Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/232/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113234071 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1113234071.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY D. súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu : O. O., nar. X.X.XXXX, trvale bytom ul. S. Č.. XXX/XX, Č., zast. h & h PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom ul. Mäsiarska č. 6, Košice, IČO : 44 323 760 proti žalovanému : Česká pojišťovna, a.s., so sídlom ul. Spálená 75/16, 11304 Praha 1, Česká republika, IČO : 45 272 956 zast. MST PARTNERS, s.r.o., Laurinská 3, Bratislava , IČO : 36 861 545 o náhradu škody s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 7 C 41/2013-303 zo dňa 13.februára 2017 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi bolestné vo výške 1.615,€ s príslušenstvom zmeňuje tak, že žalobu v tejto časti zamieta. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Štát má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že : I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi istinu 1.615,- € titulom bolestného, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 1.077,- € odo dňa 10.01.2012 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % zo sumy 538 € odo dňa 02.10.2013 do zaplatenia, a to všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. II. Súd žalobu v časti týkajúcej sa istiny 30,80,- € titulom náhrady nákladov spojených s liečením , zamieta. III. Súd žalobu v časti týkajúcej sa istiny 400,-€ titulom vecnej škody, zamieta. IV. Žalobcovi súd priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 78,94%. V. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. 1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dokazovaním, ktoré vo veci vykonal zistil, že dňa 20.7.2011, o 14:30 hod. došlo na križovatke ciest I/50 a II/507, km 118,9 k.ú. J. J. k predmetnej dopravnej nehode tak, že vodič K. I. nar. X.X.XXXX riadil vozidlo T. I. MPZ: XHXXXXX po ceste II/507 označenej ako vedľajšia cesta v smere jazdy od J. ku križovatke s cestou I/50, kde na uvedenej križovatke začal odbočovať doľava na cestu I/50 smerom I. E. I., kde na uvedenej križovatke nedal prednosť v jazde vozidlu W. XX C. T., ktoré riadil A. P., nar. XX.X.XXXX, ktorý s vozidlom jazdil po ceste I/50 v smere jazdy od I. E. I. na B.. V križovatke došlo k stretu prednej časti vozidla W. a ľavej bočnej časti vozidla T.. Došlo k poškodeniu všetkých vozidiel, ako aj k ťažkým zraneniam vodiča vozidla K. I., ktorým B. X.XX.XXXX podľahol, a okrem iného aj k poškodeniu zdravia žalobcu O. O. (Uznesenie ODI - ORPZ v Trenčíne ČVS:ORP-76/DI-TN-2011-Fe zo dňa 24.4.2012). Žalobca si uplatnil prostredníctvom svojho právneho zástupcu výzvou „Uplatnenie nároku z 9.1.2012, Oznámenie o postúpení vysporiadania nároku zo str. SKP z 18.1.2012“ u žalovanej nároky na náhradu škody na zdraví prostredníctvom Slovenskej kancelárie poisťovateľov, nakoľko v čase dopravnej nehody malo motorové vozidlo MPZ: XHXXXXX uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného v zmysle zák. 381/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov a zák. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov. SKP poverila v zmysle zákona poisťovňu Generali Slovensko poisťovňa a.s. za účelom likvidácie uvedenej poistnej udalosti. Žalobca si uplatnil nárok voči Generali Slovensko poisťovňa a.s. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody na zdraví z titulu: bolestného vo výške 1615 € (podľa lekárskeho posudku A.. U. G. - ohodnotenie bolestného na 105 bodov t.j. 105 b. x15,38€/1bod ), z titulu náhrady nákladov spojených s liečením (cestovné poplatky) vo výške 30,80 €, z titulu náhrady vecnej škody (poškodené a zničené veci doložené čestným prehlásením ) vo výške 400,- €, t.j. spolu vo výške 2 045,80€. Ďalej súd prvej inštancie zistil z listinného dôkazu Výzva na úhradu vynaložených nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť zo dňa 22.10.2012 č. X. Všeobecnej zdravotnej poisťovne adresovanej Slovenskej kancelárii poisťovateľov vyplýva, že bolo uplatnené právo na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť v dôsledku zavineného proti právneho konania, následkom ktorého došlo dňa 20.7.2011 k poškodeniu zdravia poistenca