Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/49/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206226788 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1206226788.8 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Silvie Walterovej v spore žalobcu: BL Slovakia, spol. s r.o., so sídlom v Nitre, Mostná 72, IČO: 31 396 054, zastúpeného: AK Gavorová a partner, s.r.o., so sídlom Lombardiniho 22B, Bratislava, proti žalovanému: P.. U. F., L.., C. C., H. T. P., o vydanie vecí, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13. septembra 2017, č.k. 20C/236/2006-870, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania m e n í tak, že žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 73,92 %. Vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti eventuálneho petitu, kde sa žalobca domáhal zaplatenia úroku z omeškania zo sumy 2 489,55 eur vo výške 9,5 % ročne od 30.01.2012 do 13.10.2014 a úroku z omeškania vo výške 4,95 % ročne od 14.10.2014 do zaplatenia, zastavil, žalovanému uložil povinnosť vydať žalobcovi účtovnú spisovú dokumentáciu žalobcu bližšie špecifikovanú vo výroku rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalovanému voči žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania. Po tom, ako Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 8Co/300/2008 zo dňa 09.11.2010 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, vyzval žalobcu na špecifikáciu žalobného petitu, ktorú pripustil uznesením zo dňa 15.10.2014 tak, že žalobca požadoval vydať od žalovaného účtovné doklady uvedené pod bodom 1 až 34 petitu, a ak by toto vydanie nebolo možné, tak sa eventuálnym petitom domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 2.489,55 eur s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 30.01.2012 do zaplatenia a uznesením zo dňa 21.10.2015 čiastočne zastavil konanie v časti žaloby, v ktorej sa žalobca voči žalovanému domáhal vydania tam 12 dokladov z dôvodu späťvzatia žalobcu. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 126 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 133 ods.1,2,3 a 4, § 134 a § 135 Obchodného zákonníka a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Za rozhodujúce považoval posúdenie, či žalovaný skutočne disponuje, t.j. má vo svojej faktickej držbe účtovné doklady (ich originály), ktoré sú vo vlastníctve žalobcu, a či tieto neoprávnene zadržuje (odmieta vydať). Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný má vo faktickej držbe účtovné doklady patriace žalobcovi a to výdavkové a príjmové pokladničné doklady, bankový doklad a potvrdenie o zaplatení uvedené pod bodom 28,30 až 33 petitu. Všetky tieto účtovné podklady žalovaný prijal alebo realizoval v čase po odvolaní z funkcie konateľa, pričom v dokazovaní bolo z jeho vyjadrení (zápisnica z 19.04.2013, zápisnica KS BA sp.zn.28Cb/83/2000, vyjadrenie žalovaného zo dňa 02.09.2013) preukázané, že ide o úhrady, ktoré žalovaný hradil za žalobcu a boli aj predmetom žaloby žalovaného voči žalobcovi vedenej pod sp. zn. 14C/13/2005. Žalovaný nielenže nepopieral, že tieto doklady má v držbe, ale tvrdil, že sú jeho vlastníctvom, a že ich žalobcovi vydá až v súvislosti s exekúciou, ktorou bude povinný mu tieto finančné prostriedky zaplatiť. V tejto súvislosti uviedol, že ide od počiatku o účtovné doklady žalobcu, nakoľko sú buď vystavené, alebo hradené