Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4CoPr/13/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112237883 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112237883.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcu: K.. F. Y., W.. XX.XX.XXXX, F. Y.. Y. X, F., zastúpeného JUDr. Martinom Rohaľ Iľkivom, PhD., advokátom, so sídlom Timravina 9, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, so sídlom Hlboká cesta 2, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27. októbra 2016 č.k. 25Cpr 9/2012-392 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanému domáhal určenia neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 29.5.2012, náhrady mzdy a náhrady trov konania. Žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. 2. Vychádzal zo žaloby odôvodnenej tým, že žalobca bol ako štátny zamestnanec dňa 1.7.2002 vymenovaný do dočasnej štátnej služby na Ministerstve hospodárstva Slovenskej republiky rozhodnutím žalovaného č. 671/2002-090 zo dňa 21.06.2002. V zmysle Dodatku č. 1 k služobnej zmluve zo dňa 17.6.2010 bol zaradený do organizačného útvaru: odbor medzinárodného obchodu (4320), kde v zmysle Dodatku č. 2 k služobnej zmluve zo dňa 20.10.2010 vykonával koncepčné alebo metodické činnosti na úrovni ministerstva. Na základe Dodatku č. 3 k služobnej zmluve zo dňa 7.12.2010 bol trvale preložený do služobného úradu Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, kde v zmysle Dodatku č. 4 k služobnej zmluve vykonával funkciu štátneho radcu na zastupiteľskom úrade SR v Madride. V zmysle Dodatku č. 5 k služobnej zmluve zo dňa 27.1.2012 bol vo funkcii hlavného štátneho radcu preradený na podnikateľské informačné centrum (TPOC) v pôsobnosti sekcie obchodu a rozvojovej pomoci (TODA) na Ministerstve zahraničných vecí Slovenskej republiky. Žalovaný sa mu dňa 29.5.2012 pokúsil doručiť výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru, ktorú odmietol prevziať s tým, že trval na tom, aby ho aj naďalej zamestnával, keďže výpoveď považoval za neopodstatnenú. Žiadosťou zo dňa 27.6.2012 deklaroval, že chce zotrvať ako zamestnanec na predmetnom služobnom úrade, pričom žalovaného požiadal, aby svoje rozhodnutie o ukončení štátnozamestnaneckého pomeru prehodnotil. Žalovaný mu listom zo dňa 2.7.2012 odpovedal s tým, že z dôvodu organizačnej zmeny a zrušenia podnikateľského informačného centra (TPOC) ho už služobný úrad nemá možnosť naďalej zamestnávať. Žalovaný mu neponúkol žiadnu inú vhodnú pozíciu, písomne mu oznámil, že nedisponuje žiadnym voľným štátnozamestnaneckým miestom. Z uvedeného dôvodu v tejto súvislosti požiadal žalovaného o informácie v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z., pričom na základe odpovede žalovaného sa dozvedel, že v mesiaci máj 2012 bolo voľných a rozpočtom schválených 19 štátnozamestnaneckých miest, v mesiaci jún 2012 bolo voľných a rozpočtom schválených 30 štátnozamestnaneckých miest, v mesiaci júl 2012 bolo voľných a rozpočtom schválených 39 štátnozamestnaneckých miest, v mesiaci august 2012 bolo voľných a rozpočtom schválených 53 štátnozamestnaneckých miest, v mesiaci september 2012 bolo voľných a rozpočtom schválených 47 štátnozamestnaneckých miest. Žalobca mal za to, že žalovaný nedodržal podmienky výpovede dané v § 47 písm. b) zákona o štátnej službe, keďže si nesplnil povinnosť ponúknuť mu trvalé preloženie na iné štátnozamestnanecké miesto v služobnom úrade alebo pokúsiť sa umiestniť ho na inom služobnom úrade. Z odpovede žalovaného z 30.10.2012 sa dozvedel, že v mesiaci máj 2012 žalovaný prijal 1 nového zamestnanca, v mesiaci august 2012 boli prijatí 2 noví zamestnanci a v mesiaci september boli prijatí piati noví zamestnanci. Podľa žalobcu žalovaný mal miesto nových pozícií ponúknuť tieto miesta jemu v zmysle § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe. Tento postup žalovaného označil ako hrubé porušenie § 47 písmena b) a § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe. Uvedené konanie žalovaného považoval taktiež za diskriminačné a závažne porušujúce zásadu rovnakého zaobchádzania v rozpore s § 4 zákona o štátnej službe. 3. Poukázal na vyjadrenie žalovaného k žalobe, že na základe rozhodnutia ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 31/2012 z 28.5.2012, v záujme zefektívnenia organizačnej štruktúry v služobnom úrade sa zrušili všetky organizačné útvary, zredukovali sa štátnozamestnanecké miesta a miesta pri výkone práce vo verejnom záujme v tomto služobnom úrade a zo zredukovaného nižšieho počtu zamestnancov boli zriadené úplne nové organizačné útvary, s novými opismi činnosti. Na základe vyššie uvedenej organizačnej zmeny bol zrušený aj odbor podnikateľské informačné centrum (TPOC) a v jeho pôsobnosti štátnozamestnanecké miesto žalobcu vo funkcii hlavný štátny radca v platovej triede 10. Zamestnancov, ktorí dostali výpoveď z organizačných dôvodov, už nemal možnosť ďalej zamestnávať, nemal pre nich žiadne voľné miesta, na ktoré by ich bolo možné preložiť, a tak sa stali pre neho nadbytočnými. Žalobca výpoveď z 29.5.2012 odmietol prijať a podpísať, pričom túto skutočnosť uviedli aj v zázname z rokovania o skončení štátnozamestnaneckého pomeru v súvislosti s organizačnou zmenou a podpismi potvrdili vedúci zamestnanci žalovaného a ďalší prizvaní zamestnanci, ktorí mu výpoveď dňa 29.5.2012 doručovali. Mal za to, že splnil všetky hmotnoprávne podmienky platnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru stanovené zákonom, keď výpoveď bola žalobcovi daná v priamej súvislosti s organizačnou zmenou, v dôsledku ktorej sa stal nadbytočným, výpovedný dôvod bol skutkovo jasne vymedzený, žalobcu nemal možnosť ďalej zamestnávať a nemal pre neho iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, výpoveď bola daná písomne, pričom poukázal na ust. § 38 ods. 4 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) o nevyvrátiteľnej domnienke, že výpoveď bola doručená. Právne účinky doručenia výpovede podľa neho nastali, hoci žalobca výpoveď odmietol prevziať a 1.6.2012 začala žalobcovi plynúť dvojmesačná výpovedná doba. Námietky žalobcu týkajúce sa nesplnenia si ponukovej povinnosti, ako aj námietky ohľadom toho, že mal disponovať voľnými štátnozamestnaneckými miestami, označil za irelevantné, nakoľko v príčinnej súvislosti s rozhodnutím ministra zahraničných vecí SR č. 31/2012 o organizačnej zmene boli u žalovaného s účinnosťou od 1.6.2012 zrušené všetky voľné miesta v štátnej službe, ako aj miesta pri výkone práce vo verejnom záujme, teda nie len tie miesta, ktoré boli obsadené