Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/103/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201607 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1018201607.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: N. K., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník K. islamskej republiky, provincia D. G., K., bez dokladu totožnosti, aktuálne Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Nám. Slobody 12, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina, Kuzmányho č. 26, 023 01 Žilina, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 25.10.2018, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-161-023/2018-AV zo dňa 22.09.2018, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou zo dňa 25.10.2018, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, S.s.p., doručenou dňa 14.11.2018 (§ 71 ods. 2 S.s.p.) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1, zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ust. § 88 ods. 1 pís. b/ a § 88 ods. 4, zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“). Vecnú stránku nachádzal v riadnom neodôvodnení doby jeho zaistenia, čo považoval za podstatnú vadu konania, ktorá ako esenciálna zložka inštitútu zaistenia ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia. Na podporu svojich tvrdení poukázal na znenie ust. § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, rozsudky NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012, sp.zn. 1Sza/4/2015, rozsudok Mestského súdu v Prahe sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave 4Sa/71/2018-32 zo dňa 12.09.2018. Nenáležité a nepostačujúce odôvodnenie času nevyhnutne potrebného na jeho zaistenie videl v najmä konštatovaní žalovaného, že zabezpečenie vydania náhradného cestovného dokladu môže trvať aj 6 mesiacov, avšak dobu zaistenia určil najviac do 22.12.2018, z čoho vystáva otázka, či pri určovaní dĺžky doby zaistenia postupoval dostatočne individuálne. Stanovenú dobu zaistenia považoval za určenú povrchne, bez ďalšieho odôvodnenia času nevyhnutne potrebného na jeho zaistenie a následne mechanicky ohraničenú, najdlhšie do 22.12.2018 s tým, že ju možno predĺžiť alebo skrátiť a že postačuje na potrebu vydania náhradného cestovného dokladu, čo odporuje tvrdeniu žalovaného, že vydanie cestovného dokladu môže trvať aj 6 mesiacov. Žalovaný bol podľa jeho názoru povinný poukázať najmä na jednotlivé administratívne úkony, ktoré bude potrebné za účelom prípravy a realizácie jeho administratívneho vyhostenia vykonať. 2. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 02.11.2018 opísal chronológiu administratívneho konania a na poukaz žalobcu na riadne neodôvodnenie určenej dĺžky zaistenia uviedol, že táto je riadne odôvodnená na strane štyri napadnutého rozhodnutia a stanovená do 22.12.2018 z dôvodu návratovej procedúry. Konštatoval, že dĺžku doby zaistenia hodnotil na základe informácie ÚPZC Medveďov, stanovovanú v obdobných prípadoch až na 6 mesiacov a aj napriek tejto informácií zaistil žalobcu len na 3 mesiace. Doplnil, že doba zaistenia sa môže skrátiť aj predĺžiť podľa individuálnych okolností, presná doba sa konkrétne a taxatívne určiť nedá, pretože závisí od viacerých faktorov, ktorými sú najmä zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k fyzickej realizácií výkonu administratívneho vyhostenia. 3. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal. 4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, a riadiac sa ust. prvej vety § 228 S.s.p., do sedem dní nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 S.s.p.) dospel k záveru že správna žaloba nie je dôvodná a preto ju zamietol (ust. § 229 S.s.p.). 5. Podľa § 206 ods. 2, S.s.p. žalobca môže byť okrem advokáta zastúpený aj mimovládnou organizáciou uvedenou v § 50 ods.2. 6. Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 7. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 8. Podľa § 206 ods. 5 S.s.p. správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. 9. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 10. Podľa § 221 ods. 1 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 11. Podľa § 221 ods. 2 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 12. Podľa § 225 ods. 1 S.s.p. správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 13. Podľa § 227 S.s.p. ods. 1 žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dni od jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom. 14. Podľa § 229 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 15. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 22.09.2018, č. PPZ-HCP-BB7-161-023/2018-AV, právne odôvodneným ust. § 88 ods. 1 písm. b/, ods. 4 a 5, § 89 ods. 1 pís. a/ a b/, zákona o pobyte cudzincov, žalovaný skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil odovzdaním žalobcu dňa 22.09.2018 z dôvodu jeho neoprávneného pobytu, príslušníkmi polície Českej republiky späť na územie Slovenskej republiky. Totožnosť žalobcu ako aj jeho štátna príslušnosť bola získaná zo spísanej zápisnice o jeho vyjadrení, na základe čoho nemal správny orgán o týchto údajoch pochybnosti. Lustráciou v informačných systémoch zistil, že žalobca nemá na území SR povolenie a ani iné právo na pobyt a nie je ani žiadateľom o azyl. Žalobca do zápisnice uviedol, že nemá cestovný doklad, pri sebe má na pokrytie životných nákladov 100,- eur a na území SR si nevie zabezpečiť ani ubytovanie ani finančnú hotovosť. K svojmu neoprávnenému pobytu na území SR uviedol, že z Afganistanu vycestoval pred dvoma až troma mesiacmi autom, najprv do Iránu, potom do Turecka, odkiaľ cestoval jeden deň pešo a druhý deň autom do Bulharska. Prevádzačovi, ktorý je Afgánec žijúci v Turecku zaplatil 8 000,- eur za cestu do Francúzska. V Bulharsku štyri dni býval v byte, potom šiel s inými cudzincami do Srbska, kde boli asi 15 dní, potom ich naložili na nejakom parkovisku do kamióna, ktorý ich mal zaviesť do Francúzska. Po dlhšom čase už v návese nemohli vydržať, začali búchať a kopať do plachty aby ich pustili von. Po otvorení bola na mieste polícia Českej republiky, ktorá