Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/439/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104120479 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1104120479.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: P. V., O..Č.. Ú. na P. O. C. U. H. Ú. na P. P.Z. I., R. XX/XXX, L. X, I., zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Peter Peružek, s.r.o., Podzámska 41/A, Hlohovec, proti žalovanému: Y.. U. S., H. U. U. L.É. XX, X., o určenie nedbalého výkonu obhajoby, náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10. mája 2016, č.k. 16C/125/2004-887, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca v znení jej zmeny pripustenej uznesením súdu zo dňa 24.10.2014 domáhal proti žalovanému určenia, že ako ustanovený obhajca neposkytol žalobcovi účinnú právnu pomoc, čím sťažil postavenie žalobcu v celom trestnom konaní, vedenom pred Mestským súdom v Bratislave pod sp.zn. 2T/38/1994, a tým žalobcovi odoprel právo na spravodlivý proces, zaplatenia náhrady škody v sume 1.758,95 eur a zaplatenia sumy 10.000 eur titulom nemajetkovej ujmy. Rozhodol tak podľa § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 420 ods. 1 Obč. zákonníka, § 13 ods. 1, 2, 3, § 21 zákona č. 193/1990 Zb. o advokácii, keď vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný bol v trestnej veci obvineného P. V. (žalobcu) a spol. ustanovený ex offo ako jeho obhajca, v ktorej Mestský súd v Bratislave rozsudkom sp.zn. 2T/38/1994 zo dňa 24.05.1995 uznal obžalovaného G. T. H. C. P. V. (žalobcu) vinnými tým, že spoločným konaním spáchali pokračovací trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a/, d/, f/ Trestného zákona, pokračovací trestný čin nedovoleného ozbrojovania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 185 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, trestný čin porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 238 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona a žalobca bol odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody na doživotie. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca na hlavnom pojednávaní v plnom rozsahu zopakoval svoju obhajobnú argumentáciu z prípravného konania, jeho samotná obhajoba bola v zrejmom rozpore s psychologickým rozborom osobnosti žalobcu, čo dokumentuje aj skutočnosť, že práve žalobca sa najväčším rozsahom podieľal na zaobstarávaní prostriedkov v rámci prípravy na spáchanie činu, rozhodujúcou mierou disponoval aj s odcudzenými finančnými prostriedkami. V priebehu konania žalobca svoju obhajobu neustále dopĺňal s cieľom prispôsobiť ju neskôr vykonaným dôkazom tak, aby jeho obhajoba bola v súlade s novovzniknutou dôkaznou situáciou. V trestnom konaní súd obhajobu žalobcu považoval za účelovú, motivovanú snahou zmierniť následky jeho konania a znížiť mieru jeho zavinenia. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obhajca žalobcu (t.j. žalovaný v tomto konaní) a odvolanie podal aj sám žalobca, pričom vo vlastnom odvolaní označil všetky svoje doterajšie výpovede za nepravdivé a uviedol úplne inú verziu prípadu, podľa ktorej na celom skutku nemal účasť. Najvyšší súd SR uznesením č.k. ITo 78/95-1275 odvolanie žalobcu zamietol a v odôvodnení uviedol, že vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, najmä s prihliadnutím na jednoznačné, podrobné a spontánne prednesené výpovede žalobcu v prítomnosti svojich obhajcov v prípravnom konaní, aj na hlavnom pojednávaní, tiež vzhľadom na jeho dobrovoľnú a aktívnu účasť na previerke jeho výpovedí ohľadne príchodu na miesto činu, a aj s prihliadnutím na logickú a presvedčivú náväznosť týchto výpovedí na všetky ďalšie dôkazy, považoval obhajobu žalobcu za nepresvedčivú a účelovú. Z obsahu zápisníc o previerke výpovedí žalobcu, ako aj z obsahu videozáznamu o tejto previerke Najvyšší súd SR vyvodil záver, že žalobca popísal a ukázal trasu a spôsob prepravy