Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/319/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1102899513 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1102899513.8 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkyne: X. S., K.. XX.XX.XXXX, O. Q. T.. Č.. X, O., zast. advokátskou kanceláriou alianciaadvokátov, s.r.o., Vlčkova ul. č. 8/A, Bratislava, IČO: 36 679 771, proti žalovaným: 1/ K. Q., O. Š. T.. Č.. XX, O., zast. advokátkou JUDr. Margitou Kováčovou, Žilinská ul. č. 20, Bratislava, 2/ Q.. U.. G. O., K.. XX.XX.XXXX, O. S. T.. Č.. XXX/XX, I. I., zast. advokátskou kanceláriou MULARČÍK A PARTNERI, s.r.o., nám. M. Benku č. 15, Bratislava, IČO: 36 860 522, o určenie, že vec patrí do dedičstva, na odvolanie žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 3. apríla 2017, č. k. 7C/89/2002-581, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa m e n í tak, že žaloba sa z a m i e t a. Žalovanej 2/ sa priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu. Žalovanej 1/ sa nepriznáva náhrada trov prvoinštančného a odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že byt č. X nachádzajúci sa na X. V. bytového domu na R. T.. Č.. XXB B. O. postaveného na parc. č. XXXX a parc. č. XXXX zapísaný na LV pre kat. úz. W. Q. Č.. XXXX, príslušný podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a podiel na pozemku patrí do dedičstva po poručiteľovi Y. X.. Žalovaným 1/, 2/ súd prvej inštancie uložil povinnosť nahradiť žalobcovi spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 100 % do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým rozhodne o výške trov konania. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 02.12.1999 uzavrel Y. X. (otec žalobkyne a žalovanej 1/) ako predávajúci so žalovanou 1/ ako kupujúcou kúpnu zmluvu. Ňou Y. X. predal žalovanej 1/ vyššie označený byt za cenu 25.000,- Sk. V čl. VII. kúpnej zmluvy bolo zriadené v prospech predávajúceho vecné bremeno oprávňujúce predávajúceho predmetný byt doživotne užívať. Žalovaná 1/ predmetný byt predala kúpnou zmluvou zo 07.09.2005 žalovanej 2/, ktorá je zapísaná na LV č. XXXX ako jeho vlastníčka. Y. X. zomrel dňa XX.XX.XXXX. Žalobkyňa tvrdila, že celkový zdravotný stav jej otca a najmä jeho senilná demencia ju vedie k presvedčeniu, že Y. X. v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebol schopný posúdiť obsah ani následky svojho konania a preto je podľa žalobkyne uvedená kúpna zmluva neplatná podľa § 38 ods. 2 Obč. zák. Žalovaná 1/ uvádzala, že zdravotný stav jej otca bol v čase podpisu kúpnej zmluvy dobrý, otec na ňu naliehal, aby túto kúpnu zmluvu uzavreli. Notár, ktorý overil otcov podpis, sa ho pýtal, či vie, čo sa bude diať, otec na to odpovedal, že vie, byt predáva dcére preto, lebo sa o neho dobre stará a bude sa o neho starať až do smrti. Z výpovede Y. X. (pôvodný žalovaný 1/) vyplynulo, že je silno nedoslýchavý, nie je schopný prečítať žiadne listiny a svoje dve dcéry rozpoznal až po dlhom váhaní. K predmetnému bytu sa vyjadril tak, že si nespomína, že by ho niekedy predal. Svedok X.. Q. S. (notár) vypovedal, že si podľa predloženej kúpnej zmluvy na daný prípad spomína, i keď s odstupom 4 rokov nevie uviesť konkrétne okolnosti k danej zmluve. Ďalej uviedol, že vždy ak má pochybnosti o spôsobilosti účastníka zmluvy o jeho schopnosti vnímať obsah právneho úkonu, tak žiada účastníkov, aby predložili potvrdenie lekára. Tiež nadväzuje verbálny kontakt s osobou, ktorej podpis sa overuje za účelom posúdenia, či osoba je spôsobilá, alebo sú to nejaké pochybnosti. K nesprávnosti v čl. VII zmluvy uviedol, že ide o zrejmú chybu v písaní. Tiež uviedol, že vždy a každú listinu, ktorú vyhotovuje, účastníkom prečíta. Svedok Q.. Q. Z. D.. vypovedal, že Y. X. pozná ako pacienta, pretože bol hospitalizovaný na pracovisku svedka s obojstranným ochorením sietnice. Diagnóza je vekom podmienená makulárna degenerácia sietnice, ide o ochorenie osôb vyššieho veku a má za následok výrazný pokles zrakovej