Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/134/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206215571 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1206215571.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcov: X/ V. Š., D.. XX. XX. XXXX, N. F. D. Č.. X, N., X/ V. Š., D.. XX. XX. XXXX, N. F. D.O. Č.. X, N., zastúpení advokátom: JUDr. Jozef Boledovič, Úzka ul. č. 578/4, Rovinka, proti žalovaným: 1/ MH Manažment, a. s., Trnavská cesta č. 100, Bratislava, IČO: 50 088 033, zastúpený: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA DVORECKÝ & PARTNERI s. r. o., Grösslingova ul. č. 50, Bratislava, IČO: 35 967 421, 2/ PRO BIOS spol. s r.o. neštátna poliklinika, Ružová dolina č. 21, Bratislava, IČO: 31 392 946, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21. apríla 2016, č. k. 11C/137/2006 - 522, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcov 1/ a 2/, ktorou sa domáhali určenia neplatnosti Zmluvy o predaji časti podniku č. XXXX/XXXX uzavretej dňa 16. 12. 2002 medzi žalovaným 1/ ako predávajúcim a žalovaným 2/ ako kupujúcim s tým, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 80 písm. c) O. s. p. a vecne nedostatkom naliehavého právneho záujmu žalobcov 1/, 2/ na požadovanom určení ako základného procesného predpokladu úspešnosti určovacej žaloby. Poukázal na skutočnosť, že určovací návrh má spravidla preventívny charakter, pretože jeho účelom je poskytnúť ochranu práva žalobcu skôr, než dôjde k jeho porušeniu s tým, že naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súd musí skúmať, či sa návrhom s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva žalobcu alebo neistoty v jeho právnom vzťahu, ale tiež, či podaný určovací návrh je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva, a či prípadne po takomto rozhodnutí o určovacom návrhu nebude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Uviedol, že naliehavý právny záujem nie je daný tam, kde by požadované určenie nemohlo definitívne vyriešiť všetky sporné otázky posudzovaných právnych vzťahov medzi účastníkmi a tam, kde by požadované určenie nemohlo spoľahlivo a zmysluplne poslúžiť potrebám praktického života týkajúceho sa fungovania vzťahov medzi účastníkmi, pričom procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobca), ktorý, pokiaľ chce osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci, vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaný návrh je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši, t. j. odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 06. decembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 31/2011). Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že ak by hypoteticky aj určil neplatnosť Zmluvy o predaji časti podniku č. XXXX/XXXX uzavretej dňa 16. 12. 2002 a také rozhodnutie by nadobudlo právoplatnosť, v konečnom dôsledku by sa týmto neodstránila právna neistota žalobcov 1/, 2/, pretože pre odstránenie ich právnej neistoty je potrebné ustáliť, resp. určiť, či priestory, ktoré užívajú na bývanie sú bytom, následne aký charakter má tento byt, aká právna úprava sa naň vzťahuje a či prípadne konkludentne, resp. iným spôsobom vznikol nájom bytu, teda až po určení charakteru bytu a existencie nájmu bytu by bolo prípadne možné posudzovať ich nároky na odkúpenie tohto bytu do osobného vlastníctva, avšak na ustálenie uvedených právnych záverov vôbec nemá vplyv platnosť, resp. neplatnosť predmetnej privatizačnej zmluvy. Uviedol, že vyhovujúcim rozhodnutím súdu v tomto konaní nebudú dotknuté práva, či povinnosti žalobcov 1/, 2/ vyplývajúce z hmotného práva, pretože konanie o určenie neplatnosti predmetnej zmluvy nemá žiaden priamy vzťah k ich právnemu postaveniu, nakoľko zmenu svojho právneho postavenia by mohli dosiahnuť určovacím návrhom o existencii nájmu bytu, ktorý aj bol podaný na Okresnom súde Bratislava II, pričom konanie je vedené pod sp. zn. 16C/10/2014, ale doposiaľ nie je právoplatne skončené, a preto procesne zvolený postup v podobe určovacieho petitu tak, ako bol žalobcami 1/, 2/ naformulovaný, nie je spôsobilý zabezpečiť ich cieľ. Poukázal na skutočnosť, že pokiaľ súd dospeje k záveru, že určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci, nakoľko jeho nedostatok bráni súdu vo veci ďalej konať a meritórne sa ňou zaoberať, a keďže v prípade žaloby žalobcov 1/, 2/ nebol na požadovanom určení daný naliehavý právny záujem v zmysle ust. § 80 písm. c) O. s. p., ktorého existencia je základným predpokladom pre vyhovenie žalobe, v celom rozsahu ju zamietol. Uviedol, že vo veci nevykonal ďalšie dokazovanie, nakoľko skutočnosti, ktoré mali byť dôkazmi navrhovanými žalobcami 1/, 2/ preukázané, nemali vzhľadom na dôvody, pre ktoré žalobu zamietol, žiadny vplyv na rozhodnutie, pretože neboli spôsobilé privodiť iný náhľad na procesnú nevhodnosť a neprípustnosť žaloby, ktorú žalobcovia 1/, 2/ zvolili. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142, § 151 ods. 3 O. s. p. a vecne tým, že o trovách konania vo veci samej rozhodne po právoplatnosti výroku rozsudku vo veci samej, pričom okrem kritéria úspešnosti bude zohľadňovať aj skutočnosť, či nie je daný v prejednávanej veci dôvod na aplikovanie ust. § 150 ods. 1 O. s. p. 2. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia 1/, 2/ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhli rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedli, že záver súdu prvej inštancie, že nepreukázali naliehavý právny záujem je vecne nesprávny, nakoľko nezohľadňuje skutočnosti preukázané vykonaným dokazovaním s tým, že napádajú aj právne zhodnotenie vykonané prvoinštančným súdom, keď napadnutou zmluvou uzatvorenou v rámci procesu privatizácie R. Z. F. D. Č.. X S. N., nadobudol žalovaný 2/ od žalovaného 1/ nehnuteľnosti - stavbu so súpisným č. XXXX, postavenú na parcele č. XX a č. XX/X na F. D. Č.. X, pozemok parcela č. XX, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 502 m2, zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie F., pričom o spôsobe privatizácie rozhodla priamo Vláda SR, ktorá určila, že žalovaný 2/ (kupujúci) je povinný do 6 mesiacov od nadobudnutia vlastníctva previesť trojizbový byt nachádzajúci sa v stavbe súpisné č. XXXX do ich vlastníctva, ktorí v predmetnom byte bývajú ako užívatelia, resp. nájomcovia od r. 1971, majú dnes viac ako 75 rokov, sú dôchodcovia, žijúci výlučne z dôchodkov a nemajú iné prostriedky ani možnosti riešiť si otázku bývania. Poukázali na skutočnosť, že už v čase prípravy zmluvy sa na Fonde národného majetku aktívne zaujímali o riešenie svojho bývania a s poukazom na jej obsah boli ubezpečení o tom, že do 30. 06. 