zamestnancami, ale aj miesta, ktoré neboli obsadené. Ponúknutie iného vhodného miesta neopomenul, naopak v čase dania výpovede žalobcovi oznámil, že ho už nemá možnosť ďalej zamestnávať. Namietal, že by mal ponukovú povinnosť v zmysle § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe predĺženú na celé obdobie plynutia výpovednej doby, keď ponuková povinnosť sa podľa neho viaže len na čas dania výpovede. Počty štátnozamestnaneckých miest, ktoré v návrhu žalobca označuje ako voľné, nezodpovedali skutočnosti. Námietku žalobcu, že sa dopustil hrubého porušenia§ 47 písm. b) a § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe, keď počas plynutia výpovednej doby žalobcu trvalo nepreložil v služobnom úrade, označil za nedôvodnú, keďže v čase od rozhodnutia o organizačnej zmene do doručenia výpovede mu nemohol ponúknuť iné vhodné miesto alebo ho preložiť na iné vhodné miesto, nakoľko od 1.6.2012 do 31.7.2012 služobný úrad žiadne voľné miesta nemal. K ust. § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe žalovaný namietal, že by mal povinnosť žalobcu počas výpovednej doby trvale preložiť, majúc za to, že v danom ustanovení ide o možnosť služobného úradu trvale preložiť štátneho zamestnanca, pričom použitie tohto pracovnoprávneho inštitútu má dôsledky len pre plynutie výpovednej doby a jeho nepoužitie nemá vplyv na platnosť výpovede danej služobným úradom. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol. 4. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol právne ju posúdiac podľa ust. § 4 ods. 1 až 6 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe, § 47 uvedeného zákona, § 48 ods. 3 uvedeného zákona a § 120 uvedeného zákona, podľa ust. § 38 ods. 1 a 4 ZP a § 77 ZP. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca bol rozhodnutím č. 671/2002-090 zo dňa 21.06.2002 vymenovaný dňom 1.7.2002 do dočasnej štátnej služby do funkcie štátny radca. Rozhodnutím č. 2724/2004-004 zo dňa 16.11.2004 bol vymenovaný do stálej štátnej služby. Na základe Dodatku č.1 k služobnej zmluve zo dňa 17.6.2010 bol žalobca na vykonávanie štátnej služby zaradený do organizačného útvaru služobného úradu odbor medzinárodného obchodu. Na základe dodatku č. 3 k služobnej zmluve zo dňa 29.11.2010 bol žalobca trvale preložený na Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky do odboru štátnej služby Zahraničné veci. Na základe dodatku č. 5 k služobnej zmluve zo dňa 27.01.2012 bol trvale preložený na podnikateľské informačné centrum (TPOC) v pôsobnosti sekcie obchodu a rozvojovej pomoci (TODA), čím sa mu zmenila funkcia na hlavný štátny radca. Túto funkciu žalobca zastával až do doby dania výpovede. 5. Tiež zistil, že minister zahraničných vecí Slovenskej republiky rozhodnutím č. 31/2012 zo dňa 28.05.2012 uskutočnil organizačnú zmenu a dňom 01.06.20012 zrušil sekciu obchodu a rozvojovej pomoci (TODA) a bolo zrušené podnikateľské informačné centrum (TPOC) a v jeho pôsobnosti štátnozamestnanecké miesto vo funkcii hlavný radca (PT 10), na ktorom bol žalobca zaradený ako štátny zamestnanec. Dotknutým rozhodnutím došlo k zrušeniu všetkých sekcií a odborov ministerstva a súčasne k zriadeniu nových sekcií a odborov so zredukovaným počtom zamestnancov v záujme zefektívnenia organizačnej štruktúry v služobnom útvare Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky. 6. Mal za preukázané, že žalovaný dňa 29.5.2012 výpoveďou zo štátnozamestnaneckého pomeru č. XXX.XXX/XXXX-V., ktorú žalobca odmietol prevziať, skončil štátnozamestnanecký pomer so žalobcom podľa § 46 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 47 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe s poukazom na to, že v rámci organizačnej zmeny bolo zrušené podnikateľské informačné centrum (TPOC) a v jeho pôsobnosti aj jeho štátnozamestnanecké miesto vo funkcii hlavný radca a služobný úrad už žalobcu nemá možnosť ďalej zamestnávať a nemá pre neho ani iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, na ktoré by ho bolo možné trvale preložiť, pričom v skončení štátnozamestnaneckého pomeru poukázal na to, že tento končí dňom 31. júla 2012. Žalobca predmetnú výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru odmietol prevziať, čo potvrdil svojim podpisom na zázname z rokovania o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 29.5.2012. 7. Po takto vykonanom dokazovaní rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 25Cpr 9/2012-291 zo dňa 23. júna 2014 tak, že žalobu zamietol, dôvodiac, že žalovaný postupoval pri podaní výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle zákona o štátnej službe, ako aj Zákonníka práce účinného v čase dania výpovede. Mal za nepochybné, že došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta, tak ako to vyžaduje zákon o štátnej službe, ktorý podmieňuje možnosť služobného úradu dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto. Táto podmienka bola podľa pôvodného rozsudku splnená, pričom predmetné rozhodnutie bolo predložené v písomnej forme a bolo z neho zrejmé, aké štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené a kto bol na tomto štátnozamestnaneckom mieste zaradený. Zároveň z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplývalo, prečo došlo k postupu, ktorým bolo zrušené predmetné štátnozamestnanecké miesto žalobcu a bola teda príčinná súvislosť medzi vykonanou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu. V konaní nemal za preukázané, že by žalovaný, ako služobný úrad žalobcu, disponoval pre žalobcu iným vhodným štátnozamestnaneckým miestom, ktoré by mu mohol ponúknuť a ani sa so žalobcom nedohodol inak. K námietke, či bol žalovaný povinný ponúknuť žalobcovi miesto dočasnej štátnej služby v priebehu plynutia výpovednej doby, súd prvej inštancie v pôvodnom rozsudku skonštatoval, že ponuková povinnosť zamestnávateľa sa vzťahuje len na stav v čase dania výpovede, čo podľa neho znamená, že ak v čase dania výpovede zamestnávateľ nedisponoval voľným vhodným štátnozamestnaneckým miestom pre žalobcu, nebol ani povinný ponúkať mu prípadné voľné miesto vhodné pre žalobcu, ktoré sa uvoľnilo alebo vzniklo v priebehu plynutia výpovednej doby. Na námietku žalobcu týkajúcu sa povinnosti žalovaného ponúknuť mu vhodné miesto podľa ustanovenia § 63 ods. 2 ZP neprihliadol, nakoľko ustanovenie § 120 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe taxatívne vymedzuje, ktoré ustanovenia ZP sa primerane použijú a vylučuje použitie uvedeného ustanovenia § 63 ods. 2 ZP. Vyhodnotil, že žalobca nepreukázal diskriminačný postup žalovaného proti jeho osobe, preto súd prvej inštancie túto námietku nezohľadnil a ani nepostupoval podľa § 13 ods. 6 ZP. Nakoľko žalobu o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru posúdil ako nedôvodnú, zamietol žalobu aj v časti o zaplatenie náhrady mzdy, ktorej sa žalobca domáhal titulom neplatného skončenia pracovného (štátnozamestnaneckého) pomeru. 