Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/115/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107211285 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1107211285.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobkyne: K.. C. A., R.. XX.XX.XXXX, T. D. I. Ú.A. XXXX/X, D., zastúpenej: LEGAL & CORP s.r.o., so sídlom Gajova 11, Bratislava, IČO: 47 237 325, proti žalovanému: A.. K.. Š. A., N.., R.. XX.XX.XXXX, T. D. I. Ú. XXXX/X, D., zastúpenému advokátom: JUDr. Ľubomír Hlbočan, so sídlom Vajnorská 20, Bratislava, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 04. decembra 2017, č.k. 21C/69/2007 - 1822, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že z majetku v zaniknutom bezpodielovom spoluvlastníctve strán sporu sa prikazuje: Do výlučného vlastníctva žalobkyne: - Rodinný dom, súpisné číslo XXXX, N. na N. N. W. ". Č.. XXX - U. N. O. R. V. C. XXX K., N. N. W. ". Č.. XXX - U. N. O. R. V. C.K. XXX K., O. N. N. W. ". Č.. XXX - U. V. C. XXX K., C. U. na Q. Č.. XXX C. Okresným Ú. D., J. V., pre J..Ú.. A.. - Zostatok na účte č. XXXX-XX-XXXXX C. C. D. O., R. XX, XXXX L., na K. K.. Š. A.J. O. K.. C. A.. Do výlučného vlastníctva žalovaného: - Rodinný dom súp. č. XXXX N. na N. N. W. ". Č.. XXXX/X - U. N. O. R. V. C. XXX K., I. I. I.. Č.. XXXX - X. D. - A. I. I., N. na N. N.. W. ". Č.. XXXX/X - U. N. O. R. V. C. XX K.X, N. N. W. ". Č.. XXXX/X - U. N. O. R. V. C.K. XXX K., N. N. W. ". Č.. XXXX/X - U. N. O. R. V. C.K. XX K., N. N. W. ". Č.. XXXX/X - U. N. O. R. V. C. XX K., O. N. N. W. ". Č.. XXXX/X - U. V. C. XXX K., C. U. na Q. Č.. XXX C. Okresným Ú. D., J. V., pre J..Ú.. I. K.. - Rodinný dom so súp. č. XXX, N. na N. N. W. ". Č.. XXX - U. N. O. R. V. C. XXX K., N. N. W. ". Č.. XXX - U. N. O. R.Á. V. C. XXX K., O. N. N. W. ". Č.. XXX - U. V. C. XXX K., C. U. na Q. Č.. XX C. Okresným Ú. D., J. V., pre J..Ú.. S.. Žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom vyporiadal súd prvej inštancie rozvodom zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo manželov žalobkyne a žalovaného tak, že do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal: W. A., I. Č. XXXX, N. na N. XXX V. C. XXX K., N. XXX V. C. XXX K., U. N. O. R., N. W. P. O. N. Č.. XXX V. C. XXX K., U., N. W. P., U. na Q. Č.. XXXX pre J..Ú.. A., O. O. U. na Ú. Č.. XXXX- XX-XXXXX C. C. D. O., R. XX, XXXX L., na K. K.. Š. A. O. K.. C. A., A. C. C. Ž. I. N.: W. A. I.. Č.. XXXX N. na N. Č.. XXXX/X V. C. XXX K., I. I..Č.. XXXX X. D. - A. I. I., N. na N.. Č.. XXXX/X V. C. XX K., N. Č.. XXXX/X V. C. XXX K., U. N. O. R., N. W. P., N. Č.. XXXX/X V. C. XX K., U. N. O. R., N. W. P., N. Č.. XXXX/X V. C.K. XX K. U. N. O. R., N. W. P., O. N. Č.. XXXX/X V. C. XXX K. U.Á., N. W. P. U. na Q. Č.. XXX pre J..Ú.. I. K., W. A. I. I..Č.. XXX N. na N. Č.. XXX V. C. XXX K., N. Č.. XXX V. C. XXX K., U. N. O. R., N. W. P. O. N. Č.. XXX V. C. XXX K., U.H. N. W. P. U. na Q. Č.. XX pre J..Ú.. S., O. O. A. C. I. XXX XXX E. U. U. V. N.Č. U. A. XX.XX.XXXX , J. Ž. U. X.. Ľ. H.V., W.. Č.. XXXXXX/ XXXX. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na ich náhradu. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že manželstvo strán sporu bolo uzatvorené dňa 20.06.1981 a rozvedené rozsudkom zo dňa 09.05.2006, č.k. 21C/190/2005 - 39, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 01.06.2006. Poukázal na to, že za trvania manželstva strany nadobudli nehnuteľnosti zapísané na LV č. XX, J.. Ú. S., V. S., N.. Č.. XXX, C. XXXmX - U. N. O. R., N.. Č. XXX, C. XXXmX, U., P., U. na Q. Č.. XXX, J..Ú. A., N..Č.. XXX, C. XXXmX - U., N..Č. XXX, C. XXXmX-U. N. O. R.A., W. A. O. U. na Q. Č.. XXX, J.. Ú. I. K., N..Č.. XXXXX/X V. C.K. XXXmX - U., N..Č.. XXXX/X, C. XXXmX - U. N. O. R., N..Č.. XXXX/ X V. C.K. XXmX - U. N. O. R., N..Č.. XXXX/výmera XXmX, U. N. O. R.. U. U. N. Č.. XX/XXXX vypracovaným znalcom Vincentom Šlahučkom, z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby, odhad nehnuteľnosti na základe žiadosti zadávateľa K.. C. A. vyplýva, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v I. Ú.Í. C. D. má hodnotu 25.200.000,- Sk. Zo znaleckého posudku Ing. Barbary Chamulovej č. 3/2016 však vyplýva, že všeobecná hodnota týchto nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX C. J..Ú.. I. K. bola určená na sumu 726.000 eur, pričom v doplnení tohto znaleckého posudku bola stanovená všeobecná hodnota týchto nehnuteľnosti na sumu 644.000 eur. Ďalej zo znaleckého posudku č. 4/2016 zistil, že všeobecná hodnota nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX pre J..Ú.. A. je vo výške 296.000 eur. V súvislosti s ustálením všeobecnej vyporiadaných nehnuteľností poukázal na to, že žalobkyňa vo svojom podaní zo dňa 04.03.2016 uviedla, že súhlasí s ohodnotením nehnuteľností, pričom žalovaný vo svojom podaní zo dňa 04.03.2016 uviedol, že znaleckému posudku č. 4/2016 nemá žiadne výhrady, avšak výhrady prezentoval k znaleckému posudku č. 3/2016, ku ktorému uviedol, že sú v ňom použité zlé technické parametre a z toho dôvodu je výsledná hodnota nehnuteľností nesprávne určená. Posudok by mal byť doplnený o fotky ako aj o porovnanie ceny, ktoré sú ponúkané prostredníctvom realitných kancelárii. Z toho titulu žiadal, aby znalec vypracoval dodatok k znaleckému posudku o opravné položky. Podaním zo dňa 14.10.2016 napokon predložil súdu znalecký posudok č. 523/2016 zo dňa 03.10.2016, ktorý stanovil hodnotu nehnuteľností v k.ú. I. K. U.I. na Q. Č.. XXX na sumu 450.000 eur. Nariadil preto kontrolné znalecké dokazovanie na určenie všeobecnej hodnoty týchto nehnuteľností, pričom znalec Ing. Branislav Púchovský, PhD., stanovil všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti znaleckým posudkom č. 5/2017 na sumu 549.000 eur. Napokon poukázal na to, že zo znaleckého posudku znalca X.. S. H. Č.. XX/XXXX vyplýva, že všeobecná hodnota stavieb a pozemkov v k.