O. O. (§42 ods. 4 písm. a Zák. č. 577/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Pri dopravnej nehode K. I. utrpel ťažké zranenia, ktorým 5.11.2011 podľahol. Následkom úrazu bola O. O. ako poistencovi poskytnutá zdravotná starostlivosť a revízny lekár potvrdil, že diagnózy a výkony poskytnutej zdravotnej starostlivosti sú v priamej príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným poškodením zdravia. Z listu A.. O. D., ARGO s.r.o., Rieka 1333, Čadca zo dňa 20.12.2016 zistil, že menovaný vo firme ARGO s.r.o. pracuje ako rehabilitačný lekár v rehabilitačnom zariadení a zároveň je konateľom spoločnosti uviedol, že pacient O. O. (žalobca) zahájil rehabilitačnú liečbu v ich zariadení dňa 22.9.2011. Ordinovanú rehabilitačnú liečbu mal absolvovať 10x, absolvoval ju len 6x, naposledy 30.9.2011. Od vtedy zariadenie nenavštívil. 1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 100 ods. 1 , §106 ods. 1,2 , § 420 ods. 1 , § 444 Občianskeho zákonníka keď z obsahu listinných dôkazov ako aj výpovedí svedkov mal za nesporné, že dňa 20.07.2011 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej žalobca utrpel škodu na zdraví ako aj škodu na veciach. Nebolo medzi stranami sporu sporné, že predmetný protiprávny úkon, bol v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Uznesením bolo trestného stíhania zastavené, nakoľko trestné stíhanie nie je prípustné voči tomu kto zomrel a toto uznesenie bolo vydané dňa 24.4.2012. Žalobca si v zmysle zákona č. 381/2001 o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenou prevádzkou motorového vozidla a Občianskeho zákonníka uplatnil prostredníctvom svojho zástupcu spoločnosti Votum s.r.o. nároky na náhradu škody na zdraví prostredníctvom Slovenskej kancelárie poisťovateľov. V zmysle skôr uvedeného žalobcovi vznik nárok na náhradu škody na zdraví z titulu bolestného vo výške 1.615,- €. Žalobca vzniesol námietku premlčania celého uplatneného nároku žalobcom. Účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť svoje povinnosti. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tým dosiahnuť stav, v rámci ktorého sa už oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Následkom účinne vznesenej námietky premlčania v občianskom súdnom konaní je, že premlčané právo nemožno oprávnenému priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka). 1.3. Žalobca si uplatnil voči žalovanej náhradu vecnej škody za poškodené a zničené veci a výšku škody preukazoval Čestným vyhlásením vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 23.02.2015. S prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania súd posudzuje prednostne opodstatnenosť vznesenej námietky premlčania ešte pred prípadným zisťovaním výšky škody v danom prípade vecná škoda vo výške 400,-€ (porovnaj R 29/1983). Citované ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka stanovuje premlčaciu dobu subjektívnu a objektívnu. Ich začiatok je upravený odlišne , pričom ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí a to aj napriek tomu, že poškodenému prípadne ešte plynie druhá premlčacia doba. Občiansky zákonník viaže premlčanie práva na náhradu škody uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného: a/ o škode -majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu vyčísliteľnej v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; b/ o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť teda rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Žalobca sa o tom , kto za škodu zodpovedá, dozvedel v čase dopravnej nehody 20.07.2011. Aj pokiaľ ide o otázku nadobudnutia vedomosti žalobcu o škode sa túto vedomosť získal a mal právo si uplatniť nárok v premlčacej lehote, ale nakoľko žaloba bola doručená súdu po márnom uplynutí tejto lehoty , súd žalobu v tejto časti zamietol (Dvojročná premlčacia doba podľa §106 ods. 1 Občianskeho zákonníka v danom prípade uplynula dňa 20.07.2013 - žalobca uplatnil na súde až dňa 11.10.2013 pod sp. zn. 12C 194/2013 - pri týchto nárokoch plynie premlčacia doba od vzniku škody, a v prípade predmetných poškodených vecí začala plynúť dňom 20.7.2011 t.j. kedy došlo k predmetnej nehode a pri cestovných výdavkoch začala plynúť dňom uskutočnenia jednotlivých ciest, pričom všetky tieto cesty boli vykonané do dňa 