žalobcom, pričom z hľadiska ich vlastníctva nie je rozhodujúce, kto skutočne hradil finančné obnosy na nich uvedené; navyše žalovaný tvrdil, že ich hradil ako konateľ žalobcu. Preto považoval predmetné doklady za vlastníctvo žalobcu. Ide o doklady, ktoré tvoria účtovné podklady žalobcu a po ich zaúčtovaní v účtovníctve žalobcu sa stávajú účtovnými dokladmi. Nakoľko ich žalovaný neoprávnene žalobcovi zadržuje, nebolo možné ich zaúčtovanie do účtovníctva žalobcu. Nepovažoval za oprávnenú ani držbu predmetných dokladov zo strany žalovaného za účelom uplatnenia si týchto nárokov voči žalobcovi pre účely súdneho konania a dodal, že žalovaný si mohol vyhotoviť napr. overené kópie originálov týchto dokladov a originály odovzdať žalobcovi, ktorému od počiatku patria. Konštatoval tiež, ak by aj držba týchto účtovných dokladov zo strany žalovaného bola oprávnená z dôvodu vedenia súdneho konania, tento dôvod už odpadol, nakoľko súdne konanie v tejto veci bolo právoplatne skončené, čo žalovaný nespochybnil. Uviedol, že žalovaný sám tvrdil, že disponuje, t.j. má vo svojej faktickej moci tieto doklady, pričom ničím nepreukázal, že by originály týchto účtovných dokladov vydal žalobcovi. S poukazom na skutočnosť, že ani žalovaný nespochybňuje, že predmetné doklady má vo faktickej držbe, uložil žalovanému povinnosť vydať predmetné účtovné doklady žalobcovi. Za opodstatnenú považoval žalobu aj v časti vydania účtovníctva žalobcovi vedeného v počítačovom systéme na nosiči a tlačené výstupy. Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú držbu predmetného účtovníctva a z toho vyplývajúcich tlačených výstupov, čo konštatoval aj odvolací súd v jeho uznesení, ktorého právnym názorom bol viazaný. V spore bolo preukázané, že z kancelárskych priestorov žalovaný po odvolaní z funkcie konateľa, t.j. po 28.07.2000, odniesol techniku - počítače na ktorých bolo vedené aj účtovníctvo žalobcu v elektronickej forme. Túto skutočnosť vo svojej výpovedi na polícii uviedol aj samotný žalovaný. Túto skutočnosť potvrdila účtovníčka, ktorá pracovala u žalobcu a ktorá naďalej vykonávala účtovné operácie v elektronickom účtovníctve žalobcu v období po 04.08.2000, t.j. po svojom návrate z dovolenky, a to v sídle žalobcu, t.j. v rodinnom dome žalovaného. Argumentáciu žalovaného, že údaje z počítačov niekto dňa 28.07.2000 neoprávnene vymazal, že sa mu podarilo pracne len časť z nich obnoviť pre daňové účely, že účtovníctvo nie je už z dôvodu viacerých novelizácii operačných systémov kompatibilné s ničím, pretože neexistuje operačný systém, ktorý by to vedel prečítať, že nie možné zohnať diskety, že samotné počítače boli vyradené a odnesené do zberného dvora a teda, že už neexistujú, považoval za účelovú a nepreukázanú. Konštatoval, že žalovaný síce doložil do spisu protokol o vyradení predmetných počítačov z inventarizačného majetku spoločnosťou AES spol. s r.o. zo dňa 31.12.2004, avšak toto ničím nepreukazuje neexistenciu a zlikvidovanie týchto počítačov ani dát účtovníctva žalobcu vedeného v elektronickej forme. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že počítače odniesol do zberného dvora a že ich nemá, toto ničím nepreukázal. Uzavrel, že neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by svedčil o zlikvidovaní predmetných počítačov, alebo programov a dát v nich obsiahnutých, okrem tvrdenia samotného žalovaného. Tvrdenie žalobcu o nemožnosti preniesť dáta na nosič, ani tvrdenie, že nosič, napr. disketa, sa už nedá zaobstarať, tiež vyhodnotil ako ničím nepodložené a nepreukázané. Poznamenal, že po vydaní účtovníctva by už bolo vecou žalobcu, ako by si zabezpečil funkčnosť softvéru a obnovenie dát. Tvrdenia žalovaného, že nedisponuje v počítači vedeným účtovníctvom žalobcu, že údaje niekto neoprávnene vymazal, že počítače, na ktorých bolo účtovníctvo vedené sú vyradené a odnesené do zberného dvora, považoval za účelové a nepreukázané. Taktiež pokiaľ ide o tlačené počítačové výstupy z účtovníctva, sám žalobca v spore uviedol, že nimi disponuje, na čo poukázal aj odvolací súd. Pokiaľ žalovaný argumentuje, že žalobca žiada vydať originály, pričom on žiadnymi nedisponuje, v tomto kontexte poukázal na skutočnosť, že žiadny tlačený výstup údajov vedených v programoch na počítači nie je originálom, je to iba tlačená verzia dát obsiahnutých v konkrétnom softvéri. S poukazom na uvedené, ako aj s poukazom na právny názor odvolacieho súdu, ktorý argumentácia žalovaného a ním predložený doklad o vyradení počítačov v roku 2004 nebola spôsobilá zmeniť, považoval žalobu žalobcu v časti, kde sa domáhal vydania účtovníctva vedeného v počítačovom systéme za obdobie roka 1999 a obdobie od 01.01.2000 - 28.07.2000 na nosiči a tlačených výstupov z tohto účtovníctva, za dôvodnú a žalovanému uložil povinnosť toto účtovníctvo vydať. Ďalej ustálil, že agenda žalobcu (aj za rok 1999 a 2000) sa v čase odvolania žalovaného z funkcie konateľa, t.j. ku dňu 28.07.2000, nachádzala v prenajatých kancelárskych priestoroch žalobcu na Trenčianskej ulici, kde sedela účtovníčka žalobcu, ktorá túto skutočnosť vo svojich vyjadreniach potvrdila, keď uviedla, že sídlo spoločnosti žalobcu bolo síce na adrese Nové Záhrady, avšak v dvoch kanceláriách na Trenčianskej boli všetky doklady týkajúce sa žalobcu a to účtovné, mzdové, personálne, doklady týkajúce sa obchodno-záväzkových vzťahov a sporov vedených žalobcom, pokladňa. Tieto doklady boli v skriniach, ktoré sa nezamykali. Boli tam aj doklady spoločnosti AES spol. s r.o. za rok 2000, predchádzajúce boli v rodinnom dome žalovaného. S prihliadnutím na uvedené nemal preukázané, žeby žalovaný po odvolaní z funkcie konateľa z kancelárskych priestorov na Trenčianskej ulici, kde sa nachádzala agenda žalobcu, odniesol, odcudzil, alebo sa inak zmocnil originálov konkrétnych účtovných dokladov patriacich žalobcovi, ktoré tento požaduje vydať. Pokiaľ žalobca poukazoval na zoznam dokladov odnesených z kancelárskych priestorov na Trenčianskej ulici spísaný dňa 28.07.2000, uviedol, že tento súpis je v mnohých častiach značne všeobecný a nešpecifikovaný, položky sú uvedené všeobecne, napr. účtovné doklady rok 1999, zväzok I.-IV., došlé a faktúry rok 2000 a pod. Z uvedeného nie je vôbec zrejmé, aké konkrétne účtovné doklady, aké konkrétne faktúry (číslo, suma) boli odnesené. Navyše ako vyplýva z vyjadrenia osôb, ktoré boli prítomné pri odnesení dokladov z priestorov na Trenčianskej ulici (svedkovia F., Z., X.) na mieste samom spravili iba súpis šanónov, a až následne po odvezení týchto šanónov zisťovali ich obsah a rekonštruovalo sa účtovníctvo žalobcu (až v októbri). S poukazom na uvedené mal za to, že predmetný súpis nepreukazuje aké konkrétne účtovné doklady boli obsahom žalobcom odnesených šanónov. Inventarizácia majetku