Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/3/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114232985 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1114232985.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členov senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej, v právnej veci žalobcu: Obec Gemer, 982 61 Gemer č. 274, IČO: 00 318 680, zastúpený: Mgr. Marián Jankovič, advokát, Bernolákova 151/9, 050 01 Revúca, proti žalovanému: SolarLand1, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 44 453 035, zastúpený: Mgr. Adrián Iványi, advokát, so sídlom Hodská 2359/64, 924 01 Galanta, adresa na doručovanie: Vansovej 2, 811 03 Bratislava, o návrhu žalobcu na zaplatenie sumy 7000,- EUR s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 34Cb/335/2014-92 zo dňa 28.06.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 34Cb/335/2014-92 zo dňa 28.06.2016 v napadnutej zaväzujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách prvoinštančného konania, p o t v r d z u j e . Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom č.k. 34Cb/335/2014-92 zo dňa 28.06.2016, ktorý bol napadnutý odvolaním žalovaného, Okresný súd Bratislava I návrhu žalobcu vyhovel sčasti, keď zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 7000 EUR s úrokom z omeškania 9% p.a. zo sumy 3500,- EUR od 01.07.2012 do zaplatenia a úrokom z omeškania 8,5 % p.a. zo sumy 3500,- EUR od 01.07.2013 do zaplatenia a zaviazal k náhrade trov prvoinštančného konania vo výške 2428,86 EUR do troch dní od právoplatnosti. Vo zvyšku, ktorý predstavuje žalobcom požadovaný nárok na úrok z omeškania 9% p.a. zo sumy 3500,- EUR od 30.06.2012 a nárok 8,5% p.a. zo sumy 3500,- EUR od 30.06.2013, súd návrhu nevyhovel a žalobu v tejto časti zamietol. 2. Návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 22.05.2014, sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 7000,- EUR, s príslušenstvom - úrokom 9% p.a. zo sumy 3500,- EUR od 30.06.2012 do zaplatenia a 8,5 % p.a. zo sumy 3500,- EUR od 30.06.2013 do zaplatenia a žiadal priznať voči žalovanému náhradu trov konania pozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia v sume 588,64 EUR. Návrh žalobca dôvodil tým, že so žalovaným uzatvoril dňa 30.08.2010 sponzorskú zmluvu (ďalej len „zmluva“), žalovaný ako sponzor, poskytovateľ sponzorského daru a žalobca ako prijímateľ daru. Zmluvu vypracoval žalovaný. Obsahom zmluvy bol podľa čl. I, záväzok žalovaného ako sponzora, poskytnúť obci dar vo výške 3500 EUR, na účel financovania kultúry, školstva, športu a ekologické účely. Žalobca poukazujúc na čl. II. zmluvy uviedol, že dar bol splatný do 30 dní od kolaudácie fotovoltaickej elektrárne v obci J., postavenej na parcele registra „Z.“, č. XXXX/X, nachádzajúcej sa v katastrálnom území J.. Sporové strany sa v čl. III. dohodli na uzatvorení zmluvy na dobu určitú, t.j. na 15 rokov od zaplatenia prvého daru po kolaudácii elektrárne s tým, že dar bude splatný vždy v tom istom termíne, ako bol poukázaný v prvom roku trvania zmluvy. Prvú časť daru uhradil žalovaný žalobcovi vo výške 3500 EUR dňa 30.06.2011 a ďalšie dary sa tak stali splatnými v zmysle čl. III. zmluvy k 30.06., toho ktorého kalendárneho roka nasledujúcom po r. 2011, až do ukončenia obdobia 15 rokov trvania sponzorskej zmluvy. Žalovaný uhradil iba jeden dar vo výške 3500 EUR, a to dňa 30.06.2011 a dňom 30.06.2012 a dňom 30.06.2013 sa stali splatnými ďalšie dva dary po 3500 EUR, spolu: v celkovej výške 7000 EUR a ktoré neboli uhradené, ani na výzvy žalobcu, na ktoré žalovaný nereagoval. Pokiaľ ide o právne posúdenie zmluvy, podľa žalobcu sa jednalo o nepomenovanú zmluvu, ktorá bola uzatvorená v súlade s § 51 Občianskeho zákonníka (ďalej ako „OZ“) a z hľadiska obsahu išlo o darovaciu zmluvu podľa §§ 628-630 OZ. Nárok definoval žalobca ako škodu, respektíve ako ušlý zisk, ktorý podľa uzatvorenej zmluvy prináležal