Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/176/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109234768 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Pekarčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1109234768.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a členiek senátu JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci žalobcu: U.. Ľ. M., nar. X.X.XXXX, U. E. XXX/XX, Y. O. N. XXX, zast.: JUDr. Marianna Bérešová - Kohútová, advokát, Štefánikova 47, Bratislava - Staré Mesto proti žalovanému: 1/ Tatra banka, a.s., Hodžovo námestie 3, Bratislava, IČO: 00 686 930 a žalovanému 2/ ALONEX, s.r.o., Mládežnícka 2172, Považská Bystrica, IČO: 36 316 229, zast.: JUDr. Mgr. Dušan Divko, MBA, advokát, Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica o zaplatenie 829,52 eur a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 28Cb/210/2009-178 zo dňa 22.3.2017 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 28Cb/210/2009-178 zo dňa 22.3.2017 vo vzťahu k žalovanému 2/ vo veci samej ako aj v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e . Žalovanému 2/ sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100%. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 28Cb/210/2009-178 zo dňa 22.3.2017 vo vzťahu k žalovanému 1/ rozsudok z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalobcovi priznal voči žalovanému 1/, 2/ nárok na náhradu trov provinštančného konania v plnom rozsahu. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou zo dňa 22.9.2009 sa žalobca domáhal od súdu vydania rozhodnutia, ktorým súd zaviaže žalovaných spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 829,52 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody podľa ust. § 420 Občianskeho zákona (ďalej OZ). Žalobu odôvodnil nasledovnými skutočnosťami. 2. Dňa 11.9.2006 okolo cca 14.00 hod. neznámy páchateľ odcudzil žalobcovi peňaženku s osobnými dokladmi počas jeho obedovania v reštaurácii Slovensko-Česká v obchodnom centre POLUS v V. na X. ulici. Medzi ukradnutými vecami v peňaženke bola aj kreditná karta vydaná žalovaným 1/ v prospech žalobcu. 3. Dňa 11.9.2006 v čase o 14.26 hod. bola ukradnutou žalobcovou súkromnou kreditnou kartou VISA uskutočnená neoprávnená nákupná transakcia u žalovaného 2/ (zmluvný obchodník žalovaného 1/) vo výške 24.990,- Sk, t.j. 829,52 eur. Transakcia bola pritom vykonaná v predajni žalovaného 2/ nachádzajúcej sa na Z.C. H. v V., t.j. niekoľko kilometrov od obchodného centra POLUS, resp. vzdialeného cca minimálne 15 až 25 min. cesty autom z OC POLUS X.. Transakcia bola teda neoprávnene vykonaná na ťarchu žalobcu. 4. Žalobca sa v čase vykonania predmetnej neoprávnenej transakcie nachádzal na dispečingu strážnej služby obchodného centra POLUS V. a to aj v prítomnosti pána L. T., zástupcu oddelenia bezpečnosti spoločností T-Mobile Slovensko, a.s. - zamestnávateľa menovaného, čo preukazuje jeho vyjadrením z 12.10.2006. 5. Autorizácia kreditnej platobnej karty žalobcu bola v zmysle zmluvných podmienok vzťahujúcich sa na používanie tejto karty nastavená na základe povinnosti kontroly vlastnoručného podpisu žalobcu pri každom jej použití na účtovnom doklade. Použitie karty na vykonanie akejkoľvek transakcie je teda nevyhnutne spojené s jej potvrdením - autorizáciou podpisom oprávnenej osoby - v tomto prípade žalobcu. Namietaná - vyššie špecifikovaná transakcia však takto autorizovaná nebola. Teda v súvislosti s predmetnou transakciou nebola splnená jedna zo základných zmluvných podmienok na vykonanie predmetnej transakcie na ťarchu žalobcu. Avšak z predložených dôkazov je nepochybné, že v čase vykonania vyššie špecifikovanej neoprávnenej transakcie použitím ukradnutej bankovej karty žalobcu sa žalobca nenachádzal v mieste vykonania danej transakcie - t.j. na prevádzke žalovaného 2/. Žalobca sa v tom čase nachádzal na dispečingu strážnej služby obchodného centra POLUS. 