Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9CoPr/6/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113225929 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1113225929.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : F.. K. L., narodený X.X.XXXX, trvale bytom v G., H. XX, zastúpený Majerník & Miháliková, s.r.o., IČO : 47 232 200, Bratislava, Panenská 23, proti žalovanému : Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO : 00151866, Bratislava, Pribinova 2, o náhradu funkčného platu, na odvolanie žalobcu aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10. 10. 2016 č.k. 11Cpr/7/2013 - 440, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku o úrokoch z omeškania z m e ň u j e tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 11. 2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 12. 2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 1. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 2. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 3. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 4. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 5. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 6. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 7. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 8. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 9. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 10. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 11. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 12. 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 1. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 2. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 3. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 4. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 5. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 6. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 7. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 8. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 9. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 10. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 11. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 12. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 1. 2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 2. 2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 3. 2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 4. 2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 5. 2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 1.074 € od 11. 6. 2016 do zaplatenia, všetko do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi náhradu funkčného platu v sume 34.368,- € brutto do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Zároveň priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a súdom druhej inštancie proti žalovanému v celom rozsahu. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že sa žalobca žalobou domáhal určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo strany odporcu zo dňa 27.3.2013 a náhrady funkčného platu v sume 38.664,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške: - 8,5 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.7.2013 do zaplatenia, - 8,5 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.8.2013 do zaplatenia, - 8,5 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.9.2013 do zaplatenia, - 8,5 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.10.2013 do zaplatenia, - 8,5 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.11.2013 do zaplatenia, - 8,25 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.12.2013 do zaplatenia, - 8,25 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.1.2014 do zaplatenia, - 8,25 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.2.2014 do zaplatenia, - 8,25 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.3.2014 do zaplatenia, - 8,25 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.4.2014 do zaplatenia, - 8,25 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.5.2014 do zaplatenia, - 8,15 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.6.2014 do zaplatenia, - 8,15 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.7.2014 do zaplatenia, - 8,15 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.8.2014 do zaplatenia, - 8,05 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.9.2014 do zaplatenia, - 8,05 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.10.2014 do zaplatenia, - 8,05 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.11.2014 do zaplatenia, - 8,05 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.12.2014 do zaplatenia, - 8,05 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.1.2015 do zaplatenia, - 8,05 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.2.2015 do zaplatenia, - 8,05 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.3.2015 do zaplatenia, - 8,05 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.4.2015 do zaplatenia, - 8,05 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.5.2015 do zaplatenia, - 8,05 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.6.2015 do zaplatenia, - 8,05 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.7.2015 do zaplatenia, - 8,05 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.8.2015 do zaplatenia, - 8,05 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.9.2015 do zaplatenia, - 8,05 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.10.2015 do zaplatenia, - 8,05 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.11.2015 do zaplatenia, - 8,05 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.12.2015 do zaplatenia, - 8,05 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.1.2016 do zaplatenia, - 8,05 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.2.2016 do zaplatenia, - 8,05 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.3.2016 do zaplatenia, - 8 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.4.2016 do zaplatenia, - 8 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.5.2016 do zaplatenia, - 8 % ročne zo sumy 1.074,- € od 11.6.2016 do zaplatenia; uplatnil si tiež nárok na náhradu trov konania. 