Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/127/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112217197 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112217197.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: V.. A. V., N. F. XX.X.XXXX, A. Y. XX, A., proti žalovanej: Slovenská republika - Národná rada Slovenskej republiky, Námestie Alexandra Dubčeka 1, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.11.2015, č. k. 7C/114/2012-239, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.11.2015, č. k. 7C/114/2012-239 p o t v r d z u j e . II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 12.11.2015, č. k. 7C/114/2012-239 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanej zaplatenia 113.362,58 eur titulom náhrady škody. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 1.6.2012, po čiastočnom späťvzatí žaloby v časti o zaplatenie 30.000 eur titulom nemajetkovej ujmy (konanie v tejto časti zastavené uznesením zo dňa 6.10.2014, č.k. 7C114/2012-132), sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia 113.362,58 eur titulom náhrady škody, ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonných rozhodnutí vlády SR a Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len "NRSR"), keď potom, ako bol dňa 14.12.2006 zvolený uznesením NR SR na návrh vlády Slovenskej republiky (ďalej len "vláda") do funkcie predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky na funkčné obdobie 6 rokov, uznesením NR SR č. 1198 zo dňa 4.12.2008 bol na návrh vlády z funkcie odvolaný z dôvodov, ktoré žalobca nepovažuje za zákonné dôvody na jeho odvolanie z funkcie predsedu úradu, v zmysle § 7 ods. 9 a 10 zákona č. 610/2003 Z. z. Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaná prekročila svoju právomoc a žalobcu z funkcie odvolala nezákonne, v príčinnej súvislosti s čím mu vznikla škoda titulom ušlého zisku vo výške 113.362,58 eur. Žalobca uviedol, že návrh vlády na jeho odvolanie, ktorý si NR SR osvojila, neobsahoval ani jednu úlohu, ktorá by bola uložená Telekomunikačnému úradu zákonom o elektronických komunikáciách a ktorú by si úrad nebol býval plnil. Ak takéto úlohy existovali v čase jeho odvolania a boli zákonnými dôvodmi, mali byť konkrétne uvedené v návrhu na odvolanie. Uviedol, že žiaden z dôvodov, ktoré boli uvedené v návrhu vlády na jeho odvolanie, nie je možné subsumovať pod § 7 ods. 10 zákona č. 610/2003 Z. z.. Jeho odvolanie z funkcie z dôvodov iných, ako podľa § 7 ods. 10 zákona č. 610/2003 Z. z. a ani podľa iného ustanovenia zákona, predstavuje podľa názoru žalobcu jednoznačne prekročenie právomoci zo strany žalovanej. Vo vzťahu k výške uplatnenej náhrady škody žalobca uviedol, že škodu si uplatnil ako majetkovú ujmu vo forme ušlého zisku zodpovedajúcemu funkčnému platu, ktorý by dosiahol v prípade, ak by nedošlo k jeho nezákonnému odvolaniu z funkcie 3. Žalovaná na svoju obranu uviedla, že žalobcu z funkcie odvolala na návrh vlády, kde boli špecifikované dôvody na odvolanie. Tieto dôvody vyhodnotila ako zákonné a v súlade s § 7 ods. 10 zákona č. 610/2003 Z. z. a následne bol žalobca kvalifikovanou väčšinou poslancov odvolaný. Nárok žalobcu neuznala v celej jeho výške a žiadala žalobu zamietnuť. Žalovaná je toho názoru, že ani prípadná nesprávnosť rozhodnutia vydaného orgánom verenej moci, nemôže znamenať prekročenie právomoci, ak bolo rozhodnutie vydané orgánom verenej moci na to oprávneným. NR SR pri odvolávaní žalobcu neprekročila svoju právomoc, keďže v právomoci žalovanej je voliť a odvolávať predsedu Telekomunikačného úradu SR, v zmysle ustanovenia § 7 ods. 10 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách. 4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania v rámci skutkového stavu zistil, že uznesením NR SR č. 198 zo dňa 14.12.2006 bol žalobca zvolený za predsedu Telekomunikačného úradu SR na I. funkčné obdobie dňom 15.12.2006. Na návrh vlády SR č. 862 bol žalobca uznesením NR SR č. 1198 zo dňa 4.12.2008 odvolaný z funkcie predsedu Telekomunikačného úradu. Žiadosťou doručenou žalovanej dňa 30.11.2011 požiadal žalobca o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v súvislosti s