spoločnosti v súvislosti so zmenou konateľa nebola vykonaná. Za takého stavu potom nepovažoval za preukázané tvrdenie žalobcu opierajúce sa o ním spísané záznamy bez prítomnosti žalovaného, alebo nezávislých osôb, že žalovaný, ako odvolaný konateľ má konkrétne žalobcom požadované originály účtovných dokladov patriace žalobcovi vo svojej faktickej držbe. Takéto skutočnosti nevyplývali ani zo záznamu pre pamäť zo dňa 28.07.2000 a 31.07.2000. Ďalej poukázal na dôvody, pre ktoré žalobu zamietol aj v časti nárokov žalobcu na vydania jednotlivých zmlúv o postúpení pohľadávky, zmluvy o predaji investičného majetku, zmluvy o prenájme motorových vozidiel, prehlásenia o zárukách, zmluvy o odškodnení, faktúry č. 200029, dobropisu č. 12004, faktúry č. 2000032, výdavkového a pokladničného dokladu spoločnosti AES. spol. s r.o. zo dňa 26.07.2000, zmluvy o poskytnutí zdravotníckeho informačného systému MEDIPOINT od spoločnosti Medipoint Canada, zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, zmlúv o nájme bytových a nebytových priestorov, pracovných zmlúv zamestnancov, dokladov o spôsobe ukončenia pracovného pomeru, prihlášky, odhlášky do Sociálnej poisťovne, zdravotnej poisťovne, mzdové listy uvedených zamestnancov, účtovných dokladov za rok 1999 a časť roka 2000, protokolov Daňového úradu o kontrole DPH, daňového priznania pre DPH zo dňa 23.08.2000. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 256 ods. 1 C.s.p. Poukázal na to, že žalobca bol v konaní úspešný v uplatnenej časti 6 nárokov na vydanie veci z celkovo uplatneného počtu 34 uplatnených nárokov na vydanie veci; konanie v časti 12 nárokov na vydanie veci z dôvodu späťvzatia žaloby v tejto časti žalobcom zastavil. Žalobca tak procesne zavinil zastavenie konania a je povinný uhradiť trovy konania protistrane. Žalobca tak bol úspešný v 6 nárokoch na vydanie veci oproti 34 uplatňovaným a 12 zastaveným nárokom žalobcu (celkom 46) na vydanie veci voči žalovanému, čo predstavuje jeho úspech 13,04 %. Úspech žalovaného potom predstavuje 86,96 % (100 % - 13,04 %). Čistý úspech žalovaného ustálil na 73,92 % (86,96 % - 13,04 %). Vzhľadom na to, že v konaní úspešnému žalovanému žiadne trovy zo spisu nevyplývali, ich náhradu mu v súlade so zásadou racionality nepriznal. 2. Proti tomuto rozsudku, čo do vyhovujúcej časti, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, domáhajúca jeho zmeny tak, aby bola žaloba aj v tejto časti zamietnutá, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal záver súdu prvej inštancie o vlastníctve účtovných dokladov žalobcu s poukazom na to, že každý účtovný prípad právnickej osoby je tvorený dvoma účtovnými záznamami: zaúčtovaním záväzku či pohľadávky a zaúčtovaním jeho úhrady, zaúčtovať úhrady, ktoré nevykonal, žalobca nemohol a nesmel, zaúčtovať záväzky mu však nič nebránilo a bol povinný. Domnieval sa, že žalobca svoje záväzky v týchto prípadoch nezaevidoval a neučinil tak nie preto, že tak učiniť nemohol, ale preto, že žalobca je daňový podvodník. Nie je pravda, že žalobca svoje záväzky nemohol zaúčtovať, keďže obdržal faktúru dodávateľa Slovenské telekomunikácie, ktorou je judikovaná pohľadávka tejto spoločnosti na 5 172,70 Sk ako záväzok žalobcu za služby za júl 2000, obdržal faktúru dodávateľa Globtel, a.s., ktorou je judikovaná pohľadávka tejto spoločnosti na 1 391,50 Sk ako záväzok žalobcu zo služby za