Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/26/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109243643 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1109243643.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: C. G., L.. XX.XX.XXXX, bytom Ž.A. XXX, XXX XX G., v zast.: JUDr. Stanislava Majerová, advokátkou so sídlom: Kpt. Nálepku 1200/15, Košice proti žalovaným: X/ P., S..D.., W.: XXX XXX XX, so sídlom: L. X. C.I. XX, J., v zast.: Mgr. Vojtech Budavary, advokátom so sídlom: Šafárikovo nám. 7, Bratislava, X/ P. S., a.s., W.M.: XX XXX XXX, D. D.: P. XX, C., o určenie miery zavinenia (zodpovednosti) pri pracovnom úraze a ďalšie, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 25C/307/2009-463 zo dňa 03.07.2017 a na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I, č.k. 25C/307/2009-179 zo dňa 12.11.2011, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v žalobcom napadnutej časti p o t v r d z u j e. Odvolací súd odvolanie žalobcu voči napadnutému uzneseniu súdu prvej inštancie o d m i e t a . Žalovaným 1/ a 2/ sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že žalovaný 1/ je zodpovedný za škodu na zdraví žalobcu, ktorú žalobca utrpel pri pracovnom úraze dňa 19.02.2008, v rozsahu 100%. Žalobu žalobcu voči žalovanému 2/ zamietol. Žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol. Žalobcovi a žalovanému 1/ nepriznal nárok na náhradu trov konania. Žalovanému 2/ priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 58 ods. 1, 2, 4, 9, § 195 ods. 1, 2,6, § 196 ods. 2, 6, Zákonník práce, § 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 124/2006 z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, § 1 písm. a), § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a vecne tým, že Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 18.11.2009 pôvodne domáhal určenia plnej miery (100%) zodpovednosti žalovaných za pracovný úraz, ktorý sa stal žalobcovi dňa 19.02.2008 a nahradenia škody na zdraví vo výške 9.562,76 eur titulom bolestného a vo výške 31.296,32 eur titulom sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj nároku na náhradu trov konania. 3. Súd vykonal dokazovanie obsahom pracovnej zmluvy zo dňa 01.08.2006, dohody o dočasnom pridelení zo dňa 01.08.2006, informatívnym výpisom z obchodného registra OS Bratislava I odd. Sa, vložka číslo 4393/B spoločnosti P., S..D.., informatívnym výpisom z obchodného registra OS Prešov odd. Sa, vložka číslo 10325/P spoločnosti C.-S., S..D.., Dohody o dočasnom pridelení zamestnancov z 31.12.2007, žiadosťou o odškodnenie registrovaného pracovného úrazu z 03.03.2008, oznámením poistnej udalosti k úrazovému poisteniu z 28.02.2008, potvrdením zamestnávateľa o zamestnancovi na účely uplatnenia nároku na nemocenskú dávku, zápisom o prešetrení registrovaného pracovného úrazu z 03.03.2008, oznámením o pracovnom úraze z 03.03.2008, záznamom o registrovanom pracovnom úraze, smernicou OS-040 - Bezpečnosť pri práci, poskytovanie OOPP, politika bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, kontrola bezpečnosti systému, výsluchom svedkov, pripojeným spisom Inšpektorátu práce Bratislava a ostatným obsahom spisu a zistil tento skutkový a právny stav. 4. Žalobca uzatvoril dňa 01.08.2006 so spoločnosťou C. - S. D., S..D.. ako zamestnávateľom pracovnú zmluvu dobu určitú do 31.12.2006 na výkon práce operátora výroby, drobné montážne práce, lepenie skiel a montáž súčiastok, s miestom výkonu práce v Bratislave a dojednaným dňom nástupu do práce 01.08.2006. Žalobca a zamestnávateľ sa dňa 01.08.2006 dohodli na dočasnom pridelení na výkon práce do užívateľského zamestnávateľa E. D. S..D.., J.. 5. Spoločnosť C. - S. D., S..D.. zanikla zlúčením sa do spoločnosti P., S..D.., ktorá je právnym nástupcom tejto spoločnosti a prevzala jej práva a záväzky, čo vyplýva z výpisov z obchodného registra oboch spoločností . Spoločnosť C. - S. D., S..D.. bola z obchodného registra vymazaná dňa 11.10.2008. 6. Podľa výpisu z obchodného registra zmenila spoločnosť žalovaného v prvom rade právnu formu zo spoločnosti s ručením obmedzeným na akciovú spoločnosť, a to ku dňu 01.02.2008 a do žalovaného v prvom rade sa zlúčila aj spoločnosť C.-S. D., S..D.., W.: XX XXX XXX. 7. Dňa 31.12.2007 uzatvorili spoločnosť C. - S. D., S..D.. ako zamestnávateľ a žalobca ako zamestnanec dohodu o skončení pracovného pomeru , a to za účasti žalovaného v prvom rade, obsahom ktorej bolo prevzatie všetkých práv a povinností zamestnávateľa z pracovnoprávnych vzťahov spoločnosťou P., D..O..M.., a to s účinnosťou od 01.01.2008. 8. Dňa 01.01.2008 bola uzatvorená pracovná zmluva medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným v prvom rade ako zamestnávateľom. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú s nástupom do práce od 01.01.2008 do ukončenia prác u užívateľského zamestnávateľa a dohodnutým a skutočným miestom výkonu práce Malacky. V rámci pracovnej zmluvy, jej čl. III bola súčasne uzatvorená aj dohoda o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi, ktorým bola spol. P. S., S..D.. E. C.. V zmysle dohody nastúpil žalobca k užívateľskému zamestnávateľovi ako dočasne pridelený zamestnanec. Na základe dohody o dočasnom pridelení zamestnanca vystupovala spol. P., a.s. ako agentúra dočasného zamestnávania (Rozhodnutie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave č. AA/200/11580/60758OISS zo dňa 04.03.2008). Dohodnutým miestom výkonu práce boli Malacky - výrobná hala spol. P. S., S..D.. ako užívateľského zamestnávateľa a pozícia operátora výroby. 9. Medzi žalovaným v prvom rade ako zamestnávateľom a žalovaným v druhom rade ako zamestnávateľom bola dňa 31.12.2007 uzatvorená dohoda o dočasnom pridelení zamestnancov predmetom, ktorej bolo dočasné pridelenie zamestnancov žalovaného v prvom rade na výkon práce u užívateľského zamestnávateľa, ktorí budú vykonávať práce na pozícii operátora výroby. Dohoda bola uzatvorená na dobu určitú, a to od 01.01.2008 do skončenia prác u užívateľského zamestnávateľa. V zmysle článku V bod 1 písm. d) dohody sa žalovaný v prvom rade zaviazal organizačne zabezpečiť školenie dočasne pridelených zamestnancov v oblasti dodržiavania protipožiarnych predpisov a predpisov súvisiacich s bezpečnosťou a ochranou zdravia pri práci. Žalovaný v druhom rade sa v zmysle článku V bod 2 písm. b) dohody zaviazal vytvárať dočasne prideleným zamestnancom priaznivé pracovné podmienky, zaisťovať bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci a nevykonávať voči zamestnancom právne úkony, ktoré vyplývajú v zmysle príslušných ustanovení Zákonníka práce zamestnávateľovi. Na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci sa zaviazal žalovaný v druhom rade postupovať podľa § 17 z.č. 124/2006 Z.z. (článok VI bod 2 dohody). Žalovaní sa v článku VII bode 1 dohodli, že dočasne pridelení zamestnanci sú v pracovnom pomere so zamestnávateľom a vo vzťahu k žalovanému v druhom rade ako užívateľskému zamestnávateľovi im nevzniká žiaden pracovnoprávny zmluvný vzťah, ak nebolo dohodnuté niečo iné. 10. Zo záznamu o registrovanom pracovnom úraze ako aj obsahu spisu inšpektorátu práce a predložených lekárskych správ súd zistil, že dňa 19.02.2008 prišlo k pracovnému úrazu žalobcu, ktorý pracoval v náhradnej zmene u užívateľského zamestnávateľa P. S., S..D.. v jeho výrobnej hale v Malackách. K pracovnému úrazu prišlo tým spôsobom, že žalobca ktorý vykonával prácu na svojom pracovisku nachádzajúcom sa v tzv. veľkej zvarovni výrobnej haly pri bodovačke, opustil svoje pracovisko a v momente, keď sa vracal na svoje pracovisko z malej zvarovne, pri prechode do veľkej zvarovne, križujúc cestu, po ktorej sa presúvali vysokozdvižné vozíky, prechádzajúc cez prechod pre chodcov vyznačený na tejto ceste, prišlo k stretu žalobcu s vysokozdvižným vozíkom, ktorý prevážal prázdne palety. V dôsledku tohto stretu prišlo k poškodeniu zdravia žalobcu a to úrazu hlavy. Následne bola privolaná rýchla zdravotnícka pomoc, ktorá previezla žalobcu najskôr do NsP Malacky a v ten istý deň bol žalobca podľa prepúšťacej správy prevezený do Fakultnej nemocnice s poliklinikou Bratislava a hospitalizovaný do 28.02.2008 na neurochirurgickej klinike LFUK a FNsP Bratislava. Od 29.02.2008 do 12.03.2008 bol žalobca hospitalizovaný na traumatologickom oddelení a od 12.03.2008 do 20.03.2008 na doliečovacom oddelení Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Prešove. Od 21.04.2008 do 25.04.2008 bol žalobca opätovne hospitalizovaný na traumatologickom oddelení Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Prešove a následne prepustený do domáceho liečenia. 11. Inšpektorát práce Bratislava podľa Protokolu z 01.07.2008 č. IBA-08-2.2/P-J3/095-08 o vyšetrení príčin závažného pracovného úrazu vykonaného u zamestnávateľa P., s.r.o. dospel k záveru, že vyšetrovaná udalosť je závažným pracovným úrazom v zmysle § 17 ods. 4 písam. a) z.