Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/2/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112238884 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112238884.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobkyne: E.. Q. G. , narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom R. č. 7, XXX XX T., zastúpená JUDr. Sylviou Filipovou, advokátkou, Radvanská č. 1, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: I. G. , narodený dňa XX.X.XXXX, bytom R. č. 7, XXX XX T., zastúpený JUDr. Milanom Hlušákom, advokátom, Na križovatkách č. 37/E, 821 04 Bratislava, v konaní o vrátenie daru, s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 7. júla 2016, č.k. 16 C 219/2012-257, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 7. júla 2016, č.k. 16 C 219/2012-257, p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1.1. Rozsudkom zo dňa 7.7.2016, č.k. 16 C 219/2012-257, Okresný súd Bratislava I. žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania. Žalobkyňa sa svojou žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 22.11.2012 domáhala vrátenia daru žalovaným podľa ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka; predmetom daru boli nehnuteľnosti vedené v LV č. XXXX pre okres T. I, Z. BA- m.č. J. E., katastrálne územie J. E., ako byt č. X nachádzajúci sa v suteréne v bytovom dome súpisné č. XXXX na ulici R. vo vchode č. 7, postavený na parcele č. XXXX/ X, v podiele X/X, spoluvlastnícky podiel vo veľkosti XXXX/XXXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu prislúchajúci k bytu č. 1; nehnuteľnosti vedené v LV č. XXXX pre okres T. I, Z. BA-m.č. J. E., katastrálne územie J. E., ako parcela C-KN č. XXXX-záhrady vo výmere XXX m2, v podiele XXXX/XXXXX, parcela C-KN č. XXXX/X-zastavané plochy a nádvoria vo výmere XXX m2, v podiele XXXX/XXXXX; ďalej vrátenia nehnuteľnosti vedenej v LV č. XXXX pre okres T. I, Z. BA-m.č. J. E., katastrálne územie J. E., ako samostatne stojaca garáž súpisné č. XXXX, postavená na parcele registra C-KN č. XXXX/X-zastavané plochy a nádvoria vo výmere XX m2 v podiele 1/2. Žalobkyňa ako darkyňa na základe darovacej zmluvy zo dňa 28.2.2011 darovala žalovanému, svojmu synovi, nehnuteľnosti vedené v LV č. XXXX pre okres T. I, Z. BA-m.č. J. E., katastrálne územie J. E., ako byt č. X nachádzajúci sa v suteréne v bytovom dome súpisné č. XXXX na ulici R. vo vchode č. 7, postavený na parcele č. XXXX/ X, v podiele X/X, spoluvlastnícky podiel vo veľkosti XXXX/XXXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu prislúchajúci k bytu č. 1; nehnuteľnosti vedené v LV č. XXXX pre okres T. I., Z. BA- m.č. J. E., katastrálne územie J. E., ako parcela C-KN č. XXXX-záhrady vo výmere XXX m2, v podiele XXXX/XXXXX, parcela C-KN č. XXXX/X-zastavané plochy a nádvoria vo výmere XXX m2, v podiele XXXX/XXXXX; predmetom darovacej zmluvy (čl. XI) bolo aj zriadenie vecného bremena spočívajúce v práve doživotného bývania a užívania predmetného bytu v prospech žalobkyne. Na základe darovacej zmluvy uzavretej dňa 31.5.2011 žalobkyňa ako darkyňa darovala žalovanému, obdarovanému, samostatne stojacu garáž súpisné č. XXXX, postavená na parcele registra C-KN č. XXXX/X-zastavané plochy a nádvoria vo výmere XX m2, v spoluvlastníckom podiele X/X. Vrátenia daru sa žalobkyňa domáha na tom skutkovom základe, že správanie žalovaného voči nej dlhodobo vykazuje známky hrubého porušovania dobrých mravov, keď žalovaný neprejavuje od uzavretia darovacej zmluvy dňa 31.5.2011 o ňu žiaden záujem, nezaujíma sa o jej súkromný život, nekontaktuje ju ani pri príležitosti jej narodenín a sviatkov, ani počas Vianoc a veľkonočných sviatkov a ani ku Dňu matiek. Obaja bývajú v jednom bytovom dome a dochádza ku stretnutiam so žalovaným, pri ktorých ju žalovaný sústavne slovne napáda, uráža, ponižuje ju a používa na jej adresu nadávky a vulgarizmy aj za prítomnosti priateľky žalovaného, za prítomnosti priateľov a známych. Hrubé urážky zo strany žalovaného sa podpísali na jej nepriaznivom zdravotnom stave, ktorý sa prejavuje neustálym napätím, častým plačom a nespavosťou. Dňa 1.5.2012 žalovaný poškodil nábytok v jej vlastníctve, ktorý zdedila po svojej matke a ku ktorému má hlboký citový vzťah. Žalovaný ju tiež fyzicky napadol, keď sa proti ničeniu nábytku ohradila, a to úderom päste do hlavy za prítomnosti jej známych. Žalovaný nemá ani s jej dcérou (sestrou žalovaného) dobré vzťahy a pred darovaním ju opakovane fyzicky napadol. Žalovaný má v úmysle prestavať byt č.X na R. č. X v T., v ktorom má ona právo doživotného užívania, na dve samostatné bytové jednotky tak, že jej by zostala len jedna izba bez nepretržitého prístupu do kuchyne bytu. Žalovaný jej dar nevrátil, hoci ho o vrátenie daru požiadala. X.X. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 1.6.2015 žalobkyňa zmenila petit žaloby a žiadala určiť, že je výlučnou vlastníčkou darovaných nehnuteľností vedených pre okres T. I, Obec BA-m.č. J. E., katastrálne územie J. E., v LV č. XXXX, XXXX, že je podielovou spoluvlastníčkou v podiele X/ X nehnuteľnosti vedenej v LV č. XXXX, ďalej uložiť povinnosť žalovanému nehnuteľnosti vypratať a jej odovzdať. Tvrdila, že na zmenenej, určovacej, žalobe má naliehavý právny záujem, keď určovací výrok súdu bude podkladom pre zápis jej vlastníckeho práva k predmetu daru do katastra nehnuteľností. Mala za to, že výzvou na vrátenie daru zo dňa 17.5.2012 doručenej žalovanému dňa 21.5.2012, najneskôr momentom doručenia žaloby zo dňa 22.11.2012 žalovanému, došlo k zániku právneho vzťahu z darovania a žalovaný sa stal v zmysle § 131 Občianskeho zákonníka neoprávneným držiteľom darovaných nehnuteľností. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 4.6.2015, č.k. 16 C 219/2012-136, zmenu žaloby pripustil. 1.3. Na pojednávaní na súde prvej inštancie konanom dňa 12.5.2016 žalobkyňa upravila petit žaloby týkajúceho sa veľkosti spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a k pozemku, keď pri kontrole listu vlastníctva týkajúceho sa predmetného bytu č. 1 zistila, že s najväčšou pravdepodobnosťou v súvislosti s prebiehajúcimi rekonštrukčnými prácami na dome došlo k zmene spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach a zariadeniach domu. Súd prvej inštancie uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 12.5.2016 za účasti sporových strán navrhovanú zmenu časti I. petitu pripustil. 