6. Vzhľadom na uvedené je teda nepochybné, že pri kontrole autorizácie bankovej karty žalobcu došlo najprv k porušeniu právnych povinnosti zo strany žalovaného 2/ tým, že vôbec, resp. nesprávne overil pravosť podpisu osoby, ktorá na daný úkon ukradnutú bankovú kartu žalobcu použila. 7. Zároveň pochybil a nesplnil si svoje zmluvné povinnosti aj žalovaný 1/ preto, že nezabezpečil u svojho obchodníka - zmluvného partnera náležité, správne a korektné autorizovanie predmetnej transakcie - t.j. oprávneného použitia bankovej karty svojho klienta - spotrebiteľa. 8. Týmto konaním žalovaných bola žalobcovi spôsobená škoda vo výške istiny 829,52 eur. 9. V záujme zachovania čo najkorektnejších vzájomných vzťahov žalobca ešte raz vyzval žalovaného 1/ osobne podanou reklamáciou dňa 7.9.2009 k vráteniu neoprávnene oddisponovaných peňazí z jeho účtu / bankovej karty v plnej výške v lehote najneskôr do 20.9.2009. Žalovaný 1/ ani na túto výzvu nereagoval kladne a odmietol uznať nárok žalobcu a vec vyriešiť mimosúdnou cestou. 10. Vzhľadom na charakter predmetnej bankovej karty ako aj vzhľadom na spôsob autorizácie jej použitia je pritom vylúčené, aby danú kartu mohla oprávnene použiť akákoľvek iná osoba ako zmluvne oprávnená, t.j. iná ako žalobca (napr. formou splnomocnenia, „prezradením“ PIN, či iným obdobným spôsobom). Žalovaný l/ sa iba „skrýval“ za akúsi kvázi fikciu upravenú v jeho obchodných podmienkach a navyše aplikovanú neprimerane formalisticky! (zmluvná podmienka čl. VII. bodu 7.1., na základe ktorej „...do oznámenia krádeže, alebo straty karty, držiteľ karty zodpovedá za všetky transakcie uskutočnené kartou v celej výške sumy ...“) Takto formulované a takto používané dojednanie a obchodnú podmienku v rámci spotrebiteľského vzťahu (ktorým je nepochybne právny vzťah žalobcu a žalovaného 1/), považujeme za jednoznačne nevýhodnú, neprimeranú, diskriminujúci spotrebiteľa a teda neprijateľnú zmluvnú podmienku a tým aj protizákonnú zmluvnú podmienku v rámci obchodných podmienok žalovaného 1/ a nimi upravovaných spotrebiteľských právnych vzťahov. Zodpovednosť zákazníka za takéto transakcie nie je objektívna, je vylúčená práve tým, ak sa preukáže, že transakciu kartou nemohol vykonať. V opačnom prípade by išlo o šikanózny výklad práva, ktorý nemôže požívať súdnu ochranu v právnom štáte. O to viac, ak ide o zmluvné podmienky spotrebiteľského vzťahu. 11. V zmysle obchodných podmienok žalovaného 1/ (čl. V. bod 1): držiteľ karty sa identifikuje pri platení za tovar a služby podpisom na účtovnom doklade. Ďalej v zmysle čl. IX. bodu 2 týchto podmienok platí, že držiteľ karty zodpovedá za všetky transakcie uskutočnené s použitím riadnej identifikácie karty, ibaže preukáže opak. O to viac teda dôkaz opaku v zmysle spravodlivosti a vyrovnanosti vzájomného postavenia účastníkov spotrebiteľského vzťahu mal platiť v prípade neautorizovanej, resp. nesprávne - chybne autorizovanej transakcie. Žalovaný 1/ jednoznačne svojou nedobromyseľnosťou neaplikoval ani jedno z vyššie citovaných ustanovení svojich obchodných podmienok, ale aplikoval výklad - zvrátený, šikanózny a zjavne neprijateľný, ktorý bol jednoznačne v neprospech spotrebiteľa - žalobcu. 12. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu žalovaného 1/ žalobca zároveň navrhuje, aby súd preskúmal zákonnosť takejto úpravy obchodných podmienok žalovaného 1/ a určil, že predmetné ustanovenie obchodných podmienok žalovaného 1/ napĺňa znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v rámci spotrebiteľských vzťahov, ktorá ako taká je protizákonná a teda nepožíva právnu ochranu. 13. V písomnom vyjadrení žalovaného 1/ doručenom súdu dňa 4.11.2009 uvádza, že: žalobca vo svojom návrhu tvrdí, že Z. V., R..F.., ako žalovaný 1/ mu spôsobil svojím konaním vyššie uvedenú škodu tým, že nezabezpečil náležité. správne a korektné autorizovanie predmetnej transakcie - t.j. oprávneného použitia kreditnej karty, ktorej držiteľom bol žalobca, a že nebol schopný predložiť doklad o autorizácii danej platby, t.j. podpísanú potvrdenku z POS terminálu žalovaného 2/. 