ostrosti. Jeho zraková ostrosť bola 1/10 normy, čo znemožňuje čítanie a písanie. Toto ochorenie je nevyliečiteľné. V tom čase (rok 1992) nebol X. schopný rozlíšiť písaný alebo tlačený text, osoby a predmety rozlišoval. Svedok B. Q. - zať Y. X. vypovedal, že bol prítomný u notára, keď sa zmluva podpisovala. Notár ju nahlas prečítal a spýtal sa X., či jej rozumie, on odpovedal, že áno. Zo znaleckého posudku č. X/XXXX znalkyne MUDr. Andrey Heretikovej vyplynulo, že v čase podpisu kúpnej zmluvy trpel Y. X. závažnou psychickou poruchou - vaskulárnou demenciou. Dôležitým symptómom vaskulárnej demencie je aj emočná labilita, ktorá je v prípade Y. X. popisovaná ambulantným a ošetrujúcim lekárom už v čase pred podpisom kúpnej zmluvy. Podľa znalkyne je najvýznamnejšou pri tomto ochorení porucha súdnosti, kritickosti a zvýšená sugestibilita. Znalkyňa MUDr. Andrea Heretiková vo svojej výpovedi uviedla, že Y. X. v čase podpisu kúpnej zmluvy nemohol posúdiť svoje konanie. Ďalej uviedla, že ak by jeho dcéry ešte v marci roku 1999 podali návrh na jeho pozbavenie spôsobilosti na právne úkony, s vysokou pravdepodobnosťou by takémuto návrhu bolo vyhovené. Zo znaleckého psychiatrického posudku vypracovaného Psychiatrickou nemocnicou Philippa Pinela vyplynulo, že Y. X. v čase podpisu predmetnej kúpnej zmluvy trpel minimálne ľahkým stupňom cievnej demencie. Toto ochorenie mozgu spôsobilo, že sa stal emočne labilným, zvýšene sugestívnym a citovo ovplyvniteľným. Podľa záveru posudku je vysoko pravdepodobné, že Y. X. skutočne nepochopil obsah predmetného právneho úkonu (uzavretie kúpnej zmluvy), ktorý následne vyvrátil a zasa potvrdil - pričom v tom čase už preukázateľne trpel pokročilejším stupňom demencie. Jeho duševné ochorenie spôsobilo, že nedostatočne vnímal obsah, zmysel a následky svojho konania. 3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. Z oboch súdnoznaleckých posudkov vyhotovených v konaní mal súd prvej inštancie za preukázané, že Y. X. v čase prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam kúpnou zmluvou z 02.12.1999 trpel minimálne ľahkou formou vaskulárnej demencie, pričom podľa vyjadrení znalcov je vysoko pravdepodobné, že menovaný ako predávajúci nedokázal pre uvedené psychické ochorenie skutočne pochopiť obsah a následky uvedeného právneho úkonu. Znalci zároveň vylúčili danosť vôle X.. S poukazom na totožné závery oboch znaleckých úkonov ako i vzhľadom na výpovede znalcov na pojednávaniach možno podľa súdu prvej inštancie bezpečne konštatovať, že právny úkon - kúpna zmluva z 02.12.1999 je absolútne neplatným právnym úkonom pre absenciu slobodnej a vážnej vôle predávajúceho dosiahnuť následky predmetného právneho úkonu. Námietka, že spôsobilosť Y. X. na právne úkony v čase uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy nebola obmedzená ani nebol tejto spôsobilosti pozbavený, je podľa súdu prvej inštancie irelevantná, keďže právny poriadok na deklarovanie neplatnosti právneho úkonu nevyžaduje právoplatné rozhodnutie o obmedzení alebo pozbavení spôsobilosti na právne úkony, tým skôr, že osoby, v ktorých starostlivosti Y. X.Č. bol, návrh ani podnet na takéto konanie nedali. Vzhľadom na to súd prvej inštancie uzavrel, že pri uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy z 02.12.1999 u Y. X. chýbala danosť vôle uskutočniť predmetný úkon a táto zmluva je preto podľa § 38 Obč. zák. neplatná. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti ďalej dodal, že z výpovede svedka X.. S. nevyplýva, že by si spomínal na konkrétne okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy. Vo svojej výpovedi uviedol, že s odstupom 4 rokov si na konkrétne skutočnosti nespomína. Podľa súdu prvej inštancie samotnú skutočnosť, že notár svojím klientom prečíta nahlas obsah právneho úkonu, ktorý je u neho uzatváraný a že komunikáciou s klientom si overuje jeho spôsobilosť na právne úkony, nemožno akceptovať ako dôkazný prostriedok, ktorý by vyvrátil závery znaleckých posudkov o tom, že Y. X. trpel v čase podpisu predmetnej kúpnej zmluvy demenciu. Samotní znalci uviedli, že pre laickú osobu, ktorou notár vo vzťahu k určovaniu zdravotného stavu je, je veľmi zložité rozpoznať príznaky tohto ochorenia. 4. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že vzhľadom na to, že kúpna zmluva z 02.12.1999 je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 38 ods. 2 Obč. zák., žalovaná 1/ sa nemohla stať vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti a následne ju ani nemohla platne previesť na žalovanú 2/. V súvislosti s posúdením platnosti kúpnej zmluvy z 02.12.1999, ako aj s následným posúdením nadobudnutia nehnuteľnosti žalovanou 2/ súd prvej inštancie poukázal na záväzný názor odvolacieho súdu vyjadrený v zrušujúcom uznesení z 27.04.2016, č. k. 6Co/531/2015- 476. V súvislosti s nadobudnutím predmetnej nehnuteľnosti žalovanou 2/ súd prvej inštancie tiež poukázal na nález Ústavného súdu SR z 10.02.2010, sp. zn. I.ÚS 50/2010 a na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.05.2012, sp. zn. 6Cdo/107/2011. 5. Žalovaná 2/ s poukazom na čl. 2 C.s.p. žiadala, aby súd prvej inštancie pri rozhodovaní rozhodol súladne s rozhodnutím ÚS SR sp. zn. I. ÚS 549/2015, zo 16.03.2016 (t. j. po vydaní ostatného rozhodnutia odvolacieho súdu v prejednávanej veci), ale aj inými rozhodnutiami (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/71/2011, z 27.02.2013), ktoré vychádzajú z premisy, že výnimočne je možné prelomiť zásadu „nikto nemôže previesť viac práv ako sám má“ ochranou dobrej viery nadobúdateľa. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že viaceré rozhodnutia súdov (NS SR a ÚS SR) síce takúto možnosť pripúšťajú, ale s tým, že má ísť o výnimočný prípad, že nadobúdateľ vlastníckeho práva musí byť dobromyseľný, že treba v rámci možností zachovať maximum kolidujúcich ústavných vlastníckych práv pôvodného vlastníka a nadobúdateľa vlastníckeho práva v dobrej miere, že vyššie riziko straty vlastníckeho práva má niesť nedbalý vlastník ako nadobúdateľ v dobrej miere, pretože tento nie je schopný zistiť, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu a že pokiaľ nie je možné zachovať maximum z oboch kolidujúcich práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti. 6. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa dobromyseľnosti žalovanej 2/ v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva od žalovanej 1/, súd prvej inštancie ich vyhodnotil ako nedôvodné. Poukázal na to, že žalobkyňa ani netvrdila ani nepreukázala, že žalovaná 2/ vedela, že na ňu prevádza vlastnícke právo ako nevlastník. Z vykonaného dokazovania (výpoveď žalovanej 2/) mal súd prvej inštancie za preukazné, že žalovaná 2/ nehnuteľnosti nadobudla v presvedčení, že ich nadobúda od ich vlastníka. Z príslušného listu vlastníctva je zrejmé, že tento neobsahuje skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť dobromyseľnosť žalovanej 2/ pri nadobudnutí nehnuteľností a žalobkyňa opak nepreukázala. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaná 2/ pri vynaložení obvyklej starostlivosti túto skutočnosť zistiť mohla. Za úkony obvyklej starostlivosti žalobkyňa označila lustráciu prebiehajúcich súdnych konaní. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že ak by sa s týmto tvrdením žalobkyne stotožnil a dospel k záveru, že žalovaná 2/ nevykonala všetko, čo od nej pri vynaložení odbornej starostlivosti možno očakávať, tak by súčasne musel dospieť k záveru, že nedbalá bola aj žalobkyňa, keď do listu vlastníctva nedala zapísať informatívnu poznámku o prebiehajúcom súdnom konaní. S uvedeným názorom žalobkyne sa však súd prvej inštancie nestotožnil. Podľa neho pri prevode vlastníckeho práva možno pri vynaložení odbornej starostlivosti očakávať, že nádejný nadobúdateľ vlastníckeho práva si preverí príslušný list vlastníctva, to, či prevádzateľ je zapísaný ako vlastník, či na LV nie je nejaké obmedzenie vlastníckeho práva, resp. dispozícia s ním, či v mene právnickej osoby koná príslušná