nezákonným uznesením NR SR č. 1198 zo dňa 4.12.2008. Listom zo dňa 28.5.2012 žalovaná nárok žalobcu neuznala v celom rozsahu. Ďalej súd prvej inštancie zo mzdového listu a potvrdení o príjme žalobcu u zamestnávateľa Národná agentúra pre sieťové a elektronické služby mal za preukázané, že žalobca mal v roku 2010 u tohto zamestnávateľa príjem vo výške 7.433,35 eur brutto, v roku 2011 príjem vo výške 33.600,14 eur brutto a za rok 2012 príjem vo výške 14.600,04 eur brutto. U zamestnávateľa Národná agentúra pre sieťové a elektronické služby teda žalobca v období od 10/2010 do 5/2012 mal príjem vo výške 55.633,53 eur brutto. 5. Z hľadiska právneho posúdenia veci súd prvej inštancie v odôvodnení ustálil, že predmetom konania je náhrada škody, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku nezákonného rozhodnutia NR SR v nadväznosti na nezákonné rozhodnutie vlády SR, ktorým bol žalobca odvolaný z funkcie predsedu Telekomunikačného úradu SR, a ktorá spočíva v majetkovej ujme vo forme ušlého zisku zodpovedajúceho funkčnému platu, ktorý by žalobca dosiahol v prípade, ak by nedošlo k jeho nezákonnému odvolaniu z funkcie. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca právne žalobu odôvodnil tým, že jeho nárok vyplýva z § 6 ods. 2, 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z.z. Vo vzťahu k dôvodnosti nároku podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. mal žalobca zato, že pri neexistencii riadneho opravného prostriedku a s prihliadnutím na skutočnosť, že mu právny poriadok SR neposkytol prostriedok, ktorým by mohol dosiahnuť zrušenie nezákonného rozhodnutia, je jeho nárok vyplývajúci z citovaného zákonného ustanovenia dôvodný. Vo vzťahu k povinnosti vyčerpať všetky riadne opravné prostriedky proti nezákonnému rozhodnutiu ako podmienky dôvodnosti nároku na náhradu škody poukázal žalobca na výnimky, kedy sa využitie riadnych opravných prostriedkov nevyžaduje (prípady hodné osobitného zreteľa, nezákonné rozhodnutie vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, prekročenie právomoci orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal). K námietke žalovanej, že žalobca nepreukázal danosť nezákonného rozhodnutia, žalobca uviedol, že podľa jeho názoru je zo samotného zákona o zodpovednosti za škodu a jeho dôvodovej správy zrejmé, že tento zákon sám ustanovuje výnimky, pri ktorých splnení nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou pre uplatnenie práva na náhradu škody." 6. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalobcu, že zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje v § 6 ods. 2 výnimku z podmienky, že nezákonné rozhodnutie nemusí byť zrušené resp. zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd prvej inštancie ako argument uviedol príslušnú dôvodovú správu, na ktorú sa žalobca odvoláva, kde je výslovne uvedené: "Nezákonnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné zisťovať v rámci konania o náhrade škody. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako otázku predbežnú. Podmienkou priznania nároku je teda to, že nezákonné rozhodnutie príslušný orgán zmenil alebo zrušil." Rovnako sa nestotožnil súd prvej inštancie s názorom žalobcu, že nebolo možné dosiahnuť zrušenie ním označeného nezákonného rozhodnutia právnymi prostriedkami, ktoré ustanovuje náš právny poriadok. V danom prípade žalobca podal ústavnú sťažnosť. Skutočnosť, že Ústavný súd SR uznesením zo dňa 14.10.2009, sp. zn. I. ÚS 288/09 sťažnosť žalobcu pre porušenie jeho ústavných práv odmietol, ako zjavne neopodstatnenú, nie je dôkazom, že právny poriadok SR neposkytol žalobcovi právne prostriedky na zmenu alebo zrušenie rozhodnutia, ktoré on považoval za nezákonné. 