na miesto činu tak presvedčivo a v súlade s ďalšími vykonanými dôkazmi, ako mohla urobiť iba osoba, ktorá sa takýmto spôsobom skutočne pohybovala a ktorá spolu s obžalovaným T. skutočne tak konala. Ďalej zistil, že hlavného pojednávania v predmetnej veci sa zúčastnil žalobca, ako aj jeho obhajca, pričom žalobca nemal pripomienky k výpovediam znalcov vypočutých na hlavnom pojednávaní, a to PhDr. Igora Obucha, znalca z odboru zdravotníctvo, odvetvie klinická a forézna psychológia a Doc. MUDr. Juraja Fleischera CSc., znalca z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria. Žalovaný ako obhajca žalobcu kládol svedkom na hlavnom pojednávaní otázky a v záverečnej reči žiadal pre svojho mandanta len uloženie trestu za lúpež na hornej polovici sadzby, pričom z jeho vyjadrením sa stotožnil aj žalobca. Mestský súd v Bratislave uznesením sp.zn. 2T/38/94 zo dňa 02.10.1996 priznal žalovanému ako ustanovenému obhajcovi žalobcu v trestnom konaní, vedenom pod sp.zn. 2T/38/94 trovy obhajoby v sume 52.990,- Sk za úkony uvedené v uznesení. Uviedol, že žalobca nenamietal skutočnosť aké úkony žalovaný vykonal, ale namietal, že nebol aktívny a jeho činnosť neviedla k zmierneniu miery zavinenia alebo vylúčeniu zavinenia žalobcu. Pokiaľ žalobca tvrdil, že mu žalovaný neposkytol účinnú a efektívnu obhajobu, pretože sa vykonania niektorých úkonov nezúčastnil a boli vykonané v jeho neprítomnosti, konštatoval, že žalovaný ako obhajca bol povinný poskytovať obvinenému potrebnú právnu pomoc, účelne využívať na obhajovanie jeho záujmov prostriedky a spôsoby obhajoby uvedené v zákone, najmä starať sa o to, aby boli v konaní náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú, a tým prispieť k správnemu objasneniu a rozhodnutiu veci; z čoho vyplývalo právo, a nie povinnosť žalovaného ako obhajcu byť prítomný pri vyšetrovacích úkonoch, právo klásť obvinenému aj iným vyslúchaným otázky, už v prípravnom konaní robiť za obvineného návrhy, podávať za neho žiadosti, opravné prostriedky, nazerať do spisov. Taktiež poukázal na to, že zákonodarca uložil povinnosť orgánom činným v trestnom konaní postupovať tak, aby bol zistený skutočný stav veci, a pri svojom rozhodovaní z neho vychádzali, a teda orgány činné v trestnom konaní boli subjektom povinným nezávisle s rovnakou starostlivosťou skúmať okolnosti svedčiace proti obvinenému ako i okolnosti, ktoré svedčili v jeho prospech, vykonávať v oboch smeroch dôkazy, nečakajúc na návrh strán. Všetky orgány činné v trestnom konaní, vrátane vyšetrovateľa, boli povinné postupovať pri vyšetrovaní z vlastnej iniciatívy tak, aby boli čo najrýchlejšie a najúplnejšie objasnené všetky skutočnosti potrebné na posúdenie prípadu, osoby páchateľa, i nároku poškodeného na náhradu škody, a ani prípadné priznanie obvineného by nezbavovalo vyšetrovateľa povinnosti preskúmať a všetkými dosiahnuteľnými dôkazmi overiť pravdivosť priznania a všetky okolnosti prípadu, rovnako bol povinný starostlivo preskúmať a overiť obhajobu obvineného a nemohol nijakým spôsobom k výpovedi alebo priznaniu žalobcu donucovať. Poukázal na to, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nepovažoval za dôvodnú a opodstatnenú ani námietku žalobcu ako obžalovaného, že k svojmu pôvodnému priznaniu bol psychicky a fyzicky prinútený orgánmi prípravného konania pri svojom zadržaní, pričom v tomto smere odvolací súd doplnil dokazovanie zadovážením a oboznámením sa so správou Zdravotníckeho odboru GR ZVJS SR o vstupnej lekárskej prehliadke obžalovaného (žalobcu) pri jeho vzatí do väzby, z obsahu ktorej vyplynuli údaje o lokalite modriny na tele žalobcu, ako to uvádzal a z tejto správy nevyplýva, že či zistená modrina mohla vzniknúť z nejakého fyzického násilia z predchádzajúceho dňa alebo v inej dobe. Taktiež zo správy nevyplýva, že by žalobca mal pri prehliadke uvádzať, že bolo proti nemu použité násilie zo strany príslušníkov polície pri jeho zadržaní na colnici. Všetky výsluchy sa uskutočnili v prítomnosti obhajcu a žalobcovi nič nebránilo zmeniť pôvodnú výpoveď uskutočnenú v predprocesnom štádiu a uviesť potom vyšetrovateľom aj dôvod tejto zmeny. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že prvostupňový súd postupoval v súlade so zákonom pri ukladaní trestu obžalovaným, uložené tresty odňatia slobody na doživotie zodpovedajú všetkým okolnostiam prípadu, stupňu spoločenskej nebezpečnosti trestného činu, ako aj zisteným možnostiam náprav a resocializácie oboch páchateľov, keď podľa znalcov je možnosť resocializácie obzvlášť sťažená aj u žalobcu, v jeho osobe ide o disharmonickú a disociálnu osobnosť, agresívne reakcie u neho vznikajú alebo sa prejavujú v dôsledku nedostatku kompenzačných mechanizmov voči agresívnemu správaniu a táto hraničná porucha u žalobcu je podľa záverov znalcov trvalá a vo svojom princípe nevyliečiteľná, pretože terapeuticky sa takéto osobnosti nedajú ovplyvniť. Vzhľadom na to ustálil, že žalovaný ako ex offo ustanovený obhajca žalobcu v predmetnom trestnom konaní postupoval v súlade s ustanovením zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii, chránil práva a oprávnené záujmy žalobcu, využíval všetky zákonné prostriedky a uplatňoval, čo podľa jeho presvedčenia a príkazu žalobcu pokladal za prospešné, s prihliadnutím na účelné a hospodárne poskytovanie právnej pomoci. Žalobu preto v časti určenia, že neposkytol žalobcovi účinnú právnu pomoc, ako nedôvodnú a nepreukázanú zamietol. Ako nedôvodnú posúdil aj žalobu v časti žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody v sume 1.758,95 eur, predstavujúcej finančné prostriedky zaplatené žalovanému žalobcom a jeho príbuznými v rokoch 1994 - 1996, keď na základe svedeckých výpovedí konštatoval, že by bolo možné hypoteticky ustáliť, že pani N. U. odovzdala pánovi O. V. sumu 60.000 Sk, keď svedok O. V. uviedol, že so svojím bratom O. dvakrát navštívili žalovaného; povedal im, že potrebuje 100.000 Sk, ktorá suma mala byť platbou za jeho právne úkony; peniaze mu dali v hotovosti v knihe, on ich odniesol žalovanému sám a žalovaný napísal, že mu prišla kniha do väzenia a v nej boli peniaze, pričom svedok N. U. uviedla, že odovzdala O. V. pravdepodobne sumu 60.000 Sk, ale nemá vedomosť, či brat peniaze odovzdal žalovanému, nebola prítomná pri ich odovzdaní. Vzhľadom na to, že k odovzdaniu peňažných prostriedkov žalovanému sa jednoznačne vyjadril len svedok O. V., brat žalobcu, iná osoba pri tvrdenom odovzdávaní peňazí nebola prítomná a žalovaný toto tvrdenie popieral a žalobca inými dôkazmi nepreukázal tvrdené skutočnosti, ani skutočnosť, že je tou osobou, na úkor ktorej sa žalovaný obohatil, dospel k záveru, že v tejto časti žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Ako nepreukázané vyhodnotil aj tvrdenie žalobcu, že mu počas výkonu trestu bola do väzenia doručená kniha s peniazmi od žalovaného, a to vzhľadom na režim výkonu trestu v zmysle ustanovení zákona č. 59/1965 Zb., v zmysle ktorého žalobca ako odsúdený mal právo raz za tri mesiace prijať balík s potravinami a vecami osobnej potreby do hmotnosti 5 kg, balík bolo možné doručiť len poštou a nesmel obsahovať cennosti, alkoholické nápoje, lieky a iné veci v zákone uvedené, pričom v prípade, ak by balík obsahoval takúto vec, tá by sa vrátila odosielateľovi na náklady odosielateľa alebo odsúdeného; inak mohol prijímať len korešpondenciu, iná forma a spôsob doručenia tvrdenej knihy od žalovaného v danom čase, tak vzhľadom k osobitostiam prípadu, nebola možná. Toto bolo potvrdené aj vyjadrením Ústavu na výkon väzby a ústav na výkon trestu odňatia slobody v Bratislave a Ústavom na výkon trestu odňatia slobody a ústav na výkon väzby Leopoldov, ktorý súdu oznámil, že nedisponuje žiadnymi informáciami a potvrdzujúcimi tvrdeniami žalobcu o údajnom doručení a následne zadržaní hotovosti, resp. jej odovzdanie