č. 124/2006 Z.z. . Závažným pracovným úrazom bola spôsobená ujma na zdraví, pri ktorej bola skutočná dĺžka pracovnej neschopnosti nad 42 dní a táto naďalej pretrváva, pričom postihnutým bol C. G. v pracovnom zaradení operátora výroby, zamestnaný u zamestnávateľa a v terajšom pracovnom zaradení 5 mesiacov, úraz sa stal u užívateľského zamestnávateľa P. S., a.s. v jeho výrobnej hale, zdrojom úrazu bol vnútropodnikový motorový dopravný prostriedok - VZV, ako príčinu úrazu označil inšpektorát práce konanie proti pokynom, k úrazu prišlo 19.02.2008 o 17 hod. a zmena, v korej sa úraz stal , začínala o 14.00 hod. a končila o 18.00 hod. (náhradná zmena), pričom postihnutý odpracoval 3 hodiny. Ohliadku miesta úrazu vykonali inšpektori práce dňa 10.04.2008. Miesto úrazu nebolo ponechané v pôvodnom stave. Súhlas k zmene dal vedúci výroby z dôvodu zabezpečenia ďalšej výroby. Inšpektorát práce v Bratislave konštatoval v protokole nedostatky zistené v príčinnej súvislosti s udalosťou zo strany postihnutého podľa, ktorého konštatovania postihnutý pred pravidelnou pracovnou prestávkou opustil svoje pracovisko, stroj ktorý obsluhoval a bezdôvodne vyšiel von z malej zvarovne. Nevenoval pritom pozornosť prichádzajúcemu motorovému vozíku, v dôsledku čoho došlo k jeho stretu s nákladom prevážaným vozíkom a pracovnému úrazu žalobcu s trvaním práceneschopnosti nad 42 dní. Inšpektorát práce konštatoval porušenie § 12 ods.2 písm. a) z.č. 124/2006 Z.z. a podnikového predpisu firmy P. S., S..D.. „Hlavné zásady BOZP v areály P. S., S..D.. Malacky (oboznámenie v zmysle bodu 2.9 OS-040), a to bodu 5 podľa, ktorého je zamestnancom dodávateľského subjektu zakázané vstupovať do výrobných a skladových priestorov bez povolenia a zdržovať sa mimo priestoru zhotovujúceho diela a bodu 24 podľa, ktorého nemali zamestnanci vstupovať do pracovných priestorov a miestností, v ktorých nemali čo robiť, s ktorými priestormi bol podľa inšpektorátu práce žalobca riadne a preukázateľne oboznámený. Zo strany zamestnávateľa, užívateľského zamestnávateľa, inej organizácie a iných osôb ani iné nedostatky inšpektorát práce nezistil. 12. K protokolu Inšpektorátu práce Bratislava (viď bod 15 odôvodnenia rozsudku) sa dňa 11.07.2008 vyjadril písomne žalobca , ktorý namietal nesprávnosti obsahu protokolu, predovšetkým namietal, že v deň úrazu dňa 19.02.2008 pracoval vo veľkej zvarovni a nie malej, uviedol, že komunikácia po ktorej prechádzal sa bežne niekoľkokrát denne využívala, pretože sa za ňou nachádzal zásobník vody, z ktorého zamestnanci čerpali pitnú vodu a do objektu malej zvarovne chodievali zamestnanci po súčiastky. Ďalej žalobca namietal, že sa pred vstupom na prechod pozrel do zrkadla, ale žiadny vozík nevidel, miesto prechodu cez komunikáciu považoval za nedostatočne zabezpečené. 13. V reakcii na námietky žalobcu ustálil Inšpektorát práce Bratislava vo svojej písomnej odpovedi z 16.07.2008, že prišlo na jeho strane k omylu a žalobca v súlade so svojim tvrdením pracoval v deň vzniku úrazu vo veľkej zvarovni , čo potvrdil aj svedok I. T. a súčasne modifikoval popis úrazového deja. Inšpektorát práce vo svojom písomnom vyjadrení oznámil zmenu obsahu svojho protokolu v časti zistených nedostatkov tak, že žalobca porušil svojim konaní § 12 ods. 2 písm. a) z.č. 124/2006 Z.z., s ktorým bol riadne a preukázateľne žalobca oboznámený. 14. Národný inšpektorát práce dňa 10.09.2008 potvrdil správnosť opraveného protokolu a stanovenia príčin úrazu Inšpektorátom práce podľa, ktorého žalobca svojvoľne opustil svoje pracovisko vo veľkej zvarovni, pričom pri vychádzaní z malej zvarovne nevenoval pozornosť prichádzajúcemu motorovému vozíku, v dôsledku čoho došlo k jeho stretu s nákladom, ktorý vozík prevážal. Dospel k záveru o porušení § 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 124/2006 Z.z. podľa, ktorého je zamestnanec povinný dodržiavať zásady bezpečnej práce, zásady ochrany zdravia pri práci a zásady bezpečného správania na pracovisku. Potvrdil vyjadrenie žalobcu podľa, ktorého sa komunikácia, na ktorej sa mu stal pracovný úraz bežne používa pracovníkmi, ale zdôraznil, že bolo potrebné dodržiavať zásady bezpečného správania na pracovisku. 15. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne z 17.04.2009 č. 581 110 6488 bol žalobcovi priznaný invalidný dôchodok. Za invalidného bol uznaný z dôvodu, že pokles jeho schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť predstavoval viac ako 70% v porovnaní so zdravou fyzickou osobou podľa posúdenie posudkového lekára sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne, ktorého záver je uvedený v lekárskej správe z 09.03.2009. V odôvodnení rozhodnutia konštatovala Sociálna poisťovňa, že invalidným sa žalobca stal v dôsledku pracovného úrazu. 16. Súd prostredníctvom dožiadaného súdu vyslúchol žalobcu, ktorý uviedol, že v predmetný deň pracoval na druhej -poobedňajšej zmene, pretože bol oslovený nadriadeným na prácu „cez čas“. Nadriadený zamestnanec žalobcu mal o jeho práci po ukončení rannej zmeny, t.j. po 14.00 hodine vedomosť a udelil mu súhlas na prácu nadčas. Obvyklé pracovisko žalobcu sa nachádzalo vo veľkej zvarovni, asi 50 metrov od miesta, kde prišlo k pracovnému úrazu. V súvislosti s opustením svojho obvyklého pracoviska a popisu priebehu úrazu žalobca uviedol, že pre svoju prácu potreboval súčiastky, ktoré sa nachádzali v malej zvarovni, keď opúšťal malú zvarovňu, okamžite videl paletu, vtedy prišlo k jeho úrazu a ďalej si už nič nepamätá. Svoje obvyklé pracovisko opúšťal preto, lebo si potreboval obstarať súčiastku. Keďže v čase úrazu nemal žalobca súčiastku pri sebe konštatoval, že táto nebola zrejme hotová. Zamestnanci mohli opustiť svoje obvyklé pracovisko za účelom obstarania súčiastky, ktorú potrebovali pre výkon práce, pretože by inak nemohli svoju prácu vykonávať. Žalobca uviedol, že si zamestnanci súčiastky potrebné pre svoju prácu museli obstarať sami, pričom žiaden výslovný zákaz chodiť do malej zvarovne nebol zo strany zamestnávateľa zamestnancom daný. Ďalej sa žalobca vyjadril tak, že počas pracovnej doby mohli zamestnanci, ak boli smädný, opustiť svoje pracovisko a používať zásobník na pitnú vodu, pričom toto jeho tvrdenie vychádzalo z jeho skúsenosti. Pokiaľ ide o povinnosti, ktoré sa vzťahovali na zamestnancov pri odchode z malej zvarovne do výrobnej haly v rámci BOZP uviedol žalobca, že žiadne povinnosti zamestnanci stanovené nemali s výnimkou všeobecného upozornenia, aby si dávali pozor, aby sa nič nestalo a nikto do nich nenabúral. Žalobca uviedol, že zo strany žalovaného v prvom rade nebol oboznámený so žiadnymi právnymi predpismi alebo internými predpismi stanovenými na ochranu BOZP. Zo strany žalovaného v druhom rade absolvoval školenie, avšak žalobca nevedel uviesť, ku ktorým predpisom bolo školenie realizované. Žalobca si nespomínal, že by dostal od zamestnávateľa informácie ako sa správať a postupovať pri prechode cez komunikáciu, na ktorej sa pohybujú vysokozdvižné vozíky. 17. Z výsluchu svedka J.. V. T.R. súd zistil, že svedok bol od roku 2001 až do aktuálneho času zamestnaný u žalovaného v druhom rade v pozícii manažéra pre bezpečnosť pre Európu. Pri samotnom pracovnom úraze žalobcu svedok prítomný nebol, zamestnanci ho privolali na miesto úrazu do veľkej zvarovne haly v Malackách ako bezpečnostného technika až potom, čo k úrazu prišlo. Každý zamestnanec musel pri svojom príchode ku žalovanému v druhom rade absolvovať školenia podľa platného školiaceho poriadku, a to najskôr teoretickú časť v rámci, ktorej sa oboznamoval so všeobecne záväznými právnymi predpismi BOZP a všeobecnou bezpečnosťou. Po všeobecnom školení bol nový pracovník zaškolený majstrom vo vzťahu ku konkrétnej bezpečnosti práce na svojom pracovisku. Absolvovanie školenia sa zaznamenáva, a to v zápisníku o bezpečnosti práce a v osnove zo školenia, ku ktorej je ako príloha prezenčná listina prítomných na školení. V zápisníku o bezpečnosti práce technik BOZP podpisuje prvú časť a ďalej tento zápisník ide spolu so zamestnancom vedúcemu, ktorý zamestnanca školí ohľadom bezpečnosti na konkrétnom pracovisku. Pokiaľ ide o prechod cez komunikáciu, po ktorej jazdili vysokozdvižné vozíky svedok uviedol, že boli uskutočnené všetky potrebné opatrenia, a to vyznačenie prechodu pre chodcov, dostatočná šírka komunikácie, zábrany pri stene, aby sa vozík nepohyboval pri priechode z haly do haly, dostatočná šírka prechodu ako aj umiestnenie parabolického zrkadla, ktoré zabezpečovalo bezpečnosť prechodu. Parabolické zrkadlo nachádzajúce sa nad prechodom slúži tak pre vodičov vysokozdvižných vozíkov ako aj pre chodcov na zaistenie bezpečnosti na ceste. Pokiaľ ide o zabezpečenie pitného režimu prípadne ostatných potrieb zamestnanca na pracovisku vo zvarovni svedok uviedol, že v tom čase sa toalety nachádzali od okraja bodovačiek cca 8-10 metrov cez komunikáciu, voda sa nachádzala v dennej miestnosti, v ktorej zamestnanci aj jedli a pokiaľ ide o používanie toaliet a pitný režim zamestnancov uvedené skutočnosti mali byť riešené v pracovnom poriadku. 