Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/78/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112234635 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112234635.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : KRAMART, s.r.o., Ul. Fraňa Kráľa 1, Bratislava, IČO : 35 734 523, zastúpená JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, advokátom, Bratislava, Šafárikovo nám. 2, proti žalovanému : MUSIC ACADEMY, s.r.o., Medená 12, Bratislava, IČO : 46 072 047, zastúpená Advokátskou kanceláriou ECKER - KÁN & PARTNERS, s.r.o., Nám. Martina Benku 9, Bratislava, o zaplatenie 19.320 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20. 6. 2016 č.k. 25C/30/2013 - 184 v spojení s opravným uznesením toho istého súdu zo dňa 30. 8. 2016 č.k. 25C/45/2013 - 200, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 30. 8. 2016 č.k. 25C/45/2013 - 200 v napadnutých častiach p o t v r d z u j e. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.320 € s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.160 € od 1. 3. 2012 do 10. 7. 2012, s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.160 € od 11. 7. 2012 do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.160 € od 11. 4. 2012 do 10. 7. 2012, s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.160 € od 11. 7. 2012 do zaplatenia a s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.000 € od 24. 5. 2013 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol. Zároveň žalobcu zaviazal povinnosťou nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia 789,43 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si uplatňoval svoje právo na tom základe, že žalobca mal zabezpečiť umelecký výkon herca v inscenácii Q. v predstaveniach, ktoré sa mali odohrať v dňoch 13. 4. 2012, 21. 4. 2012, 14. 5. 2012, 21. 5. 2012 a 17. 6. 2012. Tieto plánované predstavenia boli žalovaným zrušené, pokiaľ by sa predstavenia odohrali, žalobca by realizoval odmeny a to z dvoch zmlúv; jednak zo zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu a jednak podľa zmluvy o spolupráci. Predmetom zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 30. 10. 2011 bolo zabezpečenie umeleckého výkonu v inscenácii Q.. Dňa 31. 10. 2011 uzatvoril žalobca so žalobcom zmluvu o spolupráci, ktorej predmetom bolo poskytnutie služieb súvisiacich s realizáciou inscenácie Q.. Odmena bola v každej zmluve dohodnutá vo výške 300 € a DPH. 2/ Žalobca si voči žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie dohodnutej odmeny podľa zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu a dohodnutej odmeny podľa zmluvy o spolupráci, a to za šesť odohratých predstavení inscenácie Q. v termínoch 2. 2. 2012, 3. 2. 2012, 13. 2. 2012, 3. 3. 2012, 18. 3. 2012 a 24. 3. 2012, ktorých odohratie žalovaný nespochybňoval. Žalobca uvedené nároky fakturoval faktúrami č. XXX/XXXX, XXX/XXXX, XXX/XXXX, a XXX/XXXX, pričom každá z nich bola vystavená na sumu 1.080 €, vždy za tri predstavenia, v súlade s dojednaním o odmene v zmluve o spolupráci (čl. 2), ako aj v zmluve o vytvorení a použití umeleckého výkonu (čl. 2). Odmena bola v každej jednotlivej zmluve dohodnutá vo výške 300 €, t.j. 3 x 300 € a DPH, spolu 1.080 €. Odmena žalobcu podľa zmluvy o spolupráci za predstavenia odohraté v mesiaci február 2012 činila spolu 1.080 € vrátane DPH a za predstavenia odohraté v mesiaci marec 2012 činila spolu 1.080 € vrátane DPH. Odmena žalobcu podľa zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu za predstavenia odohraté vo februári 2012 predstavovala spolu 1.080 € vrátane DPH a za predstavenia odohraté v mesiaci marci 2012 predstavovala spolu sumu 1.080 € vrátane DPH. Žalovaný nespochybňoval právny základ a výšku nárokov na odmenu ani skutočnosť, že odmenu - tak ako mu bola vyúčtovaná uvedenými faktúrami - neuhradil. Žalovaný tvrdil, že žalobca si uplatnil faktúrami č. XXX/XXXX a č. XXX/XXXX dvakrát rovnaký nárok, a to nárok na odmenu zo zmluvy