žalovanému. Pri posudzovaní dôvodnosti žaloby v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur, ktorú mal podľa vyjadrenia žalobcu spôsobiť žalovaný vedome tým, že zasiahol do dôstojnosti žalobcu, použil ho ako predmet svojho záujmu a bezprávneho obohatenia sa, a je dlhotrvajúca a rozsiahla a v zásade ničím nenapraviteľná, vychádzal z ustanovení § 11 až 13 Obč. zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce tvrdenie, že konaním žalovaného došlo k zásahu do jeho chránených osobnostných práv, keď žalovaný ako jeho obhajca v predmetnom trestnom konaní postupoval v súlade s ust. zákona č. 132/1990 Zb. a aj v prípade, ak by žalobu v tejto časti posudzoval ako nárok na náhradu škody, nebola preukázaná existencia protiprávneho úkonu žalovaného, ktorá je prvou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, pričom ďalšími predpokladmi je vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím a následkom, teda vzniknutou škodou. Poukázal aj na to, že žalobca postup žalovaného v konaní a jeho konanie počas trestného konania ani v odvolacom konaní nespochybňoval a nebolo preukázané porušenie právnej povinnosti žalovaným. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že nepripustil doplnenie dokazovania výsluchom navrhnutých svedkov Y. W., Y.. Š. J., G.T. N. H. Y. T., nakoľko vykonanie týchto dôkazov vzhľadom na obsah pripojeného trestného spisu nepovažoval za potrebné a hospodárne; výsluch svedkov Y. W.C. H. Y.. Š. J. nepovažoval za dôvodný, keď v trestnom konaní boli v pozícii orgánov činných v trestnom konaní, postupovali v súlade s Trestným zákonom, žalobca voči ich postupu nevzniesol námietky, ich činnosť dozoroval príslušný prokurátor a pochybenie orgánov činných v trestnom konaní nebolo v konaní namietané, ani spochybňované. Výsluch svedkov G.T. N. H. Y. T. nepripustil aj z dôvodu, že vzhľadom na prísne pravidlá výkonu trestu ako aj vzhľadom na odstup času, by sa nezmenila dôkazná situácia na strane žalobcu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal s odôvodnením, že mu trovy nevznikli. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy prvoinštančného, aj odvolacieho konania. Namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza sčasti aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd alternatívne uviedol, že by nárok na zaplatenie sumy 10.000 eur posudzoval ako náhradu škody, čo je v rozpore so žalobou a jej odôvodnením uvedeným žalobcom. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav, keď bez bližšieho zdôvodnenia nepripustil výsluch ním navrhnutých svedkov, pričom nepripustenie výsluchu svedkov Y.. Š.O. J. H. Y. W. odôvodnil aspoň tým, že boli v pozícii orgánov činných v trestnom konaní, postupovali v súlade s trestným poriadkom a počas vyšetrovania v tzv. prípravnom konaní žalobca nenamietal voči ich postupu. Vo vzťahu k ostatným svedkom neuviedol súd žiadne okolnosti okrem toho, že vzhľadom na pravidlá výkonu trestu, ako aj vzhľadom na odstup času, by sa nezmenila dôkazná situácia. Uviedol, že ním navrhnutí svedkovia neboli s ním vo výkone trestu, ale vo výkone väzby a súd nezdôvodnil, prečo bez svedkov konštatoval, že odstup času by sa tento jeho stav nezmenil, pričom však skutočnosť, či si svedkovia túto okolnosť pamätajú, sa dala zistiť len ich výsluchom. Poukázal na to, že aj od udalostí k výsluchu jeho rodinných príslušníkov uplynulo 19 rokov. Uviedol, že v konaní namietal kvalitu vykonávania obhajoby a formálnosť obhajoby žalovaným, a to písomným podaním zo dňa 30.06.2014, v ktorom uviedol, ku ktorým konkrétnym skutočnostiam sa musí žalovaný vyjadriť, a to, prečo nepodal sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia voči žalobcovi, prečo nepodal sťažnosť voči uzneseniu o vzatí žalobcu do väzby, prečo sa žalovaný nevyjadril k obžalobe, prečo nezdôvodnil sám podané odvolanie, ale využil odvolanie spísané žalobcom, pričom na odôvodnenie bol