Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4CoPv/5/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118201567 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1118201567.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislava v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu (navrhovateľa): Občianske združenie koncesovaných taxikárov, Belinského 1050/14, 851 01 Bratislava, IČO: 50 897 179, zast.: GÁLIK & PARTNERS ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s.r.o., Krátka 8, 811 03 Bratislava, IČO: 36 675 750, proti žalovanému (odporcovi): Uber B.V., so sídlom Meester Treublaan 7, 1097 DP Amsterdam, Holandské kráľovstvo, IČO (RSIN): 56317441, zast.: MAPLE & FISH s.r.o., Dunajská 15/ A, 811 08 Bratislava, IČO: 36 718 432, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č.k. 38CbPv/1/2018 - 214 zo dňa 16.02.2018, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I č.k. 38CbPv/1/2018 - 214 zo dňa 16.02.2018 p o t v r d z u j e . Žalobca má právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zdržať sa: - prevádzkovania taxislužby na území Slovenskej republiky pomocou osôb, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na vodiča taxislužby podľa zákona o cestnej doprave č. 56/2012 Z.z. v znení neskorších predpisov, - sprostredkúvania taxislužby na území Slovenskej republiky osobám, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na vodiča taxislužby podľa zákona o cestnej doprave č. 56/2012 Z.z. v znení neskorších predpisov, - prevádzkovania taxislužby na území Slovenskej republiky pomocou vozidiel, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na vozidlo taxislužby podľa zákona o cestnej doprave č. 56/2012 Z.z. v znení neskorších predpisov, - sprostredkúvania taxislužby na území Slovenskej republiky pomocou vozidiel, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na vozidlo taxislužby podľa zákona o cestnej doprave č. 56/2012 Z.z. v znení neskorších predpisov, - prevádzkovania taxislužby na území Slovenskej republiky spôsobom, ktorý nespĺňa požiadavky na prevádzkovanie taxislužby stanovené zákonom o cestnej doprave č. 56/2012 Z.z. v znení neskorších predpisov, - sprostredkúvania taxislužby na území Slovenskej republiky osobám, ktoré nespĺňajú požiadavky na prevádzkovanie taxislužby podľa zákona o cestnej doprave č. 56/2012 Z.z. v znení neskorších predpisov, - uzavierania zmlúv o preprave osôb prostredníctvom osôb, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na vodiča taxislužby podľa zákona o cestnej doprave č. 56/2012 Z.z. v znení neskorších predpisov, - úkonov, ktorými sprostredkúva možnosť uzavrieť zmluvu o preprave osôb osobám, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na vodiča taxislužby podľa zákona o cestnej doprave č. 56/2012 Z.z. v znení neskorších predpisov. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania o nariadení neodkladného opatrenia v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením. Súd prvej inštancie zároveň poučil žalovaného, že môže podať ako žalobca vo veci samej žalobu proti žalobcovi ako žalovanému, ktorej predmetom bude nárok na plnenie alebo iný druh občianskoprávnej žaloby. 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia vo veci nekalej súťaže doručeným súdu dňa 18. 1. 2018 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému vyššie uvedené povinnosti. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 324 ods. 1 a 3, § 325 ods. 1 a 2 písm. d), § 326 ods. 1 a 2, § 328 ods. 1, 2 a 3 a § 329 ods. 1, § 336 ods. 1, § 337 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 41, § 42 ods. 1 a § 44 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len OBZ“). Úvodom uviedol, že o rovnakom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia medzi identickými procesnými stranami, postavenom na podobných argumentoch už bolo rozhodované v konaní vedenom pod sp. zn. 26CbPv/1/2017, pričom súd prvej inštancie v tomto konaní návrh zamietol (uzn. Okresného súdu Bratislava I zo 4. 7. 2017, sp. zn. 26 CbPv/1/2017) a Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I na základe podaného odvolania potvrdil (uzn. Krajského súdu v Bratislave z 26. 10. 2017, sp. zn. 4CoPv/4/2017). Po vydaní citovaných rozhodnutí však došlo k výraznej zmene právneho stavu, nakoľko Súdny dvor Európskej únie predniesol výklad, akú službu žalovaný skutočne poskytuje. Súd v načrtnutom kontexte poukázal na najkľúčovejší dôkaz v tejto veci, ktorým je rozsudok Súdneho dvora (veľkej komory) Európskej únie z 20. decembra 2017 vo veci C-434/15 (ďalej len „rozsudok SD EÚ“). V tejto súvislosti uviedol, že výklad príslušných noriem európskeho práva konštatovaný v rozsudku SD EÚ je priamo záväzný pre všetky členské štáty Európskej únie, teda aj pre Slovenskú republiku. Zdôraznil, že Súdny dvor EÚ ustálil, že sprostredkovateľskú službu spoločnosti Uber je potrebné považovať za neoddeliteľnú súčasť celkovej služby, ktorej hlavným prvkom je dopravná služba a ktorá v dôsledku toho nezodpovedá kvalifikácii „služby informačnej spoločnosti“ v zmysle článku 1 bodu 2 smernice 98/34, na ktorú odkazuje článok 2 písm. a) smernice 2000/31, ale kvalifikácii „služby v oblasti dopravy“ v zmysle článku 2 ods. 2 písm. d) smernice 2006/123. Konajúci súd mal za to, že činnosti, ktoré vykonáva (sprostredkúva) žalovaný na území Slovenskej republiky sú identického charakteru ako tie, ktoré boli predmetom rozhodovania pred Súdnym dvorom EÚ. Po ustálení záveru, že žalovaný prevádzkuje na území SR taxislužbu, je v právnom štáte, ktorým Slovenská republika podľa Ústavy SR jednoznačne je, absolútne nevyhnutné, aby pri výkone tejto podnikateľskej aktivity dodržiaval, rovnako ako aj ostatní prevádzkovatelia taxislužieb pôsobiacich na trhu, všetky zákonné podmienky a predpoklady pre riadnu a legálnu prevádzku tejto činnosti. 