Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/67/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113236787 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1113236787.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu: S. W., narodený XX.X.XXXX, bytom O. XXXX/XX, V. X, Č. Y., právne zastúpený advokátskou kanceláriou GHS Legal, s.r.o., Lazaretská 3/A, Bratislava, IČO: 47 232 544, proti žalovanému: Dunajská brána, s.r.o., Dunajská 26, Bratislava, IČO: 35 979 658, právne zastúpený advokátskou kanceláriou RK LEGAL, s.r.o., Hviezdoslavovo námestie 17, Bratislava, IČO: 36 858 323, za účasti intervenienta na strane žalovaného : Union poisťovňa, a.s., Karadžičova 10, Bratislava, IČO : 31 322 051 o zaplatenie 4.029,28 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 7C/112/2013-121 zo dňa 20. júna 2016 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovaný, intervenient majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu ktorou sa domáhal náhrady škody vzniknutej na odcudzených veciach z motorového vozidla žalobcu, odstaveného na parkovisku pred hotelom žalovaného. Vychádzal zo zhodného tvrdenia strán, že v čase od 7.3.2013 do 8.3.2013 bol žalobca klientom hotela P. F., ktorého prevádzkovateľom je žalovaný. Na parkovisku pred hotelom mal žalobca zaparkované svoje motorové vozidlo, ktoré bolo vykradnuté. Spornou otázkou bola otázka zodpovednosti žalovaného za škodu, rozsah tejto zodpovednosti ako aj skutočnosť, či bol nárok na náhradu škody u žalovaného uplatnený v zákonnej lehote. S poukazom na ust. § 436 Občianskeho zákonníka a na vykonané dokazovanie - čestné prehlásenie žalobcu a p. Q., výpoveď H.. V. dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca si škodu u žalovaného uplatnil v zákonom ustanovenej lehote. Žalobca odvodzoval zodpovednosť žalovaného z ust. § 433 ods. 1 Obč. zák. v zmysle ktorého možno za veci vnesené považovať veci, ktoré boli a) vnesené do priestorov vyhradených na ubytovanie, b) prinesené do priestorov vyhradených na uloženie vecí, c) odovzdané prevádzkovateľovi alebo pracovníkovi prevádzkovateľa do úschovy. Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný motorové vozidlo žalobcu prevzal do úschovy. Názor, že hotelové vonkajšie parkovisko by bolo možné subsumovať pod pojem "priestor vyhradený na ubytovanie" súd s odkazom na §755 Obč. zák. vylúčil. Parkovisko (ktorého využitie inzeroval aj sám žalovaný) by vzhľadom na to, že bolo situované v nádvorí hotela a je oddelené z vonkajšej ulice bránou, by mohlo spĺňať iba definíciu priestoru určeného na uloženie veci. Takouto vnesenou vecou by však v tomto prípade bolo iba samotné motorové vozidlo žalobcu a nie batožina a veci slúžiace osobnej potrebe uložené v tomto vozidle, nakoľko samotné vozidlo nie je priestorom vyhradeným na ukladanie ďalších vecí v zmysle ustanovenia § 433 ods. 1 Občianskeho zákonníka. K argumentácii žalobcu, že žalovaný ponúkal ubytovanie s tým, že inzeroval zároveň možnosť využitia "monitorovaného parkoviska" čo vzbudzovalo dojem, že ide o strážené parkovisko, ktoré v skutočnosti aj bolo monitorované kamerovým systémom žalovaného dodal, že v prípade ak by aj bola daná zodpovednosť žalovaného podľa § 435 Občianskeho zákonníka, tak v tomto prípade by žalovaný zodpovedal len za škodu spôsobenú na dopravnom prostriedku a jeho príslušenstve. Príslušenstvom však nie sú veci uložené v dopravnom prostriedku, ktoré s prevádzkou motorového vozidla nesúvisia a na ktorých žalobcovi v tejto prejednávanej veci vznikla škoda (napr. R 9/1985). Keďže zodpovednosť žalovaného na škode na veciach uložených v dopravnom prostriedku žalobcu nie je daná ani ustanovením § 433 ods. 1 ani § 435 Občianskeho zákonníka žalobu ako nedôvodnú zamietol. Záverom poukázal na všeobecnú prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej je si každý povinný počínať tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a na životnom prostredí, ktorú žalobca opomenul. Pretože v konaní nebolo preukázané, že za škodu, ktorá vznikla žalobcovi by zodpovedal žalovaný, súd dokazovanie za účelom preukázania výšky škody považoval za nadbytočné a nevykonal ho. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p.. 2. Rozsudok odolaním napadol žalobca z dôvodov, že Okresný súd dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že nejde o uzatvorený parkovací systém, ktorý by bol strážený. V konaní boli predložené dôkazy - fotodokumentácie, z ktorej jasne vyplýva, že hotelové parkovisko je stavebne oddelené od verejného priestoru. Jediný možný vjazd na hotelové parkovisko je možný výlučne len cez bránu (mrežu, kryjúcu celý vjazd do prejazdu na parkovisko), ktorú ovláda pracovník hotela pri vstupe do hotelového parkoviska a tiež tam je umiestnený zvonček s upozornením, že: „Parkovanie slúži iba pre hotelových hostí a reštauračných hostí.“ Samotná skutočnosť, že pracovníci hotela ponechávajú mrežu bezdôvodne otvorenú alebo skutočnosť, že pracovníci hotela, resp. žalovaný neplní svoje záväzky zo zmluvy o ubytovaní tým, že riadne neposkytuje službu monitorovaného parkoviska, ktorú výslovne ponúka, nemôže mať vplyv na objektívnu zodpovednosť žalovaného. V zmysle ustálenej judikatúry napr. podľa Rozsudku NS ČR sp. zn. 25 Cdo 97/99 „ Nabídne-li ubytovatel ubytovanému možnost zaparkovat osobní otorové vozidlo na tzv. hotelovém parkovišti, bude mít vuz charakter véci vnesené a odpovédnost ubytovatele bude dána tehdy, bude-li parkovišté vyhovovat definici prostor určených k uložení véci, bude-li tedy prostranstvlm uzavŕeným, napr. parkovištém uvnitŕ ubytovacího objektu nebo oploceným či obestavéným prostranstvím vné ubytovacího objektu tak, aby bylo prístupu neoprávnéných osob.“ S odkazom na tento záver mal súd dospieť k záveru, že v prípade hotelového parkoviska sa jedná o priestor vyhradený na uloženie vecí, nakoľko bolo v konaní preukázané, že hotelové parkovisko je objektívne oddelené od verejného priestranstva (jedná sa o priestranstvo obostavané a oplotené). Súd nesprávne právne posúdil vec, keď hotelové parkovisko nesubsumoval pod pojem „priestor vyhradený na ubytovanie“ s odkazom na ustanovenie § 755 Občianskeho zákonníka. V spojení s inštitútom zmluvy o ubytovaní v zmysle § 754 a násl. je potrebné hotelové parkovisko posúdiť ako spoločný priestor ubytovacieho zariadenia, na ktorom má ubytovaný právo používať služby, ktorých poskytovanie je s ubytovaním spojené, teda aj priestorom vyhradeným na ubytovanie aj na uloženie vecí. 2.1. Zásadným spôsobom nesúhlasil s právnym posúdením, že v prípade zodpovednosti žalovaného ako prevádzkovateľa ubytovacích služieb za vnesenú vec by žalovaný zodpovedal výlučne len za samotné motorové vozidlo žalobcu a nie za batožinu a veci slúžiacej osobnej potrebe uložené v tomto vozidle, nakoľko samotné vozidlo nie je priestorom vyhradeným na ukladanie ďalších vecí v zmysle ustanovenia § 433 ods. 1 Občianskeho zákonníka .Z hľadiska vzniku zodpovednosti v zmysle ustanovenia § 433 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nevyžaduje, aby veci boli prinesené priamo do izby, kde bude hosť ubytovaný, ale stačí, že sa priniesli do ubytovacieho zariadenia, pričom hotelové parkovisko je súčasťou ubytovacieho zariadenia ako komplexu, v ktorom žalovaný poskytuje ubytovacie služby. Posúdenie, že v mieste hotelového