žalobcovi, pretože s týmito platbami v priebehu dojednaných rokov počítal v rozpočte obce, keďže sponzorské dary mali byť v zmysle čl. I. zmluvy využité na účely financovania kultúry, školstva, športu a ekologické účely. Okrem istiny, žiadal žalobca priznať tiež zákonný úrok z omeškania, podľa ustanovení § 365 a § 369 Obchodného zákonníka a Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., § 3 ods. l účinného od 01.01.2009 do 01.02.2013, teda základnú sadzbu ECB plus 8 percentuálnych bodov. Úrok z omeškania žiadal priznať odo dňa splatnosti darov, teda od 30.06.2012 a od 30.06.2013 až do zaplatenia. K žalobe žalobca priložil listinné dôkazy a to Sponzorskú zmluvu - sponzorský dar poskytnutý obci zo dňa 30.08.2010, ďalej výpis z účtu žalobcu, na ktorý bola dňa 30.06.2011 poukázaná platba 3500,- EUR s poznámkou „sponzorský dar Gemer“ od platiteľa - žalovaného. Žalobca súdu predložil list zo dňa 03.06.2013 označenú ako výzva k zaplateniu sponzorského daru pre Obec Gemer, ktorou oznamuje žalobca žalovanému, že nebola uhradená platba sponzorského daru pre rok 2012 a vyzýva ho k úhrade. Žalobca predložil odpoveď žalovaného na výzvu, ktorou informuje že K.. Z., konateľ ktorý v čase uzatvorenia sponzorskej zmluvy konal v mene žalovaného, už túto funkciu nevykonáva a spoločnosť nemá o danej zmluve vedomosť. Žalobca predložil emailovú komunikáciu so žalovaným, z ktorej vyplýva, že zaslal žalovanému ftk. Zmluvy, z ktorej si uplatňoval nárok a tiež opakovanú výzvu k úhrade zo dňa 17.07.2013, ktorou informuje, že prišlo k splatnosti aj sponzorského daru pre rok 2013 a vyzýva k zaplateniu spolu sumy 7000,- EUR ako súčet darov za roky 2012 a 2013. 3. Žalovaný sa k návrhu vyjadril s tým, že tento neuznáva. Namietal miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Revúca, na ktorú bola žaloba podaná a správne má byť vec riešená podľa všeobecnej miestnej príslušnosti žalovaného, na OS Bratislava I. Poukázal na čl. I. a II. sponzorskej zmluvy, v ktorej sa so žalobcom dohodol na poskytnutí sponzorského daru vo výške 3500,- EUR so splatnosťou do 30 dní od kolaudácie fotovoltaickej elektrárne v obci, ktorá bola obdarovaným zo zmluvy. Poukázal na zmysel sponzorského daru, ktorým bola zo strany obdarovaného ako obce, určitá motivácia k spolupráci pri zabezpečovaní výstavby elektrárne a účel sponzorského daru bol zmluvne vymedzený. Čl. IV zmluvy uvádza, že sponzorský dar bol viazaný na hospodársky účel, ktorým malo byť dosahovanie zisku darcu z elektrárne a teda na majetkové prepojenie žalovaného s elektrárňou. Vzhľadom k tomu, že pred zahájením výstavby, previedol žalovaný všetky práva k výstavbe elektrárne na iný subjekt, stratil majetkové prepojenie k elektrárni. Hospodársky účel sponzorskej zmluvy zanikol a za daných okolností, už ďalej nebol povinný poskytovať obci Gemer sponzorský dar. Žalovaný k tejto argumentácii citoval čl. IV. Zmluvy, v zmysle ktorého, „Sponzor môže zmluvu jednostranne ukončiť v prípade, ak sa významne zmenia podmienky hospodárenia elektrárne pod vplyvom legislatívnych zmien, ktoré nemôže ovplyvniť (ide najmä o zmenu dotovanej ceny pre výkup elektrickej energie štátom, zmeny dane z nehnuteľností a pod.)“ Podľa žalovaného prevodom práv k výstavbe elektrárne, stratil majetkovú väzbu k výstavbe, teda zanikol hospodársky účel dojednaný pre poskytovanie sponzorského daru obci a preto mal právo zmluvu jednostranne ukončiť, čo aj urobil. Argumentoval tým, že nastala situácia predpokladaná v čl. IV zmluvy, keď došlo k poklesu výkupných cien elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov, ktoré stanovuje Úrad pre regulácii sieťových odvetví Slovenskej republiky (Vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 225/2011, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, Vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 184/2012, ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 225/2011, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, v znení vyhlášky 5. 