3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že cieľom nariadeného neodkladného opatrenia nie je obmedzenie žalovaného v jeho podnikateľských aktivitách na území SR, ale práve s poukazom na rozhodnutie SD EÚ, spôsob akým pôsobí na slovenskom trhu a ako fungujú ním poskytované dopravné služby, je účelom neodkladného opatrenia len zabezpečenie dodržiavania platných a účinných predpisov SR aj žalovaným pri prevádzkovaní taxislužby. Všetci súťažitelia pôsobiaci v segmente akýchkoľvek služieb (aj dopravných) majú na trhu pôsobiť v rámci férovej hospodárskej súťaže, za rovnakých podmienok pre všetkých a bez akýchkoľvek nekalosúťažných praktík. Nakoľko žalovaný pri prevádzkovaní taxislužby na území SR riadne nedodržiava všetky zákonom stanovené podmienky, jeho konanie možno jednoznačne vyhodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi súťaže. Žalovaný vie prevádzkovať taxislužbu za výhodnejších finančných podmienok (avšak nie z dôvodu svojej šikovnosti, ale pre nedodržiavanie zákonných kritérií), čo sa logicky odzrkadľuje v lacnejšej cene cestovného, čím iným súťažiteľom nielenže je spôsobilý privodiť ujmu, ale ujmu aj reálnu spôsobuje, keďže oproti konkurencii získava zjavne neodôvodnenú a nezákonnú konkurenčnú výhodu, v podobe výrazne nižších nákladov na prevádzku, napĺňajúcu atribúty nekalosúťažného konania v zmysle § 44 Obch. zák.. Ujma, ktorú je žalovaný spôsobilý privodiť iným súťažiteľom a ktorú už aktuálne aj spôsobuje (prevádzkovaním taxislužby) spočíva najmä v tom, že vďaka nižším nákladom a následným nižším cenám cestovného (prepravného) dokáže osloviť veľké množstvo zákazníkov (cestujúcich), ktorí by inak využili práve služby iných súťažiteľov, združených aj v osobe žalobcu a títo prichádzajú o zákazky, tržby a zisky. Ide de facto o preberanie klientov od konkurencie, na čom by v rámci férového boja v hospodárskej súťaži nebolo nič neštandardného, avšak žalovaný pritom funguje spôsobom nie súladným s platným právom. Nevyhnutnosť bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami, okrem uvedenej vznikajúcej ujmy, podporil aj argument žalobcu, že žalovaný svojím nekalosúťažným konaním môže získať značný podiel na trhu, pretože aktuálne pre neho jazdí okolo 500 vodičov, má registrovaných vyše 40.000 užívateľov jeho aplikácie a počet jázd sa za rok 2016 zvýšil o 90 % oproti predchádzajúcemu roku. Načrtnuté štatistiky a stúpajúca tendencia tak v počte vodičov ako aj zákazníkov žalovaného preukazuje, že ten reálne expanduje a rozširuje svoje pôsobenie ako prevádzkovateľ dopravnej služby - taxislužby, teda svojím nekalosúťažným konaním získava významný podiel na trhu s taxislužbami, ale bez splnenia príslušných zákonných podmienok. Aj táto okolnosť znásobuje ujmu, ktorú žalovaný spôsobuje iným súťažiteľom. Nekalosúťažné konanie žalovaného však vyplýva aj z prítomnej možnosti privodenia ujmy spotrebiteľom, keďže tí nemajú garantované, že vodič žalovaného spĺňa odborné predpoklady vodiča taxislužby, že je zdravotne spôsobilý na výkon tejto činnosti, že jeho vozidlo je v požadovanom technickom stave a iné, ktoré skutočnosti môžu vystaviť spotrebiteľa - zákazníka zvýšenému riziku. Záverom konajúci súd vyslovil názor, že žalobcom tvrdené a osvedčené skutočnosti odôvodňujú potrebu neodkladnej úpravy pomerov a rovnako považoval za splnenú aj podmienku naliehavosti úpravy pomerov medzi stranami neodkladným opatrením. S prihliadnutím aj na zásadu proporcionality súd konštatoval, že právne účinky neodkladného opatrenia neobmedzia žalovaného neprimeraným spôsobom, nad nevyhnutný rozsah a nespôsobia mu vznik škody, nakoľko sa mu nezakazuje prevádzkovať dopravnú službu - taxislužbu, ale len ukladá povinnosť zdržať sa jej prevádzkovania, resp. sprostredkúvania v rozpore so zákonom. Ide len o zabezpečenie riadneho dodržiavania platného právneho stavu. Vo výroku rozhodnutia súd zároveň poučil žalovaného o možnosti podania žaloby vo veci samej, v prípade, že to bude považovať za potrebné. O nároku na náhradu trov konania o nariadení neodkladného opatrenia rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 4. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý ho považoval za nesprávne a nezákonné, keďže bolo vydané v konaní, v ktorom došlo k závažným procesným pochybeniam zo strany súdu a taktiež sa zakladá na nesprávnom skutkovom a právnom posúdení stavu. Konkrétne mal za to, že neboli splnené podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia v zmysle CSP. Ďalej vydaniu uznesenia bránila prekážka res iudicata vzhľadom na skutočnosť, že tá istá vec už bola prejednávaná a právoplatne rozhodnutá Okresným súdom Bratislava I v konaní č.k. 26CbPv/1/2017 a Krajským súdom v Bratislave v konaní č.k. 4CoPv/4/2017, pričom nedošlo k podstatnej zmene skutkových okolností. Uznesenie považoval za nevykonateľné, keďže ukladá žalovanému povinnosti, ktoré nie je možné splniť tak vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný vykonáva svoju činnosť inak ako to posúdil okresný súd v uznesení a zároveň z dôvodu, že súd uložil žalovanému také obmedzenia, ktoré presahujú rámec v tomto konaní posudzovanej činnosti žalovaného týkajúcej sa aplikácie Uber a tým obmedzujú právo žalovaného slobodne vykonávať podnikateľskú činnosť. Ďalej žalovaný poukázal na skutočnosť, že súd odôvodnil svoje rozhodnutie nariadiť neodkladné opatrenie na základe nesprávnych skutkových zistení o službách poskytovaných žalovaným, ako aj o aktivite vykonávanej vodičmi používajúcimi aplikáciu Uber. Bol toho názoru, že nesprávne interpretoval rozsudok SD EÚ, ako aj nesprávne posúdil jeho dopad na reguláciu služieb žalovaného týkajúcich sa územia Slovenskej republiky. V tejto súvislosti súd nesprávne posúdil aj ustanovenia zákona č. 56/2012 Z.z. o cestnej doprave, ako aj nesprávne posúdil súvisiacu reguláciu v zmysle ďalších relevantných právnych predpisov Slovenskej republiky. 5. Žalovaný sa vyjadril k doručovaniu napadnutého uznesenia a mal za to, že súd prvej inštancie konal správne, keď posúdil prvé doručovania uznesenia na nesprávnu adresu žalovaného za vadné doručenie a z tohto dôvodu následne doručil uznesenie právnemu zástupcovi žalovaného. Až doručením právnemu zástupcovi žalovaného nastali právne účinky spojené s doručením uznesenia účastníkovi konania, t.j. v tomto prípade okrem iného začala plynúť 15-dňová lehota na podanie odvolania proti uzneseniu. 6. Žalovaný sa v ďalšej časti odvolania vyjadril k nesprávnym skutkovým a právnym zisteniam a záverom súdu uvedeným v uznesení. Vytkol súdu prvej inštancie, že len stroho konštatoval v zmysle návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia, že je nevyhnutné bezodkladne upraviť pomery účastníkov konania, pričom neoznačil ani jeden relevantný dôkaz (okrem neoveriteľných informácii z novinových článkov). Žalovaný v prvom rade uviedol, že konajúci súd sa pri posudzovaní potreby nariadenia neodkladného opatrenia, t.j. opatrenia s okamžitým účinkom na práva žalovaného, nevysporiadal so skutočnosťou, že žalovaný pôsobí na slovenskom trhu už dlhšie, konkrétne od 13. augusta 2015 (čo nie je medzi stranami sporné), pričom až do roku 2017 žalobca voči žalovanému nikdy nepodal žalobu ani návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ani neuplatňoval voči nemu žiadny svoj nárok, čo je jednoznačne v rozpore so základnou podmienkou naliehavosti úpravy pomerov medzi stranami. Závery súdu o protiprávnosti konania žalovaného, ako jedným zo základných dôvodov nariadenia neodkladného opatrenia, považoval za zmätočné aj s prihliadnutím na tvrdenie súdu uvedené v bode 34. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal za to, že žalobca neosvedčil naliehavú potrebu úpravy právnych vzťahov nariadením neodkladného opatrenia. Bol toho názoru, že v tomto prípade ani nie je daná naliehavosť potreby úpravy pomerov medzi stranami a neboli ani nie sú splnené podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia podľa Civilného sporového poriadku. 7. Žalovaný ďalej uviedol, že samotné vydanie rozsudku SD EÚ nemôže predstavovať zmenu skutkových okolností v porovnaní s predchádzajúcim konaním sp. zn. 26CbPv/1/2017, keďže (i) rozsudkom SD EÚ došlo posúdeniu činnosti spoločnosti Uber Systems SpainSL a nie spoločnosti Uber B.V., pričom činnosť spoločnosti Uber Systems SpainSL je odlišná od činnosti Uber B.V., (ii) už v čase vydania potvrdzujúceho rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave v prechádzajúcom konaní bol zverejnený názor Generálneho advokáta vo veci Uber Systems SpainSL, takže bolo možné predpokladať akým spôsobom bude SD EÚ posudzovať aktivitu Uber Systems SpainSL, resp. samotný krajský súd mohol predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie predbežnú otázku, ak by si nebol istý právnym posúdením služieb Žalovaného, (iii) rozsudok SD EÚ má deklaratórny charakter, keďže len poskytuje interpretáciu už existujúceho ustanovenia a nezakladá nový právny stav pro futuro, ktorý by bolo možné považovať za podstatnú zmenu okolnosti a už vôbec nie zmenu skutkových okolností, (iv) súd prvej inštancie posúdil nesprávne dopad rozsudku SD EÚ na činnosť spoločnosti Uber na Slovensku, keď stanovil, že Uber, ako aj všetci jeho vodiči musia spĺňať podmienky pre taxislužbu v zmysle zákona č. 56/2012 o cestnej doprave. Vzhľadom na uvedené považoval žalovaný za zrejmé, že v porovnaní s predchádzajúcim konaním o nariadení neodkladného opatrenia nedošlo k takej podstatnej zmene okolnosti, na základe ktorej by predchádzajúce konanie nezakladalo prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) a s poukazom na ust. § 230 a § 329 CSP navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a predmetné konanie zastavil. 8. Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že uznesenie nie je vykonateľné z dôvodov, že žalovaný neprevádzkuje ani nesprostredkúva taxislužby, neuzatvára zmluvy o preprave osôb, a to už vôbec nie prostredníctvom tretích osôb. Vyslovil názor, že súd nesprávne zistil skutkový stav a neporozumel podstate fungovania aplikácie Uber. Žalovaný v žiadnom prípade nevstupuje do zmluvného vzťahu o preprave osôb s prepravovanými osobami, uzatvára s nimi zmluvný vzťah, predmetom ktorého je len poskytnutie informácií uvedených v aplikácii, ako aj zabezpečovanie platobných prevodov. Výrok, ktorým súd uložil žalovanému, aby sa zdržal sprostredkúvania zmlúv o preprave osôb osobám, ktoré nespĺňajú požiadavky kladené na vodiča taxislužby, považoval žalovaný za nevykonateľný najmä z dôvodu, že súd mu týmto nelogicky obmedzil možnosť sprostredkovať akúkoľvek zmluvu o preprave, pokým tieto služby nie sú taxislužbou. 9. Žalovaný vyslovil nesúhlas s tvrdením konajúceho súdu, že služby, ktoré poskytuje, sú prevádzkovaním alebo sprostredkovaním taxislužby, pričom túto skutočnosť nepotvrdzuje ani rozhodnutie Súdneho dvora EÚ. V tejto súvislosti stručne popísal podstatu služieb poskytovaných spoločnosťou Uber a mal za to, že služba spoločnosti Uber a taxislužba fungujú ako dve rozdielne služby uspokojujúce obdobný dopyt cestujúcich (prepraviť sa z miesta A do miesta B), ale rozdielnymi spôsobmi a prostriedkami. Činnosť, ktorú vykonáva, je z pohľadu právnych predpisov Slovenskej republiky službou informačnej spoločnosti, pričom z pohľadu právnych predpisov Slovenskej republiky vyplýva, že žalovaný vykonáva svoju činnosť zákonne. 10. Žalovaný nesúhlasil ani so záverom konajúceho súdu, že žalovaný sa dopustil nekalosúťažného konania, keďže žiadneho protiprávneho konania sa nedopustil, neporušuje verejnoprávne predpisy upravujúce prevádzkovanie taxislužby (keďže neprevádzkuje taxislužbu) ani žiadne iné právne predpisy, a teda je presvedčený, že sa nedopustil ani nekalosúťažného konania. Vyslovil presvedčenie, že argumentácia súdu o narúšaní hospodárskej súťaže, resp. nekalosúťažnom konaní žalovaného je založená na nepochopení ako žalovaný vykonáva svoju činnosť a jeho postavení v hospodárskej súťaži. Bol toho názoru, že jeho konanie neodporuje dobrým mravom súťaže, ale prospieva spotrebiteľom. Zdôraznil, že žalobca a žalovaný nemôžu byť v priamom konkurenčnom vzťahu, keďže žalovaný neprevádzkuje taxislužbu, ale prevádzkuje mobilnú aplikáciu, ktorá sprostredkúva spojenie cestujúceho a vodiča za účelom vykonania osobnej prepravy. Taktiež tvrdenie súdu o ujme vzniknutej konkurentom (taxikárom) považoval za nesprávne z dôvodu, že činnosť žalovaného nie je v konkurenčnom vzťahu so žalobcom a uvedené tvrdenie vychádza aj z nepochopenia princípov hospodárskej súťaže. Aplikácia žalovaného (na rozdiel od taxikárov) pružne reaguje na vývoj hospodárskej súťaže, poskytuje spotrebiteľom vyšší komfort a zväčša aj úsporu času a nákladov. Na základe uvedeného bol žalovaný presvedčený, že sa nedopúšťa nekalosúťažného konania, keďže nedošlo k splneniu kumulatívnych podmienok generálnej klauzuly nekalej súťaže podľa § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka. 11. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a konanie zastavil, alebo aby ho zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamieta. Zároveň navrhol, aby mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté súdom samostatným uznesením. 12. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý namietol, že bolo podané oneskorene, nakoľko v zmysle doložky právoplatnosti a vykonateľnosti vydanej súdom dňa 27.03.2018, predmetné uznesenie nadobudlo vykonateľnosť dňa 06.03.2018 a právoplatnosť dňa 26.03.2018. Predmetná doložka nebola doteraz žiadnym právnym spôsobom zrušená a trvá spolu s jej právnymi účinkami naďalej, a preto navrhol, aby odvolací súd v súlade s § 386 písm. a) CSP odvolanie žalovaného odmietol. V prípade, ak odvolací súd odvolanie žalovaného neodmietne, navrhol, aby odvolací súd v súlade s § 387 CSP ako vecne správne potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. Odvolanie považoval za nedôvodné a nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného, považoval ich za nesprávne, nepravdivé a účelové, v rozpore s právnym poriadkom SR a EÚ. 13. Zdôraznil, že tvrdenia žalovaného o tom, že poskytuje službu informačnej spoločnosti a nie službu dopravnú, boli jednoznačne a definitívne s konečnou platnosťou vyvrátené rozsudkom Súdneho dvora EÚ, v ktorom je konštatované, že žalovaný je subjektom podnikajúcim v prepravných službách a nie iba púhym poskytovateľom elektronických služieb. Súd v tomto konaní odmietol argumenty žalovaného, že poskytuje len sprostredkovateľskú službu - teda cez smartfón a internet spája ponuku a dopyt po preprave v meste. V rozsudku označil súd sprostredkovanie len za neoddeliteľnú súčasť komplexnej dopravnej služby, ktorú žalovaný poskytuje. Rovnako tvrdenie žalovaného o inovatívnosti sa nezakladá na pravde, nakoľko služby totožné so službami žalovaného poskytujú, zdôraznil, že legálne, aj iné spoločnosti, napr. sa jedná o služby aplikácií S., R. a pod., ktoré svoj obchodný model dokázali prispôsobiť platnému právu a na rozdiel od žalovaného poskytujú úplne totožnú službu, avšak s tým rozdielom, že ju poskytujú v plnom súlade s platným právom. 14. Žalobca v súvislosti s otázkou, či činnosť žalovaného je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky poukázal na to, že argumenty ním uvedené v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a predložené dôkazy žalovaný v odvolaní žiadnym spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil, najmä v kontexte rozsudku Súdneho dvora EÚ, ktorý jasne konštatuje, že činnosť žalovaného je dopravnou službou a dopravné služby podliehajú národnej regulácii na úrovni jednotlivých štátov v ich právnych poriadkoch. Žalovaný v odvolaní nepreukázal splnenie ani jednej z podmienok pre ich legálny výkon. V tejto súvislosti uviedol, že niektoré štáty v nadväznosti na uvedený rozsudok už pristúpili k prísnejšej regulácii, následkom čoho žalovaný svoju činnosť v daných krajinách pozastavil. Poukázal na to, že žalovaný priznáva (bod 65. odvolania), že predsa len nie je čisto elektronickou službou tzv. informačnej spoločnosti, ale že je službou sprostredkovateľskou. Podľa žalobcu ide o sprostredkúvanie taxislužby a je dôvodné tvrdiť, že žalovaný si toho je vedomý a práve z toho dôvodu pozastavil svoju činnosť na základe uznesením nariadeného neodkladného opatrenia. 15. K tvrdeniam žalovaného o nesprávnom posúdení skutkového stavu súdom prvej inštancie len na základe mediálnych článkov, žalobca odkázal na predložené dôkazy, ktorými samotní zástupcovia žalovaného potvrdzujú tvrdenia žalobcu o činnosti žalovaného v rozpore s verejnoprávnou reguláciou a z ktorých je zrejmé, že žalovaný sa sám priznáva k porušovaniu verejnoprávnych predpisov. Argumentácia žalovaného o nedostatku dôkazov o jeho protiprávnej činnosti tiež neobstojí s prihliadnutím na § 186 CSP, podľa ktorého skutočnosti všeobecne známe sa nedokazujú. Žalobca mal za to, že o žalovanom, o jeho činnosti v Slovenskej republike, ako aj o moduse jeho podnikania je k dispozícii súdu i širokej verejnosti toľko informácií, že nie je potrebné vykonať širšie dokazovanie, než aké bolo realizované súdom prvej inštancie. Skutočnosť, že žalovaný nedisponuje koncesiou na výkon taxislužby neznamená, že de facto nevykonáva taxislužbu. Bol toho názoru, že dôvodom, prečo žalovaný svoju službu nenazýva taxislužbou je to, aby táto jeho činnosť nepodliehala kontrolnej a regulačnej činnosti orgánov verejnej moci na to určených a aby vzbudzoval dojem, že o taxislužbu nejde. Ak ale súd podrobne preskúma dôkazy predložené žalobcom k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, zistí, že predmetom činnosti žalovaného (bez ohľadu na to, ako nazýva svoje služby on sám), je práve prevádzkovanie taxislužby. 16. Mal za to, že žalovaný sa snaží nesprávne interpretovať skutkový význam rozsudku Súdneho dvora EÚ, ktorý úplne jasne a určito rozhodol o tom, že činnosť žalovaného a všetkých jeho spoločností, ktoré sú s ním majetkovo či personálne prepojené, je dopravnou službou, na ktorú sa vzťahujú lokálne právne predpisy toho-ktorého štátu, a nie službou elektronickou, ktorá štátnej regulácii nepodlieha. Skutočnosť, že účastníkom konania bola spoločnosť Uber Systems Spain SL a nie žalovaný, je bezpredmetná, nakoľko uvedený rozsudok je potrebné vnímať principiálne a všeobecne a týka sa všetkých subjektov (teda nielen žalovaného, ale tiež jeho konkurentov typu Taxify a pod.) prevádzkujúcich dopravné služby a nie služby elektronické (napriek tomu, že tieto subjekty sa stále pokúšajú argumentovať o opaku). Žalovaný a spoločnosť Uber Systems Spain SL poskytujú absolútne totožné služby s jediným rozdielom, že Uber Systems Spain SL ich poskytuje na území Španielska a žalovaný na území Slovenskej republiky. Žalobca mal za to, že uvedený rozsudok SD EÚ je priamo záväzný a vykonateľný v každom členskom štáte EÚ a mal by byť „vodítkom“ pre rozhodovanie súdov v jednotlivých členských štátoch voči subjektom, ako je žalovaný. Zdôraznil, že predmetný rozsudok SD EÚ predstavuje absolútne kľúčovú, výraznú a zásadnú zmenu skutkových okolností významných pre rozhodnutie, a preto argumentácia žalovaného o prekážke rozhodnutej veci neobstojí. 17. K tvrdeniam žalovaného, že neboli splnené podmienky na nariadenie žalobca uviedol, že samotná dĺžka trvania nelegálneho stavu nemôže byť prekážkou pre bezodkladnú úpravu pomerov a ich dočasné uvedenie do legálneho stavu nariadením neodkladného opatrenia. Argument žalovaného o tom, že vzhľadom na viac než dvojročné trvanie poskytovania služby žalovaným tu neexistuje atribút naliehavosti a nevyhnutnosti považoval za irelevantný aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je občianskym združením založeným a zaregistrovaným v máji 2017 a nemal by trpieť ujmu na svojich právach len kvôli tomu, že iné subjekty prítomné na trhu, ktoré sú aktívne legitimované na podanie návrhu, sa nedomáhali súdnej ochrany skôr. Poukázal na to, že jedným z dôvodov, prečo tak iné dotknuté osoby neurobili skôr, môže byť aj tá skutočnosť, že žalovaný mediálne prezentoval v úvode svojej podnikateľskej činnosti na území Slovenskej republiky prevádzkovanie svojej služby legálnym spôsobom. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podľa žalobcu dostatočne odôvodňuje naliehavú potrebu jeho nariadenia a veľmi detailne podáva rozbor nekalosúťažného konania žalovaného. 18. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný a opätovne poukázal na svoje vyjadrenia predložené v tomto konaní, ako aj v konaní sp. zn. 26CbPv/1/2017 na Okresnom súde Bratislava I a v konaní sp. zn. 4CoPv/4/2017 na Krajskom súde v Bratislave. Uviedol, že nechce poskytovať taxislužby a ani ich neposkytoval. Služby žalovaného sú „službami tretieho tisícročia“, teda novým spôsobom poskytovania služieb informačnej spoločnosti, ktoré nie je možné násilne vtlačiť pod definíciu taxislužby. Obmedzením služieb Uber, ako aj ostatných služieb obdobného charakteru dochádza ku kroku späť z pohľadu dlhodobých cieľov EÚ a SR v oblasti informatizácie spoločnosti a služieb informačnej spoločnosti. Zdieľaná ekonomika netvorí prekážku ekonomickému rozvoju. Naopak je nástrojom na zefektívnenie služieb a zdynamizovanie ekonomiky v rámci EÚ. Mal za to, že dodržiava zákon a vo svojej podnikateľskej aktivite sa vždy pohyboval striktne v jeho medziach. Žalovaný vytkol súdu prvej inštancie, že neodôvodnil svoje rozhodnutie vydať neodkladné opatrenie o relevantné dôkazy a uznesenie je preto nezákonné a závery v ňom uvedené sú nepodložené. Žalovaný vyslovil presvedčenie, že ak odvolací súd podrobne preskúma podstatu činnosti žalovaného, dôjde k názoru, že prvoinštančný súd vydal uznesenie bez toho, aby reálne preskúmal základy fungovania žalovaného. 19. V stanovisku k vyjadreniu žalovaného žalobca v podstate zopakoval svoje argumenty týkajúce sa aplikovateľnosti rozsudku Súdneho dvora EÚ a povahy služby žalovaného ako služby dopravnej. Poukázal na to, že na slovenskom trhu taxislužieb už samotné taxislužby ponúkajú tie isté možnosti a funkcie ako žalovaný (t.j. aplikáciu, prostredníctvom ktorej sa zákazník a vodič vzájomne spoja a dojednajú si podmienky jazdy) a rovnako tak to dokážu aj služby priamo konkurenčné so žalovaným, sprostredkovatelia taxislužby ako napr. S. alebo R. a pod., a to všetko bez toho, aby porušili slovenský právny poriadok. V súvislosti s ochranou spotrebiteľa žalobca uviedol, že spotrebiteľ je chránený aktuálne platným a účinným zákonom, čo žalovaný v tomto prípade nerešpektuje, nedodržiava celý rad povinností uložených mu právnymi predpismi a svoj údajný pro- spotrebiteľsky prístup skrýva pod heslá ako „nízke ceny, dostupnosť, transparentnosť". Princíp činnosti žalovaného spočíva v nasadení cien podliezajúcich konkurenciu, doslova dumpingových cien, o čom svedčí vysoko stratové podnikanie žalovaného (strata v 2017 predstavoval 4,5 mid. USD, v roku 2016 2,8 mid. USD), z čoho žalobca usudzuje, že stratégiou žalovaného je týmito cenami ovládnuť trh taxislužieb a prinútiť tak legálne podnikajúcu konkurenciu ukončiť svoju činnosť. Následne bude môcť žalovaný nastaviť svoje ceny tak vysoko, aby svoje predchádzajúce ekonomické straty vyrovnal a pri neexistencii konkurencie ovládne trh monopolisticky. Takáto forma podnikania má svoj názov „predatory pricing“ resp, predátorské ceny a je považovaná za nekalú súťaž. 20. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisu, s dôvodmi odvolania, ako aj vyjadreniami žalobcu a žalovaného dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Podľa názoru odvolacieho súdu je napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP vecne správne. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a k odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné: 21. Odvolací súd zaujal stanovisko k tým dôvodom odvolania, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o veci. Najprv sa zaoberal námietkou žalobcu, že odvolanie žalovaného nebolo podané včas a posúdil ju ako nedôvodnú, nakoľko odvolanie bolo podané včas, v zákonnej 15-dňovej lehote po riadnom doručení napadnutého uznesenia právnemu zástupcovi žalovaného. 22. Odvolací súd sa následne zaoberal prvou odvolacou námietkou žalovaného, ktorou namietol, že vydaniu uznesenia bránila prekážka res iudicata vzhľadom na skutočnosť, že tá istá vec už bola prejednávaná a právoplatne rozhodnutá, pričom nedošlo k podstatnej zmene skutkových okolností. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia vo veci nekalej súťaže doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 18.1.2018 prioritne zaoberal namietanou skutočnosťou a v napadnutom rozhodnutí vyslovil názor, že po vydaní uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo 4. 7. 2017, sp. zn. 26CbPv/1/2017 a potvrdzujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 26. 10. 2017, sp. zn. 4CoPv/4/2017 došlo k výraznej zmene právneho stavu, nakoľko Súdny dvor Európskej únie predniesol výklad, akú službu žalovaný skutočne poskytuje a po ustálení záveru, že žalovaný prevádzkuje na území SR taxislužbu o návrhu rozhodol. Odvolací súd sa s uvedeným postupom konajúceho súdu stotožnil, nakoľko taktiež dospel k názoru, že v danej veci sa nejedná o res iudicata v zmysle ust. § 230 CSP. Teória procesného práva vymedzuje prekážku právoplatne rozhodnutej veci dvoma kritériami, a to totožnosťou osôb (sporových strán) a totožnosťou predmetu konania. V zmysle prekážky právoplatne rozhodnutej veci sa nemôže o veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo, rozhodnúť znova. Výklad pojmu "tá istá vec" znamená, že musí ísť o tie isté subjekty práva, ktoré vystupovali v pôvodnom konaní ako sporové strany, a ten istý predmet konania (to znamená, že ide o totožný nárok uplatnený z totožného skutkového základu medzi totožnými subjektmi - nie je pritom rozhodujúce, či pôvodné strany vystupujú v pôvodných procesných postaveniach). Inými slovami, ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený, z rovnakého skutku. Je síce pravda, že konajúci súd rozhodoval o totožnom predmete konania medzi totožnými sporovými stranami, ale za podstatnej zmeny skutkových okolností v súvislosti s rozsudkom SD EÚ. V uznesení sp. zn. 26CbPv/1/2017, na ktoré žalovaný poukazuje, v bodoch 19. a 22. uviedol, že sa oboznámil aj so stanoviskom generálneho advokáta EÚ, s vyjadrením Európskej komisie a so stanoviskom generálneho advokáta EÚ k sporu vedenom na SD EÚ, ktorý v čase rozhodovania súdu o žalobe podanej Asociáciou taxikárov zo španielskej Barcelony ešte nerozhodol. Pri zvažovaní povahy predmetnej služby uviedol, že je otázne, či žalovaný poskytuje iba elektronickú službu alebo je tiež dopravnou spoločnosťou a z predložených listinných dôkazov v tomto smere nemôže zastať jednoznačný záver bez ďalšieho dokazovania. Žalobca po rozhodnutí SD EÚ, že služba žalovaného je službou dopravnou, podal nový návrh na nariadenie neodkladného opatrenia. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že v uvedenom kontexte je nutné vnímať rozsudok SD EÚ ako zmenu skutkového stavu, a predchádzajúce rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I preto nemôže predstavovať prekážku rozhodnutej veci. 23. Podľa § 329 ods. 3 CSP, ak po vydaní uznesenia, ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, dôjde k zmene skutkových okolností významných pre rozhodnutie, nezakladá právoplatné rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, prekážku rozhodnutej veci. 24. S poukazom na uvedené skutočnosti bol odvolací súd toho názoru, že po vydaní uznesenia, ktorým bol zamietnutý prvý návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia nastala nová podstatná okolnosť, ktorá vznikla po rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu a ktorá je významná pre rozhodnutie o novom návrhu žalobcu. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď nezastavil konanie o takomto návrhu v zmysle § 161 ods. 2 CSP pre nedostatok negatívnej procesnej podmienky podľa § 230 CSP, ale o návrhu rozhodol. 25. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval rozsudok SD EÚ, ako aj nesprávne posúdil jeho dopad na reguláciu služieb žalovaného týkajúcich sa územia Slovenskej republiky. SD EÚ rozsudkom z 20. decembra 2017 vo veci C-434/15 rozhodol nasledovne: Článok 56 ZFEÚ v spojení s článkom 58 ods. 1 ZFEÚ, ako aj článok 2 ods. 2 písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu a článok 1 bod 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/34/ES z 22. júna 1998, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov, ako aj pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/48/ES z 20. júla 1998, na ktorý odkazuje článok 2 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/31/ ES z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode („smernica o elektronickom obchode“), sa majú vykladať v tom zmysle, že sprostredkovateľskú službu, akou je služba dotknutá vo veci samej, ktorej účelom je prostredníctvom aplikácie pre smartfóny skontaktovať za odplatu neprofesionálnych vodičov využívajúcich svoje vlastné vozidlo s osobami, ktoré sa potrebujú prepraviť v rámci mesta, je nutné považovať za neoddeliteľne spätú s dopravnou službou, a preto sa na ňu vzťahuje kvalifikácia „služby v oblasti dopravy“ v zmysle článku 58 ods. 1 ZFEÚ. Táto služba preto musí byť vylúčená z pôsobnosti článku 56 ZFEÚ, smernice 2006/123 a smernice 2000/31. Súd prvej inštancie rozsudok správne interpretoval, keď uviedol, že SD EÚ ustálil, že túto sprostredkovateľskú službu potrebné považovať za neoddeliteľnú súčasť celkovej služby, ktorej hlavným prvkom je dopravná služba a ktorá v dôsledku toho nezodpovedá kvalifikácii „služby informačnej spoločnosti“ v zmysle článku 1 bodu 2 smernice 98/34, na ktorú odkazuje článok 2 písm. a) smernice 2000/31, ale kvalifikácii „služby v oblasti dopravy“ v zmysle článku 2 ods. 2 písm. d) smernice 2006/123. Taktiež rozsudok správne aplikoval, keď v kontexte uvedených skutočností nepovažoval za sporné, že žalovaný poskytuje (sprostredkováva) služby v oblasti dopravy a dospel k záveru, že žalovaný prevádzkuje na území SR taxislužbu. V súvislosti s ďalšou námietkou žalovaného, že účastníkom konania bola spoločnosť Uber Systems Spain SL a nie žalovaný, odvolací súd poukazuje na napadnuté rozhodnutie, v ktorom konajúci súd správne konštatoval, že činnosti, ktoré vykonáva (sprostredkúva) žalovaný na území Slovenskej republiky sú identického charakteru ako tie ktoré boli predmetom rozhodovania pred Súdnym dvorom EÚ. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a správny výklad a záver konajúceho súdu, že žalovaný prevádzkuje taxislužbu je zrejmé, že napadnuté uznesenie je vykonateľné. 26. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ako aj žalobcu, že výklad príslušných noriem európskeho práva konštatovaný v rozsudku SD EÚ je priamo záväzný pre všetky členské štáty Európskej únie, teda aj pre Slovenskú republiku a v danej veci kľúčový. Priama uplatniteľnosť komunitárneho práva znamená, že pravidlá komunitárneho práva musia vyvíjať úplné a rovnaké účinky vo všetkých členských štátoch počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti; že tieto ustanovenia sú bezprostredným zdrojom práv a povinností pre všetkých tých, ktorých sa týkajú, či už sa jedná o členské štáty alebo jednotlivcov, ktorí sú účastníkmi právnych vzťahov komunitárneho práva; že tento účinok sa týka tiež každého sudcu, ak je mu vec predložená v rámci jeho právomocí, ktorý má ako orgán členského štátu za úlohu chrániť práva, ktoré jednotlivcom zverilo komunitárne právo. Ustanovenia zmluvy a priamo uplatniteľné akty inštitúcií (vrátane nariadení) majú za následok, že všetky ustanovenia platného vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré sú s nimi v rozpore, nemôžu byť právoplatne aplikované”. Súdny dvor zdôraznil, že každý vnútroštátny sudca je v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré by boli v rozpore s komunitárnym právom. Je povinný zabezpečiť úplnú účinnosť ustanovení komunitárneho práva a musí rešpektovať zásadu prednosti komunitárneho práva pred vnútroštátnou úpravou. Výkladom úniového ustanovenia Súdny dvor objasňuje zmysel a pôsobnosť tohto vykladaného ustanovenia už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. Súdnym dvorom interpretované ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok teda nemá konštitutívny, ale len deklaratórny charakter (O., C-2/06, 12.2.2008, Zb. s. I-411, bod 35; O. Y. M., C-453/00, 13.1.2004, Zb.s. I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s. 379, bod 27). Prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (W., 52/76, 3.2.1977, Zb. s.163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch (P., C.Y. B., 29/68, 24.6.1969, Zb. s. 165, bod 2). Rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiaciálnej otázke majú účinky nielen pre národné súdy, ktoré dané otázky predložili, resp. pre národné súdy rozhodujúce hlavnú vec v prípade odvolania alebo dovolania, ale jeho účinky vznikajú aj vo vzťahu k iným národným súdom, teda pôsobia erga omnes. Rozhodnutia Súdneho dvora o výklade európskeho práva by totiž strácali svoj zmysel, keby mali mať individuálny účinok. Ak majú byť záväzné a spĺňať účel inštitútu predbežnej otázky, musia byť všeobecne záväzné. Pre národné súdy teda nie je právnym titulom k záväznosti výkladová judikatúra Súdneho dvora, ale ich povinnosť správne aplikovať právo EÚ, čo znamená aplikovať ho tak, ako