o spolupráci za predstavenia odohraté vo februári 2012 a nárok na odmenu zo zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu za predstavenia odohraté vo februári 2012 si u žalovaného nikdy neuplatnil a obdobne faktúrami č. XXX/XXXX a č. XXX/XXXX si žalobca uplatnil u žalovaného dvakrát totožný nárok na odmenu podľa zmluvy o spolupráci za predstavenia odohraté v mesiaci marec 2012; nikdy si však neuplatnil odmenu za predstavenia odohraté v marci 2012 podľa zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu. Žalovaný vychádzal z obsahu faktúr, ktoré vo svojom texte odkazujú vo všetkých prípadoch výlučne na zmluvu o spolupráci a v žiadnej z nich sa nenachádza zmienka a odkaz na zmluvu o vytvorení a použití umeleckého výkonu. 3/ Na obranu žalovaného, že si žalobca neuplatnil riadne odmenu zo zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu za predstavenia odohraté v mesiaci február 2012 a v mesiaci marec 2012 súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v ním vystavených faktúrach č. XXX/XXXX, XXX/XXXX, XXX/XXXX a XXX/XXXX síce vždy odkazuje na zmluvu o spolupráci, súčasne však správne skutkovo vymedzuje plnenie, za ktoré tou-ktorou faktúrou vyúčtováva odmenu. Žalobca teda opisuje v jednotlivých faktúrach plnenie, za ktorého poskytnutie fakturuje odmenu buď ako zabezpečenie herca na predstavenie Q. alebo ako poskytnutie služieb súvisiacich s dohľadom nad správnou realizáciou predstavenia Q., a to vždy v súlade s vymedzením žalobcom poskytnutého plnenia v predmete zmluvy o spolupráci alebo zmluvy o vytvorené a použití umeleckého výkonu. Naviac žalobca skutkovo vymedzuje svoje nároky aj v žalobe v súlade s obsahom predmetu plnenia zmluvy o spolupráci alebo zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že odmena za predstavenia odohraté v mesiaci február 2012 a v mesiaci marec 2012 bola žalobcom uplatnená riadne, prostredníctvom uvedených faktúr; preto nárok žalobcu vo výške 4.320 € (4 x 1.080 €) vyhodnotil ako dôvodný a žalobcovi ho priznal. 4/ Žalobca si ďalej uplatnil nárok na náhradu škody za predstavenia inscenácie Q., ktoré boli naplánované a ich odohratie medzi účastníkmi dohodnuté v termínoch 13. 4. 2012, 21. 4. 2012, 14. 5. 2012 a 17. 6. 2012 (spolu 5 predstavení), ale následne bola realizácia predstavení žalovaným zrušená. Žalobca vychádzal z dohodnutej výšky odmeny 300 € za realizáciu každého jednotlivého predstavenia, a to tak vytvorenie umeleckého výkonu podľa zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu, ako aj dohľad nad realizáciou predstavenia podľa zmluvy o spolupráci. Okrem toho si uplatnil odkazom na čl. 5 resp. čl. 6 zmlúv päťnásobok jednorazovej odmeny, t.j. 5 x 1.500 € = 7.500 €. Právny vzťah sporových strán založený na zmluve o spolupráci ako aj na zmluve o vytvorení a použití umeleckého výkonu vyhodnotil súd prvej inštancie ako obchodnoprávny, v súlade s § 261 ods. 1 Obch. zák., keďže ako žalobca tak aj žalovaný sú právnické osoby založené za účelom podnikania. Vzťahy strán sporu a uplatnené nároky teda posudzoval podľa Obchodného zákonníka. V prípade práva na náhradu škody podľa § 373 Obch. zák. vychádzal z toho, že predpokladmi vzniku tohto práva sú porušenie právnej povinnosti (v danom prípade záväzku zo zmluvy), vznik škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody. Náhrada škody v Obchodnom zákonníku je založená na objektívnom princípe zodpovednosti, bez ohľadu na existenciu zavinenia. Medzi stranami sporu nebolo sporné uzatvorenie zmluvy o spolupráci, ani zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu. Predmetné zmluvy boli právnym základom pre naštudovanie, plánovanie a odohratie predstavenia Q. na scéne O. D. C. D., a to v období od novembra 2011 do júna 2012. Žalovaný prevzal v čl. 3 ods. 2 zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu povinnosť vytvoriť priaznivé a primerané technické a umelecké podmienky pre naštudovanie a podávanie výkonu podľa zmluvy, a to zabezpečenie hereckého výkonu „postava Q.. Obdobnú povinnosť prevzal žalovaný aj v čl. 3 zmluvy o spolupráci, keď sa zaviazal vytvoriť priaznivé a primerané technické a umelecké podmienky na plnenie predmetu zmluvy, ktorými v tomto prípade bolo poskytnutie služieb súvisiacich s dohľadom nad správnou realizáciou inscenácie Lordi. Žalovaný nespochybňoval dohodu strán o termínoch 13. 