1.4. Žalovaný dôvodil, že nie je daný zákonný dôvod na vrátenie daru, že so žalobkyňou je stále v kontakte, domnelé poškodenie nábytku bolo iba jeho snahou o vypratanie starého a zanedbaného zariadenia, údajné napadnutie bolo len neúmyselným a náhodným kontaktom a stalo sa tak v dôsledku správania sa žalobkyne. V suterénnom byte vykonal viaceré rekonštrukčné práce, bez záruky, že sa mu niekedy vrátia finančné prostriedky, ale následne, nakoľko podľa neho bolo potrebné vykonať ďalšie práce, aj na oprave bytového domu, a žalobkyňa nemala dostatok financií, pričom on nechcel tieto náklady bez záruky znášať, žalobkyňa mu predmetný byt darovala; nikdy jej nechcel ublížiť. Tvrdenia žalobkyne považuje za nepravdivé, skreslené a zavádzajúce. Naďalej o ňu prejavuje záujem, stále ju navštevuje, kontaktuje ju pri jej narodeninách či iných sviatkoch, daroval jej napríklad topánky a ona jemu vysávač; nie je mu známa žiadna situácia, v ktorej by mal hrubo porušiť dobré mravy a žalobkyňa svoje tvrdenie ani nepreukázala. Sestru nikdy nenapadol, naopak on bol ten, koho zranili a kto zavolal políciu. K udalosti došlo ešte pred darovaním a žalobkyňa (darkyňa) o udalosti vedela, a preto nemôže byť táto skutočnosť dôvodom pre vrátenie daru. Žalobkyňu nikdy neudrel a neúmyselný zásah, odstránenie dvierok ani iné správanie, ktoré je reakciou na konanie darcu, judikatúra nepovažuje za hrubé porušenie dobrých mravov. Žalobkyňu nenapadol, jednalo sa o neúmyselný pohyb vyvolaný potiahnutím nábytku za dvierka a keby žalobkyňa v tej chvíli k nemu zozadu nepristúpila, nikdy by k žiadnemu kontaktu nedošlo. K neúmyselnému kontaktu a k odstráneniu dvierok došlo v dôsledku nezhody vyvolanej žalobkyňou, ktorá bez jeho vedomia a v rozpore s dohodou premiestnila do suterénneho bytu nábytok. Za nepravdivé a nepodložené považoval aj tvrdenie žalobkyne prestavať darovaný byt, aby vznikli dve samostatné bytové jednotky. 2.1. Súd prvej inštancie tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázaný nasledovný skutkový stav veci. Darovacou zmluvou žalobkyňa ako darca darovala žalovanému ako obdarovanému (svojmu synovi) nehnuteľnosti vedené v LV č. XXXX pre okres T. I, Obec BA- m.č. J. E., katastrálne územie J. E., ako byt č. X nachádzajúci sa v suteréne v bytovom dome súpisné č. XXXX na ulici R. vo vchode č. 7, postavený na parcele č. XXXX/X, v podiele X/X, spoluvlastnícky podiel vo veľkosti XXXX/XXXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu prislúchajúci k bytu č. 1; nehnuteľnosti vedené v LV č. XXXX pre okres T. I., Obec BA- m.č. J. E., katastrálne územie J. E., ako parcela C-KN č. XXXX-záhrady vo výmere XXX m2, v podiele XXXX/XXXXX, parcela C-KN č. XXXX/X-zastavané plochy a nádvoria vo výmere XXX m2, v podiele XXXX/XXXXX. Predmetom darovacej zmluvy (čl. XI) bolo aj zriadenie vecného bremena spočívajúce v práve doživotného bývania a užívania predmetného bytu v prospech žalobkyne. Vklad v prospech nadobúdateľa bol povolený dňa 22.3.2011, V-XXXX/XX. Darovacou zmluvou zo dňa 31.5.2011 darovala žalobkyňa žalovanému nehnuteľnosť vedenú v LV č. XXXX pre okres T. I, Obec BA-m.č. J. E., katastrálne územie J. E., ako samostatne stojaca garáž súpisné č. XXXX, postavená na parcele registra C-KN č. XXXX/X-zastavané plochy a nádvoria vo výmere XX m2 v podiele 1/2. Vklad v prospech nadobúdateľa bol povolený dňa 3.6.2011, V-XXXXX/XX. Na základe oznámenia žalobkyne bola dňa 1.5.2012 v čase o 13.40 hodine vyslaná hliadka OOPZ SMZ na preverenie oznámenia na R. ulicu č. X v T., kde mala mať žalobkyňa problémy so svojím synom. Po príchode bolo hliadke žalobkyňou oznámené, že má vecné bremeno v bytoch, ktorých vlastníkom je na mieste prítomný žalovaný, obe strany boli hliadkou poučené o možnosti podania oznámenia, ktoré ale obaja odmietli. Žalobkyňa výzvou zo dňa 17.5.2012, zo dňa zo dňa 24.9.2012, vyzvala žalovaného, aby jej vrátil dar darovaný darovacou zmluvou zo dňa 28.2.2011, zo dňa 31.5.2011, s poukazom na § 630 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že dňa 1.5.2012 likvidoval jej nábytok, ktorý bol uložený v byte, ku ktorému má právo doživotného bývania a užívania, následne ju po tom, ako sa ohradila proti nevysvetliteľnému konaniu žalovaného, ju žalovaný fyzicky napadol úderom do hlavy, na čo bola nútená privolať na pomoc políciu. Podľa žalobkyne došlo týmto konaním k hrubému porušeniu dobrých mravov. Ďalším dôvodom vrátenia daru malo byť to, že žalovaný neprejavuje o ňu dlhodobo žiaden záujem, opakovane ju uráža, používa na jej adresu nadávky a vulgarizmy, vyvíja na ňu neustály psychický nátlak. Podľa znaleckého posudku vykonaného znalcom v odbore stavebníctvo, pozemné stavby, oceňovanie nehnuteľností, O.. Q. B., zo dňa 7.9.2012, je byt č. 1 v suteréne domu trojizbový, je vlhký, vo veľmi zlom technickom stave, je potrebné vymeniť okná, dvere, podlahy a inžinierske prípojky. Celý dom si podľa znalca vyžaduje generálnu opravu. Podľa ocenenia bytu vykonaného dňa 10.9.2012 A.J.P. H., spol. s r.o., je obytný dom na R. ulici č. X v T. zjavne zanedbaný a chátrajúci, bez pravidelnej údržby a vyžaduje generálnu opravu. Byt č. X v dome je silno zavlhnutý a v zlom technickom stave, vyžaduje kompletnú rekonštrukciu. Podľa ocenenia bytu č. X na R. ulici č. X v T. zo dňa 13.9.2012 vykonaný spoločnosťou I. A., s.r.o., je byt vlhký, v zlom technickom stave a je potrebné vymeniť okná, dvere, podlahy, rozvody a v celom dome je potrebná generálna rekonštrukcia. Rozhodnutím Mestskej časti T.-J. E. zo dňa 28.2.2013, č.j. XXX/XXXX/XXXX/STA/Vas/ G-XX, bolo vydané dodatočné stavebné povolenie na stavbu: „Rekonštrukcia bytu č. X v suteréne bytového domu R. 7, T..“ pre žalovaného ako stavebníka, ktorým sa dodatočne povolili už vykonané práce, a to vybúranie okenných otvorov a osadenie ich výplní v kuchyni na severozápadnej strane fasády, odkopanie terénu za účelom zmiernenia vlhnutia obvodových stien a priameho prístupu na pozemok z bytu č. 1, pričom sa určili okrem iného aj podmienky na dokončenie stavby, a to zväčšenie okenných otvorov na južnej strane so vznikom dverného otvoru s prístupom na pozemok a bude odstránená jedna priečka, čím vznikne jedna obývacia izba a po stavebnej úprave bude byt trojizbový. Zo znaleckého posudku č. XX/XXXX zo dňa 6.7.2011 vyhotovený znalcom O.. B. P. pre odbor stavebníctvo a odvetvie stavebná fyzika a poruchy stavieb, vyplynulo, že v spornom byte, ktorý sa začal rekonštruovať, sú presakujúcou vodou zdevastované stavivá, omietky a maľby, vlhkosť devastuje nábytok a zhoršuje zdravotné podmienky bývania natoľko, že napriek trvalému vetraniu vznikajú na stenách plesne, čo je dôsledkom nedostatkov stavby a zlého odvodnenia okolia; v byte nie sú zabezpečené štandardy hygieny a teplotechnickej pohody. Žalobkyňa potvrdila, že v byte bolo nutné urobiť opravy a keď žalovanému oznámila, aby tieto opravy urobil sám, nehnuteľnosti mu darovala. Zostala bývať v hornom byte v bytovom dome, ktorý bol vo vlastníctve žalovaného. Následne po tom, čo sa mala začať rekonštrukcia darovaného bytu, žalovaný žiadal žalobkyňu, aby sa z bytu, v ktorom dovtedy bývala (horného bytu), odsťahovala. Žalovaný chcel, aby sa z bytu odsťahovala s tým, že zabezpečil nájom iného bytu na čas tri mesiace. Žalobkyňa s tým nesúhlasila a podala žalobu na vrátenie daru. Žalovaný rekonštrukciu realizoval v čase, kedy sa ostatní vlastníci bytov dohodli aj na rekonštrukcii celého domu, čo žalobkyňa zle znášala. Rekonštrukciu sporného bytu, ktorá bola nevyhnutná, nechcel sám financovať a následne sa deliť o byt so sestrou, ktorá sa o žalobkyňu vôbec nestarala a práve preto sa so žalobkyňou dohodol, že mu predmetný byt daruje a on zabezpečí jeho obývateľnosť. Horný byt, ktorý užívala žalobkyňa, bolo nutné vypratať z dôvodu rekonštrukcie strechy, byt bol v zlom stave, v byte bol nepoužiteľný starý a zafajčený nábytok. So žalobkyňou sa dohodol, že tento starý nábytok sa do dolného bytu nepresťahuje. Žalobkyňa mala možnosť presťahovať sa do bytu, ktorý je predmetom sporu, tento však bol v tom čase stále v rekonštrukcii. Alebo sa mohla presťahovať