Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15CoPr/8/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115223698 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1115223698.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: O.. D. D. , narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom U., F. č. XXXX/XX, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, Bratislava, Pribinova č. 2, o určenie vzniku pracovného pomeru, náhrady ušlej mzdy a stravného, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 2. júna 2017, č.k. 12 Cpr 4/2015-254, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 2. júna 2017, č.k. 12 Cpr 4/2015-254, p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 2.6.2017, č.k. 12 Cpr 4/2015-254, žalobu zamietol; žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 16.7.2015, doplnenú dňa 8.10.2015, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že medzi ním a žalovaným vznikol pracovný pomer dňa 1.5.2006 na pracovnú pozíciu vedúci azylového zariadenia v Humennom, že tento pracovný pomer trvá; uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu náhradu mzdu vo výške 532,43 € mesačne a 100 % osobné ohodnotenie za obdobie od 1.5.2006 do 30.6.2007, vo výške 569,60 € mesačne a 100 % osobné ohodnotenie za obdobie od 1.7.2007 do 1.1.2008, vo výške 592,51 € mesačne a 100 % osobné ohodnotenie za obdobie od 1.2008 do 31.12.2008, vo výške 635,- € mesačne a 100 % osobné ohodnotenie za obdobie od 1.1.2009 do 31.12.2009, vo výške 660,- € mesačne a 100 % osobné ohodnotenie za obdobie od 1.1.2010, až kým mu žalovaný neumožní pracovať, ako i uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu úrok z omeškania zo sumy 138.323,68 € (mzda od 1.5.2006 do 30.6.2015) z každej mzdy za príslušný mesiac, pričom výška úroku z omeškania a obdobia je špecifikovaná v bode 1. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalobca žalobu dôvodil tým, že dňa 12.4.2006 sa na základe oznámenia vyveseného na úradnej tabuli Mestského úradu v Humennom a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Humennom, zúčastnil výberového konania na pracovnú pozíciu vedúci azylového zariadenia v Humennom, Migračného úradu v Humennom, ktorého zriaďovateľom bolo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Migračný úrad ako rozpočtová organizácia bol zriaďovateľom zrušený ku dňu 31.12.2012 a jeho práva a povinnosti prešli na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, v rámci ktorého je migračný úrad jeho organizačnou zložkou. Na uvedených úradných tabuliach boli migračným úradom uvedené všetky náležitosti, ktoré vyžadoval zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme (§ 5 ods. 3 písm. a/ až f/). Uvedeného výberového konania sa zúčastnilo okrem neho ďalších sedem uchádzačov, ktoré pozostávalo z písomnej a následnej ústnej časti, do ktorej postúpil on a O.. D. Z.. Po písomnej časti mu predseda výberovej komisie oznámil, že výsledky výberového konania budú zverejnené v zmysle § 5 ods. 6 zákona č. 552/2003 Z.z. a jeho výsledky mu budú oznámené do 10 dní. Nakoľko výsledky výberového konania zverejnené neboli a ani jemu nebol výsledok výberové konania oznámený, neoficiálne sa dozvedel, že O.. D. Z. miesto vedúceho záchytného tábora v Humennom neprijal, z dôvodu ktorého zaslal migračnému úradu dňa 26.5.2006 žiadosť, ktorou sa domáhal postupu podľa § 5 a § 6 uvedeného zákona, aby s ním migračný úrad uzatvoril pracovný pomer na pracovnú pozíciu vedúci záchytného tábora v Humennom. Migračný úrad mu dňa 8.6.2006 oznámil, že disponuje nesprávnymi informáciami, že v danom prípade sa nejednalo o výberové konanie na miesto vedúceho zamestnanca v zmysle zákona č. 552/2003 Z.z. a že s O.. D. Z. bol riadne uzavretý pracovný pomer dňa 1.5.2006 na dobu určitú, na miesto odborný radca na odbore ekonomiky a prevádzky migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, pričom na základe jeho osobného rozhodnutia došlo v skúšobnej dobe k zrušeniu tohto pracovného pomeru. Nesúhlasil s tvrdením migračného úradu uvedeného v liste zo dňa 8.6.2006, že nešlo o výberové konanie na miesto vedúceho zamestnanca v zmysle zákona č. 552/2003 Z.z. pretože všetci zamestnanci migračného úradu, až na jeho riaditeľa a troch riaditeľov jednotlivých sekcií, boli zamestnancami vo verejnom záujme a ich pracovný pomer musel vzniknúť a aj vznikol na základe výberového konania podľa § 1 ods. 1, ods. 2 písm. b/ zákona č. 552/2003 Z.z., keď miesto vedúceho zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme podľa § 5 ods. 1 zákona č. 552/2003 Z.z. sa môže obsadiť len po vykonaní výberového konania podľa citovaného ustanovenia zákona. O tom, že dňa 12.4.2006 sa uskutočnilo výberové konanie na miesto vedúceho zamestnanca podľa § 5 zákona č. 552/2003 Z.z., svedčí aj rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 29.5.2015, č.k. 51 Cpr 6/2014-127. Vzhľadom k tomu, že žalovaný mu od 1.5.2006 dodnes neumožnil výkon práce vedúceho záchytného tábora v Humennom a za túto prácu dostávať mzdu, musí sa svojho práva na výkon práce vo verejnom záujme domáhať na súde v zmysle zákona č. 552/2003 Z.z. Na pracovnú pozíciu vedúceho azylového zariadenia sa podľa príslušných mzdových tabuliek zaraďuje ako ekonóm špecialista v tarifnej triede 11. a preto svoje mzdové nároky odvodil podľa zákona č. 553/2003 Z.z. v tejto výške. O tom, že pracovnej pozícii vedúceho záchytného tábora v Humennom prináleží tabuľkové zaradenie ako ekonóm - špecialista v platovej triede 11., a platového stupňa 11. a 12., svedčí výpoveď D.. H. T. zo dňa 29.11.2006 v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II. pod sp.zn. 8 C 133/2007. Žalobca podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 25.11.2016 navrhol zmenu žaloby v časti určovacieho petitu o vzniku pracovného pomeru tak, že žiadal, aby súd určil, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol pracovný pomer dňa 1.5.2006 na pracovnú pozíciu vedúci azylového zariadenia v Humennom a tento pracovný pomer trvá od 1.5.2006; alternatívne aby súd určil, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol pracovný pomer dňa 1.9.2006 na pracovnú pozíciu vedúci azylového zariadenia v Humennom a tento pracovný pomer trvá od 1.9.2006; alternatívne aby súd určil, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol pracovný pomer dňa 1.12.2006 na pracovnú pozíciu vedúci azylového zariadenia v Humennom a tento pracovný pomer trvá od 1.12.2006. Podaním doručeným prvoinštančnému súdu dňa 11.5.2017 žalobca navrhol ďalšiu zmenu žaloby v časti určovacieho petitu o vzniku pracovného pomeru tak, že žiadal, aby súd určil, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol pracovný pomer dňa 1.5.2006 na pracovnú pozíciu vedúci azylového zariadenia v Humennom; alternatívne aby súd určil, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol pracovný pomer dňa 9.6.2006 na pracovnú pozíciu vedúci azylového zariadenia v Humennom a aby súd určil, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá od 1.5.2006, alternatívne od 9.6.2006. Zmena žaloby bola pripustená uznesením podľa § 142 ods. 1 C.s.p. na pojednávaní konanom dňa 2.6.2017 v spojení s uznesením o oprave zápisnice zo dňa 24.6.2017, č.k. 12 Cpr 4/2015-251. 