4, 21. 4., 14. 5., 21. 5 a 17. 6. 2012, v ktorých sa mali konať predstavenia inscenácie Lordi a teda žalobca mal žalovanému poskytnúť plnenie podľa zmluvy o spolupráci ako aj podľa zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu. Termíny predstavení dohodnuté na 13. 4, 21. 4., 14. 5., 21. 5 a 17. 6. 2012 boli žalovaným zrušené, čo žalovaný napokon nespochybňoval. Uvedená skutočnosť podporne vyplýva aj z oznámenia spoločnosti Ticketportal SK, s.r.o. zo dňa 22. 10. 2014 (č.l. 75 spisu), ako aj z emailovej komunikácie žalovaného s protagonistami inscenácie z 20. 4. 2012 (č.l. 24 spisu). Zrušenie termínov predstavení žalovaným posúdil súd prvej inštancie ako porušenie povinnosti žalovaného prevzatej v čl. 3 zmluvy o spolupráci ako aj zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu, spočívajúcej v záväzku vytvoriť priaznivé a primerané umelecké a technické podmienky na plnenie zmlúv žalobcom. V súvislosti so zrušením skôr naplánovaných predstavení žalobca neuskutočnil plnenia, na ktoré sa zaviazal, a teda mu nevznikol nárok na odmenu, ktorá bola dohodnutá vo výške 300 € za každé jednotlivé predstavenie, a to zvlášť za vytvorenie umeleckého výkonu v inscenácii podľa zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu a zvlášť za realizáciou dohľadu nad umeleckou realizáciou inscenácie podľa zmluvy o spolupráci. Podľa názoru súdu prvej inštancie vznikol žalobcovi v súvislosti so zrušením termínov plánovaných predstavení inscenácie, t.j. v súvislosti s porušením povinnosti žalovaným zabezpečiť priaznivé a primerané technické a umelecké podmienky na plnenie zmlúv žalobcom, nárok na ušlý zisk, avšak len vo výške 3.000 €. Ušlý zisk spočíva v nedosiahnutí toho, čo by poškodený pri existencii škodnej udalosti za normálnych okolností, pri pravidelnom behu vecí, dosiahol. Ušlý zisk teda predstavuje stratu očakávaného prínosu. Žalobca si uplatnil nárok titulom ušlého zisku vo výške 15.000 € (2 x 7.500 €), pričom výšku tohto nároku odvodzoval z čl. 5 ods. 1 zmlúv. Uvedené ustanovenie súd prvej inštancie vyložil ako stranami dohodnutú limitáciu výšky náhrady škody. Citované zmluvné dojednania (analogicky v oboch zmluvách) nie sú dojednaniami o zmluvnej pokute pre prípad porušenia povinnosti, nie je teda možné vyložiť ich ako paušalizovanú náhradu škody, ktorú by si mohol žalobca uplatniť voči žalovanému z titulu porušenia povinnosti. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že pri pravidelnom behu vecí, ak by nedošlo k porušeniu povinnosti žalovaným, ktorý zrušil termíny predstavenia, by žalobca mohol očakávať zväčšenie svojho majetku práve o odmeny realizované podľa zmluvy o spolupráci a zmluvy o vykonaní a použití umeleckého výkonu, a to v prípade každého konkrétneho naplánovaného termínu, čo predstavuje v prípade termínov 13. 4, 21. 4., 14. 5., 21. 5 a 17. 6. 2012 reálny a nie hypotetický zisk, zodpovedajúci odmene za každé predstavenie podľa oboch zmlúv, t.j., 5 termínov x 600 € (2 x 300 €). Z nároku na náhradu ušlého zisku uplatneného žalobcom vo výške 15.000 € teda posúdil ako dôvodnú sumu vo výške 3.000 €. 5/ Žalovaný namietal, že jeho plnenie zo zmluvy o spolupráci ako aj zmluvy o vykonaní a použití umeleckého výkonu sa stalo nemožným pre odstúpenie majiteľa licencie od zmluvy o realizácii divadelného predstavenia a poskytnutí licencie uzatvorenej so žalovaným (č.l. 25). Žalovaný tak v podstate namietal dodatočnú nemožnosť plnenia a zánik jeho záväzkov, ktoré prevzal uvedenými zmluvami v dôsledku následnej nemožnosti plnenia ex lege. S touto námietkou sa súd prvej inštancie nestotožnil. Odstúpenie majiteľa licencie od zmluvy, ktorou udelil žalovanému licenciu na realizáciou divadelného predstavenia nepredstavuje takú právnu skutočnosť, ktorá robí pôvodné plnenie žalovaného objektívne neuskutočniteľným. V tomto prípade nejde totiž o faktickú nemožnosť plnenia z objektívnych dôvodov, ktorá by bola univerzálna a znemožňovala by absolútne každému v postavení dlžníka plniť a mala by teda charakter trvalej a objektívnej prekážky plnenia. Podľa obsahu listu zo 16. 