Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/80/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108234081 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1108234081.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: VOLKSWAGEN Finančné služby Slovensko s.r.o., Vajnorská 98, 831 04 Bratislava, IČO: 31 341 438, zast. NITSCHNEIDER & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o., Cintorínska 3/A, 811 08 Bratislava, IČO: 35 874 465, proti žalovanému v I. rade: K. F., T. D. L. X, XXXX E., W. W., zast. SVITOK a spol., s r.o., Tomášikova 23/C, 821 01 Bratislava, IČO: 36 863 980 a žalovanému v II. rade: K. F., T. D. D. X, XXX XX D., o zaplatenie 23.765,18 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v I. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 30Cb/116/2008-93 zo dňa 21.09.2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 30Cb/116/2008-93 zo dňa 21.09.2015 zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanému v I. a II. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 23.765,18 eur s denným úrokom z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej sumy odo dňa 01.07.2007 do zaplatenia, a druhým výrokom ich zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy konania o výške 1.425,50 eur za zaplatený súdny poplatok za návrh a trovy konania vo výške 1.468,98 eur. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa domáhal voči žalovaným zaplatenia sumy 23.765,18 eur s príslušenstvom. Konajúci súd vykonal dokazovanie a ustálil, že žalobca je obchodnou spoločnosťou zaoberajúcou sa financovaním motorových vozidiel. Žalobca a žalovaný v I. rade uzatvorili dňa 14.09.2006 zmluvu o AutoKredite, ktorou založili vzájomný právny vzťah. Súčasťou zmluvy boli jej zmluvné podmienky. Na základe povinnosti vzniknutej z predmetného záväzkovo-právneho vzťahu poskytol žalobca žalovanému v I. rade účelový úver vo výške 23.899,62 eur s dobou splatnosti 36 mesiacov a výškou ročnej percentuálnej miery nákladov 21,11 % za účelom financovania časti obstarávacej ceny motorového vozidla značky P., Ú. E.. Povinnosťou žalovaného v I. rade z predmetného záväzkovo-právneho vzťahu bolo uhrádzať pravidelné mesačné splátky vo výške 25.563,- Sk, v prepočte 848,54 eur. Dňa 14.09.2006 žalovaný v II. rade prevzal záväzok ručenia, za všetky záväzky, ktoré vyplývajú žalovanému v I. rade z leasingovej zmluvy. Nakoľko sa žalovaný v I. rade dostal do omeškania, zaslal žalobca žalovanému dňa 24.11.2006 oznámenie o predčasnej splatnosti úveru a vyzval ho k úhrade ním špecifikovanej sumy. Právnym dôsledkom predčasného ukončenia zmluvy a predčasnej splatnosti úveru vznikla žalovanému v I. rade povinnosť uhradiť žalobcovi sumu podrobne vyčíslenú vo finančnom vyrovnaní, ktoré žalobca zaslal žalovanému dňa 15.06.2007. Keďže žalovaný v I. rade neplnil svoje záväzky, žalobca zaslal dňa 20.06.2008 žalovanému v II. rade výzvu na úhradu pohľadávky a vyzval ho k uhradeniu pohľadávky žalobcu. 2. Konajúci súd poukázal na ust. § 497, 499, 501, 502, 504 a 506 Obchodného zákonníka a dospel k záveru, že návrh je v celom rozsahu dôvodný, nakoľko žalobca preukázal právny základ ním uplatneného nároku, a preto mu súd priznal nárok pozostávajúci z dlžnej čiastky splatnej ku dňu stanovenia úveru splatným (dlh žalovaného na splátkach), kde právny nárok je dôvodný na základe ustanovenia článku VI. ods. 1 VZP, nesplatenej časti istiny, kde právny nárok je dôvodný na základe článku VII. ods. 5 VZP ( zmluvné dojednanie zmluvných strán) a náklady spojené so zaistením vozidla a realizáciou predaja, kde právny nárok je daný na základe článku VII. ods. 5 VZP ( náklady spojené s odobratím vozidla) v celkovej výške 23.765,18 eur. Súd priznal žalobcovi aj úroky z omeškania, nakoľko žalovaní v I. a II. rade sa dostali do omeškania s plnením peňažného záväzku žalobcovi, a to v ním uplatnenej výške - 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 veta prvá OSP, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V konaní bol plne úspešný žalobca, a preto mu súd priznal trovy konania. 