ú. S. je spolu vo výške 32.000 eur. Nakoľko pre k.ú. I. K. vyšli dve rozličné všeobecné hodnoty nehnuteľnosti (644.000 eur a 549.000 eur) a nemal v záujme vykonávať ďalší znalecký posudok, tak ako aj sporové strany, ktoré chceli, aby vo veci bolo rozhodnuté vzhľadom na neprimeranú dĺžku konania, postupoval tak, že spriemeroval znalecký posudok č. 4/2016 a znalecký posudok č. 5/2017 a vychádzal z hodnoty nehnuteľností v k.ú. I. K. C.o výške 596.500 eura. Vo vzťahu k peňažným prostriedkom vedeným na účtoch v peňažných ústavoch mal z výpisu z T. D., O..I.. zo dňa 30.10.2008 preukázané, že banka viedla účet žalovaného č. XXXXXXXXXX, ktorého stav ku dňu 12.04.2006 predstavoval 9.601,95,- Sk, z výpisu C. D., a.s. zo dňa 30.10.2008 mal preukázané, že banka viedla účet žalobkyne č. XXXXXXXXXX, kde zostatok ku dňu 12.06.2006 bol vo výške 1.148,32 eura a účet č. XXXXXXXXXX, kde zostatok ku dňu 12.06.2006 bol vo výške 83,04 USD. Z výpisu z banky Č., O..I.. je zrejmé, že táto viedla účet na meno žalovaného, z výpisu z C. I. S. U., Ž. T.T. C. Ú. na K. Ž. Č.. XXXXXXXXXX/XXXX I. U. J. A.B. XX.XX.XXXX C. C. X.XXX,XX Sk O. I. F. Č.. XXXXXXXXXX/XXXX I. U. J. A.B. XX.XX.XXXX C. C. X.XXX,XX Sk. U. C. U. C. I. U., Ž. táto C. Ú. Ž. Č.. XXXXXXXXXX/XXXX I. U. C. C.J. XX.XXX,XX,- Sk J. A. XX.XX.XXXX. B. D. I., O..I.. Q. U. A. XX.XX.XXXX B., Ž. na K. Ž. C. Ú.E. Č.. XXXXXXXXXX/ XXXX, na J. J. A. XX.XX.XXXX D. U. C. C. XXX,XX Sk O. Q. U. A. XX.XX.XXXX B., Ž. na K. Ž. C. Ú. Č.. XXXXXXXX/XXXX I. U. J. A.B. XX.XX.XXXX C. C. X.XXX,XX Sk, Č.. XXXXXXXX/XXXX I. U. X,- Sk, Č.. XXXXXXXX/XXXX I. U. XXX,XX E. O. Ď.X. T. Ú. I. U. X,- Sk. R. N. na T., Ž. podľa I. W. D. D. O. D. U. na Ú.T. Č.. XXXXXXXXXXX C. na K. Ž. O. O. Ž., C. C.J. XXX.XXX,XX E., N. podľa T. Ž. D. I. Ú. J. XX.XX.XXXX C. C. XXX.XXX,XX E.. J., Ž.E. U. U. V. N. B. A. XX.XX.XXXX K. C. X.. Ľ. H.V. O. Ž. O. A. S. U., Ž. N. N.X. S. I. XX.XXX.XXX,- Sk, J. K. A. C. I. W. T. O. O. A.J.. Podľa Č. N. K. Ž. - O. A. U. A.O. XX.XX.XXXX S. U., Ž. I. XX.XXX.XXX,- Sk D. U. I. W. Ž. N. O. táto D. C. C. R. C. W. XXXX. U. C. I. - O. A. (K. Ž.H.) vykonaného dožiadaným Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom dňa 11.08.2011 mal preukázané, že čestné prehlásenie dňa 25.03.2011 napísala vlastnoručne, originál nemá, nakoľko tento odovzdala synovi. V čestnom prehlásení je uvedené, že synovi spolu s manželom požičali sumu 10.000.000,- Sk z titulu postavenia domov vnučkám. Finančné prostriedky odovzdávali synovi za účasti žalobkyne. Svedkyňa zároveň opísala finančnú situáciu v rodine ako aj to, odkiaľ získavali finančné prostriedky. Časť financií mali doma, časť v bankách. Za peniaze, ktoré mal syn svedkyne vrátiť, sa postavil rodinný dom v U. D., ktorý je napísaný v katastri nehnuteľností na svedkyňu. Z výpovede svedka X.. Ľ. H. na pojednávaní dňa 15.11.2011 vyplýva, že s účastníkmi sa pozná od roku 1998. Bol chorý a dostal sa do nemocnice, kde ho ošetroval žalovaný. Ich vzťah prerástol do kamarátskeho, vzájomne sa navštevovali. Neskôr sa spoznal so žalobkyňou. Pracuje v oblasti IT technológii. Niekedy pred oslavou jeho 40tky, mohlo to byť v roku 2002 ho žalovaný oslovil a požiadal ho o pôžičku 10.000.000,- Sk, nakoľko sa potreboval vysporiadať s rodičmi, v súvislosti s výstavbou domov. Svedok nemal problém s financiami, pre neho suma 10.000.000,- Sk nie je sumou, ktorú by nemohol požičať. Peniaze doniesol žalovanému domov v hotovosti, myslí si, že o tejto pôžičke vedela aj žalobkyňa. Zmluvu mal uzatvorenú v písomnej forme, má ju odloženú v trezore. So žalovaným sa dohodli, že peniaze mu vráti, keď ich bude potrebovať. Má veľa zdrojov z podnikania, z ktorých si vytvoril úspory a z týchto poskytol pôžičku žalovanému. Napr. obrat jednej z jeho spoločností bol 6,5 mil. eur s tým, že bol ochotný predložiť súdu v lehote 30 dní všetky daňové priznania. Pôžičku chápal tak, že ju poskytuje žalobkyni aj žalovanému, v tom čase boli medzi nimi normálne vzťahy. V súvislosti s poskytnutím pôžičky vo výške 339.000 eur žalovanému veriteľom X.. Ľ. H. zdôraznil, že zo zmluvy o pôžičke a svedeckej výpovede X.. H. mal preukázané, že predmetom pôžičky je suma 10.000.000,- Sk, t.j. 339.000 eur, ktorú mal žalovaný vrátiť svojim rodičom T. O. O. A., pričom z čestného prehlásenia matky žalovaného - O. A. zo dňa 25.03.2011, v spojení s jej svedeckou výpoveďou, je zrejmé, že suma 10.000.000,- Sk bola zo strany rodičov žalovanému poskytnutá a táto bola vrátená v novembri v roku 2002. V nadväznosti na námietky žalobkyne týkajúce sa predmetných pôžičiek zdôraznil, že žalovaný v tomto smere uniesol dôkazné bremeno, pričom je zrejmé, že pôžička bola poskytnutá so zámerom na zabezpečenie vecí, ktoré v tom čase manželia si nemohli vzhľadom na svoj príjem dovoliť, ako aj na výstavbu domov, ktoré neskôr mali nadobudnúť dcéry sporových strán, a za pôžičkami získané peňažné prostriedky boli získané majetkové hodnoty, ktoré patria podľa § 143 Občianskeho zákonníka do bezpodielového spoluvlastníctva manželov sporových strán. 2. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke posúdil podľa § 143, § 148 ods. 1, § 149 ods. 3 a § 150 Občianskeho zákonníka. V súlade s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka nehnuteľnosti vyporiadal tak, že do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v k.ú. A.D. v hodnote 296.000 eur a do výlučného vlastníctva žalovaného prikázal nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú. S. v hodnote 32.000 eur a tiež v J..Ú.. I. K. v spriemerovanej hodnote 596.500 eur, teda spolu v hodnote 628.500 eur. Čo sa týka účtov vedených v bankových inštitúciách na území Slovenskej republiky, tieto zostávajú v dispozícii ich vlastníkov a vyporiadal len účet v W. D., ktorý obe strany navrhovali prikázať do výlučného vlastníctva žalobkyni. V tejto časti sporovým stranám vyhovel a zostatok na účte č. XXXX-XX- XXXXX vo výške 112.567,44 eura vedeného v D. O., R. XX, XXXX L., prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne, pričom po vyporiadaní predmetného účtu disponuje žalobkyňa aktívami vo výške 408.567,44 eura a žalovaný v hodnote 628.500 eura. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne, že pôžičky žalovaného v tomto prípade nepatria medzi pasíva, ktoré by bolo možné v tomto spore vyporiadať, nakoľko dlžníkom bol výlučne žalovaný, uviedol, že sa s názorom žalobkyne nestotožnil, nakoľko samotné prehlásenie jedného z manželov - žalobkyne, že určitá vec alebo právny úkon zabezpečený druhým manželom - žalovaným za trvania BSM a z jeho zdrojov, do BSM nepatrí, nie je právne relevantná, keď z obsahu spisu vyplýva, že k pôžičke od matky žalovaného došlo, a žalovaný ju vrátil prostredníctvom ďalšej pôžičky od X.. H., pričom podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/1387/2008 zo dňa 27.04.2010 vyplýva, že veci zabezpečené z pôžičky, aj keď dojednanej len jedným z manželov a určené len pre neho, v zásade patria do BSM. Z uvedeného dôvodu nesplatenú pôžičku poskytnutú žalovanému X.. H. zahrnul do vyporiadania a tento dlh prikázal žalovanému. Po zohľadnení dlhu žalovanému ustálil aktíva žalobkyne na sumu 408.567,44 eur a aktíva žalovaného v sume 289.500 eur (628.500 eur - 339.000 eur). Napokon poukázal na to, že zákon explicitne neupravuje spôsob nerovného vyporiadania, a disparita môže byť tak vyjadrená nie iba percentom či zlomkom, ale aj prikázaním veci jednému z manželov bez toho, aby bol zaviazaný finančne sa s druhým manželom, pokiaľ ide o túto vec, vyporiadať (nález Ústavného súdu SR z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 537/2012-37). Žalovaný však nežiadal dorovnať podiely a bolo v jeho záujme pôžičku splatiť na základe výzvy X.. H., a preto napriek rozdielu vo výške aktív každej zo strán sporu v neprospech žalovaného nezaviazal žalobkyňu na dorovnanie podielu žalovanému. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. 3. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa domáhajúc sa jeho zmeny v časti výšky sumy priznanej na vyrovnanie podielov na vyporiadavanom majetku tak, že jej na vyrovnanie podielov bude priznaná suma 109.966,28 eura, alternatívne zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že pokiaľ ide o zaradenie údajného dlhu žalovaného voči X.. H. vo výške 339.000 eur do pasív BSM a s tým spojené nesprávne rozhodnutie prvostupňového súdu ohľadom finančnej kompenzácie, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala, že prvoinštančný súd bezprecedentne a prekvapivo vyslovil právny názor, že pôžička vo výške 10.000.000,- Sk poskytnutá od kamaráta žalovaného v hotovosti v roku 2002 je preukázaná, svedeckou výpoveďou kamaráta žalovaného a písomnou Zmluvou o pôžičke s podpismi žalovaného ako dlžníka a jeho kamaráta X.. H. ako veriteľa, napriek tomu, že na poslednom riadnom pojednávaní vyslovil právny názor, že táto pôžička je sporná a nepreukázaná a od tohto posledného pojednávania neboli realizované žiadne vyjadrenia procesných strán, neboli doložené žiadne dôkazy ani realizované žiadne procesné úkony, keď boli prednesené už iba záverečné reči procesných strán a následne bol vyhlásený rozsudok. Takýto postup súdu prvej inštancie má za následok vydanie tzv. prekvapivého rozsudku, nakoľko závery o existencii údajnej pôžičky sú v absolútnom rozpore s právnym názorom súdu, vysloveným na predposlednom pojednávaní a od vyslovenia tohto právneho názoru súdu sa nemohlo udiať nič, čo by právny názor súdu zmenilo. Poukázala tiež na to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nijakým spôsobom nevysvetlil, prečo sa odchýlil od početnej ňou predloženej judikatúry, v zmysle ktorej je zrejmé, že pôžička od p. H., i keby sa diala tak ako ju popisuje žalovaný (čo zásadne odmieta) by nikdy nemohla byť pasívom BSM a teda nemôže byť vysporiadaná v rámci tohto konania o vyporiadanie BSM. Prvoinštančný súd síce pri vyhlásení rozhodnutia uviedol, že existuje aj iná judikatúra, avšak tú pri zdôvodnení rozhodnutia nešpecifikoval a v rámci písomného vyhotovenia rozsudku použil dva judikáty, ktoré sú absolútne nepoužiteľné na predmetnú vec, nakoľko upravujú úplne iné situácie a iný právny režim. Vo vzťahu k poskytnutiu pôžičky od rodičov žalovaného poukázala na to, že súdne konanie začalo v roku 2007, avšak až dňa 25.03.2011, teda po 4 rokoch od začatia konania, došlo zo strany matky žalovaného k spísaniu čestného prehlásenia, v ktorom p. O. A. (v tom čase vo veku 80 rokov) čestne prehlasuje že požičala "svojmu synovi" - žalovanému, v priebehu rokov 1995, 1996 a 1998 spolu sumu vo výške 10.000.000,- Sk. Zároveň prehlasuje, že jej syn jej peniaze vrátil v celej sume, t.j. sume 10.000.000,- Sk v novembri roku 2002. Upozornila v tejto súvislosti aj na to, že vo svojom výsluchu na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom dňa 11.08.2011 matka žalovaného odpovedá na otázky typu, odkiaľ mala sumu 10 mil. Sk v hotovosti, kde ju mala uloženú a podobne. Hoci táto údajná pôžička od matky žalovaného nie je pre toto konanie podstatná, dala do pozornosti obsah jej výpovede a vysvetlenie k otázke, odkiaľ mala k dispozícii peňažné prostriedky, ktoré synovi požičala, pričom jej tvrdenia označila za nepravdepodobné, neverifikovateľné a absurdné s tým, že ak by čestné prehlásenie matky účastníka konania malo byť bez ďalšieho dôkazom o existencii čohokoľvek, v tomto prípade absurdne vysokej pôžičky poskytnutej v hotovosti, potom nebude na Slovensku vyporiadané žiadne BSM, nakoľko by v každom konaní stačilo, ak by rodinný príslušník, matka, otec, brat, prípadne kamarát poskytol čestné prehlásenie o existencii pôžičky poskytnutej v hotovosti. Takýto stav alebo právny názor je neakceptovateľný a je už za hranicou toho, že súd má vec posúdiť podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. V