interpretoval Súdny dvor. Dôsledky nerešpektovania judikatúry súdov ES na vnútroštátnej úrovni môžu vyvolať rôzne následky, napr. v podobe dôvodov obnovy konania (§ 228 ods. 1 písm. e) OSP), prípadne môžu viesť k náhrade škody (napr. O., C-224/01, bod 56; S. J., C-118/08). V posudzovanom prípade Súdny dvor vo svojom rozhodnutí, z ktorého následne vychádzal aj súd prvej inštancie ustálil, že posudzovanú sprostredkovateľskú službu je potrebné považovať za neoddeliteľnú súčasť celkovej služby, ktorej hlavným prvkom je dopravná služba a ktorá v dôsledku toho nezodpovedá kvalifikácii „služby informačnej spoločnosti“ v zmysle článku 1 bodu 2 smernice 98/34, na ktorú odkazuje článok 2 písm. a) smernice 2000/31, ale kvalifikácii „služby v oblasti dopravy“ v zmysle článku 2 ods. 2 písm. d) smernice 2006/123. Správne potom postupoval súd prvej inštancie, keď predmetný záver prevzal do svojho rozhodnutia s poukazom na priamu záväznosť výkladu príslušných noriem európskeho práva Súdnym dvorom pre všetky členské štáty Európskej únie, teda aj pre Slovenskú republiku. Z tohto pohľadu bola potom námietka žalovaného ohľadne nesprávneho posúdenia dopadu rozsudku SD EÚ na reguláciu služieb žalovaného nedôvodná, keďže z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd pri svojom rozhodovaní priamo aplikoval komunitárne (nadradené) právo EÚ. 27. Podľa § 324 ods. 1 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie. Podľa § 324 ods. 3 CSP neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Podľa § 325 ods. 2 písm. d/ CSP neodkladným opatrením možno strane uložiť, aby niečo vykonala, niečoho sa zdržala, alebo niečo znášala. Podľa § 326 ods. 1, 2 CSP v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby podľa § 132 CSP uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha. K návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva. Podľa § 328 ods. 1 CSP ak súd nepostupoval podľa § 327, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa § 325 ods. 1, inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne. 28. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd môže nariadiť neodkladné opatrenie v dvoch prípadoch, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery, alebo ak je daná obava, že exekúcia bude ohrozená. Súd rozhoduje spravidla bez nariadenia pojednávania, bez výsluchu a vyjadrenia protistrany, preto zásadným určovateľom je obsah návrhu. Základnou podmienkou neodkladného opatrenia je existencia zákonného dôvodu vedúceho k jeho nariadeniu. Zároveň sa musia uviesť rozhodujúce skutočnosti odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov a uvedenie skutočností, ktoré osvedčujú dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a pripojenie listín, na ktoré sa žalobca odvoláva. 29. Pred nariadením neodkladného opatrenia posudzuje súd v celkovom kontexte požadovanej procesnej ochrany, či je osvedčená existencia právneho vzťahu medzi sporovými stranami, či žalobcom tvrdené a osvedčené skutočnosti odôvodňujú potrebu neodkladnej úpravy pomerov a obavu z ohrozenia exekúcie, uložením požadovanej povinnosti alebo obmedzenia možno dosiahnuť ochranu, ktorej sa žalobca domáha, navrhovaným opatrením, pokiaľ má mať dočasný charakter, nebude vytvorený nenávratný stav, právne účinky neodkladného opatrenia neobmedzia povinnú osobu neprimeraným spôsobom a nad nevyhnutný rozsah, sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Reálne vyhodnotenie potreby bezodkladne upraviť pomery je otázkou voľnej úvahy súdu, ktorá musí byť objektívne preskúmateľná na základe odôvodnenia rozhodnutia. Neodkladné opatrenie bude spravidla opodstatnené, ak žalobcovi hrozí vznik alebo rozširovanie škody či inej ujmy, dochádza k porušovaniu alebo ohrozovaniu jeho práv a oprávnených záujmov, prípadne hrozí zhoršenie jeho právnej pozície do takej miery, že sa mu viac neoplatí uchádzať o konečnú súdnu ochranu. Samotné dokazovanie má v konaní o návrhu neodkladného opatrenia povahu osvedčovania. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia musí obsahovať zákonom požadované náležitosti, t.j. opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich vydanie neodkladného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana a odôvodením nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Neodkladné opatrenie má opodstatnenie tam, kde v konkrétnom prípade je odôvodnená obava, že jeho nenariadením by sa podstatne zhoršila právna pozícia žalobcu v danom právnom vzťahu. 30. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom konajúceho súdu, že je absolútne nevyhnutné, aby žalovaný, ktorý ako je zrejmé z vyššie uvedených skutočností prevádzkuje na území SR taxislužbu, pri výkone tejto podnikateľskej aktivity dodržiaval, rovnako ako aj ostatní prevádzkovatelia taxislužieb pôsobiacich na trhu, všetky zákonné podmienky a predpoklady pre riadnu a legálnu prevádzku tejto činnosti v súlade s ustanoveniami zákona č. 56/2012 Z.z, o cestnej doprave a súvisiacou reguláciou v zmysle ďalších relevantných právnych predpisov Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie na základe žalobcom predložených dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a mal za dostatočne preukázané nedodržiavanie podmienok prevádzky taxislužby žalovaným, ktoré dostatočne aj odôvodnil v bodoch 33. a 34. napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že predpokladom na nariadenie neodkladného opatrenia nie je spoľahlivé preukázanie samotného nároku, ale postačuje, ak je osvedčený nárok, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana. Pred jeho nariadením nemusí súd zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia, je však nutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti. Osvedčenie znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti). Pri ich zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní; postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Pri nariadení neodkladného opatrenia teda súd poskytne oprávnenej strane dočasnú ochranu, prípadne zabraňuje ďalšiemu zhoršovaniu jeho postavenia aj za cenu, že skutočný stav veci nie je ešte náležite zistený, a teda že subjektívne právo ani jemu zodpovedajúca povinnosť nie sú celkom nepochybné. 