2/ Súd prvej inštancie rozhodol po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku č.k. 11Cpr/7/2013-369 zo dňa 26.1.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 9CoPr/15/2015-398 zo dňa 26.5.2016, ktorá nastala dňa 28.6.2016. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca bol rozhodnutím vedúceho služobného úradu žalovaného č. XXXX-XX/XXXX zo dňa 20.6.2002 vymenovaný do dočasnej štátnej služby do funkcie: hlavný radca - predstavený, v odbore štátnej služby: civilná ochrana obyvateľstva v služobnom úrade Ministerstva vnútra SR. Dočasná štátna služba mala trvať do 30.6.2004. Následne bol rozhodnutím vedúceho služobného úradu žalovaného č. XXXX-XXX/XXXX zo dňa 30.8.2002 vymenovaný do stálej štátnej služby do funkcie: hlavný radca - na plnenie úloh predstaveného, v odbore štátnej služby: civilná ochrana obyvateľstva v služobnom úrade Ministerstva vnútra SR, s účinnosťou od 1.9.2002. Na základe dodatku č. Q.-K.-X-XXX/XXXX zo dňa 30.11.2011 k služobnej zmluve č. XXXX-XX/XXXX zo dňa 20.6.2002 (dohoda o zmene štátnozamestnaneckého pomeru, trvalé preloženie) bol žalobca trvalo preložený v služobnom úrade Ministerstva vnútra SR na oddelenie koordinácie a metodického riadenia, odboru integrovaného záchranného systému Sekcie integrovaného záchranného systému a civilnej ochrany Ministerstva vnútra SR, odbor štátnej služby: 2.17 vnútro, PT - 9 s účinnosťou od 1.12.2011. Minister vnútra SR personálnym rozkazom č. 45/2013 zo dňa 8.3.2013 na zabezpečenie kvalitnejšieho a efektívnejšieho výkonu služby na sekciách a útvaroch Ministerstva vnútra SR, Policajného zboru a Hasičského a záchranného zboru vykonal dňom 1.4.2013 organizačné a systemizačné zmeny v tabuľke zloženia a počtov zamestnancov, okrem iných, v Sekcii integrovaného záchranného systému a civilnej ochrany Ministerstva vnútra SR, kde pracoval žalobca, a dňom 1.4.2013 vydal tabuľku zloženia a počtov Sekcie hnuteľného a nehnuteľného majetku Ministerstva vnútra SR a uložil generálnym riaditeľom, riaditeľom a vedúcim, ktorí obdržia tento personálny rozkaz, aby zabezpečili jeho realizáciu. Dňa 27.3.2013 sa uskutočnil personálny pohovor so žalobcom za účelom prerokovania skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase dania výpovede žalobcovi (ďalej aj len zákon č. 400/2009 Z.z.). Na personálnom pohovore dňa 27.3.2013 mu bola predložená aj výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. v spojení s § 61 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len ZP alebo Zákonník práce) z dôvodu uvedeného v § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. 3/ Okresný súd Bratislava I medzitýmnym rozsudkom č.k. 11Cpr/7/2013-369 zo dňa 26.1.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 9CoPr/15/2015-398 zo dňa 26.5.2016 určil, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru medzi žalobcom ako štátnym zamestnancom a žalovaným ako služobným úradom výpoveďou zo strany služobného úradu zo dňa 27.3.2013 je neplatné; o nároku na náhradu trov konania v medzitýmnom rozsudku nerozhodol. Medzitýmny rozsudok v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 28.6.2016. Súdy oboch inštancií dospeli k záveru, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu výpoveďou zo strany žalovaného je neplatné, pretože žalovaný nepreukázal, že žalobcovi ponúkol voľné vhodné štátnozamestnanecké miesto, žeby žalobca odmietol takéto ponúkané miesto, čo vedie k rezultátu, že žalovaný nesplnil ponukovú povinnosť vyplývajúcu z § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. riadnym a vyčerpávajúcim spôsobom. Žalovaný žalobcovi neponúkol voľné a pre neho vhodné štátnozamestnanecké miesto, ktoré preukázateľne mal k dispozícii už v čase konania personálneho pohovoru (ide minimálne o štátnozamestnanecké miesto žalobcu, ktoré bolo od 1.4.2013 obsadené iným zamestnancom - policajtom, ďalej o dve miesta na sekcii krízového riadenia obsadené od 1.4.2013). Zoznam voľných štátnozamestnaneckých miest a miest vo verejnom záujme, ktorý tvoril prílohu č. 1 k záznamu z pohovoru, bol len formálny, nezodpovedajúci realite a celkovému množstvu ponúkaných voľných a vhodných štátnozamestnaneckých miest. Aj žalovaný potvrdil v poskytnutých informáciách podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, že v čase konania pohovoru so žalobcom (27.3.2013) aj ku dňu 1.4.2013, mal k dispozícii iné vhodné voľné štátnozamestnanecké miesta než tie, ktoré boli ponúkané štátnym zamestnancom na personálnych pohovoroch. Ak by bolo pravdivé tvrdenie žalovaného, že pre žalobcu nemal žiadne voľné vhodné štátnozamestnanecké miesto, objektívne by mu tým odpadla ponuková povinnosť vzhľadom na reálnu neexistenciu iného voľného vhodného štátnozamestnaneckého miesta pre žalobcu a žalobca by nemal dôvod prijímať alebo neprijímať „ponúkané“ štátnozamestnanecké miesto, tak ako je to uvedené v zázname z personálneho pohovoru so žalobcom č. SPOU-PO-6-23/2013 zo dňa 27.3.2013: „... tieto ponúkané voľné miesta štátny zamestnanec, F.. K. L., odmietol prijať a zároveň sa so služobným úradom nedohodol inak.