takomto prípade totiž druhá strana nemá žiadne prostriedky na preukázanie opaku, pretože neexistencia čohokoľvek sa preukázať nedá. Druhá strana by sa mohla iba snažiť preukázať, že osoba ktorá údajnú pôžičku mala poskytnúť nemala odkiaľ tie prostriedky mať usporené, čo je pri 80 ročnom človeku takmer nemožné. Opätovne zdôraznila, že táto údajná pôžička nemá sama o sebe vplyv na toto konanie, nakoľko mala byť poskytnutá výlučne žalovanému ako dlžníkovi a teda záväzok z nej by bol iba záväzkom tohto dlžníka, nie však spoločným záväzkom manželov. Opätovne tiež poprela poskytnutie pôžičky od kamaráta žalovaného - X.. H., ktorý bol v spore vypočutý na pojednávaní dňa 15.11.2011, teda rovnako viac ako 4 roky po začatí konania vo veci samej, pričom zdôraznila, že zásadne odmieta existenciu akýchkoľvek pôžičiek deklarovaných žalovaným. V čase, kedy malo dôjsť k uvedeným pôžičkám, totiž predali nehnuteľnosť na Kolibe v Bratislave a mali dostatok finančných prostriedkov, a preto nebol dôvod na akékoľvek požičiavanie. O údajných pôžičkách po prvý krát počula na pojednávaní dňa 17.06.2011, teda 4 roky od začatia konania vo veci samej a považuje tieto tvrdenia za nepravdivé a účelové, keď o ich poskytnutí neexistuje žiaden hmatateľný dôkaz, ako by bol bankový prevod, vklad na účet v banke a pod. a nevyplýva ani zo svedeckej výpovede matky žalovaného a jeho kamaráta, ktorí obaja mali finančné prostriedky vo výške 10.000.000 Sk poskytnúť v hotovosti. Opätovne v tejto súvislosti poukázala na skutočnosti, ktorými spochybňovala pravdivosť tvrdení svedka X.. H., ktorý podľa nej vzhľadom na jeho príjmy nemohol v danom čase disponovať takými prostriedkami, pričom za nelogický označila aj spôsob poskytnutia pôžičky, keď táto bola poskytnutá bezúročne, bez splatnosti a bez zabezpečenia, avšak bola o nej uzatvorená písomná zmluva, v ktorej bol uvedený účel poskytnutia pôžičky, čo vytvára dojem, že táto zmluva mala za úlohu iba podporiť verziu o existencii pôžičky medzi žalovaným a jeho rodičmi. Bez ohľadu na uvedené však ani táto údajná pôžička, keby aj bola preukázaná, nie je pasívom BSM, nakoľko mala byť poskytnutá výlučne žalovanému. Zopakovala, že počas celého konania poukazovala na skutočnosť, že aj v prípade, ak by bola predmetná pôžička preukázaná (čo však jednoznačne odmieta), táto by nemohla byť súčasťou pasív BSM, nakoľko by išlo o samostatný dlh jedného z manželov, ktorý zaväzuje iba tohto manžela. V tejto súvislosti poukázala na názory odbornej verejnosti, ako aj na početnú judikatúru v tomto smere, s ktorou sa súd nijakým spôsobom v odôvodnení nevysporiadal a už vôbec neuviedol, prečo by sa ňou citovaná judikatúra nemala vzťahovať na tento konkrétny prípad, pričom na demonštráciu svojho protichodného právneho názoru citoval len jedno jediné rozhodnutie, ktoré sa skutkovo ani len analogicky nepribližuje k posudzovanej situácii, naopak je s ňou v priamo v rozpore. 4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, keď sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. Poukázal na to, že odvolanie žalobkyne je postavené len na spochybňovaní správnych záverov súdu prvej inštancie bez predloženia relevantných dôkazov. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namieta existenciu pôžičky od matky žalovaného O. A. O. X.. Ľ. H.Š., zaradenie pôžičky do pasív BSM a poukazuje na vyslovenie predbežného právneho názoru súdu o spornosti pôžičky, vykonaným dokazovaním, výsluchom svedkov O. A., X.. Ľ.B. H., listinnými dôkazmi, Čestným prehlásením O. A. o poskytnutí pôžičky a Zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 01.11.2002 medzi ním a X.. Ľ. H. bolo poskytnutie pôžičiek jednoznačne preukázané. Svedkovia podrobne opísali odkiaľ mali finančné prostriedky, akým spôsobom mu peňažné prostriedky poskytli, v ktorom to bolo období a zhodne uviedli, že o poskytnutí týchto peňažných prostriedkov mala vedomosť aj žalobkyňa, a neobstojí preto ani jej tvrdenie o tom, že pôžička v hotovosti od X.. H. vo výške 10.000.000,- Sk je simulovaný a vymyslený právny úkon, ktorého účelom bolo iba to, aby sa vytvorilo pasívum BSM, ktoré žalovaný zoberie na seba a teda získa aktíva vo väčšej výške. V tejto súvislosti poukázal na to, že hoci žalobkyňa v odvolaní viackrát poukazuje na to, že o existencii pôžičiek sa prvý krát dozvedela až 4 roky po začatí konania, jej trestné oznámenie ohľadom krivej výpovede o tzv. pôžičke, ktoré podala až v máji 2017, bolo odmietnuté uznesením vyšetrovateľa OR PZ Bratislava I, odbor kriminálnej polícii zo dňa 31.08.2017, ČVS: V.-XXX/X-C.-D.-XXXX Q., lebo vyšetrovacími úkonmi sa nepreukázalo žiadne podvodné konanie ani žiadne iné protiprávne konanie. O výsledku trestného oznámenia žalobkyňa mala vedomosť, avšak uznesenie vyšetrovateľa, ani upovedomenie Krajskej prokuratúry, ktorým bolo rozhodnuté o jej trestnom oznámení, súdu zámerne nepredložila. V nadväznosti na argumentáciu žalobkyne, ktorá v odvolaní namieta zaradenie pôžičky do pasív BSM a poukazuje a cituje viaceré rozhodnutia (NS SR sp. zn. 3 Cdo 143/2008, 3 Cdo 330/2006, KS B. Bystrici sp. zn. 17 Co 276/2014, ÚS SR 185/2012), v ktorých je táto otázka riešená, zdôraznil, že od začiatku tvrdí, že finančné prostriedky poskytnuté rodičmi v priebehu rokov 1995,1996,1998 slúžili na nadobudnutie majetku patriaceho do BSM a teda tieto finančné prostriedky boli použité v rámci BSM (napr. rozsiahla obnova rodinného domu I. K., rekonštrukcia, dobudovanie prístavby tohto rodinného domu a ďalšie práce ako to je podrobnejšie konštatované v Znaleckých posudkoch, výstavba rodinných domov manželov). Nadobudnutie takého majetku, ktorý tvorí BSM bolo možné len na základe pôžičiek, lebo reálny príjem jeho ani žalobkyne im nadobudnutie majetku v takom rozsahu nedovoľoval. Peňažné prostriedky, ktoré získal pôžičkou od X.. H. slúžili na splatenie pôžičky rodičom, ktorá bola použitá v rámci BSM t.j. na majetok, ktorý patrí do BSM, a preto na tento záväzok treba pri vyporiadní BSM prihliadnuť (pozri žalobkyňou založené Rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 330/2006, Rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1387/2008). Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že konajúca sudkyňa na pojednávaní dňa 4.10.2017 uviedla, že pôžičku považuje za spornú a nakoniec rozhodol súd tak, že pôžičku mal za preukázanú a z tohto dôvodu ide o prekvapivý rozsudok, poukázal na to, že samotné vyhlásenie sporných, resp. nesporných, skutkových tvrdení v zmysle § 181 C.s.p. má pre súd iba predbežný a nezáväzný charakter, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia (odseky 7.9 až 7.13) sa súd prvej inštancie vysporiadal s dôvodmi svojho odklonu svojho predbežného nezáväzného názoru. Preto neobstojí tvrdenie žalobkyne o prekvapivom rozhodnutí súdu prvej inštancie. Napokon uviedol, že čo sa týka ďalších námietok v odvolaní, tieto sú len spochybňovaním skutočností preukázaných vykonaným dokazovaním a sú len hypotetickými úvahami žalobkyne, bez predloženia akéhokoľvek dôkazu, ktorý by súdom prvej inštancie zistený skutkový stav veci spochybňoval. 5. Žalobkyňa v reakcii na vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu zotrvala na podanom odvolaní, ktorému žiadala vyhovieť. Uviedla, že žalovaný namiesto toho aby rozobral jej jednotlivé argumenty a vyargumentoval prečo ňou predložená judikatúra nie je použiteľná uvádza iba všeobecné tézy bez akejkoľvek výpovednej hodnoty. Naopak, keď jednoznačne vyargumentovala, že táto pôžička nemôže byť preukázaná a nemôže byť pasívom BSM, nijakým právne relevantným spôsobom nespochybnil ani zákonné ustanovenia na ktoré poukázala ani judikáty ktoré preložila, keď nespochybnil, že zmluvu o pôžičke s p. H. uzatvoril iba sám, a teda logicky nespochybňuje, že záväzok z tejto "pôžičky" (ktorej existenciu popiera), je jeho výlučným záväzkom. Pokiaľ žalovaný uvádza, že finančné prostriedky od rodičov slúžili na nadobudnutie majetku do BSM, a preto na pôžičku od p. H., ktorá mala slúžiť na splatenie tejto pôžičky od rodičov, má súd prihliadnuť, toto jeho tvrdenie je v zjavnom rozpore s názorom súdu prvej inštancie vyslovenom v napadnutom rozsudku, s ktorým žalovaný súhlasí. Na pasíva BSM sa nemá prihliadať, tieto sa majú v konaní o vyporiadaní BSM vyporiadať. V súvislosti s preukázaním existencie sporných pôžičiek opätovne zdôraznila, že súd prvej inštancie mal existenciu pôžičiek za preukázanú iba preto, lebo tak veritelia tvrdia. Už z tohto zdôvodnenia je potom zrejmé, že neexistuje žiaden dôkaz o tom, že by tieto peniaze zanechali materiálnu stopu svojej existencie a súd prvej inštancie nemôže mať za preukázanú existenciu poskytnutia pôžičky vo výške 2 x 10 miliónov slovenských korún preto, že tak tvrdí matka a kamarát jednej zo strán sporu. V neposlednom rade sa pozastavila aj nad tým, prečo žalovaný nevyužil svoje právo a neodvolal sa aj on sám voči rozsudku súdu prvej inštancie, hoci podľa napadnutého rozsudku dostala viac aktív ako on. Pokiaľ ide o ňou podané trestné oznámenie, rozhodnutie OČTK sa nijakým spôsobom nevyjadrilo k tomu, či pôžička po stránke hmotnoprávnej existuje alebo nie, dokonca priamo odkazuje na prebiehajúci civilný spor, ktorého je predmetom a uvádza, že sa jedná o spor civilný, a preto nemá žiadnu výpovednú hodnotu vo vzťahu k tomuto konaniu. Poukázala tiež na to, že záväzok žalovaného, odhliadnuc od toho že neexistuje, by bol premlčaný dňa 02.11.2005, teda už viac ako 12 rokov, a táto skutočnosť nie je v danej veci bez významu, i keď samotné premlčanie by nespôsobilo jeho zánik. Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že názor súdu prvej inštancie v rámci vyslovenia predbežného právneho názoru na vec, na konci pojednávania bezprostredne predchádzajúcom pojednávaniu na ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vyhlásené, je síce pravdou, že tento názor súdu je iba predbežný, avšak nie je pravdou, že sa súd prvej inštancie vysporiadal s tým, na základe akých nových skutočností, dôkazov alebo prednesov svoj právny názor zmenil. Od vyslovenia tohto predbežného právneho názoru súdu sa totiž procesne nič neudialo, nebol predložený žiaden dôkaz, žiadne nové tvrdenie ani nebola označená žiadna nová skutočnosť. 6. Odvolací súd s poukazom na § 470 ods. 1, 2 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu (§ 379 písm. c/ C.s.p.) v medziach odvolacích dôvodov uplatnených žalobkyňou v jej odvolaní, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť. 7. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie v spore správne ustálil skutkový stav veci významný pre rozhodnutie, keď správne ustálil predmet vyporiadania pokiaľ ide o nehnuteľnosti a za správne treba považovať aj ustálenie ich hodnoty, ktorú žalobkyňa v odvolaní nenamietala. V tomto smere správne prvoinštančný vychádzal z vykonaného znaleckého dokazovania a jeho vyhodnotenia, na základe ktorého hodnotu nehnuteľností určil. Za správne však odvolací súd považuje i skutkové závery prvoinštančného súdu, že (výlučne) žalovanému jeho rodičia, požičali celkovo sumu 10.000.000,- Sk, ktorú žalovanému vyplatili postupne v troch platbách, v roku 1995 vo výške 3.000.000,- Sk na kúpu rodinného domu na C. B.. C. D., v roku 1996 vo výške 4.000.000,- Sk na zakúpenie rodinného domu na ul. I. I. C. D., v roku 1998 vo výške 3.000.000,- Sk na zhotovenie prístavby a stavebné práce na nehnuteľnosti v I. Ú., pričom v roku 2002 žalovanému poskytol pôžičku v sume 339.000 eur X.. H. a táto pôžička bola použitá na vrátenie pôžičky rodičom, resp. jeho matke. Uvedené skutkové závery majú totiž oporu vo vykonaných dôkazoch, ktoré súd prvej inštancie aj správne vyhodnotil. 