438/2011), teda nastal dôvod jednostranne zmluvu ukončiť. K ukončeniu sponzorskej zmluvy došlo podľa žalovaného, omisívnym konaním, teda nekonaním tak, že už viac po prevode práv k výstavbe na tretí subjekt, neposkytoval dary obci. Podľa žalovaného úkon - neuhradenie ďalších darov obci, bol dostatočne určitým a jednoznačným prejavom vôle zmluvu ukončiť a poukázal na interpretačné pravidlá právnych úkonov podľa § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej ako „OZ“) a tiež interpretačné pravidlo upravené v § 266 Obchodného zákonníka (ďalej ako „ObZ“). Podľa § 35 OZ, „prejav vôle sa môže urobiť' konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.“ Podľa výkladového pravidla § 266 ods. 1 až 3 ObZ, ktoré sa má vzhľadom na povahu účastníkov zmluvy použiť, prejav vôle žalovaného, ktorý ukončil zmluvu nezaplatením ďalšieho plnenia, bol dostatočne určitý a obci Gemer musel byť význam tohto prejavu známy. Žalobca musel mať vzhľadom na dojednanie zmluvy vedomosť o úmysle žalovaného, ukončiť zmluvu v prípade straty hospodárskeho účelu zmluvy, spôsobeného legislatívnymi zmenami a prevodom práv k výstavbe na tretí subjekt. Žalovaný mal za to, že neplnením ďalšieho plnenia, je platným ukončením zmluvy a záväzkov z nej plynúcich. Žalovaný tiež namietol platnosť zmluvy vzhľadom na jej neurčitosť a nejednoznačný výklad jej obsahu, ktorý si vzájomne odporuje a pripúšťa protichodný výklad. Konkrétne si odporujú čl. I., II. a III. Zmluvy, keďže z čl. I. a II. jednoznačne vyplýva že dar je jednorazový v sume 3500,- EUR splatný v určenom termíne a č. III. Protichodne upravuje dobu trvania na 15 rokov, čo spôsobuje zmätočnosť a teda neplatnosť podľa § 37 OZ. Keďže poskytol žalovaný dar v súlade s čl. I. a II. zmluvy a následne už ďalšie neposkytoval a žalobca ani ďalšie plnenia nepožadoval, žalovaný má za to, že bol žalobca uzrozumený s tým, že dar bol dojednaný len ako jednorazový. K vyjadreniu žalovaný pripojil ftk. Emailu, ktorý bol zaslaný žalobcovi a žalovaný v ňom informuje o tom, že prišlo k prevodu práv k elektrárni, zanikol hospodársky účel pre sponzora poskytovať plnenie obci a teda nemá možnosť poskytovať obci ďalšie dary. 4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom sporových strán a ich právnych zástupcov, listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise a výsluchom svedkov. Žalobca k veci uviedol, že návrh sponzorskej zmluvy vypracoval žalovaný, plnil na základe tejto zmluvy len prvú čiastku 3500 EUR. Žalobca sa vyjadril k skutkovým okolnostiam pri uzatváraní zmluvy tak, že p. Š. N., navštívil starostu obce Gemer, s návrhom na výstavbu fotovoltaickej elektrárne v obci a v prípade že obec prevedie pozemky na ktorých bola výstavba plánovaná, poskytne staviteľ obci sponzorský dar. Žalovaný aj naďalej prevádzkuje fotovoltaickú elektráreň v obci Gemer. Žalovaný uviedol, že prišlo k prevodu práv k elektrárni na spoločnosť SolarLand Gemer s.r.o. a že už nemá hospodársku väzbu k tejto elektrárni a tiež namietol svoju pasívnu legitimáciu z dôvodu, že prevodom práv k elektrárni na tretí subjekt, nemá voči žalobcovi z titulu sponzorskej zmluvy, s poukazom na čl. IV, už žiadny záväzok. Súd vykonal tiež výsluch svedka K.. R. Z., bývalého štatutárneho zástupcu, ktorý podpisoval zmluvu za žalovaného a svedkyne X. Z., ktorá je zamestnancom žalobcu. 