4. 2012, ktorým majiteľ licencie odstúpil od zmluvy uzatvorenej so žalovaným, odôvodňoval tento odstúpenie porušením povinností dohodnutých v zmluve, ktorou bola žalovanému udelená licencia, zo strany žalovaného. Plnenie zmluvy zo strany žalovaného nemalo teda charakter objektívne neuskutočniteľného plnenia, ale bolo dané výlučne subjektívnym správaním sa žalovaného vo vzťahu k plneniu zmluvných povinností vo vzťahu k tretej osobe. Obdobne obrana žalovaného založená na jeho tvrdení o absencii zavinenia v súvislosti so vznikom škody žalobcu je podľa súdu prvej inštancie bez významu, a to s poukazom na skutočnosť, že náhrada škody je v Obchodnom zákonníku založená na objektívnom princípe zodpovednosti, bez ohľadu na existenciu zavinenia. Preto pokiaľ sa žalovaný snaží zbaviť zodpovednosti za škodu tvrdením, že o divadelné predstavenia inscenácie Lordi nebol záujem verejnosti, a preto ich zrušil, súd prvej inštancie na takúto námietku žalovaného nemohol prihliadať. Žalovaný pokiaľ ide o úspešnosť divadelných predstavení znášal ako podnikateľ podnikateľské riziko. Nelogicky potom vyznieva ďalšia námietka žalovaného, že žalobca sám pokračoval v realizácii predstavení danej inscenácie, čo by malo žalovaného vyviniť z povinnosti nahradiť žalobcovi vzniknutú škodu. Žalovaný si odporuje, keď na jednej stane tvrdí, že predstavenia neboli úspešné, preto bolo opodstatnené zrušenie ich termínov a na druhej strane by mal súd zohľadniť a nepriznať žalobcovi nárok z titulu, že predstavenia inscenácie po tom, čo ich neuvádzal žalovaný, realizoval žalobca vo vlastnej réžii. 6/ Žalovaný vo vzťahu k uplatneným nárokom žalobcu uplatnil námietku započítania svojich protipohľadávok vo výške 6.600 € zo zmluvy o prenájme priestoru O. D. a zmluvy o reklame, ktoré boli žalobcovi vyúčtované fa č. F. a š. F.. Protipohľadávky žalovaného žalobca nespochybňoval, ale tvrdil, že tieto zanikli už skôr, a to ich zaplatením. Žalovaný nespochybňoval, že žalobca mu na fa č. F. vystavenú vo výške 2.880 € zaplatil sumu vo výške 480 € a na fa č. F. vystavenú vo výške 5.040 € sumu vo výške 840 €, ktoré sumy predstavovali DPH z fakturovaného zdaniteľného plnenia. Z výsluchu svedkov S.. R. R. a p. S. J. na pojednávaní dňa 16. 5. 2016 súd prvej inštancie zistil, že žalobca zaplatil žalovanému dňa 2. 2. 2012 v hotovosti sumu vo výške 6.600 €, ktorou úhradou peňažnej sumy zaplatil faktúry žalovaného č. F. O. F.. Zaplatenie uvedenej peňažnej sumy v hotovosti žalovanému spolu s účelovým určením tejto sumy, výslovne potvrdila vo svojej svedeckej výpovedi svedkyňa S.. R.. Táto výpoveď bola podporená aj výpoveďou ďalšej svedkyne p. S. J., ktorá síce vedela špecifikovať výšku žalovanému v hotovosti vyplatenej peňažnej sumy len v určitom rámci finančného objemu, ale popísané okolnosti úhrady predmetnej sumy, ako aj medzi účastníkmi zavedený spôsob úhrady faktúr, súhlasil s tvrdeniami ďalšej svedkyne. Napokon obe svedecké výpovede neodporovali svojím obsahom ani svedeckej výpovedi W. H. na pojednávaní dňa 22. 2. 2016, ktorý sa protipohľadávkam žalovaného voči žalobcovi vyjadril len všeobecne. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že protipohľadávka žalovaného voči žalobcovi na zaplatenie sumy vo výške 6.600 € (fakturovaný zostatok podľa fa č. FV XXXXXXX a F. Č.. F. XXXXXXX po zaplatení dane z pridanej hodnoty) zanikla dňa 2. 2. 