2003 budú vlastníkmi trojizbového bytu v bývalom R. Z. na F. D. Č.. X S. N., keď v čase rozhodovania o spôsobe privatizácie boli v privatizačnom projekte označení ako nájomcovia bytu s tým, že stále disponujú platným rozhodnutím Vlády SR o spôsobe privatizácie R. Z. na F. D.O. Č.. X S. N., ako aj písomnými garanciami, najmä Ministerstva zdravotníctva SR, že byt, ktorý majú v nájme im bude v šesť mesačnej lehote prevedený do vlastníctva, pričom stále platné rozhodnutie Vlády SR o spôsobe privatizácie nepodliehalo preskúmaniu súdmi. Uviedli, že žalovaní navzájom podpísali zmluvu, v ktorej sa žalovaný 2/ dobrovoľne zaviazal previesť byt do ich vlastníctva a pokiaľ sa neskôr po nadobudnutí vlastníctva žalovaným 2/ ukázali právne prekážky splnenia záväzku prijatého žalovaným 2/ (t. j. prevod bytu), potom za tento stav nenesú žiadnu zodpovednosť, nakoľko je dôsledkom prípravy privatizačného projektu v rozpore so zákonom, pretože žalovaný 2/ nadobudol nehnuteľnosti v rozpore so zákonom, keď v privatizačnom projekte neboli zaradené relevantné doklady preukazujúce spôsob nadobudnutia majetku štátom a doklady preukazujúce právny charakter stavby, účel jej dovoleného užívania a právne pomery dotknutých osôb (okrem iného aj žalobcov) k stavbe, resp. k jej častiam. Žalobcovia 1/, 2/ vo svojom odvolaní poukázali na skutočnosť, že žalovaný 2/, ktorý vedome a zámerne zneužíva absenciu dokladov preukazujúcich právne pomery k stavbe, odmietal a zásadne odmieta plniť dobrovoľne prijatý záväzok, a preto sú nútení sa od roku 2003 domáhať splnenia jeho záväzkov týkajúcich sa prevodu bytu súdnou cestou, pričom sa súčasne musia brániť voči jeho nedôvodným nárokom, avšak doteraz boli v súdnych sporoch neúspešní, lebo chýba doklad na preukázanie, že v stavbe súpisné č. XXXX sa nachádza byt v právnom slova zmysle, čo možno preukázať výlučne kolaudačným rozhodnutím vydaným stavebným úradom alebo pasportom stavby potvrdeným stavebným úradom, keďže bez kolaudačného rozhodnutia, resp. bez pasportu, nie je možné rozhodnúť o otázke existencie ich nájomného pomeru k bytu, o ktorého existencii nemôže rozhodnúť súd. Uviedli, že žalovaný 2/ si je plne vedomý tohto stavu, preto zásadne odmieta obstarať pasport stavby, zneužíva nečinnosť stavebného úradu a jeho nekompetentné posudzovanie veci a napriek tomu, že rozhodnutie Vlády SR o spôsobe privatizácie nepodlieha preskúmavaniu súdom, bola zmluva postupne rozsudkami viacerých súdov postupne menená v jednoznačný a jednostranný prospech žalovaného 2/, keď predbežným opatrením bola vylúčená možnosť žalovaného 1/ odstúpiť od zmluvy pre neplnenie záväzku týkajúceho sa prevodu bytu (rozsudok Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 13C/279/13, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave, správne Krajského súdu v Bratislave, pozn. odvolacieho súdu) a čl. VII bod 9 zmluvy bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 13C/279/13 (správne Okresný súd Bratislava II a správna spisová značka je 13C/279/2005, pozn. odvolacieho súdu) vyhlásený za neplatný, teda rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov bolo rozhodnutie o spôsobe privatizácie Vlády SR postupne menené tak, že súdy žalovaného 2/ fakticky zbavovali prijatých, pre žalobcov 1/, 2/ významovo zásadných záväzkov, pričom dôsledky predmetných rozsudkov na zostávajúcu časť zmluvy a na zachovanie vlastníctva žalovaného nadobudnuté v rozpore s rozhodnutím Vlády SR a v rozpore so zákonmi, súdy neposudzovali. Poukázali na skutočnosť, že za prípravu privatizácie a za chýbajúce doklady nenesú žiadnu zodpovednosť a pokiaľ konajúce súdy zistili, že zmluva, ktorou sa malo vykonať rozhodnutie Vlády SR o spôsobe privatizácie má v obsahu nedostatky (nemožnosť plnenia) z dôvodov nedostatočnej prípravy privatizačného projektu, mali rešpektovať zásadu nedostatku právomoci preskúmať rozhodnutie Vlády SR, a preto nebolo v ich právomoci určovať čiastočnú neplatnosť zmluvy, žalobu o určenie neplatnosti časti zmluvy bolo potrebné zamietnuť, pričom sa žiadalo konštatovať, že zistenú nemožnosť plnenia vyvoláva neplatnosť celej zmluvy, lebo rozhodnutie Vlády SR o spôsobe privatizácie tvorí jeden celok. Uviedli, že postupné oslabovanie obsahu zmluvy bolo umožnené pasivitou žalovaného 1/, ktorý toleroval neplnenie záväzkov žalovaného 2/, nedostatočne sa bránil voči zásahom do spôsobu privatizácie a do obsahu zmluvy rozhodnutiami súdov, čím sa možnosť ich ochrany právnymi prostriedkami postupne zužovala a jediným účinným prostriedkom ich obrany zostala určovacia žaloba o absolútnu neplatnosť zmluvy, v ktorej osvedčili naliehavý právny záujem na určení jej neplatnosti a uviedli konkrétne, relevantné dôvody, pre ktoré žiadali jej absolútnu neplatnosť určiť. Poukázali na skutočnosť, že súd prvej inštancie vždy po námietkach žalovaných a následne po ich písomných podaniach, či prednesoch na pojednávaniach, v konaní pokračoval, a preto ak bol povinný sa prednostne zaoberať otázkou naliehavého právneho záujmu, mal situáciu vyhodnotiť a rozhodnúť o zamietnutí návrhu alebo o pokračovaní v konaní, ale napriek opakovaným námietkam žalovaných konanie pokračovalo tým, že súd prvej inštancie pripustil pokračovanie dokazovania výsluchom účastníkov a nariaďoval pojednávania, napriek tomu, že potrebu preukázania naliehavého právneho záujmu z ich strany namietali žalovaní už dávno v priebehu konania. Uviedli, že naliehavý právny záujem preukazovali priamo v žalobe dlhotrvajúcou právnou neistotou, v podaní zo dňa 30. 07. 2008, ako aj zo dňa 12. 03. 2015, ktorého obsah je celý zameraný na zdôvodnenie naliehavého právneho záujmu, keď celý postup súdu prvej inštancie v konaní nasvedčoval tomu, že naliehavý právny záujem, tak ako bol súdu prezentovaný, je dostatočne preukázaný, pričom v prípade určovacích žalôb iniciovaných žalovaným 2/ (konanie pod sp. zn. 13C/279/2005) stačilo súdom na preukázanie naliehavého právneho záujmu jeho stručné tvrdenie, že by bol poškodený na svojich právach a je v stave právnej neistoty, lebo predávajúci môže od zmluvy odstúpiť (čo bol zmluvne dojednaný dôsledok neplnenia zmluvy), a tvrdením, že napadnutý článok zmluvy je neplatný, teda v daných prípadoch o existencii naliehavého právneho záujmu žalovaného 2/ ako žalobcu nemali žiadnu pochybnosť. Odmietli akceptovať zamietnutie žaloby po 10 rokoch trvania sporu iba na základe záveru súdu prvej inštancie, vyvodeného vo všeobecnej rovine, že nemajú naliehavý právny záujem na určovacej žalobe a že zvolený žalobný návrh nie je vhodným a procesne správnym nástrojom ich práva, pretože, ak by zodpovedne bral do úvahy všetky dokazovaním zistené skutkové okolnosti prejednávanej veci, ktoré viedli účastníkov k sporu a vynútili si podanie určovacej žaloby a tieto riadne vyhodnotil, nemohol by dospieť k záveru o neexistencii naliehavého právneho záujmu, pričom takéto vyhodnotenie nimi uvádzaných skutočností na jeho preukázanie v napadnutom rozsudku absentuje. Nestotožnili sa ani s konštatovaním súdu prvej inštancie o použití procesne nevhodného nástroja v danej veci, ktoré je iba všeobecným konštatovaním, prijatým bez reálneho zhodnotenia aké právne (procesné) nástroje mohli využiť. Uviedli, že sa postupne od roku 2003 dostali do situácie, že sú plne závislí od žalovaného 2/ ako nového vlastníka nehnuteľností a sú v jeho područí, pričom žalovaný 1/ sa od veci dištancuje a skrýva za konštatovanie, že všetko prebehlo podľa zákona a tým je prípad pre neho uzavretý, pričom pre posúdenie ich právnych pomerov sa stal rozhodujúcim dokument, ktorý by preukazoval na aký účel užívania bola stavba zriadená a schválená, keď v konaní preukázali, že takéto doklady v rozpore so zákonom neboli súčasťou privatizačného projektu, a zároveň preukázali manipuláciu s dokladmi, nakoľko tvrdenie žalovaného 2/, že dokumentácia stavby sa nezachovala, bolo vyvrátené potvrdením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR o tom, že doklady (nie je zrejmé z akého právneho dôvodu) boli vydané právnemu zástupcovi žalovaného 2/ bez odovzdávacieho protokolu a deklarovania rozsahu (zoznam) odovzdávaných dokumentov, teda žalovaný 2/ nesporne má k dispozícii všetky zachované doklady k privatizovaným nehnuteľnostiam a tieto využíva ad hoc, ako sa mu to hodí, čo demonštratívne predviedol dňa 27. 