Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/135/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111207505 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111207505.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Dariny Kuchtovej, v spore žalobcu: VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o., , Limbová 3, Limbach, IČO: 31 342 841, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.12.2015, č. k. 14C/38/2011-163, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.12.2015, č. k. 14C/38/2011-163, p o t v r d z u j e . Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, posúdiac vec podľa § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3, § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal voči žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 8.298,46 eur a náhrady trov konania. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že má postavenie poškodeného v trestnom konaní vedenom na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Bratislave V, Úradom justičnej a kriminálnej polície PZ, odbor všeobecnej kriminality pod č. ČVS: ORP-214/2-OVK-B5-2004. Žalobca bol oznamovateľom vyšetrovaných trestných činov. V označenej trestnej veci bolo dňa 30.09.2005 začaté trestné stíhanie pre trestný čin krádeže osobného motorového vozidla zn. FIAT Z., K. BA-XXX BA, ako aj pre trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery. Ku dňu podania predmetného návrhu nebolo vyšetrovanie v rámci prípravného konania ukončené vinou vyšetrovateľa PZ, ktorý nerešpektoval záväzné pokyny dozorového prokurátora F. prokuratúry Bratislava V, potvrdené upovedomením zo dňa 14.12.2009, č. k. 1 KPt732/09-7, čím porušil ústavné práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Upovedomením č. k. 1Pv 842/2005-76 9776 zo dňa 22.09.2009 dozorový prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V oznámil žalobcovi , že vykonal individuálnu previerku a zistil v postupe vyšetrovateľa neodôvodnené prieťahy a neplnenie pokynu prokurátora. V dôsledku prieťahov vyšetrovateľa v konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu vyšetrovateľa PZ a došlo k zásahu do práva na pokojné užívanie majetku. V dôsledku hrubej nečinnosti vyšetrovateľa došlo aj k mareniu práva poškodeného a odopretia spravodlivosti. Požiadavku na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 8298,46 eur považuje žalobca za spravodlivú a súladnú s judikatúrou ESĽP. Listami zo dňa 08.04.2009 a 17.05.2010 požiadal Ministerstvo vnútra SR o predbežné prerokovanie nároku, ktoré na jeho žiadosť nereagovalo. 3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie. Súd zdôraznil, že v danom prípade bolo preukázané, že otázka vlastníctva motorového vozidla L. Z. C.: BA XXX BA je sporná, keď na motorové vozidlo si v priebehu trestného konania uplatnil nárok okrem I. S. (pred odstúpením od kúpnej zmluvy o kúpe motorového vozidla zo dňa 27.06.2012) aj B. G.. Uvedená skutočnosť bola dôvodom vydania uznesenia o uložení predmetného motorového vozidla do úschovy Okresného súdu Bratislava V, č. k. 1Ú 12/06-10 z 25.01.2007, a vozidlo doposiaľ nebolo vydané žiadnemu vlastníkovi, ani žalobcovi. Žalobca nie je v konaní aktívne legitimovaný, keď jednoznačne nepreukázal, že je nespochybniteľným vlastníkom motorového vozidla L. Z., C.: BA XXX BA. Súd v tejto súvislosti poukázal aj na to, že ani I. S., ani žalobca, nepodali žalobu o určenie vlastníctva predmetného motorového vozidla. Žalobca síce podal dňa 15.06.2015 na Okresný súd Bratislava V návrh na začatie konania o vydanie predmetu úschovy (vec sa vedie pod sp. zn. 39C 386/2015 a doposiaľ nie je rozhodnutá), ale samotné podanie takejto žaloby žalobcom na vydanie predmetu úschovy, nepreukazuje vlastníctvo žalobcu k motorovému vozidlu L. Z., C.: BA XXX BA, a nezaručuje ani úspech vo veci. 4. Súd prvej inštancie sa napriek tomuto záveru zaoberal ešte aj skúmaním jednotlivých podmienok vzniku zodpovednosti štátu, predovšetkým otázkou existencie nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v prieťahoch v trestnom konaní vedenom na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Bratislave V, Úradom justičnej a kriminálnej polície PZ, odbor všeobecnej kriminality pod č. ČVS: ORP-214/2-OVK-B5-2004, keďže žalobca namietal prieťahy v tomto konaní za obdobie od 30.09.2005 do 