7. Súd prvej inštancie sa rovnako nestotožnil s tvrdením žalobcu, že z funkcie predsedu Telekomunikačného úradu SR bol žalovanou odvolaný z dôvodov, ktoré presahujú rámec ustanovenia § 7 ods. 10 zák. č. 610/2003 Z.z a teda tým, že ho žalovaná odvolala z iných dôvodov, ako predpokladá citované ustanovenie zákona, prekročila svoju právomoc, s čím žalobcovi v príčinnej súvislosti vznikla škoda titulom ušlej mzdy. Súd prvej inštancie uviedol, že ak by aj žalobca bol odvolaný na podklade "nezákonných" dôvodov, nejednalo by sa o prekročenie právomoci zo strany žalovanej, ale o nezákonnosť rozhodnutia za súčasného predpokladu, že by nezákonnosť bola konštatovaná príslušným orgánom. Poukázal pritom tiež na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 14.10.2009, sp. zn. I. ÚS 288/09, ktorým sťažnosť žalobcu odmietol, ako zjavne neopodstatnenú, pričom vo svojom rozhodnutí Ústavný súd SR okrem iného uviedol, že z ustanovenia § 7 ods. 10 zákona o elektronických komunikáciách v spojitosti s § 6 ods. 3 [predovšetkým písm. n)] citovaného zákona prima facie vyplýva, že úlohy, za neplnenie ktorých môže národná rada odvolať predsedu telekomunikačného úradu, môžu vyplývať aj z iných (osobitných) predpisov, nielen výlučne zo zákona o elektronických komunikáciách. V tomto smere ústavný súd pripomenul, že sťažovateľ namietal formu/rozsah (bod 4), nie samotný obsah dôvodov. Nezákonnosť rozhodnutia, tzn. posudzovanie dôvodov odvolania žalobcu z funkcie, nie je možné zisťovať v tejto prejednávanej právnej veci. 8. Nárok žalobcu vyhodnotil súd prvej inštancie podľa § 6 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z.z. ako nedôvodný, pretože žalobcom označené nezákonné rozhodnutie nebolo žiadnym príslušným orgánom zmenené, ani zrušené pre rozpor s objektívnym právom, tj. pre nezákonnosť. 9. Súd prvej inštancie v odôvodnení tiež vyslovil názor, že bez ohľadu na skutočnosť, či nejaký orgán pri vydávaní rozhodnutia prekročil svoju právomoc, z obsahu a účelu zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že súd rozhodujúci o náhrade škody má pri svojom rozhodnutí vychádzať už z daných podkladov (napr. rozhodnutia príslušného orgánu o tom, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu, rozhodnutie o zrušení alebo zmene iného rozhodnutia pre nezákonnosť a pod.) a tieto podklady iba posúdiť a vyhodnotiť, či je daný nárok na náhradu škody. Z tohto dôvodu v konaní o náhrade škody nie je možné posudzovať či iný orgán pri vydávaní rozhodnutia prekročil alebo neprekročil svoju právomoc a hodnotiť tak v občianskom súdnom konaní správnosť postupu akéhokoľvek orgánu, ktorého nesprávne konanie môže zakladať nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Na to, aby boli splnené predpoklady na náhradu škody, podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. sa síce nevyžaduje zmena alebo zrušenie nezákonného rozhodnutia príslušným orgánom, avšak pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu je v tomto prípade nevyhnutné, aby príslušný orgán skonštatoval, že vydaním príslušného rozhodnutia došlo k prekročeniu právomoci orgánu. 10. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná neprekročila svoju právomoc pri odvolaní žalobcu z funkcie, pretože táto právomoc jej vyplýva z § 7 ods. 10 zák. č. 610/2003 Z. z. a súčasne nezákonnosť rozhodnutia žalovanej nebola konštatovaná príslušným orgánom, súd prvej inštancie žalobu zamietol, pričom ďalej sa už nezaoberal otázkou vzniku škody, resp. nemajetkovej ujmy, ako ani otázkou príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963Zb. Občiansky súdny poriadok ( ďalej aj OSP ) s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila a iné trovy konania jej nevznikli. 11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, v ktorom žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel, prípadne aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. argumentuje, že pre uplatnenie jeho nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím žalovanej nie je podmienkou existencia rozhodnutia príslušného orgánu, ktorým bolo zrušené alebo zmenené rozhodnutie žalovanej pre jeho nezákonnosť, vzhľadom na zákonnú výnimku vyplývajúcu z ustanovenia § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorou je prekročenie právomoci žalovanej. Žalobca zároveň namieta skutočnosť, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemal k dispozícii žiadne riadne ani mimoriadne prostriedky, ktorými by sa mohol domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutia - predmetného uznesenia NR SR. Za situácie, kedy žalobca objektívne nemôže získať rozhodnutie, ktorým by súd alebo iný štátny orgán zrušil alebo zmenil pre nezákonnosť rozhodnutie NR SR, by požadovanie takéhoto rozhodnutia, ako podmienky pre uplatnenie nároku žalobcu na náhradu škody predstavovalo porušenie jeho ústavného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa jej článku 46 ods. 3. 