“ Žalovaný si teda odporoval, keď na jednej strane tvrdil, že pre žalobcu nemal žiadne voľné vhodné štátnozamestnanecké miesto (a teda by mala existovať absolútna nemožnosť ho ďalej zamestnať, čím by mu odpadla ponuková povinnosť voči žalobcovi) a na druhej strane v zázname z pohovoru žalovaný tvrdil, že žalobcovi miesto ponúkol, no on ho neprijal. Z citovaného záznamu z personálneho pohovoru jednoznačne vyplýva, že žalobca sa na personálnom pohovore dňa 27.3.2013 dožadoval predloženia personálneho rozkazu č. 45/2013 spolu s tabuľkami voľných miest a ich opisom a požiadal o pokračovanie v zmysle zákona č. 400/2009 Z.z. Svedok F.. X. N. žalobcu informoval, že tabuľky počtov miest neboli v čase konania personálneho pohovoru vygenerované a budú vygenerované až ku dňu 1.4.2013 (päť dní po personálnom pohovore so žalobcom); zoznam miest, ktorý mal tento svedok k dispozícii na personálnom pohovore, žalobcovi nepredložil, pretože podľa neho išlo o pracovný a neoficiálny dokument, ktorým mohol disponovať len on a nie iný štátny zamestnanec. Tvrdenia žalovaného o neexistencii voľného vhodného štátnozamestnaneckého miesta pre žalobcu a následne o odmietnutí ponúkaného voľného vhodného štátnozamestnaneckého miesta zo strany žalobcu sú rozporuplné a nezodpovedajú skutkovému deju počas personálneho pohovoru dňa 27.3.2013. Navyše, zoznam ponúkaných voľných štátnozamestnaneckých miest a miest vo verejnom záujme, ktorý bol predkladaný štátnym zamestnancom počas personálneho pohovoru vo forme prílohy č. 1 k záznamu z pohovoru, bol počas personálnych pohovorov so štátnymi zamestnancami realizovaných v mesiaci marec 2013 vždy ten istý, nemenil sa, ani z neho neboli vyradené tie štátnozamestnanecké miesta alebo miesta vo verejnom záujme, ktoré boli medzičasom vybrané alebo obsadené iným zamestnancom. Na zozname sa nachádzalo 17 pracovných pozícií, ktoré boli zamestnancom ponúkané bez opisov činnosti. Opis činnosti ku konkrétnemu ponúkanému štátnozamestnaneckému miestu má významný vplyv na rozhodnutie štátneho zamestnanca, či prijme alebo neprijme ponúkané štátnozamestnanecké miesto: bez opisu činnosti nie je možné zistiť, aké vzdelanie sa na ponúkanú pozíciu vyžaduje, prípadná znalosť cudzieho jazyka, čo bude zamestnanec v tejto pozícii vykonávať, aká je najnáročnejšia činnosť, či sa bude vyžadovať oboznamovanie s utajovanými skutočnosťami, a podobne. Inými slovami, ponúkaný zoznam voľných štátnozamestnaneckých miest a miest vo verejnom záujme má potrebnú a zákonom predpokladanú výpovednú hodnotu až spolu s opisom činnosti týchto miest. Pri ponuke voľného vhodného štátnozamestnaneckého miesta štátnemu zamestnancovi, ktorého miesto bolo zrušené, ide vo svojej podstate o ponuku a hľadanie nového zamestnania, preto proces ponuky iného miesta musí spĺňať minimálne štandardy výberového konania podľa § 22 zákona č. 400/2009 Z.z., a teda v čase ponuky odporca musel predložiť žalobcovi minimálne stručný opis činnosti štátnozamestnaneckého miesta. Ak žalovaný ponúkal voľné štátnozamestnanecké miesta s uvedením platovej triedy, musel objektívne poznať aj opis činnosti týchto miest, pretože platová trieda sa určuje podľa opisu činností konkrétneho štátnozamestnaneckého miesta v zmysle § 29 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. V žiadnom prípade nemožno zoznam ponúkaných voľných štátnozamestnaneckých miest a miest vo verejnom záujme spolu s ich opisom považovať za neoficiálny dokument, ale za dokument oficiálny, ktorý má zásadný vplyv na skončenie alebo trvanie štátnozamestnaneckého pomeru, pretože ak si štátny zamestnanec vyberie z takejto ponuky voľných vhodných štátnozamestnaneckých miest, štátnozamestnanecký pomer sa neskončí, ale bude pokračovať. Ak mal svedok F.. X. N. k dispozícii zoznam voľných štátnozamestnaneckých miest, bol povinný ho žalobcovi na personálnom pohovore predložiť, nebol zákonný dôvod ho tajiť. Nepotvrdilo sa ani tvrdenie svedka F.. X. N., že každý deň, kedy sa konali personálne pohovory, bol k dispozícii nový zoznam ponúkaných štátnozamestnaneckých miest a miest vo verejnom záujme, pretože z predložených personálnych pohovorov za obdobie od 22.3.2013 do 27.3.2013 išlo vždy o ten istý, nezmenený zoznam štátnozamestnaneckých miest, ktoré ponúkali zamestnancom počas personálnych pohovorov, pričom ani v jednom prípade nebolo potenciálne obsadené miesto vyčiarknuté alebo inak zoznam aktualizovaný. Nestalo sa tak ani po personálnom pohovore s F.. S. H. (25.3.2013 a 26.3.2013), ktorému žalovaný oznámil, že miesto, ktoré si na personálnom pohovore vybral, je už obsadené, pričom na po ňom nasledujúcich personálnych pohovoroch (teda aj na personálnom pohovore s navrhovateľom dňa 27.3.2013) bolo toto miesto opäť ponúkané ako voľné. Ďalším dôvodom neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom výpoveďou je aj neprerokovanie skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodu uvedeného v tejto výpovedi so zástupcami zamestnancov. Žalovaný dňa 18.3.2013 požiadal Základnú organizáciu Odborového zväzu polície č. 8/65 pri Sekcii integrovaného záchranného systému a civilnej ochrany ministerstva o prerokovanie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa výpoveďou podľa §46 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta na základe rozhodnutia ministra vnútra SR č. 45/2013 zo dňa 8.3.2013 a zároveň sa štátny zamestnanec so služobným úradom nedohodol inak (č.l. 309 súdneho spisu). Takto