Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/98/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114218520 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1114218520.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobkyne: MU.. O. X., I.. XX.XX.XXXX, Z. M. Ú. X, Z., zast. LEGAL & CORP s.r.o., Gajova 11, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 3. októbra 2016, č.k. 18C 118/2014-116, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o zamietnutí žaloby a v súvisiacej časti o trovách konania p o t v r d z u j e. Odvolanie žalobkyne proti výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie nepripustil návrh na zmenu žaloby, o d m i e t a. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa od žalovaného domáhala v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 35.000 eur titulom nezákonných rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I pod sp. zn. Pú 44/2005 a Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co 266/2007, 8Co 281/2007 a 8Co 282/2007, ktoré boli vydané v konaní o vyslovení prípustnosti jej prevzatia do ústavnej zdravotníckej starostlivosti, a na základe ktorých došlo k zásahu do jej osobnostnej integrity, návrh na zmenu žaloby nepripustil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. Návrh žalovaného na priznanie trov odročenia pojednávania dňa 02.05.2016 zamietol. 2. Vykonaným dokazovaním zistil, že na základe oznámenia Psychiatrickej kliniky FN, Mickiewiczova 13, Bratislava (ďalej len „nemocnica“) zo dňa 08.02.2005 bol Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) informovaný o prijatí žalobkyne dňa 07.02.2005 do zdravotníckej starostlivosti bez jej súhlasu. V dôsledku uvedeného oznámenia vydal Okresný súd Bratislava I dňa 09.02.2005 uznesenie č.k. Pú 44/2005-2, ktorým ustanovil žalobkyni do konania opatrovníčku v osobe súdnej tajomníčky podľa ust. § 191b ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že menovaná nemá iného zástupcu. Súčasne okresný súd vydal vo veci toho istého dňa uznesenie, ktorým začal konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia do ústavu zdravotníckej starostlivosti. Uznesenia boli doručované opatrovníčke. Uznesením č.k. Pú 44/2005-5 zo dňa 11.02.2005 okresný súd rozhodol, že prevzatie žalobkyne do ústavu má zákonné dôvody. Oznámením zo dňa 21.02.2005 nemocnica informovala okresný súd o tom, že žalobkyňa bola dňa 14.02.2005 prepustená zo zdravotníckej starostlivosti. Uznesením okresného súdu zo dňa č.k. Pú 44/2005-8 zo dňa 28.02.2005 bolo konanie vo veci vyslovenia prípustnosti ďalšieho držania žalobkyne v ústave zdravotníckej starostlivosti zastavené. Písomnou žiadosťou zo dňa 06.04.2005 požiadala žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne okresný súd o doručenie všetkých rozhodnutí vydaných v súvislosti s jej držaním v zdravotníckom zariadení s poukazom na to, že doposiaľ nebola v konaní riadne vypočutá, a ani jej neboli doručované rozhodnutia vydané v predmetnom konaní, napriek tomu, že neexistoval dôvod pre postup súdu podľa ust. §191b ods. 2 O.s.p.. V uvedenej žiadosti podala žalobkyňa aj odvolanie proti rozhodnutiam č.k. Pú 44/2005-5 zo dňa 11.02.2005 a č.k. Pú 44/2005-8 zo dňa 28.02.2005. Na základe podaného odvolania Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 8Co 266/2007, 8Co 281/2007 a 8Co 282/2007 zo dňa 12.06.2007 odvolania žalobkyne odmietol podľa ust. § 218 ods.1 písm. b) O.s.p., pretože boli podané osobou, ktorá na odvolanie nie je oprávnená. Na základe dovolania žalobkyne vydal Najvyšší súd SR v predmetnej veci rozsudok sp. zn. 3Cdo 228/2007 zo dňa 28.02.2008, ktorým uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co 266/2007, 8Co 281/2007 a 8Co 282/2007 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Následne Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 11CoP 112/08-65 zo dňa 17.06.2008 zrušil uznesenia okresného súdu č.k. Pú 44/2005-2, č.k. Pú 44/2005-5 a č.k. Pú 44/2005-8 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne okresný súd uznesením č.k. Pú 44/2005-115 zo dňa 23.07.2009 rozhodol, že k prevzatiu žalobkyne do ústavu dňa 07.02.2005 došlo zo zákonných dôvodov a konanie zastavil. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 11Cop 286/09-129 rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie pre nedostatočné odôvodnenie. Následným uznesením č.k. Pú 44/2005-132 zo dňa 27.07.2010 okresný súd opätovne rozhodol, že k prevzatiu žalobkyne do ústavnej starostlivosti došlo zo zákonných dôvodov. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 11CoP 135/2011-152 zo dňa 02.06.2011 uznesenie okresného súdu č.k. Pú 44/2005-132 zo dňa 27.07.2010 v spojení s uznesením č.k. Pú 44/2005-150 zo dňa 10.02.2011 zmenil a rozhodol, že k prevzatiu žalobkyne do ústavu nedošlo zo zákonných dôvodov. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na judikát NS SR sp. zn. 3Cbo 228/2007 zo dňa 20.08.2008, a uviedol, že okresný súd v rozpore s ust. § 191b ods. 3 O.s.p. neuskutočnil výsluch dotknutej osoby o tom, že sa jej nebudú doručovať súdne písomnosti, hoci zákon ani nehovorí o možnosti upustenia od výsluchu, v § 191c O.s.p. ustanovuje len podmienky doručovania uznesenia, pričom z vyjadrenia lekára tiež nevyplývajú dôvody spôsobilé obmedziť osobnú slobodu dotknutej osoby v súlade so zákonom č. 576/2004 Z.z. bez jej súhlasu. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.06.2011. Žalobkyňa uplatnila dňa 27.08.2013 nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žiadosťou o jeho predbežné prerokovanie na Ministerstve spravodlivosti SR, ktoré jej žiadosti oznámením zo dňa 25.02.2014 nevyhovelo pre nepreukázanie splnenia zákonných podmienok pre priznanie náhrady. 3. Uviedol, že žalobkyňa žalobou, doručenou súdu dňa 24.06.2014, uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu odôvodnila tým, že v dôsledku vyššie uvedeného konania okresného a krajského súdu bola pozbavená osobnej slobody zvlášť zavrhnutiahodným spôsobom, bolo poškodené jej meno, nakoľko rozhodnutia súdov, predovšetkým ich odôvodnenia, zneužíva jej bývalý manžel spolu s nezákonne získanou zdravotnou dokumentáciou na znevažovanie jej osoby. Argumentovala, že bola prevzatá do ústavnej starostlivosti protizákonne, čo potvrdil Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí č.k. 11CoP 135/2011-152 zo dňa 02.06.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.06.2011, a práve od tohto rozhodnutia začala plynúť premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody. Skonštatoval, že právny zástupca žalobkyne v písomnom podaní zo dňa 26.09.2016 upravil výšku náhrady nemajetkovej ujmy na sumu 17.600 eur a žiadal pripustenie zmeny žaloby. Žalovaný vzniesol námietku premlčania práva na náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami - uzneseniami Okresného súdu Bratislava I č.k. Pú 44/2005-2 zo dňa 08.02.2005, č.k. Pú 44/2005-5 zo dňa 11.02.2005 a č.k. Pú 44/2005-8 zo dňa 28.02.2005 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co 266/2007, 8Co 281/2007 a 8Co 282/2007 zo dňa 12.06.2007, keď mal za to, že subjektívna premlčacia doba podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uplynula, pričom žalobkyňa požiadala o predbežné prerokovanie svojho nároku až dňa 27.08.2013 a žalobu na súd podala dňa 24.06.2014. 4. Vec posúdil právne podľa ust. § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1 a 3, a § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a § 100 ods. 1 Obč. zák. a dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným je dôvodná, a preto z dôvodu premlčania uplatneného nároku žalobu žalobkyne zamietol. Ustálil, že v posudzovanej veci je možné nárok žalobkyne uplatniť z titulu nezákonnosti rozhodnutia podľa ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom za nezákonné rozhodnutie možno považovať výlučne právoplatné uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co 266/2007, 8Co 281/2007 a 8Co 282/2007 zo dňa 12.06.2007 (ktorým boli odmietnuté odvolania žalobkyne proti uzneseniam okresného súdu č.k. Pú 44/2005-2, Pú 44/2005-5, a Pú 44/2005-8), a ktoré bolo zrušené na základe mimoriadneho opravného prostriedku, dovolania, rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 228/2007 zo dňa 28.02.2008 z dôvodu odňatia možnosti žalobkyni konať pred súdom. Vyhodnotil, že ust. § 6 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. nie je možné aplikovať, nakoľko ani jedno rozhodnutie okresného súdu spôsobilé zapríčiniť škodu na strane žalobkyne, či už priamo alebo v