12. Žalobca v odvolaní ďalej namieta, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď nárok žalobcu vyhodnotil podľa ustanovenia § 6 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z. ako nedôvodný, pretože žalobcom označené nezákonné rozhodnutie nebolo žiadnym príslušným orgánom zmenené ani zrušené pre rozpor s objektívnym právom, tzn. pre nezákonnosť. Súd prvej inštancie konštatuje, že podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci je za každých okolností zrušenie alebo zmena takéhoto nezákonného rozhodnutia príslušným orgánom. Žalobca v tejto súvislosti oponuje, že súd prvej inštancie sa nijakým spôsobom nevysporiadal s argumentáciou žalobcu, že žalovaná prekročila svoju právomoc a teda nie je podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre jeho nezákonnosť. Naopak, arbitrárne, v zjavnom rozpore s ustanovením § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konštatoval, že podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody je zrušenie alebo zmena rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená pre jeho nezákonnosť. Žalobca má za to, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Poukazuje v tejto súvislosti tiež na to, že ak sa súd v odôvodnení svojho rozsudku nezaoberal právne významnými námietkami/tvrdeniami neúspešného účastníka, zaťažil svoje rozhodnutie vážnou procesnou vadou, ktorá sama osebe zakladá dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. Zamietnutie žaloby na základe takto odôvodneného rozsudku, by bolo podľa názoru žalobcu tiež porušením jeho základného práva na spravodlivé konanie podlá článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čím by sa zároveň žalobcovi odňala možnosť konať pred súdom. 13. Žalobca v odvolaní namieta aj to, že súd prvej inštancie sa väčšou časťou jeho podstatnej a právne relevantnej argumentácie vôbec nezaoberal, ale naopak, súd len konštatoval, že sa nestotožňuje s názorom žalobcu, podľa ktorého nebolo možné dosiahnuť zrušenie ním označeného nezákonného rozhodnutia právnymi prostriedkami, ktoré ustanovuje náš právny poriadok, s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR. Súd prvej inštancie sa nezaoberal najmä argumentáciu žalobcu, týkajúcej sa jeho postavenia ako štátneho zamestnanca, kedy žalobca nemal možnosť domáhať sa preskúmania platnosti/zákonnosti/zrušenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru, neexistenciou iného právneho prostriedku, ktorým by sa žalobca bol mohol domôcť zrušenia alebo zmeny rozhodnutia žalovanej - NR SR - všeobecným súdom, ani argumentáciu žalobcu, že samotný ústavný súd v konaní o jeho ústavnej sťažnosti akceptoval skutočnosť, že žalobca nemal k dispozícii opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje, ako aj argumentáciou žalobcu s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej vnútroštátny prostriedok nápravy musí byť teoreticky a prakticky efektívnym prostriedkom a musí zabezpečiť nápravu a poskytnúť dostatočnú nádej na úspech. 14. Žalobca oponoval, že ak nemal vôbec k dispozícii žiadne právne prostriedky na zrušenie alebo zmenu rozhodnutia žalovanej z dôvodu jeho nezákonnosti, resp. v prípade, že by mal k dispozícii právne prostriedky, ktoré však nie je možné považovať za účinné, nakoľko nie sú spôsobilé zabezpečiť vydanie rozhodnutia, ktoré zruší alebo zmení rozhodnutie žalovanej, ktorým bola žalobcovi spôsobená škoda z dôvodu jeho nezákonnosti, ktoré je podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., s výnimkou uvedenou v jeho ustanovení § 6 ods. 4, podmienkou pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody, nemôže táto skutočnosť v konaní o náhradu škody ísť na ťarchu žalobcu, t.j. súd nemôže v takomto prípade požadovať od žalobcu, aby v konaní o náhrade škody preukázal existenciu takéhoto rozhodnutia ako podmienky pre uplatnenie jeho práva na náhradu