2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, vyjadrením žalovaného, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Z listu Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z decembra 2005 zistil, že žalobca požiadal tento úrad o prijatie do pracovného pomeru s miestom výkonu práce v novozriaďovanom záchytnom tábore pre žiadateľov o udelenie azylu v Humennom. Uvedený úrad žalobcu informoval, že so zahájením prevádzky tohto zariadenia sa počíta najskôr v II. polroku 2006, pričom o pracovné pozície v záchytnom tábore sa uchádza niekoľko stoviek záujemcov z východoslovenského regiónu, a preto pripravuje výberové konanie na príslušné pracovné pozície v I. polroku 2006 s tým, že termín a miesto výberového konania bude včas zverejnené formou oznámenia prostredníctvom Mestského úradu v Humennom a príslušného úradu práce. Z rozsudkov Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 12.9.2012, č.k. 8 C 133/2007-208, ktorý nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.10.2013, č.k. 4 Co 387/2013-236, a rozsudku zo dňa 29.5.2015, č.k. 51 Cpr 6/2014-127, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 7.7.2015, vyplýva, že podľa oznámenia Mestského úradu Humenné zo dňa 7.6.2006, č.j. 11021/2006/3573/2006, bolo na Mestský úrad Humenné dňa 21.3.2006 doručené oznámenie Migračného úradu Slovenskej republiky o konaní výberového konania na pozíciu vedúci azylového zariadenia v Humennom. Mesto Humenné uvedené oznámenie zverejnilo na úradnej tabuli a internetovej stránke mesta Humenné dňa 21.3.2006. Podľa oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a služieb zamestnanosti v Humennom zo dňa 7.6.2006, bol úradu dňa 21.3.2006 zástupcami Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky oznámený dátum výberového konania na funkciu vedúci azylového zariadenia v Humennom a termín výberového konania bol okamžite zverejnený na výveskách Úradu práce, sociálnych vecí a služieb zamestnanosti v Humennom. Podľa vyjadrenia členov komisie na vykonanie pohovorov so záujemcami na obsadenie miesta vedúceho Azylového zariadenia v Humennom zo dňa 7.4.2008 boli títo dňa 11.4.2006 na základe ústneho pokynu riaditeľa Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vyslaní ako vecní gestori na služobnú cestu do Humenného za účelom vykonania pohovorov s uchádzačmi o obsadenie miesta vedúceho záchytného tábora v Humennom. Pohovoru konaného dňa 12.4.2006 sa zúčastnilo celkom osem záujemcov, ktorí absolvovali odborné testy, limit 95 bodov splnili dvaja záujemcovia, žalobca a O.. D. Z., ktorí sa následne zúčastnili ústnych pohovorov. Na základe výsledkov z odborných testov a osobných pohovorov bol spracovaný záznam, ktorý bol predložený riaditeľovi migračného úradu ako podklad pre jeho rozhodnutie. Výsledkom rozhodnutia komisie bol záver odporučiť ako vhodného kandidáta O.. D. Z.. Žalobca listom zo dňa 26.5.2006 požiadal žalovaného o oficiálne zaslanie výsledkov výberového konania zo dňa 12.4.2006 na miesto vedúceho azylového zariadenia v Humennom, pretože mu neboli doručené a zároveň požiadal žalovaného v prípade, ak úspešný uchádzač v tomto konaní rezignoval na obsadenie tejto funkcie, aby žalovaný postupoval podľa § 5 ods. 6 zákona č. 552/2003 Z.z o výkone práce vo verejnom záujme a aby s ním uzavrel pracovný pomer na uvedenú pracovnú pozíciu. Žalovaný listom zo dňa 8.6.2006, č.p. MU-323/2006, oznámil žalobcovi, že v prípade výberového konania na miesto vedúceho azylového zariadenia v Humennom sa nejednalo o výberové konanie v zmysle zákona č. 552/2003 Z.z. a z tohto dôvodu migračný úrad nevyhlasoval výberové konanie ani neoznamoval výsledky takéhoto konania - pohovorov, ani písomne neinformoval uchádzačov o výsledku takým spôsobom, ako to má na mysli citovaný zákon. Ďalej žalovaný žalobcovi oznámil, že s O.. D. Z. bol uzavretý riadny pracovný pomer dňa 1.5.2006 na dobu určitú do 30.4.2007 na funkciu odborný radca na odbore ekonomiky a prevádzky Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky so skúšobnou dobou do 31.7.2006. Na základe osobného rozhodnutia O.. D. Z. ale došlo k zrušeniu tohto pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Žalovaný ponúkol žalobcovi pracovnú pozíciu ekonóm - špecialista v rámci odboru ekonomiky a prevádzky Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky s pracoviskom v záchytnom tábore v Humennom s tým, že s prijatím do pracovného pomeru sa počíta v prvej polovici augusta daného roka. Žalobca listom zo dňa 15.6.2006 prijal ponúknuté miesto a listom zo dňa 8.6.2006 požiadal žalovaného o zaslanie pracovnej zmluvy na túto pozíciu. Žalovaný ako zamestnávateľ a žalobca ako zamestnanec, uzavreli pracovnú zmluvu dňa 29.11.2006, č.p. OÚ-11-38/1-MÚ-2006, pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú od 1.12.2006 do 30.11.2007 a zmluvné strany si dohodli skúšobnú dobu tri mesiace, od 1.12.2006 do 28.2.2007. Dohodnutý druh práce, na ktorý sa žalobca prijal, bol odborný referent špecialista - ekonóm s miestom výkonu práce v záchytnom tábore v Humennom. Podľa Platového dekrétu č.p. OÚ-15-155/1MÚ-006 (pravdepodobne 2006, poznámka odvolacieho súdu) zo dňa 29.11.2006 bola žalobcovi v súlade so zákonom č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme a nariadení vlády č. 316/2006 Z.z. určená ku dňu 1.12.2006 platová trieda 8 a platový stupeň 11. Podľa rozhodnutia riaditeľa Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 19.11.2006, č.p. OÚ-11-38/2- MÚ-2006, bol žalobca zaradený do rizikovej skupiny zamestnancov Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z dôvodu možnej nákazy infekciou s poučením, že je povinný podrobiť sa predpísaným očkovaniam (chrípka, hepatitída typu A, B, preventívnym lekárskym prehliadkam v pravidelných intervaloch a riadiť sa pokynmi zmluvného lekára, ktorého je povinný upozorniť na toto rozhodnutie). Žalovaný listom označeným ako skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe podľa § 72 ods. 1 Zákonníka práce - oznámenie zo dňa 9.2.2007, č.p. OÚ-13-5/1-MÚ-2007, žalobcovi oznámil, že jeho