príčinnej súvislosti s ďalšími rozhodnutiami súdov, nebolo vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, s výnimkou uznesenia o ustanovení opatrovníka, avšak aj v tomto prípade sa plynutie premlčacej doby odvíja od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vydaného v súvislosti s konaním sp. zn. Pú 44/2005. S poukazom na ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. skonštatoval, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 228/2007 zo dňa 28.02.2008 bolo právnej zástupkyni žalobkyne podľa doručenky pripojenej v spise sp. zn. Pú 44/2005 doručené dňa 26.03.2008. Z uvedeného zistenia vyvodil, že týmto dňom bola právna zástupkyňa žalobkyne uzrozumená s tým, že rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, voči ktorým smerovalo dovolanie žalobkyne, boli zrušené, a že žalobkyni vznikla možnosť domáhať sa od štátu náhrady škody za predpokladu dodržania lehoty upravenej v ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.. Vyhodnotil, že trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody začala plynúť dňa 26.03.2008 a bezvýsledne uplynula dňa 26.03.2011. Dospel potom k záveru, že ak žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu škody na súde dňa 24.06.2014, urobila tak po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby. S poukazom na ust. § 100 ods.1 Obč. zák. a prihliadnuc na námietku premlčania dôvodne vznesenú žalovaným, žalobu žalobkyne pre premlčanie uplatneného nároku zamietol. 5. Ak žalobkyňa namietala, že podstatnou skutočnosťou, od ktorej sa má odvíjať plynutie premlčacej doby je rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 11CoP 135/2011-152, nakoľko až týmto bolo konštatované, že jej umiestnenie v zdravotníckom zariadení bolo z nezákonných dôvodov, poukázal na znenie ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., v ktorom zákonodarca explicitne označil za nezákonné rozhodnutie právoplatné rozhodnutie zrušené príslušným orgánom, pričom označené rozhodnutie krajského súdu vydané v súvislosti s podaním riadneho opravného prostriedku voči rozhodnutiu okresného súdu nie je možné subsumovať pod ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.. Z týchto dôvodov nepripustil ani zmenu žaloby, ktorú právny zástupca žalobkyne navrhol písomným podaním zo dňa 22.09.2016, keď vyhodnotil, že výsledky doterajšieho konania by nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe, pretože v oboch prípadoch je základom uplatneného nároku premlčané právo. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nárok žalovaného na náhradu trov odročeného pojednávania dňa 02.05.2016 zamietol, pretože Civilný sporový poriadok, ktorý je platný a účinný aj pre konania začaté pred jeho prijatím, neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého by mohol o takomto nároku rozhodnúť. 6. Proti tomuto rozsudku, v časti nepripustenia jej návrhu na zmenu žaloby a v časti zamietnutia žaloby a rozhodnutia o trovách konania, podala žalobkyňa včas odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jej žalobe vyhovieť alebo zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Opätovne, ako už aj v žalobe a v konaní pred súdom prvej inštancie zhrnula celú genézu rozhodnutí súdov všetkých inštancií. Nesúhlasila s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, ktorý prihliadol na žalovaným vznesenú námietku premlčania a jej žalobu pre premlčanie zamietol. S poukazom na ust. § 6 ods. 1 a § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. vyjadrila názor, že s ohľadom na okolnosti jej prípadu bolo pre uplatnenie si práva na náhradu škody nevyhnutné, aby súd skonštatoval nezákonnosť jej prevzatia do ústavnej starostlivosti. Mala za to, že ak by platil stav, podľa ktorého boli splnené zákonné podmienky pre jej prevzatie do ústavu, nemohla by sa úspešne domáhať náhrady škody. Po tom, ako jej bolo doručené rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 228/2007 zo dňa 28.02.2008 si nárok na náhradu škody neuplatnila práve z dôvodu absencie právnej istoty, spočívajúcej v nevyhnutnosti zmeny predchádzajúcich rozhodnutí, v ktorých súdy nerozhodli, že k jej prevzatiu do ústavnej starostlivosti nedošlo zo zákonných dôvodov. Zdôraznila, že až posledným rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č.k. 11CoP 135/2011-152 zo dňa 02.06.2011 bolo rozhodnutie zmenené, keďže predchádzajúcimi rozhodnutiami (sp. zn. 11CoP 112/2008 zo dňa 17.06.2008 a 11CoP 286/2009 zo dňa 30.10.2009) odvolací súd síce zrušil rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I, ale vec vrátil súdu prvej inštancie, ktorý rozhodnutím č.k. Pu 44/2005-115 zo dňa 23.07.2009 ako aj rozhodnutím č.k. Pu 44/2005-132 rozhodol, že k jej prevzatiu do ústavnej starostlivosti došlo zo zákonných dôvodov. S ohľadom na tieto skutočnosti zastávala názor, že premlčacia doba začala plynúť dňa 23.06.2011, teda v deň, kedy jej bolo doručené uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 11CoP 135/2011-152 zo dňa 02.06.2011. Uviedla, že dňa 27.08.2013 doručila Ministerstvu spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie jej nároku na náhradu škody a žalobu na súd doručila dňa 26.06.2014. S poukazom na ust. § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého počas predbežného prerokovania nároku do skončenia prerokovania, najdlhšie však 6 mesiacov, premlčacia doba neplynie, uviedla, že premlčacia doba neplynula od 27.08.2013 do 27.02.2014. Žalobu podanú dňa 26.06.2014 považovala za podanú v rámci premlčacej doby, teda včas. 7. Žalovaný odvolanie nepodal a k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadril. 8. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 9. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti rozhodnutia o veci samej a o trovách konania ako vecne správny potvrdil. 10. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (keď žiadne ani neboli v odvolaní namietané), v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa od žalovaného domáhala podľa zákona č. 514/2003 Z.z. zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy, spôsobenej jej nezákonnými rozhodnutiami súdov, a v podrobnostiach na ne poukazuje. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobkyne. 12. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav, vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1 a 3, a § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a § 100 ods. 1 Obč. zák., ktoré aj správne vyložil, a svoje rozhodnutie tiež odôvodnil tak, ako to malo na mysli v čase rozhodovania platné a účinné ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Dôkladne vysvetlil z akého dôvodu považoval žalobu žalobkyne za nedôvodnú a ňou uplatnený nárok za premlčaný. V tejto súvislosti sa detailne zaoberal zisteným skutkovým stavom, argumentáciou oboch sporových strán, a vyvodil správny záver, že ak žalobkyňa svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnila v súvislosti s podľa jej názoru nezákonnými rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava I, vydanými v konaní pod sp. zn. Pú 44/2005 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 8Co 266/2007, 8Co 281/2007 a 8Co 282/2007 zo dňa 12.06.2007, je ňou uplatnený nárok premlčaný, a keďže žalovaný premlčanie namietal, nebolo možné jej žalobe vyhovieť, pričom všetky svoje skutkové závery ako i právny názor vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. 13. Odvolací súd sa stotožňuje so všetkými závermi, ku ktorým súd prvej inštancie vo svojom rozsudku dospel. Záver o premlčaní nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy, uplatneného v súvislosti s vyššie uvedenými rozhodnutiami okresného a krajského súdu je správny, nakoľko žalobkyňa podala žalobu na súd až dňa 24.06.2014, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Za nezákonné rozhodnutie v zmysle ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. možno považovať výlučne právoplatné uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co 266/2007, 8Co 281/2007 a 8Co 282/2007 zo dňa 12.06.2007, ktorým boli odmietnuté odvolania žalobkyne proti uzneseniam Okresného súdu Bratislava I č.k. Pú 44/2005-2, Pú 44/2005-5, a Pú 44/2005-8, a ktoré bolo zrušené na základe dovolania žalobkyne rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 228/2007 zo dňa 28.02.2008 (následkom čoho odvolací súd zrušil odvolaním napadnuté uznesenia okresného súdu). Toto rozhodnutie Najvyššieho súdu, ktorým bolo právoplatné uznesenie Krajského súdu v Bratislave zrušené tak, ako to pre záver o