18. Z výsluchu svedka C. Y. súd zistil, že tento v čase, keď prišlo k úrazu žalobcu bol zamestnaný ako zmenový majster u žalovaného v druhom rade a je ním do dnešného dňa. Priamym svedkom nehodového deja nebol. Po príchode k miestu nehody videl ležať žalobcu na ceste na prechode. Žalobca vychádzal spoza steny haly a vchádzal do otvoru, ktorý predstavoval prechod medzi malou a veľkou zvarovňou a keďže vychádzal spoza steny nevidel vysokozdvižný vozík. Žalobca pracoval ako operátor na stroji X.. Y. a v deň, keď prišlo k jeho úrazu bol svedok zmenovým majstrom žalobcu počas príslušnej zmeny. Ohľadom opustenia pracoviska sa žalobca svedka nedopytoval, pričom svedok uviedol, že aktuálne sú zriadený u žalovaného v druhom rade pozície tzv. teamleadra, u ktorých je potrebné sa hlásiť v prípade opustenia pracoviska. V čase úrazu žalobcu však takáto funkcia zriadená nebola, preto sa žalobca ohľadom opustenia pracoviska nemal u koho hlásiť. Svedok uviedol, že štyrikrát do roka boli zamestnanci školení ohľadom pohybu v halách, svedok však takéto školenia nevykonával. Svedok ďalej uviedol, že v mieste v ktorom prišlo k úrazu žalobcu sa bežne pohybovali zamestnanci, do tzv. malej zvarovne nebolo zamestnancom zakázané vstupovať a okrem výrobnej linky neexistovali v tom čase priestory , v ktorých by sa zamestnanci nemohli zdržovať. Nakoniec svedok uviedol, že v čase keď prišlo k úrazu žalobcu bola práca v hale organizovaná tak, že ak zamestnanec potreboval k svojej práci súčiastky, tieto mu dodala obsluha vysokozdvižného vozíka, ktorá bola pridelená konkrétnym zamestnancom. Zamestnanci teda kvôli nedostatku súčiastok svoje pracoviská nemali dôvod opúšťať. Pokiaľ išlo o pitný režim, toalety alebo iné dôvody (napr. zdravotné) opustenia pracoviska, bol zamestnanec opustenie pracoviska hlásiť zoraďovačovi, aby tento za účelom zabezpečenia kontinuálneho pokračovania pásovej práce, mohol nájsť náhradu. 19. Zo svedeckej výpovede svedka I. M. súd zistil, že tento ako živnostník dodávateľským spôsobom zabezpečuje povinnosti žalovaného v prvom rade na úseku BOZP. Svedkovi zavolal manažér deň potom, čo došlo k úrazu a informoval ho o úraze a hospitalizácii žalobcu. V priebehu 2-3 dní navštívil svedok žalobcu v nemocnici a spísali záznam o registrovanom úraze. Ošetrujúci lekár, nevedel v tom čase určiť, či ide o registrovaný alebo závažný pracovný úraz. Legislatíva v tom čase pripúšťala, aby po 42 dňoch práceneschopnosti bol preregistrovaný pracovný úraz z registrovaného na závažný pracovný úraz. Takto postupoval aj žalovaný v prvom rade. Na základe uvedeného započalo šetrenie inšpektorátu práce. Z protokolu inšpektorátu práce vyplývalo zavinenie pracovného úrazu poškodeným, aj keď podľa názoru svedka išlo o neprehľadnú situáciu a nedala sa presne určiť zodpovednosť zamestnanca a zamestnávateľa pri pracovnom úraze. Žalobca nevedel bezprostredne po úraze vysvetliť prečo opustil pracovisko. Inšpektorát práce konštatoval svojvoľné opustenie pracoviska a žiadal o zmenu stanovenia miery zavinenia v tlačive o oznámení o poistnej udalosti, ktoré sa zasiela do poisťovne. Inšpektorát práce konštatoval 100% mieru zavinenia žalobcu, ktorý mal porušiť interný predpis žalovaného v druhom rade, na ktorý mal byť preukázateľne ním preškolený. Svedok takéto školenie nevykonal. Žalovaný v prvom rade uskutočňuje len všeobecné vstupné školenia BOZP a PO a na miestne podmienky mal školiť žalovaný v druhom rade. Podľa žiadneho predpisu v tom čase žalovaný nemal povinnosť upovedomovať rodinu žalobcu o pracovnom úraze, pričom žalobca výslovne žiadal, aby svedok neoznamoval pracovný úraz manželke. Keď svedkovi telefonovala manželka žalobcu, oznámil jej, že prišlo k pracovnému úrazu. Ďalej svedok uviedol, že v čase, keď spisoval so žalobcom záznam tento bol dezorientovaný, obával sa že s ním žiaden záznam o pracovnom úraze nechcú spísať. Žalobcovi svedok objasnil situáciu, spísal s ním predmetný záznam, poskytol mu vysvetlenia a informácie ako aj tlačivá žiadosti o priznanie náhrady za bolesť a tlačivo lekárskeho posudku pre účely priznania náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia. Svedok mal za to, že k chybe prišlo tak na strane žalobcu, ktorý nemal opúšťať pracovisko, pričom v čase spisovala záznamu nevedel jasne odpovedať na konkrétne otázky a objasniť situáciu, prečo vlastne pracovisko opustil, ale takisto ku chybe prišlo aj na druhej strane, pretože úraz sa stal na označenom prechode. Svedok mal za to, že nešlo o výlučné zavinenie úrazu žalobcom, avšak pre svedka bol záväzný obsah protokolu inšpektorátu práce a Národného inšpektorátu práce, v ktorých bolo uvedené výlučné zavinenie žalobcu. Záznamu o registrovanom úraze spisoval svedok so žalobcom v nemocnici tak, aby tento videl obsah zápisu. Svedok mal za to, že zranenie žalobcu bolo rozsiahlejšie a tento nebol zdravotne v poriadku. Záznam nechal svedok žalobcovi podpísať, pričom v ňom spracoval úrazový dej a to zo skutočností, ktoré uviedol žalovaný v druhom rade a zo skutočností uvedených žalobcom a pracovný úraz v zázname označil zdrojom úrazu 12, čo predstavuje bežné pracovné riziko, ktoré je Sociálnou poisťovňou odškodňované. Svedok z ohliadky miesta, kde prišlo k úrazu konštatoval, že prechod a vychádzanie vysokozdvižných vozíkov je komplikované v tom smere, že vysokozdvižný vozík prechádzal v zatáčke a osoba ktorá ho viedla, mala v dôsledku naložených paliet problémy s viditeľnosťou na prechode. Svedok zotrval na svojom vyjadrení v zázname o úraze, že k úrazu došlo v dôsledku vzájomnej nepozornosti chodca a vodiča. 20. Právna zástupkyňa žalobcu zotrvala na žalobe a uviedla, že žalovaní nezabezpečili sústavné oboznamovanie a kontrolu dodržiavania predpisov o ochrane a bezpečnosti zdravia pri práci, poukázala na spôsob oboznamovania s nimi. Nebola preukázaná subjektívna stránka zavinenia žalobcu - úmysel. Žalobca neporušil pred pracovným úrazom žiadnu svoju povinnosť a v súvislosti s tým uviedla, že sa pred vstupom na prechod pre chodcov pozrel do parabolického zrkadla nachádzajúceho sa na komunikácii pre vysokozdvižné vozíky, a z tohto titulu mala za to, že je daná plná zodpovednosť žalovaných za vznik pracovného úrazu a to aj s poukazom na § 195 ods. 6 Zákonníka práce, ktorý predpokladá objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa za vznik škody na zdraví, pričom tento by sa musel zo svojej zodpovednosti za pracovný úraz vyvinúť. V konaní pred inšpektorátom práce sa nikto nezaoberal otázkou zavinenia vodičky vysokozdvižného vozíka, ktorá bola povinná dodržiavať technické normy a zákon o cestnej premávke, ktorý porušila, keď nemohla vidieť a sledovať dianie na komunikácii, po ktorej sa pohyboval vozík, teda porušila svoju povinnosť a nezabezpečila si dostatočný rozhľad na komunikáciu v súvislosti s prechodom po nej. Právna zástupkyňa žalobcu nesporovala, že žalobca absolvoval školenie týkajúce sa BOZP, vnútorných predpisov u žalovaného v druhom rade podľa záznamu z 13.11.2006 a z 13. až 15.09.2007. Nakoniec uviedla, že o postupe pri presune v rámci pracoviska, t.j. v tomto prípade pri odchode z malej zvarovne do veľkej zvarovne vedel žalobca zrejme zo zaužívanej praxe. Považovala za otázne či žalobca skutočne videl na parabolické zrkadlo už z otvoru malej zvarovne alebo či musel urobiť ďalší krok, aby sa presvedčil o stave na komunikácii. Namietala formálnosť oboznamovania s predpismi upravujúcimi bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci a inými predpismi, keď podpis na prezentačnej listine neznamená, že obsah jednotlivých právnych predpisov bol zamestnancom odprezentovaný a že títo skutočne vnímali a chápali ich dosah. 