30.9.2011). Súd prvej inštancie dodal, že žalobca tvrdenú skutočnosť že k poškodeniu neprišlo ihneď pri nehode (a to napr. v prípade mobilu) nijakým spôsobom do vyhlásenia uznesenia, ktorým bolo dokazovanie ukončené, nepreukázal (Čestné vyhlásenie a súpis jázd nie je v konaní v zmysle C.s.p. dôkazom, ale iba tvrdením žalobcu, ktoré nebolo následne nijakým dôkazom podložené) pričom žaloba bola podaná na súd dňa 11.10.2013 a teda v tejto v časti podaná po uplynutí subjektívnej 2 - ročnej premlčacej doby. 1.4. K premlčaniu náhrady škody titulom bolestného súd prvej inštancie uviedol, že A.. X. S. (súdny znalec) stanovil za deň ukončenia liečebného procesu deň 16.10.2011 . Ukončenie liečebného procesu v predmetnom konaní hodnotil ošetrujúci chirurg A.. A. P., a ten ukončili PN žalobcu ku dňu 16.10.2011 a teda tým aj samotné ukončenie liečebného procesu. K otázke vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku titulom bolestného žalobcom s poukazom na ustálený skutkový stav a to, že rehabilitačná liečba žalobcu bola ukončená dňa 16.10.2011 (s poukazom na stranu 7 znaleckého posudku A.. U. G. zo dňa 16.3.2012) a PN - práceneschopnosť bola ukončená dňa 17.10.2011, pričom žaloba bola doručená súdu dňa 11.10.2013, súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu v časti bolestného 1615,-€ nie je premlčaný, a súd zaviazal žalovaného k zaplateniu bolestného vo výške 1615 € (tieto nároky konkretizuje lekársky posudok A.. U. G.Ú., ktorý bol uznesením 23.9.2011 pribratý do trestného konania zn. ODI OR PZ v Trenčíne ČVS:ORP-76/DI-TN-2011-Fe, z ktorého bolestné bolo ohodnotené na 105 bodov (105 b. x15,38€/1bod - zák.č. 437/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov o náhrade za bolesť a náhrade za) . Čo sa týka týchto nárokov žalobcu na bolestné, súd neprihliadol na to že k ustálenému zdravotnému stavu tak, aby bolo možné vykonať bodové ohodnotenie žalobcovho zdravotného stavu, dňa 28.9.2011 resp. dňa 30.9.2011 (výpoveď znalca A.. S. , list A.. D.) a už s poukazom na uvedené konštatuje, že žaloba v tejto časti bola podaná dňa 11.10.2013, v rámci uplynutia 2 ročnej subjektívnej lehoty. 1.5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v predmetnom konaní boli uplatnené aj náklady spojené liečením vo výške 30,80 €, z ktorých cestovné náklady boli vyčíslené na sumu 19,60 € a náklad spojený s vystavením lekárskeho posudku je výške 11,20 €. V uplatnenej časti žalobného návrhu na priznanie náhrady nákladov spojených s liečením za cestovné poplatky (70km.7,2.1/10km.1,347 €/1.0,28 €/1km = 19,60 ,- €) a za Výpis bolestného od spoločnosti MICUR s.r.o. = 11,20 ,-€ (príjmový pokladničný doklad z 21.11.2011 technický preukaz EČV:CA-672AO, čestné prehlásenie žalobcu z 28.11.2011 o absolvovaní ciest) súd žalobu zamietol, nakoľko v konaní neboli dostatočným spôsobom žalobcom preukázané (žalobca neuniesol dôkazné bremeno a predložil súdu čestné prehlásenie a príjmový pokladničný doklad, ktorý sa neviaže k predmetnej škode). Súd v tejto časti žalobu zamietol. 1.6. Rozhodnutie v časti úrokov z omeškania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, keď poukázal nato, že žalovaná porušila svoju povinnosť riadne a včas v súlade s platnými právnymi predpismi vyplatiť predmetnú sumu 1615,-€ titulom bolestného. Úrok z omeškania bol žalobcovi priznaný odo dňa nasledujúceho po dni v ktorom bol nárok na bolestné uplatnený t.j. nárok na 70b listom zo dňa 09.01.2012 (t.j. odo dňa 10.01.2012) a nárok za 35 b listom zo dňa 01.10.2013 (t.j. úrok odo dňa 02.10.2013). S poukazom na ustálený skutkový stav je nesporné, že žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením, a preto ju súd zaviazal k zaplateniu úrokov z omeškania tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. 1.7. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1,2 C.s.p. a žalobcovi, ktorého pomer úspechu vo veci bol 78,94%, priznal nárok na náhradu trov konania ako úspešnej strane s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. 2. Proti tomuto podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný a to proti výrokom I., IV., a V. napadnutého rozsudku. Žalovaný podáva odvolanie z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu skutkovému zisteniu (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.), ktoré sa následne prejavilo aj v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). Žalovaný nad rámec nesprávnosti výroku o istine bolestného osobitne napáda aj úroky z omeškania a rozsah náhrady trov konania, ktoré sú podľa jeho názoru priznané nesprávne. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutej časti zmenil, tak že žalobu zamietne a žalobcu zaviaže zaplatiť žalovanému náhradu. 2.1. K nároku na bolestné uviedol, že nesúhlasí so skutkovým záverom súdu prvej inštancie, že rehabilitačná liečba žalobcu bola ukončená dňa 16.10. 2011 a už vôbec nesúhlasí, že toto zistenie tvorí ustálený skutkový stav. Mal zato, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že posledný liečebný rehabilitačný úkon bol u žalobcu vykonaný 30.9.2011. Žalovaný vidí ako najväčšie pochybenie súdu prvej inštancie, ktoré malo rozhodujúci vplyv na nesprávnosť napadnutého rozsudku v časti o bolestnom, neprihliadnutie na skutočnosť, že k ustáleniu zdravotného stavu tak, aby bolo možné vykonať bodové ohodnotenie žalobcovho zdravotného stavu došlo už dňa 28. 9. 2011, resp. 30. 9. 2011, ako vyplýva z listu A.. D. a výpovede znalca A.. S. na pojednávaní 26. 1. 2017 (str. 6 zápisnice o pojednávaní). Súd nesprávne viazal začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na 16. 10. 2011 (údajné ukončenie rehabilitačnej liečby, čo ale z vyššie uvedeného nevyplýva) resp. na 17. 10.2011, kedy došlo k skončeniu PN. Žalovaný uviedol, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pri bolestnom je otázkou právnou. Ako vyplýva z z rozhodnutí NS SR sp. zn. 4 Cdo 152/2010 zo dňa 28.2.2011, M Cdo 37/2000 zo dňa 28.6.2001, ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu dospela k záveru, že týmto okamihom je ustálenie zdravotného stavu poškodeného, pretože vtedy možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti a nie deň ukončenia PN. Skutočnosť, kedy k ustáleniu zdravotného stavu došlo je otázkou skutkovou. Znalec A.. S. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 26. 1. 2017 jednoznačne uviedol, že odo dňa 28. 9. 2011, resp. 30. 9. 2011 do 13.10. 2011 nedošlo k takej zmene zdravotného stavu, ktorá by mohla mať vplyv na bodové ohodnotenie bolestného. Z uvedeného teda vyplýva, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu došlo už dňa 28. 9. 2011, resp. 30. 9. 2011 a už vtedy bolo možné objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti žalobcu. K tomuto záveru pritom správne dospel aj súd prvej inštancie (str. 12, prvý odsek, posledná veta napadnutého rozsudku), ale nesprávne na túto skutočnosť neprihliadol. Keďže žaloba bola podaná dňa 11.10. 2013, bola podaná po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty. Právny záver súdu prvej inštancie, že nárok na bolestné nie je premlčaný je preto nesprávny. 2.2. K úrokom z omeškania žalovaný uviedol, že s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa nemohol dostať do omeškania už v deň nasledujúci po uplatnení nároku zo strany žalobcu. Šetrenie nároku žalobcu bolo skončené bez priznania poistného plnenia, resp. náhrady škody. Z tohto dôvodu sa na omeškanie žalovaného má vzťahovať druhá časť citovaného ustanovenia a žalovaný by sa do omeškania mohol dostať až po uplynutí 15 dní odo dňa doručenia právoplatného súdneho rozhodnutia o výške náhrady škody. V súčasnosti teda žalovaný ešte v omeškaní nie je a žalobca nemá nárok na úroky z omeškania 2.3. K náhrade trov konania žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie síce správne (vzhľadom na výroky napadnutého rozsudku) priznal žalobcovi náhradu trov konania podľa pomeru úspechu, ale tento pomer vypočítal a určil nesprávne. Ako je ustálené v rozhodovacej praxi súdov ako aj v odbornej právnej literatúre, pomer úspechu strán sporu sa určuje tak, že od percentuálneho úspechu strany, ktorej sa priznáva náhrada trov konania sa odpočíta percentuálny úspech druhej strany. Súd prvej inštancie takto nepostupoval. Suma 1.615,-€ predstavuje 78,94 % z celkovej žalovanej sumy 2.045,80 €. Ak teda súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 78,94 % nezohľadnil aj mieru úspechu žalovaného. Žalovaný bol v spore úspešný v rozsahu 21,06 % (100 % - 78,94 %). Pomer úspechu žalobcu a žalovaného v konaní je teda matematicky možné vyjadriť rozdielom týchto mier, t.j. 78,94 % - 21,06 % = 57,88 %. Vzhľadom na výroky napadnutého rozsudku mal teda súd prvej inštancie správne priznať žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 57,88 %. V prípade, ak odvolací súd napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne správny potvrdí, je potrebné, aby zmenil výrok IV. napadnutého rozsudku, tak že žalobca bude mať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 57,88 %. 