8. Za neopodstatnené považuje odvolací súd odvolacie námietky žalobkyne, že poskytnutie pôžičky žalovanému od rodičov ani pôžičky od X.. H. žalovanému nebolo preukázané. Uvedené skutočnosti totiž treba v danom spore; i podľa názoru odvolacieho súdu; považovať za preukázané listinnými dôkazmi v spojení so svedeckými výpoveďami matky žalovaného a X.. H., tak, ako ich mal preukázané súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti. Pokiaľ žalobkyňa v tomto smere označila čestné prehlásenie a výpoveď matky žalovaného za nehodnoverné a opakovane argumentovala tým, že nemožno považovať existenciu pôžičky za preukázanú len preto, že to tvrdí veriteľ, odvolací súd poukazuje na to, že ak je veriteľ jediný, kto môže hodnoverne poskytnutie pôžičky potvrdiť, nemožno jeho tvrdenia a opis rozhodujúcich skutočností odmietnuť bez ďalšieho iba preto, že strana, ktorej nie sú takto zistené skutočnosti na prospech, pravdivosť jeho tvrdení popiera. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje tiež na to, že skutkové zistenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, ak súd vychádzal zo skutočností, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplývajú, alebo, naopak, nevzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplývajú. V preskúmavanej veci pritom súd prvej inštancie pre účely zistenia, či sporné žalobkyňou namietané pôžičky boli žalovanému poskytnuté, vychádzal iba z toho, čo vyplýva z obsahu listinných dôkazov (najmä písomnej zmluvy o pôžičke a prehlásenia matky žalovaného) a výpovedí svedkov (matky žalovaného a X.. H.), pričom nemožno dospieť k záveru, že by nezohľadnil všetky okolnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. I podľa názoru odvolacieho súdu z hľadiska existencie, resp. poskytnutia, pôžičiek žalovanému treba so zreteľom na charakter pôžičky ako reálneho kontraktu považovať za ťažiskové najmä preukázanie skutočnosti, že pôžičky boli reálne poskytnuté. Za stavu, keď samotné odovzdanie peňažných prostriedkov v hotovosti bolo v spore nepochybne preukázané, sú potom okolnosti, na ktoré v spore opakovane poukazuje žalobkyňa, teda to, či mohli mať rodičia žalovaného, ako aj X.. H., dostatok zdrojov na poskytnutie pôžičky a o aké zdroje išlo, a tiež to, či žalovaný pôžičky v čase ich poskytnutia potreboval, bez zásadného významu. Okolnosti týkajúce sa finančných zdrojov z ktorých boli pôžičky poskytnuté boli naviac matkou žalovaného i svedkom X.Z.. H. riadne vysvetlené, pričom motivácia, či pohnútka, ktorá žalovaného viedla k získaniu pôžičiek, je z hľadiska samotného poskytnutia pôžičky celkom bez významu. Pre úplnosť možno v tejto súvislosti zdôrazniť, že žalobkyňa sa v spore sústredila na spochybnenie poskytnutia pôžičiek žalovanému, avšak v tomto smere neprodukovala žiadne relevantné dôkazy, ktoré by boli spôsobilé pravdivosť výpovedí svedkov, či obsah listinných dôkazov, spochybniť alebo vyvrátiť. Nedôvodné sú v tejto súvislosti tiež jej námietky, že žalovaný v spore nepredložil žiadny hmatateľný dôkaz o ich poskytnutí ani použití. Takýto dôkaz totiž ani poskytnutý byť nemohol, keď pôžičky boli odovzdané v hotovosti a odovzdanie peňažných prostriedkov v hotovosti X.. H. žalovanému je potvrdené aj jeho výpoveďou, z ktorej vyplýva tiež to, že z pôžičky má byť vyplatená pôžička poskytnutá žalovanému rodičmi, ktorej vrátenie matka potvrdila. Napokon, spôsob použitia prostriedkov získaných žalovaným z pôžičky od matky, resp. rodičov (na kúpu rodinného domu na C. B.. C. D., kúpu rodinného domu na ul. I. I. C. D. a na zhotovenie prístavby a stavebné práce na nehnuteľnosti v I. Ú.) bol ustálený zo svedeckej výpovede matky žalovaného, v spojení s listinnými dôkazmi, vrátane listín týkajúcich sa vykonaných stavebných prác na nehnuteľnostiach strán sporu, ktorých vykonanie bolo potvrdené aj znaleckými posudkami vypracovanými pre účely ustálenia hodnoty nehnuteľností. 9. Pokiaľ žalobkyňa v spore, i v podanom v odvolaní, spochybňuje hodnovernosť výpovede matky žalovaného i svedka X.. H., odvolací súd sa ani v tomto smere s jej námietkami nestotožnil. V nadväznosti na námietku žalobkyne v odvolaní, že ak by čestné prehlásenie matky žalovaného a jej výpoveď a tiež výpoveď kamaráta žalovaného mali byť bez ďalšieho dôkazom o existencii absurdne vysokej pôžičky poskytnutej v hotovosti, potom nebude na Slovensku vyporiadané žiadne BSM, nakoľko by v každom konaní stačilo, ak by rodinný príslušník, matka, otec, brat, prípadne kamarát poskytol čestné prehlásenie o existencii pôžičky poskytnutej v hotovosti, poukazuje odvolací súd na to, že spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe ich priateľského alebo rodinného či iného vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí relevantne spochybnili aj iné, objektívne zadokumentované, skutočnosti a dôkazy (ako sa v preskúmavanej veci snaží žalobkyňa) by v prípadoch, kedy je jedným z rozhodujúcich dôkazov práve výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, by viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno a zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej "prezumpcie nepravdivosti" svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania (porov. napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci III. ÚS 276/2014). Vychádzajúc z uvedeného potom možno konštatovať, že tvrdenia žalobkyne, ktorá popiera existenciu oboch pôžičiek poskytnutých žalovanému s odôvodnením, že tieto súd prvej inštancie považuje za preukázané len preto, že ich poskytnutie tvrdia veritelia, matka a kamarát žalovaného, nemôžu obstáť. Vykonanie žiadneho iného priameho dôkazu ohľadne poskytnutia pôžičiek pritom neprichádza do úvahy, a to za stavu, keď z ostatných vykonaných dôkazov neboli zistené žiadne také skutočnosti, ktoré by mohli (čo i len) nasvedčovať tomu, že matka žalovaného vo svojom čestnom vyhlásení, no najmä vo svojej svedeckej výpovedi, a taktiež X.. H. vo svojej výpovedi, o poskytnutí pôžičky žalovanému uvádzali nepravdu, prípadne, že by išlo iba o fingovanie pôžičiek; a nespôsobilé spochybniť, či vyvrátiť pravdivosť uvedeného, sú okolnosti zdôrazňované žalobkyňou, že v konaní nebolo preukázané, odkiaľ mali rodičia žalovaného k dispozícii takú sumu peňažných prostriedkov, a naviac, vzhľadom na ich finančnú situáciu a ich aktuálne majetkové pomery, pôžičku v čase jej poskytnutia ani nepotrebovali. 