14. Žalovaný 1/ upravuje v štandardných zmluvách s obchodníkmi spôsoby a povinnosti obchodníkov pri identifikácii držiteľov kreditných kariet pri každej transakcii vykonávanej na POS terminále. Pri kreditnej karte takáto povinnosť obchodníka spočíva v porovnaní podpisu držiteľa kreditnej karty na kreditnej karte s podpisom na účtenke z POS terminálu a je upravená nasledovným textom v zmluve s obchodníkom - „Karta, ktorú prijíma (obchodník) musí byť podpísaná držiteľom karty, ktorej meno je uvedené na prednej strane karty. Podpis osoby predkladajúcej kartu na účtenke sa musí zhodovať s podpisom na podpisovom prúžku na zadnej strane karty. Samozrejme žalovaný 1/ reklamáciu navrhovateľa riadne u obchodníka prešetril, a podľa vyjadrenia obchodníka - žalovaného 2/, ktorý kartu prijal na platbu, obchodník pri spornej transakcii riadne identifikoval držiteľa kreditnej karty a podpis na účtenke sa zhodoval s podpisom na karte v súlade s citovanou povinnosťou v zmluve s žalovaným 1/. Máme za to, že žalovaný 1/ neporušil žiadnu zmluvnú ani zákonnú povinnosť jemu uloženú a hore uvedené tvrdenie žalobcu sú bezpredmetné. 15. Ďalej v texte návrhu žalobca tvrdí, že ustanovenie čl. VII. bodu 7.1. Obchodných podmienok žalovaného 1/ k medzinárodnej kreditnej karte VISA, ktoré stanovujú podmienku, že „...do oznámenia krádeže, alebo straty karty, držiteľ karty zodpovedá za všetky transakcie uskutočnené kartou v celej výške sumy“, je z titulu jeho nevýhodnosti pre klienta neprijateľnou podmienkou v zmysle príslušných zákonných ustanovení o ochrane spotrebiteľa a teda ako také je zo zákona neplatné. 16. Žalovaný 1/ zastáva názor, že ustanovenie v bode 7.1. Obchodných podmienok nenapĺňa ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v žiadnom prípade nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Je potrebné poukázať na zákonnú povinnosť banky. Z. V., R..F.. je ako banka v zmysle zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách povinná podľa § 27 ods. 1. písm. a) pri výkone svojej činnosti postupovať obozretne, najmä je povinná vykonávať obchody spôsobom, ktorý zohľadňuje a zmierňuje riziká. Ďalej chce poukázať na fakt, že časové obdobie od odcudzenia kreditnej karty do ohlásenia tohto faktu žalovanému 1/, ako vydavateľovi karty karty závisí výlučne na okolnostiach, ktoré žalovaný 1/ nemôže nijakým objektívnym spôsobom ovplyvniť. Dĺžka tohto časového obdobia teda závisí len na včasnom konaní, resp. nekonaní držiteľa odcudzenej kreditnej karty, a naopak objektívne platí, že čím viac sa tento omešká s nahlásením odcudzenia predmetnej kreditnej karty, tým väčšie riziko jej zneužitia hrozí. žalovaný 1/ v tejto otázke zároveň postupuje v súlade s bežnou obchodnou praxou v právnych vzťahoch upravujúcich oblasť kreditných kariet. Uvedeným ustanovením, sa teda banka snaží predchádzať zvyšovaniu rizika, ktoré by sa inak mohlo negatívne prenášať na celé portfólio klientov, ktorí sú držiteľmi platobných, resp. kreditných kariet. 17. Žalobca ďalej vo svojom návrhu tvrdí, že žalovaný 1/ neaplikoval na na spornú transakciu ustanovenie čl. IX bodu 2. Obchodných podmienok s nasledovným znením, držiteľ Karty nesie zodpovednosť za všetky transakcie uskutočnené s použitím riadnej identifikácie Karty, ibaže preukáže opak „a teda, že konal“ zvrátene, šikanózne a zjavne neprijateľne a jednoznačne v neprospech žalobcu. 18. K vyššie uvedenému tvrdeniu žalovaný 1/ uvádza, že v posudzovaní otázky identifikácie karty, ktorou boli vykonávané transakcie, žalovaný 1/ riadne prešetril transakciu u obchodníka. Pritom poukazuje na fakt, že v prípade ak dôjde k zneužitiu platobnej karty po jej odcudzení, pričom neoprávnená osoba napodobní podpis držiteľa karty, ktorý je uvedený na karte samotnej, nie je objektívne možné očakávať, že obchodník mal možnosť posúdiť podpis ako falošný. Práve s poukazom na túto skutočnosť, je v prípade akejkoľvek straty alebo odcudzenia najmä kreditnej karty (pri ktorej sa bežne používa na overenie transakcie len podpis držiteľa karty) absolútne nevyhnutné okamžite po zistení straty alebo odcudzenia karty kartu zablokovať, nakoľko jedine týmto postupom a teda konaním držiteľa karty, je možné zabrániť jej zneužitiu a predchádzať vzniku škody. 