pracovný pomer sa končí dňa 28.2.2007 v skúšobnej dobe. Ďalej uviedol, že z vyhodnotenia výsledkov pohovorov na výber obsadenia funkcie vedúceho záchytného tábora v Humennom zo dňa 12.4.2066 vyplýva, že žalobca v odbornom teste získal 105 bodov a v pohovore 18 bodov, D. Z. získal v teste 105 bodov a v pohovore 20 bodov, pri pohovore vyhoveli dvaja uchádzači, žalobca s počtom bodov 123 a O.. D. Z. s počtom 125 bodov. Z pracovnej zmluvy O.. D. Z. zo dňa 28.4.2006, č.p. OÚ-11-4/1-MÚ-2006, zistil, že O.. D. Z. uzavrel s Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pracovnú zmluvu na dobu určitú od 1.5.2006 do 30.4.2007, druh práce odborný radca na odbore ekonomiky a prevádzky, s miestom výkonu práce azylové zariadenie v Humennom. Pre tento pracovný pomer platili ustanovenia Zákonníka práce, zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme a zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Z pracovnej zmluvy žalobcu zo dňa 29.11.2006, č.p. OÚ-11-38/1- MÚ-2006, je zrejmé, že žalobca uzavrel s Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pracovnú zmluvu na dobu určitú od 1.12.2006 do 30.11.2007, na druh práce odborný referent špecialista - ekonóm v záchytnom tábore v Humennom, s miestom výkonu práce Záchytný tábor v Humennom. Pre tento pracovný pomer platili ustanovenia Zákonníka práce, zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme a zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Z pracovnej zmluvy O.. Bc. E. R. zo dňa 29.5.2006, č.p. OÚ-11-8/1-MÚ-2006, súd zistil, že O.. Bc. E. R. uzavrel s Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pracovnú zmluvu na dobu určitú od 1.6.2006 do 31.5.2007 s druhom práce odborný radca na odbore ekonomiky a prevádzky, s miestom výkonu práce azylové zariadenie v Humennom, pre tento pracovný pomer platili ustanovenia Zákonníka práce, zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme a zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Ďalej zistil zo skončenia pracovného pomeru dohodou zo dňa 19.12.2006, č.p. OÚ-13-44/1-MÚ-2005, že pracovný pomer O.. Bc. E. R. s Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Slovenskej republiky bol ukončený dohodou v zmysle § 60 Zákonníka práce k 31.12.2006. Z rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 12.9.2012, č.k. 8 C 133/2007-208, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.1.2014, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.10.2013, č.k. 4 Co 387/2013-236, vyplýva, že žalobca sa v uvedenom konaní žalobou doručenou súdu dňa 12.3.2007 domáhal od Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky náhrady škody v sume 17.030,- Sk s príslušenstvom za každý kalendárny mesiac počnúc od 1.5.2006 až do termínu uzatvorenia pracovnej zmluvy na pracovnú pozíciu vedúci záchytného tábora v Humennom, určenia neplatnosti zmluvy zo dňa 29.11.2006 o uzatvorení pracovného pomeru na funkciu odborný referent ekonóm - špecialista, neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa listu žalovaného zo dňa 9.2.20077, č.p. OÚ-13-5/1-MÚ-2007, a zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 10.000.000,- Sk s tým, že žalobca niekoľkokrát čiastočne vzal žalobu späť a menil ju, pričom po poslednej zmene petitu sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému uzatvoriť s ním pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy na funkciu ekonóm - špecialista v záchytnom tábore pre utečencov v Humennom k 16.8.2006; žaloba bola zamietnutá. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 9.3.2016, č.k. 5 Cdo 281/20014-302, dovolanie žalobcu odmietol. Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 29.5.2015, č.k. 51 Cpr 6/2014-127, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 7.7.2015, zamietol žalobu žalobcu (žaloba doručená súdu dňa 23.9.2014, doplnená dňa 15.12.2014 a 9.4.2015), ktorou sa domáhal od Ministerstva vnútra Slovenskej republiky určenia, že medzi stranami vznikol pracovný pomer dňa 16.8.2006 na pracovnú pozíciu ekonóm - špecialista v záchytnom tábore pre utečencov v Humennom, že tento pracovný pomer trvá, ako aj náhrady mzdy a stravného s príslušenstvom za každý kalendárny mesiac, počnúc dňom 1.7.2006 až do doby, kým mu žalovaný neumožní pracovať. Z pokynu riaditeľa Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 9.6.2006, č.p. MU-16/OPO-2006, súd zistil, že dňa 9.6.2006 bol zriadený záchytný tábor v Humennom ako azylové zariadenie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a z prehľadu zmien tohto úradu č. 362/2006, s účinnosťou od 1.11.2006, bola zavedená funkcia vedúceho záchytného tábora v Humennom v PT 11. Z realizácie zmien v organizačnej štruktúre Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky - žiadosť zo dňa 9.6.2008, č.p. MÚ-311/2008, vyplýva, že riaditeľ migračného úradu dňa 9.6.2008 požiadal sekciu systemizácie a mzdovej politiky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o zrušenie funkčných miest vedúcich v pobytových táboroch v Rohovciach, Opatovskej Novej Vsi, v záchytnom tábore v Humennom, vedúceho tábora v odbore migrácie a integrácie a samostatného radcu v odbore migrácie a integrácie s platnosťou od 16.6.2008 a s účinnosťou od 1.9.2008 pri vedúcom záchytného tábora v Humennom. Podľa personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky zo dňa 13.6.2008, č. 329, a jeho dôvodovej správy, dňom 16.6.2008 boli vykonané systemizačné zmeny v tabuľke zloženia a počtov Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a na odbore migrácie a integrácie bolo zrušené zamestnanecké miesto pri výkone práce vo verejnom záujme „vedúci tábora“ a zamestnanecké miesto pri výkone práce vo verejnom záujme „samostatný radca“ s výkonom práce v Humennom a v rámci záchytného tábora v Humennom zamestnanecké miesto pri výkone práce vo verejnom záujme „vedúci“. Z pokynu riaditeľa Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 30.1.2006, č. 5/2006, o zrušení niektorých pokynov riaditeľa tohto úradu zistil, že boli zrušené pokyny riaditeľa Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky MV S: 1197 č. 4 Pracovný poriadok MÚ SVS MV SR zo 4.7.1997 a z rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky o zrušení rozpočtových organizácií zo dňa 12.12.2012, č.p. SLV-PS-1120/2012, že ku dňu 31.12.2012 bol zrušený Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a jeho práva a povinnosti prešli na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 137, § 217 ods. 1 veta prvá C.s.p., § 42 ods. 1, § 43 ods. 1, § 46, § 153 ods. 1 veta prvá, ods. 3 Zákonníka práce, § 1 ods. 2, § 5 ods. 1, ods. 3, ods. 6, ods. 10 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, účinného