňa 20. júna 2018, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trnava Č.p.: PPZ-HCP- BA9-166-011/2017-AV zo dňa 22.10.2017 o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu žalobcu, R., na územie Slovenskej republiky na dobu troch rokov, v spojení s úradnou opravou výroku tohto rozhodnutia zo dňa 07.12.2017, s príslušnými ustanoveniami procesného i hmotného práva. Úradná oprava rozhodnutia spočívajúca v doplnení časti výroku o zákaz vstupu žalobcu na územie všetkých členských štátov, bola vykonaná po doručení odvolania žalobcu dňa 09.11.2017, dopísaním rukou, bez akéhokoľvek odôvodnenia takéhoto postupu. Správny orgán v súlade so znením ust. § 47 ods. 6 správneho poriadku, chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov konania. S takto ohraničenými kritériami, nemožno správnym orgánom vykonanú opravu rozhodnutia považovať za opravu, nakoľko dopísanie výroku časťou hmotnoprávneho ustanovenia, nemožno klasifikovať ako opravu v ňom vzniknutej chyby či zrejmej nesprávnosti, čo podporuje aj zisteniu, že takto doplnenou časťou výroku rozhodnutia sa správny orgán nezaoberal ani v jeho odôvodnení. Na strane 5 v prvom ods. rozhodnutia prvostupňového orgánu je uvedené: „Správny orgán sa zaoberal aj ust. § 87 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z.z. Podľa správnej úvahy správneho orgánu osoba účastníka konania predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu pre verejný poriadok. Z uvedeného, ako aj v kontexte celkového odôvodnenia v predmetnom rozhodnutí je správny orgán za to, že taká osoba, akou je účastník konania nie je možné, aby sa naďalej zdržiavala na území Slovenskej republiky.“ Aj z ďalšieho odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že akt vyhostenia žalobcu sa viaže len k územiu Slovenskej republiky. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že by výrok bol postihnutý chybou alebo nesprávnosťou, ktorú možno opraviť a z ničoho nevyplýva, že s postupom ktorý správny orgán zvolil, by bol účastníkov upovedomil. Správny orgán teda výrokovú časť rozhodnutia neopravil, ale doplnil novou časťou, ktorou zásadne zmenil význam jej pôvodného znenia. Z princípov procesného práva vyplýva, že výrok rozhodnutia musí zodpovedať výsledkom dokazovania a vyhodnotenia dôkazov a toto sa musí prejaviť v odôvodnení rozhodnutia, v ktorom dôvody musia byť formulované jasne, relevantne a zrozumiteľne. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné, presvedčivé a najmä s obsahom výroku korešpondujúce odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i s jeho špecifickými námietkami. NS SR sa expressis verbis vo svojom rozhodnutí sp.zn. lSža/9/2016 zo dňa 27.07.2016 vyjadril: „V zmysle judikatúry a ustálenej súdnej praxe nestačí, že rozhodnutie je zrozumiteľné pre orgán, ktorý ho vydal; rozhodnutie musí byť zrozumiteľné aj pre ostatných účastníkov konania. Uvedený názor možno v niektorých prípadoch aplikovať nielen na rozhodnutie správnych orgánov, ako na výsledok ich činnosti ale aj na samotný priebeh správneho konania, zdokumentovaný v administratívnom spise.“ 25. Ponímajúc rozhodnutie prvostupňového orgánu z hľadiska takto vykonanej opravy možno konštatovať, že zákazom vstupu žalobcu aj na územie všetkých členských štátov, došlo k neprípustnému prekročeniu právomoci administratívneho orgánu a konaniu v rozpore ust. § 77 ods. 1 ZoPC, článkom 18 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Každý občan únie má právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, pričom podlieha obmedzeniam a podmienkam ustanoveným v tejto zmluve a v opatreniach prijatých na ich vykonanie) a tiež článkom 6 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES (Občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia do troch mesiacov bez akýchkoľvek podmienok alebo formalít iných, ako je požiadavka vlastniť platný preukaz totožnosti alebo pas). Prvostupňový správny orgán svojím rozhodnutím s doplnenou výrokovou časťou, zjavne vychádzal z doslovného znenia ust. § 77 ods. 1, veta tretia zákona o pobyte cudzincov, v znení platnom v čase jeho vydania, jeho pozornosti však uniklo, že zmena tohto zákonného ustanovenia, zákonom č. 82/2017 Z.z., bola vykonaná s poukazom na článok 2 ods. 1 a článok 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES, týkajúcej sa štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorými štátni príslušníci členských štátov nie sú. Smernica v článku 2 ods. 3 výslovne uvádza, že sa neuplatňuje na osoby, ktoré požívajú právo Spoločenstva na voľný pohyb, vymedzené v článku 2 ods. 5 Kódexu schengenských hraníc. Právo pohybu a pobytu občana členského štátu však nie je absolútnym, ako to vyplýva napr. z článku 27 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES. Z jeho znenia je zjavné, že členský štát môže prijať voči štátnemu príslušníkovi iného členského štátu opatrenie - obmedziť slobodu pohybu a pobytu, avšak iba z dôvodov v ňom uvedených. Inak povedané, každý členský štát má právo vyhostiť, resp. zakázať vstup na svoje územie príslušníkovi iného členského štátu, avšak nemôže tak urobiť vo vzťahu k ostatným, resp. všetkým členským štátom. Relevantným vo veci je, že toto jeho oprávnenie sa vzťahuje iba na príslušníkov tretích krajín, teda tých, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi niektorého z členských štátov. 