19. Žalovaný 1/ si dovoľuje poukázať na ustanovenie čl. VIII bod 1. Obchodných podmienok, v zmysle ktorého „Stratu, alebo odcudzenie Karty, ako aj dôvodné podozrenie zo zneužitia Karty je držiteľ povinný bezodkladne nahlásiť Z. V., a.s.“ Z dôkazov priložených samotným žalobcom k jeho návrhu jednoznačne vyplýva, že od prvej vedomosti navrhovateľa o skutočnosti, že nemá peňaženku s osobnými dokladmi, medzi ktorými sa nachádzala aj kreditná karta vydaná žalovaným 1/ (podľa tvrdenia žalobcu cca 14.00 hod. dňa 11.9.2006) do nahlásenia tejto skutočnosti žalovanému 1/ Z. V., R..F.. (podľa dôkazov priložených k návrhu o 14.38 hod. dňa 11.9.2006) uplynulo minimálne 38 minút. V zmysle citovaného ustanovenia Obchodných podmienok sa nahlásenie takejto skutočnosti okrem iného môže uskutočniť aj osobne v ktorejkoľvek pobočke Z. V., R..F.. (len na ilustráciu prípadnej skutočnosti, že žalobca nebol pri nahlasovaní limitovaný len telefonátom, nakoľko v Polus city center, kde došlo k odcudzeniu kreditnej karty žalobcu, má Z. V. R..F.. dve pobočky). Žalovaný 1/ nemá objektívnu možnosť zabezpečiť bezodkladnosť zablokovania kreditnej karty, pri ktorej existuje podozrenie, že môže byť zneužitá (bez ohľadu na dôvod takéhoto podozrenia). Jediným spôsobom ako sa takúto skutočnosť môže dozvedieť a následne teda kreditnú kartu zablokovať, je úkon zo strany držiteľa kreditnej karty, ktorý aby minimalizoval riziko zneužitia predmetnej kreditnej karty, by mal nastať čo najskôr napríklad aj po vzniknutí čo len dôvodného podozrenia o možnom zneužití kreditnej karty. Navyše žalobca bol oboznámený so Zásadami ochrany pri používaní platobnej karty. 20. Žalovaný 1/ ďalej namietol premlčanie žalobcovho práva s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015. 21. V písomnom vyjadrení žalovaného 2/ doručenom súdu dňa 18.5.2012 uvádza, že v žalobnom návrhu žalobca tvrdí, že dňa 11.9.2006 mu neznámy páchateľ odcudzil peňaženku s osobnými dokladmi, a že kreditnou kartou VISA v čase o 14:26 hod. bola u žalovaného 2/ uskutočnená nákupná transakcia vo výške 24.990,- Sk, tvrdiac, že je zmluvným obchodníkom žalovaného 1/ a autorizácia predmetnej súkromnej kreditnej platobnej karty žalobcu bola v zmysle zmluvných podmienok vzťahujúcich sa na použitie tejto karty nastavená na základe povinnosti kontroly vlastnoručného podpisu žalobcu pri každom jej použití na účtovnom doklade, pričom použitie karty na vykonanie akejkoľvek transakcie je teda nevyhnutne spojené s jej potvrdením - autorizáciou podpisom oprávnenej osoby - v tomto prípade žalobcu. Ďalej žalobca uviedol, že namietaná finančná transakcia však takto autorizovaná nebola, čím podľa jeho názoru nebola splnená jedna zo základných zmluvných podmienok na vykonanie predmetnej transakcie na ťarchu žalobcu. 22. Chce zdôrazniť, že nie je zmluvným obchodníkom žalobcu 1/ a nemá s ním uzatvorený žiadny zmluvný vzťah. Podľa štandardných zvyklostí v prípade platiaceho zákazníka, ktorý je držiteľom nepinovej karty, potvrdzuje držiteľ karty správnosť údajov na potvrdenke podpisom, ktorý sa musí zhodovať s podpisom na platobnej karte. Celý proces autorizácie, identifikácie platby spočíva v tom, že sa porovná podpis, ktorý je uvedený na zadnej strane platobnej karty s podpisom na účtenke. 23. Podpis platiaceho zákazníka platobnou kartou VISA dňa 11.9.2006 v čase 14.26 sa zhodoval s podpisom uvedeným na zadnej strane karty a tým nevznikla žiadna pochybnosť a platba bola elektronicky autorizovaná a žalovanému 2/ bolo za tovar zaplatené platiacim zákazníkom používajúcim VISA kartu. 