3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v I. rade. Poukázal na to, že na vzťah žalobcu a žalovaného v I. rade sa aplikoval zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko žalovaný v I. rade má postavenie spotrebiteľa. Mal za to, že žalobca nemal nárok na úroky po dátume predčasnej splatnosti úveru a tiež v prípade omeškania mal právo len na úrok z omeškania podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Ďalej namietol, že mu nebola nikdy doručená žaloba a prílohy a o existencii konania sa dozvedel až z predvolania na pojednávanie. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/43/2006 z 25.05.2006. Zdôraznil, že nemal možnosť sa riadne oboznámiť s obsahom žaloby, čím došlo k porušeniu rovnosti účastníkov. Tiež namietol formuláciu výrokov rozsudku, nakoľko žalovaný v II. rade mal prevziať záväzok ručenia za všetky záväzky žalovaného v I. rade voči žalobcovi, čo napadnutý rozsudok nezohľadňuje. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. Žalobca sa k odvolaniu nevyjadril. 5. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a s dôvodmi odvolania žalovaného v I. rade odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu je potrebné vyhovieť. 6. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa v petite žaloby domáhal, aby súd uložil žalovaným povinnosť uhradiť žalobcovi požadovanú sumu istiny s príslušenstvom spoločne a nerozdielne. Z obsahu žaloby a pripojených dokladov je zrejmé, že žalobca so žalovaným v I. rade uzavrel zmluvu o úvere, pričom žalovaný v II. rade písomne prevzal záväzok ručenia za všetky záväzky žalovaného v I. rade. Medzi žalovanými teda nevznikol solidárny záväzok, ale vzťah žalovaného v II. rade k žalovanému v I. rade je charakterizovaný zásadou akcesority a subsidiarity. Z akcesority ručenia vyplýva, že záväzok ručiteľa je existenčne závislý od hlavného záväzku: ak zanikne pohľadávka, ktorej splnenie ručiteľ zabezpečuje, zanikne tiež ručiteľský záväzok, a to práve ako prejav uvedenej akcesority. Subsidiarita ručiteľského záväzku znamená, že ručiteľ nie je zaviazaný vedľa hlavného dlžníka ako spoločný dlžník, ale je povinný uspokojiť pohľadávku veriteľa až vtedy, ak ju neuspokojí dlžník. Keďže nejde o záväzok solidárneho charakteru, nie je potom možné výrokom rozsudku vysloviť povinnosť žalovaných (dlžníka a ručiteľa) zaplatiť veriteľovi dlh spoločne a nerozdielne. 7. Ručiteľský záväzok sa vzťahuje na plnenie v rovnakom rozsahu, v akom je zaviazaný dlžník, pokiaľ ručiteľ neobmedzil svoje ručenie v písomnom vyhlásení len na časť záväzku dlžníka. Pokiaľ je záväzok zabezpečený ručením, súd musí vo výroku rozsudku vyjadriť zvláštnu povahu právneho vzťahu medzi veriteľom, dlžníkom a ručiteľom, keďže každý zo žalovaných (dlžník a aj ručiteľ) má v konaní postavenie samostatného spoločníka, aj keď dlžník a ručiteľ sú povinní plniť veriteľovi to isté plnenie, avšak každý z nich je povinný plniť z iného právneho dôvodu, čomu musí zodpovedať aj výrok rozsudku súdu, v ktorom musí byť vyjadrená povinnosť splniť dlh veriteľovi takým spôsobom, aby to zodpovedalo vzťahu dlžníka a ručiteľa, ako aj vzťahu týchto dvoch zaviazaných účastníkov konania voči veriteľovi. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v posudzovanej veci žalobným petitom žiadal žalobca zaviazať žalovaných na plnenie spoločne a nerozdielne, čo nezodpovedá charakteru vzťahu dlžníka a ručiteľa a navyše okresný súd sa s touto skutočnosťou vôbec nevysporiadal, keď nakoniec v rozsudku nevyjadril ich vzájomný vzťah žiadnym spôsobom. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaných na zaplatenie 23.765,18 eur s úrokom z omeškania, pričom z takto formulovaného výroku vyplýva, že žalobca by mal možnosť uspokojiť sa duplicitne, keď celé plnenie by mohol žiadať od každého žalovaného bez ohľadu na to, či jeden z nich už plnil. Odvolací súd má za to, že za daných skutkových okolností nemohol okresný súd vysloviť takýto výrok rozhodnutia, nakoľko tým vzniká duplicitná povinnosť plniť žalobcovi. Výrok, musí byť definovaný tak, aby žalobca nemohol byť uspokojený dvakrát tým istým plnením, čo však navrhnutý rozsudok nezohľadňuje. 8. Treba však podotknúť aj to, že ani navrhovaný petit nebol formulovaný správne, nakoľko, ako bolo už vyššie uvedené, v posudzovanej veci nejde o solidárny záväzok. V danom prípade právna povinnosť žalovaného v II. rade, vyplývajúca z hmotnoprávneho vzťahu, je akcesorická a v zmysle § 311 ods. 1 Obchodného zákonníka svojím rozsahom a trvaním je prepojená s povinnosťou dlžníka. Uvedená skutočnosť však podľa odvolacieho súdu nebráni tomu, aby súd vo výroku túto formuláciu neprevzal a upravil ho v zmysle toho, čo vyplýva z hmotného práva. 9. V prípade uplatnenia práva voči dlžníkovi a jeho ručiteľovi je potrebné, aby bola akcesorita a subsidiarita ručiteľského záväzku z hľadiska jeho trvania za účelom vymáhania, plnenia vo výroku vyjadrená tak, že plnením jedného v rozsahu plnenia zaniká povinnosť iného, aj keď žalobca žaluje o zaplatenie spoločne a nerozdielne a nevyjadril prepojenosť povinnosti žalovaného v II. rade so žalovaným v I. rade. Nejedná sa o nevykonateľný petit, spôsobujúci vadu žaloby, ktorú by bolo v konaní potrebné odstraňovať. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že premietnutie akcesority a subsidiarity ručiteľského záväzku do výroku rozhodnutia súdom, je možné považovať len za určitú podmienku priznania uplatňovaného práva, ktorá svojou podstatou predstavuje obmedzenie nároku žalobcu v rozsahu ním uplatneného petitu. Teda je vlastne nevyhovením žaloby v celom jej rozsahu, a to z hľadiska trvania priznaného práva. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Obdo/38/2007 zo dňa 24.07.2008, kde najvyšší súd v zmysle uvedeného názoru skonštatoval, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, keď konštatoval neopodstatnenosť žaloby z dôvodu riadne neuplatneného petitu, v ktorom žalobca nevyjadril vzťah akcesority a subsidiarity dlžníka a ručiteľa. 10. Odvolací súd dáva do pozornosti aj rozhodnutie R 2/1975: "Občiansky zákonník obsahuje pri ručiteľskom záväzku osobitnú úpravu, ktorá určuje vzájomné vzťahy dlžníka a ručiteľa voči veriteľovi odchylne od zásady oddeliteľnosti záväzku. Z hľadiska plnenia záväzku dlžníka alebo ručiteľa voči veriteľovi dochádza však k rovnakej situácii, ktorá vzniká pri plnení záväzku niektorého zo solidárnych dlžníkov voči veriteľovi. Veriteľ nemôže dostať to isté plnenie dvakrát, od dlžníka i od ručiteľa. Vo výroku rozsudku, ktorý ukladá povinnosť dlžníkovi i ručiteľovi zaplatiť žalovanú pohľadávku tomu istému veriteľovi, u každého z nich však zo samostatného právneho dôvodu, treba jasne vyjadriť okrem iného aj povahu záväzku, najmä z hľadiska toho, či sú dlžník a ručiteľ povinní plniť každý celú pohľadávku a či splnením pohľadávky jedným z nich zanikne povinnosť druhého. Vo výroku rozsudku musí byť preto povinnosť splniť dlh vyjadrená takým spôsobom, aby to plne zodpovedalo vzťahu dlžníka a ručiteľa, ako aj vzťahu týchto dvoch zaviazaných voči veriteľovi. Nemôže byť napr. stanovená povinnosť ručiteľa podmienená tým, že dlžník v súdom určenej lehote nesplnil povinnosť. Rozhodnutie súdu totiž nemožno viazať na podmienku, okrem prípadov, že to zákon výslovne dovoľuje. S