Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/89/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112230577 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112230577.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobkyne: X. U., nar. X.XX.XXXX, I. X, I., proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom 3.458,33 eura, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 15C/5/2012-153 zo dňa 20.10.2015 a uzneseniu č.k. 15C/5/2012-163, zo dňa 30.4.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanej p r i z n á v a proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovanej zaplatenia 3.458,33 eura s 9% úrokom z omeškania od 7.12.2011 do zaplatenia podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon zák. č. 514/2003 Z.z.“) ako náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Pezinok. Žalobu odôvodnila tým, že Okresný súd Pezinok v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 15Er/5626/2008, EX/101/08 nesprávnym úradným postupom porušil jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keď v rozpore s ustanovením § 50 ods. 2 vety druhej Exekučného poriadku v období od 15.6.2008 do 6.12.2011, t.j. za obdobie troch rokov a päť a pol mesiaca, vo veci nevykonal žiadny úkon, hoci o námietkach proti exekúcii mal rozhodnúť najneskôr do 60 dní. Výšku požadovanej náhrady určila žalobkyňa tak, že za každý rok prieťahov si uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy 1.000 eur, za obdobie prieťahov troch rokov a päť a pol mesiaca vo výške 3.458,33 eura. Uviedla, že v rozhodnom období malo pre ňu predmetné exekučné konanie mimoriadny význam, keď v dôsledku neúčinne začatej exekúcie došlo k zásahu do jej práva na pokojné užívanie majetku blokáciou jej finančných prostriedkov, nákladmi za vedenie účtu, že počas exekúcie nedošlo k rozmnoženiu jej aktív a najmä, že došlo k ohrozeniu jej práva na česť a dôstojnosť klienta finančného ústavu, keď v dôsledku neúčinne začatej exekúcii sa stala nespoľahlivým klientom a došlo k odmietnutiu poskytnutia pôžičky v dôsledku toho, že bola evidovaná v tzv. registri dlžníkov. Na pojednávaní 30.4.2015 vzala žalobkyňa žalobu v časti úrokov z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 3.458,33 eura od 7.12.2011 do zaplatenia späť. Žalovaná s čiastočným späťvzatím súhlasila a preto súd na pojednávaní podľa § 96 ods. 1 a 2 OSP konanie v uvedenej časti zastavil, písomné vyhotovenie tohto uznesenia sa nachádza v súdnom spise pod č.k. 15C/5/2012-163. 2. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že Okresný súd Pezinok 14.2.2008 vydal poverenie pre súdneho exekútora JUDr. Pavla Halása pod č. Ex 101/08, ktorý doručil žalobkyni upovedomenie o začatí exekúcie zo 4.6.2008 a tá podala 15.6.2008 proti exekúcii námietky (exekútorskému úradu boli doručené 17.9.2008). Okresný súd Pezinok o námietkach žalobkyne ako povinnej rozhodol uznesením zo 14.11.2011 č.k. 15Er/5626/2008-27, EX/101/2008. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 26.4.2012. Žalobkyňa podala 20.10.2011 na Okresný súd Pezinok sťažnosť na porušovanie ústavného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a č. 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože od 15.6.2008 nebolo rozhodnuté o jej námietkach proti exekúcii. Predseda Okresného súdu Pezinok v odpovedi na sťažnosť z 15.11.2011 Spr. 2097/2011 konštatoval narušenie plynulosti konania, sťažnosť vyhodnotil ako dôvodnú a za spôsobené prieťahy v konaní sa ospravedlnil. Ústavný súd SR uznesením z 28.8.2012 č.k. IV. ÚS 452/2012-17 sťažnosť žalobkyne, ktorou namietala porušenie jej práv vyplývajúcich z č. 20 ods. l, čl. 46 ods. l, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní pod č.k. 15Er/5626/2008, EX/101/08, odmietol ako zjavne neopodstatnenú s poukazom na to, že aj keď v čase od podania námietok proti exekúcii až do doručenia sťažnosti predsedovi okresného súdu bol okresný súd v napadnutom konaní nečinný, následne o námietkach sťažovateľky bez zbytočného odkladu rozhodol. Ústavný súd SR zdôraznil, že ak všeobecný súd v reakcii na sťažnosť sťažovateľa podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov prijme opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany základného práva sťažovateľa, zakladá to dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti. 3. S poukazom na ustanovenia § 1, § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 a 5 zákona č. 514/2003 Z.z v znení účinnom v čase podania žaloby a čl. 48 ods. 2 , čl. 127 ods. 1, 2 a 3 Ústavy SR dospel k záveru, že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR bol kompetentný preskúmavať len Ústavný súd SR, ktorý vždy s poukazom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu po zhodnotení základných kritérií (zložitosť veci, správanie účastníka, postup súdu) konštatuje, či bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa nemal kompetenciu, v konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. preskúmavať, resp. zisťovať zbytočné prieťahy. Poukázal na to, že žalobkyňa využila inštitút ústavnej sťažnosti, o ktorej rozhodol Ústavný súd SR uznesením z 28.8.2012 pod č.k. IV. ÚS 452/2012-17 tak, že sťažnosť žalobkyne odmietol a preto nemá zákonný titul na to, aby mohol žalobu vyhodnotiť ako dôvodnú a tak ju zamietol. 4. Nakoľko sa predseda Okresného súdu Pezinok v odpovedi na sťažnosť žalobkyni listom z 15.11.2011 pod Spr. 2097/2011 za spôsobené prieťahy v konaní ospravedlnil, možno podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. považovať samotné konštatovanie porušenia práva v danom prípade za dostatočné zadosťučinenie. Zdôraznil, že žalobkyňa sa po podaní námietok z 15.6.2008 zaujímala o ich vybavenie až podaním sťažnosti 20.10.2011, t.j. až po troch rokoch a štyroch mesiacoch, čo vyhodnotil ako nedostatok náležitej starostlivosti o vlastné záležitosti, a to napriek tomu, že v žalobe uvádzala, že neúčinne začatá exekúcia mala pre ňu mimoriadny význam a dotkla sa jej osobnostných práv opísaných v návrhu. 5. Súd prvej inštancie pre úplnosť k uvedeným dôvodom zamietnutia žaloby uviedol, že ak by aj posudzoval uplatnený nárok podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od 1.1.2013, opäť by vychádzal z uznesenia Ústavného súdu SR z 28.08.2012 č.k. IV. ÚS 452/2012-17, ktorým sťažnosť navrhovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú a z výsledkov prešetrenia sťažnosti predsedom Okresného súdu Pezinok uvedených v liste z 15.11.2011 pod Spr. 2097/2011, ktorý zistil narušenie plynulosti konania, sťažnosť vyhodnotil ako dôvodnú a za spôsobené prieťahy v konaní sa ospravedlnil. Súd by vychádzal z vyššie zistenej a konštatovanej skutočnosti, že žalobkyňa sa s náležitou starostlivosťou nezaujímala o vlastné záležitosti, hoci v žalobe konštatuje mimoriadny význam neúčinne začatej exekúcie a zásah do jej osobnostných práv, pričom po podaní námietok 15.6.2008 sa o ich náležité vybavenie zaujímala až podaním sťažnosti 20.10.2011, t.j. po troch rokoch a štyroch mesiacoch. Vzhľadom na uvedené i v danom prípade by súd prvej inštancie podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. uplatnený nárok vyhodnotil tak, že samotné konštatovanie porušenia práva je v danom prípade dostatočným zadosťučinením a žalobu by zamietol. 6. K okolnostiam pojednávania dňa 20.10.2015, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa na pojednávania v dňoch 23.1.2014 a 30.4.2015 nedostavila, jej neprítomnosť vždy ospravedlnil zástupca potvrdením zamestnávateľa, že svoju zamestnankyňu nemôže z dôvodu aktuálneho nedostatku pracovníkov uvoľniť. Žalobkyňa súhlasila, aby súd vo veci konal bez jej prítomnosti. Pojednávanie 30.4.2015, ktorého sa žalobkyňa nezúčastnila, bolo odročené na 20.10.2015 na žiadosť zástupcu žalobkyne, že ju chce o skutkových okolnostiach uvedených na pojednávaní žalovanou informovať (teda nie z dôvodu výsluchu žalobkyne ako účastníčky konania). Termín pojednávania 20.10.2015 bol žalobkyni riadne oznámený 28.5.2015, na pojednávanie sa nedostavila a ospravedlnenie so žiadosťou o odročenie pojednávania (dňa 19.10.2015 jej bolo vypovedané plnomocenstvo dovtedajším zástupcom Mgr. Ing. Y. U., ktorý je manželom žalobkyne a bývajú na rovnakej adrese; toto konanie sa javilo súdu prvej inštancie ako účelové) bolo súdu doručené 20.10.2015 e-mailom žalobkyne o 11.07 hod. a do spisu založené až po pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok. 7. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť, resp. ho zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Namietala nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci, keď sa súd prvej inštancie nevysporiadal so všetkými jej tvrdeniami v žalobe zo dňa 30.12.2012, nedal ani na jedno z jej tvrdení relevantnú odpoveď, pričom odignoroval, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 15Er/526/2008 postupom Okresného súdu Pezinok došlo k hrubému porušeniu zásady špeciality nekonaním a nerozhodnutím v zákonnej lehote, čo malo za následok porušenie jednak zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia o námietkach proti exekúcii (60 dní), ako aj porušenie „primeranej lehoty“ na vydanie rozhodnutia. Okresný súd Pezinok v čase, keď mala exekútorom zablokovaný majetok nekonal s urýchlením, čím jej spôsobil psychické strádanie, bezmocnosť, beznádej a útrapy, stav právnej neistoty o výsledok exekučného konania, keď nemohla legitímne užívať svoj majetok a majetok svojich detí a to všetko najmä v období od 15.6.2008 do 6.12.2011, teda za obdobie troch rokov a päť a pol mesiaca. Ďalej uviedla, že postupom súdu prvej inštancie jej bola neprípustne odňatá možnosť konať pred súdom tým, že potom ako jej právny zástupca zo zdravotných dôvodov ukončil zastupovanie pred pojednávaním dňa 20.10.2015, jej súd prvej inštancie neposkytol primeraný čas, aby si mohla zvoliť právneho zástupcu z radov advokátov a riadne a ústavne konformne ju nepoučil o možnosti právnej pomoci v danej veci, ktorej zjavne nemohla ako radová občianka SR rozumieť po právnej stránke, hoci bol k tomu podľa ustanovenia § 5 OSP povinný, čo malo za následok vznik nespravodlivej nerovnováhy strán sporu. Navyše podľa jej názoru bol napadnutý rozsudok vydaný predčasne, pretože „údajne“ dňa 30.4.2015 vydal uznesenie č.k. 15C/5/2012-163, ktoré jej bolo doručené až dňa 7.12.2015, napadnutý rozsudok č.k. 15C/5/2012-153 zo dňa 20.10.2015, ktorý jej bol doručený tiež 7.12.2015, je zažurnalizovaný pod č.l. 153, pričom proti skôr vydanému uzneseniu č.k. 15C/5/2012-163 zo dňa 30.04.2015 pripustil odvolanie v lehote do 15 dní. Mala za nesporné, že v čase vydania napadnutého rozsudku uznesenie o zastavení konania v časti úrokov ešte nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť a napadnutý rozsudok bol vydaný predčasne. Žalobkyňa vytkla súdu prvej inštancie, že jej ústavne konformne neumožnil vyjadriť sa k späťvzatiu žaloby v časti úroku z omeškania jej zástupcom a preto podala odvolanie aj proti uzneseniu č.k. 15C/5/2012-163 zo dňa 30.4.2015, ktoré žiadala zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj napadnuté uznesenie, prejednal odvolania žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia súdu prvej inštancie sú vo výroku vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 15.3.2018 (§ 219 ods. 3 CSP). 9. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal podľa odvolacieho súdu náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností pre posúdenie dôvodnosti žalobného návrhu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s čl. 15 a § 191 ods. 1 CSP dospel aj k správnym skutkovým záverom, na vec aplikoval prislúchajúce zákonné ustanovenia a na ich základe vyvodil aj správne právne závery o nedôvodnosti žalobného návrhu a dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby aj náležite, hoci stručne, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP odôvodnil, pričom sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. 10. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a že vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia. Konkretizovala to tým, že v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie neuviedol ako sa vysporiadal zo záverom Ústavného súdu Slovenskej republiky o nečinnosti Okresného súdu Pezinok v exekučnom konaní. Súd prvej inštancie v danej veci podľa odvolacieho súdu dospel k rozhodnutiu, ktorým zamietol žalobu na priznanie nemajetkovej ujmy žalobkyne spôsobenej prieťahmi v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde v Pezinku pod sp. zn. 15 E/5626/2008, EX 101/08 na návrh zdravotnej poisťovne pre nezaplatené poistné na zdravotné