v čase výberového konania, § 4 ods. 3, § 10 zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, dôvodiac tým, že žaloba dôvodná nie je. Uviedol, že žalobca sa po pripustenej zmene žaloby na pojednávaní konanom dňa 2.6.2017 domáhal určenia, že medzi stranami vznikol pracovný pomer dňa 1.5.2006 na pracovnú pozíciu vedúci azylového zariadenia v Humennom, alternatívne, že tento pracovný pomer vznikol dňa 9.6.2006, ako i určenia, že tento pracovný pomer trvá od 1.5.2006, alternatívne od 9.6.2006, ďalej žiadal náhradu mzdy spolu so 100 % osobným ohodnotením za obdobie od 1.5.2006 až do doby, kým mu žalovaný neumožní pracovať, úroku z omeškania zo žiadanej náhrady mzdy a zaplatenia stravného za každý pracovný deň od 1.5.2006 do doby, keď mu žalovaný umožní výkon práce vedúceho azylového zariadenia v Humennom. Pri rozhodovaní vo veci sa v prvom rade zaoberal vznesenou námietkou žalovaného o litispendencii, resp. res iudicata, v súvislosti s konaniami vedenými na Okresnom súde Bratislava II. pod sp.zn. 8 C 133/2007 a sp.zn. 51 Cpr 6/2014. Z rozsudkov Okresného súdu Bratislava II. sp.zn. 8 C 133/2007 a sp.zn. 51 Cpr 6/2014 mal za preukázané, že žalobca sa v konaní vedenom pod sp.zn. 8 C 133/2007 domáhal uloženia povinnosti žalovanému uzatvoriť s ním pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy na funkciu ekonóm - špecialista v záchytnom tábore pre utečencov v Humennom k 16.8.2006 spolu s finančnými nárokmi s tým spojenými. V konaní vedenom pod sp.zn. 51 Cpr 6/2014 sa domáhal určenia, že medzi stranami vznikol pracovný pomer dňa 16.8.2006 na pracovnú pozíciu ekonóm - špecialista v záchytnom tábore pre utečencov v Humennom, že tento pracovný pomer trvá a náhrady mzdy a stravného s tým spojenými. Obe uvedené konania boli právoplatne skončené zamietnutím žalôb. Poukázal na ustanovenie § 230 C.s.p., z ktorého vyplýva, že pre posúdenie, či ide o rovnakú vec je podstatné, že ide o totožný výrok, o rovnaký nárok, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a týka sa rovnakého predmetu konania a rovnakých strán. Vzhľadom k tomu, že žalobca sa v tomto konaní domáha určenia, že medzi stranami vznikol pracovný pomer na inú pracovnú pozíciu ako vo vyššie uvedených konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava II., nie je daná vo veci prekážka res iudicata. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej uviedol, že žalobca sa v predmetnom konaní domáhal určenia, že medzi stranami sporu vznikol pracovný pomer dňa 1.5.2006 na pracovnú pozíciu vedúci azylového zariadenia v Humennom, alternatívne, že tento pracovný pomer vznikol dňa 9.6.2006 a určenia, že tento pracovný pomer trvá od 1.5.2006, alternatívne od 9.6.2006. Poukázal na základný predpoklad určovacej žaloby, ktorým je naliehavý právny záujem. Žalovaný v konaní namietol, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na predmetnej určovacej žalobe, pretože od 1.5.2006 uplynulo takmer 10 rokov, ako aj s ohľadom na existujúci skutkový stav veci. V zmysle platnej judikatúry naliehavý právny záujem na určení je daný hlavne tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo kde by bez tohto určenia sa jeho právne postavenie stalo neistým. Existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení i eventuálna možnosť v konkrétnom návrhu tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva jeho existencia, je u všetkých určovacích návrhov, kladných i záporných, jednou z nevyhnutných podmienok toho, aby bolo súdu umožnené v rozsudku meritórne návrhu vyhovieť. Tento právny záujem musí totiž existovať v čase, kedy súd vyhlasuje vo veci rozsudok. W. má právny záujem na žiadanom určení, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené jeho právo alebo právny vzťah, na ktorom sa zúčastňuje, alebo ak by sa právne postavenie bez tohto určenia stalo neistým. Ku vzniku žalobcovho právneho záujmu na určení stačí také chovanie žalovaného, ktoré nasvedčuje úmyslu žalovaného použiť právo žalobcu alebo spôsobiť žalobcovi ujmu na jeho právnom postavení. K. žaloba je teda prostriedkom umožňujúcim poskytnutie ochrany právneho postavenia žalobcu skôr, než toto jeho postavenie bolo porušené, takže jeho cieľom je zásadne poskytnutie preventívnej ochrany. V tom spočíva rozdiel od žaloby na plnenie, ktorej uplatnenie prichádza do úvahy až vtedy, keď už právo žalobcu bolo porušené, takže jeho cieľom je reparácia. Ak však už právo žalobcu bolo porušené, určenie stráca akýkoľvek zmysel a žalobca už nemôže mať žiaden právny záujem na určení daného práva alebo právneho vzťahu. W. na takéto určenie nemôže mať úspech a v tomto zmysle je teda neprípustná. C. k záveru, že žalobca má na predmetnej určovacej žalobe daný naliehavý právny záujem, pretože sa domáha určenia vzniku pracovného pomeru, ktorého vznik žalovaný popiera. H. postavenie žalobcu ako zamestnanca je preto neisté a práve určovacou žalobou sa jeho právne postavenie (zamestnanca) môže zmeniť. V stave, kedy žalovaný vznik pracovného pomeru žalobcu u neho, resp. jeho právneho predchodcu, popiera, nemá žalobca inú možnosť, ako domáhať sa uvedeného nároku určovacou žalobou a nie je rozhodujúce, kedy táto neistota vznikla a ako dlho trvá. F. premlčania celého uplatneného nároku vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko pokiaľ sa týka učenia, že medzi stranami vznikol pracovný pomer dňa X.X.XXXX na pracovnú pozíciu vedúci azylového zariadenia v U., alternatívne, že tento pracovný pomer vznikol dňa X.X.XXXX, určenia, že tento pracovný pomer trvá od X.X.XXXX, alternatívne od X.X.XXXX, W. práce ani zákon č. XXX/ XXXX Z.z. lehotu na podanie takejto žaloby neurčuje. K nároku žalobcu na náhrady mzdy a zaplatenia stravného konštatoval, že námietka premlčania je dôvodná v časti presahujúcej tri roky pred podaním žaloby, pretože podľa § 101 Z. zákonníka je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Ak žalobca mzdové nároky a nárok na stravné, ktoré mu podľa jeho názoru vznikli od X.X.XXXX do XX.X.XXXX, uplatnil na súde až dňa XX.X.XXXX, urobil tak neskoro. K veci samej prvoinštančný súd uviedol, že žalobca sa ako prvého nároku domáhal po pripustení zmeny žaloby určenia, že medzi stranami vznikol pracovný pomer dňa X.X.XXXX na pracovnú pozíciu vedúci azylového zariadenia v U., alternatívne, že tento pracovný pomer vznikol dňa X.X.XXXX, a určenia, že tento pracovný pomer trvá od X.X.XXXX, alternatívne od X.X.XXXX. H. na to, že pracovný pomer vzniká na základe písomnej pracovnej zmluvy medzi zamestnávateľom a zamestnancom odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce, pričom podstatné náležitosti pracovnej zmluvy