04. 2016 (po vyhlásení napadnutého rozsudku) na pojednávaní vo veci vedenej pod sp. zn. 16C/10/2014 (určovací návrh o existencii nájmu). Uviedli, že pre absenciu dokladu o existencii bytu postupne neuspeli v sporoch týkajúcich sa určenia neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve, nahradenia prejavu vôle k zmluve o prevode vlastníctva k bytu, náhrady nákladov vynaložených na odstránenie nedostatkov brániacich užívaniu bytu, neplatnosti časti zmluvy, pričom prebiehajúci spor vedený pod sp. zn. 16C/10/2014 o určenie existencie ich nájomného vzťahu k bytu, nemôže situáciu zásadne vyriešiť a zmeniť. Žalobcovia 1/, 2/ vo svojom odvolaní uviedli, že aj naďalej majú záujem získať predmetný byt do vlastníctva tak, ako bol tento výsledok určený v rozhodnutí Vlády SR o spôsobe privatizácie, čomu sa žalovaný 2/ bráni a naďalej brániť bude zneužívaním svojho vlastníctva nadobudnutého netransparentne a v rozpore so zákonom, pričom zároveň niekoľko rokov marí ich záujem, aby bol právny stav dotknutej stavby preukázaný obstaraním pasportu stavby, čo je kvalifikovaný, náhradný a zákonný spôsob, keď je v tomto smere dlhodobo podporovaný aj nečinnosťou a nekompetentným rozhodovaním príslušného stavebného úradu, ktorý sa rozhodol zastaviť konanie vo veci obstarania pasportu, bez meritórneho rozhodnutia vo veci, a preto je výsledok konania o určovacej žalobe vo veci vedenej pod sp. zn. 16C/10/2014 otázny. Poukázali na skutočnosť, že o riešenie ich zložitej situácie neprejavil záujem žiadny z kompetentných orgánov verejnej moci, ani Vláda SR, na ktorú sa obrátili so žiadosťou o kontrolu plnenia jej platného rozhodnutia, nakoľko po viac ako 12 rokoch súdnych sporov a šikanovania zo strany žalovaného 2/, ktorý sa právnymi aj protiprávnymi prostriedkami snaží zbaviť možnosti ich ďalšieho bývania, potrebujú získať právnu istotu a garanciu možnosti ďalšieho riadneho bývania v predmetnom byte, ako aj možnosť uchádzať sa o jeho získanie do vlastníctva, ktorý zámer je možné naplniť iba vtedy, keď žalovaný 2/ prestane byť vlastníkom dotknutých nehnuteľností, prestane zneužívať svoje vlastníctvo a popierať ich nároky. Uviedli, že za danej situácie je určenie neplatnosti zmluvy, ktoré je vecne aj právne dôvodné, jediným dostupným a procesne účinným prostriedkom na reálnu obhajobu ich práv a nárokov, pretože dôvodne očakávajú, že po určení neplatnosti zmluvy, bude nevyhnutné pripraviť nové rozhodnutie o spôsobe privatizácie dotknutých nehnuteľností, v rámci prípravy ktorého bude nutné doložiť právne pomery stavby a účel jej užívania, definovať ich právne pomery, čím sa ich situácia po určení neplatnosti zmluvy môže zásadne zmeniť v ich prospech a rozhodne sa vylúčia v súčasnosti vedené spory o nedôvodne požadovaných nárokoch žalovaného 2/. Žalobcovia 1/, 2/ vo svojom odvolaní poukázali na skutočnosť, že vznik súčasnej vyhrotenej situácie vyvolalo zneužívanie postavenia žalovaného 2/, preto je vylúčené, aby sa situácia akýmkoľvek iným vhodným a perspektívnym spôsobom mohla v ich prospech vyriešiť pri zachovaní vlastníctva žalovaného 2/, ktorý evidentne nemá záujem na preukázaní existencie bytu a potvrdení ich nájomného vzťahu a dlhodobo sa ich preukázaniu bráni. Vytkli súdu prvej inštancie, že je absurdné sa domnievať a predpokladať, že pri zachovaní vlastníctva žalovaného 2/ a pri existencii právoplatných rozsudkov o určení neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve (konanie vedené pod sp. zn. 7C/53/2003), ako aj o zamietnutí návrhu na nahradenie prejavu vôle k uzavretiu zmluvy o prevode vlastníctva bytu, by mohli so žalovaným 2/ akýmkoľvek spôsobom uspokojivo riešiť prevod bytu do ich osobného vlastníctva, keďže sa viac ako 12 rokov usiluje ich z bytu vyštvať. Uviedli, že podaním určovacej žaloby zvolili jediný možný a účinný prostriedok na ochranu svojich nárokov s tým, že naliehavý právny záujem bol nepochybne preukázaný, keď sa súčasne dovolávajú spravodlivého posúdenia veci, zachovania rovnosti účastníkov a zásadne rovnakého posudzovania relevantných skutočností z pohľadu oboch sporových strán, a to aj v otázke naliehavého právneho záujmu, ku ktorého preukázaniu v konaniach vedených pod sp. zn. 7C/53/2003 a 13C/279/2005 postačovalo žalovanému 2/ iba jeho tvrdenie o právnej neistote, a preto by mal súd prvej inštancie v danom prípade vyvodiť záver o naliehavom právnom záujme z preukázaného dlhodobého stavu právnej neistoty, v ktorej sa počnúc rokom 2003 ocitli a ich naliehavej potreby zásadným spôsobom situáciu riešiť. 3. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/, 2/ navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že dôvodom žalobcov 1/, 2/ na uplatnenie ich nároku v súdnom konaní bola zrejme skutočnosť, že nedošlo k realizácii práv a povinností vymedzených v článku VII bod 9 Zmluvy o predaji časti podniku č. XXXX/XXXX uzatvorenej dňa 16. 12. 2002, v zmysle ktorého malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k bytu údajne sa nachádzajúceho v nehnuteľnostiach na žalobcov, následkom čoho by sa zrejme mali stať bezpodielovými spoluvlastníkmi tohto bytu, avšak v žalobe nevymedzili jednoznačné dôvody, pre ktoré považujú Zmluvu o predaji časti podniku za absolútne neplatný právny úkon, nakoľko dôvody neplatnosti uvedené v žalobe sú vymedzené nesúrodo a bez akejkoľvek logickej nadväznosti. Poukázal na skutočnosť, že žalobcovia 1/, 2/ právne klasifikovali dôvod neplatnosti Zmluvy o prevode časti podniku ako úkon vykonaný v rozpore so zákonom v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, nakoľko považujú Zmluvu o prevode časti podniku uzatvorenú v rozpore so zákonom č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov, ako aj z dôvodu neplatnosti v zmysle ust. § 38 Občianskeho zákonníka, ktoré však upravuje neplatnosť právnych úkonov z dôvodu nespôsobilosti subjektov na právne úkony, keďže však jeho právny predchodca aj žalovaný 2/ ako zmluvné strany Zmluvy o predaji časti podniku majú právne postavenie právnických osôb v zmysle ust. § 18 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorých spôsobilosť na právne úkony vznikla zápisom do obchodného registra, je uvedená argumentácia právne bezpredmetná. Poukázal na skutočnosť, že z obsahu žaloby je možné vyvodiť, že žalobcovia 1/, 2/ namietajú neplatnosť Zmluvy o predaji časti podniku z dôvodu neexistencie vážnosti vôle zmluvných strán pri uzavieraní Zmluvy o prevode časti podniku, ktorý je možné subsumovať pod dôvod neplatnosti právnych úkonov podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom v zásade nie je možné pochybovať o skutočnosti, že Zmluva o predaji časti podniku neobsahuje akúkoľvek zákonom stanovenú obsahovú náležitosť, prípadne že by táto zmluva trpela formálnou vadou, ktorá by spôsobovalo jej absolútnu neplatnosť. Uviedol, že na účely posúdenia rozporu Zmluvy o predaji časti podniku so zákonom je nutné vychádzať z dôvodu neplatnosti uvedeného žalobcami, ktorým je uzavretie