poistenie na základe skutkových záveroch, ktoré boli v konaní nesporné. Rozhodnutie je podľa odvolacieho súdu dostatočne odôvodnené záverom, že samotné konštatovanie predsedu Okresného súdu v Pezinku v liste z 15.11.2011 sp. zn. Spr. 2097/2011, že v exekučnom konaní došlo k prieťahom a jeho ospravedlnenie je dostatočným zadosťučinením v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. s prihliadnutím na okolnosti, že žalobkyňa sa od podania námietok proti exekučnému príkazu z 15.6.2008 o ich vybavenie nezaujímala, a sťažnosť na prieťahy v konaní podala až 20.10.2011, t.j. po troch rokoch a štyroch mesiacoch, čo zhodnotil ako nezáujem o vlastné záležitosti. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie tento skutkový záver vyvodil najmä z vybavenia sťažnosti na prieťahy predsedom Okresného súdu Pezinok. Tvrdenia žalobkyne, že predmetná exekúcia mala pre ňu mimoriadny význam a dotkla sa jej spôsobom opísaným v žalobe, s ohľadom na uvedený nezáujem žalobkyne o to, že súd nerozhodol o jej námietkach v zákonom stanovenej a ani primeranej lehote, súd prvej inštancie nepovažoval za opodstatnené. 11. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní bral do úvahy uznesenie Ústavného súdu SR z 28.8.2012 sp. zn. IV.ÚS 452/2012-17, ktorým odmietol sťažnosť žalobkyne na porušenie základného práva vlastniť majetok, základného práva na súdnu ochranu, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote postupom Okresného súdu v Pezinku v konaní sp. zn. 15 Er 5625/2008, EX 101/08 ako zjavne neopodstatnenú, a aj konštatovanie ústavného súdu v odôvodnení uznesenia, že okresný súd v exekučnom konaní od podania námietok proti exekúcie až do doručenia sťažnosti predsedovi okresného súdu bol nečinný a po sťažnosti o námietkach rozhodol bez zbytočného odkladu. Podstatná skutočnosť, že súd bol v exekučnej veci od podania námietok proti exekúcii až do podania sťažnosti na prieťahy nečinný, nebola v konaní sporná, a potvrdzoval to aj výsledok prešetrenia sťažnosti podanej žalobkyňou proti prieťahom v exekučnom konaní, z ktorých súd prvej inštancie vo veci vychádzal, čo zodpovedá ustanoveniu § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.). Aj keď súd prvej inštancie posudzoval dôvodnosť žaloby podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., účinného v čase začatia konania a vychádzal z toho, že právnym základom pre priznanie náhrady škody alebo nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch môže byť iba konštatovanie prieťahov v konaní zákonom určeným orgánom, a to Ústavným súdom SR v rámci konania o ústavných sťažnostiach, vzhľadom na nepreukázanie ďalšieho predpokladu úspešnosti žaloby, je jeho rozhodnutie správne. 12. Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 13. Dôvodom pre priznanie nemajetkovej ujmy je teda zistenie, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného. Zásah takejto intenzity musí preukazovať žalobca, pričom nemajetková ujma má byť určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Je pri tom podstatné, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby, či dobré meno a povesť osoby právnickej, v danom prípade ako sa prejavovala bezradnosť žalobkyne a jej psychické strádanie. V danej veci žalobkyňa neoznačila a vôbec nepreukázala existenciu následkov takej intenzity, ktorá by zakladalo jej právo na priznanie peňažnej náhrady takto vymedzenej nemajetkovej ujmy ako jej vyššieho stupňa odškodnenia, keď satisfakcia v peniazoch má byť znakom a prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať prostriedok slúžiaci na obohatenie sa. 14. Odvolací súd k dôvodom nepriznania nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie dodáva, že správanie sa sporovej strany v konaní je jedným zo základných kritérií pri rozhodovaní o uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy (i škody) spôsobenej nesprávnym úradným konaním. Správanie, ktoré nepodporuje tvrdenie žalobkyne o jej psychickom strádaní spôsobovanom neprimerane dlhým konaním štátneho orgánu, je aj taký jej postoj k namietaným prieťahom, že sa nesnaží konanie urýchliť, napr. sťažnosťou na prieťahy ako inštitútom vytvoreným pre účastníkov konania alebo stranu v konaní ustanovením § 64 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá môže okrem iného smerovať i proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. 