vyzvaný predsedom senátu, prečo nepodal sťažnosť pre porušenie zákona, resp. ústavnú sťažnosť v prospech žalobcu. Nesprávne súd konštatoval, že namietať mal žalobca, ktorý bol prítomný pri výsluchu, resp. na hlavnom pojednávaní, resp. na verejnom zasadnutí. Nesprávne posúdil výsledky dokazovania, keď neskúmal okolnosť, či žalovaný reálne poskytoval účinnú obhajobu pri tom - ktorom úkone, a nie ako súd opakovane konštatuje, že žalovaný sa mohol sám rozhodnúť, ktorého úkonu trestného konania sa zúčastní. Práve takéto jeho konanie je vykonávaním tzv. formálnej obhajoby. Nevyhodnotil ani tú okolnosť, či mal žalobca možnosť sa oboznámiť s tými posudkami, ktoré rozhodli, že mu bol uložený trest odňatia na doživotie. Nesprávne tiež vyhodnotil svedecké výpovede členov domácnosti žalobcu, keď žalovaný žiadnym spôsobom neuviedol, prečo by O. V. mal uvádzať nepravdu o odovzdaní finančných prostriedkov. Práve výsluchom svedkov T. H. N.É. mohlo byť podporne ozrejmené, že žalovaný časť týchto finančných prostriedkov omylom v knihe doniesol žalobcovi do výkonu väzby. 3. Žalovaný sa v odvolacom konaní nevyjadril. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len "C.s.p."), účinného od 01. 07. 2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému určenia, že ako ustanovený obhajca neposkytol žalobcovi účinnú právnu pomoc, čím sťažil jeho postavenie v trestnom konaní a tým mu odoprel právo na spravodlivý proces, zaplatenia náhrady škody v sume 1.758,95 eur a zaplatenia sumy 10.000 eur titulom nemajetkovej ujmy. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p., účinným v čase vydania napadnutého rozsudku a vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia Obč. zákonníka a zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii. Dospel k správnym záverom, že žalovaný ako ex offo ustanovený obhajca žalobcu v trestnom konaní postupoval v súlade s ustanoveniami zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii, chránil práva a oprávnené záujmy žalobcu, využíval všetky zákonné prostriedky a uplatňoval, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu žalobcu pokladal za prospešné, s prihliadnutím na účelné a hospodárne poskytovanie právnej pomoci, a pokiaľ ide žalobcom uplatnené nároky na náhradu škody a náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania odovzdania peňažných prostriedkov žalovanému a taktiež ohľadne preukázania jeho tvrdenia, že konaním žalovaného došlo k zásahu do jeho chránených osobnostných práv. Svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe nevyhovel, aj riadne odôvodnil, v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., resp. § 220 ods. 2 C.s.p., keď s poukazom na zodpovedajúcu právnu úpravu uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci. 6. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania predloženými listinnými dôkazmi a obsahom trestného spisu, najmä uznesením Mestského súdu v Bratislave sp.zn. 2T/38/94 zo dňa 02.10.1996, ktorým súd priznal žalovanému ako ustanovenému obhajcovi žalobcu v trestnom konaní odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 52.990 Sk a uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 1To 78/95-1275, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu v Bratislave sp.zn. 2T/38/94 zo dňa 24.05.1995, správne dospel k záveru, že žalobca nepreukázal v konaní svoje tvrdenie, že žalovaný mu neposkytol účinnú a efektívnu obhajobu. Z uvedeného uznesenia Mestského súdu v Bratislave zo dňa 02.10.1996 sp.zn. 2T/38/94 vyplýva, že žalovaný ako ustanovený obhajca žalobcu v trestnom konaní vykonal v rámci obhajoby žalobcu úkony, za ktoré mu bola priznaná odmena a náhrada hotových výdavkov v celkovej sume 52.990 Sk, pričom samotné vykonanie týchto úkonov žalovaným žalobca ani nenamietal, keď podľa jeho tvrdení sa žalovaný zúčastnil úkonov, avšak formálne, a nie aktívnou činnosťou, ktorá by viedla k zmierneniu miery