škody. V tejto súvislosti poukázal žalobca na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 159/2012 z 3. júla 2012, ako aj nález Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 2159/2011 vo veci náhrady za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Ústavný súd Slovenskej republiky, ako aj Ústavný súd Českej republiky vo vyššie uvedených rozhodnutiach prelamujú v prípade absencie riadnych, či mimoriadnych opravných prostriedkov zásadu, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci môže byť priznaný len a výlučne na základe predchádzajúceho rozhodnutia, ktorým sa z dôvodu jeho nezákonnosti zruší alebo zmení rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda. Žalobca je toho názoru, že podanie sťažnosti na Ústavný súd nemožno považovať za účinný právny prostriedok a argumentáciu súdu, ktorý poukazuje na možnosť žalobcu domáhať sa zrušenia nezákonného rozhodnutia pred Ústavným súdom na základe ústavnej sťažnosti, je potrebné podľa názoru žalobcu odmietnuť. Keďže súd prvej inštancie sa nijakým spôsobom nevysporiadal s argumentáciou žalobcu, že nemal k dispozícii účinné právne prostriedky, ktorými by sa bol mohol domôcť zrušenia alebo zmeny nezákonného rozhodnutia žalovanej a ak ich nemal k dispozícii, či môže súd v konaní o náhradu škodu požadovať predloženie rozhodnutia, ktorým by došlo k zrušeniu alebo zmene nezákonného rozhodnutia žalovanej, žalobca má za to, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne a z vyššie uvedených dôvodov aj nedôvodné a ako také nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. 15. Žalobca poukazuje tiež na rozpor v argumentácii súdu prvej inštancie uvedenej v odôvodnení napadnutého rozsudku, kedy na jednej strane v súvislosti so splnením podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu škody, v zmysle ustanovenia § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. požaduje súd prvej inštancie predloženie rozhodnutia, ktorým by bolo nezákonné rozhodnutie zmenené alebo zrušené, na strane druhej sám súd v inej časti rozsudku konštatuje, že rozhodnutie v súvislosti s prekročením právomoci orgánu verejnej moci, sa nevyžaduje. Takéto odôvodnenie rozhodnutia je podľa názoru žalobcu rozporné, zmätočné a ako také nepreskúmateľné, keďže nie je vôbec z neho zrejmé, či súd zastáva stanovisko, že podmienkou priznania nároku na náhradu škody je, aby bolo nezákonné rozhodnutie zmenené alebo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom alebo je možné od tejto podmienky v prípade prekročenia právomoci zo strany orgánu verejnej moci upustiť. Rovnako rozporne argumentuje súd prvej inštancie aj v otázke posudzovania prekročenia právomoci žalovanej, keď na jednej strane posudzoval, či žalovaná prekročila svoju právomoc a na strane druhej súd prvej inštancie tvrdí (str. 9 rozsudku), že „je toho názoru, že v konaní o náhrade škody nie je možné posudzovať, či iný orgán pri vydávaní rozhodnutia prekročil alebo neprekročil svoju právomoc“. Súd prvej inštancie teda na jednej strane zamieta žalobu, pretože dospel k záveru, že žalovaná tým, že odvolala žalobcu z iných dôvodov, ako pripúšťa § 7 ods. 10 záklon č. 610/2003 Z. z. neprekročila svoju právomoc a na strane druhej tvrdí, že v konaní o náhrade škody nie je možné posudzovať, či iný orgán svoju právomoc prekročil alebo nie. Takéto odôvodnenie rozhodnutie súdu je rozporné, zmätočné a rozhodnutie ako také je potom nepreskúmateľné, keďže nie je vôbec z neho zrejmé, či súd prvej inštancie zastáva stanovisko, že je oprávnený posudzovať v konaní o náhrade škody prekročenie právomoci zo strany žalovanej alebo že nie je oprávnený k takémuto postupu. 16. Keďže sa súd prvej inštancie nijakým spôsobom nevysporiadal s argumentáciou žalobcu ohľadom prekročenia právomoci žalovanej pri vydaní rozhodnutia, ktorým žalobcu žalovaná nezákonne odvolala z funkcie, žalobca má za to, že napadnuté rozhodnutie je aj v tomto smere arbitrárne a z vyššie uvedených dôvodov aj nedôvodné a ako také nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. V súvislosti s výškou uplatnenej škody žalobca poukazuje na jeho vyjadrenie zo dňa 20.4.2015, na ktorom v plnom rozsahu zotrváva. 