povahou ručenia sa ďalej nezrovnáva, aby povinnosť dlžníka a povinnosť ručiteľa boli vo výroku rozsudku vyslovené bez určenia vzájomného vzťahu, tak ako keby išlo o oddelené záväzky. Takýto výrok by viedol k záveru, že ručiteľ aj dlžník zodpovedajú veriteľovi taktiež v delených sumách, ako je to vo vzťahu medzi viacerými dlžníkmi. Úprave ručenia v Občianskom zákonníku nezodpovedá ani taký výrok rozsudku, ktorý vyslovuje záväzok dlžníka a ručiteľa ako spoločný a nerozdielny. So zreteľom na uvedené dôvody a najmä so zreteľom na to, aby veriteľ nemohol byť uspokojený dvakrát tým istým plnením, hoci jedného na základe plnenia z dlžoby a druhého na základe plnenia z ručiteľského vzťahu, musí súd v záujme určitosti výroku rozsudku vyjadriť povinnosť obidvoch žalovaných (dlžníka a ručiteľa) zaplatiť veriteľovi tú istú sumu s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky plnenia povinnosť druhého žalovaného. Vzhľadom na osobitú povahu ručenia a na povahu právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom a veriteľom a ručiteľom treba pokladať za vecne správny výrok rozsudku o žalobe veriteľa proti dlžníkovi a ručiteľovi v znení: „žalovaní sú povinní zaplatiť žalobcovi“ istinu s príslušenstvom v stanovenej lehote, s tým, že „plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného“. Takýto výrok rozsudku bráni tomu, aby veriteľ mohol dosiahnuť to isté plnenie dvakrát. Zároveň odstraňuje pochybnosti, ktoré by inak mohli nastať pri výkone rozhodnutia, lebo takto už v základnom konaní o veci samej sa riešia hmotnoprávne otázky základu nároku. Pri uvedenej formulácii nezakladá súdne rozhodnutie v rozpore s hmotnoprávnym základom veci dva samostatné výroky o povinnosti dlžníka a ručiteľa zaplatiť veriteľovi rovnakú sumu s príslušenstvom." 11. Ďalej sa odvolací súd zaoberal námietkou odvolateľa ohľadom doručovania žaloby a jej príloh. Zo spisu vyplýva, že súd doručoval žalovanému v I. rade žalobu spolu s jej prílohami na adresu N. X, D., z ktorej sa zásielka vrátila po opakovanom pokuse o doručenie ako neprevzatá v odbernej lehote. 12. Podľa § 47 ods. 2 O.s.p. účinného v čase doručovania predmetných písomností, ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku počas jej uloženia nevyzdvihne, považuje sa deň, keď bola zásielka vrátená súdu, za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel. 13. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutie č.k. 5Cdo 179/2010 zo dňa 7.9.2010, 5Cdo 133/2009 zo dňa 15.12.2009, 4Cdo/146/2009) pokiaľ doručenka neobsahuje údaj, že sa adresát v mieste doručenia zdržoval, nie je osvedčené, či táto podmienka náhradného doručenia je splnená. V takomto prípade je povinnosťou súdu vykonať šetrenie na zistenie jej splnenia, pričom nie je povinnosťou účastníka, ktorému bolo doručované poštou, navrhnúť dôkazy na preukázanie svojho prípadného tvrdenia, že sa v čase doručovania v mieste doručenia nezdržoval z dôvodu, že účastník konania nemá povinnosť preukazovať opak toho, čo nie je osvedčené. Preto záver súdu o účinnom náhradnom doručení bude možný len vtedy, ak bude zistené, že adresát sa v mieste doručenia v čase doručovania zdržoval. 14. Miesto, deň a spôsob doručenia zásielky sa preukazuje doručenkou, ktorú pošta vracia späť odosielajúcemu súdu. Príslušnou poštou vystavená doručenka zachytávajúca postup pri doručení, vrátane údajov vyžadovaných ustanovením § 47 ods. 2 O.s.p., osvedčuje pravdivosť toho, čo je v nej uvedené, ak nie je preukázaný opak. Doručenka vrátená súdu osvedčuje súdu vykonanie doručenia a čas doručenia, kým nie je preukázaný opak (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júla 1992 sp. zn. 1 Cdo 37/92). Tento dôsledok však môže nastať len vo vzťahu k tomu, čo je na doručenke uvedené. Pokiaľ doručenka neobsahuje údaj, že sa adresát v mieste doručenia zdržoval, nie je osvedčené, či táto podmienka náhradného doručenia je splnená. V takomto prípade je povinnosťou súdu vykonať šetrenie na zistenie jej splnenia, tak ako je uvedené v bode 13. rozsudku. 