26. Správny orgán svoj postup odôvodňoval narušením verejného poriadku, s odkazom na bod 3 oznámenia komisie Európskeho parlamentu a Rady číslo KOM(2009) 313 zo dňa 02.07.2009 o usmernení na lepšiu transpozíciu a uplatňovanie smernice 2004/38/ES o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, podľa ktorého: „Členské štáty môžu obmedziť voľný pohyb občanov EU z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti. Kapitola VI smernice sa uplatňuje na akúkoľvek akciu, uskutočnenú z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti, ktorá má vplyv na právo osôb, na ktoré sa vzťahuje smernica na voľný vstup na územie hostiteľského členského štátu a na voľný pobyt v ňom. Reštriktívne opatrenia možno prijať iba z prípadu na prípad, keď osobné správanie jednotlivca predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti v hostiteľskom členskom štáte.“ Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že jedinými dôkaznými prostriedkami v prvostupňovom konaní bola preukázaná prítomnosť žalobcu dňa 21.10.2017 na slovenskom území, v obci Plavecký Mikuláš, informácia NKA PTJ vo veci „Rocktober Beer festival,“ na ktorom mali tohto dňa vystúpiť rôzne hudobné skupiny, medzi inými aj skupina Conflict, ktorá vystúpila naposledy v roku 2016 a ktorej členom bol aj žalobca, známy ako sympatizant neonacistického hnutia. Vo vzťahu k žalobcovi boli v tejto informácii údaje o osobnom motorovom vozidle, ktorým na toto vystúpenie prišiel a údaje o vystúpení z roku 2015 a ďalej text obsahujúci šesťriadkovú, všeobecnú charakteristiku skupiny Conflict. Ďalším dôkazným prostriedkom bol výsluch žalobcu, pričom z obsahu podanej žaloby vyplýva, že pred prvostupňový správny orgán bol predvedený vzápätí potom, ako vystúpil z auta. V rozhodnutí prvostupňového orgánu možno nachádzať skutkový stav vyvodený iba zo subjektívne predpokladaného prospektívneho správania žalobcu, založený len na charakteristike zamerania skupiny Conflict a príchode žalobcu na územie SR. Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, sa teda z tohto uhla pohľadu javí ako preventívne, nezohľadňujúce aktuálny skutkový stav, nerozvádzajúce konkrétne konanie žalobcu, ktorým by verejný poriadok narúšal a teda v rozpore s ust. § 87 ods. 1 písm. b/ ZoPC a tiež v rozpore s článkom 17 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES, ktorá bola implementovaná do zákona o pobyte cudzincov. Zo skutkového stavu založeného len na predpoklade správania sa žalobcu, nemožno vytvoriť riadny podklad pre vydanie rozhodnutia, ktoré naviac vo svojej právnej argumentácii odkazuje aj na Smernicu Rady č. 64/221/ EHS z 25.02.1964, ktorá bola s účinnosťou od 30.04.2006 zrušená Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES. 27. Žalovaný sa ako odvolací správny orgán v napadnutom rozhodnutí v plnom rozsahu stotožnil tak s právnym názorom ako aj dôvodmi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí, odvolanie podané voči nemu zamietol a odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Vyššie uvedené pochybenia prvostupňového správneho orgánu súd vychádzajúc z ust. § 191 ods. 1 písm. c/, d/, e/ a g/ SSP vyhodnotil ako dôvody na zrušenie prvostupňového rozhodnutia a nadväzne za použitia ust. § 191 ods. 3 písm. a/ SSP obe rozhodnutia zrušil. Bude na prvostupňovom správnom orgáne, ako bude ďalej vo veci pokračovať, nakoľko konanie vo veci vyhostenia žalobcu bolo začaté 22.10.2017 a ani týmto rozsudkom nemohlo dôjsť k jeho zastaveniu. 28. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 167 ods. 1 SSP s poukazom na výsledok konania, keď úspešnému žalobcovi priznal ich úplnú náhradu. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 S.s.p.). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 S.s.p.) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 S.s.p.). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 S.s.p.). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 S.s.p.). Proti rozhodnutiu v časti o návrhu na priznanie odkladného účinku žalobe, kasačná sťažnosť nie je prípustná (§ 439 ods. 1 písm. e/ S. s. p.).