2012 splnením, teda pred podaním žalobného návrhu na súd. Žalobcovi priznal nárok na zaplatenie ušlého zisku vo výške 3.000 € a nárok na zaplatenie odmien za predstavenia odohraté vo februári 2012 a v marci 2012 spolu vo výške 4.320 €; vo zvyšku vyhodnotil žalobcom uplatnený nárok ako nedôvodný a tento zamietol. 7/ Žalobcovi priznal tiež úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.160 € od 1. 3. 2012 do 10. 7. 2012 a vo výške 8,75 % ročne od 11. 7. 2012 do zaplatenia, ďalej úrok z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.160 € od 11. 4. 2012 do 10. 7. 2012 a vo výške 8,75 % ročne od 11. 7. 2012 do zaplatenia, a to odo dňa nasledujúceho po splatnosti fa č. XXX/XXXX a fa č. XXX/XXXX a odo dňa nasledujúceho po splatnosti F. Č.. XXX/XXXX a fa č. XXX/XXXX. Ďalej priznal žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 3.000 € titulom zaplatenia ušlého zisku, a to 8,75 % ročne od 24. 5. 2013 do zaplatenia, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žalobného návrhu žalovanému súdom. Vo zvyšku uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania ako nedôvodný zamietol. 8/ Rozhodnutie o trovách konania oprel súd prvej inštancie o ust. § 142 ods.2 O.s.p., keďže účastníci mali v konaní každý len čiastočný úspech. Žalobca bol úspešný v sume 7.320 €, žalovaný v sume 12.000 €. Úspech žalobcu tak predstavuje 37 %, úspech žalovaného 62 %. Čistý úspech žalovaného tak činí 25 %. Súd prvej inštancie priznal žalovanému pomernú časť náhrady trov právneho zastúpenia, vo výške 789,43 € zodpovedajúcej 25 % pomerného úspechu žalovaného, z jeho uplatnenej náhrady trov v sume 3.157,72 €. 9/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný; jeho odvolanie smerovalo proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel a proti výroku o trovách konania. Odvolanie žalovaný odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ďalej tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Poukazoval na to, že v prípade priznaného ušlého zisku v sume 3.000 € sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal s určením výšky ušlého zisku, kde z dokazovania vyplynulo, že žalobca nevykonáva umelecký výkon (ani nevykonáva dohľad), ale tento realizuje osoba K. J. a žalobca je len agentúrou, ktorá ho zastupuje. Pri určení výšky ušlého zisku na strane žalobcu je preto potrebné brať do úvahy aj náklady žalobcu, ktoré v tejto súvislosti žalobca nepochybne mal. podľa žalovaného žalobca - ako agentúra zastupujúca umelca - musí následne umelcovi vyplatiť z obdržanej sumy honoráre za umelecký výkon. Pre stanovenie výšky ušlého zisku je preto na strane žalobcu nevyhnutné vychádzať tak z predpokladaného zárobku (ktorý si podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne zamieňa so ziskom), ako aj s nákladmi, t.j. odmenou pre samotného umelca. Ak teda súd prvej inštancie konštatuje, že pri bežnom behu vecí by žalobca dosiahol zisk 300 € za jeden výkon a za jedno predstavenie podľa jednej zmluvy, tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia pri určení výšky ušlého zisku, neberúc do úvahy, že majetok žalobcu by sa nezväčšil o celú sumu, ale iba o rozdiel medzi teoretickým príjmom a reálnym záväzkom voči umelcovi. Žalovaný bol tiež názoru, že právny vzťah žalobcu a žalovaného spadá pod predpisy občianskeho práva, nakoľko sa jedná o poskytovanie umeleckého výkonu, spadajúceho pod úpravu práv duševného vlastníctva. Súd prvej inštancie tak aplikoval nesprávny právny predpis a z neho nesprávne vyvodil objektívnu zodpovednosť na strane žalovaného, čo malo priamy dopad na posúdenie zodpovednosti za ušlý zisk na strane žalovaného. Žalovaný ďalej argumentoval poukazom na to, že súd prvej inštancie sa priklonil na stranu žalobcu výlučne z dôvodu svedeckých výpovedí sestry a manželky spoločníka a konateľa žalobcu. Tieto rodinné prepojenia však v rozhodnutí neuviedol. S.. R. R. ako svedok pri svojej výpovedi pritom reagovala na dovtedajší priebeh súdneho konania, kedy mala k dispozícii aj zápisnicu z predchádzajúceho výsluchu svedka W. H. a nepochybne bola oboznámená