8. Voči pôvodnému rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, po prejednaní ktorého Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením zo dňa 30.10.2015, č.k. 4CoPr/13/2014-310 tento rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V zrušujúcom uznesení uviedol, že súd prvej inštancie síce správne postupoval, ak vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku neprihliadol na námietku žalobcu o povinnosti žalovaného ponúknuť mu vhodné miesto podľa ust. § 63 ods. 2 ZP, keď však v konaní mal za nepreukázané, že by žalovaný ako služobný úrad žalobcu disponoval pre žalobcu iným vhodným štátnozamestnaneckým miestom, ktoré by mohol ponúknuť, pričom uvedené zistenie však žiadnym spôsobom nevysvetlil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku mal za rozporné s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku platného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“), z ktorého vyplýva povinnosť súdu v odôvodnení svojho rozhodnutia stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, taktiež ako vec právne posúdil a aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Súdu prvej inštancie vytkol, že v odôvodnení pôvodného rozhodnutia neuviedol výsledky vykonaného dokazovania a nevysvetlil ich právne vyhodnotenie, a to napriek tomu, že žalobca v rámci konania tvrdil a snažil sa i svoje tvrdenia o existencii voľných štátnozamestnaneckých miest ku dňu dania výpovede preukázať. Ak mal súd prvej inštancie za to, že žalobca svoje dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol, podľa odvolacieho súdu bolo jeho povinnosťou s poukazom na príslušné hmotnoprávne či procesnoprávne ustanovenia svoje právne posúdenie vysvetliť. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia však v tomto smere zistené výsledky vykonaného dokazovania, príslušné aplikované normy a spôsob ich aplikácie absentovali. Rovnaká konštatácia potom platila i pre rozhodnutie vo vzťahu k zisteniam a ich vyhodnoteniu pokiaľ ide o žalobcom tvrdené diskriminačné konanie žalovaného. V ďalšom konaní uložil súdu prvej inštancie povinnosť žalobcom uplatnený nárok opätovne prejednať, prípadne už vykonané dokazovanie za použitia § 122 ods. 3 OSP doplniť alebo zopakovať, výsledky vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia náležite podľa § 157 ods. 2 OSP uviesť a vyhodnotiť ich. Ako nedôvodnú však odvolací súd posúdil odvolaciu námietku žalobcu, že predmetná výpoveď je neplatná z dôvodu, že bola daná pred účinnosťou rozhodnutia o organizačnej zmene realizovanej ministrom zahraničných vecí č. 31/2012. Podľa odvolacieho súdu výpoveď realizovaná žalovaným dňa 27.5.2012 bola žalobcovi na základe fikcie doručenia doručená dňa 29.5.2012. So zreteľom na ust. § 48 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. výpovedná lehota začala plynúť dňa 1.6.2012 a jej dĺžka bola dva mesiace (§ 48 ods. 1 zákona). V zmysle § 48 ods. 1 zákona štátnozamestnanecký pomer žalobcu mal skončiť uplynutím tejto výpovednej doby, t.j. dňom 31.7.2012, avšak z dôvodu práceneschopnosti žalobcu skončil dňom 16.9.2012. Relevantné rozhodnutie ministra zo dňa 28.5.2012 nadobudlo účinnosť dňa 1.6.2012, t.j. v čase trvania štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu. Vychádzajúc z výsledkov súdnej praxe je výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru neplatná, ak na jej základe štátnozamestnanecký pomer bol skončený skôr než v pracovnom dni predchádzajúcom dňu, v ktorom nastáva účinnosť organizačných zmien. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade k takejto situácii nedošlo, keď s uvedeným výkladom korešponduje i samotné znenie ust. § 47 ods. 1, písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z., ktoré ako predpoklad výpovede z tohto dôvodu vymenúva už i realizované zrušenie štátnozamestnaneckého miesta, ako aj zrušenie plánované. Za podstatnú označil priamu príčinnú súvislosť medzi plánovanou alebo zrealizovanou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. 9. Súd prvej inštancie následne konal v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca zotrval na svojich písomných podaniach a ústnych prednesoch. Poukázal na stanovisko Ministerstva financií SR, z ktorého vyplýva, že v máji 2012 bolo u žalovaného 19 neobsadených pozícií, v máji 2012 bol uzavretý 1 nový štátnozamestnanecký vzťah a v apríli bolo voľných 19 štátnozamestnaneckých miest, čo korešponduje s počtom neobsadených miest udaných Ministerstvom financií SR za máj 2012. Dodal, že v júni žalovaný uviedol 11 voľných miest. Mal za nepravdepodobné, že v máji bola nula, čo potvrdzuje aj počet neobsadených miest potvrdených Ministerstvom financií SR. Zo stanoviska žalovaného z 10.2.2014 podľa neho vyplýva, že v máji 2012 bolo novovytvorených 10 pracovných pozícií v triede TP10, čo korešponduje s triedou žalobcu. Na základe týchto písomných dôkazov mal za to, že sú jednoznačne preukázané obe skutočnosti, ktoré mal v zmysle rozhodnutia krajského súdu preukázať, a to v čase podania výpovede žalovaný disponoval voľnými miestami a taktiež mal za to, že konanie žalovaného bolo diskriminačné, keďže je v rozpore s logikou, aby vytváral 10 pracovných miest v máji v rovnakej triede ako patrila jemu, zároveň mu podal výpoveď a zároveň uzavrel ďalší štátnozamestnanecký pomer v máji 2012. Procesnoprávne námietky žalovaného považoval za irelevantné, nakoľko jeho právo je hmotnoprávne. Poukázal na to, že žalobca 27.6.2012 podával písomnú žiadosť o prehodnotenie rozviazania pracovného pomeru, na ktorú mu písomne odpovedal žalovaný s tým, že nedisponuje žiadnym voľným miestom, na ktoré by ho bolo možné preložiť. Celý postup žalovaného implikuje osobnú angažovanosť a inak ako diskrimináciou sa nedá vysvetliť. Diskriminačný postup sa opiera o diskrimináciu hlavne na základe veku. K námietke nedostatku pasívnej legitimácie uviedol, že mu ako zamestnancovi bola dávaná výpoveď zo strany žalovaného, aj pracovná zmluva v znení dodatkov bola podpisovaná žalovaným, preto by bolo v rozpore s princípom právnej istoty a spravodlivého súdneho konania, aby musel žalovať na uplatnenie svojho práva iný subjekt ako subjekt, od ktorého dostal výpoveď. Argumenty založené na § 77 ZP označil za neopodstatnené, keďže