15. Zákonná konštrukcia umožňujúca náhradné doručenie vychádzala z toho, že adresát sa v čase doručenia (v určitý konkrétny deň) fakticky zdržiava v mieste doručenia a má z tohto dôvodu možnosť si doručovanú zásielku bezprostredne po náhradnom doručení prevziať alebo vyzdvihnúť. Gramatický výklad slov „hoci sa v mieste doručenia zdržuje“ nemôže byť iný len ten, že zákon vyžaduje a predpokladá, že adresát sa v dobe doručovania v mieste doručenia skutočne zdržuje a že len nebol zastihnutý tam, kde má doručovateľ písomnosť doručiť. Zdržovanie sa v mieste doručenia v podstate teda znamená, že sa adresát každodenne vracia do svojho bytu, čo by bolo vylúčené, ak by bol v čase doručovania v nemocnici, na dovolenke, keby sa vracal do svojho bytu len na soboty a nedele, pretože sa inak zdržuje na inom mieste a pod.. Obsah slov „hoci sa v mieste doručenia zdržuje“ je teda vecou konkrétneho prípadu. 16. Z údajov na doručenke však nemožno vyvodiť záver o tom, že nastala právna fikcia doručenia v zmysle § 47 ods. 2 O.s.p., nakoľko doručenka neobsahuje údaj o tom, že adresát sa v mieste doručenia zdržoval ako jednu z podmienok náhradného doručenia. Ani z obsahu spisu nevyplýva, že by súd vykonal šetrenie za účelom zistenia tejto skutočnosti. 17. Ďalej odvolací súd poukazuje na charakter záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v I. rade. Zo Zmluvy o AutoKredite č. XXXXXX zo dňa 14.09.2006 vyplýva, že túto uzavrel žalovaný v I. rade v postavení spotrebiteľa, nakoľko zo žiadnych okolností nevyplýva, že by pri uzavieraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. V zmluve je žalovaný v I. rade označený menom, priezviskom, trvalým pobytom a rodným číslom. Žalobca netvrdil a ani nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by vyvrátili záver, že žalovaný vystupoval v danom vzťahu v pozícii spotrebiteľa. Na predmetnú zmluvu je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva, nakoľko na spotrebiteľské vzťahy sa vždy použijú normy spotrebiteľského práva (aj normy európskeho práva) a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzatvorená, resp. či došlo k voľbe práva alebo ide o absolútny obchod podľa Obchodného zákonníka (zmluva o úvere). 18. Vzhľadom na uvedené odvolací súd akceptoval námietku odvolateľa, že úroky z omeškania mohol súd priznať najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva. Odvolací súd poukazuje na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva. Hoci v čase, od ktorého žalobca žiada priznať úrok z omeškania, toto ustanovenie nebolo v účinnosti, treba poukázať aj na znenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, pričom dohodnutý úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne z dlžnej sumy je v rozpore s výškou úroku z omeškania ustanoveného nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z.. 19. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní doručiť žalovanému v I. rade žalobu spolu s jej prílohami, aby mal možnosť sa k nej vyjadriť, pričom pri doručovaní bude postupovať už podľa ustanovení CSP a následne opätovne posúdi dôvodnosť nároku žalobcu s prihliadnutím na povahu právneho vzťahu ako spotrebiteľského (ak sa nepreukáže opak) a ak opätovne dospeje k záveru o dôvodnosti žalobcu, vo výroku jasne vyjadrí vzťah medzi dlžníkom a ručiteľom tak, ako bolo odvolacím súdom naznačené vyššie. 20. O náhrade trov konania rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP súd prvej inštancie v novom rozhodnutí. 21. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).