osoba. Lustrácia prebiehajúcich súdnych konaní už obvyklú starostlivosť presahuje. Podobne súd hodnotil aj žalobkyňu - je pravdou, že prebiehajúce konanie nenechala zapísať do príslušného LV, na druhej strane sa pokúsila neúspešne zabezpečiť obmedzenie dispozície s predmetnou nehnuteľnosťou predbežným opatrením. Skutočnosť, že predmetom kúpy bola nehnuteľnosť, na ktorej viazlo vecné bremeno zriadené in personam, je podľa súdu prvej inštancie vo vzťahu k dobromyseľnosti žalovanej 2/ právne irelevantná a to aj s prihliadnutím na vedomosť žalovanej 2/, že pôvodný žalovaný 1/ (Y. X.) nemohol nehnuteľnosť užívať, pretože mal amputovanú nohu a nehnuteľnosťou je byt v bytovom dome bez výťahu. V prospech žalovanej 2/ svedčí podľa súdu prvej inštancie aj to, že do konceptu pôvodnej zmluvy nechala v súvislosti so zapísaným vecným bremenom zakomponovať jej oprávnenie odstúpiť od zmluvy, ak by predmetné vecné bremeno bolo niekedy využité. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie správanie ani žalobkyne ani žalovanej 2/ nevyhodnotil ako nedbalé, resp. v rozpore s obvyklou starostlivosťou. Na rozdiel od nich podľa súdu prvej inštancie nepostupovala s odbornou starostlivosťou žalovaná 1/, ktorá mala povinnosť informovať žalovanú 2/ o prebiehajúcom súdnom konaní. Túto nedbanlivosť však nemožno pričítať na ťarchu ani žalobkyne ani žalovanej 2/. 7. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Súd v žiadnom prípade nemieni spochybňovať rozhodnutia súdov vyšších stupňov, avšak skôr označené rozhodnutia poskytujú indície, na čo má súd pri rozhodovaní o dvoch kolidujúcich ústavných právach prihliadať, nie však už jednoznačné riešenie, ako kolíziu práv vyriešiť v prípade, že nositelia kolidujúcich práv svoje povinnosti zásadným spôsobom nezanedbali. Princíp všeobecnej spravodlivosti v danej situácii nie je riešením, pretože uprednostnenie ktoréhokoľvek kolidujúceho práva bude nespravodlivé vo vzťahu k nositeľovi druhého kolidujúceho práva. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd uzatvára, že nezistil také výnimočné okolnosti, ktoré by mu umožnili v prejednávanej veci prelomiť zásadu nikto nemôže previesť viac práv ako sám má.“ 8. K ďalším námietkam sporových strán súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že námietku žalovanej 1/, že predmetná nehnuteľnosť patrila do bezpodielového spoluvlastníctva žalovanej 1/ a jej manžela a v dôsledku toho treba žalobu zamietnuť, vyhodnotil ako nedôvodnú vo vzťahu k petitu žaloby. Táto námietka by bola podľa súdu prvej inštancie dôvodná, ak by predmetom konania bolo určenie neplatnosti zmluvy o prevode predmetnej nehnuteľnosti. Rovnako ako nedôvodnú súd prvej inštancie vyhodnotil námietku, že žalobu treba zamietnuť z dôvodu, že nehnuteľnosť nebola predmetom dedičského konania po Y. X.. Táto námietka by bola relevantná v prípade určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V prípade určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva je to práve rozhodnutie v konaní, na základe ktorého je možné viesť dedičské konanie, resp. dedičské konanie o novoobjavenom majetku. K námietke žalovanej 1/, že znaleckým dokazovaním nemožno bez akýchkoľvek pochybností určiť, že Y. X. v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebol spôsobilý na právne úkony, súd prvej inštancie uviedol, že túto skutočnosť na rozdiel od trestného konania nie je potrebné zistiť nad akúkoľvek pochybnosť, ale pri nedostatku iných dôkazov sa súd môže uspokojiť s vysokou mierou pravdepodobnosti. K námietke žalovanej 1/, že osoby, ktoré boli s Y. X. v každodennom styku potvrdili, že bol duševne zdravý, súd prvej inštancie uviedol, že žiadna s týchto osôb nebola odborníkom v príslušnej oblasti a preto presvedčenie týchto osôb nemajúcich odbornú kvalifikáciu na posúdenie zdravotného stavu poručiteľa nie je spôsobilé spochybniť závery znaleckého posudku. K námietke, že žalobkyňa svojim konaním 2 roky po uzavretí kúpnej zmluvy potvrdila spôsobilosť Y. X. na právne úkony, súd prvej inštancie uviedol, že správanie žalobkyne v tomto období nemá žiadne relevantné právne dôsledky a prípadnú platnosť, resp. neplatnosť úkonov žalobkyne treba posudzovať samostatne. 9. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobe vyhovel a o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. 10. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná 1/. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedla, že súd prvej inštancie tým, že zaujal stanovisko, že poručiteľ Y. X. v čase uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy bol na tento právny úkon neschopný pre duševnú poruchu, zasiahol do základného ľudského práva poručiteľa chráneného čl. 14 Ústavy SR, podľa ktorého každý má spôsobilosť na práva. Ďalej žalovaná 1/ v odvolaní namietla, že v marci 1999 Y. X. vyšetril gerontopsychiater Q.. Q., ktorý nekonštatoval, že by Y. X. trpel vaskulárnou demenciou. Je pritom vysoko nepravdepodobné, že by Q.. Q. demenciu u Y. X. nezistil, ak by ňou X. naozaj trpel. Diagnózu starecká demencia X. diagnostikovala Q.. W. - jeho obvodná lekárka, ktorá dňa 08.04.2002 (t.j. 1,5 roka po uzavretí kúpnej zmluvy) v osobnej anamnéze X. uviedla, že je liečený na organický psychosyndróm - demenciu AS. Uviedla to bez toho, aby aspoň raz X. vyšetrila. Znalkyňa Q.. Z. v znaleckom posudku uviedla, že takáto diagnóza sa používa pri jednorázovom psychiatrickom vyšetrení, kedy ešte nie je možné vylúčiť, že sa jedná o trvalý stav - demenciu alebo o prechodný stav, napr. zmätenosť. Tvrdenie znalkyne v nasledujúcej vete, že ďalší vývoj u X. potvrdil, že sa jedná o trvalý stav, znalkyňa podľa žalovanej 1/ ničím nepreukázala. Znalkyňa Q.. J. uviedla, že aby mohla byť diagnostikovaná demencia ľahkého stupňa, je potrebné dlhšie, podrobné a erudované vyšetrenie. X. však nikdy nebol vyšetrovaný a ani liečený na demenciu. Y. X. bol do LDCH prijatý na základe doporučenia geriatra Q.. Y., ktorý v doporučení uviedol, že psychický stav X. bol primeraný jeho veku a doporučil jeho hospitalizáciu za účelom preliečenia - rehabilitácie prejavov ischemickej choroby dolných končatín. Žalovaná 1/ je presvedčená, že prejavy emočnej lability u X. neboli spôsobené len úmrtím jeho manželky, ale hlavne z dôvodu, že žalobkyňa ešte za života jeho manželky obom prisľúbila, že ich v starobe doopatruje. Z tohto dôvodu jej darovali svoje celoživotné úspory 750.000,- Sk, ktorých vrátenia sa X. po smrti svojej manželky dožadoval hlavne z dôvodu, že žalobkyňa svoj sľub nesplnila, nestarala sa o neho v starobe a stále mu vybavovala pobyt v zariadeniach pre dlhodobo chorých. O tom, že Y. X. netrpel demenciou, svedčí aj skutočnosť, že po smrti svojej manželky (05.11.1998) býval sám v predmetnom byte na R. T.. B. O. a okrem toho, že si nevedel nakúpiť, uvariť a vyprať veľké prádlo, bol úplne sebestačný a vôbec nepotreboval pomoc tretej osoby. O zdravotnom stave Y. X. vypovedali aj svedkovia, ktorí s ním boli v kontakte. Ani jeden z nich nepotvrdil, že by X. v inkriminovanom období prejavoval znaky ochorenia spôsobené duševnou poruchou. 11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie aj žalovaná 2/. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol. Namietla, že právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v jeho zrušujúcom uznesení z 27.04.2016, č. k. 6Co/531/2015- 476 je v rozpore s najnovšou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. V tejto súvislosti žalovaná 2/ poukázala na Nález Ústavného súdu SR zo 16.03.2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 a na Nález Ústavného súdu ČR zo 17.04.2017, sp. zn. I. ÚS 2219/2012, ktoré v odvolaní citovala. Tieto rozhodnutia podľa žalovanej 2/ zdôrazňujú ochranu dobromyseľných nadobúdateľov. Ďalej žalovaná 2/ v odvolaní spochybnila správnosť záveru súdu prvej inštancie, že prelomiť zásadu „nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má“ možno iba výnimočne. Podľa žalovanej 2/ zo žiadneho vyššie spomenutého súdneho rozhodnutia nevyplýva, že musí