zmluvy v rozpore so zákonom č. 92/1991 Zb. z dôvodu nesplnenia povinnosti žalovaného 2/ uvedenej v ustanovení článku VII bod 9 Zmluvy o predaji časti podniku a rovnako tak z dôvodu nesplnenia povinnosti jeho právneho predchodcu odstúpiť od tejto zmluvy z titulu takéhoto porušenia povinnosti žalovaným 2/ v zmysle ustanovenia článku IX bod 1 a bod 2 písm. h) Zmluvy o predaji časti podniku, ktorý je jednoznačne vymedzený ako právo tohto subjektu a nie jeho povinnosť, a preto pri zohľadnení všetkých skutočností nie je možné považovať Zmluvu o predaji časti podniku za uzavretú v rozpore so zákonom č. 92/1991 Zb. alebo s dobrými mravmi. Poukázal na skutočnosť, že právne posúdenie platnosti Zmluvy o predaji časti podniku v súvislosti s jej súladom so zákonom o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, nie je v súčasnom štádiu konania nutné považovať za nevyhnutné na to, aby bolo možné dospieť k objektívnemu záveru o dôvodnosti žaloby žalobcov 1/, 2/ a zároveň aj k následnému záveru o ich úspechu v konaní, nakoľko za právne relevantné je nutné považovať splnenie osobitnej procesnoprávnej podmienky preukazujúcej existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov 1/, 2/ na požadovanom súdnom rozhodnutí s tým, že medzi stranami sporu v minulosti prebiehalo viacero súdnych konaní, z ktorých väčšia časť je v súčasnosti právoplatne ukončená, pričom výsledky týchto súvisiacich súdnych konaní majú relevantný význam na samotný výsledok tohto súdneho konania. Uviedol, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 19C/2/2014 sa žalobcovia 1/, 2/ proti žalovanému 2/ domáhali nahradenia vyhlásenia vôle žalovaného 2/, že ako predávajúci uzatvára so žalobcami 1/, 2/ ako kupujúcimi kúpnu zmluvu, ktorej predmetom je prevod vlastníckeho práva k bytu nachádzajúceho sa na prízemí stavby so súpisným číslom XXXX, nachádzajúcej sa na F. D. Č.. X S. N. spolu so spoluvlastníckym podielom k spoločným častiam a spoločným zariadeniam bytového domu, spoluvlastníckym podielom na príslušenstve bytového domu a spoluvlastníckym podielom k pozemku, na ktorom je bytový dom postavený, a to všetko o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 7803/50089 za kúpnu cenu vo výške 4.250 eur, pričom dôvodnosť tohto ich nároku vyvodzovali práve z ustanovenia článku VII bod 9 Zmluvy o predaji časti podniku a prílohy tejto zmluvy, ktorou bola Zmluva o budúcej zmluve uzatvorená dňa 25. 05. 2001 medzi Poliklinikou Ružinov (právny predchodca žalovaného 2/) ako budúcim predávajúcim a V. Š.X. (žalobca 1/) ako budúcim kupujúcim, ktorej predmetom bol záväzok budúceho predávajúceho predať byt údajne nachádzajúci sa v nehnuteľnostiach spolu s jeho príslušenstvom V. Š. a previesť tento byt do jeho vlastníctva, keď táto Zmluva o budúcej zmluve je súčasťou prílohy č. 16 Zmluvy o predaji časti podniku. Poukázal na skutočnosť, že konajúci súd dospel k záveru, že Zmluva o budúcej zmluve je neplatná z dôvodu, že neobsahuje dohodu zmluvných strán o podstatných náležitostiach budúcej kúpnej zmluvy, čo do vymedzenia predmetu a kúpnej ceny za neho určenej, ako aj k záveru, že miestnosti užívané žalobcami 1/, 2/ nie sú bytom v právnom zmysle slova z dôvodu absencie kolaudačného rozhodnutia, ktoré by dané miestnosti nachádzajúce sa v nehnuteľnosti právne vymedzovalo ako byt s tým, že nad rámec posudzovanej predbežnej otázky konajúci súd zároveň konštatoval, že žalobcom 1/, 2/ nikdy nevzniklo právo užívania sporného bytu, a preto nemohlo dôjsť ani k zmene takého faktického užívania sporného bytu žalobcami 1/, 2/ na ich právo nájmu tohto bytu, pre ktoré dôvody, najmä z právneho posúdenia vyššie uvedených predbežných otázok, žalobu žalobcov 1/, 2/ ako nedôvodnú zamietol. Uviedol, že Krajský súd v Bratislave ako súd druhej inštancie na odvolanie žalobcov 1/, 2/ rozsudkom zo dňa 22. 01. 2013, č. k. 8Co/103/2012 - 868, 8Co/104/2012 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 02. 11. 2011, č. k. 19C/2/2004 - 659 v celom rozsahu a v celom rozsahu sa stotožnil aj s jeho odôvodnením, vyhodnotením dôkazov a právnym posúdením veci. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení poukázal ďalej na súdne konanie vedené na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 13C/279/2005, v ktorom sa žalovaný 2/ ako žalobca proti žalovanému 1/ ako žalovanému, za účasti vedľajších účastníkov na strane žalovaného - žalobcov 1/, 2/ domáhal určenia, že Zmluva o predaji časti podniku je v časti článku VII bod 9 neplatná, keď súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 02. 03. 2012, č. k. 13C/279/2005 - 527 určil, že Zmluva o predaji časti podniku je v časti článku VII bod 9 neplatná a do odôvodnenia rozsudku prevzal v celom rozsahu právne posúdenie neplatnosti Zmluvy o budúcej zmluve a neexistencii bytu v nehnuteľnosti, obsiahnuté v rozsudkoch súdov prvej a druhej inštancie vydaných v konaní o nahradení vyhlásenia vôle na uzavretie zmluvy s tým, že Krajský súd v Bratislave ako súd druhej inštancie na odvolanie žalovaného rozsudkom zo dňa 11. 03. 2013, č. k. 6Co/249/2012-638 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, a o dovolaní žalobcov 1/, 2/ ( ako vedľajších účastníkov) rozhodol Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 11. 02. 2016, sp. zn. 3 Cdo 281/2013 tak, že ho odmietol ako procesne neprípustné bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia. Žalovaný 1/ napokon vo svojom vyjadrení poukázal aj na súdne konanie vedené na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 16C/10/2014, v ktorom sa žalobcovia 1/, 2/ proti žalovanému 2/ domáhali určenia, že medzi žalobcami a žalovaným existuje nájomný vzťah, a teda právo žalobcov užívať sporný byt nachádzajúci sa v nehnuteľnostiach, ktoré má právne dopady aj na toto súdne konanie v problematike existencie a preukazovania naliehavého právneho záujmu žalobcov 1/ a 2/, pretože v zmysle konštantnej právnej teórie a súdnej praxe je žalobca domáhajúci sa v súdnom konaní vydania meritórneho rozhodnutia prostredníctvom určovacej žaloby povinný, pred tým ako dôjde k uplatneniu jeho nároku týmto druhom žaloby na súde, zabezpečiť ochranu svojich práv a oprávnených záujmov iným, efektívnejším prostriedkom súdnej ochrany, čo môže byť v zásade uplatnenie svojho nároku žalobou na plnenie alebo inou určovacou žalobou, pričom jediným relevantným kritériom pre preukázanie naliehavého právneho záujmu žalobcu v danom súdnom konaní je kritérium efektívnosti a v prípade, ak sa žalobca domáha na súde vydania iného súdneho rozhodnutia, ktoré možno objektívne považovať za efektívnejší spôsob ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, bude v konaní o určení existencie, resp. neexistencie práva alebo právneho vzťahu neúspešný z dôvodu neexistencie jeho naliehavého právneho záujmu na meritórnom rozhodnutí súdu. Uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené, je možné považovať konanie o určenie existencie nájomného vzťahu za efektívnejší spôsob domáhania sa ochrany práv a právom chránených záujmov žalobcov 1/, 2/, ktorých ochrany sa rovnako domáhajú aj v tomto súdnom konaní a keďže boli v konaniach o nahradení vyhlásenia vôle a o určenie neplatnosti časti Zmluvy o predaji časti podniku, ktoré sú právoplatne ukončené, neúspešní, toto súdne konanie je v takom procesnom štádiu, kedy