04.06.2012, ale žalovaná namietala, že prieťahy pred vyšetrovateľom v uvedenom období neboli konštatované prokurátorom tak, ako to tvrdil žalobca, ale boli vymedzené v období od 30.09.2005 do 15.08.2006, od 15.11.2006 do 03.08.2007 a od 22.11.2007 do 16.03.2010. Z pripojeného vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva PZ Bratislava V, č. k. ČVS: ORP-214/2-OVK-B5-2004 súd prvej inštancie zistil, že v uvedenej trestnej veci nebolo vznesené obvinenie voči žiadnej konkrétnej osobe vo veci prečinu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery, ani vo veci trestného činu sprenevery (pôvodne kvalifikovaného ako trestný čin krádeže). V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. II. ÚS 492/2011-14 zo dňa 26.10.2011, podľa ktorého sťažovateľ ako poškodený v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia „sa nemôže domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Až vznesenie obvinenia je teda tým momentom, ktorý dáva poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z neho robí vec, na prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.“ 5. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 549/2011-13 zo dňa 13.12.2011, ktorým ústavný súd odmietol (okrem iných) aj sťažnosť žalobcu vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva PZ Bratislava V v konaní č. ČVS: ORP-214/2-OVK- B5-2004, keď vo vzťahu k sťažovateľovi (VENUS PROJECT Slovakia s.r.o. - tu žalobcovi) konštatoval, že „ide o prípad trestného konania, kde si ako poškodená svoj nárok na náhradu škody voči obvinenému uplatniť nemôže, pretože obvinenie konkrétnej osobe vznesené nebolo. Táto situácia vylučuje navrhovateľa z možnosti profitovať zo záruk garantovaných čl. 6 ods. 1 dohovoru (ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy)“. 6. Podľa súdu prvej inštancie, aj keď bolo preukázané, že v konaní č. ČVS: ORP-214/2-OVK-B5-2004 boli Generálnou prokuratúrou SR a Okresnou prokuratúrou Bratislava V konštatované prieťahy pred vyšetrovateľom v období od 30.09.2005 do 15.08.2006,od 15.11.2006 do 03.08.2007 a od 22.11.2007 do 16.03.2010, žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. pre absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, keď motorové vozidlo L. Z., C.: BA XXX BA sa stále nachádza v úschove Okresného súdu Bratislava V a žalobca dôkazmi nepreukázal, že je jeho vlastníkom. Žalobca podal návrh na súd dňa 09.03.2011, ale v tom čase nebol vlastníkom motorového vozidla. Vlastníkom mala byť I. S., ktorá bola za vlastníčku auta považovaná v období od 10.01.2002 do 27.06.2012. Podľa lustrácie motorových vozidiel je však ako vlastník a držiteľ vozidla L. Z. XXX, K. BA-XXX BA považovaný aj K. G. od 01.12.2003. 7. Tieto zistenia viedli súd prvej inštancie k jednoznačnému záveru, že vlastníkom uvedeného motorového vozidla nie je žalobca, a teda v tomto konaní nie je aktívne legitimovaným na podanie návrhu. Preto návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol. 8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP) s tým, že žalovanej ako úspešnému účastníkovi v konaní ich náhradu nepriznal, lebo si ju neuplatnila. 9. Rozsudok bol doručený žalobcovi dňa 20.01.2016, a žalovanej dňa 30.12.2015. 10. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote, dňa 28.01.2015, odvolanie žalobca (ďalej len odvolateľ). Namietol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a); a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca považuje rozsudok za svojvoľný a krajne arbitrárne odôvodnený. Namietol, že súd ani riadne nevedel, čo je predmetom tohto sporového konania, keď uviedol, že predmetom konania je náhrada škody a náhrada nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť tvrdená okresným súdom nevyplýva ani z obsahu žalobného návrhu, a ani z obsahu spisu. Teda je nesporné, že okresný súd sa riadil vadným právnym názorom a vec nesprávne právne posúdil. To všetko na podklade nedostatočne zisteného skutkového stavu a svojvôle. Nebola splnená požiadavka nestrannosti súdu, nakoľko v iných konaniach pred okresným súdom sa zákonná sudkyňa namietla, veci jej boli odobraté a pridelené inej sudkyni okresného súdu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je aj nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nie je presvedčivé. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd zatajil, že vo veci zabezpečoval vlastné dôkazy, ktoré účastníci konania, a teda ani odvolateľ, nenavrhovali, napr. pripojením spisu sp. zn. 50C/96/2012 Okresného súdu Bratislava V. Na poslednom pojednávaní vo veci dňa 01.12.2015 súd neprípustne a porušením práva na spravodlivé súdne konanie vykonal oboznamovanie obsahom spisu, a najmä rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/311/2015-372 zo dňa 02.11.2015, aby tak neprípustne „kopíroval“ líniu rozhodovacej praxe Krajského súdu v Bratislave, a prispôsobil vlastné rozhodnutie, čo v právnom štáte nie je možné , nie je spravodlivé a nie je ústavne konformné. Navyše, ešte dňa 01.12.2015 nebol rozsudok Krajského súdu v Bratislave doručený odvolateľovi, nakoľko mu bol doručený dňa 14.12.2015. Je teda nesporné, že okresný súd neprípustne a neoprávnene zasiahol do základných práv odvolateľa, keď ho ako účastníka konania v primeranej lehote neoboznámil ním novovykonanými dôkazmi, a ani mu nedal v primeranej lehote príležitosť sa k takto novovykonaným dôkazom vyjadriť. Neposkytol mu na to lehotu, čím odňal odvolateľovi možnosť riadne konať pred súdom, a svojím postupom porušil právo na spravodlivý proces. Toto zjavne nezákonné a nespravodlivé konanie, ktoré vyústilo do vydania zjavne svojvoľného rozsudku, je výsledkom odvety súdu za to, že v čase rozhodovania bolo okresnému súdu známe, že Ústavný súd SR dňa 20.10.2015 rozhodol uznesením č. III. ÚS 525/2015 o prijatí sťažnosti na porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v tejto veci. Napadnutý rozsudok odporuje vo svojej podstate rozhodovacej praxi ESĽP. Okresný súd je povinný dôsledne rešpektovať rozhodovaciu prax ESĽP, a nie svoje rozhodnutie opierať o ním citované rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktoré je navyše predmetom prebiehajúceho konania - sťažnosti odvolateľa pred ESĽP - sťažnosť č. 45114/12 vo veci S.. Okresný súd bol povinný konanie prerušiť do rozhodnutia ESĽP vo veci sťažnosti odvolateľa proti Slovenskej republike, keďže aj o rozhodnutí ESĽP vo veci Javor, Javorová proti Slovensku z 15.09.2015 (teda totožnej veci riešiacej otázku odkedy a od akého momentu požíva poškodený status poškodenej osoby v trestnom konaní), mal súd vedomosť z podania odvolateľa doručeného okresnému súdu do podateľne dňa 30.09.2015. Okresný súd toto rozhodnutie ESĽP zjavne odignoroval a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa s touto argumentáciou odvolateľa nevysporiadal. Povinnosť preukázať, že odvolateľovi nemajetková ujma titulom porušenia „primeranej lehoty“ nevznikla, je práve na žalovanej , ktorá o tom neuniesla dôkazné bremeno. Odvolateľ preto žiadal napadnutý rozsudok zrušiť v celom rozsahu a priznať mu trovy odvolacieho konania. 11. Odvolanie bolo dňa 02.03.2016 doručené žalovanej, ktorá vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že tvrdenia odvolateľa v odvolaní sú viac vyjadrením pocitov konateľa žalobcu voči konajúcej sudkyni, ako kvalifikovaným odvolaním. Dôvody, pre ktoré podal žalobca odvolanie (najmä jeho neustále poukazovanie na rôzne rozsudky ESĽP) nie sú podľa žalovanej relevantnými odvolacími dôvodmi. Žalovaná má za to, že okresný súd dostatočne správne vec právne posúdil a s výrokom rozsudku, ako aj s jeho odôvodnením, sa plne stotožňuje. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 12. Vec s odvolaním žalobcu bola predložená odvolaciemu súdu dňa 07.04.2016. 13. Odvolací súd doručil žalobcovi vyjadrenie žalovanej k odvolaniu dňa 26.04.2016, ale žalobca naň už písomne nereagoval. 14. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti nový procesný predpis - zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016 (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 15. Vzhľadom k tomu, že odvolanie bolo podané pred 01.07.2016, t. j. za účinnosti OSP, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupoval v zmysle vyššie citovaného § 470 ods. 2 CSP. Viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi, dospel po preskúmaní odvolacích námietok žalobcu, ako aj celého obsahu spisového materiálu, k záveru, že nie je dôvod napadnutý rozsudok zrušiť, pretože súd prvej inštancie rozhodol vo veci vecne správne, a odvolacie dôvody žalobcu neobstoja. Keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP svoj rozsudok vo veci verejne vyhlásil dňa 24.07.2018. 