júl 2000, z personálnych listín zistil svoj záväzok na úhradu mzdy E.H. C. za júl 2000 a z tlačiva JCD zistil svoju povinnosť úhrady cla vo výške 6 802,- Sk. Žalobca bol povinný tieto záväzky zaúčtovať, a preto ním požadované doklady, ktoré preukazujú úhradu záväzkov, nemajú na účtovníctvo žalobcu za rok 2000 žiaden vplyv, pretože úhradami svoje záväzky v účtovníctve žalobca následne zmaže (započíta), ale to smie učiniť až vtedy, kedy tieto záväzky skutočne i uhradí, a zatiaľ tak žalobca neučinil, preto mu tieto doklady ani nepatria. Žalobca nie je vlastníkom dokladov o úhrade do času, kým úhradu nevykoná. Žalobca doklady o úhrade, ktorú nevykonal, nesmie držať, pretože držba týchto dokladov by mu umožnila vykonať daňový únik a podvod. Pokútni advokáti žalobcu sa snažia tieto doklady získať len a výlučne za tým účelom, aby ich držbou mohli tvrdiť, že úhradu žalobca vykonal bez toho, aby žalobca čokoľvek uhradil. Tvrdenie súdu, že doklady, ktoré potvrdzujú úhradu, sú vlastníctvom subjektu, voči ktorému boli tieto doklady vystavené, že tieto doklady nie sú vlastníctvom toho, kto úhradu vykonal, nie je pravdivé. Žalobcovi držbu dokladov o úhrade, ktorú nevykonal zakazuje zákon č. 431/2002 Z.z. v § 3 ods. 2. Popieral, že doklady sú vlastníctvom žalobcu, uviedol, že vlastníkom dokladov sa žalobca stane až vtedy, keď si tieto doklady kúpy ich úhradou a úhrady služieb, za ktoré boli vystavené, skutočne vykoná; uvedenie mena subjektu na doklade nepatrí medzi formy nadobudnutia dokladu v zmysle § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že súdne konanie vo veci na Okresnom súde Bratislava II sp.zn. 14C 13/2005 nie je ukončené a predložil uznesenie dovolacieho súdu z 30. 03. 2017 na preukázanie toho, že v konaní došlo k vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej poukázal na to, že pokútni advokáti žalobcu užívajú svoje nadštandardné vzťahy k súdom tak, že podľa ním predloženého dôkazu - žiadosť o vykonanie dôkazu v konaní Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 28Cb 16/01, od súdu požadujú, aby on svoje nároky preukazoval originálmi dokladov. Ďalej predložil výzvu v konaní Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 28Cb 16/01 na preukázanie, že ak by predložil overenú kópiu a nie požadovaný originál, už dávno by ho súd zbavil jeho majetku. Vo vzťahu k vydaniu účtovníctva argumentoval, že žalobca nedokáže uviesť ani len názov počítačového programu, ktorým mu účtovníctvo žalobcu spracovával, nepredložil žiadne dôkazy o svojom vlastníctve tohto programu. Pretože to, čo sa nachádzalo na pevnom disku počítača, bol jedine výpočtový program účtovníctva, účtovné záznamy si tento program načítaval z diskiet vo vlastníctve tej spoločnosti, ktorej účtovníctvo sa spracovávalo, a diskety s príslušnou databázou má žalobca v držbe, pretože ich nikdy nežiadal. Uviedol, že v sobotu 29.07. 2000 v kancelárskych priestorov na Trenčianskej ulici odniesol počítače vo vlastníctve spoločnosti AES, spol. s r.o., v jednom z týchto počítačov sa nachádzal výpočtový program, ktorý spracovával účtovníctvo spoločnosti AES, spol. s r.o., ako i pre spoločnosť žalobcu, a tento program bol od počiatku až do jeho vyradenia v roku 2004 vo vlastníctve spoločnosti AES, spol. s r.o. Výstupom tohto programu boli dátové súbory na disketách, ktoré si žalobca dňa 28. 07. 