3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Tvrdenia žalovaného v odvolaní považoval v celom rozsahu za účelové mal zato, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, správne a úplne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a rozhodol. Predmetom sporu sa stala otázka údajného premlčania nároku škody na zdraví titulom bolestného. Rovnako v odvolaní žalovaný napadol aj súdom priznané úroky z omeškania a rozsah náhrady trov konania, ktoré sú podľa názoru žalovaného priznané nesprávne. 3.1. Žalobca mal a má za to, že žalovaným vznesená námietka premlčania neuplatneného nároku titulom bolestného je neopodstatnená, keďže k ukončeniu liečebného procesu došlo dňa 16.10.2011 a žaloba zo dňa 10.10.2013 bola podaná včas v rámci subjektívnej dvojročnej premlčanej lehoty. V zmysle ustálenej judikatúry „Vedomosť o výške škody pri bolestnom vzniká momentom ukončenia liečebného procesu (pozri rozsudok Najvyššieho súdu slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo152/2010) a zo záverov vykonaného dokazovania (znaleckým posudkom A.. G. zo dňa 16.3.2011, lekárskym posudkom o bolestnom A.. D., znaleckým posudkom súdom ustanoveným súdnym znalcom A.. X. S. zo dňa 22.2.2016) vyplýva, že k ukončeniu liečebného procesu došlo dňa 16.10.2011. Argumentácia žalovaného, že nárok náhrady škody na zdraví z titulu bolestného je premlčaný sa opakuje vo všetkých jeho podania a súd prvej inštancie sa s ňou zaoberal a argumentačne vysporiadal. Podľa názoru žalobcu posledný rehabilitačný úkon v rehabilitačnom zariadení nie je možné stotožniť s momentom ukončenia liečebného procesu. V prípade žalobcu liečebný proces naďalej pokračoval o čom svedčí aj skutočnosť, že žalobca naďalej mal status pracovnej neschopnosti, ktorá bola ukončená až dňa 16.10.2011 (s nástupom do práce 17.10.2011). Poukazujúc na vyššie uvedenú argumentáciu nie je preto možné prijať názor žalovaného, že v tomto prípade moment ukončenia liečebného procesu je možné stotožniť s momentom poslednej návštevy rehabilitačného centra. Prezentované argumenty žalovaného považujeme za nedostatočne odôvodnené a ničím nepreukázané. Rovnako podľa názoru žalobcu neexistujú ani iné dôvody, pre ktoré by bola námietka premlčania akceptovaná. 3.2. Ďalej v odvolaní žalovaný napadol aj súdom priznané úroky z omeškania a rozsah náhrady trov konania, ktoré sú podľa názoru žalovaného priznané nesprávne. Žalobca k tomu uviedol, že sa v tejto časti plne stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý právny stav vyhodnotil správne a správne aplikoval príslušné právne normy. Argumenty žalovaného považuje za nedostatočne odôvodnené a ničím nepreukázané. 4. V replike žalovaný zotrval na svojich argumentoch, ktoré boli uvedené v odvolaní. Poukázal nato, že žalobca vo svojom vyjadrení cituje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 4 Cdo 152/2010, resp. jednu neúplnú a nedokončenú vetu z jeho odôvodnenia. Neuvádza však, že ním citovaná veta je v tomto rozsudku uvedená na str. 3, a to v časti, v ktorej Najvyšší súd Slovenskej republiky rekapituluje doterajší priebeh konania a uvádza ako svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd. Žalobcom citovaná veta teda nepredstavuje vyslovený právny názor najvyššieho súdu. Ako však vyplýva z inej časti tohto rozhodnutia, ktorú v odvolaní citoval práve žalovaný, ako aj z iného žalovaným citovaného rozhodnutia R 68/2003, pre začiatok plynutia premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu poškodeného, pretože týmto okamihom je možné vykonať bodové ohodnotenie. Uvedený právny názor najnovšie potvrdil aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. 8Co/882/2014-179 zo dňa 20. 12. 