24. On ako obchodník nemá povinnosť legitimovať a overovať podpis osoby, ktorá úkon prostredníctvom platobnej karty realizovala a nemal už vôbec vedomosť, že ide o použitie kradnutej platobnej karty. 25. Keďže nie je zmluvným partnerom žalovaného 1/, nepozná jeho obchodné podmienky a tieto ho ani neviažu. Keďže právny dôvod, na základe ktorého má plniť je porušenie právnych povinností a vznik škody, namieta premlčanie nároku, keďže návrh na súd bol podaný dňa 24.9.2009 a skutok sa stal pred viac ako 3 rokmi - 11.9.2006 a nároky zo škody sa premlčujú v subjektívnej 2-ročnej lehote podľa § 106 OZ najneskôr v objektívnej 3-ročnej lehote, preto vznáša námietky premlčania a žalobu žiada v celom rozsahu zamietnuť. 26. Žalobca sa k námietke premlčania žalovaného 2/ vyjadril v písomnom vyjadrení zo dňa 8.7.2012, kde okrem iného uviedol, že vzťah vznikol na základe zmluvy o bežnom účte, alebo ako úverový vzťah (kreditná karta) - keďže ide o kreditnú kartu a teda v oboch týchto prípadoch ide o tzv. „absolútny obchod“, ktorý je upravený podľa ust. § 261 Obchodného zákonníka a v súčasnosti sa na oba vzťahy vzťahujú ustanovenia premlčania v zmysle ust. § 396 a nasl. OBchZ. 27. Žalobca sa k námietke premlčania žalovaného 1/ vyjadril ústne na pojednávaní dňa 22.2.2017, kde uviedol, že v predmetnom judikáte použil Najvyšší súd SR ust. §52 odsek 2 posledná veta OZ v prospech spotrebiteľa a zároveň , že predmetný judikát je z roku 2015, kým žaloba je z roku 2009 a preto ak by súd akceptoval predmetný judikát NS SR, došlo by k retroaktivite v neprospech žalobcu. 28. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie pričom poukázal na ust. § 420 ods. 1, ods. 2, ods. 3 OZ, § 52 ods. 2 OZ, § 100 ods. 1 OZ, § 101 OZ, § 106 ods. 1, ods. 2 OZ, § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka, § 397 Obchodného zákonníka, § 398 Obchodného zákonníka a uviedol, že primárne súd skúmal, či si žalobca v danom prípade uplatnil svoje právo včas. Žalobca podal návrh na súde dňa 21.9.2009 a skutok - krádež sa stala pred viac ako 3 rokmi 11.9.2006. Súd zohľadnil ust. § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, účinného v čase rozhodovania, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Toto ustanovenie nadobudlo účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých je súčasťou nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. V danom prípade teda nedochádza k retroaktivite, ak podľa tohto predpisu súd posudzuje právo žalobcu. Zároveň veta tretia ust. § 52 ods. jednoznačne upravuje súd použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 29. Žalobca je vo vzťahu k žalovanému 1/ spotrebiteľom. Vo vzťahu k žalovanému 2/ nebol preukázaný jeho obchodnoprávny vzťah k žalobcovi. 30. Obaja žalovaní vzniesli námietku premlčania. Nebolo preukázané úmyselné konanie žalovaných, preto súd aplikoval ust. § 106 ods. 2 OZ v súvise s ust. § 101 OZ a žalobu z dôvodu premlčania v trojročnej premlčacej lehote v celom rozsahu zamietol. 31. Pretože je žalobcovo právo na náhradu škody premlčané, súd sa v rozhodnutí nebude zaoberať vyhodnocovaním, či sú žalovaní zodpovední za škodu podľa ust.§ 420 OZ. 32. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovanému 1/, 2/ nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 33. Proti uvedenému rozsudku sa v zákonom stanovenej lehote odvolal žalobca, ktorý v odvolaní poukázal na ust. § 52 ods. 2 OZ v znení platnom v čase podania žaloby, t.j. v znení platnom v čase, keď bol urobený právny úkon, ktorého premlčanie súd posudzoval platilo: „Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné“. Až novelou OZ zákonom č. 102/2014 Z.z. zákon o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavreté mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov bolo ust. § 52 ods. 2 OZ doplnené o nasledovnú vetu „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“. Zákonodarca v dôvodovej správe k uvedenej novele uvádza, že s účinnosťou od 1.5.2014 orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Je to ďalšie prelomové ustanovenie, ktoré ukladá povinnosť najmä súdom z úradnej povinnosti skúmať, či v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami nedošlo k premlčaniu. Má za to, že súd postupoval v rozpore s ust. § 52 OZ, na ktorý sa priamo odvoláva. Súd vychádza z úplne pomýlené právneho názoru, že ust. § 52 ods. 2 OZ aplikoval v znení platnom v čase, keď o veci rozhodoval. Je vecou elementárneho právneho povedomia, že právny úkon sa posudzuje podľa práva platného v čase, keď sa daný právny úkon urobil. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že prejednanie veci a rozhodnutie vo veci trvalo vyše 7,5 roka. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015, na ktoré sa odvolával súd prvej inštancie, a ktoré sa opiera o predmetné ust. § 52 OZ. V tejto súvislosti žalobca zdôrazňuje, že toto rozhodnutie bolo vydané práve v prospech spotrebiteľa ako strany sporu. Zdôrazňuje, že v čase podania návrhu žalobcom právna úprava, o ktorú sa opiera rozhodnutie súdu, teda ust. § 52 ods. 2, druhá veta, a ktorú súd vykladá nesprávne v priamom rozpore s prvou vetou neexistovala. V čase podania žalobného návrhu neexistovala právna úprava a ani právny predpis, ktorý by mohol absolútny obchod, ktorým vzťahy žalobcu a žalovaných sú, považovať za občianskoprávny vzťah. Preto použitie toho predpisu je, okrem toho, že je úplne nesprávne, aj protiústavným retroaktívnym zásahom do práv žalobcu. Tento retroaktívny zásah spôsobil to, že žalobný návrh, ktorý bol v čase podania vykonaný úplne v súlade vtedy platnými právnymi predpismi po vyše 7 rokoch trvania sporu za použitia novej právnej úpravy, ktorú súd vykladá v rozpore s účelom zákona, je údajne podľa súdu podaný oneskorene, teda po uplynutí premlčacej doby. Zdôrazňuje, že v čase podania bol žalobný návrh podaný na súde nepochybne včas. Zdôrazňuje, že súd prvej inštancie uvedený dôvod uviedol ako dôvod jediný prečo žalobu zamietol. 34. Žalobca má s oboma žalovanými právny vzťah založený na použití žalobcovej kreditnej karty. Je nepochybné, že ide o vzťah z kreditnej karty obchodnoprávny a zároveň je žalobca spotrebiteľom. Ak súd tvrdí, že so žalovaným 2/ žalobca nemal právny vzťah tak to vlastne len potvrdzuje, čo tvrdí aj žalobca, že žalobca u žalovaného 2/ nenakupoval a neplatil svojou kartou. U žalovaného 2/ ako aj bolo preukázané nakupoval a platil platobnou kartou žalobcu zlodej, ktorý žalobcovi platobnú kartu ukradol. Súd sa vôbec nezaoberal argumentáciou žalobcu ohľadne skutočnosti, že v tomto prípade ide o účet v banke, kreditnú kartu k účtu, to znamená že ustanovenie OZ ohľadne premlčania v tejto veci je nasledovné § 100 ods. 3 OZ: „Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá“. V tomto prípade išlo o kartu k bežnému účtu v banke, toto právo sa teda nepremlčalo. Pokiaľ sa týka preukázania samotnej zodpovednosti žalovaných v zmysle Obchodných podmienok žalovaného 1/, držiteľ karty sa identifikuje pri platení za tovar a služby podpisom na účtovnom doklade. Z toho vyplýva zreteľná povinnosť obchodníka overiť túto identifikáciu. Jeho povinnosťou je nepochybne skontrolovať podpis platiaceho a zidentifikovať ho s podpisom, ktorý je uvedený na samotnej platobnej karte, ktorou dotyčný platí. Tento prvok bol na dotyčnej karte ochranným prostriedkom, ktorý by mal chrániť klienta banky pred zneužitím jeho karty. S ohľadom na to, že bol ako dôkazný prostriedok predložený podpis žalovaného a podpis na bloku, ktoré boli zjavne na prvý pohľad úplne iné je nepochybné, že obchodník nevykonal túto identifikáciu a nevyžiadal si na overenie ani PIN zákazníka, aby overil totožnosť v zmysle podmienok nakladania s kartou. O tom svedčí aj doklad predložený žalovaným 1/. Žalobca ďalej poukázal na ust. § 53 ods. 1 OZ, § 53 ods. 4 OZ, § 53 ods. 5 OZ ako i na čl. IX bodu 2 Obchodných podmienok, podľa ktorých držiteľ karty zodpovedá za všetky transakcie uskutočnené s použitím