formulovanú žiadosť s výpovedným dôvodom prerokoval odborový orgán pred uplatnením výpovede dňa 19.3.2013. Vo výpovedi zo dňa 27.3.2013, ktorú dal žalovaný žalobcovi, je však výpovedný dôvod špecifikovaný inak ako v žiadosti adresovanej odborovému orgánu: „ pri osobnom pohovore, týkajúcom sa ponuky jednotlivých voľných štátnozamestnaneckých miest v služobnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „služobný úrad“), z hľadiska vhodnosti konkrétneho štátnozamestnaneckého miesta (uvedených v prílohe číslo: 1 k záznamu z pohovoru číslo: SPOU- PO-6-23/2013), ste tieto ponúkané miesta odmietli prijať a zároveň ste sa so služobným úradom nedohodli inak“ (č.l. 33-34 súdneho spisu). V žiadosti o prerokovanie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom výpoveďou adresovanej odborovému orgánu absentuje dôležitá skutočnosť, majúca pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa zásadný význam, a to že navrhovateľ odmietol „ponúkané“ voľné vhodné štátnozamestnanecké miesto. Odborový orgán preto neprerokoval výpoveď z dôvodu uvedeného v samotnej výpovedi (odmietnutie ponúkaného voľného štátnozamestnaneckého miesta a nedohodnutie sa so služobným úradom inak), ale z iného dôvodu - že sa žalobca po zrušení jeho štátnozamestnaneckého miesta nedohodol so služobným úradom inak. Dôvod výpovede prerokovanej v odborovom orgáne bol dodatočne menený, čo je neprípustné a vedie k neplatnosti výpovede podľa § 121 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z. v spojení s § 17 ods. 2 ZP, aj s odkazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR napríklad vo veci sp. zn. 1 Cdo 72/2006. 4/ Po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku žalovaný neponúkol žalobcovi žiadnu prácu. Žalobca je od 1.6.2013 do súčasnosti vedený ako uchádzač o zamestnanie na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava a počas tohto obdobia nepoberal nemocenské dávky. Od 3.6.2011 má priznaný invalidný dôchodok - posledné zvýšenie invalidného dôchodku je na sumu 433,60 € mesačne. Žalobcovi v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru patril funkčný plat v sume 1.074,- € brutto mesačne podľa oznámenia o výške a zložení funkčného platu štátneho zamestnanca č. SPOU-PO-ŠZ-7-74/2012 zo dňa 28.8.2012; výška funkčného platu žalobcu odvtedy nebola menená. Funkčný plat bol splatný desiatym dňom kalendárneho mesiaca. Žalovaný v súvislosti so skončením štátnozamestnaneckého pomeru, ktoré súd určil za neplatné, vyplatil žalobcovi odstupné v sume štyroch funkčných platov v sume 4.296,- € brutto vo výplate za mesiac máj 2013. Žalobca oznámil žalovanému v máji 2013, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Od vtedy sa začína počítať aj doba náhrady funkčného platu v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu. Žalovaný v priebehu konania požiadal o zníženie náhrady funkčného platu za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukazoval na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej ustanovenie § 79 ods. 2 ZP treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa (služobného úradu) náhradu funkčného platu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu funkčného platu z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 ZP, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP. Takýto výklad rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 ZP nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne. Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený štátnozamestnanecký pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa alebo služobného úradu (tak ako to bolo za socializmu), je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady funkčného platu (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo dňa 14.9.2011). Súd poukazuje na závažné porušenie zo strany žalovaného pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom, ktoré sú podrobne uvedené v odseku 6 tohto odôvodnenia a na ktoré súd poukázal v medzitýmnom rozsudku č.k. 11Cpr/7/2013-369 zo dňa 26.1.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 9CoPr/15/2015-298 zo dňa 26.5.2016 (nesplnenie ponukovej povinnosti žalovaného voči žalobcovi, rozporné tvrdenia žalovaného o ponuke neexistujúcich voľných vhodných miest pre žalobcu a zároveň, že žalobca odmietol prijať „ponúkané“ voľné vhodné miesta, nepredloženie opisu „ponúkaných“ voľných vhodných miest žalobcovi na personálnom pohovore dňa 27.3.2013, včasné neprerokovanie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu so zástupcami zamestnancov, dodatočná zmena výpovedného dôvodu). Takýmto protiprávnym konaním žalovaného nemožno argumentovať v prospech zníženia náhrady funkčného platu prevyšujúceho 12 mesiacov. Skúmanie možnosti zamestnania žalobcu po skončení štátnozamestnaneckého pomeru u žalovaného, ktoré súd určil za neplatné, je právne irelevantné vzhľadom na závery Najvyššieho súdu SR uvedené v uznesení sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo dňa 14.9.2011. 