5. Svedok K.. R. Z., bol v rozhodnom čase konateľom žalovaného a v jeho mene zmluvu podpísal. Bol konateľom spoločnosti SolarLand1 s.r.o. a neskôr aj spoločnosti SolarLand Gemer, s.r.o., na ktorú boli prvedené majetkové práva a práva výstavby k elektrárni. K tomuto prevodu uviedol, že išlo o bežnú prax, kedy žalovaný bol materskou spoločnosťou, SolarLand Gemer, s.r.o. dcérskou spoločnosťou a majú totožného vlastníka. Žalovaný mal takýchto spoločností viacero, cca. 24 a v týchto všetkých spoločnostiach bol svedok konateľom. Obchodná činnosť prebiehala tak, že žalovaný získal stavebné povolenie a jednotlivé dcérske spoločnosti potom konkrétne realizovali výstavbu a preto po právoplatnosti stavebného povolenia, previedla všetky práva a povinnosti z tohto stavebného povolenia na konkrétnu spoločnosť, ktorá realizovala stavbu solárnej elektrárne. Účelom sponzorských zmlúv bolo, aby obce kde sa výstavba realizovala, boli naklonené tejto výstavbe a spolupracovali pri zabezpečovaní stavebných povolení. Projekty fotovoltaických elektrární následne požiadali štát o dotáciu, ktorá im bola pridelená prostredníctvom Úradu na reguláciu sieťových odvetví SR, kedy dostala dotovanú tarifu a mala na príslušný rok garantovaný príjem cca 500 000 EUR ročne. Sponzorská zmluva bola uzatvorená na 15 rokov, čo korešpondovalo presne s dobou 15 rokov, t.j. do kedy sa štát zaviazal platiť SolarLand1, s.r.o. dotovanú tarifu. V období výkonu funkcie svedka ako konateľa, nedošlo k legislatívnym zmenám, ktoré by zodpovedali čl. IV zmluvy pre jednostranné ukončenie zmluvy a sponzorský dar nebol viazaný na hospodárenie elektrárne. Svedkyňa X. Z., k veci uviedla, že pracuje u žalobcu a bola pri uzatváraní zmluvy so žalovaným. Zmluvu pripravil žalovaný a priniesol ju na podpis žalobcovi, pričom zo zmluvy vyplývalo, že mala obec každoročne získať od žalovaného dar vo výške 3500,- EUR. 6. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie posúdil skutkový stav veci. Nárok žalobcu vo výške 7000 EUR z titulu neuhradeného sponzorského daru pozostáva zo sumy vo výške 3500 EUR za rok 2012 a zo sumy vo výške 3500 EUR za rok 2013, podľa čl. I. sponzorskej zmluvy. V konaní nebolo sporné, že bola uzatvorená dňa 30.08.2010 sponzorská zmluva, v ktorej sa žalovaný zaviazal, poskytnúť dar žalobcovi vo výške 3500 EUR a táto zmluva bola dojednaná na dobu určitú, 15 rokov od zaplatenia prvého daru, ktorý bol prvýkrát splatný do 30 dní po kolaudácii fotovoltaickej elektrárne. V ďalšom nasledujúcom roku bol splatný vždy v tom istom termíne, ako bol poukázaný v prvom roku, t.j. od 30.06. daného roku. V konaní bolo sporné chápanie zmluvy, respektíve či plnenie bolo dojednané ako jednorazový, alebo opakovaný dar a tiež bolo sporným, či prišlo k situácii predpokladanej v čl. IV zmluvy, teda či nastali oprávnené dôvody zmluvu jednostranne žalovaným ukončiť a v nadväznosti na to, či neuhradenie plnenia žalovaným, bolo platným ukončením zmluvy s následkom zániku záväzku darcu. Súd sa priklonil k názoru žalobcu, pokiaľ ide o trvanie zmluvy, že od uhradenia prvého plnenia plynuli ďalšie ročné lehoty na uhrádzanie každoročných darov, po dobu 15 rokov. Keďže žalovaný neuhradil plnenia za roky 2012 a 2013, kedy zmluva trvala, nárok žalobcu je dôvodný. Súd sa nestotožnil s argumentom žalovaného, že dar bol myslený ako jednorazový, ale sa priklonil k názoru žalobcu, že by bolo bývalo nelogické, uzatvárať zmluvu v trvaní 15 rokov, pokiaľ by z nej nevyplývali pre zmluvné strany žiadne práva a povinnosti. Súd posúdil negatívne tvrdenie žalovaného, že prišlo k naplneniu dôvodu pre jednostranné ukončenie zmluvy z dôvodu prevodu práv k výstavbe elektrárne zo žalovaného na spol. SolarLand Gemer, s.r.o. Súd sa oboznámil s obsahom zmluvy o prevode vlastníckeho práva k projektovej dokumentácii žalovaným a SolarLand Gemer, s.r.o. v znení dodatkov, z ktorej nevyplynulo, že by touto zmluvou prišlo zároveň k prevodu práv a povinností, pokiaľ ide o sponzorskú zmluvu sporových strán a žalovaný je pasívne legitimovaný. Súd nemal za preukázané, že by došlo k naplneniu č. IV zmluvy, ktorá definovala právo na ukončenie zmluvy, vplyvom legislatívnych zmien dôjde k významnej zmene hospodárenia elektrárne. Žalovaný nepreukázal, že by sa významne zmenili podmienky hospodárenia elektrárne pod vplyvom legislatívnych zmien, ale poukázal len na zmenu osoby ktorá nadobudla práva k výstavbe, ktorá zmena sa však nedotkla