parkoviska zodpovedá ubytovateľ výlučne len za samotné vozidlo (a nie za iné veci) lebo len vozidlo je vecou, ktorá je určená k odloženiu, je navyše v absolútnom rozpore so zmyslom a samotnou podstatou inštitútu objektívnej zodpovednosti. V prípade straty alebo škody spôsobenej na vnesených veciach musí žalovaný ako prevádzkovateľ hotelového komplexu zodpovedať za všetky veci, ktoré boli vnesené do hotela, teda aj za veci uložené v aute alebo v iných veciach, ktoré ukladanie vecí fyzicky umožňujú. Znenie v ust. § 435 Občianskeho zákonníka výslovne obmedzuje rozsah zodpovednosti prevádzatelia garáží a iných podnikov podobného druhu. Toto obmedzenie (na dopravné prostriedky a ich príslušenstvo) sa však na zodpovednosť podľa ustanovenia § 433 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôže vzťahovať a preto súd nesprávne vyhodnotil podmienky vzniku zodpovednosti žalovaného podľa ustanovenia § 433 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súd správne a náležíte zistil skutkový stav veci, uskutočnil právnu kvalifikáciu zodpovedajúcu takto zistenému stavu a vydal rozhodnutie, ktoré je v plnom rozsahu v súlade so zákonom. Kufor auta zaparkovaného na hotelovom parkovisku jednoznačne nemožno objektívne považovať za priestor vyhradený na uloženie vecí tak ako to vyžaduje § 433 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka .Žalovaný by zodpovedal žalobcovi za vzniknutú škodu v prípade, ak by došlo k odcudzeniu predmetných vecí z hotelovej izby - nakoľko táto bola priestorom vyhradeným na ubytovanie - uloženie veci v zmysle uzatvorenej zmluvy o ubytovaní. Uvedené je v súlade s bežnou praxou všeobecne rozšírenou pri poskytovaní ubytovacích služieb, nakoľko nie je zvykom ponechávať si cennosti a iné veci vysokej hodnoty v aute. Žalovaný počas konania viackrát uviedol, že parkovisko je monitorované (určitá časť), avšak nie je strážené. Iba ak by parkovisko bolo strážené a ak by bola daná zodpovednosť žalovaného v zmysle § 435 Občianskeho zákonníka zodpovedal by žalovaný len za škodu spôsobenú na dopravnom prostriedku a jeho príslušenstve, pretože v zmysle judikatúry, prevádzkovateľ garáže nezodpovedá za iné veci, ktoré nemožno považovať za súčasť ani za príslušenstvo dopravného prostriedku. Prevádzkovateľ nezodpovedá za obsah kufra dopravného prostriedku a za veci umiestnené na iných miestach dopravného prostriedku. Za tieto by mohol zodpovedať len vtedy, keby tieto výslovne prevzal do úschovy, čo sa však nestalo. Žalobca opiera svoje tvrdenia o judikatúru, ktorá však žiadnym spôsobom nepoukazuje na to, že žalovaný by mal byt' zodpovedný za vzniknutú škodu na odcudzených veciach z vozidla, resp. že je zodpovedný za vecí uložené vo vozidle žalobcu, ale len za samotné vozidlo a jeho príslušenstvo, ktoré by za splnenia určitých podmienok bolo považované za vnesenú vec. Žalobca si mal počínať tak, aby neporušil svoju prevenčnú povinnosť, keď svojvoľné ponechal vo svojom vozidle veci vyššej hodnoty. V zmysle bežnej praxe je všeobecne žiadúce, aby si osoby neponechávali cenné veci a cennosti vo svojich vozidlách, nakoľko sú potenciálnym predmetom odcudzenia. Navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. 4. Intervenient na strane žalovaného sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 5. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu zotrval na dôvodoch svojho odvolania a na tom, že definícia zodpovednosti podľa ustanovenia § 435 Občianskeho zákonníka na ktorú vo vyjadrení poukazuje žalovaný je v tomto prípade nesprávne a účelová, nakoľko je nutné aplikovať obsahovo širšiu zodpovednosť podľa ustanovenia § 433 Občianskeho zákonníka. 