jeho zavinenia alebo vylúčeniu zavinenia žalobcu. Neúčinnosť vykonanej obhajoby však nemožno vyvodzovať len z tvrdení žalobcu o tom, že žalovaný nepodával pripomienky a návrhy na doplnenie dokazovania, že nepodal sťažnosť proti obvineniu a sťažnosť voči väzbe, keď nebolo preukázané, že by mal konkrétny zákonný prostriedok, pripomienky alebo návrhy uplatniť podľa príkazu žalobcu ako klienta a z ust. § 13 ods. 2 a 3 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii mu vyplýva povinnosť pri ochrane práv a oprávnených záujmov zastupovaného konať svedomite, dôsledne využívať všetky zákonné prostriedky a uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá za prospešné, dbať na účelnosť jeho právnej pomoci, avšak zároveň aj na jej hospodárnosť. Z uvedeného aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplývalo právo, a nie povinnosť žalovaného ako obhajcu byť prítomný pri vyšetrovacích úkonoch, právo klásť obvinenému aj iným vyslúchaným otázky, robiť za obvineného návrhy, podávať za neho žiadosti, opravné prostriedky a pod., ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. Správne poukázal a prihliadol pri posudzovaní dôvodnosti žaloby žalobcu aj na zákonom uložené povinnosti orgánom činným v trestnom konaní, ktoré zabezpečujú riadne a nezávislé objasnenie všetkých okolností prípadu, či už svedčiacich proti obvinenému alebo v jeho prospech, a teda aj overenie všetkými dosiahnuteľnými dôkazmi pravdivosti prípadného priznania žalobcu. 7. Odvolací súd ďalej považuje za potrebné poukázať aj na to, že žalobcu ako stranu sporu zaťažovalo nielen dôkazné bremeno o preukázaní ním tvrdených skutočností, v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účinného v čase vydania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ale aj povinnosť tvrdenia, vyplývajúca z ust. § 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p. účinného v čase vydania napadnutého rozsudku, v zmysle ktorých je povinný pravdivo opísať všetky rozhodujúce skutočnosti. Z uvedeného vyplýva, že žalobca bol povinný v konaní uviesť a preukázať konkrétne, v čom (v akom konaní alebo opomenutí žalovaného) spočívala neúčinnosť alebo neefektivita obhajoby žalobcu žalovaným pri jednotlivých vykonaných úkonoch, resp. aká konkrétna činnosť, ktorú žalovaný nevykonal, by v prípade jej vykonania viedla k zmierneniu miery zavinenia žalobcu a k nižšiemu trestu. Žalobca však neuviedol žiadne také konkrétne rozhodujúce skutočnosti, z ktorých by vyplývala neefektivita alebo neúčinnosť právnej pomoci poskytnutej mu žalovaným, pri konkrétnom úkone, ale len žalovanému žiadal v konaní ukladať povinnosti vyjadriť sa k otázkam žalobcu, uvedeným v jeho podaniach, na ktoré poukázal aj vo svojom odvolaní. Nedôvodne preto žalobca v odvolaní namieta, že súd neskúmal okolnosť, či žalovaný reálne poskytoval účinnú obhajobu pri tom - ktorom úkone, keď v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy nemožno preskúmavať ani vecnú správnosť postupu súdu a rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, ani postup obhajcu žalobcu v celom trestnom konaní, ale žalobca je povinný preukázať neúčinnosť obhajoby pri konkrétnom úkone. Vyjadreniami žalovaného na otázky žalobcu uvedené v jeho podaniach, nemôže byť splnená povinnosť tvrdenia žalobcu a jeho dôkazná povinnosť, resp. vyjadrenie žalovaného nemôže nahrádzať splnenie týchto procesných povinností žalobcu. Nedôvodne tiež žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie neskúmal, či mal možnosť oboznámiť sa so znaleckými posudkami, ktoré rozhodli o tom, že mu bol uložený trest odňatia slobody na doživotie, keď zo zápisnice z hlavného pojednávania vyplýva, že znalci PhDr. Igor Obuch a Doc. MUDr. Juraj Fleischer CSc. boli vypočutí na hlavnom pojednávaní, ktorého sa zúčastnil aj žalobca a žalovaný ako jeho obhajca, pričom žalobca nemal žiadne pripomienky k výsluchu znalcov. Ďalej zo zápisnice z hlavného pojednávania vyplýva, že žalovaný kládol svedkom na hlavnom pojednávaní otázky a v záverečnej reči žiadal pre žalobcu len uloženie trestu za lúpež na hornej polovici sadzby a s týmto jeho vyjadrením sa žalobca stotožnil. 