2016. Pokiaľ žalobca tvrdí, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že k ukončeniu liečebného procesu žalobcu došlo dňa 16.10.2011, tento záver nemá oporu v žiadnom relevantnom listinnom dôkaze. Žalobca nepredložil žiadnu lekársku správu, nález alebo akékoľvek vyjadrenie rehabilitačného alebo ošetrujúceho lekára z ktorého by vyplývalo, že k poslednému liečebnému úkonu došlo 16.10. 2011 alebo, že by bola žalobcovi jeho lekárom naordinovaná ďalšia liečba s ukončením ku dňu 16.10. 2011. Právne naopak z listu rehabilitačného lekára A.. D. zo dňa 20.12. 2016, z čestného prehlásenia žalobcu zo dňa 28.11. 2011 ako aj z listu Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s. zo dňa 22.10. 2012 jednoznačne vyplýva záver, že posledný liečebný rehabilitačný úkon bol u žalobcu vykonaný 30. 9. 2011. Znalecké posudky spomínané žalobcom neuvádzajú z akej listiny nachádzajúcej sa v zdravotnej dokumentácii znalci dospeli k svojmu záveru. Žalovaný v tomto považuje predmetné znalecké posudky za nepreskúmateľné. Nemožno považovať za preskúmateľný záver znalcov, ktorí bez ďalšieho uvedú, že k ukončeniu liečby došlo dňa 16. 10. 2011, avšak vôbec neuvedú na základe čoho k tomuto záveru dospeli. Samotný znalecký posudok znalca A.. X. S. č. 02/2016 je neurčitý a vo svojom závere nepreskúmateľný. Žalovaný mal za to, že vzhľadom na vykonaný výsluch znalca A.. X. S. nie je možné jeho písomný znalecký posudok hodnotiť izolovane, ale je potrebné prihliadnuť predovšetkým na jeho výpoveď a odpovede na jednotlivé otázky a samotný znalec uviedol, že „Pokiaľ po ukončení rehabilitačnej liečby nie je dokumentovaná žiadna iná liečba, tak ukončením liečby je ukončenie rehabilitácie." Z odpovedí znalca v spojení s inými listinnými dôkazmi jednoznačne vyplývajú skutkové závery, že : a) rehabilitačná liečba žalobcu nebola skončená ku dňu 16. 10. 2011, ale už dňa 30, 9. 2011, keďže žalobca sa na žiadne ďalšie rehabilitačné sedenie nedostavil a neexistuje žiaden záznam o pokračovaní rehabilitácie po tomto dátume; b)keďže podľa znalca už žiadna ďalšia liečba nebola dokumentovaná, skončenie rehabilitačnej liečby dňa 30. 9. 2011 je potrebné považovať za skončenie liečby; c)zdravotný stav žalobcu bol ustálený ku dňu 30. 9. 2011, pretože znalec výslovne uviedol, že po tomto dátume už nedošlo k zmene zdravotného stavu žalobcu, ktorá by mala vplyv na bodové ohodnotenie bolestného. Z uvedeného je zrejmé, že premlčacia doba nároku na bolestné začala plynúť už dňa 30. 9. 2011 a nárok žalobcu je premlčaný. 4.1. Pokým žalobca arbitrárne konštatuje, že argumentáciu žalovaného považuje za nedostatočne odôvodnenú a ničím nepreukázanú. Žalovaný si o tomto dovoľuje zapochybovať, pretože vo svojom odvolaní uvádza konkrétne dôvody, pre ktoré považuje tieto časti rozsudku súdu prvej inštancie za nesprávne. Právne naopak, žalobca vo svojom vyjadrení neuvádza žiadne konkrétne argumenty, pre ktoré považuje argumentáciu žalovaného za nesprávnu alebo ktoré by argumentáciu žalovaného akýmkoľvek spôsobom vyvracali. 5. V duplike žalobca zotrval na svojom názore, že posledný rehabilitačný úkon v rehabilitačnom zariadení nie je možné stotožniť s momentom ukončenia liečebného procesu, keďže liečba žalobcu naďalej pokračovala o čom svedčí aj skutočnosť, že pacient bol naďalej práceneschopný. Skutočnosť, že k ukončeniu liečebného procesu došlo dňa 16.10.2011 vyplýva z dôkazov a to Lekárska správa A.. P. zo dňa 28.9.2011 a zo dňa 13.10.2011, Znalecký posudok 1/2012 A.. G. zo dňa 16.3.2011, Lekársky posudok o bolestnom A.. D. zo dňa 21.11.2011, Znalecký posudok 2/2016 A.. X. S. zo dňa 22.2.2016 ako aj z výpovedí znalca A.. G. a A.. S.. Nie je možné stotožniť sa s argumentáciou žalovaného, že predmetné znalecké posudky sú nepreskúmateľné z dôvodu, že neuvádzajú z akej listiny nachádzajúcej sa v zdravotnej dokumentácii znalci dospeli k svojmu záveru. Podľa žalobcu rehabilitačný proces bol ukončený až 16.10.2011. Teda posledný rehabilitačný úkon v rehabilitačnom zariadení sa uskutočnil 30.09.2011, to však neznamená, že týmto dňom skončil rehabilitačný proces, ako aj liečebný proces ako taký. Žalobca môže rehabilitovať aj doma. Znalec na otázku, či je možné konštatovať, že účelom rehabilitácie je naučiť pacienta cviky, ktoré môže aplikovať do budúcnosti odpovedal: „v podstate áno." Žalobca sa nestotožnil s názorom žalovaného, podľa ktorého skončenie rehabilitačnej liečby dňa 30.09.2011 je potrebné