10. Napokon, pokiaľ žalobkyňa v spore i v podanom odvolaní opakovane poukazovala na to, že žalovaný tvrdenie o poskytnutí pôžičiek predniesol až po štyroch rokoch po začatí konania, poukazuje odvolací súd na to, že táto skutočnosť je z hľadiska preukázania poskytnutia pôžičiek bez významu, keď je významné iba to, či pôžičky boli poskytnuté, nie však to, kedy žalovaný v spore túto obranu uplatnil. Naviac, z obsahu spisu vyplýva, že v priebehu konania prebiehali medzi stranami rokovania o mimosúdnom vyriešení sporu, pričom žalobkyňa okruh vecí, ktoré žiada v tomto spore vyporiadať upresnila až na pojednávaní konanom dňa 16.11.2010 a žalovaný tvrdenie o poskytnutí pôžičiek predniesol na (najbližšom meritórnom) pojednávaní konanom dňa 17.06.2011. Predmetné námietky žalobkyne tak nie sú opodstatnené. 11. Na základe uvedeného možno zhrnúť, že odvolací súd považuje za správny skutkový záver súdu prvej inštancie, že matka, resp. rodičia žalovanému poskytli pôžičku v celkovej výške 10.000.000,- Sk, ktorú žalovaný použil na nadobudnutie a stavebné úpravy nehnuteľností a ktorú matke v roku 2002 splatil z pôžičky poskytnutej (výlučne) žalovanému X.. H. v rovnakej výške. I v tejto súvislosti súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že v spore neboli preukázané ani nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mohli viesť k záveru o nehodnovernosti výpovede svedka X.. H., a preto správne považoval i poskytnutie tejto pôžičky (výhradne) žalovanému za preukázané. Z týchto jeho skutkových zistení so zreteľom na ust. § 383 C.s.p. vychádzal odvolací súd aj v odvolacom konaní pri skúmaní vecnej správnosti napadnutého rozsudku, keď vzhľadom na správnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie neboli splnenie podmienky na opakovanie vykonaných dôkazov ani doplnenie dokazovania odvolacím súdom (§ 384 C.s.p.). 12. Pokiaľ žalobkyňa v nadväznosti na postup súdu prvej inštancie v súvislosti s ustálením skutkového stavu veci namieta, že napadnutý rozsudok je tzv. prekvapivým rozhodnutím, keď súd sa na pojednávaní v rámci vyslovenia predbežného právneho názoru vyjadril, že existenciu pôžičiek považuje za spornú, avšak bez toho, aby vykonal ďalšie dokazovanie, považoval naopak pôžičky za preukázané, odvolací súd uvádza, že tieto jej námietky sú z hľadiska vecnej správnosti napadnutého rozsudku bez významu. Hoci je pravdou, že za vhodnejší by bolo možné považovať taký postup súdu prvej inštancie, v rámci ktorého by pôvodne vyslovené predbežné skutkové závery korigoval ešte pred rozhodnutím v spore, takýto postup prvoinštančného súdu nemal žiadny vplyv na správnosť ustálenia skutkového stavu veci, a teda ani na rozhodnutie v spore. Pokiaľ aj opačné skutkové závery boli pre žalobkyňu prekvapivé, nepochybne mala v ďalšom priebehu konania možnosť sa k týmto vyjadriť a využiť v tomto smere všetky svoje procesné práva. Túto možnosť aj náležite využila, keď proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie, v ktorom obšírne predostrela svoju konkurenčnú argumentáciu; naviac prezentovanú už aj v konaní na súde prvej inštancie, na základe ktorej tvrdí, že pôžičky v konaní preukázané neboli. Opodstatnenosťou tejto jej argumentácie sa riadne zaoberal aj odvolací súd, hoci dospel k záveru, že je nie je dôvodná. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že postupom súdu prvej inštancie nedošlo k takému zásahu do práva žalobkyne na spravodlivý proces, ktorý by mohol byť dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. 13. Dôvodná je však argumentácia žalobkyne v podanom odvolaní, že nakoľko pôžička vo výške 10.000.000,- Sk rodičmi, i pôžička vo výške 339.000 eur X.. Ľ. H.V., boli poskytnuté výlučne žalovanému, a nie obom stranám sporu ako manželom, nepatria tieto do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva, ktorého vyporiadanie je predmetom tohto sporu. Žalobkyňa v tejto súvislosti správne poukázala na závery vyplývajúce z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (Rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 330/2006, Rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1387/2008); z ktorých vychádzal i odvolací súd; a dôvodne namieta, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď pôžičku poskytnutú žalovanému X.. Ľ. H. zahrnul ako pasívum do vyporiadaného majetku a prikázal ju žalovanému. 14. Hoci je nepochybné, že pôžičky od rodičov žalovaného a od X.. Ľ. H. boli poskytnuté výlučne žalovanému; a nie obom stranám tohto sporu; a teda žiadnu z uvedených pôžičiek nemožno v spore vyporiadať (prikázať ju niektorej zo strán), je nevyhnutné ich náležite zohľadniť. Ak sa totiž súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov stane vec, nadobudnutá z prostriedkov získaných zo záväzku (pôžičky) iba jedného z manželov, tento vnos zaviazaného manžela do spoločného majetku pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva zakladá jeho právo žiadať pri vyporiadaní, aby sa mu vrátilo to, čo takto vynaložil na spoločný majetok. V opačnom prípade by totiž vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva nerešpektovalo zásadu, že každý má nárok na vrátenie toho, čo z vlastného majetku vynaložil na spoločný majetok (teda i jeho nadobudnutie), vyplývajúcu z ust. § 150 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že takýto nárok vzniká iba v prípade, ak vec, takto získaná do bezpodielového spoluvlastníctva, je predmetom (súčasťou) vyporiadania, teda iba ak v čase zániku bezpodielového spoluvlastníctva bola stále jeho súčasťou (nebola scudzená, zničená, či spotrebovaná). Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že vyššie uvedené závery sú v súlade so závermi ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov (porov. napr. rozsudky Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.5.2006, sp. zn. 22 Cdo 2335/2005, a zo dňa 7.1.2008, sp. zn. 22 Cdo 3596/2006), ktoré považuje za správne, keď náležite rešpektujú účel a zmysel ust. § 150 Občianskeho zákonníka. 15. Vychádzajúc z uvedeného dospel potom odvolací súd k záveru, že pokiaľ ide o pôžičky poskytnuté žalovanému jeho rodičmi a X.. H.V., ktoré je nevyhnutné zohľadniť v ich vzájomnej nadväznosti, súvislosti a spojitosti (keď z prostriedkov získaných pôžičkou od X.. H. bola iba vyplatená pôžička od matky, resp. rodičov), je potrebné tieto zohľadniť v prospech žalovaného. V tomto smere je potrebné poukázať na to, že pôžička od rodičov v sume 10.000.000,- Sk bola žalovanému poskytnutá v roku 1995 vo výške 3.000.000,- Sk na kúpu rodinného domu na C. B.. C. D., v roku 1996 vo výške 4.000.000,- Sk na zakúpenie rodinného domu na ul. I. I. C. D. a v roku 1998 vo výške 3.000.000,- Sk na zhotovenie prístavby a stavebné práce na nehnuteľnosti v I. Ú.. V čase zániku bezpodielového spoluvlastníctva sporových strán však už nebol (z pôžičky získaný) rodinný dom na C.B. B.. C. D. súčasťou BSM, a teda nie je ani predmetom vyporiadania v tomto spore. Preto nie je možné započítať z pôžičiek v prospech žalobcu celú požičanú sumu, avšak iba časť vo výške 7.000.000,- Sk, t.j. 232.357 eur, ktorá zodpovedá peňažným prostriedkom poskytnutým rodičmi žalovanému na zakúpenie a prístavbu tých nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto sporu, nie však už zvyšnú časť, ktorá zodpovedá prostriedkom vynaloženým na zakúpenie rodinného domu na C. B.. C. D., ktorý sporové strany za trvania manželstva darovali dcére O.. Odvolací súd preto dospel k záveru, že hoci pôžičku poskytnutú žalovanému X.. H. nemožno v konaní vyporiadať ako dlh patriaci do zaniknutého BSM, je nevyhnutné ju v rozsahu zodpovedajúcom hodnote majetku nadobudnutého z pôžičky patriaceho do BSM v čase jeho zániku, zohľadniť ako nárok žalovaného na vrátenie danej sumy. Vzhľadom na vyššie uvedené, so zreteľom na to, že pri vyporiadaní možno z prostriedkov vynaložených z výlučných zdrojov na spoločný majetok zohľadniť iba tú časť, ktorá je predmetom vyporiadania, dospel odvolací súd k záveru, že pokiaľ ide o náhradu za vyrovnanie podielov na vyporiadavanom majetku strán sporu, platnej hmotnoprávnej úprave zodpovedá len také rozhodnutie, ktoré bude vo vzťahu k žalovanému reflektovať iba tie peňažné prostriedky, ktoré boli vynaložené na nadobudnutie rodinného domu na ul. I. I. C. D. a prístavby a stavebné úpravy nehnuteľností v I. Ú.. Po zohľadnení uvedenej sumy je potom potrebné pri rovnosti podielov oboch strán na vyporiadavanom majetku, vychádzať z toho, že vzhľadom na hodnotu jednotlivých súčastí vyporiadaného majetku skutkovo ustálenú súdom prvej inštancie a spôsob vyporiadania, po zohľadnení (časti) pôžičky žalovaného, podiel na majetku vo finančnom vyjadrení v prípade žalobkyne predstavuje 408.567,44 eura (hodnota prikázaných nehnuteľností 296.000 eur + prikázaný zostatok na účte v D. O. C. W.) a v prípade žalovaného 396.142,57 eura (hodnota prikázaných nehnuteľností 628.500 eur - 232.357,43 eura), dôsledkom čoho je, že žalobkyni by mala byť uložená peňažná povinnosť na vyrovnanie podielov na vyporiadanom majetku žalovanému. 16. Odvolací súd však dospel k záveru, že v preskúmavanej veci na priznanie peňažnej náhrady žalovanému na vyrovnanie podielov na vyporiadanom majetku odvolacím súdom nie sú splnené podmienky. Takémuto rozhodnutiu odvolacieho súdu totiž bráni zákaz reformationis in peius (zákaz zmeny k horšiemu), ktorý sa uplatňuje v civilnom sporom konaní v zmysle článku 16 ods. 3 C.s.p., ktorý spočíva v tom, že odvolací súd je rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým bolo určitým spôsobom založené procesné postavenie sporových strán, viazaný, a preto toto rozhodnutie nemôže zmeniť v neprospech strany, ktorá odvolanie podala, a v prospech strany, ktorá odvolanie nepodala. Tento zákaz je v širšom zmysle uplatnením dispozičnej zásady, na základe ktorej sporová strana určuje rozsah svojho záujmu o súdnu ochranu, pričom tento rozsah je súdom zásadne neprekročiteľný a platí i pre konanie na odvolacom súde (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18.03.2010, sp. zn. 4Cdo/41/2010). Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné doplniť, že uvedený zákaz sa uplatní aj v prípade, ak vzhľadom na predmet sporu odvolací súd nie je viazaný rozsahom odvolania v zmysle § 379 písm. c/ C.s.p. Uvedené má v preskúmavanej veci za následok, že nakoľko žalovaný proti rozhodnutiu prvoinštančného súdu, ktorým mu nebola priznaná žiadna finančná náhrada na vyrovnanie podielov, odvolanie nepodal (keď odvolanie podala iba žalobkyňa, ktorá (alternatívne) žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a priznať jej na vyrovnanie podielov na vyporiadavanom majetku peňažnú sumu vo výške 109.966,28 eura), odvolací súd by zmenou napadnutého rozsudku tak, že by žalobkyni titulom vyrovnania podielov uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 12.424,87 eura, neprípustne porušil zákaz zmeny k horšiemu (reformationis in peius) a závažným spôsobom by zasiahol do procesných práv žalobkyne. 17. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 388 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. 18. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p. a vzhľadom na čiastočný úspech strán rozhodol tak, že právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania žiadnej zo strán nepriznal. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).