21. Právny zástupca žalovaného v prvom rade uviedol, že žalovaný oboznamovanie a dodržiavanie predpisov o BOZP a ďalších predpisov zabezpečoval sústavne, a to prostredníctvom vedúcich pracovníkov a majstrov výroby, ktorí zároveň sledovali aj mieru dodržiavania týchto predpisov. Ďalej uviedol, že v zmysle § 58 ods. 4 Zákonníka práce vyplývala v dôsledku dočasného pridelenia žalobcu, povinnosť zabezpečovať bezpečnosť pri práci žalovanému v druhom rade. Z protokolu inšpektorátu práce z 01.07.2008 vyplývali podľa právneho zástupcu žalovaného nedostatky v konaní žalobcu, a to porušenie predpisov o BOZP, s ktorými bol tento oboznámený. Poukázal na skutočnosť, že inšpektorát práce nezistil žiadne nedostatky na strane zamestnávateľa, preto miera zavinenia na vzniku pracovného úrazu bola prisúdená práve žalobcovi, ktorý sa v nedostatočnej miere venoval situácii okolo seba, situácii na komunikácii a nepresvedčil sa či po nej môže bezpečne prejsť, v dôsledku čoho došlo k pracovnému úrazu. Podľa žalovaného nemal žalobca dôvod opustiť pracovisko a nemal následne prechádzať cez komunikáciu. Išlo o porušenie povinnosti bezprostredne predchádzajúcej vzniku pracovného úrazu. Ďalej uviedol, že podľa vedomostí čerpajúc z interných predpisov žalovaného v druhom rade mali mať všetci zamestnanci pri začiatku výkonu práce zabezpečený prísun materiálu a ak sa tento v priebehu práce spotreboval, mali upovedomiť nadriadeného a počkať na zabezpečenie tohto materiálu a nie si ho svojvoľne zabezpečovať. Ďalej uviedol, že žiadna dohoda vylučujúca zodpovednosť žalovaného v prvom rade za škodu v dôsledku pracovného úrazu neexistuje. Pokiaľ išlo o oboznamovanie sa s právnymi a inými predpismi zamestnancami po vzniku pracovného pomeru, poukázal žalobca na obsah záznamu o školení zo dňa 09.01.2008. Za liberačný dôvod podľa § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce považoval právny zástupca žalovaného v prvom rade opustenie pracoviska žalobcom v rozpore so svojimi povinnosťami. Žalobca absolvoval asi mesiac a po pred vznikom pracovného úrazu školenie, ktoré bolo vykonané aj v septembri 2007, preto nešlo o dlhý časový úsek. Školenie žalobcu zabezpečoval aj žalovaný v druhom rade a v primeranej miere zabezpečoval kontrolu dodržiavania oboznámených predpisov s tým, že vedúci zamestnanci dohliadali na postupy pri výkone prác zamestnancov. Právny zástupca žalovaného poukázal na skutočnosť, že v čase úrazu sa žalobca nachádzal mimo miesta pracoviska. Nakoniec žalovaný v prvom rade uviedol, že žalobcu v rámci školenia zo dňa 09.01.2008 neoboznamoval s interným predpisom - Hlavné zásady BOZP žalovaného v druhom rade. 22. Poverený zástupca žalovaného v druhom rade žiadal žalobu žalobcu zamietnuť pre nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie, pretože bol vo vzťahu ku žalobcovi len užívateľským zamestnávateľom a žalobca u neho len vykonával prácu. Žalovaný zabezpečil všetky podmienky na výkon práce žalobcu, riadne žalobcu zaškolil ohľadne právnych predpisov o BOZP, ako aj o interných predpisoch žalovaného v 2. rade. Žalobca svojim podpisom na zázname o školení potvrdil svoju účasť na nich. Podľa žalovaného v druhom rade vychádzajúc z Hlavných zásad BOZP v areáli P. S. S..D.. bodu 5 a bodu 24 sa žalobca nemohol pri svojej práci vzdialiť z miesta svojho pracoviska, potreboval na to súhlas alebo doprevádzanie príslušného pracovníka, ktorý to tam poznal. Všetok materiál potrebný na výkon práce mal žalobca dostať k dispozícii pred začiatkom výkonu práce a v prípade potreby počas výkonu práce oň požiadať a nie si ho samostatne zabezpečovať. Išlo o výrobné postupy, ktoré nie sú obsiahnuté v predpisoch o BOZP. Poverený zástupca žalovaného v druhom rade uviedol, že prvotné vstupné školenie absolvoval žalobca dňa 13.11.2006, o ktorom je záznam. Poslednýkrát bol žalobcu u žalovaného v druhom rade zaškolený v 9/2007. U žalobcu prišlo k plynulému prechodu v práci, ktorú vykonával aj pred vznikom pracovného pomeru so žalovaným v prvom rade u žalovaného v druhom rade, preto nebol dôvod na výkon nových školení po 01.01.2008, keďže išlo stále o výkon tej istej práce, na rovnakej pracovnej pozícii. U žalovaného v druhom rade ako užívateľského zamestnávateľa vykonával žalobca prácu minimálne od 13.11.2006. Pokiaľ ide o Hlavné zásady BOZP v areáli P. S. S..D.. , tieto sa týkali osobitosti BOZP u žalovaného, pričom všeobecným predpisom, ktorý sa týkal bezpečnosti práce bol predpis OS 040. Žalovaný v druhom rade zotrval na odmietnutí zodpovednosti za vznik pracovného úrazu. 23. Žalobca sa v konaní domáhal určenia, že za pracovný úraz ku ktorému prišlo dňa 19.02.2008 zodpovedajú v rozsahu 100% žalovaní v prvom a druhom rade a súčasne sa domáhal zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 z.č. 437/2004 Z.z.. Žalovaní namietali nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní ako aj skutočnosť, že za pracovný úraz žalobcu nenesú zodpovednosť, pretože žalobca porušil v súvislosti s pracovným úrazom § 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 124/2006 z.z., ako aj interné predpisy a to konkrétne bod 5 a bod 24 Hlavných zásad BOZP v areály P. S., S..D.. Malacky, o ktorých tvrdili, že s nimi bol žalobca oboznámený. Argumentácia žalovaných vychádzala zo záverov inšpektorátu práce. 24. Predpokladmi vzniku zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú zamestnancovi pracovným úrazom je existencia pracovnoprávneho vzťahu, vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a pracovným úrazom. Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú zamestnancovi pracovným úrazom je vybudovaná na princípe tzv. objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa. Zamestnávateľ teda zodpovedá za výsledok (škodu), bez toho aby sa vyžadovalo prípadné jeho zavinenie. 25. Strany neurobili spornou skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovaným dňa 01.01.2008 vznikol a v čase úrazu, t.j. 19.02.2008 trval, pracovnoprávny vzťah založený pracovnou zmluvou uzatvorenou medzi žalovaným v prvom rade ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom dňa 01.01.2008 s dohodnutým dňom nástupu do práce počnúc 01.01.2008 a dohodnutým druhom práce: operátor výroby - obsluha výrobných zariadení a výrobnej linky, manipulácia s výrobným materiálom, iné práce podľa pokynov nadriadeného a s pracovným pomerom dohodnutým na dobu určitú, a to do ukončenia prác u užívateľského zamestnávateľa. Súčasne bolo dohodnuté dočasné pridelenie žalobcu k užívateľskému zamestnávateľovi, a to žalovanému v druhom rade, s miestom výkonu práce Malacky a dojednaným druhom práce - operátor výroby so vznikom pridelenia 01.01.2008. Rovnako strany nesporovali, že dňa 19.02.2008, keď prišlo k pracovnému úrazu, pracoval žalobca u užívateľského zamestnávateľa vo výrobnej hale v Malackách na náhradnej zmene, teda žalovaní nesporovali, že k úrazu žalobcu prišlo pri plnení pracovných úloh a poškodenie zdravia žalobcu je pracovným úrazom. Žalovaní však namietali, že škoda na zdraví žalobcu bola spôsobená tým, že žalobca svojim zavinením porušil právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pričom bol s nimi riadne oboznámený. 26. Súd riešil otázku zodpovednosti za škodu na zdraví žalobcu, ku ktorej prišlo pracovným úrazom a existenciu zavineného porušenia právnych predpisov prípadne ostatných predpisov na zaistenie ochrany a bezpečnosti zdravia pri práci žalobcom a dospel k záveru, že za tento pracovný úraz zodpovedá výlučne žalovaný v prvom rade. S poukazom na § 195 ods. 1 Zákonníka práce platného ku dňu úrazu (ďalej len 27. Zákonníka práce) z ktorého vyplýva, že ak zamestnanec pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním bol poškodený na zdraví alebo došlo k jeho smrti úrazom (ďalej len pracovný úraz ), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere. V zmysle § 195 ods. 5 Zákonníka práce zodpovedá zamestnávateľ za škodu, ktorá vznikne zamestnancovi pracovným úrazom, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, len ak by sa žalovaný v prvom rade ako zamestnávateľ liberoval, teda zbavil zodpovednosti podľa § 196 Zákonníka práce. V citovanom ustanovení Zákonníka práce je výslovne uvedené, kedy sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti za úraz celkom alebo sčasti. Z uvedených ustanovení teda vyplýva, že pokiaľ ide o zodpovednosť za úraz, táto je na strane zamestnávateľa objektívna. Zamestnávateľ sa môže zbaviť zodpovednosti len v prípade, ak preukáže také porušenie povinností na strane zamestnanca, ktoré boli buď výlučnou alebo čiastočnou príčinou úrazu. Podľa § 196 ods. 4 Zákonníka práce pri posudzovaní, či zamestnanec porušil predpisy o zaistení bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci nemožno sa dovolávať len všeobecných ustanovení, podľa ktorých si má každý počínať tak, aby neohrozoval svoje zdravie a zdravie iných. Súd poukazuje na to, že zamestnávateľ preto, aby sa zbavil zodpovednosti za pracovný úraz, musí preukázať porušenie konkrétneho právneho predpisu o zaistení bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. V konaní súd nezistil, že by existovala konkrétna norma, či už právny predpis, interná norma alebo pokyn, ktorý by žalobca svojím správaním porušil a v príčinnej súvislosti s tým, by prišlo ku poškodeniu jeho zdravia. 28. Obaja žalovaní sa pri svojej obrane dovolávali porušenia § 12 ods. 2 z.