do nájomného bytu do času postavenia novej strechy. Žalobkyňa dohodu o nesťahovaní nábytku nedodržala, horný byt napriek niekoľkým výzvam neuvoľnila včas a robila to na poslednú chvíľu. Podľa jeho názoru žalobkyňa žiada vrátenie daru z dôvodu, že sa sestre narodilo dieťa a došlo k ich uzmiereniu, nakoľko dovtedy spolu vôbec nekomunikovali a urobila tak na nátlak sestry a priateľa žalobkyne. Byt bol podľa žalovaného v čase, kedy sa do neho mala nasťahovať žalobkyňa, v máji 2012, v dezolátnom stave, mal zvlhnuté múry, nakoľko ide o suterénny byt zapustený do svahu, kanalizácia bola v katastrofálnom stave a bolo potrebné zabezpečenie zdroja tepla. V súčasnosti sú asanované steny proti plesniam s novou omietkou, nové podlahy s podlahovým kúrením, opravená je kanalizácia, čím sa zvýšila výrazne jeho cena. Byt má tri izby, je zariadený nábytkom, ktorý zabezpečil on, žalobkyňa užíva všetky tri izby. Svedkyňa Z. I., sestra žalobkyne, vlastníčka jedného z bytov v dome, v ktorom sa nachádza i sporný byt, sa nevie stotožniť s tým, čo žalovaný žalobkyni robí od momentu, kedy mu žalobkyňa darovala byt. Po darovaní bytu došlo k zmene správania žalovaného tak, že sa chová agresívne, je manipulatívny, čo má vplyv na zdravie žalobkyne, ktorá naviac býva v nevhodných podmienkach. Žalovaný mal spôsobiť žalobkyni zranenie na hlave telefónom, o čom jej povedala žalobkyňa; pri incidente nebola prítomná. Žalovaný neupratuje v spornom byte, zaberá v ňom dve izby, nikdy nevidela, že by žalobkyni nakúpil, naopak z bytu počuť len krik a hádky. Podľa svedkyne T. T., bývalej obyvateľky domu, v ktorom sa sporný byt nachádza a priateľky žalobkyne, žalobkyňa mala ako matka mimoriadne dobrý vzťah k žalovanému a byt mu darovala dobrovoľne. Vzťahy sa medzi nimi zhoršili z dôvodu, že žalovaný chcel od žalobkyne, aby vzala podanú žalobu o vrátenie daru späť. Pri údajnom napadnutí žalobkyne žalovaným prítomná nebola, vedomosť o ňom má len sprostredkovane od známych žalobkyne a od samotnej žalobkyne. Vedomosť o tom, žeby žalovaný zakázal žalobkyni užívať všetky izby v spornom byte nemá, podľa jej názoru žalobkyňa nechce užívať miestnosti, v ktorých mal žalovaný svoje veci. Svedok J. W., priateľ žalobkyne, pomáhal žalobkyni sťahovať veci aj s nábytkom z horného do dolného bytu. Žalovaný bol prekvapený a vyvedený z miery a nebol spokojný s tým, že sa žalobkyňa sťahuje, začal nadávať, so sťahovaním nepomáhal, rúbal skrine. Keď ho chcela žalobkyňa pri tom odfotografovať, po žalobkyni zahnal. Žalovanému zabránil udrieť žalobkyňu tak, že ho chytil za obe ruky a hovoril mu, že je to jeho mama, nech jej neubližuje; nevidel, žeby žalovaný žalobkyňu udrel. Na zavolanie žalobkyne prišli policajti, ktorí situáciu upokojili, záznam o tom nie je, nakoľko to žalobkyňa odmietla, pretože nechcela robiť zle. Pred dňom 1.5.2012 sa žalobkyňa a žalovaný nikdy nehádali. Žalovaný žalobkyni nebránil užívať celý dolný byt, ktorý bol podľa neho obývateľný. Svedok R. S., známy žalobkyne, pomáhal žalobkyni so sťahovaním vecí z horného bytu do bytu dolného, žalovanému sa to nepáčilo a snažil sa žalobkyni zabrániť v tom, aby si nasťahovala skrine do dolného bytu; žalovaný porozbíjal skrine žalobkyne, bol agresívny, ale žeby došlo k fyzickému útoku, si nepamätal. Svedkyňa L. B., kamarátka žalobkyne, dôvodila, že všetko bolo v poriadku, kým žalobkyňa neprepísala byt na žalovaného. Žalovaný jej potom stále volal a chcel, aby ona povedala žalobkyni nech nechá súd súdom, že sa dohodnú a že ten byt bude ich. Do času, kým bola podaná žaloba, bolo všetko v poriadku, ich vzťahy boli normálne. Svedkyňa O.. E. T., partnerka žalovaného, dôvodila, že žalobkyňa darovala žalovanému byt a získala vecné bremeno užívania celého bytu. Darovanie bolo bezproblémové, bolo uskutočnené bez nátlaku a došlo k nemu preto, že žalobkyňa si uvedomovala, že ako dôchodkyňa nebude schopná vynaložiť náklady na rekonštrukciu bytu a žalovaný nechcel rekonštruovať byt, ktorý nebol v jeho vlastníctve. V čase darovania svedkyňa so žalovaným už v byte nebývali, byt nebol obývaný a žalobkyňa tam niekedy chodila a používala kúpeľňu a kuchyňu. Vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným boli normálne, nemali žiadne spory, mali bežné rodinné vzťahy a asi raz do mesiaca žalobkyňu navštevovali. Žalobkyňa sa začala sťahovať do dolného bytu do izby, ktorá nebola ešte zrekonštruovaná, nebola vymaľovaná a nebolo vymenené okno, pričom žalovaný chcel, aby sa žalobkyňa presťahovala do dvoch zrekonštruovaných miestností. Žalobkyňa sa však presťahovala práve do nezrekonštruovanej izby a veci, ktoré si priniesla, boli staré, nepoužiteľné a zafajčené. Pri sťahovaní ona sama prítomná nebola. 2.2. Nadväzne na ustanovenie § 630, § 3 Občianskeho zákonníka súd dôvodil, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru je také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním, priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia, a to fyzické násilie, hrubé urážky alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo členom rodiny darcu, pričom povinnosť poskytnutia pomoci vyplýva buď z právnych noriem, alebo zo zmluvného vzťahu. Nie každé správanie, ktoré nie je v súlade s obvykle uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných medziľudských vzťahoch, naplňuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov. Pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného, právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 81/1997). Rozhodujúce je porušenie morálnych pravidiel takým konkrétnym chovaním sa obdarovaného, ktoré napĺňa znaky závažnosti a hrubosti porušenia dobrých mravov objektívnym hodnotením, nie subjektívnym postojom a úsudkom darcu alebo jeho blízkych. Dobré mravy nie sú zákonom definované, ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Za konanie proti dobrým mravom treba považovať také konanie, ktoré síce priamo neodporuje zákonu, ani ho neobchádza, ale ktoré poškodzuje záujmy tretích osôb a medzi slušnými občanmi sa považuje za neprípustné. Za dobré mravy treba považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Pri posudzovaní, či určité správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba vychádzať z princípu vzájomnosti, a teda vziať do úvahy a hodnotiť aj správanie darcu v tom zmysle, či sa nespráva k obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi, či jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny. V predmetnej právnej veci súd posudzoval, či sa konanie žalovaného opísaného žalobkyňou ako dôvod nároku na vrátenie daru, na základe ktorého žalobkyňa odvodzuje svoj nárok uplatnený určovacou žalobou stalo, a spôsobom opisovaným žalobkyňou a či sa toto žalobkyňou opísané konanie žalovaného prieči dobrým mravom, či išlo o porušenie dosahujúce značnú intenzitu alebo išlo o porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním, priebehom a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia dobrých mravov. Svedkyňa Z. I. pri údajnom napadnutí žalobkyne žalovaným nebola prítomná, vedomosť o tom má len sprostredkovane od žalobkyne. Svedkyňa T. T. tiež nebola pri údajnom napadnutí prítomná a tiež má o tom informácie len sprostredkovane od známych žalobkyne a od samotnej