Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/260/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115200851 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1115200851.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobkyne : K. E., Q.. XX.XX.XXXX, U. N. X, U. proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO : 603 481 o zaplatenie 8. 536, 92 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 20C/9/2015-167 zo dňa 10. marca 2017 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhal zaplatenia sumy 8.536,92 € s príslušenstvom, ktorá suma predstavuje nájomné platené žalovanému za obdobie, kedy mal byť byt podľa zákona č. 182/1993 Z.z. prevedený do jej osobného vlastníctva na základe žiadosti z roku 1999/2000 na základe nečinnosti vo veci a opakovanej žiadosti v roku 2005. Zároveň súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný má právo na plnú náhradu trov konania. 1.1. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 663 , § 671 ods. 1 , § 673 , § 674 , § 675 ,§ 696 Občianskeho zákonníka, ustanovením § 29 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keď z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa bola medzi Bytovým podnikom mestskej časti Bratislava Ružinov ako prenajímateľom a J. E. ako nájomcom uzatvorená nájomná zmluva, ktorej predmetom bol byt na č. XX na N. I. Č.. X v U.. J. E., matka žalobkyne zomrela a v súlade s § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka došlo k prechodu nájmu, na základe čoho sa žalobkyňa stala priamo zo zákona nájomcom dvojgarsónky č. XX, nachádzajúcej sa v dome na N. I. Č.. X T. U., a po smrti matky žalobkyňa vstúpila do všetkých práv a povinností, ktoré patrili jej matke. Zo žiadosti zo dňa 27.12.1999, zo žiadosti zo dňa 20.01.2000 a zo žiadosti zo dňa 16.03.2000 súd mal preukázané, že podpísaní obyvatelia nájomných bytov na N. I. Č.. X T. U. v súlade so zákonom č. 182/1993Z. z. požiadali o kúpu nájomného bytu do osobného vlastníctva. Zo zákona č. 182/1993 Z.z. vyplýva, že vlastníci sú povinní s nájomcom bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu. Nájomca môže po uplynutí tejto lehoty podať návrh na súd, aby uložil splnenie tejto povinnosti. Súd zistil z vyjadrenia žalobkyne ako aj žalovaného, že ohľadom nariadenia vyhlásenia vôle na uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníctva bytov na N. I. Č.. X v Bratislave sa viedli dlhoročné spory. Žalobkyňa sa však v tomto konaní domáhala vrátenia nájomného, ktoré za obdobie od 27.03.2002 do 04.09.2014 podľa jej názoru neoprávnene inkasoval žalovaný. 1.2. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že mal za nesporné, že právna predchodkyňa žalobkyne ( jej matka) a následne aj žalobkyňa boli nájomcami bytu č. XX na N. I. Č.. X T. U.. Rovnako je nesporné, že matka žalobkyne na základe žiadosti zo dňa 14.12.1999 požiadala o odkúpenie bytu v súlade so zákonom č. 182/1993 Z.z. a následne prebiehali v súvislosti s odkúpením bytu do osobného vlastníctva súdne spory. 1.3. Za sporný považoval súd prvej inštancie uplatnený nárok na vrátenie nájomného. Povinnosť platiť nájomné vznikne so vznikom nájmu bytu, t. j. od uzavretia nájomnej zmluvy a končí zánikom nájmu bytu bez ohľadu na to, kedy došlo k nasťahovaniu či vyprataniu bytu. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že dňa 21.2.1993 uzatvoril Bytový podnik mestskej časti Bratislava Ružinov ako prenajímateľ a J. E.Í. ako nájomca nájomnú zmluvu, ktorej predmetom bol byt č. XX na N. I. Č.. X T. U.. Nájomná zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú od 21.3.1993. Na základe platne uzavretej nájomnej zmluvy bolo uhrádzané nájomné právnou predchodkyňou žalobkyne od 21.3.1993 a po prechode nájmu po smrti pani J. E. samotnou žalobkyňou. V predmetnej veci si žalobkyňa uplatňuje vyplatenie nájomného za obdobie od 27.3.2002 do 4.9.2014. Súd prvej inštancie nemal preukázaný právny titul na vrátenie nájomného nakoľko nájomné bolo uhrádzané v súlade s platnou nájomnou zmluvou a dôvody, pre ktoré si žalobkyňa uplatňuje vrátenie nájomného pozostávajúce v dĺžke procesu prevodu bytu do osobného vlastníctva nezakladajú právny titul na vrátenie nájomného. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno pre úspešnosť ňou podanej žaloby nakoľko v konaní nebol preukázaný základ uplatneného nároku na základe čoho súd žalobu v celom rozsahu zamietol. 1.4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1, § 262 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v plnej výške , keď o výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa ktorá žiadala aby odvolací súd rozsudok zmenil a zaviazal žalovaného vrátiť jej sumu, ktorú svojím konaním v rozpore so zákonom vedome a neoprávnene s plánovaným zlým úmyslom, inkasoval a užíval. Vo svojom odvolaní namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a to na základe písomného vyjadrenia žalovaného a tiež na základe vyjadrenia žalovaného na pojednávaní, ktoré ale neboli ani pravdivé, ani sa priamo nedotýkali veci samej. Žalovaný neuvádza žiadne dôkazy, ktoré by vyvrátili jej dôkazy, ktoré predložila k dôvodom, ktoré viedli k dlhoročným úmyselným prieťahom a obštrukciám, ktoré viedli žalovaného k tomu, že nechcel v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. previesť byty do osobného vlastníctva, ktoré byty zo zákona previesť mal do dvoch rokov od podania žiadostí. Žalovaný tvrdí, že medzi žalovaným a nájomníkmi domu boli dlhoročné spory, ktoré boli ale z dôvodu, že žalovaný si neplnil povinnosti, ktoré mu vyplývali zo zákona č. 182/1993 Z.z. a tvrdil ale nikdy nevydal Rozhodnutie zdôvodnené prečo nechce byty na N. nájomcom previesť do vlastníctva a nájomcovia tak nemali možnosť dať rozhodnutie žalovaného preskúmať súdom, len verbálne alebo listami tvrdil, že dom je domom osobitného určenia, a preto byty predávať nebude, pričom podľa kolaudačného rozhodnutia bol a je dom na N. X domom bytovým a nie domom osobitného určenia. Žalobkyňa uviedla, že bolo podaných asi 30 a možno i viac žalôb na nahradenie vôle žalovaného. Niekoľko žalôb bolo zamietnutých, ale keď ona vyvolala, na základe prokurátorského upozornenia, stavebné konanie, v ktorom bolo deklaratívne určené, že dom na N. X nie je domom osobitného určenia, stalo sa, že ešte dva roky robil žalovaný prieťahy tak, ako je to opísané v žalobe i v rozsudku. Nakoniec žalovaný musel akceptovať status quo z času podania žiadostí o prevod z roku 2000 a musel previesť do osobného vlastníctva byty na N. X asi 67 nájomcom z 240, čo je hlboko pod hranicou 50%, ako je určené v zákone 182/1993 Z.z. a z toho boli byty prevedené do osobného vlastníctva aj všetkým tým nájomcom, ktorí mali podané súdne žaloby, vrátane tých, ktorým boli súdom žaloby zamietnuté. Žalobkyňa uviedla, že jej aktívna legitimácia bola preukázaná tým, že žila s právnou predchodkyňou (matkou) v spoločnej domácnosti, nájomné uhrádzali a domácnosť viedli zo spoločných finančných prostriedkov. Ďalej uviedla, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď ona po prechode nájmu vstúpila do všetkých práv a povinností po zomrelej matke a tak jej právom, žiadať aj náhradu za škodu, ktorú žalovaný spôsobil svojím konaním a porušovaním zákonov, a to či už jej matke alebo priamo jej. Čo sa týka právneho titulu, žalobkyňa uviedla, že ten je daný extrémne dlhými prieťahmi pri výkone zákona č. 182/1993 Z.z., porušovaním zákonov žalovaným v takom obrovskom rozsahu, že to má následky dlhodobého charakteru, že to poškodzuje všetkých vlastníkov nadobudnutých bytov v dome na N. X. Žalovaný takým spôsobom spôsobil škodu a v takom rozsahu, že dobami určitými v nájomných zmluvách novým nájomcom, získal - čo bolo jeho cieľom dlhodobých prieťahov a obštrukcií - väčšinový podiel bytov v tomto dome a pri určovaní a hlasovaní o výške sumy do fondu opráv, nechce pristúpiť na vyššiu sumu, a preto sa v dome nemôžu vykonávať závažné opravy, ktoré sú v dome potrebné. 