upravuje ustanovenie § 43 ods. X W. práce. N. žalobcu na výberovom konaní/pohovore na obsadenie miesta vedúceho záchytného tábora v U. dňa XX.X.XXXX, v ktorom sa umiestnil na druhom mieste, nezakladá vznik pracovnoprávneho vzťahu dňa X.X.XXXX, ani dňa X.X.XXXX, keď bez existencie pracovnej zmluvy nemôže určiť vznik pracovného pomeru. R. pracovnej zmluvy v pracovnom práve predpokladá aj splnenie troch základných skutočností, ktorými sú návrh, prijatie návrhu a vzájomná zhoda vôle subjektov a až dohodou strán o jej obsahu je pracovná zmluva uzavretá. V danom prípade na základe rozsudkov Z. súdu T. II. zo dňa XX.X.XXXX, č.k. X C XXX/XXXX-XXX, v spojení s rozsudkom P. súdu v T. zo dňa XX.XX.XXXX, č.k. X Co XXX/XXXX-XXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa XX.X.XXXX a rozsudku zo dňa XX.X.XXXX, č.k. XX B. X/XXXX-XXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa X.X.XXXX, mal za preukázané, že dňa XX.X.XXXX bolo na E. úrad U. a N. práce, sociálnych vecí a služieb zamestnanosti v U. doručené oznámenie E. úradu E. vnútra J. republiky o konaní výberového konania na pozíciu vedúci azylového zariadenia v U.. E. U. uvedené oznámenie zverejnilo na úradnej tabuli a internetovej stránke mesta U. dňa XX.X.XXXX. H. vyjadrenia členov komisie na vykonanie pohovorov so záujemcami na obsadenie miesta vedúceho I. zariadenia v U. zo dňa X.X.XXXX boli títo dňa XX.X.XXXX na základe ústneho pokynu riaditeľa E. úradu E. vnútra J. republiky vyslaní ako vecní gestori na služobnú cestu do U. za účelom vykonania pohovorov s uchádzačmi o obsadenie miesta vedúceho záchytného tábora v U., ktorého sa dňa XX.X.XXXX zúčastnilo celkom osem záujemcov. R. výsledkov pohovorov na výber obsadenia funkcie vedúceho záchytného tábora v U. zo dňa XX.X.XXXX bolo zistené, že pri pohovore vyhoveli dvaja uchádzači, žalobca s počtom bodov XXX a O.. D. Z. s počtom 125 bodov. V danom čase ale ešte azylové zariadenie v Humennom neexistovalo, bolo zriadené podľa pokynu riaditeľa Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 9.6.2006, č.p. MU-16/OPO-2006, prvé tabuľky na personálne obsadenie záchytného tábora v Humennom dostal Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky až ku dňu 1.11.2006, z čoho vyplýva, že do 1.11.2006 pracovná pozícia vedúceho záchytného tábora v Humennom reálne neexistovala. Následne bola funkcia vedúceho záchytného tábora v Humennom zrušená na základe personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky zo dňa 13.6.2008, č. 329, s účinnosťou od 1.9.2008. Stotožnil sa preto s obranou žalovaného, že žalobný petit v časti určenia, že medzi stranami vznikol pracovný pomer dňa 1.5.2006 na pracovnú pozíciu vedúci azylového zariadenia v Humennom, alternatívne, že tento pracovný pomer vznikol dňa 9.6.2006 a určenia, že tento pracovný pomer trvá od 1.5.2006, alternatívne od 9.6.2006, je nevykonateľný. Navyše mal za preukázané, že žalobcovi dňa 1.12.2006 vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 29.11.2006, č.p. OÚ-11-38/1-MÚ-2006, pracovný pomer s Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na druh práce odborný referent špecialista - ekonóm v záchytnom tábore v Humennom, s miestom výkonu práce Záchytný tábor v Humennom. V konaní nebolo ani sporné, že Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bol rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky o zrušení rozpočtových organizácií zo dňa 12.12.2012, č.p. SLV-PS-1120/2012, zrušený ku dňu 31.12.2012, a jeho práva a povinnosti prešli na žalovaného ako zriaďovateľa. K ďalším nárokom žalobcu na náhradu mzdy spolu so 100 % osobným ohodnotením za obdobie od 1.5.2006 až do doby, kým mu žalovaný umožní pracovať, úroku z omeškania zo žiadanej náhrady mzdy a zaplatenia stravného za každý pracovný deň od 1.5.2006 až do doby umožnenia mu vykonávať prácu vedúceho azylového zariadenia v Humennom dodal, že nakoľko ide o nároky, ktoré súvisia s existenciou pracovnoprávneho vzťahu, ktorého vznik v konaní preukázaný nebol, tieto nároky sú nedôvodné. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že nevykonal dokazovanie vyžiadaním vyjadrenia od Sociálnej poisťovne a od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky týkajúce sa toho, či žalobca vykonáva zárobkovú činnosť, u akého zamestnávateľa a kde vykonával zárobkovú činnosť od 1.5.2006 doteraz, aké príjmy, dávky, dôchodky poberal od 1.5.2016 doteraz, pretože toto dokazovanie vzhľadom na prijaté závery o nedôvodnosti žaloby považoval za nehospodárne. 3.2. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy konania nevznikli. 4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca dôvodiac tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ C.s.p.). Vytkol súdu prvej inštancie, že si nepovšimol, že pri určení trvania jeho pracovného pomeru na rozdiel od pôvodného žalobného petitu na určenie trvania pracovného pomeru v pracovnej pozícii vedúci záchytného tábora v Humennom už neuviedol žiadnu pracovnú pozíciu, ani pozíciu vedúceho azylového zariadenia v Humennom. Prvoinštančný súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne taktiež uviedol, že sa domáha určenia trvania pracovného pomeru na pracovnej pozícii vedúci azylového zariadenia v Humennom, keďže na základe pripustenia zmeny žaloby sa domáha určenia, že jeho pracovný pomer trvá u žalovaného od 1.5.2006, alternatívne od 9.6.2006, na nedefinovanej pracovnej pozícii, ktorú by vykonával od 1.9.2008 po zrušení funkcie vedúceho azylového zariadenia v Humennom. Uviedol, že napriek tomu, že uspel spolu s O.. D. Z. vo výberovom konaní na obsadenie pracovného miesta vedúceho záchytného tábora v Humennom, migračný úrad neuzavrel ani s jedným z nich pracovný pomer na túto pracovnú pozíciu s dňom nástupu dňa 1.5.2006 doteraz, aj napriek tomu, že táto povinnosť mu vyplývala z § 5 ods. 6 zákona č. 552/2003 Z.z. Migračný úrad si chcel dosadiť do uvedenej pracovnej pozície výhradne svojho človeka, o čom svedčí skutočnosť, že s O.. D. Z. uzavrel pracovnú zmluvu dňa 28.4.2006 na pozíciu odborný radca na odbore prevádzky a ekonomiky tohto úradu na dobu určitú od 1.5.2006 do 30.4.2007 bez toho, aby sa dohodli, že keď bude otvorený záchytný tábor v Humennom, čo malo byť do 1.9.2006, bude preradený na funkciu vedúceho tohto tábora. Tým, že sa O.. D. Z. vzdal uzavretím uvedenej pracovnej zmluvy právneho nároku na pracovnú pozíciu vedúceho záchytného tábora v Humennom ešte pred určeným nástupom do tejto funkcie, mal migračný úrad následne túto pracovnú pozíciu ponúknuť jemu ako druhému úspešnému uchádzačovi vo výberovom konaní, čo sa nestalo. Týmto konaním bolo porušené jeho ústavné právo na