riadnej identifikácie karty, ibaže preukáže opak. Žalobca uvádza, že je zrejmé že identifikácia držiteľa nemohla byť riadne uskutočnená, keďže sa nachádzal na inom mieste. Banka má presný určený postup ako tento postup overovania klienta v prípade pochybností má vyzerať, dokonca pripravuje školenia pre zmluvných partnerov. Je zrejmé, že banka si je vedomá svojej zodpovednosti pre takéto prípady. Od 1.1.1992, keď nadobudol účinnosť Obchodný zákonník sa tento právny vzťah považuje za obchodno-záväzkový vzťah zo zmluvy o bežnom účte a to bez ohľadu na povahu účastníkov, ide o tzv. absolútny obchod. Tým dochádza k faktickej derogácii ust. § 100 ods. 3 tak, že vklady na bankových bežných účtoch sa premlčujú podľa § 396 a nasl. Obchodného zákonníka. Právna úprava absolútneho obchodu je uvedená v ust. § 261 Obchodného zákonníka. S poukazom na vyššie uvedené právo žalobcu premlčané nie je. Všetky nároky žalobcom uplatnené, boli uplatnené v rámci zákonných lehôt. Žalovaný podal vo veci uplatneného nároku trestné oznámenie dňa 1.8.2012 a trestné konanie nebolo do dnešného dňa ukončené. Počas trestného konania premlčacia doba spočívala. Ani v tomto súd absolútne nedostatočne zistil skutkový stav veci rozhodný pre správne právne posúdenie veci, napriek tomu že tieto skutočnosti boli súdu v konaní dokladované. Ak by aj žiadne iné dôvody na neakceptovanie námietky premlčania neexistovali žiada súd, aby námietka premlčania nároku nebola akceptovaná z dôvodu, že by to bolo v zjavnom tvrdom rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd návrhu v celom rozsahu vyhovel. 35. Žalovaní 1/, 2/ sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili. 36. Dňa 5.5.2017 doručil žalobca písomné podanie súdu, ktoré je totožné s písomným podaním zo dňa 26.4.2017. 37. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo v rámci účinnosti zákonnej úpravy procesného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb., avšak o odvolaní rozhodol odvolací súd dňa 24.5.2018, teda po nadobudnutí účinnosti právnej úpravy Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z. z. (ďalej ako „CSP“) a postupoval tak v súlade s § 470 ods. 1 CSP a § 473 CSP, podľa ktorých sa počnúc účinnosťou CSP ruší úprava Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. a aj na konania začaté pred účinnosťou CSP sa počnúc dátumom 1.7.2016 vzťahuje aktuálna procesná úprava CSP. 38. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny vo vzťahu k žalovanému 2/, keď súd prvej inštancie vo vzťahu k tejto strane sporu dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec voči nemu posúdil správne aj po právnej stránke. 39. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 40. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k žalovanému 2/ odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vo vzťahu k tejto strane sporu správne ustálil, že žalobca vo vzťahu k žalovanému 2/ nie je v žiadnom obchodnoprávnom vzťahu. V konaní nebolo preukázané, že žalovaný 2/ je zmluvným obchodníkom žalovaného 1/, a že má s ním uzatvorený nejaký zmluvný vzťah. Naopak v konaní bolo preukázané, že podľa štandardných zvyklostí v prípade platiaceho zákazníka, ktorý je držiteľ nepinovej karty, potvrdzuje držiteľ karty správnosť údajov na potvrdenke podpisom, ktorý sa musí zhodovať s podpisom na platobnej karte. Celý proces autorizácie, identifikácie platby spočíva v tom, že sa porovná podpis, ktorý je uvedený na zadnej strane platobnej karty s podpisom na účtenke. Žalovaný 2/ tvrdil, že podpis platiaceho zákazníka platobnou kartou VISA dňa 11.9.2006 v čase 14.26 sa zhodoval s podpisom uvedeným na zadnej strane karty, a tým nevznikla žiadna pochybnosť, a platba bola elektronicky autorizovaná a žalovanému 2/ bolo za tovar zaplatené platiacim zákazníkom používajúcim VISA kartu. Žalobca tieto skutočnosti žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil. Vzhľadom k tomu, že žalovaný 2/ nie je zmluvným partnerom žalovaného 1/, nepozná jeho obchodné podmienky, tieto ho ani neviažu. Súd prvej inštancie zamietol žalobu voči žalovanému 2/ z dôvodu neexistencie obchodnoprávneho vzťahu k žalobcovi a k tomuto záveru sa priklonil aj odvolací súd. Preto s poukazom na ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 2/ ako vecne správny potvrdil. 