Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/66/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109216267 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr Janka Richterová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1109216267.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Richterovej a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci žalobcu: K. K., J.. XX.XX.XXXX, G. I. L., M.. E. Č.. XX, zastúpeného Mgr. Martinou Meszáros Bariakovou, advokátkou so sídlom vo Zvolene, Bystrický rad č. 77, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné nám č. 13, o náhradu škody, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 8. júna 2017 č. k. 25C/133/09-311, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e . Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie podľa zák. č. 58/1969 Zb. v spojení s čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor) zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 9.000 € a vo výške 31.440 € škodu na zdraví za sťaženie spoločenského uplatnenia. Vo zvyšku (rozdiel medzi uplatnenou a priznanou nemajetkovou ujmou vo výške 36.000 €, náhrada trov trestného konania vo výške 1029,07 a vo výške 2190,80 € náhrada straty na zárobku) žalobu zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 65 %. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy pre pozbavenie osobnej slobody (väzba) od 30.10.1997 do 21.10.1998 v priebehu trestného stíhania, ktoré skončilo oslobodením žalobcu spod obžaloby z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa dopustil skutku, ktorý mu bol kladený za vinu. Uviedol, že každé obmedzenie osobnej slobody predstavuje závažný zásah do súkromného a osobného života jednotlivca, ktoré sa dotýka jeho cti a povesti, preto preukazovanie existencie nemajetkovej ujmy nepovažoval za podstatnú otázku. S poukazom na judikatúru ESĽP, českých i slovenských súdov náhradu nemajetkovej ujmy priznal v rozsahu 25 € za deň väzby. 3. Pri rozhodovaní o náhrade za sťaženia spoločenského uplatnenia podľa zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia vychádzal zo žalobcom predloženého odborného posudku znalca (odbor psychiatria), z ktorého vyplynulo, že poškodenie zdravia je v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním a uväznením žalobcu. Pokiaľ žalovaný namietal objektivitu posudku, súd prvej inštancie uviedol, že znalec prirodzene vychádzal z podkladov a tvrdení vyšetrovanej osoby a na základe svojich odborných vedomostí a znalostí bol schopný posúdiť, aké skutočnosti boli spôsobilé vyvolať zmeny na duševnom a telesnom zdraví vyšetrovaného. Za nevýznamné považoval časové hľadisko medzi väzbou a liečbou žalobcu (predovšetkým v psychickej rovine), ktorú žalobca začal riešiť až na základe výsledku trestného konania. 4. Proti tomuto rozsudku, v jeho vyhovujúcej časti a proti výroku o trovách konania, podal včas odvolanie žalovaný z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci. Zastával názor, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom vzniku nemajetkovej ujmy, keďže bolo jeho povinnosťou preukázať konkrétny negatívny prejav v jeho osobnostnej sfére. Namietal tiež výšku nemajetkovej ujmy v rozsahu 9.000 €, majúc za to, že takto priznaná nie je v súlade s judikatúrou súdov ani s hmotnoprávnymi predpismi, predovšetkým so zák. č. 215/2006 Z. z., podľa ktorého by náhrada nemajetkovej ujmy dosahovala podstatne nižšiu sumu. Domnieval sa, že súd porušil zásadu rovnosti účastníkov konania, keď pri uplatnenej pluralite titulov pri náhrade škody na zdraví (pobyt vo väzbe, nesprávny úradný postup pri policajtov pri zadržaní žalobcu, neadekvátna starostlivosť počas väzby) súd za základnú príčinu trvalých zmien na zdraví žalobcu považoval nezákonnú väzbu. Mal za to, že žalobca predloženým znaleckým posudkom nepreukázal jednoznačnú príčinnú súvislosť psychického ochorenia žalobcu s jeho väzobným stíhaním, keď predovšetkým prvýkrát bol psychiatricky vyšetrovaný až 12 rokov po prepustení z väzby. Vyčítal súdu, že akceptoval žalobcom predložený posudok, hoci v zmysle vyhl. č. 32/65 Zb. sťaženie spoločenského uplatnenia sa preukazuje posudkom ošetrujúceho lekára, a nie znalca a súd tiež pochybil, ak rozsah sťaženia spoločenského uplatnenia ustálil podľa zák. č. 437/04 Z.z. namiesto vyhl. č. 32/65 Zb. 5. Napokon nesúhlasil ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie o trovách konania, poukazujúc na to, že žalobca nebol úspešný v rozsahu 65 %. Navrhol žiadnej zo strán nepriznať náhradu trov konania. Z týchto dôvodov žiadal v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. 