15. K námietke žalobkyne, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ak jej súd neposkytol čas na zvolenie si advokáta na jej žiadosť doručenú súdu 20.10.2015, čo označila za porušenie povinnosti súdu stanovenej § 5 OSP, odvolací súd poukazuje na postoj súdu prvej inštancie k tejto okolnosti, ktorý považuje za správny. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že pojednávanie na 20.10.2015 bolo odročené na žiadosť zástupcu žalobkyne preto, aby mohol žalobkyňu informovať o skutkových okolnostiach uvedených na pojednávaní 30.4.2014 žalovaným (nie z dôvodu výsluchu žalobkyne ako účastníčky konania), predvolanie na pojednávanie nariadené na 20.10.2015 jej bolo riadne doručené 28.5.2015, na pojednávanie sa nedostavila a rozhodnutie nedostaviť sa na pojednávanie vysvetlila, resp. ospravedlňovala tým, že 19.10.2015 jej manžel vypovedal plnomocenstvo na zastupovanie v konaní, a žiadosť a ospravedlnenie bolo súdu prvej inštancie doručené e-mailom 20.10.2015 o 11.07 hod. a do súdneho spisu založené až po pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, čo zodpovedá obsahu spisu. Súd prvej inštancie toto konanie žalobkyne, s ohľadom na to, že v konaní bola zastupovaná manželom, s ktorým žije a býva na rovnakej adrese, považoval za účelové. 16. Realizácia práva na právnu pomoc, ktorá zaručuje každému, aby sa mohol nechať v konaní zastupovať osobou znalou práva, spravidla advokátom, zaisťuje právny poriadok prostredníctvom konkrétnych inštitútov, ku ktorým patrilo aj ustanovenie § 5 OSP, na ktoré poukázala žalobkyňa v odvolaní, podľa ktorého súdy poskytovali účastníkom poučenie o ich procesných právach a povinnostiach. Podľa tohto ustanovenia bol súd povinný poučiť účastníkov, aké práva im priznávajú a aké povinnosti im ukladajú procesnoprávne predpisy a ako je potrebné procesné úkony vykonať. Cieľom tejto poučovacej povinnosti súdu bolo poučenie účastníka o tom, aké má v procese práva a povinnosti, aby ním vykonané procesné úkony mohli vyvolať zamýšľané účinky a aby mohol splniť svoje procesné povinnosti. 17. Žalovaná bola v konaní od jeho začiatku zastúpená zvoleným zástupcom (§ 24 OSP), teda osobitné poučenie zo strany súdu, že sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí, nebolo potrebné, ak toto právo už využívala. Rovnako nebolo treba poučiť ju, že si môže zvoliť na zastupovanie advokáta, ak ňou zvolený zástupca bola osoba znalá práva. O tom, že vedela o tejto možnosti svedčí aj jej vyjadrenie v liste z 20.10.2015 (č.l. 147), ktorým ospravedlňovala svoji neúčasť na pojednávaní 20.10.2015 práve tým, že si chce zabezpečiť pre konania nového právneho zástupcu, resp. advokáta. Súd prvej inštancie na túto žiadosť žalobkyne však nemal možnosť reagovať, keď mu táto bola doručená e-mailom až v deň pojednávania o 11.07 hod. a spisovej kancelárii pre odd. 15C, t.j. kancelárii pre danú vec, bola odovzdaná až po pojednávaní v danej veci a vynesení rozsudku (len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný § 156 ods. 4 OSP). 18. Odvolací súd sa stotožňuje s hodnotením súdom prvej inštancie, že oznámenie žalobkyne o úmysle zaobstarať si nového právneho zástupcu pre dané konanie až v deň konania pojednávania, na ktorom sa predpokladalo, že bude o žalobe aj rozhodnuté, keďže sporové strany už nenavrhovali ďalšie dokazovanie, ak o termíne pojednávania vedela od 28.5.2015, bolo účelovým konaním, smerujúcim prioritne k inému cieľu ako uplatneniu práva na právnu pomoc. V danej veci nemožno teda súdu prvej inštancie vytnúť, že konanie zaťažil vadou spočívajúcou v tom, že žalobkyni neposkytol potrebné poučenie práve zvoliť si právneho zástupcu pre konanie, ak táto svoje právo na právnu pomoc využívala od začiatku konania a ani to, že o žalobe rozhodol na pojednávaní, na ktoré sa žalobkyňa bez včasného ospravedlnenia nedostavila, a sama zavinila, že sa súd o dôvodoch jej neúčasti na pojednávaní dozvedel až po rozhodnutí vo veci. Účelovosť ospravedlnenia je zrejmá aj z toho, že ani po rozhodnutí súdu prvej inštancie dňa 20.10.2015 (až