žalobkyne. Svedok J. W., ktorý pomáhal žalobkyni sťahovať veci, nevidel, žeby žalovaný žalobkyňu udrel, svedok R. S. si nepamätá, či došlo k fyzickému útoku. Žalobkyňa teda nepreukázala (svedkovia boli ňou navrhnutí), žeby došlo zo strany žalovaného k jej fyzickému napadnutiu, k úmyselnému úderu žalovaného do jej hlavy. To nevyplývalo ani zo žalobkyňou predloženého potvrdenia Okresného riaditeľstva PZ Bratislava I; žalobkyňa napriek poučeniu policajnou hliadkou trestné oznámenie v súvislosti s napadnutím žalovaným nepodala. Žalobkyňa v konaní nepredložila žiadnu lekársku správu, z ktorej by bolo preukázané, alebo aspoň nepriamo indikované, fyzické napadnutie žalobkyne s následkami, ktoré opisuje napríklad aj sestra žalobkyne. Podľa tvrdenia žalovaného sa dohodlo, že žalobkyňa sa presťahuje do dolného (suterénneho) bytu, čo potvrdila aj svedkyňa L. B., ktorá uviedla, že žalobkyňa sa mala sťahovať do dolného bytu. Aj svedkyňa T. T. uviedla, že žalovaný žiadal žalobkyňu, aby sa z dôvodu prestavby horného bytu presťahovala do dolného bytu, a podľa dohody si žalobkyňa nemala z podkrovného bytu preniesť žiaden nábytok, že žalovaný plánoval byt zariadiť iným nábytkom, preto by bol starý nábytok nadbytočný. Aj podľa výpovede svedkyne O.. E. T. išlo o nábytok starý a nepoužiteľný. Žalobkyňa napriek dohode sťahovala nábytok do dolného bytu a situácia prerástla do hádky. Skutočnosť, že žalobkyňa žalovanému svoj zámer sťahovať sa do bytu žalovaného neoznámila, potvrdzuje žalobkyňa, ktorá v žalobe uviedla, že napriek zákazu nasťahovať sa do sporného bytu sa tam dňa 30.4.2012 sťahovať začala, na čo žalovaný reagoval aj podľa výpovede prítomného svedka J. W. prekvapene a nahnevane. To nasvedčuje tomu, že zo strany žalovaného mohlo ísť o konanie vyvolané správaním sa žalobkyne, kedy sa napriek dohode so žalovaným nasťahovala do izby sporného bytu, ktorá ešte nebola zrekonštruovaná, a nie do zrekonštruovanej časti bytu. Podľa súdu prvej inštancie žalobkyňa tým bránila v dokončení rekonštrukcie bytu, ktorý mohla žalobkyňa na základe práve darovacou zmluvou zo dňa 28.2.2011 titulom vecného bremena užívať a bývať v ňom; preto došlo zo strany žalovaného k vypratávaniu nábytku žalobkyne. Podľa názoru súdu prvej inštancie je v záujme žalobkyne obývať a užívať byt, ktorý je nanovo zrekonštruovaný a nie obývať byt nedokončený a podľa aj ňou predložených listinných dôkazov bývať v byte, ktorý bol pred rekonštrukciou v zlom stave, zavlhnutý, zdravotne závadný a vyžadujúci si generálnu rekonštrukciu. Súd prvej inštancie sa tak stotožnil s obranou žalovaného, v ktorej v konaní opísanom žalobkyňou, pri snahe žalovaného zabrániť foteniu demontáže starého nábytku a zasiahnutí ju pri tom žalovaným, nebol preukázaný úmysel žalovaného. Žalobkyňa to nepreukázala, a tak nemožno incident považovať za úmyselný útok žalovaného na žalobkyňu, ktorý by bolo možné považovať za hrubé porušenie dobrých mravov. Žalobkyňa mala vedomosť o tom, že v dolnom byte nie je rekonštrukcia dokončená, že niektoré izby už boli zrekonštruované, a preto je aj podľa názoru súdu prvej inštancie nepochopiteľné, prečo sa žalobkyňa nasťahovala do izby, v ktorej nebola dokončená rekonštrukcia, a tým zamedzila dokončeniu rekonštrukcie. Oprávnenie žalobkyne z vecného bremena spočíva v práve užívať celý byt, teda aj zrekonštruovaný zvyšok bytu. Bolo preukázané, že žalovaný žalobkyni nebránil v užívaní celého bytu. Tvrdenie žalobkyne, že z konania žalovaného, kedy jej dňa 26.4.2012 oznámil, aby sa do dvoch dní odsťahovala do nájmu na tri mesiace, že usúdila, že žalovaný sa jej chce zbaviť, že je schopný urobiť z nej bezdomovca, že jeho jediným cieľom je, aby sa do sporného bytu, napriek tomu, že tam má právo užívania, nenasťahovala, je subjektívnym úsudkom žalobkyne, ktorý nemá v daných ňou opísaných okolnostiach relevanciu k otázke posúdenia nároku na vrátenie daru podľa ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa nepreukázala a ani neopísala také konanie žalovaného, ktoré by odôvodňovalo jej obavu o snahu žalovaného vysťahovať ju z domu na R. ulici. Podľa názoru súdu prvej inštancie naopak konanie žalovaného, a síce uzavretie zmluvy s obsahom vecného bremena spočívajúce v práve užívať byt v dome na R. ulici a bývať v ňom v prospech žalobkyne, jeho rekonštrukcia, dohoda so žalobkyňou o presťahovaní sa do tohto bytu z dôvodu rekonštrukcie strechy domu, ako aj ponuky na dočasný, nie trvalý, prenájom iných bytov, nie sú okolnosťami, ktoré by potvrdzovali žalobkyňou opísané snahy žalovaného urobiť z nej bezdomovkyňu. Odôvodňovanie nároku na vrátenie daru neprejavovaním záujmu žalovaného o žalobkyňu, spočívajúci v nekontaktovaní žalobkyne pri sviatkoch, nezaujímaním sa o jej súkromný život a neprejavovaním vďačnosti, nie je v súlade s ustanovením § 630 Občianskeho zákonníka, ktoré pre vznik nároku na vrátenie daru predpokladá naplnenie podmienky existencie takého správania sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného. Za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným nemožno považovať napr. nenavštevovanie darcu pri príležitosti sviatkov a jeho životných jubileí. Nezáujem žalovaného spočívajúci v nenavštevovaní žalobkyne pri príležitosti sviatkov a narodenín je síce porušením zaužívaných pravidiel morálky, nedosahuje však zákonom požadovanú intenzitu. V danom prípade nemožno hovoriť ani o neposkytnutí potrebnej pomoci žalobkyni, nakoľko žalobkyňa sama vo výpovedi uviedla, že na žalovaného odkázaná nebola, keď žila v spoločnej domácnosti so svojím priateľom. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že k takému správaniu zo strany žalovaného došlo až po podaní žaloby na vrátenie daru. I žalobkyňou navrhnutí svedkovia potvrdili, že vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným boli do času podania žaloby na súd prvej inštancie dobré. Ďalšie dôvody vrátenia daru, že žalovaný ju opakovane uráža a používa na jej adresu nadávky a vulgarizmy a vyvíja na ňu neustály psychický nátlak, žalobkyňa bližšie nešpecifikovala a nekonkretizovala, uviedla len skutkové okolnosti, ku ktorým došlo zo strany žalovaného po podaní žaloby na súd prvej inštancie, čo je pre posúdenie nároku na vrátenie daru irelevantné, pretože dôvody, ktoré právo darcu na vrátenie daru podmieňujú, musia existovať pred uplatnením prejavu vôle darcu na vrátenie daru voči žalovanému, a teda pred doručením výzvy na vrátenie daru žalovanému alebo pred podaním žaloby na vrátenie daru na súd, ak darca obdarovaného na vrátenie daru nevyzval. Vo vzťahu k žalobkyňou tvrdenej sústavnosti slovného napádania, urážania, ponižovania, používania na jej adresu nadávok a vulgarizmov i za prítomnosti priateľky žalovaného, za prítomnosti priateľov a známych žalobkyne, súd prvej inštancie dôvodil, že, okrem výpovede priateľa žalobkyne J. W., podľa ktorého žalovaný pri incidente zo dňa 1.5.2016 žalobkyni nadával, iné opakované používanie hrubých nadávok sústavnej intenzity, ktoré by sa, ako tvrdí žalobkyňa, podpísali pod jej nepriaznivý zdravotný stav, nezistil, a teda takéto správanie žalovaného žalobkyňa v konaní nepreukázala. Pre vznik práva žalobkyne na vrátenie daru súd nepovažoval žalobkyňou tvrdené nevhodné správanie žalovaného ku