6. Žalobca navrhol rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že dôvody preukazujúce vznik nemajetkovej ujmy už v žalobe konkrétne označil. Zdôraznil dôkaznú núdzu vo vzťahu k preukazovaniu skutočnosti, že po prepustení z väzby si nevedel nájsť prácu, musel za prácou vycestovať do zahraničia, obdobne preukazovať následky, ktoré väzba vyvolala vo vzťahu k jeho maloletému synovi, ktorý by ako svedok mohol vypovedať len k ujme, ktorú pociťoval on. Poukázal na judikatúru súdov v tom smere, že trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život stíhaného a teda už samotné trestné stíhanie je spôsobilé vyvolať nemajetkovú ujmu (napr. ÚS ČR sp. zn. IV ÚS 428/05, R 13/09). Primeranosť náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu 25 € za jeden deň väzby vyplýva podľa žalobcu tiež z rozhodnutia, na ktoré poukazoval žalovaný, vo veci Winkler proti SR, kde ESĽP priznal nemajetkovú ujmu vo výške 8.000 € za 6 mesiacov nezákonnej väzby. Zákon o odškodňovaní poškodených z násilných trestných činov má podľa záverov súdov slúžiť len ako jedno z „vodítok“ pri stanovovaní výšky takejto náhrady. K dôvodom vzniku škody na zdraví uviedol všetky skutkové okolnosti. Žalovaný preto mohol zaujať stanovisko k tomuto nároku bez ohľadu na to, či išlo o nárok z dôvodu nesprávneho postupu lekára počas väzby, resp. z dôvodu samotnej väzby. Zastával tiež názor, že súd správne vychádzal z posudku znalca, ktorý súdu predložil a správne ustálil rozsah nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 437/04 Z. z., pretože námietky voči znaleckému posudku boli len všeobecného charakteru, žalovaný kontrolné znalecké dokazovanie nenavrhoval. Nie je rozhodujúce, kedy došlo k udalosti, ktorá je príčinou vzniku škody, ale kedy došlo k vzniku nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Tento nárok mohol vzniknúť až po tom, ako zdravotný stav žalobcu bol ustálený. 7. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu a z dôvodov v ňom vymedzených (§ 379 a 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že nie je opodstatnené. 8. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaný bol trestne stíhaný pre spáchanie trestného činu vydierania, trestné stíhanie trvalo odo dňa 31.10.1997 do oslobodenia žalobcu spod obžaloby z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa dopustil skutku, ktorý mu bol kladený za vinu (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.1.2009 sp. zn. 2To 342/08). V priebehu trestného stíhania bol žalobca vo väzbe odo dňa 30.10.1997 do 25.10.1998. V čase vzatia do väzby mal žalobca 25 rokov, krátko predtým vstúpil do manželstva s manželkou Z., s ktorou vytvoril samostatnú domácnosť, syn O. nemal ani dva roky. Po prepustení z väzby mal problémy nájsť si prácu, istý čas pracoval v cudzine. Po skončení trestného stíhania žalobca vyhľadal pomoc psychiatra. Predložil posudok o sťažení spoločenského uplatnenia, v zmysle ktorého zdravotné ťažkosti (posttraumatická stresová porucha s následkom trvalej povahovej zmeny, sociálnej izolácie, popudlivého reagovania na indiferentné podnety okolia, spôsobili významné oslabenie sociálneho a profesionálneho fungovania žalobcu), sú v príčinnej súvislosti s nezákonným stíhaním žalobcu justičnými orgánmi v rokoch 1997 a 1998. Znalec z odvetvia psychiatrie MUDr. Kvetoslav Moravčík ustálil sťaženie spoločenského uplatnenia na 2000 bodov (zvýšenie na dvojnásobok). Žalobca sa stal plne invalidným od roku 2011 (75 %-tný pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť pre ťažkú chronifikovanú posttraumatickú stresovú poruchu, ktorá vyvrcholila v trvalú zmenu osobnosti, lekárska správa z č.l. 271). 