s celým obsahom súdneho konania, čo robí jej nestrannosť minimálne spornou. Rovnako súd prvej inštancie uviedol, že svedok H. sa len nepriamo vyjadril k sume, ktorú si žalovaný uplatnil ako obranu v konaní. Je však nesporné, že zo strany žalobcu sa jednalo len o dva konkrétne záväzky, ktoré ako posledné ostali neuhradené. Svedok H. nijako nepotvrdil odovzdanie akejkoľvek hotovosti žalobcovi, nakoľko toto žalobca ani nikdy netvrdil. Situácia ohľadom „šatne“, kde malo dôjsť k prevzatiu hotovosti bola zo strany žalobcu prezentovaná až v priebehu pojednávania, podľa žalovaného tendenčne a účelovo. Rovnako tak svedkovia - sestra a manželka spoločníka a konateľa žalobcu - sa vo svojich výpovediach rozchádzajú v skutočnostiach, kto bol v šatni, kde kto prišiel a kto komu čo odovzdával a či došlo k prepočítaniu. Žalovaný trval na tom, že do „šatne“ sa ani toľko osôb nezmestí, koľko uvádzajú svedkovia. Žalovaný poukazuje na dovtedajšiu prax medzi žalobcom a žalovaným, kde vždy existoval oproti hotovosti podpísaný príjmový pokladničný doklad, čo v prípade faktúr č. F. a F. nesporne neexistuje. Unesenie dôkazného bremena - prevzatie hotovosti bez pokladničného dokladu - súd založil výlučne na výpovedi zaujatých svedkov, čo odporuje zásadám spravodlivosti súdneho konania a zásadám rovnosti sporových strán. Súd prvej inštancie tak nesprávne žalobcovi priznal nárok na ušlý zisk, rovnako tak nesprávne vyhodnotil dôkazy vo vzťahu k žalovaným uplatnenej obrany. Ak by súd prvej inštancie rozhodol správne, tak by žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu rozhodnutiu, žalovaný nesúhlasil ani s výrokom o náhrade trov konania. Žalovaný navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zmeniť tak, že žalobu zamietne, prípadne v napadnutých častiach rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 10/ Na odvolanie žalovaného sa písomne vyjadril žalobca tak, že navrhoval v napadnutých častiach rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Súd prvej inštancie vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, vec tiež správne právne posúdil. S odvolacími dôvodmi žalovaného nesúhlasil. Súd prvej inštancie správne prisúdil žalobcovi nárok na náhradu ušlého zisku vo výške 3.000 €, t.j. 300 € za jedno predstavenie v súvislosti s porušením Zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu a Zmluvy o spolupráci, v súvislosti s nerealizovanými predstaveniami v dňoch 13. 4., 21. 4., 14. 5., 21. 5. a 17. 6. 2012. Je nesporné, že za realizáciu jedného divadelného predstavenia bola dohodnutá odmena vo výške 300 € za zabezpečenie herca K. J. na základe Zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu zo dňa 30. 10. 2011 a rovnako odmena 300 € za služby spojené s dohľadom nad správnou realizáciou jedného divadelného predstavenia na základe Zmluvy o spolupráci zo dňa 30. 10. 2011. Pri pravidelnom chode vecí, t.j. ak by nedošlo k porušeniu povinností vyplývajúcich žalovanému z vyššie označených zmlúv a predstavenia v označených dňoch by sa aj riadne realizovali, prislúchala by žalobcovi odmena 2 x 300 € za každé jedno predstavenie, t.j. za všetkých 5 nerealizovaných predstavení 3.000 € (5. 600 €). Ako správne skonštatoval súd prvej inštancie, v tomto prípade išlo o reálny ušlý zisk, zodpovedajúci dohodnutej odmene prislúchajúcej žalobcovi za každé predstavenie podľa oboch zmlúv, uzavretých medzi žalobcom a žalovaným a nie o hypotetický ušlý zisk, ktorého výšku nemožno jednoznačne určiť a je potrebné pri jej určení prihliadnuť aj na iné okolnosti, napr. na náklady poškodeného. V danom prípade je však nepochybné, že pri pravidelnom behu veci, t.j. nebyť zrušenia naplánovaných predstavení zo strany žalovaného v rozpore s oboma uzavretými zmluvami, mohol žalobca dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku právo o sumu 300 € za jedno divadelné predstavenie z každej z uvedených zmlúv. Argumenty žalovaného sa snažia odviesť pozornosť od podstaty veci, nakoľko nemá zmysel skúmať samostatný vzťah medzi žalobcom ako agentúrou zastupujúcou umelca a umelcom K. J. a náklady, ktoré by v tejto súvislosti vznikli žalobcovi. Žalovaný namietal, že na predmetný právny vzťah je nutné aplikovať predpisy občianskeho práva, nakoľko ide o poskytovanie umeleckého výkonu, ktorý spadá pod úpravu práv duševného vlastníctva, v dôsledku čoho súd prvej inštancie podľa žalovaného nesprávne posúdil zodpovednosť žalovaného za ušlý zisk. Zo znenia oboch zmlúv uzatvorených medzi žalobcom a žalovaným dňa 30. 