podľa § 56 zákona o štátnej službe platí, že sa mohol obrátiť na súd najneskôr do 2 mesiacov od písomného potvrdenia ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru, jej uplynutie v tomto prípade mohlo nastať najskôr 16.11.2012, keďže pomer skončil 16.9.2012. K diskriminácii uviedol, že z predložených dôkazov nie je možné jednoznačne potvrdiť, že ide o diskrimináciu z hľadiska veku, ale o diskrimináciu sa jedná, jej skutková podstata je definovaná v § 2a ods. 2 zák. č.3 65/2004 Z.z.. Jednoznačne sa s ním zaobchádzalo inak ako sa s jeho osobou zaobchádzať mohlo. Dôkazom je vyjadrenie žalovaného z r. 2014, že netrval na zotrvaní v štátnozamestnaneckom pomere napriek tomu, že tento záujem prejavil, navyše dôkazy svedčia o tom, že konanie žalovaného bolo diskriminačné z dôvodu veku, ďalším domnelým dôvodom je to, že bol preradený z ministerstva hospodárstva, nakoľko podľa jeho informácií väčšina z týchto preradených zamestnancov bola vyhodená. Domnienka o dôvode diskriminácie je založená na dôkaze predloženom súdu, a to informácii od žalovaného z 30.10.2012, kde žalovaný uvádza, že z Ministerstva hospodárstva bolo delimitovaných 53 zamestnancov v r. 2011 a k 30.9.2012 skončilo 23 z nich štátnozamestnanecký pomer. 10. Žalovaný po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu opätovne uviedol, že v čase doručenia výpovede dňa 29.5.2012 neboli u neho k dispozícii žiadne štátnozamestnanecké miesta, ktoré by mohli byť žalobcovi ponúknuté. Mal za to, že preukázal, že obsadzované miesta v máji 2012 boli miesta v dočasnej štátnej službe, ktoré nebolo možné žalobcovi ponúknuť, nakoľko by najprv muselo dôjsť ku skončeniu trvalej štátnej služby žalobcu a následne k založeniu dočasnej štátnej služby prostredníctvom novej služobnej zmluvy. Ďalej poukázal na to, že ponuková povinnosť sa podľa ustálenej judikatúry (napríklad R54/1998 alebo R61/2003) posudzuje vždy ku dňu doručenia výpovede. Vo vzťahu k stanovisku Ministerstva financií SR uviedol, že je potrebné rozlišovať medzi limitom štátnozamestnaneckých miest a štátnozamestnaneckými miestami, ktoré sú opísané a rozpísané, teda medzi tými, ktoré skutočne existujú, keď aj Ministerstvo financií SR vo svojom stanovisku uvádza, že toto je v kompetencii žalovaného. Vo vzťahu k otázke diskriminácie uviedol, že žalobca v konaní podľa neho nepreukázal skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že žalovaný konal diskriminačne. Z jeho vyjadrení zároveň vyplýva, že žalobca predstavuje 1 z 3 štátnych zamestnancov, s ktorými mal byť skončený štátnozamestnanecký pomer na základe predmetnej organizačnej zmeny, pričom patril do skupiny 25 štátnych zamestnancov delimitovaných zo služobného úradu Ministerstva hospodárstva SR. Vzniesol námietku nedostatku pasívnej legitimácie a namietal, že nebola zachovaná hmotnoprávna prekluzívna lehota na podanie žaloby. Poukázal na ust. § 47 písm. b Zákona č. 400/2009 Z.z., podľa ktorého treba rozlišovať terminológiu tohto ustanovenia. Ponuková povinnosť sa viaže na vhodné štátnozamestnanecké miesto, čo podľa neho znamená, že vytvorenie 10 voľných štátnozamestnaneckých miest nie je relevantné vo vzťahu k ponukovej povinnosti zamestnávateľa ponúknuť vhodné štátnozamestnanecké miesto. Za vhodné mal také, ktoré je v rovnakom druhu štátnej služby, preto ak bol žalobca v stálej štátnej službe a žalovaný disponoval voľnými miestami v dočasnej štátnej službe, nemôžu byť tieto predmetom ponukovej povinnosti. K diskriminácii uviedol, že doposiaľ nepozná dôvod, na základe ktorého je žalobcom namietaná diskriminácia, ktorej základ je ustanovený priamo v ust. § 4 zákona č. 400/2009 Z.z. Vo vzťahu k § 56 zákona č. 400/2009 Z.z. uviedol, že tu ustanovená lehota 2 mesiacov sa týka len skončenia štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona, pričom v prípade žalobcu však išlo o skončenie tohto pomeru na základe právneho úkonu. Namietal, že žalobca vo svojom prednese neuviedol dôvod, na základe ktorého by malo dôjsť k jeho diskriminácii, preto nemôže žalovaný vyvracať takto tvrdenú diskrimináciu. K domnienkam uviedol, že k diskriminácii môže dôjsť len z dôvodov uvedených v § 4 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z.z., keď žalobca podľa neho nepreukázal, že by išlo o diskrimináciu z niektorého z týchto zákonných dôvodov. 11. Z menného zoznamu štátnych zamestnancov vykonávajúcich stálu štátnu službu u žalovaného ako aj z menného zoznamu štátnych zamestnancov vykonávajúcich zahraničnú službu na zastupiteľských úradoch súd prvej inštancie zistil, že u žalovaného bola rovnomerná veková štruktúra štátnych zamestnancov. Veková štruktúra týchto zamestnancov bola u štátnych zamestnancov vykonávajúcich stálu štátnu službu u žalovaného v rozmedzí od 24 do 67 rokov a u štátnych zamestnancov vykonávajúcich zahraničnú službu na zastupiteľských úradoch v rozmedzí od 26 do 66 rokov. 12. Z menného zoznamu uchádzačov prijatých na vykonávanie stálej štátnej služby u žalovaného zistil, že v mesiaci máj bolo prijatých dňa 01.05.2012 19 zamestnancov do stálej štátnej služby vo vekovom rozmedzí od 26 do 62 rokov. Z menného zoznamu uchádzačov prijatých na vykonávanie dočasnej štátnej služby u žalovaného zistil, že v mesiaci máj bol prijatý dňa 30.05.2012 1 zamestnanec do stálej štátnej služby vo veku 50 rokov. 13. Súd prvej inštancie právne argumentoval, že jeho povinnosťou je v zmysle ustanovení zákona o štátnej službe skúmať predovšetkým formálne náležitosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, ak sa konanie týka jeho neplatnosti, pretože ak je nesplnenie náležitostí jednostranného právneho úkonu sankcionované neplatnosťou, neostáva súdu iné, ako túto neplatnosť vysloviť, bez ohľadu na to, či sú splnené hmotno-právne podmienky takéhoto úkonu. 14. V danej veci sa zaoberal preto predovšetkým formálnymi náležitosťami právneho úkonu smerujúceho ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý žalobca napadol. 15. Konštatoval, že výpovedný dôvod vymedzený dikciou citovaného zákonného ustanovenia (§ 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z.) predpokladá organizačnú zmenu spočívajúcu v zrušení štátnozamestnaneckého miesta a zároveň predpokladá, že služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátne zamestnanecké miesto. 16. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaný postupoval pri podaní výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle zákona o štátnej službe, ako aj Zákonníka práce účinného v čase dania výpovede. Mal za nepochybné, že došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta, tak ako to vyžaduje zákon o štátnej službe, ktorý podmieňuje možnosť služobného úradu dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto. Túto podmienku mal za splnenú, keďže predmetné rozhodnutie bolo predložené v písomnej forme a mal z neho za zrejmé, aké štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené a kto bol na tomto štátnozamestnaneckom mieste zaradený. Zároveň vyhodnotil, že z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, prečo došlo k postupu, ktorým bolo zrušené predmetné štátnozamestnanecké miesto žalobcu, čím mal za preukázanú príčinnú súvislosť medzi vykonanou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu. Pripomenul, že k uvedenému záveru dospel aj odvolací súd. 17. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj námietkou, či žalovaný bol povinný ponúknuť žalobcovi miesto dočasnej štátnej služby v priebehu plynutia výpovednej doby. Prijal záver, že ponuková povinnosť v štátnozamestnaneckých vzťahoch sa viaže na tie vhodné štátnozamestnanecké miesta, ktoré má služobný úrad k dispozícii v čase dania výpovede, pričom vhodnými štátnozamestnaneckými miestami sa pritom v režime štátnozamestnaneckého pomeru rozumejú tie miesta, ktoré sú v tom istom druhu štátnej služby, v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu. Právne posúdil, že ak v čase dania výpovede zamestnávateľ nedisponoval voľným vhodným štátnozamestnaneckým miestom pre žalobcu, nebol ani povinný ponúkať mu prípadné voľné miesto vhodné pre žalobcu, ktoré sa uvoľnilo alebo vzniklo v priebehu plynutia výpovednej doby. Uviedol, že uvedený názor zastáva aj konštantná judikatúra, v zmysle ktorej splnenie povinnosti zamestnávateľa spočívajúcej v zabezpečení nového vhodného zamestnania zamestnancovi, s ktorým rozviazal pracovný pomer z dôvodu organizačných zmien, treba posudzovať v čase dania výpovede (porovnaj aj rozhodnutie NSSR 1 Cdo/54/03). 18. Neprisvedčil ani námietke žalobcu, že vzhľadom na stanovisko Ministerstva financií SR v máji 2012 bolo u žalovaného 19 neobsadených pozícií a žalovaný teda disponoval vhodnými voľnými miestami pre žalobcu. Vyjadril názor, že je potrebné rozlišovať medzi limitom štátnozamestnaneckých miest, teda počtom zamestnancov, ktorý nesmie byť prekročený a zároveň je bez určenia, ktoré miesta a koľko majú byť pre štátnu službu a ktoré pre výkon práce vo verejnom záujme, a medzi počtom štátnozamestnaneckých miest, ktoré sú opísané a rozpísané, teda medzi tými, ktoré skutočne existujú. Z uvedeného potom podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobcom uvádzané miesta neboli obsadzované, neboli reálne a teda mu nemohli byť ani ponúknuté. 19. K námietke žalobcu, že v máji 2012 bol uzavretý 1 nový štátnozamestnanecký vzťah, súd prvej inštancie konštatoval, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že tento štátnozamestnanecký vzťah vznikol dňa 30.05.2012, teda nie v čase dania výpovede, pričom sa navyše jednalo o iný druh štátnej služby, než tej, v ktorej bol žalobca zamestnancom. V danom prípade sa jednalo o miesto v dočasnej štátnej službe, ktoré bolo uvoľnené a nebolo teda voľné. Právne uzavrel, že uvoľnené štátnozamestnanecké miesto nie je možné obsadiť trvalým preložením, nakoľko ide o miesto, ktoré je uvoľnené len dočasne. Z uvedeného dôvodu sa na túto pozíciu podľa súdu prvej inštancie nevzťahovala ponuková povinnosť. 20. K námietke žalobcu, že žalovaný vytvoril v máji 19 nových štátnozamestnaneckých miest súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie konštatoval, že na tieto miesta boli prijatí na vykonávanie stálej štátnej služby u žalovaného zamestnanci dňa 01.05.2012, teda v čase pred daním výpovede žalobcovi. Z uvedeného dôvodu sa na tieto miesta nevzťahovala ponuková povinnosť. Z rovnakého dôvodu mal za irelevantný aj údaj o počte voľných štátnozamestnaneckých miest u žalovaného v mesiacoch apríl 2012 a jún 2012. 21. Vzhľadom na vyššie uvedené vyhodnotil, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný, ako služobný úrad žalobcu, disponoval pre žalobcu iným vhodným štátnozamestnaneckým miestom, ktoré by mu mohol ponúknuť a ani sa so žalobcom nedohodol inak. K uvedenému názoru súd prvej inštancie dospel po vykonanom dokazovaní, keď mal preukázané, že žalovaný v čase dania výpovede nedisponoval iným vhodným štátnozamestnaneckým miestom pre žalobcu a ani miestom, na ktoré by ho v služobnom úrade žalovaného bolo možné trvalo preložiť. 22. Na námietku žalobcu týkajúcu sa povinnosti žalovaného ponúknuť mu vhodné miesto podľa ustanovenia § 63 ods. 2 ZP neprihliadol z dôvodu, že ustanovenie § 120 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe taxatívne vymedzuje, ktoré ustanovenia Zákonníka práce sa primerane použijú, pričom vylučuje použitie uvedeného ustanovenia § 63 ods. 2 ZP. 23. Tvrdenie žalobcu, že mu bola daná výpoveď zo štátnozamestnaneckého z dôvodu jeho diskriminácie, mal za nepreukázané. Vyhodnotil, že žalobca v danej veci nepreukázal diskriminačný postup žalovaného proti jeho osobe, preto túto námietku nezohľadnil. Zhrnul, že žalobca diskriminačné konanie žalované založil na svojich domnienkach, keď k nim jednotlivým uviedol nasledovné: I. Žalobca podľa súdu prvej inštancie nepreukázal, že by ho žalovaný diskriminoval z dôvodu veku, keďže vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že veková štruktúra zamestnancov žalovaného bola u štátnych zamestnancov vykonávajúcich stálu štátnu službu u žalovaného v rozmedzí od 24 do 67 rokov a u štátnych zamestnancov vykonávajúcich zahraničnú službu na zastupiteľských úradoch v rozmedzí od 26 do 66 rokov. Z uvedeného vyhodnotil, že veková štruktúra zamestnancov u žalovaného bola rovnomerne zastúpená a neprisvedčil argumentácii žalobcu, že žalovaný uprednostnil vekovo mladších zamestnancov a s ním z dôvodu vyššieho veku skončil štátnozamestnanecký pomer. Navyše z vekovej štruktúry zistil, že žalovaný zamestnával aj vekovo starších zamestnancom ako bol žalobca, niektorých aj v dôchodkovom veku. II. Žalobca podľa súdu prvej inštancie nepreukázal diskriminačné zaobchádzanie ani z dôvodu, že bol delimitovaným zamestnancom. Z vykonaného dokazovania ustálil, že v súvislosti s organizačnou zmenou u žalovaného, ktorá sa dotkla aj žalobcu, dostalo výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru celkovo 25 zamestnancov, pričom z tohto počtu dostali výpoveď traja zamestnanci vrátane žalobcu, ktorí patrili medzi delimitovaných. Z uvedeného vyvodil, že žalobca ani tento dôvod diskriminácie nepreukázal. Domnienka o dôvode diskriminácie založená