41. Vo vzťahu k žalovanému 1/ odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu dospel k nesprávnym právnym záverom. Súd prvej inštancie jednoznačne ustálil, že žalobca je vo vzťahu k žalovanému 1/ spotrebiteľom. Súd prvej inštancie posudzoval právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným 1/ ako vzťah zodpovednostný podľa § 420 OZ ods. 1 a 2 ako nárok žalobcu na náhradu škody. Primárne sa zaoberal otázkou, či žalobca v danom prípade uplatnil svoje právo na náhradu škody včas. S týmto záverom odvolací súd nesúhlasí, resp. vyhodnotil ho za minimálne predčasný. Súd prvej inštancie sa v priebehu prvoinštančného konania nezaoberal dôsledne otázkou, či vzťah medzi žalobcom a žalovaným 1/ je vzťahom spotrebiteľským, keďže spotrebiteľský vzťah môže byť založený výlučne spotrebiteľskou zmluvou. V danom prípade zo žaloby jednoznačne vyplýva a k tomuto záveru dospel aj súd prvej inštancie, že nárok si žalobca uplatnil voči žalovanému 1/ z porušenia záväzkov a to tým, že žalovaný 1/ nezabezpečil u svojho obchodníka zmluvného partnera náležité správne a korektné autorizovanie predmetnej transakcie, t.j. oprávneného použitia bankovej karty svojho klienta - spotrebiteľa. Týmto konaním bola žalobcovi spôsobená škoda v žalovanej výške. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 1817/2004: „Odpovědnostní závazkový právní vztah (§ 420 Obč. zák. a násl.) je samostatným právním důvodem vzniku závazku (§ 489 Obč. zák.), a protože jde o odpovědnost mimosmluvní, není podmínkou jejího vzniku existence smluvního vztahu mezi škůdcem a poškozeným“. 42. Podľa § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone. Teda tak ako už bolo i vyššie uvedené úlohou súdu prvej inštancie bude posúdiť, či nárok uplatnený žalobcom v tomto konaní vo vzťahu k žalovanému 1/ je uplatnený na základe spotrebiteľského vzťahu alebo je uplatnený na základe zodpovednostného vzťahu ako nároku na zaplatenie škody spôsobenej porušením povinnosti. 43. Pre prípad, že súd prvej inštancie po doplnení dokazovania dospeje k záveru, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným 1/ je vzťahom spotrebiteľským, je nevyhnutné ust. § 52 ods. 2 OZ aplikovať v prípade spotrebiteľa len v prípade, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. 44. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 1/ zamietol návrh len z dôvodu premlčania nároku, keď vyhodnotil bez ďalšieho vzťah medzi žalobcom a žalovaným 1/ ako vzťah spotrebiteľský a aplikoval na daný právny vzťah 3-ročnú premlčaciu lehotu a ďalšími aspektmi uplatneného nároku sa preto nezaoberal odvolací súd má za to, že pokiaľ dospeje k záveru, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným 1/ je vzťahom obchodnoprávnym, na ktorý sa vzťahuje ust. § 397 Obchodného zákonníka, teda 4-ročná premlčacia lehota, bude sa zaoberať aj samotným uplatneným nárokom a teda či došlo zo strany žalovaného 1/ k porušeniu zmluvných povinností a tým vzniku škody na strane žalobcu. 45. Z týchto dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 1/ zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 CSP). 46. O nároku na náhradu trov konania spojených s odvolacím konaním rozhodol odvolací súd vo vzťahu k žalovanému 2/ podľa ust. 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a ust. § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému 2/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. Vo vzťahu k žalovanému 1/ o trovách odvolacieho konania rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP súd prvej inštancie v novom rozhodnutí. 47. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).