ísť o výnimočný prípad. V danom prípade nie je rozhodujúce, či nositelia práv svoje povinnosti zásadným spôsobom zanedbali, ale v princípe všeobecnej spravodlivosti je nutné zachovať ochranu vlastníckeho práva dobromyseľného nadobúdateľa, ktorý pri nadobúdaní nehnuteľnosti vychádzal v dobrej viere v právny akt štátu (zápis v katastri nehnuteľností). Ďalej žalovaná 2/ v odvolaní uviedla: „K okolnostiam daného prípadu je nutné uviesť, že Y. X. sa nesprával štandardne, o čom svedčia okolnosti preukázané v konaní pred súdom prvej inštancie, a to najmä, že sám predmetnú nehnuteľnosť previedol na žalobkyňu, následne sa so žalobkyňou súdil, ako aj to, že žalobkyňa mala vôľu zbaviť svojho otca Y. X. spôsobilosti na právne úkony, čo všetko nasvedčuje tomu, že nebol nedbalý vlastník a k prevodu nehnuteľnosti prispela aj žalobkyňa.“ 12. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniam žalovaných 1/, 2/ navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 13. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie na pojednávaní a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba zmeniť. 14. Prejednávaná vec súvisí s problematikou uplatnenia zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet, v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného právo, ktoré sám nemá. Najvyšší súd zaujal k tejto otázke v rozsudku z 26.01.2017, sp. zn. 3Cdo/223/2016 toto stanovisko: „K otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/2010. Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného právo, ktoré sám nemá. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus“) a zodpovedajúci právny titul („titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby než „modus“, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľností „prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri. Na rovnakom právnom náhľade na možnosti nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti od toho, kto nie je (nebol) jej vlastníkom, zotrváva aj odborná právnická literatúra, v ktorej sa uvádza napríklad to, že „vo vzťahu k možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy sa možno stotožniť s právnym názorom, podľa ktorého Občiansky zákonník de lega lata možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku z pravidla (pozri napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča podľa § 486 Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/>) a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky z pravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje“ (viď publikáciu Občiansky zákonník II., Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol., Nakladatelství C. H. Beck, 2015, str. 2087). Vec prejednávajúci senát zastáva názor, ktorý vychádza aj naďalej zo zásady, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám. K odlišným záverom nevedie de lege lata ani zásada hodnovernosti (materiálnej publicity) katastra nehnuteľností, ktorá má za cieľ zabezpečiť čo najväčšiu istotu v právnych vzťahoch k nehnuteľnostiam. Táto zásada je vyjadrená v ustanovení § 70 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon). „V zmysle tejto zásady platí, že čo je zapísané v katastri nehnuteľností, to sa považuje za správne a v súlade so skutočným stavom, aj keby tomu tak nebolo. Ide o právnu domnienku, ktorá chráni dôveru každého v správnosť údajov katastra. Táto domnienka je však vyvrátiteľná, t. j. údaje prestanú byť hodnoverné a záväzné, ak sa preukáže opak“ (viď bližšie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/100/2012). Podľa presvedčenia vec prejednávajúceho senátu vtedy, keď zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má právny stav prevahu [napriek (prípadnej) dobrej viere osoby zapísanej ako vlastník] nad evidovaným stavom.