9. Za tohto stavu súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým a na ne nadväzujúcim právnym záverom o opodstatnenosti žaloby v časti nemajetkovej ujmy podľa čl. V Dohovoru, keď vzhľadom na oslobodenie žalobcu spod obžaloby je potrebné väzbu podľa § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom považovať za nezákonnú. Neobstojí námietka žalovaného o neunesení dôkazného bremena žalobcom. Za stavu, keď väzba trvala takmer 1 rok u muža vo veku 25 rokov, zamestnaného, ktorý v krátkom období pred vzatím do väzby uzatvoril manželstvo a stal sa otcom, nepochybne spôsobila významný zásah do jeho osobnostných práv, či už na dobré meno a česť, ale i na rodinný život. Bez potreby ďalšieho preukazovania celkom logicky vzatie do väzby v takejto etape života žalobcu muselo mať negatívny dopad nielen na možnosti žalobcu neskôr sa zamestnať sa ale i na jeho manželský vzťah a na vzťah k dieťaťu. 10. Súd prvej inštancie dospel tiež k správnemu záveru o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu 25 € za jeden deň väzby, keď správne prihliadol na existujúcu judikatúru súdov, vrátane rozhodnutia ESĽP vo veci Winkler c/a SR, na ktoré poukazoval žalovaný. V početných súdnych rozhodnutiach súdy nemajetkovú ujmu za jeden deň väzby v takomto rozsahu považovali za primeranú; a to bez ohľadu na výšku odškodňovania obetí trestných činov podľa zák. č. 215/06 Z. z. Uvedený predpis nemožno aplikovať vo veci bezvýhradne, ide len o jeden z návodov pri ustaľovaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy priznávanej v prípade, keď zodpovednosť štátu prichádza do úvahy podľa zák. č. 58/1969 Zb. (absencia kritérií pre rozsah). Nemožno pritom opomenúť, že v novom zák. č. 514/2003 Z. z. boli zákonodarcom nastavené kritériá pre žalobcu výhodnejšie. 11. Súd prvej inštancie nepochybil ani pri priznaní náhrady škody na zdraví (§ 20 zákona, § 444 OZ). 12. Nárok na škodu na zdraví v súvislosti s nezákonným rozhodnutím štátu alebo nesprávnym úradným postupom je daný, ak žalobca preukáže, že škoda na zdraví je v príčinnej súvislosti s činnosťou štátnych orgánov. Žalobca predložil odborný posudok znalca, ktorým preukázal jednak, že škoda na zdraví vznikla v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, jednak rozsah nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Znalec je osoba spôsobilá posúdiť, aké okolnosti vyvolali zdravotné ťažkosti žalobcu v psychickej oblasti. Na správnosti záverov znalca o tom, že posttraumatická porucha s následkom zmeny osobnosti žalobcu je v príčinnej súvislosti s trestným (väzobným) stíhaním nič nemení časové hľadisko (obdobie väzby a začatie liečby u žalobcu príslušnými špecialistami). Psychiatrické ochorenie, tak ako každé iné ochorenie, sa po istú dobu rozvíja, pacient si ani nemusí byť vedomý (osobitne pri takomto type ochorení), že má zdravotné ťažkosti, ktoré si už vyžadujú starostlivosť lekára. Skutočnosť, že žalobca sa začal na tento typ zdravotných ťažkostí liečiť až v roku 2010 po skončení trestného stíhania preto bez ďalšieho nespochybňuje závery znalca, že boli vyvolané trestným stíhaním, osobitne väzbou. I keď poškodenie zdravia bolo vyvolané väzbou, neznamená to, že vo veci mala byť aplikovaná vyhl. č. 32/1965 Zb. Rozhodujúci je okamih, kedy choroba vznikla (bol stav ustálený), a nie kedy nastala udalosť, ktorá chorobu vyvolala. Žalovaný pritom neprodukoval a ani nenavrhol vykonať žiaden dôkaz, z ktorého by vyplynulo, že poškodenie zdravia nesúvisí s dlhoročným trestným (aj väzobným) stíhaním žalobcu, ani že k ustáleniu zdravotného stavu došlo ešte pred účinnosťou súdom prvej inštancie správne aplikovaného zákona č. 437/04 Z. z. 13. Súd prvej inštancie nepochybil ani pri rozhodovaní o trovách konania, keď nemožno opomenúť, že žalobca bol síce neúspešný v časti náhrady nemajetkovej ujmy prevyšujúcej 9.000 €, avšak v tejto časti (podstatnej v neúspechu žalobcu) rozhodnutie záviselo od úvahy súdu. 14. Z týchto dôvodov odvolací súd v napadnutej časti a vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 15. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP). 16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).