záväzku zo sponzorskej zmluvy. Súd tiež posudzoval omisívne konanie, neuhradenie plnení, ktoré mali mať za následok ukončenie zmluvy, v súlade s § 35 ods. 1 OZ, podľa ktorého právny úkon je možné vykonať nielen výslovne, ale aj opomenutím; výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Súd riešil, či neuhradenie plnenia bolo dostatočne určitým prejavom vôle a či úmysel bol, alebo mohol byť známy žalobcovi ako strane, ktorej bol úkon určený, v súlade s výkladovým pravidlom jednak v § 35 OZ a tiež, pre obchodnú povahu subjektov, podľa § 266 ObZ. Súd konštatoval, že prejav vôle vyjadrenej inak ako výslovne, musí byť nielen dostatočne určitý z hľadiska obsahu, ale musí byť určitý pre druhú stranu z hľadiska jeho pochopenia. Prihliada sa k úmyslu konajúceho, ak bol alebo musel byť známy druhej strane. Súd konštatoval, že § 266 ods. 1 ObZ tak chráni dobrú vieru adresáta úkonu tým, že sa na právny úkon hľadí ako na platný, len ak úmysel konajúcej osoby bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy. Ďalej poukázal na interpretačné pravidlo § 266 ods. 2 a 3 ObZ, ak prejav vôle nemožno posudzovať podľa ods. 1, treba prihliadať na význam, ktorý by mu spravidla prikladala osoba, ktorej bol prejav vôle určený, podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá (ods. 2) a tiež sa berie náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí (ods. 3). 7. Súd prvej inštancie mal za to, že prejav vôle žalovaného nebol žalobcovi prezentovaný spôsobom, z ktorého by bolo možné vyvodiť úmysel zmluvu jednostranne ukončiť a žalovaným tvrdený zánik zmluvy, neuhradením plnení, súd neakceptoval a konštatoval, že záväzok trval. Súd nárok na plnenie vo výške 7000 EUR ako dôvodný priznal. Čo do právneho posúdenia, súd sa nestotožnil s definovaním istiny ako ušlého zisku, ale išlo o dlžné plnenie z platne uzatvorenej nepomenovanej zmluvy v súlade s § 269 ods. 2 ObZ. Nakoľko sa žalobca dostal do omeškania s platením dlhu až v deň nasledujúci po splatnosti dňa 30.06, súd priznal žalobcovi úroky z omeškania až od 01.07. v danom kalendárnom roku a nárok za deň 30.06.2012 a 30.06.2013 zamietol. Úrok z omeškania bol vyčíslený v správnej sadzbe zákonom stanovenej výšky úroku a súd ho priznal v žalobcom definovanej výške. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 3 O. s. p., nakoľko mal žalobca neúspech len v pomerne nepatrnej časti a súd priznal trovy právneho zastúpenia tak, ako si ich žalobca uplatnil s tým, že výšku hodnoty úkonu právnej služby vyčíslil odlišne. Žalobca si základnú sadzbu tarifnej hodnoty úkonu počítal nielen z istiny, ale aj z vyčísleného príslušenstva, čo súd neakceptoval a vyčíslil hodnotu úkonu len z istiny. Výšku trov konania priznal v rozsahu súdneho poplatku za návrh v hodnote 420 EUR a náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 2008,86 EUR. 8. Voči rozsudku podal žalovaný odvolanie v plnom rozsahu. Dôvodil nesprávnym právnym posúdením súdom a tým, že súd na základe vykonaných dôkazov prišiel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nesúhlasil s názorom súdu, ktorý neakceptoval viazanosť daru, podľa čl. IV zmluvy, na dosahovanie hospodárskeho účelu pre darcu, ktorým bolo prevádzkovanie elektrárne a dosahovanie ziskov. Hospodársky účel pre žalovaného odpadol, keď previedol všetky práva k výstavbe na tretí subjekt, čo súd nesprávne nevzal do úvahy, i keď tento prevod listinnými dôkazmi žalovaný preukázal. Žalovaný namietol, že súd postavil svoj názor na výpovedi bývalého konateľa, ktorý je voči žalovanému zaujatý a jeho výpoveď nie je objektívna. Podľa žalovaného súd nevzal do úvahy ani ustanovenie § 265 ObZ, ktorý nepripúšťa výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Prevodom práva k elektrárni, stratou hospodárskeho záujmu a majetkového prepojenia, predpokladaného zmluvou, bol jednak naplnený dôvod pre jednostranné ukončenie zmluvy a nebolo možné od darcu za týchto podmienok spravodlivo požadovať plnenie, takýto výkon práva nepožíva právnu ochranu. Opäť zopakoval, že platne zmluvu ukončil jednostranným omisívnym úkonom a žiadal zmeniť napadnutý rozsudok tak, že žalobu súd zamietne v plnom rozsahu, alebo odvolací súd rozsudok zruší vec vráti na nové rozhodnutie. 9. Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril. Rozsudok považoval za správny čo do právneho posúdenia, aj hodnotenia dôkazov. Z gramatického aj logického výkladu považoval za jednoznačné, že zmluva uzatvorená na 15 rokov, predpokladala každoročné plnenie v stanovenej splatnosti. Omisívny úkon nezaplatenia plnenia, tak nemohol v kontexte dojednania zmluvy, byť vykladaný ako jednostranné ukončenie zmluvy, pretože samotné neplnenie peňažného záväzku, nemôže znamenať zánik zmluvného vzťahu, vzhľadom na opakované dojednanie plnení. Zmluvu koncipoval sám žalovaný a nie je možné prihliadať ani na jeho námietku neplatnosti, pre rozpornosť výkladu jej ustanovení, alebo neurčitosť. Z oboch svedeckých výpovedí jednoznačne vyplynulo, že zmluvu koncipoval žalovaný a znela na povinnosť každoročne platiť sponzorský dar v rovnakej výške, navyše svedok K.. Z. potvrdil, že plnenie daru nebolo viazané na dosahovanie zisku v elektrárni. Žalovaný je pasívne legitimovaný, i keď prišlo k prevodu práv stavebníka elektrárne na spol. SolarLand Gemer, s.r.o., táto skutočnosť nemá žiaden vplyv na záväzok zo sponzorskej zmluvy, v zmluve o postúpení práv nie je žiadna zmienka o sponzorskej zmluve a zmluva na obdobie 15 rokov je aj naďalej v platnosti. Námietku zaujatosti svedka považoval žalobca za účelovú a ničím nepreukázanú. Námietku porušenia ust. § 265 ObZ hodnotil žalobca ako absurdnú, keďže si žalobou uplatňuje len svoj zmluvný nárok, čo v žiadnom prípade nie je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku. Žalobca žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť a uplatnil si trovy odvolacieho konania. 10. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 27.09.2016 zopakoval doposiaľ využitú argumentáciu a doplnil pokiaľ ide o zaujatosť svedka K.. Z., že sa vedie voči tejto osobe trestné konanie a má protichodné záujmy voči žalovanému. Voči K.. Z. v súvise s výstavbou fotovoltaických elektrární sa vedú spory o náhradu škody a trestné konanie, k čomu priložil listiny: Podnet na preskúmanie podozrenia zo spáchania, t.č. 24.09.2013 a Uznesenie KS PZ v BA. K stanovisku žalovaného podal vyjadrenie žalobca, ktorým v zásade tiež zotrval v doterajšej argumentácii a vyjadril sa k listinným dôkazom, o zaujatosti svedka. Tieto dôkazy nepreukazujú zaujatosť K.. Z., ide o podnety na preskúmanie a Uznesenie o začatí trestného stíhania voči neznámemu páchateľovi spred 2 a pol roka a teda sa netýkajú osoby a zaujatosti K.. Z. voči žalovanému, navyše z týchto dokumentov nevyplýva akým spôsobom bolo trestné konanie ukončené, teda vierohodnosť svedka nenapadajú. 11. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo v rámci účinnosti zákonnej úpravy procesného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. O odvolaní rozhodoval odvolací súd dňa 22.02.2018, za účinnosti právnej úpravy Civilného sporového poriadku č. 160 /2015 Z.z. (ďalej ako „CSP“) a postupoval tak v súlade s § 470 ods. 1 CSP a § 473 CSP, podľa ktorého sa počnúc účinnosťou CSP, ruší úprava Občianskeho súdneho poriadku 99/1963 Zb. a aj na konania začaté pred účinnosťou CSP, sa počnúc dátumom 01.07.2016, vzťahuje aktuálna procesná úprava CSP. 12. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov odvolania, rozsahu odvolania a vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 379 CSP a § 380 CSP), nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pre posudzovanie napadnutého rozsudku v inom rozsahu, alebo z hľadiska iných odvolacích dôvodov, ako tých ktoré žalobca aj žalovaný v odvolaní uviedli. Pokiaľ ide o skutkový stav veci, v štádiu v akom dospel v dokazovaní súd prvej inštancie, odvolací súd má za to, že skutkový stav bol zistený dostatočne a na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam. Zároveň získané skutkové zistenia boli súdom správne právne posúdené. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 CSP a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 CSP. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 a ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 CSP. 13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalovaného, dospel k záveru, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom odvolateľa dodáva. 14. V konaní bolo sporné, či bolo zmluvné dojednanie poskytnúť dar, myslené ako jednorazové plnenie, čo tvrdil žalovaný, alebo bolo plnenie dohodnuté ako opakované po dobu 15 rokov. Z čl. III sponzorskej zmluvy vyplýva nasledovné : „zmluva sa uzatvára na dobu určitú - 15 rokov od zaplatenia prvého daru po kolaudácii elektrárne. Dar bude splatný vždy v tom istom termíne, ako bol poukázaný v prvom roku trvania tejto zmluvy“. Z textovej formulácie teda jednoznačne plynie, že použitím výrazu „prvého daru“, mali zmluvné strany na mysli, že po prvom dare, nasleduje, druhý, tretí, až 15ty dar. Iný výklad ako tento, je podľa názoru odvolacieho súdu špekulatívny. I keď je znenie čl. I zmluvy, v ktorom sa uvádza že sa sponzor zaväzuje poskytnúť dar vo výške 3500,- EUR, mierne mätúce a bez ostatných nasledujúcich článkov v zmluve, by sa dal čl. I vykladať ako jednorazové dojednanie plnenie, zmluvu je potrebné vykladať z hľadiska jej všetkých obsahových dojednaný a najmä účelu zmluvy, ktorá bola dojednaná na dobu určitú a to 15 rokov. Nie je možné akceptovať len prvý článok, ktorý mal na mysli len definíciu výšky daru - jednotlivo a účel použitia. Odvolací súd riešil námietku žalovaného, ktorý tvrdil neplatnosť zmluvy pre jej rozpornosť ustanovení, ktoré pripúšťa odlišný výklad a jej neurčitosť. Odvolací súd zastáva názor, že z celého obsahu zmluvy vyplýva jej jednoznačné dojednanie opakovaného plnenia po dobu 15 rokov, s možnosťou jednostranného ukončenia zmluvy sponzorom, za predpokladu, že nastane situácia v čl. IV. Odvolací súd poukazuje na ust. § 40a Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, „Ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.“ Na právnu úpravu OZ nadväzuje aj špeciálna úprava v § 266 ods. 4 ObZ nasledovne: „Prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila.“ V konaní nebolo sporu o tom, kto zmluvu koncipoval, žalovaný ani nenamietol, že by zmluvu netvoril on sám a že návrh na jej uzatvorenie prišiel z jeho iniciatívy. Žalovaný ako tvorca zmluvných dojednaní sa následne, v situácii, ktorá vyžaduje plnenie zmluvných povinností dovoláva jej neplatných ustanovení pre ich neurčitosť alebo rozpornosť, čo je nielen v rozpore s § 40a OZ a § 266 ods. 4 ObZ, teda že dôvodu neplatnosti sa nemôže dožadovať ten, kto túto neplatnosť spôsobí, ale takýto výkon práva, považuje odvolací súd za rozporný s dobrými mravmi, ako aj v pozícii obchodných subjektov, v rozpore s poctivým obchodným stykom. 15. Žalovaný tvrdil okrem neplatnosti zmluvy podľa § 37 ods. 1 OZ, že zmluva bola z jeho strany ukončená omisívnym úkonom a to s poukazom na naplnenie dôvodu podľa čl. IV zmluvy. Z čl. IV zmluvy vyplýva: „Sponzor môže zmluvu jednostranne ukončiť v prípade, ak sa významne zmenia podmienky hospodárenia elektrárne vplyvom legislatívnych zmien, ktoré nemôže ovplyvniť (najmä ide o zmenu dotovanej ceny pre výkup elektrickej energie štátom, zmeny dane z nehnuteľností a pod.)