v prípade, ak by súd prvej inštancie, po tom, čo prizná žalobcom 1/, 2/ existenciu ich naliehavého právneho záujmu, aj tak by následne boli v prípade pristúpenia súdu k rozhodovaniu o samotnom predmete tohto súdneho konania odsúdení na neúspech, pričom naliehavý právny záujem žalobcu musí existovať aj v čase vydania súdneho rozhodnutia vo veci samej a keďže žalobcovia 1/, 2/ by v prípade rozhodovania súdu v súdnom konaní boli v súčasnosti neúspešní, možno tvrdiť, že ak by aj v minulosti mali v súdnom konaní naliehavý právny záujem na požadovanom súdnom rozhodnutí, tak tento už v súčasnom stave tohto súdneho konania nemôže existovať. Uviedol, že Občiansky súdny poriadok v ust. § 80 písm. c) vymedzuje osobitný druh žaloby, ktorá sa nazýva žaloba na určenie, resp. určovacia žaloba, s ktorou právny poriadok spája splnenie osobitnej podmienky - existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom súdnom rozhodnutí, ktoré bude určovať, či určité právo alebo právny vzťah existuje alebo neexistuje v právnom zmysle slova s tým, že existenciu naliehavého právneho záujmu možno vymedziť ako osobitnú podmienku súdneho konania, ktoré bolo začaté na základe určovacej žaloby, ktorá sa musí viazať na žalobcu ako procesnú stranu, a preto preukázanie naliehavého právneho záujmu zaťažuje samotného žalobcu. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že v rámci sledovania zásady hospodárnosti a efektívnosti súdneho konania, došlo v rámci rozhodovacej činnosti súdov k ustáleniu procesného postupu, podľa ktorého súd skúma existenciu a preukázanie naliehavého právneho záujmu žalobcu predbežne pred tým, ako dôjde k skúmaniu dôvodnosti predmetu samotnej žaloby a v prípade, ak dospeje k záveru, že neexistuje takýto žalobcov naliehavý právnym záujem, nemôže sa ďalej zaoberať právnym posudzovaním žaloby vo veci samej a žalobu musí bez ďalšieho zamietnuť. Uviedol, že podľa konštantnej právnej teórie pre uplatnenie žaloby na určenie neplatnosti právneho úkonu (zmluvy) platí, že musí existovať niektorý z dôvodov absolútnej neplatnosti uvedený v ust. § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka, v petite žaloby je potrebné navrhnúť vydanie rozsudku o tom, že žalovanému svedčí alebo nesvedčí určité právo a nie sa domáhať určenia toho, či určitá zmluva je neplatná, ďalej sa žalobou treba domáhať neplatnosti voči všetkým ostatným účastníkom právneho úkonu s tým, že žaloba na určenie práva či právneho vzťahu včítane určenia neplatnosti právneho úkonu má miesto tam, kde právo žalobcu je ohrozené alebo jeho právne postavenie sa stalo neistým, pričom ak je možné žalovať o určenie práva alebo právneho vzťahu, nie je daný naliehavý právny záujem na rozhodnutí o neplatnosti zmluvy, ktorá sa tohto práva alebo právneho vzťahu týka, keďže otázku neplatnosti zmluvy bude súd posudzovať v takomto prípade len ako predbežnú otázku, keď naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, nemá len ten, kto je priamym účastníkom právneho vzťahu, a teda komu z neho vyplývajú práva a povinnosti, o ktoré v konaní ide, ale i ten, koho právne postavenie by vyhovením žalobe mohlo byť priaznivo dotknuté (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 05. 2009, sp. zn. 10 Obo 23/2008, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 06. 12. 2012, sp. zn. 5 Cdo 31/2011, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27. 03. 1997, sp. zn. 3 Cdon 1338/96, rozhodnutie uverejnené v časopise Zo súdnej praxe č. 78/2006). Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že zo strany žalobcov 1/, 2/ nedošlo k naplneniu uvedených zásad uplatňovaných pri posudzovaní existencie naliehavého právneho záujmu v súdnych konaniach začatých na základe ust. § 80 písm. c) O. s. p., ktorý nielenže v tomto súdnom konaní nikdy neexistoval, naviac v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie by bola jeho existencia úplne vylúčená predovšetkým pri zohľadnení výsledkov ostatných súdnych konaní, preto sa s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie v celom rozsahu stotožnil a považoval ho za vecne správny, keď správne procesne postupoval pri predbežnom posúdení existencie a preukázania naliehavého právneho záujmu žalobcov 1/, 2/ na požadovanom súdnom určení, rešpektujúc tým zásadu hospodárnosti a efektívnosti súdneho konania. 4. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/, 2/ uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť s tým, že sa v plnom rozsahu stotožnil nielen s jeho odôvodnením, ale aj s vyjadrením k žalobe zo dňa 19. 06. 2007, ako aj vyjadrením zo dňa 25. 02. 2015, nakoľko žalobcovia v odvolaní neuviedli žiadne nové právne skutočnosti, ktoré by jednoznačne preukazovali naliehavý právny záujem na ich strane. Uviedol, že tvrdenie žalobcov, že nadobudol nehnuteľnosť v rozpore so zákonom, keď v privatizačnom projekte neboli zaradené relevantné doklady preukazujúce spôsob nadobudnutia majetku štátom a doklady preukazujúce právny charakter stavby, ako aj to, že vedome a zámerne zneužíva absenciu dokladov, je absolútne klamlivé a zavádzajúce, pretože listom zo dňa 28. 10. 2013 doručil súdu prvej inštancie požadované dokumenty (Rozhodnutie odboru pre výstavbu rady Ústredného národného výboru v Bratislave zo dňa 13. 12. 1957, Kolaudačnú zápisnicu zo dňa 06. 12. 1958, akcia: Adaptácia budovy býv. radnice Bratislava - Prievoz, Potvrdenie Obvodného ústavu národného zdravia Bratislava - Nivy zo dňa 15. 06. 1959 o odstránení závad zistených pri kolaudácii akcii: adaptácia budovy býv. radnice v Prievoze), pričom dokladom preukazujúcim spôsob nadobudnutia majetku štátom je prehlásenie riaditeľa Polikliniky Ružinov zo dňa 23. 01. 2001, že v tabuľke B.2.1 sú tieto doklady preukazujúce spôsob nadobudnutia nehnuteľnosti majetku štátom pravdivé a uložené v archíve Polikliniky Ružinov. Poukázal na skutočnosť, že dňa 15. 04. 2013 nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 02. 03. 2012, č. k. 13C/279/2005 - 527, ktorým súd určil, že Zmluva o predaji časti podniku č. XXXX/XXXX, uzavretá dňa 16. 12. 2002 je v časti článku VII bod 9 neplatná, a teda žalobcovia 1/, 2/ stratili akýkoľvek právny záujem na výsledku predmetného konania a Zmluva o predaji časti podniku č. XXXX/XXXX sa ich v súčasnosti žiadnym spôsobom netýka. Uviedol, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí konštatoval, že pre odstránenie právnej neistoty žalobcov 1/, 2/ je potrebné ustáliť, resp. určiť, či priestory, ktoré užívajú na bývanie sú bytom, následne aký charakter má tento byt, aká právna úprava sa naň vzťahuje a či prípadne konkludentne, resp. iným spôsobom vznikol nájom bytu (doposiaľ nie je právoplatne skončené konanie vedené pod sp. zn. 16C/10/2014 o určenie existencie nájmu), a až po určení charakteru bytu a existencie nájmu bytu, by bolo prípadne možné posudzovať ich nároky na odkúpenie tohto bytu do osobného vlastníctva, avšak na ustálenie uvedených právnych záverov vôbec nemá vplyv platnosť, resp. neplatnosť predmetnej privatizačnej zmluvy s tým, že je celkom zrejmé, že odvolanie žalobcov 1/, 2/ musí byť z dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti napadnutej zmluvy opätovne zamietnuté. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení uviedol, že bytovú otázku sa snažil so žalobcami 1/, 2/ riešiť niekoľkokrát cestou mimosúdnej dohody, avšak z dôvodu ich neprimeraných požiadaviek k dohode nikdy nedošlo, pričom ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti zakúpil do osobného vlastníctva pre nich dvojizbový byt v W., a to aj napriek tomu, že nemajú žiaden právny, nájomný, ani užívací vzťah k priestorom v časti nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na F.V. D. Č.. X, a zároveň im dal možnosť poskytnutia peňažnej čiastky na kúpu bytu, v im vyhovujúcej lokalite, no aj túto možnosť odmietli, pričom motívom jeho konania bola práve skutočnosť, že ide o ľudí v pokročilom veku (dôchodcov), ktorí žijú výlučne z dôchodkov a nemajú iné prostriedky a možnosti riešiť si otázku bývania. Poukázal na skutočnosť, že žalobcovia 1/, 2/ sa odvolávajú na ich právnu neistotu, avšak po 13 rokoch prebiehajúcich konaní otázkou ostáva, kde má ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti právnu istotu, že bude môcť nakladať s nehnuteľnosťou ako skutočný vlastník. 5. Žalobcovia 1/, 2/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných 1/ a 2/ k ich odvolaniu uviedli, že žalovaný 2/ sa vo svojom vyjadrením zo dňa 10. 06. 2016 stotožnil s obsahom vyjadrenia vo veci samej zo dňa 25. 02. 2015 a zotrval na námietke nepreukázania naliehavého právneho záujmu na ich strane, pričom toto stanovisko je z jeho strany alibistické, keďže evidentne nemá záujem prejednať žalobu vo veci samej. Poukázali na skutočnosť, že pri určovacej žalobe v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 13C/279/2005 mal súd preukázaný naliehavý právny záujem žalobcu (žalovaného 2/) iba na základe jeho tvrdenia o právnej neistote, do ktorej sa dostal a bez ďalšieho skúmania rozhodol o vyslovení neplatnosti časti napadnutej zmluvy (čl. VII bod 9) v otázke pre nich zásadného významu, pričom tu všeobecný súd v rozpore so zákonom zmenil rozhodnutie Vlády SR o spôsobe privatizácie. Uviedli, že v priebehu konania aj v obsahu odvolania preukázali naliehavý právny záujem na potrebe prejednať žalobu vo veci samej s tým, že doklady, ktoré žalovaný 2/ zaslal v prílohe listu zo dňa 28. 10. 2013 sú pre preukázanie účelu užívania stavby irelevantné, nakoľko nedoložil rozhodnutie stavebného úradu, že po vykonaní adaptácie bolo vydané rozhodnutie o zmene účelu užívania stavby, čo výslovne v bode 4. podmienok uvádza rozhodnutie o povolení adaptácie zo dňa 13. 12. 1957, keďže pôvodný účel stavby - obecná radnica s trojizbovým bytom notára nebol zmenený, pričom po podaní odvolania boli v Štátnom archíve v Modre vyhľadané relevantné doklady preukazujúce účel vybudovania stavby ako obecnej radnice s bytom notára, ktoré v súlade s ust. § 366 písm. d) C. s. p. súdu predložili, nakoľko vykonaná adaptácia budovy sa nedotkla existujúceho trojizbového bytu a jeho zachovanie potvrdzuje aj dokumentácia vytvorená k adaptácii, ktorá bola použitá k oceneniu objektu pri privatizácii. Poukázali na skutočnosť, že pokiaľ žalovaný 2/ odkazuje na vyhlásenie riaditeľa Polikliniky Ružinov, že potrebné doklady sú uložené v archíve, súd tam doklady nenašiel, ale za to žalovaný 2/ disponuje a účelovo manipuluje s viacerými dokladmi, pričom nevie preukázať kedy a ako tieto legálne získal. Namietli, že spôsob, akým žalovaný 2/ prezentuje pokusy o mimosúdne urovnanie veci je nepravdivý, nakoľko v jednom reálnom pokuse o urovnanie, kde boli ochotní prijať náhradný byt a skutočne vhodný byt vyhľadali, vec zlyhala na jeho neochote financovať kúpu náhradného bytu, a preto ich záujem získať byt do vlastníctva v súlade so stále platným rozhodnutím rozhodnutím Vlády SR trvá a nemôže skončiť rozsudkom vo veci vedenej pod sp. zn. 13C/279/2005. Uviedli, že aj žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu argumentuje účelovo nedostatkom naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe a ako právny nástupca pôvodne žalovaného Fondu národného majetku SR, ktorý bol vykonávateľom privatizačného projektu a predávajúcim podľa napadnutej Zmluvy, zámerne obchádza zásadný fakt, že nesie plnú zodpovednosť za prípravu, realizáciu a nedostatky napadnutej Zmluvy o kúpe časti podniku, ako aj za absenciu dokladov, ktoré podľa zákona mali byť (a neboli) súčasťou privatizačného projektu, teda nesie aj priamu zodpovednosť za stav, do ktorého sa dostali v dôsledku zamietavých rozsudkov v predchádzajúcich súdnych konaniach, kde boli neúspešní práve z dôvodu absencie relevantných dokladov v privatizačnom projekte a nekvalifikovanej príprave zmluvy, v dôsledku čoho neboli schopní preukázať hlavne existenciu bytu a nájomného vzťahu. Poukázali na skutočnosť, že žalovaný 1/ nesie aj zodpovednosť za pasivitu v procese realizácie napadnutej Zmluvy a jej nedostatočnú, alibistickú obhajobu pri jej spochybňovaní a napádaní kupujúcim - žalovaným 2/, nakoľko pripustil, aby sa bez naliehavého právneho záujmu zbavil zmluvného záväzku, dobrovoľne prevzatého podpísaním zmluvy a súhlasil s tým, aby všeobecný súd v rozpore so zákonom preskúmal a zmenil spôsob privatizácie schválený Vládou SR, teda žalovaný 1/ pasivitou a nadržovaním žalovanému 2/ priamo prispel k tomu, že sa dostali do právneho stavu, z ktorého jediným východiskom je dovolanie sa neplatnosti celej Zmluvy, o ktorých dôvodoch nie je treba diskutovať. 6. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov 1/, 2/ uviedol, že nakoľko neuvádzajú žiadne nové relevantné skutočnosti alebo právnu argumentáciu, ako už nimi skôr uvádzané v súdnom konaní, nepokladá za potrebné sa k nim vyjadrovať a zotrval na dôvodoch svojho vyjadrenia zo dňa 26. 06. 2016. 7. Žalovaný 2/ k vyjadreniu žalobcov 1/, 2/ uviedol, že ich konštatovanie, že zotrvanie na námietke nepreukázania naliehavého právneho záujmu je alibistické, považuje za absolútne neopodstatnené a ich vyjadrenie za ničím nepreukazujúce nové skutočnosti s tým, že konanie vedené pod sp. zn. 13C/279/2005 bolo právoplatne ukončené uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 02. 2016 v jeho prospech, teda je jasné a nemenné. Poukázal na skutočnosť, že opakovane do niekoľkých konaní doložil rozhodnutie Odboru pre výstavbu Ústredného národného výboru v Bratislave zo dňa 13. 12. 1957 o povolení adaptácie budovy bývalej radnice v Bratislava - Prievoz, ako aj kolaudačnú zápisnicu napísanú dňa 06. 12. 1958 a zachované listinné dôkazy, keď za dôležité považuje rozhodnutie Ústavu národného zdravia mesta Bratislava, ktorým pridelil do užívania služobný domovnícky jednoizbový byt žalobcovi 1/ a poukázal na ust. § 4 zákona č. 189/1992 Z. z. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami, v zmysle ktorého pri zániku nájmu dohodnutého na dobu určitú, nájomca nemá právo na bytovú náhradu, ak ide o služobný byt, pričom podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, P. N. L., P. N. - O.. Č.. F.L., G.. Ú.. F. je zrejmé, že na pozemku je postavená nebytová budova označená súpisným č. XXXX a ako druh stavby je uvedená budova zdravotníckeho a sociálneho zariadenia vo vlastníctve spoločnosti PRO BIOS spol. s r.o. neštátna poliklinika, skutočnosť, ktorú Krajský súd v Bratislave v rozsudku vo veci vedenej pod sp. zn. 1S/278/2015 jednoznačne akceptoval a potvrdzuje to aj vyjadrenie Okresného úradu Bratislava - odbor výstavby a bytovej politiky zo dňa 17. 12. 