17. Žalovaná považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné a poukazuje na svoje predchádzajúce vyjadrenia. Žalovaná k podstatnej argumentácii žalobcu uvádza, že nakoľko žalobca nemal k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý je predpokladom k postupu podľa § 6 ods. 2 v spojení s § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., subsumovanie právneho nároku žalobcu pod príslušné ustanovenie § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. znamená pre žalobcu jednoduchšiu cestu pri uplatnení jeho nároku na náhradu škody, keďže pri preukázaní, že orgán verejnej moci prekročil svojim rozhodnutím svoje právomoci, nie je podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody zrušenie rozhodnutia pre jeho nezákonnosť. Žalobca nepreukázal v konaní, že žalovaná svojim konaním prekročila svoju právomoc. Pri odvolávaní žalobcu nemohla žalovaná ani prekročiť svoju právomoc, keďže existovalo splnomocňujúce zákonné ustanovenie (§ 7 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách), ktorým bola založená právomoc NR SR v danej veci konať a rozhodnúť. Ide o vymedzenie právneho rámca, v medziach ktorého žalovaná konala, zákonná právomoc žalovanej je v tomto ustanovení výslovne uvedená, t.j. v právnej norme nie je implikovaná a jednoznačne upravuje právo žalovanej voliť a odvolávať iných funkcionárov v rámci kreačnej právomoci NR SR. Žalovaná má za to, že ani prípadná nesprávnosť rozhodnutia vydaného pri výkone právomoci orgánu verejnej moci nemôže znamenať prekročenie právomoci, ak bolo takéto rozhodnutie vydané postupom v rámci zákona, orgánom na to oprávneným. K odvolacím námietkam žalobcu, že súd prvej inštancie sa nedostatočne alebo vôbec nezaoberal podľa názoru žalobcu jeho podstatnou a právne významnou argumentáciou, žalovaná uvádza, že dôležité z hľadiska riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu je, aby súd posúdil a vyhodnotil všetky právne relevantné skutočnosti. Súd nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Žalovaná je toho názoru, že odvolaním napadnutý rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom, rozsudok je logicky zdôvodnený v nadväznosti na právne podstatnú argumentáciu žalobcu a žalovanej. Žalovaná odmieta tvrdenie žalobcu, že odôvodnenie rozhodnutia súdu je zmätočné, rozporné a nepreskúmateľné, práve naopak, žalovaná má za to, že súd prvej inštancie uviedol v rozhodnutí dostatočné, rozumné a relevantné dôvody, pre ktoré zamietol žalobu. 18. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie vo veci bolo podané počas platnosti Občianskeho súdneho poriadku. Dňom 1. júla 2016 bol Občiansky súdny poriadok zrušený a nahradil ho zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. Podľa § 470 odsek 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. To znamená, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (§ 470 odsek 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok odvolania do 30.6.2016, pretože právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované. 19. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP). Vec prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 20. Z hľadiska skutkových zistení vychádzal odvolací súd zo zistení súdu prvej inštancie a pre danú vec považoval za rozhodujúce, že žalobca bol uznesením Národnej rady č. 198 zo dňa 14.12.2006 zvolený do funkcie predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky na prvé funkčné obdobie dňom 15.12.2006. Na návrh vlády bol uznesením Národnej rady SR č. 1198 zo dňa 4.12.2008 z funkcie predsedu Telekomunikačného úradu SR odvolaný. Žiadosťou doručenou žalovanej dňa 30.11.2011 požiadal žalobca o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v súvislosti s nezákonným uznesením Národnej rady SR č. 1198 zo dňa 4.12.2008, ktorý žalovaná neuznala. Žalobca tvrdí, že Národná rada Slovenskej republiky ho odvolala z funkcie predsedu Telekomunikačného úradu SR z dôvodov, ktoré nie sú dôvodmi na odvolanie z funkcie predsedu telekomunikačného úradu SR podľa § 7 odsek 10 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách a tým prekročila zákonom určený rozsah svojej právomoci. S odkazom na ustanovenie § 6 odsek 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci poukazuje žalobca na to, že v prípade uplatnenia jeho práva na náhradu škody, nie je existencia rozhodnutia príslušného orgánu, ktoré pre nezákonnosť zrušilo alebo zmenilo rozhodnutie žalovaného, vzhľadom na zákonnú výnimku vyplývajúcu z § 6 odsek 4 zákona o zodpovednosti za škodu, podmienkou pre uplatnenie jeho nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím žalovaného. 