nezákonnosti rozhodnutia vyžaduje ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., bolo žalobkyni (jej právnej zástupkyni) doručené dňa 26.03.2008. Trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu upravená v ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. začala plynúť dňa 27.03.2008 a bezvýsledne uplynula dňa 27.03.2011 (súd prvej inštancie sa pomýlil o jeden deň, keď opomenul, že podľa v čase doručenia zrušujúceho rozhodnutia NS SR účinného ust. § 53 ods. 1 O.s.p. sa do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, i keď táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia - poznámka odvolacieho súdu). Ak žalobkyňa svoj nárok uplatnila na súde žalobou dňa 24.06.2014, je nepochybné, že tak urobila po uplynutí premlčacej doby, a že jej nárok je premlčaný. Žalovaný v konaní premlčanie uplatneného nároku namietal, a preto bol súd prvej inštancie povinný k jeho námietke prihliadnuť (ust. § 100 ods. 1 Obč. zák.). Keďže námietka premlčania vznesená žalovaným bola dôvodná, žalobu správne zamietol. 14. Ak žalobkyňa v odvolaní s poukazom na ust. § 6 ods. 1 a § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. vyjadrila názor, že pre uplatnenie práva na náhradu škody bolo nevyhnutné, aby súd skonštatoval nezákonnosť jej prevzatia do ústavnej starostlivosti, a z tohto dôvodu považovala za začiatok plynutia premlčacej doby deň 23.06.2011, kedy jej bolo doručené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 11CoP 135/2011-152 zo dňa 02.06.2011, ktorým odvolací súd zmenil rozhodnutie okresného súdu a rozhodol, že k jej prevzatiu do ústavnej starostlivosti nedošlo zo zákonných dôvodov, odvolací súd sa s jej argumentáciou nestotožnil. Zodpovednosť štátu za škodu resp. nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (keď práve nezákonnými rozhodnutiami súdov žalobkyňa argumentovala v podanej žalobe) totiž môže byť podľa ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., na ktoré žalobkyňa v odvolaní aj poukazovala, daná len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola spôsobená právoplatným rozhodnutím orgánu štátu, teda v posudzovanej veci právoplatným rozhodnutím súdu. Z uvedeného vyplýva, že jednou z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu, je právoplatnosť rozhodnutia, a ďalšou podmienkou je zrušenie alebo zmena tohto rozhodnutia príslušným orgánom po tom, čo predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, v našom prípade súdu, teda môže založiť jedine rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť. Takýmto rozhodnutím v genéze všetkých žalobkyňou uvádzaných rozhodnutí je len právoplatné uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co 266/2007, 8Co 281/2007 a 8Co 282/2007 zo dňa 12.06.2007, ktorým boli odmietnuté odvolania žalobkyne proti uzneseniam Okresného súdu Bratislava I č.k. Pú 44/2005-2, Pú 44/2005-5 a Pú 44/2005-8 (ktoré tým pádom nadobudli právoplatnosť), a ktoré bolo ako právoplatné zrušené na základe dovolania žalobkyne rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 228/2007 zo dňa 28.02.2008 (následkom čoho odvolací súd zrušil odvolaním napadnuté uznesenia okresného súdu). Zákon č. 514/3003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie) za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Žalobkyňa však mohla byť v konaní úspešná len vtedy, ak by žalobu podala včas (teda pred uplynutím premlčacej doby), a preukázala by existenciu predpokladov zodpovednosti žalovaného (štátu) za škodu resp. nemajetkovú ujmu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., na vyvodenie ktorej je potrebné kumulatívne splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, ktorými sú nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, existencia majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, pričom nepreukázanie čo i len jedného z týchto predpokladov má za následok zamietnutie návrhu. Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť len za splnenia troch podmienok, a to preukázania, že rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, je právoplatné, že je nezákonné, a že poškodeným boli vyčerpané opravné prostriedky. Autentický výklad zákona č. 514/2003 Z.z. je teda jednoznačný, a nepotrebuje žiadny ďalší komentár pokiaľ ide o požiadavku právoplatnosti rozhodnutia orgánu štátu ako jednu z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Aj v zmysle súdnej praxe zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, v tomto prípade súdu, môže byť daná len vo vzťahu k takému rozhodnutiu súdu, ktoré bolo zmenené alebo zrušené až po nadobudnutí jeho právoplatnosti. Z uvedeného je zrejmé, že za nezákonné nemôže byť považované rozhodnutie súdu, ktoré nenadobudlo právoplatnosť, keď bolo zrušené na základe riadneho opravného prostriedku. Preto ak žalobkyňa považovala za nezákonné aj rozhodnutia okresného súdu, ktoré boli zrušené na základe ňou riadne podaného odvolania, nemohla v konaní uspieť (keďže nepreukázala existenciu nezákonného rozhodnutia), pretože na základe odvolania zrušené rozhodnutia nie je možné považovať za nezákonné, keďže tieto rozhodnutia nikdy nenadobudli právoplatnosť. Ako už bolo uvedené vyššie, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyne by mohlo založiť len nezákonné rozhodnutie, a to právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co 266/2007, 8Co 281/2007 a 8Co 282/2007 zo dňa 12.06.2007, ktorým boli odmietnuté odvolania žalobkyne proti uzneseniam Okresného súdu Bratislava I č.k. Pú 44/2005-2, Pú 44/2005-5 a Pú 44/2005-8 (ktoré tým pádom nadobudli právoplatnosť), a ktoré bolo ako právoplatné zrušené na základe dovolania žalobkyne rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 228/2007 zo dňa 28.02.2008. Keďže však žalobkyňa svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s týmto rozhodnutím uplatnila až po uplynutí premlčacej doby a žalovaný vzniesol námietku premlčania, nebolo možné jej nárok priznať. 15. Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené s právnymi závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach na ne poukazuje za využitia ust. § 387 ods. 2 C.s.p.. Dospel totiž k záveru, že vzhľadom na správne a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie podrobne vysporiadal s tvrdeniami a aj námietkami žalobkyne, ktorá v odvolaní len zopakovala svoju argumentáciu z konania pred súdom prvej inštancie, by bola ďalšia argumentácia odvolacieho súdu už len opakovaním správnych záverov vyslovených súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku. 16. Po preskúmaní výroku o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Keďže žalobkyňa ohľadom výroku o trovách konania v odvolaní ničím neargumentovala, obmedzí sa odvolací súd len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie i v tejto časti. Ak o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. pri plnom úspechu žalovaného v konaní, vec posúdil po právnej stránke správne a aplikoval aj správne zákonné ustanovenia. 17. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o zamietnutí žaloby a v súvisiacej časti o trovách konania podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 18. Odvolanie žalobkyne proti výroku rozsudku (ktorý má charakter uznesenia), ktorým súd prvej inštancie nepripustil návrh žalobkyne na zmenu žaloby, odvolací súd po prejednaní veci bez nariadenia pojednávania odmietol. Podľa ust. § 386 písm. c) C.s.p. totiž odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa v odvolaní ohľadom tohto výroku napriek tomu, že voči nemu podala odvolanie, ničím neargumentovala a vôbec žiadnym tvrdením ho nespochybnila, preto sa odvolací súd, ktorý je podľa ust. § 379 a § 380 C.s.p. viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ani nemohol zaoberať jej absentujúcimi námietkami. Ustanovenie § 357 C.s.p. taxatívne upravuje, v ktorých prípadoch je možné uznesenie súdu prvej inštancie napadnúť odvolaním, pričom uznesenie, ktorým nebol pripustený návrh na zmenu žaloby, medzi ne nepatrí. Odvolací súd dospel potom k záveru, že odvolanie žalobkyne smerovalo v tejto časti proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, a preto ho podľa ust. § 386 písm. c) C.s.p. odmietol. Na neprípustnosti odvolania nič nemení ani skutočnosť, že žalobkyňa bola súdom prvej inštancie v poučení o opravnom prostriedku (uvedenom v závere rozsudku) nesprávne poučená o možnosti podať odvolanie. 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovanému, plne úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).