“ V tomto rozhodnutí, ako aj v ďalších rozhodnutiach (napr. rozsudok z 28.06.2017, sp. zn. 3Cdo/115/2016) teda najvyšší súd zaujal stanovisko, že iba dobrá viera nadobúdateľa nemôže prelomiť zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest ipse habet, pretože podľa súčasného právneho stavu dobrá viera nadobúdateľov je významná len potiaľ, že majú všetky práva oprávneného držiteľa v zmysle § 129 a nasl. Obč. zák. Inými slovami, podľa tohto právneho názoru dobrá viera sama osebe nie je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva. 15. V poslednom období však došlo k čiastočnej zmene judikatúry týkajúcej sa zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest ipse habet. V tomto ohľade treba poukázať na nález Ústavného súdu SR zo 16.03.2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015. Právna veta tohto nálezu znie takto: „Z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidva ústavné princípy - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.“ Rovnaký právny názor zaujal aj Ústavní soud ČR, ktorý v náleze z 28.01.2016, sp. zn. III. ÚS 247/14 okrem iného uviedol: „Ústavní soud zastává ve své nálezové judikatuře konstantní názor, že je třeba při posouzení nabytí vlastnictví k nemovitostem zapsaným v katastru nemovitostí od nevlastníka, důsledně zvažovat a hodnotit existenci dobré víry nového nabyvatele. Absencí posouzení dobré víry nabyvatele nemovitostí tak došlo k upřednostnění principu, že nikdo nemůže na jiného převést více práv než sám má před principem právní jistoty, ochrany dobré víry a důvěry v akty státu.“ Možno teda urobiť záver, že trendom najnovšej judikatúry je, že v konkrétnom prípade na základe konkrétnych skutkových okolností je možné uprednostniť princíp dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa pred princípom, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má. Inými slovami, súčasná judikatúra zastáva stanovisko, že v konkrétnom prípade na základe zváženia všetkých okolností prípadu je možné nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka aj len na základe princípu ochrany dobrej viery. 16. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní bolo preukázané, že kúpna zmluva z 02.12.1999 je absolútne neplatná v zmysle § 38 ods. 2 Obč. zák., pretože Y. X. konal v duševnej poruche, ktorá ho robila na tento právny úkon neschopným. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku. Žalovaná 1/ sa na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy nemohla stať vlastníčkou sporného bytu a preto ho ani nemohla platne predať žalovanej 2/. Odvolací súd však v zmysle aktuálnej judikatúry zvažoval a hodnotil existenciu dobrej viery žalovanej 2/ a v tejto súvislosti sa teda zaoberal tým, či v prejednávanej veci možno uprednostniť princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa - žalovanej 2/ pred princípom, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než sám má. Odvolací súd je toho názoru, že žalovaná 2/ bola pri nadobúdaní predmetného bytu do vlastníctva v dobrej viere, že žalovaná 1/ je ako prevádzajúca - predávajúca je vlastníčkou tohto bytu. Žalovaná 1/ bola zapísaná na príslušnom liste vlastníctva ako vlastníčka predmetného bytu. V konaní nevyšli najavo žiadne také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že žalovaná 2/ v dobrej viere nebola. O dobrej viere žalovanej 2/ svedčí aj to, že predmetný byt po jeho kúpe od žalovanej 1/ zrekonštruovala, pričom do úprav bytu investovala značné finančné prostriedky. Treba zdôrazniť, že žalovaná 1/ uzavrela so žalovanou 2/ kúpnu zmluvu, ktorou predmetný byt predala žalovanej 2/, dňa 07.09.2005, pričom žalobkyňa podala na súd prvej inštancie žalobu v tejto veci dňa 05.06.2002. To znamená, že v čase uzavretia tejto kúpnej zmluvy už prebiehalo konanie týkajúce sa predmetného bytu, resp. vlastníckeho práva k tomuto bytu. Žalovaná 2/ uvádzala, že žalovaná 1/ ju pred uzavretím predmetnej kúpnej zmluvy s touto skutočnosťou neoboznámila. Žalovaná 1/ naopak tvrdila, že žalovanú 2/ s touto skutočnosťou pred uzavretím kúpnej zmluvy oboznámila. Odvolací súd je toho názoru, že žalovaná 2/ by zaiste predmetnú kúpnu zmluvu so žalovanou 1/ neuzavrela a predmetný byt by teda od nej nekúpila, ak by