doteraz) si žalobkyňa nezvolila za zástupcu advokáta, hoci na to mala dostatok času. Súd prvého stupňa teda nezaťažil konanie vadou, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 19. Dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa podľa odvolacieho súdu nebolo ani to, že písomné vyhotovenie uznesenia o zastavení konania o časti žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala priznania úrokov z omeškania zo žalovanej sumy 3.458,33 eura od 7.12.2011 do zaplatenia, bolo sporovým stranám zaslané súdom až 20.11.2015 (žalobkyňa ho prevzala 14.12.2015 a žalovaná 24.11.2015). Odvolací súd o odvolaní podanom proti tomuto uzneseniu rozhodoval súčasne s odvolaním podanom proti rozsudku vo veci samej a uznesenie o zastavení konania o časti žaloby ako vecne správne potvrdil. Námietka žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie, že tento bol vydaný pred tým ako nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o zastavení časti konanie, nemá význam, pretože aj keď súd má rozsudkom rozhodnúť o celom predmete konania, je nepochybné, že spoločne oboma rozhodnutiami bol vyčerpaný celý predmet konania uplatnený žalobou. 20. Odvolací súd prejednal aj odvolanie žalobkyne proti uzneseniu súdu prvej inštancie č.k. 15C/5/2012-163 zo dňa 30.4.2015. Pri posudzovaní odvolania podaného žalobkyňou proti rozhodnutiu o zastavení časti konania na základe čiastočného späťvzatia, predneseného na pojednávaní do zápisnice jej zástupcom, ktorému súd plne vyhovel, sa najprv zaoberal prípustnosťou tohto odvolania. 21. Prípustnosť odvolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a stránku subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné (objektívna prípustnosť odvolania v čase podania odvolania bola vymedzená ustanovením § 202 OSP určujúcim podmienky, v prípade splnenia ktorých je odvolanie prípustné). Na rozdiel od toho sa subjektívna stránka prípustnosti odvolania viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvého stupňa bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho prípustnosti tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej. Posúdenie subjektívnej prípustnosti odvolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti odvolania. 22. Konštantná judikatúra k aktívnej procesnej legitimácii, teda stanoveniu subjektov oprávnene uplatniť odvolanie (subjektívnu prípustnosť odvolania) sa prejavila v novej právnej úprave civilného sporového konania v ustanovení § 359 CSP, ktorým bolo výslovne stanovené, že odvolanie môže uplatniť len tá procesná strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. 23. Odvolací súd pri posudzovaní subjektívnej prípustnosti odvolania dospel k záveru, že aj keď rozhodnutím o zastavení konania o časti žalobného návrhu bolo plne vyhovené návrhu žalobkyne, vzhľadom na skutočnosť, že v podanom odvolaní spochybňovala samotné späťvzatie časti žaloby, odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu jej odvolania, nakoľko na základe takto vymedzeného dôvodu odvolania nie je možné dospieť k záveru, že by jej v prípade preukázania tohto dôvodu, napadnutým odvolaním nebola spôsobená žiadna ujma. 24. K tvrdeniu žalobkyne, že jej súd prvej inštancie neumožnil ústavne konformným spôsobom vyjadriť sa k späťvzatiu časti žaloby ňou povereným zástupcom pre konanie, odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 28 ods. 2 OSP, podľa ktorého plnomocenstvo udelené pre celé konanie nemožno obmedziť. Zástupca, ktorému bolo toto plnomocenstvo udelené, je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v konaní urobiť účastník. V danej veci žalobkyňa poverila svojho zvoleného zástupcu zastupovaním pre celé konanie (poverenie na č. l. 19), bol teda oprávnený na všetky úkony, ktoré mohla urobiť v konaní ona ako jeho účastníčka, t.j. aj na späťvzatie časti žaloby. Pokiaľ zástupca žalobkyne na pojednávaní dňa 30.4.2015, teda pred vypovedaním plnej moci, vzal žalobu v časti úrokov z omeškania späť, postupoval súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 96 ods. 1 OSP a správne konanie v tejto časti zastavil. 25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech. 26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).