2015. Uviedol, že doklad preukazujúci pôvodný účel vybudovania stavby radnice a súčasne trojizbového bytu z roku 1932 je nepodstatný listinný dôkaz, nakoľko došlo k adaptácii budovy na zdravotnícke zariadenie, čo niekoľkokrát doložil do viacerých konaní a potvrdzuje to aj aktuálny výpis z listu vlastníctva č. XXXX s tým, že žalobcovia 1/, 2/ o tejto skutočnosti vedia. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že podľa žalobcami predložených dokumentov, mal obecný dom pozostávať aj z bytu notára, avšak skutočná existencia tohto bytu nie je nikde a ničím právne doložená, keďže slovo „mal“ má iba hypotetický význam, ktorý nepotvrdzuje skutočnosť, keď z obsahu spisu je bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobca 1/ vykonával činnosť správcu budovy, nie činnosť notára, pričom mu bol na tento účel pridelený jednoizbový služobný byt. Uviedol, že dôležitou je skutočnosť, že adaptácia sa týkala celej predmetnej nehnuteľnosti, nie iba jej časti s tým, že podľa rozhodnutia Okresného úradu Bratislava - katastrálny odbor zo dňa 27. 02. 2017, sa na predmetnom pozemku v súlade s územným plánovaním nachádza „budova zdravotníckeho a sociálneho zariadenia“, keď podľa ust. § 103 zák. č. 189/1992 Z. z. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami, je dokumentácia aj naďalej uchovávaná žalovaným 2/, na základe ktorej jednoznačne preukazuje účel stavby, ako aj vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti a taktiež je predmetná dokumentácia uchovávaná zo zákona príslušnými orgánmi, na základe ktorých kataster nehnuteľností vykonal zápis vlastníckych práv, ako aj ďalšie zmeny účelu užívania stavby. Poukázal na skutočnosť, že žalobcovia zavádzajú súdy nepodloženými a vykonštruovanými tvrdeniami o jeho účelovom manipulovaní dokladmi s tým, že aj k pokusu o mimosúdne urovnanie veci sa už niekoľkokrát ústne na pojednávaní, tak aj písomne vyjadril, pričom táto vec je z jeho strany ukončená a momentálne už absolútne nedôvodná. Uviedol, že listom doručeným od vtedajšieho Fondu národného majetku SR zo dňa 21. 10. 2013, mu bol oznámený zánik záväzku (zmluvy č. XXXX/XXXX) jeho splnením a žiadosť o súhlas so zrušením poznámky z listu vlastníctva, ako aj návrh na zrušenie poznámky zo dňa 21. 10. 2013 doručený Okresnému úradu Bratislava, katastrálny odbor a poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 11. 01. 2017, v ktorom jednoznačne konštatuje, že v predmetnej nehnuteľnosti sa byt po právnej, ani faktickej stránke nenachádza, a preto ani nie je možná existencia nájomného vzťahu a ani nie je daný naliehavý právny záujem žalobcov na určení existencie spoločného nájmu manželov. 8. Žalobcovia 1/, 2/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 2/ zotrvali na podanom odvolaní a uviedli, že sa všemožne bráni prejedaniu žaloby v merite veci a skrýva sa za nepreukázanie naliehavého právneho záujmu, pričom nie je schopný preukázať, že adaptácia radnice bola kolaudovaná, ani doložiť rozhodnutie o zmene účelu užívania stavby, a preto sa snaží spochybňovať v archíve vyhľadané doklady o pôvodnom účele vybudovania stavby z roku 1932, ktoré za relevantné uznal aj Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1S/278/2015. Poukázali na skutočnosť, že adaptácia budovy (bez kolaudácie) sa v ničom nedotkla existencie bytu, ktorý existuje v pôvodnom stave dodnes a je na účely bývania využívaný, keď zápis na liste vlastníctva č. XXXX, že stavba so súpisným číslom XXXX je budovou zdravotníckeho a sociálneho zariadenia, je dôsledkom opakovanej manipulácie s dokladmi, nakoľko verejná listina, na základe ktorej Miestny úrad Ružinov vydal potvrdenie o súpisnom čísle pre uvedený účel (druh) stavby nikdy neexistovala, pretože sa nenašla v archíve mesta Bratislava, stavebného úradu, ani v Zbierke listín Katastrálneho úradu. Uviedli, že nie je možné sa odvolávať na rozsudok Okresného súdu Bratislava II vo veci vedenej pod sp. zn. 16C/10/2014, nakoľko bol pre vecné aj právne vady napadnutý odvolaním, a preto nie je právoplatný s tým, že súd sa posúdeniu veci vyhol účelovým tvrdením, že nemajú naliehavý právny záujem na určení existencie nájmu, keď súdu neprislúcha rozhodovať o existencii bytu, kde je daná výlučná právomoc stavebného úradu. 9. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 22. februára 2018 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomené zákonným spôsobom. 10. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 12. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcov 1/, 2/ z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti Zmluvy o predaji časti podniku č. XXXX/XXXX uzavretej dňa 16. 12. 2002 medzi žalovaným 1/ ako predávajúcim a žalovaným 2/ ako kupujúcim. 13. Z obsahu žaloby žalobcov 1/, 2/ vyplýva, že sa žalobou, ktorú na súd prvej inštancie podali dňa 30. 06. 2006, domáhali určenia, že Zmluva o predaji časti podniku č. XXXX/XXXX uzavretá dňa 16. 12. 2002 medzi Fondom národného majetku SR ako predávajúcim a PRO BIOS spol. s r.o. neštátna poliklinika ako kupujúcim je neplatná pre rozpor so zákonom v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaný 1/ (jeho právny predchodca Fond národného majetku SR) pripravil prevod majetku v prospech žalovaného 2/ napriek tomu, že privatizačný projekt nemal zákonom predpísané obsahové náležitosti, chýbala v ňom kompletná majetkovoprávna dokumentácia dokladajúca stav majetku a spôsob jeho nadobudnutia štátom, ako aj z dôvodu, že zmluva bola uzatvorená s úmyslom nesplniť podstatnú časť záväzkov, teda aj záväzok podľa čl. VII bod 9 predať byt v súlade s prílohou č. 16 zmluvy terajšiemu nájomníkovi v súlade so zákonom č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov s tým, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy žalobcovia 1/, 2/ osvedčovali úmyselným neplnením uvedenej zmluvy, ktoré sa dotýka ich prvoradého práva na slušné bývanie a upiera im zákonné právo vyplývajúce zo zákona č. 182/1993 Z. z., ako nájomcov získať byt do osobného vlastníctva. 14. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 19. apríla 2007, č. k. 3Co/20/2006 - 503 zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 28. septembra 2005, č. k. 7C/53/2003 - 460 tak, že určil, že zmluva o budúcej zmluve uzavretá medzi V. Š. (žalobca 1/ v tomto konaní) a Poliklinikou Ružinov zo dňa 25. 05. 2001, ktorej predmetom je záväzok právneho nástupcu Polikliniky Ružinov a V. Š. uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva je neplatná z dôvodu rozporu zmluvy s ust. § 37 ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko priestory, ktoré mali byť predmetom zmluvy o prevode vlastníctva podľa zákona č. 182/1993 Z. z. nie sú bytom, pretože nebolo preukázané, že spĺňajú náležitosti podľa ust. § 2 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., ako aj z dôvodu nepreukázania ich pridelenia rozhodnutím o pridelení bytu, ktoré bolo podľa ust. § 154 až § 156 Občianskeho zákonníka platného v tom čase, nepostrádateľným predpokladom pre uzavretie dohody o odovzdaní a prevzatí bytu. 15. Z obsahu spisu zároveň vyplýva, že Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 02. marca 2012, č. k. 13C/279/2005 - 527 určil, že Zmluva o predaji časti podniku č. XXXX/XXXX, uzavretá dňa 16. 12. 