vedela, že na súde prebieha spor, ktorý sa týka vlastníckeho práva žalovanej 1/ k predmetnému bytu, keď naviac žalovanej 2/ pri kúpe predmetného bytu radil právnik X.. O.. V prospech žalovanej 2/ svedčí aj skutočnosť, že ani v kúpnej zmluve zo 07.09.2005, ktorou žalovaná 1/ predala predmetný byt žalovanej 2/, nie je žiadna zmienka o tom, že ohľadom predmetného bytu prebieha na súde súdny spor. Týmto správaním sa (zatajením prebiehajúceho súdneho konania pred žalovanou 2/) žalovaná 1/ uviedla žalovanú 2/ pri kúpe predmetného bytu do omylu. Žalovaná 2/ objektívne nemohla pochybovať o vlastníckom práve žalovanej 1/, keďže táto bola ako vlastníčka bytu zapísaná v katastri nehnuteľností. Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd považoval za účelové tvrdenie žalovanej 1/, že žalovanú 2/ pred uzavretím kúpnej zmluvy oboznámila s tým, že ohľadom predmetného bytu prebieha konanie na súde. Toto tvrdenie napokon žalovaná 1/ v konaní ani nepreukázala a zostali teda iba v rovine tvrdenia. Okrem toho, žalovaná 1/ a ani žalobkyňa nenechali zapísať do listu vlastníctva poznámku o prebiehajúcom súdnom spore, takže zo samotného listu vlastníctva sa žalovaná 2/ o ňom nemohla dozvedieť. Žalovaná 1/ predala predmetný byt žalovanej 2/ za kúpnu cenu 2.920.000,- Sk (96.926,- eur), pričom na pojednávaní pred odvolacím súdom žalovaná 1/ uviedla, že v prípade vyhovenia žalobe nie je schopná vrátiť žalovanej 2/ kúpnu cenu, lebo nemá k dispozícii dostatok finančných prostriedkov. Pritom treba vziať do úvahy, že žalovaná 1/ vzhľadom na svoj vek nespĺňa predpoklady ani na to, aby jej niektorý finančný ústav poskytol úver, resp. pôžičku. Ak by teda bolo žalobe vyhovené, predmetný byt by patril do dedičstva po Y. X., zdedila by ho žalobkyňa alebo žalovaná 1/ ako jeho dcéry, alebo obidve a po skončení dedičského konania by s ním prípadne obe mohli vlastnícky disponovať (predať ho), čím by získali finančné prostriedky - kúpnu cenu. Žalovaná 2/ by takto získala kúpnu cenu za predmetný byt už druhýkrát. Predaj predmetného bytu po skončení dedičského konania zo strany žalobkyne a žalovanej 1/ v prípade vyhovenia žalobe je pravdepodobný vzhľadom na vyjadrenie žalobkyne, že ona predmetný byt nechce a má záujem iba o polovicu kúpnej ceny, ktorú získala žalovaná 1/ predajom bytu žalovanej 2/. Ani žalovaná 1/ predmetný byt sama nepotrebuje, keďže má vlastný byt. Na druhej strane žalovaná 2/ by v prípade vyhovenia žalobe zostala bez bytu a tiež bez toho, aby jej žalovaná 1/ vrátila kúpnu cenu a to napriek tomu, že predmetný byt kúpila v dobrej viere, že po stránke vlastníckeho práva je všetko v poriadku a že teda žalovaná 1/ ako predávajúca je vlastníčkou predmetného bytu zapísanou na liste vlastníctva. Žalovaná 2/ pracuje v O. a nemá v O. inú možnosť bývania ako práve v predmetnom byte. Za tohto stavu je odvolací súd toho názoru, že je v súlade s požiadavkou spravodlivého usporiadania občianskoprávnych vzťahov, aby v prejednávanej veci bola daná prednosť ochrane dobrej viery žalovanej 2/ pred princípom ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka predmetného bytu. 17. Z týchto dôvodov odvolací súd v zmysle § 388 C.s.p. zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietol. 18. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou 2/ odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalovanej 2/ priznal ich náhradu proti žalobkyni v plnom rozsahu. 19. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou 1/ odvolací súd rozhodol podľa § 257 C.s.p. a ich náhradu žalovanej 1/ nepriznal, hoci mala v konaní úspech. Za dôvody hodné osobitného zreteľa umožňujúce použitie ust. § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania odvolací súd považoval najmä to, že žalovaná 1/ uviedla pri predaji predmetného bytu žalovanú 2/ do omylu a ani samotnej žalobkyni - svojej sestre neoznámila, že Y. X. jej predmetný byt predal, čím v podstate zavinila vznik predmetného sporu. 20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).