16. Všetky skutkové zistenia vyplývajú z riadne vykonaného dokazovania. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na jeho základe dostatočným spôsobom a riadne zistil skutkový stav a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne právne závery o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, z dôvodu ktorého aj jeho žalobný návrh zamietol. Rozsudok súdu prvej inštancie dostatočne jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne relevantné otázky, pre ktoré nebolo možné žalobe žalobcu vyhovieť. Výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach súd prvej inštancie dôkladne a správne vyhodnotil, a aj podľa názoru odvolacieho súdu, dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré majú oporu v obsahu spisového materiálu. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. V rozsudku sa súd prvej inštancie jasne vysporiadal s tvrdeniami žalobcu o existencii jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a tieto podľa príslušných zákonných ustanovení, aj vyvrátil. Odvolací súd považuje skutkové zistenia, a na ich základe aj záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ako aj o absencii príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom (prieťahmi v trestnom konaní) a vznikom škody (nemajetkovej ujmy) za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostatočne vyčerpávajúce, a preto si nežiada ani obšírne doplniť dôvody na zdôraznenie jeho správnosti, nakoľko odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žalobcovho nároku v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už len nasledovné: Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania (žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný), a účastník na opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný). Posúdenie, či účastník je v konkrétnom konaní nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia alebo povinnosti, je súčasťou právneho posúdenia veci (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 310/2012). 17. Žalobca (odvolateľ) svoju aktívnu legitimáciu v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu v súvislosti s prieťahmi v trestnom konaní vedenom pod č. ČVS: ORP-214/2-OVK-B5-2004, odvodzoval od svojho postavenia ako poškodeného v trestnom konaní. V prvoinštančnom konaní však bolo preukázané, že žalobca v období prieťahov v trestnom konaní, konštatovaných Generálnou prokuratúrou SR a Okresnou prokuratúrou Bratislava V, t. j. v období od 30.09.2005 do 15.08.2006, od 15.11.2006 do 03.08.2007 a od 22.11.2007 do 16.03.2010, nebol vlastníkom motorového vozidla L. Z., C.: BA XXX BA, a teda nemôže byť ani poškodeným v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. (osobou, ktorej bola takým postupom spôsobená škoda). Na strane žalobcu (právnickej osoby) tak žiaden tvrdený stav „právnej neistoty“ (z dôvodu ktorého sa žalobca domáhal priznania náhrady nemajetkovej ujmy) počas preukázaných prieťahov ani reálne nemohol existovať napriek tomu, že v trestnom konaní vystupoval v pozícii poškodeného. Keďže žalobca v čase zistených prieťahov v trestnom konaní nebol vlastníkom predmetného motorového vozidla, k žiadnemu porušeniu práva žalobcu v postavení poškodeného na skončenie vyšetrovania v zákonnej, resp. v primeranej lehote, t.j. k tvrdenému následku ani nemohlo dôjsť. Zistený nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v trestnom konaní, tak nebol spôsobilý vyvolať zákonný zásah do práv a právom chránených záujmov žalobcu na skončenie vyšetrovania v zákonnej lehote, resp. v primeranej lehote. Ani skončenie trestného konania v zákonnej, resp. primeranej lehote, by nemalo žiaden vplyv na skutočnosť, že žalobca od 10.01.2002 nebol vlastníkom predmetného motorového vozidla. 18. Sám odvolateľ prostredníctvom svojho štatutárneho zástupcu - konateľa spoločnosti, predložil súdu prvej inštancie listinné dôkazy (č.l. 140, 153 spisu) svedčiace o tom, že žalobca predmetné motorové vozidlo kúpnou zmluvou zo dňa 10.01.2002 odpredal manželke konateľa žalobcu, pani I. (predtým J. za dohodnutú kúpnu cenu 7.056,50 Sk, ktorá bola žalobcovi uhradená v hotovosti pri podpise zmluvy. V zmysle ich dohody prešlo vlastnícke právo k vozidlu na kupujúcu zaplatením kúpnej ceny. Kupujúca od kúpnej zmluvy odstúpila až dňa 27.06.2012. Nielen žalobca (právnická osoba), ale aj pani I. vystupovala v trestnom konaní vedenom pod č. ČVS: ORP-214/2-OVK-B5-2004, v pozícii poškodenej. 