považovať za skončenie liečby. Podľa názoru žalobcu posledný rehabilitačný úkon v rehabilitačnom zariadení nie je možné stotožniť s momentom ukončenia liečebného procesu. V prípade žalobcu liečebný proces naďalej pokračoval, o čom svedčí aj skutočnosť, že žalobca mal naďalej status pracovnej neschopnosti, ktorá bola ukončená až dňa 16.10.2011 (s nástupom do práce 17.10.2011). Argumenty žalovaného žalobca preto považuje za nedostatočne odôvodnené a ničím nepreukázané. Z uvedeného je zrejmé, že premlčacia doba nároku na bolestné začala plynúť až dňa 16.10.2011 a nárok žalobcu premlčaný nie je a rovnako sa žalobca stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania a trov právneho zastúpenia. 6. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 C.s.p. na odvolacom pojednávaní v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p., na ktorom zopakoval dokazovanie v zmysle § 204 C.s.p. a § 384 ods. 1 C.s.p. čítaním listinných dôkazov a to Lekárske správy A.. A. P. (č.l. 38,42,43,44 spisu), Záznam o priebehu rehabilitačnej starostlivosti (č.l. 39-41 spisu), Znalecký posudok A.. X. S. č. 2/2016 (č.l. 185 spisu), Vyjadrenie A.. O. D. zo dňa 20.12.2016 (č.l. 268 spisu) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti zmeniť. 8. Predmetom odvolacieho je výrok, ktorým bola žalovaná zaviazaná k povinnosti zaplatiť žalobcovi istinu 1.615,- € titulom bolestného spolu s príslušenstvom a závislé výroky o trovách konania. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že námietka premlčania nároku bolestného vznesená žalovaným nie je dôvodná, keďže k ukončeniu liečebného procesu žalobcu došlo dňom 16.10.2011, keď práceneschopnosť bola ukončená dňa 17.10.2011, pričom žaloba bola doručená súdu dňa 11.10.2013, t.j. pred uplynutím dvojročnej subjektívnej lehoty, keď neprihliadol na obranu žalovaného, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu tak, aby bolo možné vykonať jeho bodové ohodnotenie zdravotného stavu došlo dňa 28.9.2011 resp. dňa 30.9.2011. Odvolací súd má zato, že záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti vznesenej námietky premlčania nie je správny. 9. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej / § 101 až 110 /. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 10. Podľa § 101 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 11. Podľa § 106 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. 12. Podľa § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia lekársky posudok sa vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený; ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, spravidla až po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví. 13. Odvolací súd s poukazom na citované ustanovenia zastáva názor, že za deň kedy sa poškodený dozvie o škode z titulu bolesti a teda za deň počiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné považovať deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy už možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie, ktorý závisí od vyjadrenia lekára , keď za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom (pozri R 68/2003, rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 152/2010, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo 1256/2006). Pre rozhodnutie vo veci je preto potrebné posúdiť, kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu ako poškodeného. 14. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania (pozri odsek 8.) zistil, že žalobca ako poškodený bol práceneschopný od 20.7.2011 do 17.10.2011. Žalobca na základe A.. A. P. začal rehabilitačnú liečbu a to v rehabilitačnom zariadení ARGO, s.r.o, Rieka č. 1333 v Čadci u rehabilitačného lekára A.. O. D. a to dňa 22.9.2011. Ordinovanú rehabilitačnú liečbu mal absolvovať 10 krát, absolvoval ju len 6 krát a naposledy dňa 30.9.2011. Odvolací súd vzhľadom na uvedené má zato, že skončenie rehabilitačnej liečby dňa 30. 9. 2011 je potrebné považovať za skončenie liečby a k tomuto dňu bol zdravotný stav žalobcu ustálený, lebo ako vyplýva z obsahu spisu a celkovej zdravotnej dokumentácie žalobcu po tomto dátume a následnou kontrolou 13.10.2011 už nedošlo k žiadnej zmene zdravotného stavu žalobcu, ktorý by mala vplyv na bodové ohodnotenie bolestného a došlo len dňom 17.10.2011 k ukončeniu práceneschopnosti žalobcu. 