svojej sestre (dcére žalobkyne), keďže dôvodom vrátenia daru nemôže byť správanie sa obdarovaného pred samotným darovaním daru, tým viac, ak o takom správaní žalovaného žalobkyňa ako darkyňa vedela. Žalobkyňa iné konkrétne konanie žalovaného, ktoré by bolo hrubým porušením dobrých mravov voči jej dcére neuviedla. K tvrdeniu žalobkyne, že žalovaný má v úmysle prestavať byt č. 1 na R. č. X v T., ku ktorému jej svedčí oprávnenie z vecného bremena, na dve samostatné bytové jednotky tak, že žalobkyni by zostala jedna izba bez nepretržitého prístupu do kuchyne bytu, k čomu v konaní predložila ako dôkaz plán bytu, z ktorého je zrejmé, že vstup do kúpeľne bytu a kuchyne bytu je oddelený dverami a nachádza sa až za vstupom do izby užívanej žalobkyňou, súd dôvodil, že táto skutočnosť pre preukázanie nároku na vrátenie daru je irelevantná a pre rozhodnutie vo veci samej nepodstatná, nakoľko žalobkyňa má vecné bremeno užívania celého bytu, napriek akýmkoľvek stavebným úpravám bytu. Žalobkyňa nepreukázala, žeby sa sporný byt rozdelil na dva samostatné byty, naopak žalovaný na svoju obranu predložil rozhodnutie Mestskej časti T. J. E. zo dňa 28.2.2013, z ktorého je zrejmé, že po stavebnej úprave bude byt trojizbový, nebudú v ňom dve samostatné bytové jednotky ani zamedzený prístup do kuchyne bytu. Súd prvej inštancie pritom považoval za potrebné skonštatovať, že o hrubé porušenie dobrých mravov nejde v prípade prestavby bytu alebo stavebnej úpravy bytu, pretože žalovaný ako vlastník bytu iba využíval svoje zákonom garantované vlastnícke právo s vecou disponovať. Toto konanie žalovaného, pokiaľ nie je preukázané, že hrubo zasahuje do výkonu práva užívania darovanej nehnuteľnosti žalobkyňou tak, aby bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi, nemožno bez preukázania relevantných súvislostí považovať za nevďak, ani za snahu žalobkyni ublížiť, teda ani za dôvod na vznik nároku žalobkyne na vrátenie daru. Súd prvej inštancie správanie sa žalovaného k žalobkyni opísané žalobkyňou po podaní žaloby na vrátenie daru nepovažoval za hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovaného, keď v konaní bolo preukázané, že vzájomný vzťah strán sporu sa zhoršil práve po podaní žaloby zo strany žalobkyne na vrátenie daru. V závere odôvodnenia súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že sa žalovaný k žalobkyni alebo k členom jej rodiny choval tak, žeby hrubo porušoval dobré mravy; neboli teda naplnené dôvody vrátenia daru predpokladané ustanovením § 630 Občianskeho zákonníka. 2.3. Žalobu o určenie vlastníckeho práva k darovaným nehnuteľnostiam a ich vypratania a odovzdania žalobkyni súd prvej inštancie zamietol z dôvodu nepreukázania vzniku nároku žalobkyne na vrátenie týchto nehnuteľností ako daru, keď základom určovacej žaloby podľa žalobkyne boli skutočnosti, ktorými odôvodňovala vrátenie daru. Ako je uvedené vyššie, súd prvej inštancie veľmi podrobne posudzoval všetky tvrdenia žalobkyne v nadväznosti na v konaní nesporne preukázané rozhodujúce právne skutočnosti. 2.4. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. a nárok na náhradu trov konania priznal úspešnému žalovanému. 3. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. e/, h/, f/ C.s.p. V úvode odvolania sa domáhala zmeny žalobného petitu s odvolaním sa na aktuálny zápis na liste vlastníctva č. XXXX a č. XXXX pre okres T. I, Obec BA- m.č. J. E., katastrálne územie J. E., kde došlo na základe opravy spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach a zariadeniach domu, ako aj na pozemkoch, podľa R-XXXX/XX k zmene, a síce a/ veľkosť spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu je XXXXX/XXXXX, zapísaný na LV č. XXXX, b/ veľkosť spoluvlastníckeho podielu na všetkých pozemkoch, zapísaných na LV č. XXXX, je XXXXX/XXXXX. V tomto rozsahu žiadala pripustiť zmenu petitu. Namietala, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz: ňou navrhnutou internetovou ponukou garáže na C. ul., P. ul., kedy súd prvej inštancie považoval za nepodstatné ocenenie garáže ako darovanej nehnuteľnosti pre preukázanie nároku na vrátenie daru; ňou predloženým stavebným denníkom o vstavbe bytu do podkrovia so začatím zápisov o stavbe dňom 13.2.2014, z dôvodu, že pre posúdenie nároku na vrátenie daru je irelevantné, kedy začala oprava strechy domu, v ktorom sa byt, ktorý má byť vrátený, nachádza; žalovaným predloženou fotodokumentáciou 1 o stave podkrovného bytu pred jej odsťahovaním; žalovaným predloženou fotodokumentáciou 2 o stave suterénneho bytu po jej nasťahovaní sa; žalovaným predloženou fotodokumentáciou 3 o búracích prácach vykonaných bez jej súhlasu, ktoré mali preukazovať stav bytu po rekonštrukcii a obavu žalovaného o stav bytu po jej presťahovaní sa, tvrdiac, že z týchto dôkazov nie je zrejmé, kedy boli vykonané, teda nie je zrejmý čas, ktorý by preukazoval obdobie zobrazených skutočností. Mala za to, že tieto dôkazy sú pre posúdenie jej nároku na vrátenie daru nevyhnutným kritériom. Záznam zo stavebného denníka o vstavbe bytu do podkrovia so začatím zápisov o stavbe dňom 13.2.2014 jednoznačným spôsobom preukazuje jej tvrdenie o tom, že dôvod, ktorý uvádza žalovaný (rekonštrukcia strechy) ako dôvod jej presťahovania z horného bytu, v ktorom bývala v apríli roku 2012, neexistoval, bola to len jeho zámienka ako ju dostať preč z tohto bytu, ako aj z domu. Tento dôkaz dosvedčuje rozpornosť správania sa žalovaného s dobrými mravmi, preukázanie účelovosti konania žalovaného je v tejto veci neopomenuteľné. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vec nesprávne právne posúdil, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol. V konaní bolo preukázané účelové, vulgárne a agresívne správanie žalovaného voči nej ako jeho matke, ktoré je vzhľadom na najbližší príbuzenský vzťah matka - syn a jeho intenzitu v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Správanie sa žalovaného k svojej matke sa ani minimálnou mierou nejaví ako správanie, ktoré vykazuje známky slušnosti, nehovoriac už o prejave vďaky a úcty k vlastnej matke. Z opisu skutkových okolností jednoznačne vyplýva, že zo strany žalovaného dochádza k trvalému a opakovanému správaniu sa žalovaného k nej, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, zásadami slušnosti a prejavom aspoň minimálnej vďaky za poskytnutý dar. Od rozhodnutia súdu prvej inštancie ju žalovaný ani raz nenavštívil, nezatelefonoval jej, a tak nezistil, či vôbec žije. Takýto nezáujem syna o matku len deklaruje jej tvrdenia o jeho pretrvávajúcom sa správaní v rozpore s dobrými mravmi voči jej osobe. Vytýkala ďalej súdu prvej inštancie, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zdôraznila, že ju žalovaný začal z „horného“ bytu, kde bývala, vypratávať na jar 2012. Chcel, aby išla na tri mesiace do nájmu alebo do chatky v O., kde nie je kúpeľňa, ani WC. Nechal jej vyhádzať osobné veci do kontajnera. Keď zistil, že sa sťahuje do „dolného“ bytu, rozbil jej starožitný nábytok, fyzicky ju napadol, čo potvrdil aj svedok J. W.. Rekonštrukcia „dolného“ bytu, ktorý bol predmetom daru, ešte nebola hotová a rekonštrukcia „horného“ bytu začala až v januári 2014. Žalovaný nemal záujem, aby sa sťahovala do bytu, ktorý bol predmetom