8. Neúčinnosť obhajoby žalobcu žalovaným nemožno považovať v danom prípade za preukázanú aj vzhľadom na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým zamietol odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie, z ktorého vyplýva, že obhajobu žalobcu posúdil ako nepresvedčivú a účelovú vzhľadom na jeho výpovede, ktoré vyhodnotil ako jednoznačné, podrobné a spontánne prednesené, vzhľadom na účasť žalobcu na previerke jeho výpovedí ohľadne príchodu na miesto činu, ktorú hodnotil ako dobrovoľnú a aktívnu, ako aj s prihliadnutím na logickú a presvedčivú náväznosť týchto výpovedí na všetky ďalšie dôkazy, pričom zároveň konštatoval také presvedčivé popísanie a ukázanie trasy a spôsobu prepravy na miesto činu, ako mohla urobiť len osoba, ktorá sa takýmto spôsobom skutočne pohybovala a ktorá spolu s obžalovaným T. skutočne tak konala. Najvyšší súd SR ďalej dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonom pri ukladaní trestu obžalovaným a vzhľadom na závery znaleckých posudkov posúdil uložené tresty odňatia slobody na doživotie ako zodpovedajúce všetkým okolnostiam prípadu, stupňu spoločenskej nebezpečnosti trestného činu, ako aj zisteným možnostiam náprav a resocializácie oboch páchateľov. 9. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal svoje tvrdenie, že žalovaný mu ako ustanovený obhajca v trestnom konaní neposkytol účinnú právnu pomoc, čím sťažil postavenie žalobcu v celom trestnom konaní a odoprel mu tým právo na spravodlivý súdny proces. Správne súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný postupoval v súlade s ust. zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii, keď najmä uznesením Mestského súdu v Bratislave zo dňa 02.10.1996 sp.zn. 2T/38/94, ako aj zápisnicou o hlavnom pojednávaní, bolo preukázané vykonanie úkonov žalovaným v rámci obhajoby žalobcu a využitie zákonných prostriedkov a uplatnenie toho, čo podľa svojho presvedčenia pokladal za prospešné, čo vyplýva aj z jeho záverečnej reči. 10. Správne súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel aj k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo o preukázaní odovzdania finančných prostriedkov žalovanému. Sám žalobca vo svojej výpovedi dňa 19.03.2015 neuviedol žiadne konkrétne okolnosti, týkajúce sa samotného odovzdania finančnej hotovosti žalovanému, keď neuviedol kedy presne, ktorá osoba a akým spôsobom, akú presnú sumu mala odovzdať žalovanému, ale uviedol len, že do roku 2003 si myslel, že to bolo len 10.000 Sk, avšak sestra pri návšteve v N. mu povedala, že to bolo až do výšky 140.000 Sk a s podrobnosťami odkázal na ním navrhnutých svedkov. Súdom prvej inštancie vypočutá svedkyňa N. U. vo svojej výpovedi uviedla, že si nepamätá, že v roku 2003 povedala, že sa žalovanému dali peniaze v sume 140.000 Sk, uviedla, že určite to bolo 60.000 Sk, peniaze odovzdala svojmu bratovi O., ale nemala vedomosť o tom, či brat tieto peniaze skutočne odovzdal žalovanému. Svedok O. V. uviedol, že dostal 60.000 Sk od sestry Z. B. a jej manžela a peniaze osobne sám odniesol žalovanému, a to v hotovosti v knihe. Ďalej uviedol, že keď bol žalobca odsúdený, písal, že do väzenia mu prišla kniha a v nej boli peniaze, bolo to asi 10.000 Sk. Zároveň uviedol, že vo väzení nemôže mať peniaze, tak sa peniaze vrátili naspäť, ale nie k nim. Súd prvej inštancie správne na základe uvedených svedeckých výpovedí konštatoval, že jednoznačne sa k odovzdaniu peňažných prostriedkov vyjadri len svedok O.T. V., iná osoba pri tvrdenom odovzdávaní peňazí nebola prítomná, žalovaný toto tvrdenie popieral a žalobca inými dôkazmi tvrdené skutočnosti nepreukázal. Okrem toho podľa názoru odvolacieho súdu aj vzhľadom na