2.1. Žalobkyňa ďalej mala zato, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v tom zmysle, že všetky argumenty, ktoré súdu predložila aj s listinnými dôkazmi súd neposúdil ako argumenty pre podstatu žaloby, ale len ako dôvody prieťahov žalovaného pri výkone zákona č. 182/1993 Z.z. Žalovaný uviedol, že sám nemal potrebu iniciovať Stavebné konanie, pretože bol presvedčený, že bytový dom je konaním a prideľovaním bytov a tzv. Štatútom vlastne len z vôle žalovaného Domom osobitného určenia a žalovaný uvádza ďalšie klamstvo, že Okresný súd Bratislava II inicioval Stavebné konanie. Súd prvej inštancie podľahol tlakom sofistikovaného výkladu veci žalovaným a stotožnil sa s jeho tvrdeniami, ktoré sú síce irelevantné a klamlivé, ale kto nebol 14 rokov terorizovaný žalovaným, ten ani nemôže pochopiť v plnom rozsahu obrovskú drzosť žalovaného predkladať a podsúvať dokonca aj súdu svoje obludné tvrdenia a ešte ich prezentovať ako ústretový krok voči nájomcom. 3. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správna potvrdiť. Poukázal nato, že súd prvej inštancie rozsudkom zamietol žalobu, pretože mal za nesporné, že právna predchodkyňa matka žalobkyne a následne aj žalobkyňa boli nájomcami bytu č. XX na N. I. Č.. X T. U., a to na základe nájomnej zmluvy zo dňa 21.2.1993, ktorej účastníčkou bola matka žalobkyne pani J. E. ako nájomca predmetného bytu. Uzatvorenie tejto nájomnej zmluvy mal súd za preukázané vykonaným dokazovaním. Nájomná zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú od 21.3.1993. Na základe platne uzavretej nájomnej zmluvy bolo uhrádzané nájomné právnou predchodkyňou žalobkyne a po prechode nájmu po smrti pani J. E. samotnou žalobkyňou. Súd nemal právny titul na vrátenie nájomného za obdobie od 27.3.2002 do 4.9.2014, ktorého vyplatenia sa žalobkyňa žalobou domáhala, nakoľko bolo uhrádzané v súlade s platnou nájomnou zmluvou a dôvody, pre ktoré si žalobkyňa uplatnila vrátenie nájomného pozostávajúce v dĺžke procesu prevodu bytu do osobného vlastníctva nezakladajú právny titul na vrátenie nájomného. Podľa názoru žalovaného žalobkyňa vo svojom odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. 4. K vyjadreniu žalovaného podala žalobkyňa repliku v ktorej zotrvala na skutočnostiach uvedených v odvolaní. Poukázala nato, že ak žalovaný uvádza, že súd prvej inštancie zamietol žalobu, pretože mal za nesporné skutočnosti, ktoré on uviedol, tak tieto skutočnosti, ktoré na súde uvádzal, súd vzal, ako nesporné, ale nepreskúmal ich obsah, ktorý koliduje so samotnou žalobou a k nej priloženými listinnými dôkazmi. K tvrdeniu žalovaného, že „...a dôvody, pre ktoré si žalobkyňa uplatnila vrátenie nájomného pozostávajúceho v dĺžke procesu prevodu bytu do osobného vlastníctva nezakladajú právny titul na vrátenie nájomného." Uviedla, že názov, ktorý používa žalovaný „dĺžka procesu prevodu bytov do osobného vlastníctva" je nesprávny, značne eufemistický pre trestný čin, ktorého skutkovú podstatu napĺňa, a výsostne oportunistický, keď to nebol proces prevodu bytov, ale boli to demagogickými domnienkami žalovaného vykonštruované úmyselné prieťahy a obštrukcie totožné s trestnou činnosťou. Žalovaný uviedol, že nikdy nemal pochybnosti o charaktere domu, hoci vedel, že bytový dom na Rezedovej 3 nespĺňal podmienky pre Dom osobitného určenia dané zákonom č. 189/1991 Z.z., a napriek tomu bez jediného listinného dôkazu stále opakovane zo zištných dôvodov tvrdil, že dom je domom osobitného určenia ergo dom opatrovateľskej služby. Záverom uviedla, že to , že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym záverom dokazuje aj tá skutočnosť, že akceptuje tvrdenie žalovaného, že žalobkyni nevznikol právny titul na vrátenie nájomného. Túto skutočnosť bez všetkých pochybností dokazuje aj doklad o prechode nájmu (List Hl. mesta Bratislava č. J. K. : XXXXX/XXXX zo dňa 6.2.2014), ktorý vyplýva z Občianskeho zákonníka a je citovaný: „po smrti Vašej matky ste vstúpili do všetkých jej práv a povinností nájomcu, ktoré patrili Vašej matke". 5. Žalovaný sa k replike žalobkyne písomne nevyjadril. 6. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 8. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval právne predpisy a to ustanovenia § 696, 671, § 673, § 674, 675 Občianskeho zákonníka, § 29 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nedôvodnosti žaloby z dôvodu, že nebol preukázaný právny titul na vrátenie nájomného za obdobie kedy právny predchodkyňa žalobkyne požiadala o odkúpenie bytu až prevodu byty do vlastníctva žalobkyne dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil. Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nebolo žalobe vyhovené. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd nemá čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť skutkových a na jeho podklade správne prijatých právnych záverov prvoinštančného súdu (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 10. Žalobkyňa v odvolaní zotrvala na tom, že žalovaný si neplnil povinnosti, ktoré mu vyplývali zo zákona č. 182/1993 Z.z. a to previesť byty do osobného vlastníctva do dvoch rokov od podania žiadostí, dôsledkom čoho boli úmyselné prieťahy a obštrukcie. Rovnako zotrvala na tom, že je v konaní aktívne legitimovaná, lebo žila s právnou predchodkyňou (matkou)v spoločnej domácnosti, nájomné uhrádzali a domácnosť viedli zo spoločných finančných prostriedkov a po prechode nájmu vstúpila do všetkých práv a povinností, ktoré patrili jej matke. Uvedené tvrdenia v konaní sporné neboli a preto nie je dôvod, aby sa nimi odvolací súd bližšie zaoberal. 11. Jediným novým odvolacím dôvodom žalobkyne, je, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď ona po prechode nájmu vstúpila do všetkých práv a povinností po zomrelej matke a tak jej právom, žiadať aj náhradu za škodu, ktorú žalovaný spôsobil svojím konaním a porušovaním zákonov, a to či už jej matke alebo priamo jej. 11.1. Na uvedenú námietku odvolací súd neprihliadol, keďže sa podľa jeho názoru jedná o neprípustnú novotu v odvolacom konaní podľa § 366 Cs.p. Podľa v súčasnosti platného a účinného Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje konanie pred súdmi v civilných veciach, tak uvedené skutkové tvrdenia žalobcu predstavujú tzv. novotu v odvolacom konaní podľa § 366 C.s.p., ktorej uplatnenie má súvis s koncentráciou konania podľa § 154 C.s.p., ktorý stanovuje, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, medzi ktoré patria podľa § 149 C.s.p. aj skutkové tvrdenia, možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Uvedené prostriedky, ak neboli použité do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania, možno v zmysle citovaného ustanovenia § 366 C.s.p., v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ďalší procesný útok žalobkyne t.j. nové skutkové tvrdenie, že sa v konaní domáha náhrady škody by prichádzalo do úvahy v zmysle písm. d) citovaného ustanovenia a je nesporné, že túto tento procesný útok by mohla žalobkyňa uplatniť počas konania na súde prvej inštancie, k čomu ale nedošlo. Priamo za Zápisnice o pojednávaní zo dňa 10.3.2017 (č.l. 162 spisu) vyplýva, že súd prvej inštancie v zmysle § 181 ods. 2 C.s.p. uviedol predbežné právne posúdenie veci, keď uviedol, že „z doteraz vykonaného dokazovania nemá právny titul na úspešnosť žaloby o vrátenie nájomného“. Predbežné právne posúdenie veci má predovšetkým umožniť objektívnu predvídateľnosť následného súdneho rozhodnutia a vytvoriť priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán, ich vecnú a právnu argumentáciu, riadne substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov a podobne. Žalobkyňa po predbežnom právnom posúdení veci zotrvala na svojej žalobe tak ako bola podaná, neuviedla skutkové tvrdenie, že sa domáha zaplatenia žalovanej sumy titulom náhrady škody, nenavrhla ďalšie dokazovanie a výslovne uviedla, že si neuplatňuje ďalšie prostriedky procesného útoku. Na diskvalifikáciu novoty postačí aj opomenutie jej skoršieho uvedenia zavinením z nedbanlivosti čo je aj daný prípad a preto odvolací súd na tento ďalší procesný útok žalobkyne, ktorá počas odvolacieho konania uviedla, nové skutkové tvrdenie, že sa domáha zaplatenia žalovanej sumy titulom náhrady škody neprihliadol. 12. Ďalšími námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní (pozri ods. 2.1.) resp. v replike (pozri ods. 4) sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných dôkazov. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). 13. Ak teda súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil. 14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).