2002 medzi PRO BIOS spol. s r.o. neštátna poliklinika a Fondom národného majetku SR je v časti článku VII bod 9 neplatná z dôvodu nemožného plnenia, nakoľko ukladá PRO BIOS spol. s r.o. neštátna poliklinika, povinnosť uzatvoriť zmluvu na základe absolútne neplatnej zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, keďže neobsahuje dohodu o všetkých náležitostiach zmluvy o prevode vlastníctva k bytu podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. (ak by sa tento zákon na prevod vzťahoval) a ani cenu za predmet zmluvy, nebol dodržaný postup uvedený v ust. § 8 zákona č. 278/1993 Z. z., ani udelený súhlas Ministerstva financií podľa ust. § 11 ods. 5 zákona č. 278/1993 Z. z. s tým, že Krajský súd v Bratislave o odvolaní žalovaného Fondu národného majetku SR rozhodol tak, že rozsudkom zo dňa 11. marca 2013, č. k. 6Co/249/2012 - 638 potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, keď sa stotožnil s jeho správnym právnym názorom, že miestnosti, ktoré užíva V. Š. (žalobca 1/) s rodinou, netvoria byt po právnej stránke (nespĺňajú pojem bytu v zmysle ust. § 62 zákona č. 41/1964 Zb., resp. § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka), nakoľko tieto miestnosti alebo súbor miestností neboli objektívne určené kolaudačným rozhodnutím na trvalé bývanie ako samostatné bytové jednotky, pričom ak by aj priestory užívané V. Š.X. s rodinou boli po právnej stránke bytom, nevzniklo by im do 31. 12. 1991 právo osobného užívania, ktoré sa k 01. 01. 1992 transformovalo na nájom bytu z dôvodu absencie rozhodnutia o pridelení bytu, pretože dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu (§ 155 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. 12. 1991) je bez administratívneho rozhodnutia o pridelení bytu (§ 154 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. 12. 1991) neplatná a fakticky obsadený byt treba považovať za byt získaný protiprávne. 16. Základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. účinného do 30. 06. 2016, existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania. 17. Určovacia žaloba predpokladaná ustanovením § 80 písm. c) O. s. p. je preventívneho charakteru a má miesto tam, kde jej pomocou je eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, a zároveň v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie ako iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú práve s podmienkou naliehavého právneho záujmu; ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať, že ich určovacia žaloba bude plniť, nebude ani naliehavý právny záujem na takomto určení. Ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmal po vecnej stránke. 18. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, ale prispieva len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba. 19. Procesná povinnosť preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie). 20. Nebolo možné sa stotožniť s námietkou žalobcov 1/, 2/ v podanom odvolaní, že existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti Zmluvy o predaji časti podniku č. XXXX/XXXX uzavretej dňa 16. 12. 2002 v konaní preukázali, nakoľko vyhovením žalobe, by došlo k zastaveniu viacerých sporov, v ktorých si žalovaný 2/ voči nim uplatňuje nedôvodné finančné nároky, k priaznivejšiemu usporiadaniu právnych pomerov týkajúcich sa charakteru stavby a nájomného pomeru, či k opätovnej možnosti sa u nového vlastníka nehnuteľnosti uchádzať o odkúpenie bytu v súlade s rozhodnutím Vlády SR o spôsobe privatizácie Zdravotníckeho zariadenia na F.D. D. Č.. X S. N., keďže žiaden z týchto dôvodov nenapĺňa preventívny účel určovacej žaloby, ktorou sa má dosiahnuť odstránenie (eliminovanie) ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu žalobcov 1/ a 2/. 21. Odvolací sa v celom rozsahu však stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že dovolaním sa neplatnosti Zmluvy o predaji časti podniku č. XXXX/XXXX sa právne postavenie žalobcov 1/, 2/, ktorých bezprostredným úmyslom je nadobudnutie vlastníckeho práva k bytu podľa zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý užívajú, nemôže v žiadnom ohľade zmeniť, nakoľko je nesporné, že vlastníkmi sa stať ani nemôžu, keďže priestory, ktoré žalobcovia 1/, 2/ od roku 1971 obývajú, nie sú bytom podľa ust. § 2 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., ani v zmysle ust. § 62 zákona č. 41/1964 Zb., resp. § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože tieto miestnosti neboli objektívne určené kolaudačným rozhodnutím na trvalé bývanie ako samostatné bytové jednotky, pričom tieto právne závery boli konštatované v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. apríla 2007, č. k. 3Co/20/2006 - 503, ako aj v rozsudku zo dňa 11. marca 2013, č. k. 6Co/249/2012 - 638 s tým, že žalobcovia 1/, 2/ v konaní nepredložili žiaden dôkaz, ktorým by tieto právne závery akokoľvek spochybnili. 22. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku považuje za potrebné uviesť, že žalobcovia 1/, 2/ v konaní netvrdili, ani nepreukázali ako reálne sa ich hmotnoprávne postavenie určením neplatnosti Zmluvy o predaji časti podniku č. XXXX/XXXX môže zmeniť, keď tvrdenie o priaznivejšej možnosti usporiadať právne pomery týkajúce sa charakteru stavby a nájomného pomeru, či opätovnej možnosti sa u nového vlastníka nehnuteľnosti uchádzať o odkúpenie bytu v súlade s rozhodnutím Vlády SR o spôsobe privatizácie Zdravotníckeho zariadenia na F. D. Č.. X S. N., je všeobecné a tým nespôsobilé preukázať, že ich žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši, teda odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie, pričom sa zároveň opomenuli argumentačne vysporiadať s už vo vyššie uvedených rozhodnutiach skonštatovanou právnou nemožnosťou prevodu vlastníckeho práva podľa zákona č. 182/1993 Z. z. k súboru miestností, ktoré obývajú, keďže nie sú bytom podľa tohto zákona, pričom dlhodobo ignorujú aj skutočnosť, že im počnúc dňom 01. 01. 1992 nevzniklo ani právo nájmu k bytu (najmä vo vzťahu k právnej povinnosti štátu na prevod vlastníctva podľa ust. § 29 zákona č. 182/1993 Z. z.), nakoľko im do 31. 12. 1991 nevzniklo právo jeho osobného užívania z dôvodu absencie rozhodnutia o pridelení bytu, keď dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu (§ 155 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. 12. 1991) bola bez administratívneho rozhodnutia o pridelení bytu (§ 154 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. 12. 1991) neplatná. 23. Súd prvej inštancie preto dospel k absolútne správnemu právnemu záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcov 1/, 2/ na určení neplatnosti Zmluvy o predaji časti podniku č. XXXX/XXXX, nakoľko ani v prípade ich úspechu v konaní, by sa neodstránila právna neistota žalobcov 1/, 2/, ktorá je spôsobená tým, že priestory, ktoré obývajú, nie sú bytom, z dôvodu ktorého ani nemôžu byť predmetom prevodu vlastníckeho práva podľa zákona č. 182/1993 Z. z., a správne postupoval, keď po zistení nedostatku naliehavého právneho záujmu, žalobu, bez jej preskúmania po vecnej stránke, zamietol. 24. Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky požiadavky vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 O. s. p. účinného do 30. 06. 2016, v ktorom sa správne a presvedčivo argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovaným 1/, 2/ úspešným v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).