21. Podľa § 1 písmeno a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. 22. Podľa článku 46 odsek 1 zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáha zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 23. Podľa článku 46 odsek 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. 24. Základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu v zmysle článku č. 46 odsek 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zabezpečenia právnej istoty podlieha (článok 46 odsek 4 v spojení s článkom 51 odsek 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie ( III. ÚS 155/2011). Podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu upravuje zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Pojem verejná moc je všeobecným vyjadrením moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej. Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúce z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Podľa § 6 odsek 1,3 zákona č. 514/2003 Z. z., je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené či zmenené. Vznik zodpovednosti štátu podľa prvej časti zákona č. 514/2003 Z. z. teda predpokladá zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav. Rozhodnutie vydané vo veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd rozhodujúci o náhrade škody záväzné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu nemôže otázku nezákonnosti rozhodnutia preskúmavať. Konaniu o zodpovednostnom nároku musí predchádzať konanie sledujúce zistenie nezákonnosti a zrušenie nezákonného rozhodnutia. Požiadavka, aby nezákonné rozhodnutie zrušil príslušný orgán, je prelomená výnimkou uvedenou v ustanovení § 6 odsek 4 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého, ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že o takúto výnimku, o ktorú opiera žalobca jeho argumentáciu v žalobe a aj v odvolaní v danej veci nejde. 25. V ustanovení § 6 odsek 4 zákona č. 514/2003 Z. z. daná výnimka zo všeobecnej zásady skoršieho vyslovenia, konštatovania nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom, predpokladá vydanie ničotného rozhodnutia, teda také rozhodnutie, ktoré je vydané orgánom nad rámec jeho určených právomoci. V prípadoch konania nad rámec právomoci nie je podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, pretože by bolo ťažko predstaviteľné, ak by v súvislosti s rozhodnutím, ktoré po právnej stránke vôbec neexistuje, bolo podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody jeho zrušenie alebo zmena. Uvedená výnimka sa vzťahuje na prípady, kedy ide o ničotné (nulitné) rozhodnutie, ktoré vydal orgán nad rámec jeho právomoci. Prekročením právomoci sa pritom rozumie rozhodnutie orgánu aplikácie práva vo veci, ktorá vôbec nespadá do právomoci tohto orgánu, respektíve orgánu štátu neprináleží právo o konkrétnej veci rozhodnúť. Právo zvoliť a odvolať predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky, ktorý je štatutárnym orgánom tohto úradu, bolo zákonom č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v ustanovení § 7 odsek 2 zverené Národnej rade Slovenskej republiky. Preto prijatie uznesenia Národnej rady SR č. 1198, ktorým Národná rada Slovenskej republiky odvolala žalobcu z funkcie predsedu Telekomunikačného úradu SR nie je možné vyhodnotiť, ako prekročenie právomoci Národnej rady SR, ktorá v danej veci realizovala oprávnenie vyplývajúce jej zo zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách. Námietka žalobcu, že postup Národnej rady SR, ktorá ho odvolala, ako to žalobca tvrdí, z nezákonných dôvodov, vyvolal teda stav konania bez jej právomoci, nie je dôvodná. Nulitný právny akt nie je možné zamieňať s dôsledkami možného vadného právneho aktu (nezákonného rozhodnutia), ktorý by mohol spočívať v rozpore s ustanovením § 7 odsek 10 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách, v znení k času odvolania žalobcu, v zmysle ktorého predsedu úradu môže odvolať národná rada a podpredsedu úradu môže odvolať vláda, ak úrad neplní úlohy podľa tohto zákona. 