5/ Súd prvej inštancie na základe uvedených skutočností priznal žalobcovi náhradu funkčného platu v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru za 36 mesiacov po odrátaní odstupného postupom podľa § 222 ods. 2 ZP v spojení s § 120 zákona č. 400/2009 Z.z., ktoré mu žalovaný vyplatil vo výplate za máj 2013 v sume 4.296,- € brutto. Tento postup je daný skutočnosťou, že súd rozhodol o neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru medzi žalobcom a žalovaným výpoveďou zo strany žalovaného, a pri daní (neplatnej) výpovede žalovaný žalobcovi vyplatil odstupné; t.j., vyslovením neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odpadol dôvod na vyplatenie odstupného a žalobca je povinný ho vydať žalovanému. Námietka premlčania vydania bezdôvodného obohatenia (vrátenia odstupného), ktorú vzniesol žalobca, nie je podľa názoru súdu dôvodná, pretože k bezdôvodnému obohateniu žalobcu došlo až právoplatnosťou rozsudku súdu o určení neplatnosti skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru, teda dňa 28.6.2016. Odvtedy sa začína počítať subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 1 OZ (kedy sa žalovaný dozvedel, kto sa na jeho úkor obohatil) aj objektívna premlčacia doba podľa § 107 ods. 2 OZ (kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu) - posledným dňom dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je 28.6.2018 a posledným dňom trojročnej objektívnej premlčacej doby je 28.6.2019; žalovaný uplatnil svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (vrátenie odstupného) na pojednávaní dňa 14.9.2016, teda včas v zákonnej subjektívnej aj objektívnej premlčacej dobe. Žalobcovi patril funkčný plat v sume 1.074,- € brutto mesačne podľa oznámenia o výške a zložení funkčného platu štátneho zamestnanca č. SPOU-PO-ŠZ-7-74/201zo dňa 28.8.2012. Funkčný plat bol splatný desiatym dňom kalendárneho mesiaca. Náhrada funkčného platu za 36 mesiacov žalobcovi patrí v sume 34.368,- € brutto [38.664,- € (36 x 1.074,- €) - 4.296,- €]. Súd určil dlhšiu lehotu na plnenie, ako je zákonná trojdňová lehota, vzhľadom na vyššiu sumu náhrady funkčného platu, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi. Vo zvyšku istiny súd žalobu o náhradu funkčného platu zamietol ako nedôvodnú. 6/ Súd prvej inštancie ďalej zamietol žalobu aj v časti úrokov z omeškania pre jej nedôvodnosť. Náhrada funkčného platu v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru sa platí ako celok po rozhodnutí o neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, nie osobitne za jednotlivé mesiace do prijatia rozhodnutia o neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, pričom svoje rozhodnutie podporil súd prvej inštancie poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 7 Cdo 160/2011 zo dňa 10.10.2012. Podľa názoru prvoinštančného súdu sa žalovaný ešte nedostal do omeškania so zaplatením náhrady funkčného platu žalobcovi v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru a teda nie je povinný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania; do omeškania sa žalovaný dostane až márnym uplynutím lehoty na plnenie určenej v tomto rozsudku. Súd prvej inštancie napokon priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej a druhej inštancie (konanie o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, o náhradu funkčného platu a konanie pred súdom druhej inštancie), pretože žalobca bol plne úspešný v konaní o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v rámci prvoinštnančného aj druhoinštančného konania; nepatrný neúspech žalobcu v konaní o náhradu funkčného platu nemá podľa názoru súdu vplyv na zníženie náhrady trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP; s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konaní končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 7/ Uvedený rozsudok napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobca aj žalovaný. Odvolanie žalobcu smerovalo proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola jeho žalobca zamietnutá čo do uplatnených úrokov z omeškania, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru žalobcu si súd prvej inštancie nesprávne vyložil ust, §79 ods. 1 Zák. práce v spojení s § 120 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe. Namietal, že povinnosť zamestnávateľa poskytnúť náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva zo Zákonníka práce. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad miezd spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 246/2010, tiež uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 159/2008). Premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy v tomto prípade preto začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za príslušný mesiac (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 1 Cdo 180/2009). Uvedené závery platia aj pre štátnozamestnanecké vzťahy, nakoľko na tieto vzťahy sa podľa § 120 zákona o štátnej službe primerane použijú okrem iného aj ust. § 77 až 80 a § 129 až 132 Zák. práce. Žalovaný sa preto dostal do omeškania so zaplatením náhrady funkčného platu dňom nasledujúcom po dni, v ktorom bol plat splatný. Skutočnosť, že plat žalobcu bol splatný 10. dňom, bola v konaní preukázaná. V nadväznosti na § 10c nar. č. 87/1995 Z.z. si preto žalobca uplatňuje úrok z omeškania vo výške podľa predpisov účinných do 31. 1. 