“. Žalovaný nepreukázal, aké konkrétne legislatívne zmeny nastali, ktoré by spôsobili významnú zmenu podmienok hospodárenia. V konaní síce tvrdil, že došlo k poklesu výkupnej ceny energie z obnoviteľných zdrojov, ale tento argument bližšie nedefinoval s ohľadom na významnú zmenu hospodárenia, ktorá je podmienkou možnosti zmluvu vypovedať, ale zameral sa na dôvodenie prevodu práv k výstavbe na tretí subjekt, ktoré chápal ako zmenu hospodárenia podľa čl. IV zmluvy. S týmto názorom odvolací súd jednoznačne nesúhlasí. Prevod práv na výstavbu a ani prevod vlastníctva k stavbe elektrárne, či prevádzkovanie elektrárne, nie je legislatívnou zmenou, ktorú sponzor nie je schopný meniť. Bolo slobodným rozhodnutím sponzora, previesť práva k výstavbe na tretí subjekt, pričom toto rozhodnutie, ad1 nie je legislatívnou zmenou predpokladanou čl. IV zmluvy a ad2, jednalo sa o jeho rozhodnutie, ktoré bol schopný ovplyvniť. Skutočnosť že sa týmto prevodom stratil ekonomický záujem žalovaného o elektráreň, je na jeho škodu a je právne irelevantné, či je alebo nie je so súčasným prevádzkovateľom elektrárne v majetkovom prepojení. Bolo by nespravodlivé a zároveň rozporné s čl. IV zmluvy, keby súkromné obchodné rozhodnutie žalovaného malo vplyv na žalobcu ako oprávneného zo zmluvy. Práve takéto chápanie čl. IV zmluvy, by bolo výkonom práva v rozpore s poctivým obchodným stykom v § 265 ObZ, ktorého sa žalovaný dovoláva. Žalovaný nemal právo zmluvu jednostranne ukončiť. Odvolací súd zároveň konštatuje, že jednostranné ukončenie, neuhradením plnenia, nie je platným právnym úkonom. Podľa § 35 ods. 1 OZ, „Prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť“. Podľa § 35 ods. 2 a 3, „Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.“ Na tieto výkladové pravidlá nadväzuje tiež špeciálna úprava v § 266 ods. 1 až 3 ObZ nasledovne: „(1) Prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.(2) V prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.(3) Pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.“ Prejav vôle pri neverbálnom vyjadrení sa teda posudzuje nielen z hľadiska obsahu a toho, čo chcela konajúca osoba spôsobiť úkonom, ale aj chráni sa dobromyseľnosť osoby ktorej je úkon určený. Pri skúmaní všetkých okolností a dojednania zmluvy na 15 rokov s opakovaným plnením, sa nedá uvažovať o možnosti, že by žalobca považoval nezaplatenie daru, za ukončenie zmluvy. Jeho chápanie tohto úkonu, bolo logické a prirodzené, teda ako omeškanie, alebo úplne neplnenie záväzku sponzora, na čo reagoval výzvami na zaplatenie. Reakcia výzvami je preukázaním chápania omisívneho úkonu žalobcom, čo popiera názor o platnosti úkonu žalovaného, ktorý mal vyvolať účinok zániku zmluvy. Táto konštrukcia zmyslu neplatenia opakovaného záväzku zo zmluvy na 15 rokov je nezmyselná a účelová, teda neakceptovateľná. Záväzok zo zmluvy trval a je dôvodný. 16. Námietka nedostatku pasívnej legitimácie nie je taktiež dôvodná. Zmluva o prevode práv k výstavbe elektrární a prevod práv na iný subjekt, platí len medzi týmito dvoma zmluvnými stranami ako dvojstranný právny úkon. Nijako tento prevod nezasahuje do záväzkov a práv zo sponzorskej zmluvy, pretože nejde o generálny prechod práv a povinností, ako napríklad pri zlúčení obchodných spoločností na právneho nástupcu. Taktiež nedôvodná bola námietka zaujatosti svedka, ktorú využil žalovaný, pričom túto zaujatosť k meritu veci alebo účastníkom nepreukázal, ako správne hodnotil žalobca v reakcii na predložené listinné dôkazy. 17. Odvolací súd konštatuje, že všetky ostatné skutočnosti prezentované sporovými stranami, súd prvej inštancie posúdil správne po právnej stránke, ako aj správne zhodnotil dôkazy a nie je potrebné argumentáciu súdu opakovať. 18. Rozsudok súdu prvej inštancie, bolo potrebné podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť ako vecne správny. Odvolací súd rozhodol o potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie č. 34Cb/ 335/2014-92 jednohlasne, to znamená 3 hlasmi z 3 členov senátu. 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný na 100% a preto mu súd priznal nárok vo výške 100%, pričom o výške trov bude rozhodnuté osobitným uznesením po právoplatnosti vo veci samej. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).