31. Odvolací súd posúdil ako nedôvodnú aj ďalšiu odvolaciu námietku žalovaného, že sa nedopustil nekalosúťažného konania. Súd prvej inštancie aj s poukazom na rozsudok SD EÚ dospel k správnemu záveru, že nakoľko žalovaný pri prevádzkovaní taxislužby na území SR riadne nedodržiava všetky zákonom stanovené podmienky, jeho konanie možno jednoznačne vyhodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi súťaže. S jeho argumentáciou v tomto smere sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a v tomto smere odkazuje na bod 36. až 39. napadnutého rozhodnutia. Aby išlo o nekalú súťaž, musia byť súčasne splnené tri základné pojmové znaky generálnej klauzuly, vymedzené v § 44 ods. 1 OBZ, t.j. musí sa jednať o konanie v hospodárskej súťaži, konanie v rozpore s dobrými mravmi a spôsobilosť privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom, pričom musí ísť o ujmu hroziacu alebo skutočne existujúcu. Konajúci súd svoje rozhodnutie aj v tomto smere riadne a dostatočne odôvodnil, keď uviedol, na základe čoho dospel k uvedenému záveru s poukazom, že žalovaný vie prevádzkovať taxislužbu za výhodnejších finančných podmienok, čo sa logicky odzrkadľuje v lacnejšej cene cestovného, čím iným súťažiteľom nielen že je spôsobilý privodiť ujmu, ale ujmu aj reálnu spôsobuje, keďže oproti konkurencii získava zjavne neodôvodnenú a nezákonnú konkurenčnú výhodu, v podobe výrazne nižších nákladov na prevádzku, napĺňajúcu atribúty nekalosúťažného konania v zmysle § 44 Obch. zák., pričom funguje spôsobom nie súladným s platným právom. Odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním žalobcu, že žalovaný v odvolaní nepreukázal splnenie ani jednej z podmienok pre legálny výkon činností uvedených v petite napadnutého rozhodnutia. 32. Nariadené neodkladné opatrenie je opatrením dočasným, právne vzťahy medzi stranami nerieši definitívne, ale len predbežne poskytuje ochranu žalobcovi pred možnými a najmä aj reálne hroziacimi nepriaznivými následkami, ktorým nasvedčujú doposiaľ známe okolnosti. V súvislosti s argumentom žalovaného o tom, že vzhľadom na viac než dvojročné trvanie poskytovania služby žalovaným tu neexistuje atribút naliehavosti a nevyhnutnosti odvolací súd poukazuje okrem iného aj na tú skutočnosť, že žalobca je občianskym združením založeným a zaregistrovaným v máji 2017. Naliehavosť úpravy pomerov medzi stranami neodkladným opatrením vyplynula ako správne vyhodnotil konajúci súd z rozsudku SD EÚ zo dňa 20. 12. 2017, pričom žalobca podal návrh na nariadenie neodkladného opatrenia na súd do mesiaca dňa 18.1.2018. Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o druhom návrhu žalobcu zaoberal aj nevyhnutnosťou bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami, ktorú podporila okrem uvedenej vznikajúcej ujmy aj skutočnosť, že žalovaný svojím nekalosúťažným konaním získava významný podiel na trhu s taxislužbami, ale bez splnenia príslušných zákonných podmienok. S poukazom na uvedené mal odvolací súd za to, že žalobca osvedčil potrebu bezodkladnej úpravy pomerov vo vzťahu k nároku na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým žiadal uložiť žalovanému zdržať sa v petite napadnutého uznesenia uvedených povinností. 33. Odvolací súd dodáva, že pred nariadením neodkladného opatrenia súd musí vždy zvážiť, či sa v dôsledku neodkladného opatrenia nevytvorí nezvratný (nenapraviteľný) stav v právnych vzťahoch medzi sporovými stranami, či zásah do práv dotknutej strany je primeraný žalobcom osvedčenému porušeniu jeho práv a právom chránených záujmov (zásada tzv. primeranosti zásahu). Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o návrhu prihliadal aj na zásadu proporcionality a odvolací súd sa stotožnil s jeho názorom, že právne účinky neodkladného opatrenia neobmedzia žalovaného neprimeraným spôsobom, nad nevyhnutný rozsah a nespôsobia mu vznik škody, nakoľko sa mu nezakazuje prevádzkovať dopravnú službu - taxislužbu, ale len ukladá povinnosť zdržať sa jej prevádzkovania, resp. sprostredkúvania v rozpore so zákonom. Ide len o zabezpečenie riadneho dodržiavania platného právneho stavu. Požiadavka vyváženosti dočasnej úpravy pomerov strán tak zostáva zachovaná. Nariadené neodkladné opatrenie nepredstavuje ani neprimeraný a bezdôvodný zásah do práv žalovaného, nakoľko sa jedná o rešpektovanie zákazu povinností, ktoré nespĺňajú zákonné požiadavky. 34. Nad rámec rozhodovania o odvolaní odvolací súd dodáva, že zdieľaná ekonomika má stúpajúci potenciál, a je prioritou vzhľadom na poskytované výhody ju v súčasnej dobe podporovať. SD EÚ vo svojom rozhodnutí rozhodol, že alternatívna taxislužba Uber je prepravná spoločnosť a členské štáty EÚ ju môžu regulovať na základe svojej legislatívy. Nastavenie zákonných podmienok, predpokladov, znalostí či zručností (koncesia, lekárske prehliadky, odborná spôsobilosť a ďalšie) na prevádzku určitej činnosti (aj taxislužby) je tak, ako súd prvej inštancie záverom v napadnutom rozhodnutí uviedol, výhradne v kompetencii legislatívnej moci, prípadne exekutívy. Tak ako to žalovaný vo svojom vyjadrení aj pripomenul, momentálne podľa verejne dostupných zdrojov prebieha diskusia o legislatíve, ktorá by odstránila nejasnosti regulácie služieb informačnej spoločnosti a zdieľanej ekonomiky. Ministerstvo dopravy a výstavby SR prezentovalo svoje stanovisko v súlade s rozhodnutím SD EÚ, že aj spoločnosť Uber môže na našom trhu fungovať, ak splní zákonom stanovené podmienky. Taktiež uviedlo, že zároveň vníma aj technologický pokrok v poskytovaní služieb, a preto už dlhšiu dobu pripravuje zmenu príslušných zákonov, ktoré v niektorých oblastiach zjednodušia podnikanie v oblasti prepravy osôb na cestách. Podľa rezortu dopravy cieľom návrhu zákona je vytvoriť vhodnejšie podmienky v oblasti podnikania v taxislužbe, prijatie opatrení smerujúcich predchádzaniu nelegálneho spôsobu podnikania v taxislužbe a zabezpečiť účinnejšou kontrolou vád tejto oblasti. Vytvoriť také prostredie pre poskytovanie služby taxi, ktoré bude spravodlivé a všetci budú mať rovnaké podmienky, bez akýchkoľvek výnimiek. Pokiaľ však nedôjde k zmene zákonnej úpravy, je povinný aj žalovaný dodržiavať pri vykonávaní taxislužby zákonom stanovené podmienky. 35. Po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností, odvolací súd dospel k záveru zhodnému so súdom prvej inštancie, že žalobca osvedčil základné podmienky pre nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia, osvedčil dôvodnosť a trvanie nároku, potrebu neodkladnej úpravy pomerov, ako aj nebezpečenstvo hroziacej ujmy, rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, preto ho v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 36. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešný žalobca má právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania. 37. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).