č. 124/2006 Z.z. žalobcom. Predmetné zákonné ustanovenie ukladá povinnosť dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, zásady bezpečnej práce, zásady ochrany zdravia pri práci a zásady bezpečného správania na pracovisku a určené pracovné postupy, s ktorými bol zamestnanec riadne a preukázateľne oboznámený. Ide teda práva o také všeobecné ustanovenie, ktoré má na mysli § 195 ods. 4 Zákonníka práce. Z vykonaného dokazovania, a to z obsahu záznamu školenia novoprijatého zamestnanca z predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a o ochrane pred požiarmi zo dňa 09.01.2008 signovaného žalobcom, ako aj z výsluchu svedka J.. T., ktorý pôsobil v januári roku 2008 u žalovaného v druhom rade ako bezpečnostný technik, ako aj z osnovy školenia z predpisov BOZP súd zistil, že vstupné školenie žalobcu, ktoré sa uskutočnilo dňa 09.01.2008, a ktoré žalobca ako novoprijatý zamestnanec absolvoval, sa týkalo všeobecných zásad a povinností na úseku zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a pred požiarmi. Žalobca bol informovaný vo všeobecnej rovine, že je potrebné dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy a pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, zásady bezpečnej práce a určený pracovný postup, ďalej používať určeným spôsobom pridelené osobné ochranné pracovné prostriedky, a to všetko bez vzťahu ku oboznámeniu žalobcu s konkrétnou povinnosťou alebo konkrétnym pokynom vzťahujúcimi sa ku práci, ktorú mal žalobca u žalovaného v druhom rade vykonávať. Ďalej bol žalobca poučený o zákaze požívať alkoholické nápoje, omamné a psychotropné látky na pracoviskách, bol oboznámený s definíciou úrazu a povinnosťou hlásiť ho s povinnosťou používať osobné ochranné pracovné prostriedky a nakoniec bol oboznámený so všeobecnými požiadavkami ochrany pred požiarmi v objektoch, priestoroch a pracoviskách. V rámci predmetného školenia žalobcu ako novoprijatého zamestnanca išlo preukázateľne o všeobecné školenie o predpisoch BOZP a ochrany pred požiarmi, čo tvrdil v rámci svojej výpovede aj samotný bezpečnostný technik žalovaného v druhom rade, ktorý realizoval predmetné školenie. V samotnom zázname školenia podpísanom žalobcom sa odkazuje na skutočnosť, že konkrétne školenie na miestne podmienky bezpečného pracovného výkonu, vykoná priamo na pracovisku nadriadený, resp. bezpečnostný technik. Teda školenie na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci na konkrétnom pracovisku žalobcu u žalovaného v druhom rade nebolo predmetom školenia vykonaného dňa 09.01.2008, ktorého absolvovanie potvrdil žalobca svojim podpisom na písomnom zázname. 29. V zmysle konštantnej judikatúry (porovnaj napr. R 11/1976, str. 39-40) pri porušení predpisov alebo pokynov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci musí ísť o predpis alebo pokyn konkrétny, ktorý upravuje určitý spôsob konania alebo ho zakazuje. Porušenie predpisov a pokynov všeobecného charakteru nemôže mať za následok zbavenie sa zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú zamestnancovi pracovným úrazom. Z uvedených dôvodov pre posúdenie súdu, či a do akej miery sú naplnené liberačné dôvody žalovaných spočívajúce v tvrdení, že žalobca porušil predpisy na zaistenie ochrany zdravia pri práci, s ktorými bol oboznámený a ich dodržiavanie sa vyžaduje, nie je pre túto úvahu významné všeobecné zistenie, že žalobca bol preškolený z BOZP alebo, že prišlo k porušeniu všeobecnej povinnosti zamestnanca zakotvenej v Zákonníku práce ukladajúcej dbať pri práci o svoju bezpečnosť a zdravie a o bezpečnosť a zdravie osôb, ktorých sa jeho činnosť týka a podobné všeobecné úvahy a zistenia. Relevantným je len taký právny alebo ostatný predpis, ktorý by žalobcovi ako zamestnancovi ukladal určitý konkrétny spôsob chovania sa pri práci a s ňou súvisiacom pohybe v hale (v tomto prípade malej a veľkej zvarovne), v ktorej žalobca pracoval, a ktorý by žalobca v príčinnej súvislosti so vznikom pracovného úrazu porušil. Avšak porušenie a ani preškolenie žalobcu ohľadom takéhoto konkrétneho ustanovenia právneho alebo osobitného predpisu alebo uloženie takéhoto pokynu v konaní preukázané nebolo a to ani vo vzťahu ku obsahu bodov 5 a 24 „ Hlavných zásad BOZP v areály P. S., S..D.. C.“, ktorých porušenia žalobcom sa žalovaní domáhali a odôvodňovali ním zbavenie sa zodpovednosti za škodu vzniknutú zamestnancovi pracovným úrazom. Žalovaný v druhom rade predložil súdu zápis z pracovnej porady divízie 8 zo dňa 13. až 15.09.2007, z ktorého obsahu spolu s pripojenou prezenčnou listinou vyplýva, že žalobca bol preškolený v rámci pracovnej porady na úseku zaistenia bezpečnosti pri práci, a to v oblasti používania ochranných prostriedkov, obsluhy liniek, aktívnej zóny a hroziacich nebezpečenstiev, používania elektrospotrebičov, používania vyznačených zón na posun pracovníkov na pracoviská, nedovoleného fajčenia na pracoviskách a informovaný o pracovných úrazoch za posledné mesiace. Súčasne žalovaný v druhej rade predložil súdu „Hlavné zásady BOZP v areály P. S., S..D.. C.“ (ďalej len „ hlavné zásady“) , o ktorých tvrdil, že s ich obsahom žalobcu oboznámil a žalobca porušil povinnosti stanovené v bode 5 a 24 hlavných zásad a v príčinnej súvislosti s porušením týchto oboznámených povinností prišlo k pracovnému úrazu a poškodeniu zdravia žalobcu. V zmysle bodu 5 hlavných zásad je bez povolenia a doprevádzania zodpovedného zamestnanca zakázané zamestnancom dodávateľského subjektu vstupovať do výrobných s skladových, priestorov, ako i zdržiavať sa mimo priestoru zhotovujúceho diela. V zmysle bodu 24 hlavných zásad bolo zakázané vstupovať do pracovných priestorov a miestností, v ktorých nemali zamestnanci čo robiť, najmä tam, kde sú výstražné tabuľky (el. rozvodne, plynomerne a pod.). Boli povinní dodržiavať príkazy a zákazy uvedené na výstražných tabuľkách. Najmä nefajčiť a nemanipulovať s otvoreným ohňom tam, kde je to zakázané. Nezatarasovať prístupy k východom, elektrickým vypínačom, hasiacim prístrojom, hydrantom a pod. Nepožívať alkohol pred prácou ani pri práci. Odmietnuť spolupracovať s pracovníkom, ktorý je pod vplyvom alkoholu. Túto skutočnosť oznámiť svojmu nadriadenému. Žalovaní dôvodili, že žalobca porušil povinnosť vstupovať do výrobných a skladových priestorov, ako aj zdržiavať sa mimo priestoru zhotovujúceho diela s povolením a doprevádzaním zodpovedného zamestnanca (bod 5 hlavných zásad) a v priamej príčinnej súvislosti s porušením tejto povinnosti, prišlo k pracovnému úrazu žalobcu. Žalovaní tvrdili, že s obsahom hlavných zásad bol žalobca riadne oboznámený. Z vykonané dokazovania súd dospel k záveru, že žalovaní nikdy žalobcu s obsahom predmetných hlavných zásad neoboznamovali. Tento skutkový záver súdu vyplýva z obsahu súdom pripojeného spisu inšpektorátu práce, ktorého súčasťou sú aj doklady kontrolované inšpektorátom práce po nahlásení pracovného úrazu žalobcu. Medzi týmito dokladmi (v časti spisu označeného ako - kontrolované v organizácii) sa nachádza zmluva číslo: 1421-2 uzatvorená v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka medzi žalovaným v druhom rade (P. S. a.s.) ako odberateľom a spoločnosťou K. D. D..O..M.. ako dodávateľom, predmetom ktorej je zabezpečenie prevádzky vysokozdvižných vozíkov vrátane zabezpečenia potrebným počtom VZV, obsluhou, náhradnými dielcami a pohonnými látkami, teda komplexné zabezpečenie prevádzky VZV v priestoroch žalovaného v druhom rade. Súčasťou tejto dokumentácie, ktorá bola podkladom šetrenia pracovného úrazu žalobcu inšpektorátom práce je aj prezenčná listina z oboznámenia pracovníkov VZV o dopravnom-kontrolnom poriadku z 02.01.2008, ktorá potvrdzuje oboznámenie p. J. P., vodičky vysokozdvižného vozíka, u ktorého prišlo ku stretu so žalobcom, s predmetným poriadkom. Ďalej je súčasťou tejto dokumentácie aj protokol z technickej kontroly predmetného motorového vozidla a nakoniec aj „Hlavné zásady BOZP v areály P. S., S..D.. C.