darovacej zmluvy; žalovaný jej niekoľkokrát povedal, že čo chce, keď jej tam už nič nepatrí. Napriek týmto skutočnostiam súd prvej inštancie vyhodnotil situáciu tak, že žalovaný len realizoval svoje vlastnícke právo k „hornému“ bytu a že jeho útoky voči nej neboli dostatočne intenzívne. Z plánu bytu je zrejmé, že vstup do miestnosti, ktorú užíva, je zo spoločných priestorov, teda „jej“ izba nie je priamo spojená s bytom. Do ďalšej časti bytu sa vstupuje vchodovými dverami taktiež zo spoločných priestorov bytového domu. Obavy z vyhrážok žalovaného, že jej zamkne vstupné dvere, sú oprávnené, nakoľko by sa nedostala do kuchyne, kúpeľne, na WC. Celý byt neužíva, aby nedala príčinu na konflikt, nakoľko tam má jej syn svoje veci. Skutočnosť, že si žalovaný neželá, aby celý byt užívala, je zrejmá aj z jeho reakcií na pojednávaniach. O rozsiahlej rekonštrukcii bytu, na ktorú sa odvoláva súd prvej inštancie, nemôže byť ani reč, čo je zrejmé zo spomínaných znaleckých posudkov. Dnes je technický stav bytu ešte horší. Žalobu podala na základe incidentov viažucich sa k jej presunu do „dolného“ bytu a po podaní žaloby problémy začali eskalovať. Opakované úkony žalovaného voči nej boli dostatočne intenzívne a z pohľadu vzťahu matka a syn sú neprijateľné a neakceptovateľné v medziach slušnosti správania. Teda je zrejmé, že útoky nastali pred podaním žaloby a v silnejšej forme pokračovali po podaní žaloby. Ďalej uviedla, že podľa ustálenej právnej praxe (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. XX/XXXX) dobré mravy predstavujú súhrn spoločenských, kultúrnych, mravných a etických noriem, ktoré v historickom vývoji deklarujú určitú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Možno teda hovoriť o základných zásadách slušného správania sa medzi ľuďmi navzájom. Právny štát nemôže fungovať bez základov všeobecnej miery poctivého konania medzi ľuďmi. Rodina a vzťahy medzi rodičmi a deťmi sú prostredím, kde dobré mravy ako poctivosť, včasnosť, vzájomná úcta k rodičom musia sa nielen predpokladať, ale hlavne formovať a dôsledne vyžadovať (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 21 Co 91/2013). Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť; žiadala náhradu trov konania. 4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne dôvodil, že nevykonaný dôkaz je odvolacím dôvodom, len ak sa týka rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. l písm. e/ C.s.p.). Záznam zo stavebného denníka sa však takýchto skutočností netýka. Z odvolania vyplýva, že takouto rozhodujúcou skutočnosťou má byť fakt, že rekonštrukcia strechy prebehla až začiatkom roku 2014. Týmto chce žalobkyňa podporiť svoje tvrdenie, že dôvodom pre vypratanie horného bytu nebola rekonštrukcia, ale snaha dostať žalobkyňu z domu. Pre určenie, či dôvodom vypratania bola rekonštrukcia alebo nie, však čas jej začatia nie je rozhodujúci. I keby bolo preukázané, že rekonštrukcia prebehla začiatkom roku 2014, nič to nevypovedá o tom, či sa v čase sťahovania rekonštrukcia javila ako oprávnený dôvod pre vypratanie horného bytu. Teoreticky by sa záznam zo stavebného denníka mohol týkať rozhodujúcej skutočnosti, ak by potvrdil, že v čase sťahovania žiadny zámer rekonštrukcie strechy neexistoval, resp. že vedel, že rekonštrukcia prebehne až v roku 2014. Tieto skutočnosti však žalobkyňa nikdy netvrdila. Práve naopak, samotná žalobkyňa dvakrát potvrdila, že potreba vypratať horný byt v čase sťahovania skutočne existovala. I keby žiadny dôvod pre vypratanie neexistoval, nemal by dôvod pre posúdenie, či jeho konanie bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Horný byt bol totiž jeho vlastníctvom. Žalobkyňa mohla pritom bez obmedzení užívať spodný byt, ku ktorému má zriadené právo doživotného užívania a ktorý bol po čiastočnej rekonštrukcii v lepšom stave ako byt horný. To, že v spodnom byte nebola jedna izba ešte dokončená, nie je dôležité. Zvyšnú časť bytu bolo možné bez problémov užívať a rekonštrukcia poslednej izby by žalobkyňu v užívaní nijako neobmedzovala. Tvrdenie žalobkyne, že byt nebol pripravený, je preto účelové. Vyvrátili ho navyše aj viacerí svedkovia (T., W., T.), ktorí potvrdili, že byt bol obývateľný. Na návrhu, aby sa žalobkyňa z horného bytu presťahovala do bytu spodného, nie je nič, čo by bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Správne preto dospel súd prvej inštancie k záveru, že záznam zo stavebného denníka je z hľadiska vrátenia daru irelevantný. Nie je pravdivé tvrdenie, že vypratanie horného bytu bolo účelové s cieľom dostať žalobkyňu z domu preč. Totiž stavebníkom rekonštruovanej strechy nebol on, ale zabezpečovali ju svedkyňa I. s manželom a ak začali rekonštrukciu neskôr, ako sa predpokladalo, bolo to mimo jeho vplyvu. Už len samotná skutočnosť, že termín začatia rekonštrukcie nebol v jeho rukách, vylučuje, aby vypratanie horného bytu bolo účelové. Tvrdeniu žalobkyne chýba základná logika. Totiž čo by získal odsťahovaním sa žalobkyne z domu; spodný byt bol dlhodobo neobývaný, žalobkyňa má k nemu zriadené právo doživotného užívania. Nie je pravdivé tvrdenie žalobkyne v tom, že ju v spodnom byte nechcel, pretože v ňom býval s priateľkou. V tom čase bol spodný byt neobývaný, čo potvrdili aj svedkyne T. a T.. Žalobkyňa žiadny iný dôvod pre tento údajne účelový postup neuviedla. Žiadna svedecká výpoveď nepotvrdila, že žalobkyni zakazoval presťahovať sa do spodného bytu. Práve naopak, svedkyne T., B. aj T. potvrdili, že žalobkyni sám takéto sťahovanie navrhol. Rovnako viacerí svedkovia potvrdili, že jej v sťahovaní nebránil (W., T.). Aj svedok S. potvrdil, že nemal problém s tým, že sa žalobkyňa sťahuje do spodného bytu, ale s tým, že si tam prenáša starý nábytok. Ak aj niektorý svedok (napr. svedkyňa I.) spomenul záhradnú chatku, túto informáciu mal len sprostredkovane, od žalobkyne. Zdôraznil, že v užívaní spodného bytu žalobkyni ani brániť nemohol, keďže žalobkyňa má k nemu zriadené právo doživotného užívania. Stavebný denník nie je schopný na tomto závere nič zmeniť. Za nesprávne považoval aj právne posúdenie veci žalobkyňou, pretože nie je objektívne a vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že pre vrátenie daru sa „za právne relevantné považuje len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu (R 61/1997, 5 Cdo 72/2008). Objektívnosť hrubého porušenia dobrých mravov teda musí vyplynúť z vykonaného dokazovania, a nie zo subjektívneho vnímania darcu. Interpretácia skutkových zistení žalobkyňou sa však opiera práve o takéto subjektívne pocity, bez podkladu vo vykonanom dokazovaní. Žalobkyňa hrubé porušenie dobrých mravov vidí v tom, že údajne a/ jej prikázal, aby sa z horného bytu do dvoch dní odsťahovala; b/ nemal pripravenú okamžitú adekvátnu náhradu; c/ vulgárne jej nadával a napadol ju; d/ nekontaktuje ju. Nikdy žalobkyni neprikazoval vysťahovať sa do dvoch dní a takéto tvrdenie žalobkyne nepotvrdil žiadny svedok. Okamžitá adekvátna náhrada pripravená bola: spodný byt bol až na jednu izbu pripravený, aby sa do neho žalobkyňa presťahovala. Bol plne zariadený a obývateľný, čo potvrdili aj viacerí svedkovia (T., W., T.) a k tomuto presťahovaniu žalobkyni nijako nebránil. Pokiaľ ide o nadávky, svedok Zaklai ich síce