prácu podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Názor súdu prvej inštancie, že pracovný pomer vzniká na základe písomnej zmluvy medzi zamestnanom a zamestnávateľom je síce správny, ale neúplný, pretože pracovný pomer môže byť založený aj ústnou dohodou a môže vzniknúť aj konkludentne konaním zamestnávateľa a zamestnanca. Pracovný pomer vzniká aj zo zákona v prípade, ak ide o pracovné pozície definované ako pracovné pozície vedúceho zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme podľa zákona č. 552/2003 Z.z., a to podľa § 5 ods. 6, a podľa jeho názoru sa na jeho prípad vzťahuje práve uvedené ustanovenie zákona. Ďalej žalobca v odvolaní uviedol, že skutočnosť, že v danom čase (1.5.2006) azylové zariadenie v Humennom reálne neexistovalo, bolo zriadené až dňa 9.6.2006, a že personálne tabuľky boli dané migračnému úradu až dňa 1.11.2006, nie je ničím podložené. V tejto súvislosti poukázal na to, že migračný úrad od 21.3.2006 až do 31.12.2012 bol samostatný právny subjekt s príslušným IČO, ktorý nesie plnú zodpovednosť za svoje úkony dovnútra a aj navonok voči tretím osobám. Ak migračný úrad odovzdal dňa 21.3.2006 Úradu práce, sociálnych vecí a služieb zamestnanosti v Humennom a Mestskému úradu v Humennom oznámenie o výberovom konaní, v ktorom uviedol deň nástupu do práce deň 1.5.2006, tak bez ohľadu na nejaké personálne tabuľky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky mal migračný úrad povinnosť uzavrieť podľa § 5 ods. 6 zákona č. 552/2003 Z.z. pracovný pomer s uchádzačom výberového konania podľa poradia. V tejto súvislosti považuje obranu žalovaného za účelovú s tým, že sa chce zbaviť zodpovednosti za svoje úkony voči uchádzačom výberového konania zo dňa 12.4.2006 s odvolaním sa na konanie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Vo všeobecnej praxi uzatvárania pracovných pomerov je obvyklé, že budúci zamestnávateľ vypíše výberové konanie na pracovnú pozíciu, ktorú mieni v budúcnosti vytvoriť a s predstihom hľadá budúcich zamestnancov. Preto dôvod uvádzaný prvoinštančným súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku týkajúci sa zbavenia sa zodpovednosti migračného úradu za neuzavretie pracovnej zmluvy s ním ako úspešným uchádzačom na pracovnú pozíciu vedúci záchytného tábora ku dňu 1.5.2006, alternatívne 9.6.2006, považuje za nedôvodný. Nesúhlasil ani s konštatovaním súdu prvej inštancie, že jeho žalobný petit, ktorým sa domáha, že jeho pracovný pomer u žalovaného na predmetnú pracovnú pozíciu od 1.5.2006, alternatívne od 9.6.2006, trvá, je nevykonateľný, pretože preukázal, že pracovné pozície v záchytnom tábore v Humennom mali byť obsadené do 31.8.2006 a tak je logické, že migračný úrad v ozname o výberovom konaní na obsadenie pracovnej pozície vedúceho záchytného tábora v Humennom uviedol, že nástup do tejto pozície bude od 1.5.2006, nakoľko mal mať najskôr vedúceho a potom radových zamestnancov. Za irelevantnú považoval argumentáciu prvoinštančného súdu, že mal dokazovaním za preukázané, že dňa 29.11.2006 uzavrel so žalovaným pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu referent špecialista - ekonóm a skončil sa dňa 28.2.2007, pretože toto nesúvisí s prejednávanou vecou, pričom zákon mu umožňuje mať súčasne viac pracovných pomerov so žalovaným. Preukázal, že od 1.5.2006, resp. od 9.6.2006, do 31.12.2012 bol zamestnancom migračného úradu a od 1.1.2013 dodnes že je zamestnancom žalovaného, ktorý mu neprideľuje žiadnu prácu aj napriek tomu, že sa tejto práce domáha predmetnou žalobou, čo ho ale nezbavuje povinnosti platiť mu príslušnú mzdu a iné s príslušenstvom. Ďalej vytkol súdu prvej inštancie, že sa vôbec nevysporiadal s tým, čo ani žalovaný nenamietal, že pred výberovým konaním musel doložiť, aj doložil, výpis z registra trestov, čím preukázal, že je bezúhonnou osobou a požiadal súd, aby zabezpečil ako dôkaz od žalovaného výpis z registra trestov O.. D. Z., čo žalovaný nesplnil a tak nepreukázal, že táto osoba bola bezúhonná. Jednou z podmienok uzavretia pracovného pomeru bolo aj preukázanie bezúhonnosti. Iba on sám tak splnil zo všetkých uchádzačov (8) všetky zákonom požadované náležitosti, splnil všetky podmienky a nároky, z dôvodu ktorého mal migračný úrad povinnosť uzavrieť s ním pracovný pomer podľa § 5 ods. 6 zákona č. 552/2003 Z.z., a keďže tak neurobil, došlo k porušeniu jeho práva na výkon pracovnej pozície vedúceho záchytného tábora v Humennom i ústavné právo garantované mu čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Porušenie uvedeného ustanovenia zákona migračným úradom, na základe ktorého s ním mal tento úrad uzatvoriť pracovný pomer na pracovnú pozíciu vedúceho záchytného tábora v Humennom od 1.5.2006, je postihnuteľné sankciou priznania mu ušlej mzdy, pretože mu migračný úrad bránil vo výkone tejto práce. Po vznesenej námietke premlčania žalovaným bolo povinnosťou prvoinštančného súdu priznať mu ušlú mzdu od 16.7.2012, keďže si mzdové nároky uplatnil žalobou na súde dňa 15.7.2015. Za zásadné pochybenie súdu prvej inštancie považoval to, že podľa jeho názoru, korupčným správaním priamo ponúkol miesto vedúceho záchytného tábora v Humennom od 1.12.2006 D.. D. A., ktorý sa však výberového konania nezúčastnil. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že pracovný pomer D.. D. A. nesúvisí s týmto konaním, nakoľko konaním migračného úradu došlo k jeho diskriminácii, boli porušené jeho práva podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, aj keď bol úspešný vo výberovom konaní na obsadenie uvedenej pozície, bol poškodený migračným úradom, znevýhodnený pri obsadení tohto pracovného miesta. Poukázal na to, že ak by sa aj predmetné výberové konanie uskutočnené dňa 12.4.2006 neriadilo § 5 zákona č. 552/2003 Z.z., mali sa pracovné pozície v novootvorenom záchytnom tábore v Humennom k 1.12.2006 obsadzovať na základe tohto výberového konania. V doplneniach k svojmu odvolaniu sa opätovne vyjadril k vznesenej námietke premlčania a k svojej diskriminácii, pričom tieto jeho vyjadrenie sú zhodné s tým, čo už uviedol v odvolaní. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť, resp. napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie náležite zistil skutkový a právny stav a na základe zistených skutočností vo veci rozhodol správne. Stotožnil sa preto s právnym posúdením rozhodujúcich okolností konštatovaných v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že podľa jeho názoru prvoinštančný súd žiadne procesné predpisy vedenia konania neporušil. Zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 2.6.2017 v znení jej opravy vyplýva, že bolo rozhodnuté o zmene žaloby podľa žalobcovho návrhu zo dňa 5.5.2017 vrátane uvedenia pracovnej pozície vedúceho azylového zariadenia v Humennom, čo žalobca nenamietal. Zo znenia písomných a ústnych prednesov žalobcu je zrejmé, že pracovná pozícia, ktorej vznik a trvanie sa podanou žalobou snaží preukázať, je pracovná pozícia vedúceho azylového (záchytného) zariadenie v Humennom, pričom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby nie je relevantné, na akú pracovnú pozíciu sa domáha určenia vzniku jeho pracovného pomeru, pretože bez existencie riadne uzavretej pracovnej zmluvy nemohol žalobcovi žiadny pracovný pomer na žiadnu pracovnú pozíciu vzniknúť. Ak by aj súd pripustil, že žalobca sa domáha určenia, že jeho pracovný pomer u neho trvá na nedefinovanej pracovnej pozícii, bola by takáto žaloba neurčitá a nevykonateľná. Ak sa žalobca domnieva, že mu u neho vznikol (konkrétny) pracovný pomer, musí uviesť aj konkrétnu pracovnú pozíciu. K novým skutočnostiam uvádzaným žalobcom v odvolaní poukázal na ustanovenie § 366 C.s.p. Ďalej k odvolaniu žalobcu dodal, že základným (jediným) dôvodom, prečo súd žalobu zamietol, bola skutočnosť, že medzi stranami sporu nebola uzavretá pracovná zmluva, z dôvodu ktorého medzi nimi nemohol vzniknúť pracovný pomer, a preto teórie žalobcu o netransparentnosti a nezákonnosti výberového konania a účasti ďalších účastníkov vo výberovom konaní, sú neopodstatnené. Žalobca vo svojom odvolaní pritom poukazuje na celý priebeh výberového konania, ktorého sa zúčastnil, vrátane okolností, ktoré nemajú so vznikom jeho pracovného pomeru nič spoločné a súd prvej inštancie sa uvedeným po obsahovej a právnej stránke ani nezaoberal. Konštatoval, že prvoinštančný súd sa stotožnil s jeho názorom, že pracovný pomer vzniká jedine na základe pracovnej zmluvy a nie na základe účasti na pracovnom pohovore, resp. vo výberovom konaní. Žalobca sa mylne domnieva, že pracovný pomer môže okrem pracovnej zmluvy vzniknúť i ústnou dohodou, konkludentným spôsobom a zo zákona, keď tento svoj právny názor nepodporil žiadnym zákonným ustanovením alebo odkazom na konkrétny prípad, kedy by bolo prípustné, aby pracovný pomer vznikol inak ako podľa ustanovení Zákonníka práce. K argumentácii žalobcu uvedenej v jeho odvolaní, že podľa § 5 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z.z., podľa ktorého by mal zamestnávateľ povinnosť uzavrieť pracovný pomer s úspešným uchádzačom, uviedol, že žalobca sa nedomáha v konaní, aby mu bola uložená povinnosť uzavrieť so žalobcom pracovnú zmluvu, domáha sa určenia, že pracovný pomer u žalovaného už vznikol a stále existuje bez toho, aby k tomu boli splnené nevyhnutné predpoklady, t.j. bez uzavretia pracovnej zmluvy, s čím sa stotožnil aj súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Z. súdu preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 6. W. k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že zotrváva na svojom odvolaní. F. sa s tvrdením žalovaného v jeho vyjadrení o tom, že pracovná pozícia je uvedená v pripustenej žalobe (vedúci záchytného tábora v U.), pretože v uznesení zo dňa X.X.XXXX je uvedené: „J. určuje, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá od X.X.XXXX, alternatívne J. určuje, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá od X.X.XXXX.“ Q. nie je pravdivá argumentácia žalovaného v jeho vyjadrení, že trvá na nedefinovanej pracovnej pozícii po zrušení miesta vedúceho tábora, nakoľko mu migračný úrad mal ponúknuť iné pracovné zaradenie, prípadne s ním rozviazať pracovný pomer z organizačných dôvodov, čo neurobil, a preto jeho pracovný pomer trvá doteraz, aj keď nie je zaradený do žiadnej pracovnej pozície. H. na skutočnosť, že jeho pracovný pomer nevznikol u žalovaného ale u jeho právneho predchodcu (migračný úrad). F. vyjadrenie žalovaného v tej časti, v ktorej tvrdí, že pracovný pomer nemôže vzniknúť ústnou dohodou alebo konkludentne a ani zo zákona č. XXX/XXXX Z.z., pretože žalovaný bol povinný s ním uzavrieť podľa uvedeného zákona pracovný pomer na pozíciu vedúceho záchytného zariadenia v U. k X.X.XXXX, čo ale jeho právny predchodca vedome neurobil. Q. porušenie zákona a jeho ústavných práv má za následok povinnosť vyplatiť mu príslušnú mzdu. E. vo vyjadrení uviedol, že žalovaný sa vôbec nevyjadril k tomu, že pracovnú pozíciu vedúceho záchytného tábora v novembri XXXX podľa jeho názoru doslova korupčným spôsobom ponúkol priamo od X.XX.XXXX D.. D. A., ktorý sa výberového konania nezúčastnil, čím došlo k jeho diskriminácii, ako už uviedol vo svojom odvolaní. Žalobca v doplneniach k svojmu odvolaniu opätovne poukázal na to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil vznesenú námietku premlčania žalovaného voči jeho mzdovým nárokom a že sa nezaoberal diskriminačným správaním žalovaného voči nemu. Zotrval na svojom odvolacom návrhu. 7. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.)], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. septembra 2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať. 11. Odvolací súd nemá dôvod odchýliť sa od súdom prvej inštancie vysloveného právneho názoru, že žaloba, na základe ktorej sa žalobca domáha určenia, že medzi ním a žalovaným vznikol pracovný pomer dňa 1.5.2006, alternatívne dňa 9.6.2006, na pracovnú pozíciu vedúci azylového zariadenia v Humennom, že tento pracovný pomer trvá od 1.5.2006, alternatívne od 9.6.2006, je nedôvodná. Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním prvoinštančného súdu o tom, že pracovný pomer vzniká na základe pracovnej zmluvy medzi zamestnancom a zamestnávateľom a s tým, aké musí pracovná zmluva spĺňať náležitosti. Odvolací súd dodáva, že pracovná zmluva je dvojstranným právnym úkonom a je uzavretá, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Zamestnávateľ sa sám rozhoduje s kým, a či vôbec, pracovnú zmluvu uzavrie a zamestnanec sa taktiež slobodne rozhodne s kým do pracovnoprávneho vzťahu vstúpi. Súd môže poskytnúť ochranu uplatnenému nároku iba v tom prípade, ak má oporu v hmotnom práve. V danom prípade k dohode medzi sporovými stranami ohľadne pracovnej zmluvy neprišlo, pričom súd nemôže zasahovať do ich zmluvnej voľnosti a nútiť zamestnávateľa, t.j. žalovaného, aby uzavrel so žalobcom ako zamestnancom pracovnú zmluvu, aj napriek tomu, že žalobca sa zúčastnil výberového konania u žalovaného na pracovnú pozíciu vedúci azylového zariadenia v Humennom. Ako správne konštatoval prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, bez existencie pracovnej zmluvy sa nemôže určiť vznik pracovného pomeru. 