“ z 02.01.2008, ku ktorým je pripojená prezenčná listina zamestnancov dodávateľského subjektu K. D. D..O..M.., ktorí svojimi podpismi na prezenčnej listine potvrdili oboznámenie s hlavnými zásadami BOZP v areály P. S., S..D.. C.. Oboznámenie bolo vykonané bezpečnostným technikom v súlade s interným postupom predpísaným bodom 2.9 OS-040 a zákona o BOZP. Oboznámenie s hlavnými zásadami dňa 02.01.2008 potvrdila svojim podpisom aj G.. J. P., vodička vysokozdvižného vozíka, ktorým bol spôsobený pracovný úraz žalobcu. Medzi osobami, ktoré svojim podpisom na prezenčnej listine potvrdili oboznámenie sa s obsahom hlavných zásad však nie je podpis žalobcu. Záver, že žalobca nebol nikdy oboznamovaný s hlavnými zásadami korešponduje aj s tou skutočnosťou, že s týmito zásadami boli oboznamovaní len zamestnanci zhotoviteľa, teda zamestnanci dodávateľských subjektov, ktorí sa síce pohybovali v areály žalovaného v druhom rade, neboli však jeho kmeňovými zamestnancami ani pridelenými zamestnancami, ale boli zamestnancami tretích subjektov, s ktorými mal, ako v tomto prípade so spoločnosťou K. D. D..O..M.., žalovaný v druhom rade uzatvorenú obchodnú zmluvu predmetom, ktorej bolo poskytnutie služieb alebo vykonanie diela a tieto služby obchodná spoločnosť poskytovala alebo dielo realizovala prostredníctvom svojich zamestnancov ale dohodnutým miestom plnenia obchodnej zmluvy boli práve priestory žalovaného v druhom rade. Súd uvádza, ako to aj vyplýva zo samotného obsahu hlavných zásad najmä v ich bode 1 podľa, ktorého zhotoviteľ (v tomto konkrétnom prípade išlo o spoločnosť K. D. D..O..M..) zodpovedá za dodržiavanie predpisov BOZP pri vykonávaní svojej činnosti, ako aj za absolvovanie príslušných školení, skúšok a pod. u svojich zamestnancov , ako aj z formulácií ostatných bodov hlavných zásad, v ktorých sú upravené povinnosti zhotoviteľa vo vzťahu ku informovaniu svojich zamestnancov realizujúcich dielo zhotoviteľa v priestoroch žalovaného v druhom rade, že pokyny a príkazy obsiahnuté v hlavných zásadách neboli nikdy pre pridelených zamestnancov, akým bol žalobca, určené, teda neexistoval nikdy dôvod, aby s nimi bol žalobca oboznamovaný. Nakoniec súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že tvrdenie žalovaných o tom, že žalobca bol s hlavnými zásadami, a teda aj ich bodom 5 a 24 oboznámený v rámci školenia organizovaného v 13. až 15.09.2007 je v rozpore s tým, že vyhotovenie predmetných hlavných zásad je datované k 02.01.2008, teda v čase keď s ich obsahom mal byť žalobca oboznamovaný, tieto neexistovali. 30. Záveru súdu, že žalobca nikdy nebol oboznamovaný s pokynmi a príkazmi obsiahnutými v hlavných zásadách, ich obsah nepoznal a nie je možné sa dovolávať porušenia pokynov uvedených v hlavných zásadách žalobcom, ako dôvodu vzniku jeho pracovného úrazu, svedčia aj závery šetrenia inšpektorát práce spolu s Národným inšpektorátom práce, ktorí upustili od pôvodne konštatovaných príčin vzniku pracovného úrazu žalobcu, ktoré mali spočívať v porušení § 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 124/2006 Z.z., ako aj porušení pokynov uvedených v bodoch 5 a 24 hlavných zásad a potom, čo orgány štátnej správy na úseku zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci sami modifikovali svoje zistenia, uzatvorili ako príčinu pracovného úrazu porušenie povinnosti žalobcom podľa § 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 124/2006 Z.z., teda porušenie všeobecne uloženej povinnosti zamestnancovi dodržiavať zásady bezpečnej práce, zásady ochrany zdravia pri práci a zásady bezpečného správania na pracovisku. 31. V konaní nebolo preukázané, že by existoval zákaz, resp. žalovanými neboli tvrdené ani preukázané žiadne konkrétne pokyny alebo usmernenia týkajúce sa pohybu zamestnancov v hale žalovaného v druhom rade, prípadne týkajúce sa premiestňovania sa zamestnancov medzi tzv. veľkou a malou zvarovňou v objekte v Malackách. Vo veľkej zvarovni mal stále pracovisko žalobca. Z vykonaného dokazovania, a to z výpovede bezpečnostného technika žalovaného v druhom rade J.. T., ako aj výpovede vedúceho zmeny G.. C. Y.Č. mal súd za preukázané, že po dotknutej komunikácii v hale, na ktorej prišlo ku stretu vysokozdvižného vozíka a žalobcu s následkom poškodenia zdravia žalobcu, sa bežne pohybovali zamestnanci. Nakoniec o tom svedčí aj skutočnosť, že na komunikácii bol vyznačený prechod pre chodcov, na ktorom k úrazu prišlo a prechod medzi malou a veľkou zvarovňou bol zabezpečený parabolickým zrkadlom teda komunikácia bola vybavená tak, aby po nej mohli prechádzať zamestnanci. 32. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že žalovaní sa nimi uvádzanými liberačnými dôvodmi nezbavili, a to ani čiastočne, zodpovednosti za úraz žalobcu . Ako liberačný dôvod žalovaní totiž uvádzali zavinené porušenie právnych predpisov a pokynov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci žalobcom, ktorý bol s nimi riadne oboznámený a ich dodržanie žalovaní sústavne vyžadovali a kontrolovali. V konkrétnosti žalovaní uviedli, že žalobca porušil § 12 ods. 2 písm. a ) z.č. 124/2006 Z.z. a pokyny uložené mu v bode 5 a 24 Hlavných zásad BOZP v areály P. S., S..D.. C.. Žiadne iné právne predpisy, ostatné predpisy alebo pokyny, ktoré mal žalobca porušiť v príčinnej súvislosti so vznikom jeho úrazu žalovaní netvrdili a netvrdili ani niektorý iný zákonný liberačný dôvod. Pokiaľ ide o porušenie § 12 ods. 2 písm. a ) z.č. 124/2006 Z.z. , ktorého sa žalovaní vo vzťahu ku žalobcovi dovolávali, ide práve o také všeobecné ustanovenie, ktoré má na mysli § 195 ods. 4 Zákonníka práce, a ktoré nemá za následok liberáciu zamestnávateľa zo zodpovednosti za škodu vzniknutú zamestnancovi pracovným úrazom. Vo vzťahu ku povinnostiam uvedeným v bode 5 a 24 hlavných zásad sa súd vyjadril vyššie v tom zmysle, že s týmito žalobca oboznámený nebol a ani oboznámený nemal byť, pretože sa na neho vôbec nevzťahovali. Iné konkrétne povinnosti, ktoré by nemali charakter všeobecných ustanovení, podľa ktorých si má každý počínať tak, aby neohrozoval svoje zdravie a zdravie iných a súviseli by s úrazovým dejom, žalovanými tvrdené nebolo. 33. Ku otázke, ktorí zo žalovaných je zodpovedným za pracovný úraz žalobcu, ktorý utrpel pri výkone práce pre inú právnickú osobu pri dočasnom pridelení v zmysle ust. § 58 Zákonníka práce súd uvádza, že hoci má právnická osoba (P. S., S..D..) počas dočasného pridelenia povinnosť zaisťovať bezpečnosť a ochranu zdravia prideleného zamestnanca, dočasné pridelenie nemá vplyv na trvanie pracovnoprávneho vzťahu založeného so zamestnávateľom (žalovaným v prvom rade), s ktorým poškodený zamestnanec uzavrel pracovnú zmluvu. Za škodu na zdraví spôsobenú pracovným úrazom zodpovedá žalovaný v prvom rade ako zamestnávateľ (v tomto prípade teda P., S..D..), u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere, keď nevyhnutným predpokladom zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú zamestnancovi pracovným úrazom je existencia pracovnoprávneho vzťahu, vznik škody pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním (pričom nie je uvedené miesto, na ktorom má zamestnanec plniť pracovné úlohy). Existencia pracovnoprávneho vzťahu ako podmienky vzniku zodpovednosti za škodu zamestnanca z pracovného úrazu musí byť splnená vždy, pričom výnimky pripúšťal Zákonník práce v znení platnom v momente vzniku pracovného úrazu (02/2008) len výnimočne, a to v ustanoveniach § 214 a nasl. (išlo o zodpovednosť za škodu, ktorá vznikne žiakovi alebo študentovi školy; ďalej ktorá vznikne osobe vykonávajúcej verejnú funkciu). Hoci žalovaný v druhom rade mal v zmysle § 58 Zákonníka práce v znení platnom v čase vzniku pracovného úrazu povinnosť, počas dočasného pridelenia žalobcu, zaisťovať jeho bezpečnosť pri práci, dočasné pridelenie žalobcu nemalo vplyv na trvanie jeho pracovnoprávneho vzťahu založeného so žalovaným v prvom rade, s ktorým mal poškodený žalobca ako zamestnanec uzatvorenú pracovnú zmluvu. Preto aj s odkazom na absenciu osobitnej právnej úpravy zodpovedného subjektu v ust. § 214 a nasl. Zákonníka práce, podľa názoru súdu aj za úraz, ktorý utrpel zamestnanec v čase dočasného pridelenia, zodpovedá zamestnávateľ, s ktorým má zamestnanec uzatvorenú pracovnú zmluvu. 34. Námietka žalovaného v prvom rade, že ak mu zákonom nebola uložená povinnosť zaisťovať ochranu a bezpečnosť zdravia pri práci, pretože takáto povinnosť bola uložená podľa § 58 ods. 4 vtedy platného Zákonníka práce uložená užívateľskému zamestnávateľovi, nemôže byť považovaný za zamestnávateľa podľa § 195 Zákonníka práce a zodpovedať za škodu spôsobenú žalobcovi pracovným úrazom, nie je podľa súdu dôvodná. Záver žalovaného o tom, že bez povinnosti zabezpečovať ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci nemôže existovať zodpovednosť za pracovný úraz, a teda žalovaný v prvom rade nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný nie je podľa súdu správny. Súd tu poukazuje na skutočnosť, že zodpovednosť za škodu spôsobenú pracovným úrazom je v Zákonníku práce budovaná na princípe objektívnej zodpovednosti za výsledok, pričom zamestnávateľ zodpovedá za takúto škodu bez ohľadu na skutočnosť, či porušil nejaký predpis z oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, prípadne bez ohľadu na skutočnosť, že ku žiadnemu porušeniu takéhoto predpisu alebo povinnosti vôbec neprišlo. Teda nemá žiadnu relevanciu skúmanie porušenia takejto povinnosti a ani tvrdenie žalovaného v prvom rade, že zodpovednosť môže vzniknúť len v priamej súvislosti s existenciou povinnosti, ktorá bola zodpovednostným subjektom porušená. 