na informácii od žalovaného z 30.10.2012, že z Ministerstva hospodárstva SR bolo delimitovaných 53 zamestnancov v roku 2011 a k 30.9.2012 skončilo 23 z nich štátnozamestnanecký pomer, mal za právne irelevantnú, keďže nepreukazuje diskrimináciu žalobcu ani ostatných delimitovaných zamestnancov a rovnako z nej podľa súdu prvej inštancie nie je zrejmý dôvod skončenia štátnozamestnaneckého pomeru u všetkých zamestnancov. Navyše z vykonaného dokazovania ustálil, že rovnako bol v uvedenom období skončení štátnozamestnanecký pomer s minimálne 22 štátnymi zamestnancami, ktorí neboli delimitovanými z Ministerstva hospodárstva SR, ale boli "pôvodnými" zamestnancami žalovaného. Skonštatoval, že žalovaný pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru postupoval rovnomerne pokiaľ ide o výber medzi delimitovanými a nedelimitovanými zamestnancami. III. K tvrdeniu, že dôkazom diskriminácie je fakt, že v máji 2012 disponoval žalovaný 19 neobsadenými miestami a vytvoril 10 nových miest, konštatoval, že uvedené tvrdenie nijakým spôsobom nepreukazuje diskrimináciu, ani spôsob, ako týmto postupom malo k diskriminácii žalobcu dôjsť. IV. Napokon k námietke žalobcu, že sa s ním zaobchádzalo inak ako sa s jeho osobou zaobchádzať mohlo, uviedol, že túto nijako nepreukázal ani nezdôvodnil. Konštatoval, že samotné domnienky žalobcu o tom, že sa s ním zaobchádzalo inak ako malo a že bol jednoznačne diskriminovaný, nijako nepreukázal ani bližšie nešpecifikoval. Skutočnosť, že nebolo žalovaným vyhovené jeho požiadavke prehodnotiť výpoveď, ktorá mu bola daná a že mu žalovaný neponúkol v priebehu plynutia výpovednej doby štátnozamestnanecké miesto, nepovažoval za diskrimináciu, keďže žalobcom požadovaný postup žalovanému nevyplýva zo žiadneho zákona. Tým, že nepostupoval podľa prianí a predstáv žalobcu, sa podľa súdu prvej inštancie nemohol dopustiť žiadneho diskriminačného ani iného protiprávneho konania. 24. Námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vznesenú žalovaným vyhodnotil ako nedôvodnú. Poukázal na to, že štátna služba sa vykonáva v štátnozamestnaneckom pomere štátneho zamestnanca k štátu. Zamestnávateľom je vo všeobecnosti štát, avšak tento je reprezentovaný vždy konkrétnym príslušným služobným úradom, ktorý uzatvára so štátnym zamestnancom služobnú zmluvu vo svojom mene. V danom prípade služobnú zmluvu zo žalobcom uzavrelo Ministerstvo hospodárstva SR, na základe Dodatku č. 3 zo dňa 29.11.2010, bol od 01.01.2011 trvale preložený na Ministerstvo zahraničných vecí SR, na základe Dodatku č. 4 uzatvoreného medzi žalobcom a žalovaným došlo k zmene opisu štátnozamestnaneckého miesta. Z uvedeného vyvodil záver, že vecne legitimovaným v tomto spore je Ministerstvo zahraničných vecí SR. 25. Súd prvej inštancie taktiež právne posúdil, že lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru začína plynúť odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, keď ide o hmotnoprávnu lehotu, čo znamená, že v posledný deň tejto lehoty musí byť žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru (štátnozamestnaneckého) doručená súdu, s tým, že ak sa daná žaloba neuplatní na súde najneskôr v posledný deň ustanovenej lehoty, nárok zaniká /§ 36 ods. 1 ZP/. 26. Ustálil, že výpoveď bola žalobcovi doručená dňa 29.05.2012 v súlade s § 38 ods. 4 ZP v spojení s § 120 zákona č. 400/2009 Z.z., nakoľko žalobca odmietol výpoveď prevziať. Dvojmesačná výpovedná doba mu teda začala plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, t.j. od 01.06.2012 a končí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, v prípade žalobcu dňom 31.06.2012 (správne 31.07.2012 - pozn. odvolacieho súdu). Uzavrel, že pracovný pomer žalobcu (štátnozamestnanecký) sa teda mal skončiť týmto dňom 31.07.2012. Vyjadril názor, že dvojmesačná prekluzívna lehota na podanie žaloby začala teda plynúť žalobcovi odo dňa 1.8.2012 a uplynula dňa 1.10.2012 Žaloba bola podaná na súde dňa 14.11.2012, preto vyhodnotil, že po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty. 27. Skonštatoval, že počas plynutia výpovednej doby sa stal žalobca práceneschopný od 30.07.2012 do 16.09.2012. Právne posúdil, že táto skutočnosť však nemala žiaden význam na plynutie dvojmesačnej lehoty v zmysle § 77 ZP, nakoľko počiatok a plynutie lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti výpovede nemôže ovplyvniť ani prípadná práceneschopnosť zamestnanca (R 119/99). Uviedol, že rovnaký názor zaujala aj judikatúra, ktorá je konštantná a v zmysle ktorej neplatnosť výpovede v zmysle § 77 ZP možno uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, keď uvedená prekluzívna lehota je viazaná na deň, kedy sa mal pracovný pomer skončiť na základe danej výpovede (Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3Co/88/2012). Pripomenul, že rovnaké závery judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku, keď skonštatoval, že prípadná práceneschopnosť zamestnanca, ktorá môže trvať aj podstatne dlhšiu dobu, nemôže ovplyvňovať lehotu na uplatnenie prípadnej neplatnosti rozviazania pracovného pomeru (R 89/1997). Vyjadril teda názor, že práceneschopnosť zamestnanca počas výpovednej doby nemá vplyv na plynutie a skončenie lehoty na uplatnenie rozviazania pracovného pomeru (Zo súdnej praxe č. 4/1997). 28. Vo vzťahu k § 56 zákona č. 400/2009 Z.z. uviedol, že tu ustanovená lehota 2 mesiacov sa týka len skončenia štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona, pričom však v prípade žalobcu išlo o skončenie tohto pomeru na základe právneho úkonu. Z uvedeného dôvodu túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu, že žalovaný namieta včasnosť podania žaloby až s odstupom času, nakoľko skúmanie uvedenej podmienky mal za obligatórne, bez ohľadu na skutočnosť, či by ju žalovaný namietal alebo nie, s povinnosťou na preklúziu prihliadnuť z úradnej povinnosti. 29. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žaloba o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nie je dôvodná, preto zamietol aj žalobu žalobcu na zaplatenie náhrady mzdy, ktorej sa domáhal titulom neplatného skončenia pracovného (štátnozamestnaneckého) pomeru. 30. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení § 262 ods. 1 CSP, keď plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal. 31. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca a žiadal ho zmeniť a určiť, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru daná mu žalovaným je neplatná, žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť mu náhradu mzdy spolu s úrokom z omeškania a nahradiť trovy konania. Uviedol, že po zrušení jeho štátnozamestnaneckého miesta mu mohol žalovaný ponúknuť iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, pričom súhlasil aj s trvalým preložením, resp. bol ochotný sa so služobným úradom dohodnúť aj inak. Súdu prvej inštancie vytkol podľa neho nesprávnu interpretáciu ust. § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z., keď ho podľa neho svojvoľne zúžil. Mal za to, že žalovaný nepreukázal absolútnu nemožnosť ďalej ho zamestnávať. Taktiež podľa neho súd prvej inštancie nesprávne posúdil čas výpovede v zmysle ust. § 47 písm. b/ a § 48 ods. 2 uvedeného zákona, majúc za to, že z dikcie ust.§ 48 ods. 2 je zrejmé, že „časom dania výpovede“ sa rozumie celý kalendárny mesiac predchádzajúci prvému dňu začatia plynutia výpovednej doby a nie jeden konkrétny deň. Rovnako namietal i podľa neho nesprávne posúdenie zmyslu ust. § 77 zákona č. 400/2009 Z.z., dôvodiac, že formulácia „keď sa mal pracovný pomer skončiť“ platí pre posledný deň trvania pracovného pomeru, keď daná formulácia sa podľa neho nevzťahuje na fiktívne uplynutie dvojmesačnej výpovednej doby počas práceneschopnosti zamestnanca. V danom prípade sa mu pracovný pomer vzhľadom na ochrannú dobu skončil dňa 16.09.2012 posledným dňom jeho práceneschopnosti a žalobu mal preto za podanú včas. Taktiež vyjadril názor, že na uvedené možno aplikovať i ust. § 56 a § 58 zákona, keď i v jeho prípad došlo ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona, a to ust. § 47 rozhodnutím ministra č. 31/2012. Pripomenul, že písomné potvrdenie o ukončení štátnozamestnaneckého pomeru mu bolo vydané dňa 16.09.2012, dvojmesačná prekluzívna lehota na podanie žaloby preto podľa neho uplynula až dňa 17.11.2012 a žaloba vo veci bola dňa 14.11.2012 podaná včas. Právny záver súdu prvej inštancie o márnom uplynutí prekluzívnej lehoty na podanie žaloby označil za prekvapivý, keď bol prijatý až po 4 rokoch súdneho konania. Naďalej zotrval na tvrdeniach ohľadom jeho diskriminácie so zreteľom na jeho vek a tiež argumentoval o klamlivom tvrdení žalovaného, že ho nemá možnosť ďalej zamestnávať. 32. Na odvolanie žalobcu reagoval žalovaný písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 28.03.2017 tak, že sa k doručenému odvolaniu nevyjadruje, nakoľko súd prvej inštancie náležite zistil a posúdil skutkový stav a žalobca v odvolaní neuvádza žiadne relevantné skutočnosti. 33. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keď súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom z hľadiska skutočností potrebných pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce práve normy, ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd s jeho právnymi závermi, pre ktoré žalobu zamietol, stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než ním vyslovený právny záver o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku na určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu vzhľadom na jeho preklúziu. Odvolací súd sa tak vyjadruje len k odvolacím námietkam žalobcu. 34. V prvom rade odvolací súd zaujal stanovisko k otázke súdom prvej inštancie ustálenej preklúzie žalobou uplatneného nároku žalobcu na určenie neplatnosti skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dôvodil, že lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru začína plynúť odo dňa, keď sa mal pracovný (štátnozamestnanecký) pomer skončiť, keď ide o hmotnoprávnu lehotu, čo znamená, že posledný deň tejto lehoty musí byť žaloba doručená súdu, v opačnom prípade uvedený nárok zaniká. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním ustálil, že výpoveď bola žalobcovi doručená dňa 29.05.2012 v súlade s ust. § 38 ods. 4 ZP v spojení s ust. § 120 zákona č. 400/2009 Z.z., nakoľko žalobca odmietol výpoveď prevziať. Podľa súdu prvej inštancie mu dvojmesačná výpovedná lehota začala plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, t.j. od 01.06.2012 a skončila sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, teda dňa 31.06.2012 (správne 31.07.2012 podľa odvolacieho súdu). Podľa súdu prvej inštancie sa tak pracovný pomer žalobcu mal skončiť týmto dňom 31.07.2012, dvojmesačná prekluzívna lehota na podanie žaloby preto začala žalobcovi plynúť od 01.08.2012 a uplynula dňa 01.10.2012, pričom žaloba bola podaná na súde po jej márnom uplynutí dňa 14.11.2012. Zistil, že počas plynutia výpovednej doby sa stal žalobca práceneschopný od 30.07.2012 do 16.09.2012, pričom však vyjadril názor, že táto skutočnosť nemala žiaden význam na plynutie premlčacej dvojmesačnej lehoty v zmysle ust. § 77 ZP, nakoľko počiatok a plynutie lehoty na uplatnenie práva neplatnosti výpovede nemôže ovplyvniť ani prípadná práceneschopnosť zamestnanca (R 119/99). Súd prvej inštancie poukázal na konštantnú judikatúru výkladu ust. § 77 ZP. Mal za to, že práceneschopnosť zamestnanca počas výpovednej doby nemá vplyv na plynutie a skončenie lehoty na uplatnenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. S ustáleným skutkovým stavom súdom prvej inštancie v tomto smere a s právnym posúdením otázky preklúzie žalobou uplatneného nároku žalobcu sa odvolací súd stotožňuje, keď odvolaciu námietku žalobcu, že sa súd prvej inštancie včasnosťou podania žaloby zaoberal po uplynutí 4 rokov od začiatku vedenia súdneho konania a jeho rozhodnutie je tak prekvapivé, vyhodnotil za irelevantnú, nakoľko na preklúziu práva je potrebné prihliadať ex offo v ktoromkoľvek štádiu konania. Skutočnosť, že súd prvej inštancie k tomuto záveru prišiel až s odstupom času, a pôvodne ho na uvedenú právnu skutočnosť neupozornil ani odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 30.10.2015 č.k. 4CoPr 13/2014-310, je daná vývojom súdnej praxe, ktorá však aktuálne je ustálená a konštantná a jednoznačne súdom prvej inštancie vyslovený právny názor o preklúzii žalobou uplatneného nároku podporuje. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Cdo 29/2017 zo dňa 22.03.2018, v ktorom je uvedené, že zásada právnej istoty, ktorá úzko súvisí s požiadavkou stability práva, sa uplatňuje aj vo vzťahoch medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Naplnenie tejto požiadavky sleduje tiež právna úprava obsiahnutá v ust. § 77 ZP. Dvojmesačná lehota uvedená v tomto ustanovení patrí medzi prekluzívne lehoty. Základným účelom inštitútu preklúzie je pôsobiť na subjekty právnych vzťahov, aby v primeraných lehotách uplatňovali svoje práva (nároky) a zároveň brániť tomu, aby ani jedna strana týchto vzťahov nebola vystavená právnej neistote po časovo neprimeranú dobu. Preklúzia znamená zánik práva neuplatnením v zákonom stanovenom čase, ktorý nastáva len v zákonom stanovených prípadoch. Ustanovenia ZP a § 120 zákona č. 400/2009 Z.z., ktoré zaraďujú lehotu uvedenú v ust. § 77 ZP k tam uvedeným prekluzívnym lehotám, obsahuje taxatívny výpočet tých právnych vzťahov, pri ktorých zákonodarca dáva prednosť záujmu na stabilite vzťahov zamestnanca a zamestnávateľa pred neistotou, s ktorou je spojené spochybnenie podmienok zániku týchto vzťahov. Účelom stanovenia prekluzívnej lehoty aj v prípade ust. § 77 ZP je, aby sa čo najrýchlejšie odstránila neistota právneho vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa a čo najskôr nastolila právna istota. Podľa NS R skutočnosť, že sa zamestnanec nachádza v ochrannej dobe, môže mať právne následky len z hľadiska výpovednej doby (§ 64 ZP), nie však z hľadiska prekluzívnej lehoty v zmysle ust. § 77 ZP. Účelom právnej úpravy ochrannej doby je chrániť zamestnanca pred nepriaznivými dopadmi určitých okolností a situácií, v ktorých sa nachádza (ak je uznaný dočasne práceneschopným pre ním nevyvolanú chorobu alebo úraz, materská dovolenka....). Účelom ochrannej doby podľa NS SR rozhodne nie je vytvoriť zamestnancovi širší časový priestor na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Vec prejednávajúci senát NS SR vychádzajúc z podstaty a účelu stanovenia lehoty uvedenej v ust. § 77 ZP zastal názor zhodný s právnymi závermi vyjadrenými napr. v rozhodnutí NS SR sp. zn. 5Cdo 31/1997 a vyjadril presvedčenie, že naďalej (aj za účinnosti zákona č. 311/2001 Z.z.) je opodstatnený právny názor, podľa ktorého začiatok a plynutie lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti výpovede podľa ust. § 77 ZP nemôže ovplyvniť ani prípadná práceneschopnosť zamestnanca, pretože aj z doslovného znenia ust. § 77 je zrejmé, že pre plynutie prekluzívnej doby uvedenej v ňom je podstatný prejav smerujúci k skončeniu pracovného pomeru, čo vyplýva zo slovného spojenia „v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť“. Za „deň, keď sa mal pracovný pomer skončiť“ treba podľa NS SR považovať posledný deň výpovednej lehoty nepredĺženej o ochrannú dobu. Princíp právnej istoty a požiadavka stability práva podľa NS SR opodstatňuje záver, podľa ktorého práceneschopnosť zamestnanca, ktorá môže trvať aj podstatne dlhšiu dobu, neovplyvňuje lehotu na uplatnenie neplatnosti výpovede danej zamestnancovi z pracovného alebo štátnozamestnaneckého pomeru. 35. Od uvedeného právneho názoru NS SR sa odvolací súd v preskúmavanej veci nemá dôvod odkloniť, keď síce štátnozamestnanecký pomer žalobcu v danom prípade skončil uplynutím ochrannej doby dňa 16.09.2012, ako už uviedol odvolací súd aj v zrušujúcom uznesení zo dňa 30.10.2015 č.k. 4CoPr 13/2014-310, avšak právo na podanie žaloby o určenie neplatnosti jeho skončenia prekludovalo dňa 01.10.2012. K uvedenému právnemu záveru dospel odvolací súd i sám výkladom ust. § 77 ZP majúc za to, že dvojmesačná prekluzívna lehota sa počíta odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť podľa rozväzovacieho prejavu (výpovede). Od právneho názoru vyjadreného vo vyššie uvedenom rozhodnutí NS SR by bol dôvod na odklon jedine vo výnimočnom, individuálne posudzovanom prípade, ak by zamestnanec bol v tak vážnom zdravotnom stave (stav kómy a pod.), že by z realizácie svojich zákonných (hmotnoprávnych) práv bol absolútne vylúčený, čo však v danom prípade nenastalo, keď vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalobca bol za dočasne pracovne neschopného uznaný v deň pred posledným dňom výpovednej doby a jeho práceneschopnosť trvala relatívne krátko. Odvolací súd preto vyhodnotil, že zdravotný stav žalobcu nezaložil právne opodstatnenie pre predĺženie prekluzívnej doby v zmysle ust. § 77 ZP. Žalobu zo dňa 04.11.2012 zhodne s právnym názorom súdu prvej inštancie vyhodnotil za podanú po uplynutí prekluzívnej lehoty, na ktorú skutočnosť ex offo prihliadol a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie po jeho preskúmaní mal už z tohto dôvodu za vo výroku vecne správny. Pri rozhodovaní bral zreteľ i na čl. 2 Základných zásad pracovnoprávnych vzťahov, v ktorých duchu je potrebné vykladať tiež zákon č. 400/2009 Z.z. i napriek existencii jeho samostatných princípov, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov, ktorá zásada platí pre obe strany pracovného (štátnozamestnaneckého) pomeru. 36. Odvolaciu argumentáciu žalobcu o potrebe aplikácie ust. § 56 a § 58 zákona č. 400/2009 Z.z. vyhodnotil v zhode s právnym názorom súdu prvej inštancie za neopodstatnenú vzhľadom na inú právnu formu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom než na základe zákona, keď skončenie pracovného i štátnozamestnaneckého pomeru na základe jednostranného právneho úkonu výpovede za skončenie tohto pomeru zo zákona nemožno kvalifikovať, i keď bol právny úkon realizovaný na základe príslušného zákonného ustanovenia. Právnu argumentáciu žalobcu v tomto smere vyhodnotil odvolací súd za účelovú, nelogickú a obštrukčnú, keď skončenie štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona predpokladá naplnenie niektorej zo skutkových podstát ust. § 82 ods. 1 uvedeného zákona, čo však žalobca netvrdil. 37. Navyše sa odvolací súd stotožnil i s vysloveným právnym záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný preukázal absolútnu nemožnosť žalobcu ďalej zamestnávať, keď žalobcom uvádzané voľné štátnozamestnanecké miesta boli miestami v dočasnej štátnej službe a žalobca bol štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, resp. boli voľné pred rozväzovacím právnym úkonom žalovaného. Pre účely právneho posúdenia tejto otázky vychádzal z ust. § 29 zákona č. 400/2009 Z.z., podľa ktorého odseku 1/ vhodným štátnozamestnaneckým miestom pre štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe je voľné štátnozamestnanecké miesto v stálej štátnej službe a podľa jeho odseku 2/ vhodným štátnozamestnaneckým miestom pre odborníka, ktorý je dočasne potrebný na plnenie úloh štátnej služby, je voľné štátnozamestnanecké miesto v dočasnej štátnej službe. 38. V neposlednom rade sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcom o jeho diskriminácii žalovaným so zreteľom na jeho vek (iné dôvody diskriminácie žalobca v odvolacom konaní netvrdil) a v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým s v plnom rozsahu stotožňuje. 39. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému však nárok na ich náhradu nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 41. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).