6. Duplika zo strany žalovaného, intervenienta nebola podaná. 7. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v zmysle §379 a 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu t.j. v celom rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Prijatý záver o nedôvodnosti žaloby súd prvej inštancie dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky, s odôvodnením ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 8. Právnym základom opodstatnenosti uplatneného nároku podľa tvrdenia žalobcu je náhrada škody v zmysle § 433 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka keď žalobca zastáva názor, že v prípade hotelového parkoviska sa jedná o priestor vyhradený na uloženie veci, v spojení s inštitútom zmluvy o ubytovaní v zmysle § 754 a nasl. Občianskeho zákonníka v prípade ktorom je potrebné hotelové parkovisko posúdiť ako spoločný priestor ubytovacieho zariadenia, na ktorom má ubytovaný právo používať služby, ktorých poskytovanie je s ubytovaním spojené. 9. Ustanovenie § 754 a 755 Občianskeho zákonníka, na aplikáciu ktorú žalobca v odvolaní poukazuje upravuje rozsah práv a povinnosti zmluvných strán, otázka ktorá nie je ani sporná a už vonkoncom pre posúdenie zodpovednosti za vnesené veci do ubytovacích priestorov kľúčová. Podľa § 755 Občianskeho zákonníka ubytovaný má právo užívať priestory, ktoré mu boli k ubytovaniu vyhradené, ako aj užívať spoločné priestory ubytovacieho zariadenia a používať služby, ktorých poskytovanie je s ubytovaním spojené. Poskytnutie parkovacej plochy nie je službou spojenou s ubytovaním v zmysle § 755 Občianskeho zákonníka a preto správne súd prvej inštancie aplikáciu tohto ustanovenia vylúčil. 10. O zodpovednosti ubytovateľa za veci vnesené do ubytovacích priestorov ust. § 758 systematicky odkazuje práve na ust. § 433 a § 436 Občianskeho zákonníka ktorých aplikácii sa súd prvej inštancie dôsledne držal. V ustanoveniach § 430 až 437 Občianskeho zákonníka je upravená osobitná zodpovednosť za škodu spôsobenú na vnesených a odložených veciach. Zákon viaže vznik tejto zodpovednosti na vykonávanie určitej činnosti, s ktorou je spojené vnesenie alebo odkladanie vecí klienta, pričom zákonodarca pri formulovaní tohto ustanovenia zjavne vychádzal z toho, že prevádzkovateľ tejto činnosti musí vyvinúť určitý stupeň starostlivosti o vnesené a odložené veci. Zodpovednosť sa vzťahuje na tri skupiny prevádzkovateľov: 1. Prevádzkovateľov poskytujúcich ubytovacie služby (§ 433 ods. 1 Občianskeho zákonníka), 2. Prevádzkovateľov prevádzok niektorých činností, s ktorými je spravidla spojené odkladanie vecí (§ 433 ods. 2 Občianskeho zákonníka), 3. Prevádzkovateľov garáží a iných podnikov podobného druhu(§ 435 Občianskeho zákonníka). 11. Podľa ust. § 433 ods. 1 Občianskeho zákonníka prevádzkovateľ poskytujúci ubytovacie služby zodpovedá za škodu na veciach, ktoré boli ubytovanými fyzickými osobami alebo pre nich vnesené, ibaže by ku škode došlo aj inak. Vnesené sú veci, ktoré boli prinesené do priestorov, ktoré boli vyhradené na ubytovanie alebo na uloženie vecí alebo ktoré boli za tým účelom odovzdané prevádzkovateľovi alebo niektorému z pracovníkov prevádzkovateľa. 12. Pokiaľ ponúkne ubytovateľ ubytovanému možnosť zaparkovať vozidlo na tzv. hotelovom parkovisku, malo by vozidlo charakter veci vnesenej v zmysle § 433 ods. 1 Občianskeho zákonníka iba vtedy, ak by parkovisko vyhovovalo definícii priestoru určeného k uloženiu veci. Parkovisko, ktoré by z hľadiska ustanovenia § 433 ods. 1 Občianskeho zákonníka mohlo byť považované za priestory určené k uloženiu veci by muselo byť uzatvorené priestranstvo, napr. situované vo vnútri ubytovacieho objektu. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie, z ktorých v danej veci vyvodzoval svoje právne závery, nedávajú žiadny podklad pre pochybnosti o tom, že parkovisko by vzhľadom na to, že je situované v nádvorí hotela a je oddelené z vonkajšej ulice bránou, mohlo spĺňať iba definíciu priestoru určeného na uloženie veci. Prinesenou vecou by však v tomto prípade bolo iba samotné motorové vozidlo žalobcu a nie batožina a veci slúžiace osobnej potrebe uložené v tomto vozidle, nakoľko samotné vozidlo nie je priestorom vyhradeným na ukladanie ďalších vecí v zmysle ustanovenia § 433 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa ustálenej judikatúry príslušenstvom dopravných prostriedkov v zmysle ustanovenia § 435 Občianskeho zákonníka treba považovať napr. autorádio, rezervnú pneumatiku, súpravu kľúčov a iných opravárenských potrieb; týmto príslušenstvom však nie sú veci iného druhu prepravovaného, alebo uložené v kufri, alebo v kabíne dopravného prostriedku umiestneného v garáži, alebo na parkovisku, ktoré nesúvisia s prevádzkou motorového vozidla. 13. Podľa § 435 Občianskeho zákonníka rovnako ako prevádzkovateľ poskytujúci ubytovacie služby zodpovedajú i prevádzkovatelia garáží a iných podnikov podobného druhu, pokiaľ ide o dopravné prostriedky v nich umiestnené a ich príslušenstvo. 14. Súd prvej inštancie správne argumentoval aj tým, že zodpovednosť podľa § 435 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy iba v prípade, že žalovaný súčasne spĺňa znaky prevádzkovateľa garáží. Subjektom tejto zodpovednosti sú prevádzkovatelia garáží a iných podnikov podobného druhu. Pojem garáž spravidla nie je sporný, najčastejšie pôjde o podzemné garáže pod hotelmi, obchodnými domami, pod verejnými priestranstvami a podobne. Pokiaľ ide o iné podniky podobného druhu, musia to byť podniky, ktoré podobne ako prevádzkovatelia garáží poskytujú dočasnú možnosť prístrešia alebo umiestnenia dopravného prostriedku. 15. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že o takýto zodpovednostný vzťah v súdenom prípade nejde, pretože žalovaný nebol prevádzkovateľom garáží a ani iných podnikov podobného druhu. Ak by aj žalovaný spĺňal kritéria prevádzkovateľa garáži, rovnako ako v prípade aplikácie ust. § 433 ods. 1 Občianskeho zákonníka predmetom ochrany by zostalo iba vozidlo umiestnené v garáži a jeho príslušenstvo. Ochranu podľa tohto ustanovenia nepožívajú veci príležitostne uložené v dopravnom prostriedku, ktoré nesúvisia s jeho prevádzkou, t.j. veci slúžiace osobnej potrebe majiteľa vozidla, resp. inej osoby. V celom rozsahu správne prijatý právny záver súdu prvej inštancie je aj v zmysle požiadavky spravodlivého procesu a princípu právnej istoty vyjadreného v čl. 2 ods.2 základných princípov podložený ustálenou rozhodovacou praxou (R 9/1985), ktorej závery súd prvej inštancie správne na daný prípad aj aplikoval. 16. Žalobca na podporu svojho tvrdenia odkazuje na Rozsudok NS ČR sp.zn. 25 Cdo 97/99, ktoré však sledovanú úvahu o zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu na odcudzených veciach z vozidla neobsahuje. Práve naopak. Citované rozhodnutie za predmet ochrany bez akýchkoľvek pochybností označilo motorové vozidlo, samozrejme za splnenia určitých podmienok, preto obsahový odkaz na judikatúru ČR je nenáležitý. 17. Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku, a pretože súd prvej inštancie výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle §396 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný a intervenient mali v odvolacom konaní plný úspech, preto im vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).