2013. Žalobca svoj nárok na priznanie úrokov z omeškania podporil ďalej aj rozhodnutím NS SR publikovanom pod č. 57 v Zb. stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov v SR za rok 2014. Žalobca na doplnenie svojej argumentácie uviedol, že hoci ani zákon o štátnej službe a ani Zákonník práce výslovne nepriznávajú účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu resp. Štátnozamestnaneckého vzťahu nárok na úrok z omeškania, takýto nárok je možno spoľahlivo vyvodiť z ústavne komfortného výkladu oboch týchto predpisov. V zmysle § 1 Zák. práce sa na individuálne pracovnoprávne vzťahy, pokiaľ Zákonník práce neustanovuje inak, vzťahujú aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, pričom nemožno vyvodiť, že by malo ísť výlučne o všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka uvedené v jeho prvej časti. Občiansky zákonník obsahuje všeobecné ustanovenia aj vo svojej ôsmej časti, ktorá upravuje záväzkové vzťahy, a medzi tieto ustanovenia patrí aj úprava omeškania a úrokov z omeškania (§ 517 ods. 2 Obč. zák.). Nárok na mzdu či na náhradu mzdy je majetkom, ktorý je predmetom ochrany zaručenej čl. 20 Ústavy SR výklad, podľa ktorého by v prípade omeškania s peňažným plnením v pracovnoprávnych vzťahoch nepatril úrok z omeškania, by bol okrem rozporu s čl. 20 Ústavy SR aj porušením princípu rovnosti podľa čl. 12 ods. 1 (neakcesorická rovnosť) a čl. 46 ods. 1 Ústavy. Zodpovedá tomu aj ustálená rozhodovacia prax; na uvedenom nič nemení skutočnosť, že § 120 zákona o štátnej službe priamo neodkazuje na primerané použitie § 1 ods. 4 Obč. zák. odlišný prístup voči štátnym zamestnancom by bol v rozpore s požiadavkou na rovnosť, práva na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a práva na súdnu ochranu. Dodal, že z rozhodnutia NS SR sp. zn. 7Cdo 160/2011 zo dňa 10. 10. 2012, na ktoré odkazuje súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia, vôbec nevyplýva, že náhrada funkčného platu v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru sa platí ako celok po rozhodnutí o neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, nie osobitne za jednotlivé mesiace do prijatia rozhodnutia o neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Napokon uviedol, že si v odvolaní nebude uplatňovať úroky z omeškania, ktoré sa viažu k prvým štyrom náhradám funkčného platu splatným v období medzi 11. 7. 2013 a 11. 10. 2013. Žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa nepriznaných úrokov z omeškania z jednotlivých mesačných náhrad funkčného platu zmenil tak, že tieto mu prizná vždy zo sumy 1.074 € počnúc 11. 11. 2013 do zaplatenia, celkom za nasledujúcich spolu 32 mesiacov, vždy s príslušným ročným úrokom z omeškania, vždy od 11. dňa v príslušnom mesiaci. Žiadal tiež priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. 8/ Žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu funkčného platu v sume 34.368 € brutto, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie podľa jeho názoru dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd mu svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval patriace mu procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V odvolaní následne žalovaný popisuje okolnosti, za ktorých bol so žalobcom skončený štátnozamestnanecký pomer, ďalej poukazuje na skutočnosť, že medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 11Cpr/7/2013 - 369 zo dňa 26. 1. 2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 9CoPr/15/2015 - 398 zo dňa 26. 5. 2016 o neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu. Následne po právoplatnosti uvedeného medzitýmneho rozsudku, ktorá nastala dňa 28. 6. 2016 rozhodol súd prvej inštancie o nároku žalobcu na náhradu funkčného platu napadnutým rozsudkom a to vo výške 34.368 € brutto a priznaním náhrady trov konania žalobcovi. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je dostatočne zrejmé, na základe akých skutočností dospel súd k záveru, že žalobcovi patrí náhrada mzdy v plnom rozsahu; jeho rozhodnutie v tejto časti je nepresvedčivé, nedostatočne odôvodnené, nesúce znaky arbitrárnosti. Súd pre účely priznania náhrady mzdy hodnotí najmä skutočnosti, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu vykonával, aký zárobok dosiahol, ako aj skutočnosť, prečo sa do práce nezapojil. Žalovaný poukazoval na to, že v priebehu konania žiadal, aby súd primerane znížil prípadne vôbec nepriznal žalobcovi náhradu mzdy. Podľa názoru žalovaného, základným kritériom pre nepriznanie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zák. práce je, či zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru sa zapojil do práce, prípadne prečo tak neurobil, pričom krátenie, resp. nepriznanie náhrady mzdy prichádza do úvahy, ak vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si (zamestnať sa) a tak aspoň sčasti nahradiť ušlý príjem, aby neutrpel ujmu. Súd sa dôsledne nezaoberal skutočnosťou, či si žalobca hľadal prácu (primeranú svojmu zdravotnému stavu), na koľko ponúk reagoval a s akým výsledkom. Zníženie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy žalobcovi v zmysle § 79 ods. 2 Zák. práce považuje žalovaný za dôvodné aj preto, že náhrady mzdy za obdobie 36 mesiacov je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko žalobca v posudzovanom období žiadnu prácu nevykonával. Súd prvej inštancie sa v tejto časti rozsudku dostatočne nevysporiadal s odôvodnením rozhodnutia. Trpí tak vadou nepreskúmateľnosti, čo spôsobuje, že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré priznáva čl. 46 Ústavy SR, ako aj článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa konštantnej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu SR je za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie potrebné považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Túto požiadavku stanovuje tiež ust. §157 ods. 2 O.s.p. Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd v ním napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, prípadne aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 9/ Na odvolanie žalobcu sa vyjadril žalovaný písomným podaním (č.l. 470 spisu), v ktorom sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého Zákonník práce neumožňuje v danom prípade priznanie úrokov z omeškania. Označil za otázne, či súdy môžu postupovať podľa občianskoprávnych predpisov tak, ako to tvrdí žalobca. Ak by súdy začali aplikovať občianskoprávnu úpravu v celom jej rozsahu na rôzne pracovnoprávne inštitúty, ktorých právna úprava je nedostatočná, prípadne na rôzne pracovnoprávne situácie, neupravené pracovnoprávnymi predpismi, v konečnom dôsledku by to mohlo viesť k popretiu existujúcej pracovnoprávnej regulácie v dôsledku aplikácie len občianskoprávnych noriem, argumentoval žalovaný. Zákonník práce síce v § 1 ods. 4 zakotvuje subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce, nemôžu sa však aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, upravujúce úroky z omeškania, keďže tieto sú upravené v jeho ôsmej časti. Ustanovenie Zákonníka práce o zakotvení subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka nemožno vykladať extenzívne. Svoj názor podporil žalovaný poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2013, v ktorom sa Ústavný súd SR zaoberal úrokami z omeškania v súvislosti s náhradou mzdy. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby žalobcu v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania považoval žalovaný za vecne správne. 10/ Na odvolanie žalovaného sa písomne vyjadril žalobca (č.l. 473 a nasl. spisu), ktorý uviedol, že odvolací dôvod žalovaného, podľa ktorého mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať patriace mu procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tým, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, neobstojí, nakoľko žalovaný vôbec neuviedol, v čom by mala existencia týchto dôvodov konkrétne spočívať. Z priebehu konania je zrejmé, že žalovanému bolo umožnené riadne vykonávať všetky jeho procesné práva; rovnako je zrejmé, že súd prvej inštancie dospel k takým skutkovým zisteniam, ktoré vyplývajú z vykonaných dôkazov. Neopodstatnený je aj odvolací dôvod, podľa ktorého súd vec nesprávne právne posúdil. Je to naopak žalovaný, kto si nesprávne vykladá ust. § 79 ods. 2 Zák. práce v spojení s § 120 zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe. Interpretácia uvedeného ustanovenia, ktorá vychádza z povinnosti zamestnanca s ktorým bol neplatne rozviazaný pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v judikatúre prekonaná, pretože je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Aj keby sa aplikovalo uvedené ustanovenie spôsobom, ktorý presadzuje žalovaný, záver by bol rovnaký, a síce, že nie je daný dôvod na zníženie funkčného platu, pretože bolo preukázané, že žalobca nevykonával žiadnu prácu, hoci si ju aktívne hľadal. Pokiaľ ide o námietku nedostatočného odôvodnenia rozsudku, súd prvej inštancie naopak vyčerpávajúco vysvetlil dôvody, pre ktoré je skúmanie možnosti zamestnania žalobcu po neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru irelevantné. Naopak, bol to žalovaný, kto flagrantne porušil zákon pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu a táto skutočnosť sama osebe vylučuje, aby sa žalovaný domáhal akéhokoľvek zníženia náhrady funkčného platu. Nakoniec, z odvolania tiež vyplýva, že žalovaný súdu vytýka, že sa nezaoberal dôsledne skutočnosťou, či si žalobca hľadal prácu, na koľko ponúk reagoval a s akým výsledkom. Pre rozhodnutie to však nebolo potrebné; napriek tomu, súd prvej inštancie vykonal aj dokazovanie, navrhnuté žalovaným, t.j. či bol žalobca zamestnaný, či poberal nejaké dávky. Žalovaný sám však netvrdil, že by žalobca mohol vykonávať nejakú prácu, že by sa nejakej práce vzdal a ani iné skutočnosti, na základe ktorých by žalobcovi mohla byť krátená náhrada funkčného platu. V spore bol celkom pasívny, hoci práve žalovaný bol tou stranou v konaní, ktorá musí byť aktívna a ktorú zaťažuje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. 11/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 12/ Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom (t.j. v celom) rozsahu, bez nariadenia pojednávania ( § 379, § 385 CSP ) a zistil, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. 13/ K jednotlivým odvolacím námietkam považuje odvolací súd za potrebné uviesť nasledovné. Žalovaný vytýkal prvoinštančnému súdu, že priznal žalobcovi náhradu mzdy v rozsahu 36 mesiacov. Tvrdil, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v tejto časti trpí nedostatočným odôvodnením. Podľa odvolacieho súdu tieto námietky žalovaného neobstoja. V danom prípade prináležal žalobcovi v zmysle platnej právnej úpravy nárok na náhradu mzdy najmenej v zákonnom rozsahu 12 mesiacov; súd prvej inštancie ako je zrejmé z obsahu spisu a aj odôvodnenia jeho rozhodnutia, skúmal, či žalobcovi patrí náhrada mzdy aj za ďalšie obdobie, nielen zákonný nárok za 12 mesiacov a dospel aj podľa názoru odvolacieho súdu k správnemu záveru, že sú splnené podmienky pre priznanie náhrady mzdy žalobcovi aj za ďalšie obdobie. Súd prvej inštancie pritom prihliadal na platnú judikatúru, a síce na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 157/2010. Správne vychádzal zo záveru, že nepriznanie náhrady mzdy (prípadne zníženie jej priznania ) môže súd učiniť len výnimočne, a to v prípadoch, ak by výkon práva na náhradu mzdy (tu funkčného platu zo štátnozamestnaneckého pomeru) odporoval dobrým mravom. Takéto okolnosti v prejednávanej právnej veci nezistil. Ako vyplýva z označeného rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 157/2010, povinnosť zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zamestnať sa u iného zamestnávateľa, odporuje čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, nakoľko takáto