10. 2011 plynie, že boli uzatvorené medzi dvoma obchodnými spoločnosťami pri výkone ich podnikateľskej činnosti teda ide o obchodnoprávny záväzkový vzťah v zmysle § 261 ods. 1 Obch. zák. a tento ako aj nároky z neho vyplývajúce podliehajú právnej úprave Obchodného zákonníka. Žalovaný sám v odvolaní uvádza, že žalobca nevykonáva umelecký výkon osobne, tento realizuje osoba K. J. a žalobca je len agentúrou, ktorá umelca zastupuje. Podľa Zmluvy o vytvorení a použití umeleckého výkonu bolo povinnosťou žalobcu ako agentúry zabezpečiť účasť herca K. J. na predstaveniach, nie poskytnúť umelecký výkon. Súd prvej inštancie preto správne v danom prípade aplikoval režim Obchodného zákonníka. Čo sa týka obrany žalovaného, založenej na skutočnosti, že svedkyne S.. R. R. a S. J. sú rodinné príslušníčky spoločníka a konateľa žalobcu, čo spochybňuje nestrannosť svedkyne S.. R. R., žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že hoci ide o osoby, ktoré sú v rodinnom vzťahu k spoločníkovi a konateľovi žalobcu, ide zároveň o osoby, ktoré disponovali relevantnými informáciami o predmete konania a najmä o uplatnenej obrane žalovaného, nakoľko S. J. pracovala ako produkčná a asistentka W. H., s ktorým aj sedela v kancelárii a S.. R.O. R. pomáhala žalobcovi pri administratívnych a organizačných činnostiach súvisiacich s realizáciou predstavenia Q.. Navyše išlo o osoby, ktoré boli priamo prítomné pri odovzdávaní sumy 6.600 € na úhradu fa č. F. XXXXXXX a F., ktorá bola v hotovosti dňa 2. 2. 2012 odovzdaná W. H.. Nie je pravdou, že sa uvedené svedkyne vo svojich výpovediach rozchádzajú. Z obsahu zápisnice zo dňa 16. 5. 2016 vyplýva, že obe svedkyne zhodne uviedli, že k odovzdaniu peňazí došlo dňa 2. 2. 2012 v šatni O. D., kde boli prítomní p. J., p. R., p. J.Á., p. C. a p. Š.. Vykonané dokazovanie potvrdilo aj to, že hradenie faktúr v hotovosti si vymienil práve žalovaný a rovnako žalobca vysvetlil, že podpísaný príjmový pokladničný doklad o prevzatí hotovosti nebol v prípade fa č. F. a F. z dôvodu chyby účtovníčky, ktorá tieto doklady zabudla na tento deň vyhotoviť. Dodal, že šatňa v Ateliéri D. je veľká minimálne 3 x 4 m a bežne sa do nej zmestilo aj 10 ľudí, čo možno jednoducho preukázať obhliadkou na mieste. Hoci neexistuje pokladničný doklad o odovzdaní a prevzatí peňazí za nájom priestorov v O.W. D., logická nadväznosť a konzistentnosť tvrdení svedkov, ktorí boli priamo prítomní pri odovzdaní peňazí, sú spôsobilé preukázať, že k ich odovzdaniu skutočne došlo a preto obrana žalovaného o údajnom započítaní dlhu na nájomnom je účelová a umelo vykonštruovaná. Pokiaľ ide o svedeckú výpoveď svedka W. H., je pravdou, že tento na pojednávaní dňa 2. 2. 2016 nepotvrdil odovzdanie hotovosti zo strany žalobcu, ale bolo to práve z dôvodu, že žalovaný si túto svoju účelovú obranu spočívajúcu v započítaní údajne nezaplatených faktúr č. F. a F. uplatnil až podaním zo dňa 18. 2. 2016, t.j. až po výsluchu svedka H.. Dovtedy to žalobca netvrdil. Navyše, ak žalovaný namieta nestrannosť svedkov, ktorí vypovedali v prospech žalobcu, tak svedok H. je bratom konateľa a spoločníka žalovaného a v mene žalovaného vykonával väčšinu obchodných činností na základe splnomocnenia, t.j. tu rovnako existuje rodinné a obchodné prepojenie spochybňujúce jeho nestrannosť. 11/ Ďalšie podania strany sporu neučinili. 