ich odviedla na policajný útvar a po dvoch dňoch ich odovzdali na Slovensko. Správny orgán ďalej uviedol, že žalobca nie je držiteľom platného cestovného pasu ani platného víza, resp. povolenia na pobyt, starostlivosť o svoju osobu po existenčnej stránke nevie dôveryhodne preukázať, na území SR nemá žiadnych príbuzných a nemá ani finančné prostriedky na zabezpečenie ubytovania a iných životných potrieb a len jeho zaistením je možné zabezpečiť riadny výkon vyhostenia. K dĺžke zaistenia poukázal na znenie ust. § 88 ods. 4 ZoPC, v súlade s ktorým, z dôvodu návratovej procedúry, určil dĺžku zaistenia do 22.12.2018. Túto hodnotil aj podľa informácie ÚPZC Medveďov, ktorý bude zabezpečovať pre žalobcu vydanie náhradného cestovného dokladu, tento musí vydať zastupiteľský úrad Afganskej islamskej republiky, čo môže trvať aj viac ako 6 mesiacov. K využitiu menej prísnych donucovacích opatrení a naplneniu článku 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES ako aj § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ ZoPC uviedol, že podľa jeho názoru ich nie je možné uplatniť, nakoľko žalobca si nie je schopný zabezpečiť ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu po stránke sociálnej, integračnej, zdravotnej a ani finančnej. Správny orgán doplnil, že rešpektoval aj jeho súkromný a rodinný život, konal v jeho záujme a nebola mu spôsobená ujma s následkom na živote, zdraví a sociálnej existencii a skonštatoval, že so žalobcom sa zaobchádza humánne, dôstojne a rešpektujú sa jeho základné práva a sú dodržiavané zásady, uznávané najmä Chartou základných práv EÚ. 16. Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze Ústavný súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. vo veci E., v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom. 17. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 18. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia vrátane jeho dĺžky. Žalobca vo svojej žalobnej argumentácii namietol neodôvodnenie dĺžky jeho zaistenia, s poukazom na aplikačnú prax, z ktorej vyplýva, že akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou účinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia, avšak bez konkretizácie nevyhnutných administratívnych úkonov potrebných na prípravu a realizáciu administratívneho vyhostenia žalobcu a predpokladanej doby ich vybavenia je odôvodnenie doby zaistenia žalobcu v tomto konkrétnom prípade povrchné a nedostačujúce.“ Poukázal na formuláciu zákona, z ktorej vyplýva, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je rovnako potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená skutočnosťami existujúcimi v konkrétnom prípade. 19. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca (čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd), ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1 charty). Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Presnú dobu zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat účastníka konania týka, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. 20. Z obsahu administratívneho spisu i z napadnutého rozhodnutia žalovaného je preukázané, že postupoval v súlade s ust. § 2 ods. 1 písm. f/ a § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, vzhľadom na skutočnosť, že žalobca má byť na základe jeho rozhodnutia zo dňa 22.09.2018, č. PPZ-HCP-BB7-161-017/2018- AV, z územia Slovenskej republiky vyhostený. Vyhostenie by sa v tomto prípade nemohlo realizovať bez zaistenia z dôvodu, že cieľovou krajinou žalobcu nie je Slovenská republika a jeho útek z krajiny pôvodu nasvedčuje tomu, že bez kontroly a dispozície s cestovným dokladom, prechádzal hraničné priechody EÚ bez jeho legalizácie v ďalších krajinách EÚ. Žalovaný v rozhodnutí dôvodil hodnotením dĺžky zaistenia vychádzajúc z informácie ÚPZC Medveďov, ktorý je priamo zodpovedný za návratové procedúry a bude zabezpečovať tiež vydanie náhradného cestovného dokladu pre žalobcu. Do pozornosti dal aj postup a procedúru zastupiteľského úradu Afganskej islamskej republiky, ktorá je podľa skúseností z praxe zdĺhavá a do úvahy je potrebné vziať aj spoluprácu žalobcu. Z jeho odôvodnenia je zrejmé, že doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou sa nedá presne určiť, ale ním určená doba tri mesiace, je nevyhnutná a postačujúca a zo strany príslušných útvarov policajného zboru bude vyvíjaná činnosť, aby mohol byť naplnený výkon administratívneho vyhostenia bez prekážok. Nie je potom jasná námietka žalobcu, vytýkajúca žalovanému nejasnosť jeho konštatovania, že určenú dobu možno predĺžiť alebo skrátiť, keď táto bola určená v jeho prospech a skrátená na polovicu prípustnej zákonnej doby šesť mesiacov. Berúc do úvahy množstvo administratívnych úkonov, ktoré je žalovaný povinný rámci procedúry zabezpečenia náhradného cestovného dokladu vykonať a ktoré z obsahu administratívneho spisu, s ktorým bol žalobca oboznámený vyplývajú, je lehota troch mesiacov limitujúca najmä žalovaného a podľa názoru súdu súladná s úmyslom zákonodarcu zorganizovať konanie o vyhostení v čo najkratšom časovom horizonte, v plnom rozsahu rešpektujúca individualitu, osobnosť a práva žalobcu. 21. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. V preskúmavanej veci možno uzavrieť, že závery správneho orgánu korešpondujú plne s obsahom administratívneho spisu a súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 ako aj Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a preto súd napadnuté rozhodnutie, podľa § 229 S.s.p. potvrdil. 22. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 S.s.p. s poukazom na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný. 23. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ S.s.p.). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a) sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b) sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c) smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 S.s.p.). Podľa § 440 S.s.p.: 1. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. 2. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).