povinnosť neexistuje. Z neexistujúcej povinnosti potom nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia príp. nepriznania náhrady mzdy (funkčného platu). Bol to žalovaný, kto závažným spôsobom porušil zákon pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom (nesplnenie ponukovej povinnosti žalovaného, včasné neprerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov, dodatočná zmena výpovedného dôvodu ); žalovaný preto musí znášať dôsledky svojho protiprávneho konania, zo svojej nepoctivosti nemôže mať prospech v podobe ním navrhovaného zníženia príp. nepriznania náhrady mzdy (funkčného platu) žalobcovi. Vzhľadom na uvedené skutkové okolnosti považoval odvolací súd rozhodnutie prvoinštančného súdu zaviazať žalovaného na zaplatenie náhrady funkčného platu žalobcovi v rozsahu 36 mesiacov za vecne správne. Súd prvej inštancie zároveň podľa názoru odvolacieho súdu dôkladne vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri rozhodovaní o tejto časti nároku; skutočnosť, že sa s nimi žalovaný nestotožnil, nie je pre správnosť rozhodnutia súdu (o tejto časti nároku) relevantná. 14/ Súd prvej inštancie ale pochybil pri rozhodovaní o žalobcom uplatnených úrokoch z omeškania z jednotlivých mesačných náhrad funkčného platu. Rovnako tak neobstojí ani argumentácia žalovaného k tejto otázke. Pokiaľ Zákonník práce odkazuje na všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, nutno poznamenať, že všeobecné ustanovenia sa v Občianskom zákonníku nenachádzajú len v jeho ustanoveniach § 1 až § 122 (t.j. v prvej časti Občianskeho zákonníka), ale tiež v ustanoveniach § 488 až § 587 Obč. zák. (t.j. v prvej hlave ôsmej časti Občianskeho zákonníka, upravujúcej záväzkové právo), kde je zaradené aj ust. § 517 Obč. zák., ako na to správne poukazoval žalobca. Judikatúra súdov v otázke priznávania úrokov z omeškania spolu s náhradou mzdy prešla vývojom, čo vyplýva napr. z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 246/2010, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V odôvodnení tohto uznesenia Najvyšší súd SR o.i. uviedol, že „pri náhrade mzdy ide nepochybne o uspokojenie peňažného nároku, ktorý zaniká splnením, pričom účastník je povinný nárok druhého účastníka uspokojiť včas a riadne. K omeškaniu zamestnávateľa s plnením nároku na náhradu mzdy dochádza aj v tomto prípade vtedy, ak nárok včas a riadne nesplní. Omeškanie nastáva uplynutím času určeného na plnenie, t.j. ak zamestnávateľ neposkytne plnenie zamestnancovi najneskôr v posledný deň splatnosti nároku. Čas splnenia môže byť predovšetkým dohodnutý účastníkmi; môže však byť ustanovený aj právnym predpisom; z ust. § 119 ods. 1 Zák. práce (v súčasnosti § 129 ods. 1 zák.č. 311/2001 Z.z., Zákonník práce, poznámka odv. súdu) vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie (ak v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje, .... samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, totiž právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok .... nevzniká. Týmto deklaratórnym rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie náhrady mzdy nemôže byť riešená ako predbežná... Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu mzdy ... je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa § 64 Zákonníka práce (teraz § 77 zák.č. 311/2001 Z.z., poznámka odv. súdu), omeškanie zamestnávateľa s plnením tohto nároku nastáva márnym uplynutím termínu splatnosti náhrady mzdy.“ 15/ Obdobným spôsobom riešil otázku omeškania zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. 1 Cdo 116/2008, v ktorom navyše poukázal na to, že „...úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou. Má veriteľa (zamestnanca) odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, úžitky ktorej na druhej strane mohol za čas meškania poberať dlžník (zamestnávateľ). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená lehota plnenia uplynula.“ Podobne ako opodstatnený posúdil Najvyšší súd Slovenskej republiky nárok na priznanie úrokov z omeškania z náhrady mzdy, a to z obdobných dôvodov v konaní sp. zn. 5 Cdo 269/2007. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedených právnych záverov, ku ktorým dospel Najvyšší súd SR, tieto použil aj pri rozhodovaní o spornom nároku žalobcu na priznanie úrokov z omeškania a v súlade s nimi vyhodnotil nárok žalobcu na úroky z omeškania ako dôvodný (v rozsahu uplatnenom žalobcom v odvolacom konaní). Ako poznamenal žalobca, ani odvolací súd nezistil, že by z rozhodnutia NS SR sp. zn. 7Cdo 160/2011, ktorým argumentoval súd prvej inštancie, vyplývali závery, odporujúce názoru o dôvodnosti nároku žalobcu na priznanie mu úrokov z omeškania z jednotlivých mesačných náhrad funkčného platu. 16/ Odvolací súd z uvedených dôvodov zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania za omeškanie náhrady funkčného platu za jednotlivé mesiacel, podľa § 388 CSP, tak ako je uvedené vo výroku rozsudku odvolacieho súdu. Rozsudok prvoinštančného súdu v časti týkajúcej sa priznania náhrady funkčného platu žalobcovi v rozsahu 36 mesiacov potvrdil, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP. 17/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, ods. 2 v spojení s § 255 ods.1 CSP a vzhľadom na úspech žalobcu v prvoinštančnom aj odvolacom konaní mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O samotnej výške priznaných trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP, ktoré po právoplatnosti rozhodnutia vydá vyšší súdny úradník. 18/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).