12/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 13/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP (t.j. vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (vo veci verejne vyhlásil rozsudok) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 14/ Námietka žalovaného, že sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní veci riadil nesprávnym hmotným právom, keď vec posudzoval podľa ustanovení Obchodného zákonníka, nie je opodstatnená. V danom prípade sú predmetom konania pohľadávky vzniknuté zo zmlúv uzatvorených medzi dvomi podnikateľskými subjektami, pričom obe zmluvy sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Preto subsumovanie posudzovaných nárokov pod režim obchodného práva považoval odvolací súd za správne. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalovaného, týkajúcu sa nesprávneho určenia výšky priznaného ušlého zisku, pri ktorej podľa názoru žalovaného neboli po správnosti zohľadnené náklady samotného žalobcu, spočívajúce napr. v povinnosti žalobcu vyplatiť umelcovi honorár. Uvedená námietka je však vo vzťahu k žalovanému podľa názoru odvolacieho súdu bezpredmetná; táto má svoju relevanciu len vo vzťahu medzi samotným umelcom a jeho zastupujúcou agentúrou. Súd prvej inštancie preto správne pri určovaní výšky ušlého zisku vychádzal zo zmluvne dohodnutej odmeny medzi žalobcom a žalovaným v sume 2 x 300 € za každé jedno z piatich dohodnutých nerealizovaných predstavení. 15/ Skutočnosť, že v konaní vypočuté svedkyne S.. R. R. a S. J. sú rodinné príslušníčky spoločníka a konateľa žalobcu (manželka a sestra) nemôže automaticky, bez ďalšieho, devalvovať vierohodnosť ich výpovede. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o uplatnených nárokoch vychádzal (aj) zo svedeckých výpovedí týchto rodinných príslušníčok spoločníka a konateľa žalobcu, ktoré vyhodnotil ako pravdivé, pričom berúc do úvahy vykonané dokazovanie - osobitne svedeckú výpoveď svedka H.R. - nutno poznamenať, že tento svedok síce nijako nepotvrdil odovzdanie a prevzatie peňažnej čiastky v sume 6.600 €, pri ktorom mal byť osobne prítomný, v úvode svojej svedeckej výpovede však vypovedal, že v súvislosti s projektom inscenácie Lordi mu boli peňažné prostriedky zaplatené aj v hotovosti, čo len potvrdzuje svedecké výpovede manželky a sestry K. J. o tom, že si žalovaný (aj prostredníctvom svedka W. H.) nechával platby opakovane vyplácať v hotovosti, ako tomu bolo aj v prípade čiastky 6.600 € za nájomné. Žalovaný okrem spochybnenia svedeckých výpovedí uvedených svedkýň z dôvodu ich príbuzenských väzieb so spoločníkom a konateľom žalobcu teda neprodukoval žiadny relevantný dôkaz, ktorý by vyvrátil, alebo aspoň spochybnil vierohodnosť svedeckých výpovedí svedkyne S.. R. R. a S. J.. Súd prvej inštancie preto správne pri rozhodovaní vychádzal aj z týchto svedeckých výpovedí. 16/ Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a zistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1, ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožnil s právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvej inštancie v rozsudku a na tieto závery poukazuje. V konaní neboli zo strany žalovaného produkované také dôkazy, a ani v odvolaní uvedené také námietky, na základe ktorých by bolo možné spochybniť relevantné skutkové a právne závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a na ktorých súd založil svoje rozhodnutie. (Len pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že opravným uznesením zo dňa 30. 8. 2016 č.k. 25C/45/2013 - 200 opravil nesprávne uvedenú spisovú značku na písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku). 17/ Z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (t.j. vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania) ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP), vrátane výroku o trovách konania, o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP (t.j. s prihliadnutím na čiastočný úspech žalovaného v konaní). 18/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).