spomína v súvislosti so sťahovaním sa žalobkyne do spodného bytu, no súčasne spomína, že žalovaný bol v tom čase prekvapený a v „šoku“. Toto prekvapenie a šok boli vyvolané tým, že žalobkyňa do spodného bytu preniesla starý nábytok, hoci vedela, že s tým nesúhlasí. Nadávky navyše neboli namierené voči žalobkyni, ale boli všeobecné a vyvolané vzniknutou situáciou. Žiadne iné prípady nadávok neboli v konaní preukázané. Nepravdivé je aj tvrdenie, že žalobkyňu napadol, išlo o neúmyselný kontakt, keď chcel zamedziť, aby si ho žalobkyňa napriek opakovaným výzvam fotila; nikdy jej nechcel ublížiť a ani žiadny svedok tvrdenie o úmyselnom napadnutí nepotvrdil. Svedok W. síce tvrdil, že mu chytil ruky, aby mu zabránil žalobkyňu udrieť, no toto je len jeho domnienka. Pri údajnom napadnutí nebol totiž prítomný a jeho názor je zrejme dôsledkom toho, že žalobkyňa kričala. Žalobkyňa navyše opomína, že aj ona sama bola príčinou vzniknutej situácie. Do spodného bytu totiž preniesla starý a zanedbaný nábytok, hoci vedela, že s tým nesúhlasí. Navyše ním nelogicky zapratala izbu, ktorá sa ešte len mala rekonštruovať, čím túto rekonštrukciu zmarila. Podľa ustálenej judikatúry treba pri hodnotení konania obdarovaného „vychádzať z princípu vzájomnosti“. To znamená, že treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu (R XXX/XXXX). „Ťažko považovať správanie sa jednej strany sporu k druhej za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď táto druhá strana sporu svojím konaním priam provokuje“ (R XX/XXXX). Podľa ustálenej judikatúry nekontaktovanie sa obdarovaného s darcom nie je hrubým porušením dobrých mravov (R XX/XXXX, R XX/XXXX). Vzťahy medzi ním a žalobkyňou boli až do sťahovania normálne, čo potvrdila aj samotná žalobkyňa a viacero svedkov. Stále ju navštevoval aj po sťahovaní, dokonca si dávali dary, čo potvrdila aj svedkyňa T. a čo žalobkyňa nepoprela. Je síce pravda, že po podaní žaloby žalobkyňu už nekontaktoval tak často, ale mal opodstatnenú a pochopiteľnú obavu, že jeho kroky budú a priori vnímané negatívne, prípadne že budú prekrútené a použité pred súdom proti nemu. Navyše kontakt so žalobkyňou úplne nevylúčil, preto nemožno tvrdiť, že sa o žalobkyňu prestal zaujímať. Z uvedeného vyplýva, že právny názor žalobkyne vychádza z tvrdení, ktoré nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní, nie sú objektívne. Sú založené výlučne na jej subjektívnom pocite a úsudku, čo však na vrátenie daru nestačí. Domnieva sa, že toto subjektívne vnímanie nie je dôsledkom skutočných pocitov žalobkyne, ale snáh jej okolia zbaviť ho spodného bytu. Predpokladal, že na ňu sugestívne vplýva najmä jej sestra - svedkyňa I. (ktorá sa zrejme snaží získať väčšinu hlasov v dome, aby bola jeho rekonštrukcia vykonaná podľa jej predstáv) a dcéra (ktorá je nespokojná, že žalobkyňa darovala byt jemu). Žalobkyňa ako dôverčivá osoba sa nimi necháva ovplyvniť, hoci predtým o ňu nejavili žiadny záujem. Jeho sestra ju dokonca vo viacerých konaniach žaluje. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a naopak tvrdenia žalobkyne nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní; na preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa nenavrhla žiadny dôkaz, dovoláva sa záverov, ktoré neboli podložené - s výnimkou jej vlastných slov - žiadnym svedkom či iným dôkazom. Súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, jeho právne posúdenie zodpovedá skutkovým zisteniam, ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní. V závere vyjadrenia uviedol, že sa niekoľkokrát dohodli na mimosúdnom riešení, no žalobkyňa následne - zrejme pod vplyvom okolia - vždy svoj názor zmenila. Pritom ním ponúkané riešenia považuje za prijateľné. Žalobkyni najprv navrhol vrátenie bytu oproti náhrade nákladov rekonštrukcie. Keďže sa na výške tejto náhrady nedohodli, ponúkol jej na kúpu iného bytu sumu 100.000,-- € (hoci sama tvrdila, že spodný byt má hodnotu 20.000,-- €). Ako alternatívu jej navrhol, že byt zostane v jeho vlastníctve, pričom si dohodnú zásady jeho užívania tak, aby sa nebála, že ju bude obmedzovať. Navrhol pritom, že bude uhrádzať všetky náklady súvisiace s bytom, vrátane spotrebovaných energií, a že do bytu bude vstupovať len vo vopred stanovených termínoch. Tieto všetky jeho snahy boli odmietnuté. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. V zmysle ustanovenia § 219 ods. 3 veta druhá C.s.p. v spojení s § 378 ods. l C.s.p. požiadal, aby mu odvolací súd oznámil miesto a čas prípadného verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami a zároveň kontaktnú adresu oznámil. 5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu zotrvala na dôvodoch odvolania, ktoré vo vyjadrení zopakovala. K záveru vyjadrenia žalovaného k jej odvolaniu uviedla, že žalovaný žiadal za rekonštrukciu neadekvátnu čiastku. Ak jej „vráti“ byt, je ochotná mu realizovanú rekonštrukciu uhradiť v reálnej výške, resp. vo výške stanovenej znalcom. Nie je pravdou, že hovorila, že „spodný“ byt má hodnotu 20.000,-- €. Vyjadrenie žalovaného je snahou vykresliť svoju osobu v dobrom svetle, preto v ňom poukazuje na situácie a skutočnosti, ktoré sa nikdy nestali a mnohé ani doteraz neuviedol. 6. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne rovnako zotrval na dôvodoch uvedených vo vyjadrení, ktoré vo vyjadrení zopakoval. Zdôraznil, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, žeby žalobkyni bránil v užívaní „spodného“ bytu. Pravdivé je tvrdenie žalobkyne o tom, že spodný byt má hodnotu 20.000,-- €. Poukázal na ocenenia bytu, ktoré žalobkyňa v konaní predložila a ktoré sú súčasťou spisu. 7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016; C.s.p.), ktorým bol s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.)], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať, dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. októbra 2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) ako vecne a právne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 8. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 C.s.p.). V konaní pred súdom prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho neboli zistené žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 9. K odvolacej námietke žalobkyne týkajúcej sa nevykonania dôkazu - záznam zo stavebného denníka o vstavbe bytu do podkrovia so začatím zápisov o vstavbe dňom 13.2.2014, ktorým chcela žalobkyňa preukázať, že dôvod jej vysťahovania v tom čase neexistoval (keď žalobkyňa bola vysťahovaná z podkrovného bytu už v apríli 2012) a tiež chcela týmto dôkazom preukázať účelovosť konania žalovaného a to, že ju týmto spôsobom chcel z domu vysťahovať, odvolací súd uvádza nasledovné. Súd prvej inštancie postupoval procesne správne, keď uvedený dôkaz nevykonal s tým, že moment začiatku opravy strechy bytového domu, v ktorom sa nachádza byt, ktorý žalobkyňa žiada vrátiť, nie je pre vrátenie daru relevantný. Okrem iného v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že prestavbu strechy bytového domu nezabezpečoval žalovaný, ale pani I., sestra žalobkyne a obyvateľka bytového domu, spolu so svojím manželom. Z toho vyplynulo, že žalovaný neovplyvnil začiatok opravy strechy, pričom potreba vysťahovania sa z horného bytu pre potreby rekonštrukcie bola daná už skôr, čo nepoprela ani samotná žalobkyňa vo svojich vyjadreniach pred súdom prvej inštancie. Žalovaného procesná obrana, že horný byt, z ktorého mal žalovanú údajne vysťahovať, aby sa jej zbavil, je jeho vlastníctvom, je dôvodná, nakoľko byt, ku ktorému má žalobkyňa právo doživotného bývania, sa nachádza v suteréne. Ako potvrdili viacerí svedkovia žalovaný žiadnym spôsobom žalobkyni v jeho užívaní nebránil, práve naopak chcel, aby sa tam presťahovala na čas, kým bude prebiehať rekonštrukcia horného bytu. Faktom je, že v čase, keď sa tam mala žalobkyňa presťahovať, bol byt po čiastočnej rekonštrukcii (dve z troch izieb boli zrekonštruované), ale dostatočne obývateľný. Túto skutočnosť tiež potvrdili viacerí svedkovia pred súdom prvej inštancie. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dôvodí, že záznam zo stavebného denníka nie je pre rozhodnutie veci podstatný a vykonanie tohto dôkazu by bolo v konaní nadbytočné a nehospodárne. 10. K zvyšným odvolacím námietkam žalobkyne ako je napr. vulgárne a agresívne správanie žalovaného ako obdarovaného k nej ako darkyni, ktoré malo byť v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd uvádza, že takéto správanie a konanie žalovaného okrem ich jednorazového konfliktu nebolo v konaní pred súdom prvej inštancie žalobkyňou bližšie špecifikované a preukázané. Odvolací súd bral v odvolacom konaní zreteľ len na skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, preto mohol posúdiť, ako je uvedené vyššie, len jeden konflikt medzi žalobkyňou a žalovaným, ktorý vznikol pri sťahovaní starého nábytku žalobkyňou do rekonštruovaného bytu v suteréne, s čím žalovaný nesúhlasil. Sama žalobkyňa týmto svojim konaním prekročila svoje oprávnenia užívateľa a uzurpovala si práva vlastníka, ktoré však prináležali výlučne žalovanému ako jedinému vlastníkovi bytu. Právo žalobkyne byt doživotne užívať neznamená právo byt rekonštruovať, vyberať nábytok a meniť byt ku svojmu obrazu (podľa svojich predstáv). Jej právo doživotne predmetný byt užívať spočíva v práve na štandardnej úrovni byt obývať a užívať v stave, aký existuje z vôle vlastníka bytu, pokiaľ nemá na zamýšľané úpravy, zmeny zariadenia a pod., jeho súhlas. Naproti tomu vlastník bytu je nielen pre existenciu vecného bremena, ale aj z titulu dobrých mravov vo vzťahoch rodičov a detí povinný udržiavať byt v stave umožňujúcom užívanie na primeranej úrovni. V tomto smere bolo pred súdom prvej inštancie nepochybne preukázané, že byt bol a je obývateľný. Ak si žalobkyňa chcela nasťahovať do bytu nábytok mimo nábytku, ktorý tam bol alebo mal byť, mohla tak urobiť len so súhlasom vlastníka, čiže žalovaného. Žalobkyňa tak zasiahla do okruhu práv žalovaného, keď sa snažila určiť, ako to bude v byte vyzerať a žalovaný nebol povinný svojvoľné dopĺňanie zariadenia bytu strpieť. Navyše, všetci svedkovia, ktorí boli v konaní pred súdom prvej inštancie vypočutí (na návrh žalobkyne), popisujú len tento jediný rozpor. Nie je preukázaný žiaden ďalší prípad, kedy by došlo medzi žalobkyňou a žalovaným k sporu alebo konfliktu vybočujúcemu z medzí dobrých mravov. Z uvedeného vyplýva, že išlo o jednorazový spor, na základe ktorého si žalobkyňa uplatnila vrátenie daru, avšak tento nemôže byť považovaný za také hrubé porušenie dobrých mravov, ktoré zakladá dôvod na vrátenie daru. Tým viac, keď podiel na jeho vzniku má aj žalobkyňa. 11. Odvolací súd nemohol prihliadnuť ani na návrh žalobkyne na súhlas so zmenou žaloby v súvislosti s aktuálnym znením údajov katastra. Podľa § 371 C.s.p. žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť. Citované ustanovenie má za následok, že zmena žalobného petitu by bola možná súdom prvej inštancie len v prípade zrušenia odvolaním napadnutého rozsudku. Tým, že došlo k jeho potvrdeniu, niet dôvodu na akékoľvek zmeny. Nie je relevantné tvrdenie žalobkyne a odvolateľky o dôvodoch pre vrátenie daru podľa ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka, ale relevantné je len zistenie (záver) súdu, že tieto dôvody skutočne preukázateľne nastali, ako napokon uvádzal aj sám súd prvej inštancie; v prejednávanej veci zostalo nepochybné, že takéto dôvody nenastali. 12.1. V súvislosti s namietanými skutočnosťami odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 ods. l C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 205, § 193 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, aké prostriedky procesného útoku, procesnej obrany, boli použité. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Skutkové okolnosti súdenej veci nedávajú priestor na vyvodenie iných skutkových záverov, než aké urobil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie aj po pripustení zmeny žaloby vecne a právne správne sa zaoberal v prvom rade nárokom žalobkyne na vrátenie daru, keďže táto otázka bola základom pre žalobkyňou vymedzenú určovaciu žalobu. 12.2. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (sp.zn. I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (sp.zn. II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003; rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 175/2013). 13. Samotné odvolacie námietky žalobkyne v podstate kopírujú jej procesnú obranu použitú v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ktorý ju vo svojom rozsudku vecne správne vyhodnotil, poukázal na rozhodujúce skutočnosti, ktoré obranu žalobkyne vyvracajú a urobil adekvátne skutkové závery. Pokiaľ žalobkyňa namieta, že preukázala hrubé porušenie dobrých mravov voči nej ako darkyni, odvolací súd konštatuje, že všetky relevantné dôkazy preukazujú opak, pričom žalobkyňa svoje tvrdenie nepreukázala ani na úrovni rozumne prijateľnej pochybnosti. 14. Odvolací súd nevyhovel žiadosti žalovaného na doručenie oznámenia o verejnom vyhlásení rozsudku aj elektronickými prostriedkami, pretože túto požiadavku súčasne nevzniesla žalobkyňa. Okrem toho ustanovenie § 219 ods. 3 veta prvá C.s.p., ktoré platí aj pre odvolacie konanie (§ 378 ods. 1 C.s.p.), uvádza, že vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (tento deň oznámenia možno súčasne považovať za deň doručenia oznámenia o verejnom vyhlásení rozsudku stranám sporu, ich zástupcom), nepochybne (o.i.) za účelom dostatočného času dostaviť sa na súd a vypočuť si verejné vyhlásenie rozsudku. Podobne je tomu v prípade nariadenia pojednávania, keď ustanovenie § 178 ods. 2 C.s.p. ukladá súdu predvolanie na pojednávanie doručiť stranám sporu, ich právnym zástupcom, tak, aby mali dostatok času na prípravu spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené zákonné dôvody, v neposlednom rade pri zachovaní rovnakého postavenia strán sporu (čl. 6 C.s.p.), potom odvolací súd zvolil rovnaký postup a všetkým stranám sporu, ich zástupcom, rovnakým postupom, spôsobom, s rovnakými právnymi účinkami, oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámením na úradnej tabuli odvolacieho súdu a na webovej stránke odvolacieho súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. 15. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. XXXXX/XX, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 17. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).