rozpory vo výpovediach svedkov a žalobcu ohľadne sumy; ktorá mala byť žalovanému odovzdaná, keď žalobca tvrdil sumu 140.000 Sk a svedkovia O. V. H. N. U.W. uviedli sumu 60.000 Sk, pričom suma 10.000 Sk mala byť doručená žalobcovi do väzenia v knihe, ktorá mu podľa tvrdení žalobcu, uvedených v jeho vyjadrení zo dňa 03.07.2015, mala byť doručená do cely niekedy v mesiacoch jún - júl 1994 žalovaným spolu so sumou 10.000 Sk, na ktorú okolnosť mali byť vypočutí aj jeho spoluväzobne stíhaní G. N. H. Y. T., ktorých navrhol vypočuť ako svedkov; nemožno považovať za dostatočne vierohodným spôsobom preukázané tvrdenie žalobcu, že jeho rodinou bola žalovanému vyplatená suma, zaplatenia ktorej sa proti nemu domáha žalobou titulom náhrady škody. Z výpovedí žalobcu a jeho vyjadrenia, ako aj z výpovedí vypočutých svedkov nie je zrejmé, kedy presne, aká suma, ktorou osobou mala byť odovzdaná žalovanému za účelom zaplatenia mu odmeny za obhajobu žalobcu v trestom konaní, taktiež nie je z týchto výpovedí zrejmé a v konaní nebolo objasnené z akých dôvodov mal žalovaný doniesť žalobcovi do väzenia knihu so sumou 10.000 Sk, keď podľa tvrdenia žalobcu peniaze mali byť odovzdané rodinnými príslušníkmi žalobcu žalovanému a ohľadne tejto skutočnosti žalobca neuviedol ani vo svojom písomnom vyjadrení žiaden dôvod, pre ktorý mu mala byť predmetná kniha prinesená jeho advokátom do väzenia v rozpore s pravidlami výkonu väzby, podľa ktorých jeho príbuzní mali možnosť poslať mu predmetnú knihu, vzhľadom na jej obsah, riadne balíkom, taktiež neuviedol, z akého dôvodu mu v knihe bolo zároveň doručených 10.000 Sk a neuviedol ani kedy a akou osobou mu táto suma mala byť zadržaná. Taktiež nie je zrejmé, odkiaľ mal mať svedok O. V. vedomosť o vrátené peňazí z väzenia, keď uviedol, že tieto sa vrátili, ale nie k nim. Vzhľadom na obsah vyjadrení Ústavu na výkon väzby a ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Bratislave a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a ústavu na výkon väzby Leopoldov posúdil ako nepreukázanú aj žalobcom tvrdenú skutočnosť o doručení mu do väzenia knihy s peniazmi od žalovaného. 11. Odvolací súd posúdil ako správny aj postup súdu prvej inštancie spočívajúci v nepripustení výsluchu žalobcom navrhnutých svedkov z dôvodu, Ž. Y. W. H. Y.. Š. J. boli v pozícii orgánov činných v trestnom konaní, voči ich postupu žalobca nevzniesol námietky, ich činnosť dozoroval príslušný prokurátor a pochybenie orgánov činných v trestnom konaní, nebolo predmetom tohto konania, ani nebolo v predmetom konaní namietané alebo spochybňované. Nevykonanie výsluchu žalobcom navrhnutých svedkov G. N. H. Y. T. súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil odstupom času a najmä vyjadreniami uvedených ústavov na výkon väzby a ústav na výkon trestu odňatia slobody, z ktorých vyplynulo, že iná forma a spôsob doručenia predmetnej knihy žalobcovi ako korešpondenciou alebo balíkom, nebola možná a tiež, že uvedené ústavy nedisponujú žiadnymi informáciami o údajnom doručení a následnom zadržaní hotovosti. Okrem toho podľa názoru odvolacieho súdu pri posudzovaní dôveryhodnosti žalobcom navrhnutých svedkov G. N. H. Y. T. nemožno neprihliadnuť aj na skutočnosť, že nejde o bezúhonné osoby, keďže boli viackrát súdne trestaní a vzhľadom na to by hodnotenie ich výpovedí nedosiahlo vyššiu dôkaznú silu a dôveryhodnosť ako uvedené vyjadrenia ústavov na výkon väzby a ústavov na výkon trestu odňatia slobody, podľa ktorých nedisponujú žiadnymi informáciami o doručení finančnej hotovosti v knihe žalobcovi a následnom zadržaní finančnej hotovosti, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že sám žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti o tom, kedy a ktorou osobou mu mala byť predmetná finančná hotovosť zadržaná. 12. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaný, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).