14.1. Skutočnosť, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu došlo po ukončení rehabilitácie vyplýva aj zo samotného znaleckého posudku znalca A.. X. S. č. XX/XXXX z ktorého vyplýva záver, že rehabilitácia je nedielnou súčasťou liečby zlomeniny zápästia, jej cieľom je zlepšiť prekrvenie a výživu postihnutých tkanív kostí a mäkkých častí, uvoľnenie kĺbnej a svalovej stuhlosti, zlepšiť pohyblivosť a znížiť bolestivosť poranenej končatiny. Až po sňatí sadry a rozcvičení zápästia, predlaktia a ruky možno odhaliť prípadné komplikácia hojenia (pseudoathróza, kontraktúra, osteoarthróza, neurocirkulačné poruchy) to značí, že stav je ustálený a hodnotiteľný až po ukončení liečby vrátane rehabilitácie. Znalec pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal z tohto, že rehabilitačná liečba skončila dňa 16.10.2011 a preto tento deň považoval za deň ustálenia zdravotného stavu. Svoje závery ohľadne konkrétneho dňa ustálenia zdravotného stavu a to dňa 16.10.2011 korigoval pri svojej výpovedi (č.l. 280 spisu) potom ako bol oboznámený s ďalšími listinnými dôkazmi a to Záznamom o priebehu rehabilitačnej starostlivosti a Vyjadrením A.. O. D. zo dňa 20.12.2016. Znalec zotrval na tom, že zdravotný stav je ustálený a hodnotiteľný až po ukončení liečby vrátane rehabilitácie. Zároveň znalec mal zato, že ak ale rehabilitačná liečba žalobcu nebola skončená ku dňu 16.10.2011, ale už dňa 30.9.2011, keďže žalobca sa na žiadne ďalšie rehabilitačné sedenie nedostavil, neexistuje žiaden záznam o pokračovaní rehabilitácie po tomto dátume resp. ďalšia liečba nebola dokumentovaná tak potom skončenie rehabilitačnej liečby dňa 30.9.2011 je potrebné považovať za skončenie liečby. 14.2. Čo sa týka Znaleckého posudku A.. U. G. zo dňa 16.3.2012, ktorý bol vypracovaný v rámci trestného konania a záverov ohľadne ustálenia zdravotného stavu žalobcu odvolací súd dodáva, že aj tento znalec vo svojej výpovedi v konaní pred súdom prvej inštancie v postavení svedka (č.l. 151 spisu) uviedol, že žalobca nebol jeho pacientom a pri ustálení zdravotného stavu vychádzal z tohto, že rehabilitačná liečba žalobcu bola ukončená dňa 16.10.2011. Táto skutočnosť, ale ako to vyplýva z vyššie uvedeného v konaní preukázaná nebol a práve naopak vykonaným dokazovaním bola vyvrátená. Z uvedeného teda nepriamo vyplýva, že aj A.. U. G. považoval zdravotný stav žalobcu za ustálený po ukončení rehabilitácie, len pri tomto vychádzal z nesprávneho dátumu ukončenia rehabilitácie, ktorú považoval za ukončenú dňom 16.10.2011. 14.3. Pokým žalovaný v rámci konania na súde prvej inštancie ako aj v rámci odvolacieho konania poukazoval na Lekársky posudok o bolestnom vypracovaný A.. D., ktorý taktiež považoval za deň ukončenia liečenia deň 17.10.2011 t.j. deň kedy došlo k ukončeniu práceneschopnosti žalobcu tak uvedená obrana neobstojí, lebo z tohto posudku vôbec nie je zrejmé, prečo lekár dospel k takémuto záveru a ako už bolo uvedené za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného. 15. S poukazom na argumentáciu v predchádzajúcich odsekoch odvolací súd dospel k záveru, že treba deň ustálenia zdravotného stavu žalobcu a to deň 30.9.2011 považovať za deň kedy sa poškodený dozvedel o škode z titulu bolesti. Od 1.10.2011 teda začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka, ktorá uplynula dňom 1.10.2013 a ak žaloba bola podaná na súde prvej inštancie dňa 11.10.2013 bola podaná po márnom uplynutí tejto lehoty. Námietka premlčania vznesená počas konania žalovaným bola dôvodná a premlčané právo potom nie je možné priznať. 16. Odvolací súd vzhľadom na uvedené má zato, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom bolestného je premlčaný a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi bolestné s príslušenstvom v zmysle v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol, keď sa bližšie už ani nezaoberal ďalšími dôvodmi odvolania. 17. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. O náhrade trov konania štátu , ktoré predstavujú zaplatenú odmenu svedkov a znalca zo štátnych finančných prostriedkov rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Štátu priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p..). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).