19. Námietka odvolateľa, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nie je dôvodná. Skutočnosť, že súd v záhlaví rozsudku nesprávne uviedol ako predmet konania „o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy“, nesvedčí o tom, že by súd nevedel o čom koná. Ide o zrejmú nesprávnosť v písaní, ktorá môže svedčať len o nesústredenosti sudcu pri písaní konceptu rozhodnutia, ale nie o tom, že sa súd riadil vadným právnym názorom, a ani z toho nemôže vyplývať, že by vec nesprávne právne posúdil, ako sa nesprávne domnieva odvolateľ. Z obsahu odôvodnenia je dostatočne zrejmé, že súd konal o žalobnom návrhu žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, a o ničom inom. Toto pochybenie súdu prvej inštancie spočívajúce v nesprávnom označení predmetu konania nemalo žiaden vplyv na správnosť napadnutého súdneho rozhodnutia. 20. Taktiež neobstojí námietka odvolateľa, že nebola splnená požiadavka nestrannosti súdu. Odvolateľ nevzniesol námietku zaujatosti voči sudkyni, a ani sudkyňa nenamietala, že by mala byť z prejednávania a rozhodovania vo veci vylúčená. Vec prejednávajúca sudkyňa bola zákonnou sudkyňou (išlo o sudkyňu miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorej bola vec pridelená podľa rozvrhu práce po tom, ako bol dňa 09.03.2011 prijatý na súd návrh odvolateľa na začatie konania). O nestrannosti zákonnej sudkyne nemá odvolací súd žiaden dôvod pochybovať, pričom naznačený revanš zo strany súdu (sudkyne) z dôvodu, že odvolateľ podal sťažnosť na Ústavný súd SR (sp. zn. III. ÚS 525/2015) je len v rovine domnienok odvolateľa. . 21. Rozsudok súdu prvej inštancie nie je svojvoľný a ani arbitrárne odôvodnený, resp. nepreskúmateľný. Nepreskúmateľným by bolo napadnuté rozhodnutie, ak by nemalo náležitosti (vlastnosti) vyplývajúce z § 157 ods. 2 OSP (v znení účinnom do 30.06.2016). V zmysle tohto ustanovenia bol súd v odôvodnení rozsudku povinný uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, súd bol povinný stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Všetky tieto vlastnosti však napadnuté rozhodnutie spĺňa. Aj svoj právny záver súd prvej inštancie riadnym spôsobom vysvetlil, pretože v odôvodnení rozsudku podal dostatočne zrozumiteľný výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozsudku, ktorým žalobu odvolateľa zamietol. 22. Neobstoja námietky odvolateľa, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; a že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené. V prejednávanej veci ide o tzv. sporové konanie, v ktorom sa uplatňuje prejednávacia zásada. Jej podstata spočíva v tom, že procesná povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej, ako aj procesná povinnosť navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdených skutočností, je záležitosťou účastníkov konania. Žalobca v podanom odvolaní neuviedol, ktoré konkrétne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení navrhol a ktoré prvostupňový súd nevykonal. Účastníci konania (teraz strany sporu) boli v predvolaniach na pojednávanie (č.l. 62, 66, 75, 98, 102, 112 spisu) riadne súdom poučení v zmysle § 120 ods. 4 OSP, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo musia označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy označené a predložené neskôr, súd neprihliada. Súd prvej inštancie toto poučenie zopakoval v prítomnosti zástupcov oboch strán aj na pojednávaní konanom dňa 01.12.2015, ešte pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca sa prostredníctvom svojho konateľa aktívne zúčastnil dvoch pojednávaní, uskutočnených dňa 09.06.2015 a 01.12.2015. Pred súdom prvej inštancie bol aj riadne vypočutý. Z obsahu spisu však nevyplýva, že by mal akékoľvek návrhy na doplnenie dokazovania vo veci. Zo zápisníc z týchto pojednávaní pritom vyplýva, že konateľ žalobcu výslovne uviedol, že návrhy na doplnenie dokazovania nemá. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že odvolateľ mal dostatok časového priestoru (vo veci bolo vytýčených 8 pojednávaní) pre reálnu možnosť uplatniť všetky jeho práva a právom chránené záujmy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (do 30.06.2016 - § 120 ods. 1 OSP), a nie účastníkov konania. Súd ani nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Neúplné zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že súd nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Odvolateľ v podanom odvolaní ani neuviedol, ktoré konkrétne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení súdu navrhol, a ktoré súd prvej inštancie nevykonal. Aj pokiaľ sa v odvolaní bránil tým, že sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, tieto nielenže ku svojmu odvolaniu nepriložil, ale ani ich nijako neoznačil. 23. Súdu prvej inštancie nemožno ani vytýkať, že sa oboznámil aj s obsahom spisu Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 50C/96/2012, na konanie ktorého vo svojich vyjadreniach upozornila žalovaná s tým, že tento spis obsahuje vyšetrovací spis, ktorého sa týka prejednávaná vec. Oboznámením obsahu tohto spisu na pojednávaní konanom dňa 01.12.2015 nedošlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivé súdne konanie. Odvolateľ sa mal možnosť k vykonanému dokazovaniu vyjadriť, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Túto možnosť (tak ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 01.12.2015) nevyužil a súd ani nepožiadal o poskytnutie akejkoľvek lehoty, aby sa k nemu mal možnosť ešte vyjadriť. Pokiaľ teda súd prvej inštancie na pojednávaní vykonal dôkazy a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, tak takýmto postupom súdu nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie dodržal aj zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo ani k odňatiu možnosti odvolateľa riadne konať pred súdom. Mylná je tiež domnienka odvolateľa, že súd prvej inštancie bol povinný konanie prerušiť do skončenia konania pred ESĽP, iniciovaného zo strany odvolateľa. Žiadne zákonné ustanovenie neukladalo súdu takúto povinnosť. K námietke odvolateľa, že rozhodnutie súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, avšak nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci súd prvej inštancie zo skutkových zistení vyvodil správne právne závery a na zistený skutkový stav aj aplikoval správnu právnu normu (príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z.), ktorú aj správne interpretoval. Preto ani tento odvolací dôvod neobstojí. 24. Odvolateľ sa tiež mylne domnieva, že bolo povinnosťou žalovanej preukázať, že odvolateľovi nemajetková ujma titulom porušenia „primeranej lehoty“ nevznikla. Išlo by o tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, k čomu odvolací súd musí uviesť, že vo všeobecnosti nemožno preukázať, že sa niečo nestalo. Dôkazné bremeno, že odvolateľ je poškodeným v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. (nie v zmysle Trestného zákona), bolo na odvolateľovi, ktorý však v konaní nepreukázal, že v čase prieťahov v trestnom konaní bol vlastníkom predmetného motorového vozidla, t.j. nepreukázal, že je v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu aktívne vecne legitimovanou osobou a že v príčinnej súvislosti s prieťahmi mu vznikla nemajetková ujma. Súd prvej inštancie preto ani nemal dôvod vyporiadavať sa s argumentáciou odvolateľa, spočívajúcou v odvolávaní sa na rozhodnutie ESĽP vo veci Javor, Javorová proti Slovensku zo dňa 15.09.2015, lebo toto rozhodnutie na danú vec nemožno z uvedeného dôvodu ani aplikovať. Odvolateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Z obsahu spisu nevyplýva, a odvolateľ ani nepreukázal, žeby bol dôvodný aspoň jeden odvolací dôvod, ktorými odvolanie odôvodňoval (vyplývajúce z ustanovenia § 205 ods. 2 písm. b/, d/, e/, f/ OSP v znení účinnom do 30.06.2016). 25. Na záver považuje odvolací súd za potrebné ešte poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.10.2004, č k. IV. ÚS 340/2004-16, podľa ktorého: „Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali, alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré predkladá účastník.“ 26. Pretože obsah odvolania žalobcu nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska žalobcom tvrdených odvolacích dôvodov, a súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu voči štátu vecne správne, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 27. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 28. Aj keď bola žalovaná v odvolacom konaní úspešná, odvolací súd jej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).