12. K odvolacej námietke žalobcu o tom, že súd prvej inštancie nesprávne uviedol v napadnutom rozsudku, že sa domáha určenia trvania pracovného pomeru na pracovnej pozícii vedúceho azylového zariadenia v Humennom, pretože sa pripustenou zmenou žaloby domáha určenia, že jeho pracovný pomer trvá u žalovaného od 1.5.2006, alternatívne od 9.6.2006, na nedefinovanej pracovnej pozícii, ktorú by vykonával od 1.9.2008 po zrušení funkcie vedúceho azylového zariadenia v Humennom, odvolací súd uvádza, že prvoinštančný súd pripustil na pojednávaní konanom dňa 2.6.2017 zmenu žaloby v zmysle jeho návrhu na zmenu žaloby podľa § 142 ods. 1 C.s.p., ktorú na základe jeho návrhu aj opravil uznesením zo dňa 24.6.2017, č.k. 12 Cpr 4/2015-251, a o takto zmenenej žalobe aj konal. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma do zamestnania, je podstatnou náležitosťou (okrem miesta výkonu práce, dňa nástupu do práce a mzdových podmienok) pracovnej zmluvy. Ak teda žalobca neuviedol presnú definíciu pracovnej pozície, ktorú by mal u žalovaného vykonávať potom ako došlo k zrušeniu pracovnej pozície vedúceho azylového zariadenia v Humennom, je takýto žalobný petit nevykonateľný, ako správne konštatoval v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie. 13. Nebolo možné sa stotožniť ani s argumentáciou žalobcu v odvolaní, že bol diskriminovaný, keď mu ako úspešnému kandidátovi vo výberovom konaní neponúkol žalovaný, resp. jeho právny predchodca, pracovnú pozíciu vedúceho záchytného tábora v Humennom, ale túto pozíciu ponúkol D.. D. A. od 1.12.2006, ktorý sa výberového konania nezúčastnil. Žalobca sa žalobou, ktorej zmena bola pripustená na pojednávaní konanom dňa 2.6.2017, domáha určenia, že medzi sporovými stranami vznikol pracovný pomer na pracovnú pozíciu vedúci azylového zariadenia v Humennom dňa 1.5.2006, alternatívne dňa 9.6.2006, a určenia, že tento pracovný pomer trvá od 1.5.2006, alternatívne od 9.6.2006, a nie že pracovný pomer na uvedenú pracovnú pozíciu mu vznikol ku dňu 1.12.2006. Uvedená odvolacia argumentácia žalobcu je nedôvodná aj z dôvodu uvedeného v bode 11. odôvodnenia tohto rozsudku, v ktorom odvolací súd poukázal na zmluvnú voľnosť a na to, že bez existencie pracovnej zmluvy sa nedá určiť vznik pracovného pomeru. 14. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Nepostačuje uviesť len dôvody odvolania vyplývajúce z ustanovenia § 365 C.s.p., tieto musí odvolateľ aj odôvodniť skutočnými dôvodmi, čo sa nestalo. Žalobca vo svojom odvolaní poukazoval iba na priebeh výberového konania na pozíciu vedúceho azylového zariadenia v Humennom, ktorého sa zúčastnil dňa 12.4.2006 a na to, že žalovaný nepostupoval v zmysle zákona č. 552/2003 Z.z. a nedodržal podmienky výberového konania. Skutočnosť, že sa žalobca zúčastnil výberového konania (v tomto uspel a umiestnil sa na druhom mieste), sama osebe neznamená, že žalovaný s ním musel uzavrieť pracovnú zmluvu, pričom táto skutočnosť nemá ani oporu v zákone, keď podľa § 5 ods. 6 zákona č. 552/2003 Z.z., poradie uchádzačov je záväzné pri obsadení funkcie a zamestnávateľ uzavrie pracovný pomer s uchádzačom podľa poradia. V prípade, ak mal žalobca pochybnosti o priebehu výberového konania, mohol sa podľa § 5 ods. 10 zákona č. 552/2003 Z.z. ako uchádzač, ktorý sa cítil poškodený v dôsledku nedodržania podmienok pri výberovom konaní, domáhať svojich práv na súde vrátane primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca ale podal predmetnú žalobu o určenie, že jeho pracovný pomer u žalovaného trvá, ktorú podal po viac ako 9 rokoch od uskutočnenia uvedeného výberového konania. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného uvedenou v jeho vyjadrení k odvolaniu, že žalobca sa žalobou domáha určenia, že jeho pracovný pomer u žalovaného vznikol buď dňa 1.5.2006, alternatívne dňa 9.6.2006, a že tento pracovný pomer trvá, a nie uloženia povinnosti žalovanému, aby s ním uzavrel pracovnú zmluvu z dôvodu, že bol úspešný vo výberovom konaní. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd na odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa priebehu výberového konania a ním namietaného porušenia povinností zo strany žalovaného pri výberovom konaní neprihliadal, pretože nemajú z hľadiska predmetu sporu žiaden význam. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie náležite vysvetlil prečo zamietol aj ďalšie nároky žalobcu (na náhradu mzdy spolu so 100 % osobným ohodnotením a stravné). 15. Čo sa týka tvrdenia žalovaného v odvolaní, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, odvolací súd dôvodí, že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú podľa jeho názoru pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu. Rovnako je postačujúce uviesť, ktoré právne normy na vec aplikoval a prečo nie je závadným postup súdu, ak v odôvodnení rozhodnutia neuvedie, ktoré právne normy uvádzané účastníkmi konania nepoužil. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).V danom prípade prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci a výsledky vykonaného dokazovania. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných ustanovení zákona, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd má za to, že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata argumentov strán sporu majúcich pre vec podstatný význam a s okolnosťami medzi sporovými stranami sa dostatočne skutkovo a právne vyporiadal. 16. Žalobca požiadal písomne o opravu zápisnice z pojednávania konaného dňa 2.6.2017 v dátume pohovoru zo dňa 12.4.2007 tak, aby súd prvej inštancie opravil tento dátum na 12.4.2006 (č.l. 285 spisu), k čomu odvolací súd uvádza, že uvedenie nesprávneho dátumu konania pohovoru v zápisnici o pojednávaní nemalo vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu v danej veci, než rozhodol týmto rozsudkom. 17. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 ods. 1 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, ako vec právne posúdil, aké prostriedky procesnej obrany, procesného útoku, boli použité. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami, ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 18. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 19. Odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade trov konania potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p., pretože žalobca podal odvolanie aj proti tomuto výroku rozsudku, avšak toto odvolanie vo vzťahu k výroku o trovách konania vôbec nezdôvodnil, a preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku; žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). 20. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci LinoCarlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).