26. V danej veci nebolo zistené, že by rozhodnutie Národnej rady SR o odvolaní žalobcu z funkcie predsedu Telekomunikačného úradu SR bolo pre nezákonnosť zrušené. Ako už bolo vyššie uvedené zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci predpokladá, že rozhodnutie, z ktorého vznikla škoda (okrem výnimiek, ktoré ale v prejednávanej veci neboli naplnené), príslušný orgán zrušil pre nezákonnosť. Žalobca namieta, že nemal k dispozícii účinné právne prostriedky, ktorými by sa mohol domôcť zrušenia alebo zmeny, podľa jeho názoru nezákonného rozhodnutia Národnej rady SR o jeho odvolaní. S názorom žalobcu odvolací súd nesúhlasí a v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 7 odsek 2 zákona č. 99/1963Zb. Občiansky súdny poriadok, platného do 30.6.2016, teda aj k času vydania rozhodnutia v danej veci súdom prvej inštancie, podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Z citovaného ustanovenia vyplývalo, že do právomoci súdov patrilo preskúmanie zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávali a nerozhodovali o nich iné orgány. V súvislosti s právomocou súdu odvolací súd poukazuje aj na ustanovenie článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorého každý sa môže domáha zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Ochrana subjektívnych práv nemôže byť vylúčená z pôsobnosti súdu ak o tejto otázke nie je podľa zákona príslušným na rozhodnutie iný orgán. Ak právny poriadok neurčuje orgán, ktorý má poskytnúť ochranu práv, takýmto orgánom, ktorý je povinný poskytnúť ochranu je súd . Na takejto domnienke je postavená aj koncepcia civilnej sporovej právomoci súdov v zákone č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa mohol preskúmania zákonnosti rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky o jeho odvolaní z funkcie predsedu Telekomunikačného úradu SR domáhať, pokiaľ zákonnosť rozhodnutia nebol oprávnený prejednať a rozhodnúť iný orgán, aj na súde, a to vo veci vyslovenia neplatnosti odvolania z funkcie predsedu Telekomunikačného úradu. Predmetný postup prešiel aj súdnou kontrolou súdov všetkých inštancií v skutkovo porovnateľnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I, pod sp. zn. 22C/104/2000, v ktorej bola riešená neplatnosť odvolania z funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rozhodnutím Národnej rady Slovenskej republiky. 27. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a právnymi závermi. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, jeho rozhodnutie nie je zmätočné a nepreskúmateľné, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Prvoinštančný súd náležitým spôsobom posúdil všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a keďže správne ustálil, že na vyvodenie zodpovednosti žalovanej za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je potrebné kumulatívne, teda súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, nepreukázanie nezákonného rozhodnutia bolo dostatočným dôvodom na zamietnutie žaloby a vo veci nie je preto potrebné reagovať na splnenie ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. 28. Rozsudok súdu prvej inštancie je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. 29. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. S poukazom na uvedené odvolací súd v plnom rozsahu neuznal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, na ktorej založil svoje odvolacie dôvody a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 odseky 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 30. Záverom odvolací súd poukazuje na to, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový stav, a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. 31. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262 odsek 1 CSP. Žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).