35. Okrem toho podľa § 58 ods. 4 a ods. 5 Zákonníka práce nemôže užívateľský zamestnávateľ voči dočasne pridelenému zamestnancovi robiť právne úkony v mene zamestnávateľa alebo agentúry, zamestnávateľ/agentúra (teda v tomto prípade žalovaný v prvom rade) dočasne pridelenému zamestnancovi poskytuje mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, teda vo vzťahu ku zamestnancovi, aj keď bol dočasne pridelený, vykonáva celé pemzum právomocí zamestnávateľa. To že administratívnoprávne predpisy vymedzujú ako subjekt zodpovedný za dodržiavanie predpisov na úseku zaistenia ochrany a bezpečnosti zdravia pri práci nie zamestnávateľa/agentúru ale užívateľského zamestnávateľa, zodpovedá korelujúcej povinnosti uloženej užívateľskému zamestnávateľovi v § 58 ods. 4 Zákonníka práce podľa, ktorej je povinný užívateľský zamestnávateľ zaistiť bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci dočasne prideleným zamestnancom rovnako ako ostatným zamestnancom. Preto aj vyvodenie administratívnoprávnej zodpovednosti za porušenie administratívnoprávnych predpisov na úseku BOZP nie je možné stotožňovať s pracovnoprávnou zodpovednosťou zamestnávateľa za pracovný úraz svojho zamestnanca. Pokiaľ ide o odkaz žalovaného v prvom rade na rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 19.10.2016, sp.zn. 11S/145/2015 má súd za to, že závery tohto rozhodnutia neboli žalovaným správne interpretované. Krajský súd totiž v rámci správneho súdnictva prejednával a rozhodoval nie o zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom , ale preskúmaval zákonnosť správneho rozhodnutia o uložení pokuty za správny delikt. Nakoniec súd poukazuje aj na obsah ustanovenia § 58 od. 9 Zákonníka práce, podľa ktorého ak zamestnávateľ/agentúra dočasného zamestnávania, ktorý zamestnanca dočasne pridelil, uhradila zamestnancovi škodu, ktorá mu vznikla pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním u užívateľského zamestnávateľa, má nárok na náhradu voči tomuto užívateľskému zamestnávateľovi. Citované znenie zákonného ustanovenia osvedčuje taký výklad, pri ktorom je zodpovednú za škodu vzniknutú zamestnancovi pri pracovnom úraze zamestnávateľ/agentúra, s ktorým je zamestnanec v pracovnoprávnom vzťahu a nie užívateľský zamestnávateľ, ku ktorému je dočasne zamestnanec pridelený. V tomto kontexte je potrebné prihliadnuť aj na právnu istotu zamestnanca, ktorý sa nemôže domáhať svojich nárokov na náhradu škody voči užívateľskému zamestnávateľovi, s ktorým nemá žiaden právny vzťah (právny vzťah nebol založený zákonom ani zmluvou), ale vo vzťahu ku zamestnávateľovi s ktorým uzatvoril pracovnú zmluvu, dojednal podmienky vykonávania práce, a ktorý má nad zamestnancom pracovnoprávnu právomoc. 36. Z dôvodov uvedených v bodoch 29 až 33 odôvodnenia rozsudku, pretože žalovaní nepreukázali žiaden z tvrdených liberačných dôvodov zbavenia sa zodpovednosti za škodu spôsobenú žalobcovi pracovným úrazom, ako aj z dôvodu existencie pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným v prvom rade ako zamestnávateľom súd rozhodol tak, že určil zodpovednosť žalovaného v prvom rade, ako pasívne vecne legitimovaného, za škodu na zdraví žalobcu, ktorú žalobca utrpel pri pracovnom úraze dňa 19.02.2008, v rozsahu 100% a voči žalovanému v druhom rade žalobu zamietol. 37. Vo vzťahu ku rozhodnutiu inšpektorátu práce, ktorý vyšetroval pracovný úraz žalobcu súd uvádza, že rozhodnutím vydaným v správnom konaní v zmysle § 193 Civilného sporového poriadku je nepochybne viazaný. Viazanosť sa však vzťahuje len na výrok, nie na odôvodnenie administratívneho rozhodnutia. Z citovaného ustanovenia Civilného sporového poriadku vyplýva, že súd v civilnom sporovom konaní nemôže okrem iného riešiť ako tzv. prejudiciálnu otázku to, či a kto sa dopustil správneho deliktu, ak bolo v tomto smere vydané právoplatné rozhodnutie príslušného správneho orgánu. Výrokom (nie však odôvodnením) takéhoto rozhodnutia správneho orgánu je súd viazaný a musí z neho vychádzať ako z celku a vziať do úvahy právnu aj skutkovú časť, ktorá rieši naplnenej znakov skutkovej podstaty správneho deliktu konkrétnym konaním páchateľa deliktu. V tomto prípade právoplatné rozhodnutie inšpektorátu práce zahŕňa pre súd záväzný záver o tom, že subjekt v ňom uvedený neporušil záväzné predpisy vydané k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Toto rozhodnutie však nerieši otázku významnú pre posúdenie liberácie zamestnávateľa v zmysle § 196 Zákonníka práce, teda či bol žalobca oboznámený s takými právnymi alebo ostatnými predpisy alebo pokynmi pre zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktoré mu ukladali určitý spôsobom konania prípadne zakazovali určitý spôsob konania, a ktorých porušenie postihnutým zamestnancom, bolo jedinou alebo jednou z príčin škody. 38. Vo zvyšku (žalobcom uplatneného nároku na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia) súd žalobu žalobcu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných. V konaní súd dovodil, že na strane žalobcu došlo k pracovnému úrazu, za ktorý zodpovedá žalovaný v prvom rade ako zamestnávateľ, ktorý sa ani čiastočne zodpovednosti za škodu na zdraví žalobcu spôsobenú pracovným úrazom nezbavil. Podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50%. Toto ustanovenie sa aplikuje na základe odkazu zákona - ustanovenia § 99 zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré plní úlohu blanketárnej právnej normy. V posudzovanej veci predmetom sporu je nárok žalobcu vyplývajúci z právneho vzťahu sociálneho poistenia, právna úprava ktorého je obsahom zákona č. 461/2003 Z.z. Tento zákon okrem iného vymedzuje sociálne poistenie, upravuje rozsah sociálneho poistenia a právne vzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia. Náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného považuje za úrazovú dávku, ktorá sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytuje z úrazového poistenia. Právneho vzťahu z úrazového poistenia sa zúčastňuje poškodený, ktorý na účely poskytovania úrazových dávok je zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 a fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2, ak utrpeli pracovný úraz alebo sa u nich zistila choroba z povolania (§ 83 zákona). Poškodený je teda osobou, ktorá túto dávku uplatňuje a má na ňu nárok podľa osobitného predpisu (§ 99 zákona). Tohto právneho vzťahu sa zúčastňuje Sociálna poisťovňa, ktorá je verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia (§ 120 ods. 2 zákona). Sociálna poisťovňa vykonáva sociálne poistenie nielen tým, že o dávkach rozhoduje, ale je tiež orgánom, ktorý tieto (priznané) dávky aj poskytuje. To znamená, že Sociálna poisťovňa, a nie zamestnávateľ poškodeného, je tým subjektom, ktorý v prípade priznania dávky, poškodenej osobe túto uhrádza. Ak preto osobitný zákon zveruje rozhodnúť o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného súdu, je povinným z takéhoto vzťahu ten subjekt, ktorý podľa zákona má povinnosť dávku poskytnúť (nie osoba, ktorá je povinná platiť poistenie na úrazové poistenie). Možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci uplatnenia nároku na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je subjektom povinným z právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania výlučne Sociálna poisťovňa. Len tento subjekt je v danej veci nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, t.j. vecne legitimovaným subjektom na žalovanej strane. Takéto posúdenie pasívnej vecnej legitimácie v prípade zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vychádza z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.10.2012 sp.zn. 2 Cdo 166/2011, od ktorého súdu nemal dôvod sa odchýliť. 39. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov p. I. T.Á., ktorý zomrel, svedkyne J. P. a ani svedka I. Y., pretože výsluch týchto svedkov považuje za nadbytočný vzhľadom k tomu, že svedkovia boli navrhnutý žalobcom na preukázanie priebehu úrazového deja, ktorý bol v rozsahu postačujúcom pre rozhodnutie súdu o predmetne konania dostatočne zistený z pripojených spisov inšpektorátu práce. Súd nevykonal dokazovanie ani výsluchom pracovníkov inšpektorátu práce, pretože v tomto konaní súd neposudzoval správnosť postupu a záverov inšpektorátu práce pri výkone jeho právomoci na úseku zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. 40. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 Civilného sporového poriadku v spojení s jeho § 255 ods. a ods. 2, keď v celom rozsahu úspešnému žalovanému v druhom rade priznal súd proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v prvom rade, keď žalobca bol vo vzťahu ku žalovanému v prvom rade úspešný čo do uplatneného nároku na určenie miery zavinenia pracovného úrazu a neúspešný čo do nároku na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, rozhodol súd podľa pomeru úspechu žalobcu a žalovaného v prvom rade. Keďže ich pomer úspechu v tomto konaní vyhodnotil na oboch stranách ako čiastočný v pomere 50% ku 50%, keď každý z nich mal úspech resp. neúspech vo vzťahu ku jednému z dvoch žalobou uplatnených nárokov, pričom pokiaľ ide o nárok na určenie miery zodpovednosti za pracovný úraz, tento nárok nie je možné finančne vyjadriť, vyslovil súd, že žalobca a žalovaný v prvom rade nemajú nárok na náhradu trov konania. 41. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie (výrokom 3, 4 a 5) podal odvolanie žalobca, ktorý žiada odvolací súd, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku 3, konanie vo veci uplatnenia mimoriadneho zvýšenia náhrady zo sťaženia spoločenského uplatnenia zatavil. Vo výroku 4 žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému 1/ v plnej výške, vo výroku 5 žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. Žalobca svoje odvolanie odôvodňuje podľa § 365 ods. 1 písm. b/, h/, d/ C.s.p. Žalobca namieta, že ako laik sa v čase podania žaloby domnieval, že o oboch nárokoch - t.j. na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vrátane mimoriadneho zvýšenia je príslušný rozhodovať súd. Žalobca tvrdí, že mohlo dôjsť k porušeniu zásady viazanosti súdu žalobným návrhom vyjadreným v § 216 ods. 1 C.s.p., keďže žalobca tvrdí, že si v žalobnom petite nenavrhol rozhodnúť o zvýšení náhrady za SSu ako o samostatnom nároku. Žalobca tvrdí, že súd Uznesením zo dňa 12.10.2011, sp. zn. 25C/307/2009 o zastavení konania nevyzval žalobcu a zrejme ani žalovaných, aby sa k danému nároku vyjadrili, resp. upresnil čo žiada, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Žalobca považuje rozhodnutie o zamietnutí priznania nároku na mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU za predčasné, keďže spor oň ešte nevznikol, nakoľko si žalobca nárok na vyplatenie náhrady za SSÚ a mimoriadneho zvýšenia voči Sociálnej poisťovni ešte neuplatnil. Žalobca v rámci svojho odvolania poukazuje na § 6 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť, ods. 3 podľa ktorého je poškodený oprávnený uplatniť nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia na súde, ak sa podal návrh na uzatvorenie dohody podľa odseku a do troch mesiacov od jeho podania sa neuzatvorila dohoda podľa odseku 1 a neuspokojili sa nároky poškodeného. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na príspevok Sociálnej poisťovne, ktorého autorkou je Ľ. K., uverejnený na D. F..D..sk. Podľa žalobcu je zásadnou informáciou tá, podľa ktorej existencia právoplatného rozhodnutia Sociálnej poisťovne o priznaní základného nároku na náhradu za SSÚ. skutočnosť je podľa názoru žalobcu zásadná pre konštatovanie, že rozhodnutie súdu o nároku na mimoriadne zvýšenie SSU, resp. jeho nepostúpenie Sociálnej poisťovni sa javí ako predčasné rozhodnutie o nároku, ktorý ešte nemohol byt uplatnený, pričom žalobca poukazuje na to, že ešte nedisponuje rozhodnutím Sociálnej poisťovne o priznaní nároku na základnú náhradu. Žalobca poukazuje na rozhodnutie NS SR zo dňa 30.10.2012 sp. zn. 2Cdo/166/2011podľa ktorého môže poskytovateľ náhrady s oprávneným subjektom uzatvoriť dohodu o náhrade. Podľa názoru žalobcu súd na rozhodnutie vo veci mimoriadneho zvýšenia náhrady za SSÚ aplikoval nesprávne ustanovenia CSP. Rovnako tak podľa žalobcu aj rozhodnutie súdu vo výroku 4, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, spočívajúcom v nesprávnej interpretácii použitých ust CSP o náhrade trov konania. V tejto súvislosti žalobca uvádza, že na každom uskutočnenom pojednávaní sa prejednal vždy nárok na určenie miery zavinenia. Naproti tomu vo veci nároku na zvýšenie náhrady za SSÚ nebolo uskutočnené žiadne dokazovanie a na žiadnom z pojednávaní sa strany nemali k nemu možnosť vyjadriť sa. Žalobca má za to, že nakoľko vo veci určenia miery zavinenia skončilo v prospech žalobcu v celom rozsahu, má žalobca za to, že bol v spore plne úspešný. Žalobca vo výroku 3 má za to, že v konaní nebolo zvýšenie náhrady za SSÚ reálne prejednané a nemožno z tohto dôvodu ani hodnotiť mieru úspechu ktorejkoľvek zo strán sporu. Žalobca poukazuje na uznesenie NS SR z 11.10.2012 sp. zn. 3MCdo/11/2011. Žalobca má za to, že sú splnené okolnosti odôvodňujúce použitie § 257 C.s.p. Žalobca má za to, že dôvody osobitného zreteľa sú u neho dané a vyplývajú priamo z jeho poranenia. Žalobca taktiež poukazuje na to, že je invalidným dôchodcom, žalovaný 2/ je prosperujúca spoločnosť atď. 42. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 1/, ktorý žiada odvolací súd aby napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Žalovaný 1/ uvádza, že nebol v predmetnom spore pasívne legitimovaný a podotýka, že žalobca bol v spore zastúpený advokátom, pričom mal možnosť disponovať so žalobným návrhom. Tvrdenia o tom, že sa žalobca nesprávne domnieval, že o oboch nárokoch je oprávnený rozhodovať súd podľa žalovaného 1/ neobstoja a z hľadiska právneho posúdenia nie sú vôbec relevantné. Žalovaný v súvislosti s odvolaním žalobcu poukazuje na to, že uznesenie zo dňa 12.10.2011 je už právoplatné. 43. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril taktiež žalovaný 2/, ktorý žiada napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť. Žalovaný 2/ uvádza, že sa v celom rozsahu pridržiava svojich doterajších vyjadrení. 44. K vyjadreniam žalovaných sa vyjadril žalobca, ktorý tvrdí, že náklady právneho zastúpenia by mu nemuseli vzniknúť, pokiaľ by žalovaný 1/ reagoval na žalobu návrhom na uzavretie mimosúdnej dohody. Žalobca taktiež nesúhlasí ani s názorom súdu a žalovaného 1/, že nárok žalobcu vo veci určenia miery zodpovednosti je čo do rozhodnutia na rovnakej úrovni ako výrok o zamietnutí žaloby vo zvyšku. Žalobca sa v rámci svojho vyjadrenia pridŕža svojej argumentácie uvedenej v odvolaní. 45. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 2/, ktorý sa pridŕža svojich doterajších vyjadrení. 46. K vyjadreniu žalobcu sa taktiež vyjadril žalovaný 1/, ktorý opätovne tvrdí, že odvolanie žalobcu je nedôvodné. Žalovaný má za to, že pokiaľ nebol žalobca spokojný s predošlým postupom súdu mal v predmetnej veci využiť riadny opravný prostriedok alebo mal vziať žalobu v časti žalovaného 1/ späť. 47. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 48. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C.s.p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. 49. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C. s. p.). 50. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p. 51. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že sa plne stotožnil s rozhodnutím a názorom súdu prvej inštancie. 52. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 53. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). 54. Napadnutým uznesením č.k. 25C/307/2009-179 zo dňa 10.11.2011 súd prvej inštancie konanie v časti návrhu žalobcu, ktorým sa domáha zaplatenia sumy 9.562,76 Eur ako bolestného a zaplatenia sumy 20.864,21 Eur ako náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zastavil. Strany sporu súd prvej inštancie upovedomil, že po právoplatnosti uznesenia súdu o zastavení konania v danej časti bude vec postúpená D. G., A.. XX. S. X-XX, J.. Žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na náhradu trov konania. 55. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie dňa 05.09.2017 na poštovú prepravu. Žalobca v rámci svojho odvolania žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 56. Skôr, ako odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu napadnutého uznesenia, zaoberal sa včasnosťou podaného odvolania. 57. Podľa § 362 ods. 1 C.s.p. odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. 58. Podľa § 121 ods. 2 C.s.p. do plynutia lehoty určenej podľa dní sa nezapočítava deň, keď nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty. 59. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.12.2011. 60. Odvolanie žalobcu bolo podané na poštovú prepravu dňa 05.09.2017, teda po lehote na podanie odvolania. 61. Podľa § 386 písm. a/ C. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene. 62. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd odvolanie žalobcu, podané po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a proti už právoplatnému uzneseniu, odmietol podľa § 386 písm. a/ C. s. p. 63. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní súd vzhľadom na to, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie úspešným žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania priznáva v rozsahu 100%,. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením ( § 262 ods. 2 C.s.p.). 64. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).