2000 z kancelárie Trenčianskej ulici odniesol. Žalobca profitoval z jeho vlastníctva výpočtového programu a dal si i tú námahu, že počítače, ktoré mu nepatrili, zablokoval neznámym heslom. Licenciu k výpočtového programu účtovníctva žalobca nevlastní, a preto mu program nevydá. Účtovné databázy na disketách žalobcovi nevydá preto, že ich má on sám v držbe a o ich vydanie ho nikdy nežiadal a súd mu takú povinnosť nikdy neuložil. Ďalej argumentoval, že zberný dvor žiadne potvrdenia o prijatí elektronického odpadu nevystavuje. Zdôraznil, že jeho povinnosťou nie je dokazovať, že čokoľvek nemá, dôkazné bremeno je na žalobcovi a jemu postačuje poukázať na okolnosť, že vec nemá a je povinnosťou samotného súdu dbať na vykonateľnosť, čiže zmysluplnosť ním vydávaných exekučných titulov. Súd by sa nemal nechať zmiasť scestnými fantáziami pokútneho advokáta žalobcu, pretože samotná okolnosť, že tvrdí, že programy, ktoré žalobcovi nikdy nepatrili, už nemá, je postačujúca ako dôkaz, že ich nemá. Tlačený výpis z účtovníctva do júla 2000 žalobca údajne drží a výpis za rok 1999 sa nachádza v daňovom priznaní účtovníctva za rok 1999, ten posledný, ako žalobca priznal, mu on sám z kancelárie odcudzil, a preto ho nemá a nikdy ho ani nemal. Tlačený výpis z účtovníctva za rok 2000 mal kedysi vytlačený, a dnes netuší kde by mohol byť. Exekučný titul preto považuje za nevykonateľný. Namietal aj výrok o trovách konania vzhľadom na to, že zaplatil poplatok za odvolanie, a preto mu trovy vznikli. 3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že zo strany žalovaného ide o účelové predlžovanie sporu v snahe vyhnúť sa svojej zodpovednosti. Namietal, že tvrdenia žalovaného o disketách, na ktorých mali byť uložené nejaké dáta a tieto mal on prevziať, nikdy netvrdil v priebehu konania, a preto ich treba považovať za novoty v odvolacom konaní, na ktoré nie je možné vôbec prihliadať. Mal zato, že súd prvej inštancie riadne, vecne a právne správne zdôvodnil svoje rozhodnutie. Zotrval na tom, že účtovné podklady sú v jeho vlastníctve a ani okolnosť, že sumy na nich uvedené údajne zaplatil žalovaný, nie sú dôvodom, pre ktorý by vzniklo vlastnícke právo k týmto účtovným dokladom žalovanému. Nedôvodná je držba týchto dokladov žalovaným, a to bez ohľadu na to, či konanie pod sp.zn. 14C 13/2005 ohľadne preplatenia súm uvedených na týchto dokladoch, je skončené alebo nie, pretože ide o doklady v jeho vlastníctve a na preukázanie ako listinného dokladu v tomto konaní žalovaný nepotrebuje originál, keď postačujúce by mu boli overené kópie. Nesprávny je názor žalovaného, že vlastnícke právo k týmto dokladom získa až po tom ako ich zaplatí. Vlastnícke právo prechádza odovzdaním, t.j. vypracovaním týchto dokladov a ich odovzdaním prechádza vlastnícke právo na ich príjemcu; príjemcom týchto dokladov nie je žalovaný. Za nesprávny považoval aj názor žalovaného o vzniku vlastníckeho práva v nadväznosti na zákon č. 431/2002 Z.z. , keď vznik vlastníckeho práva sa neodôvodňuje zákonom o účtovníctve, ale Občianskym zákonníkom. Poukázal na dôkazy opodstatňujúce uloženie povinnosti žalovanému vydať mu účtovníctvo. V rozsudku sa nikde neuvádza, že žalovaný by mal vydať výpočtový program účtovníctva, bola mu uložená povinnosť vydať účtovníctvo vedené v počítačovom systéme - na nosiči a jeho tlačené výstupy. Rovnako za zavádzajúce považoval tvrdenia o vlastníkovi počítačov ako aj o údajnom zablokovaní neznámym heslom. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný elektronické účtovníctvo, ako aj tlačené výstupy, mal k dispozícii a neodovzdal mu ich a jeho tvrdenia, že teraz nevie, kde by mohli byť, sú právne irelevantné. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. 4. V replike žalovaný uviedol, že v konaní sp.zn. 14C/13/2005 musel predložiť originály dokladov a súd o to žiadal advokát žalobcu. V konaní pod sp.zn. 28Cb 16/01 si súd vyžiadal originály dokladov, lebo si to želali advokáti žalobcu, a ak by originály nepredložil, súd by jeho vzájomnú žalobu zamietol. Mal zato, že vznik vlastníckeho práva k účtovným dokladom upravuje zákon o účtovníctve ako lex specialis k Občianskemu zákonníku. Namietal, že by jeho tvrdenie o disketách v odvolaní bolo novým s poukazom na jeho stanovisko podané súdu dňa 27. 09. 2013. Mal za to, že pojem "účtovníctvo vedené v počítačovom systéme na nosiči" označuje interný nosič informácii, tzv. harddisk, resp. pevný disk počítača, kým diskety sú externým nosičom informácií, ktorý nemá nič spoločné s počítačovým systémom (teda počítačom). 5. Žalobca v podanej duplike uviedol, že nie je dôvod na držbu dokladov žalovaným, a to bez ohľadu na to, či konanie pod sp.zn. 14C/13/2005 ohľadne preplatenia súm na uvedených dokladoch, je skončené alebo nie, pretože ide o doklady v jeho vlastníctve. Opätovne zdôraznil, že žalovanému bola uložená povinnosť vydať účtovníctvo vedené v počítačovom systéme - na nosiči a jeho tlačené výstupy. Žalovaný si nesprávne spojil, že uvedený pojem znamená pevný disk počítača alebo výpočtový program účtovníctva. Nikdy nežiadal harddisk, ani výpočtový program účtovníctva, ide o povinnosť vydať účtovníctvo spoločnosti, ktoré bolo vedené v počítači, a to na nejakom nosiči. Namietal, že by mal odniesť diskety s účtovníctvom a žalovaný nikdy túto okolnosť nepreukázal. 6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (vyhovujúcej) časti a v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 7. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie postupoval v intenciách pokynov uložených mu uznesením odvolacieho súdu č.k. 8Co 300/2008-294 zo dňa 09.11.2010, ktorým bol zrušený jeho rozsudok č.k. 20C/236/2006-263 zo dňa 24.06.2008, a po odstránení vád podania žalobcom v časti nedostatočne identifikovaného predmetu konania v žalobnom petite, správne zisťoval, či žalovaný má v držbe doklady, vydania ktorých sa žalobca domáha, a či tieto doklady žalobca neoprávnene zadržiava, t.j. odmieta žalobcovi vydať. Súd prvej inštancie následne doplnil dokazovanie z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval dôvodnosť svojho nároku a prostriedkov procesnej obrany, ktorými žalovaný popieral uplatňovaný nárok, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (§ 191 C.s.p.); správne vyhodnotil a s prihliadnutím na závery odvolacieho súdu vyjadrené v jeho uznesení č.k. 8Co 300/2008-294 zo dňa 09.11.2010, dospel k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 126 ods. 1, 2) a Obchodného zákonníka (§ 133, § 134, § 135), ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody, pre ktoré žalobe čiastočne vyhovel, aj náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. vysvetlil, pričom sa podrobne a právne precízne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán súvisiacich s predmetom konania. 8. Žalovaný vo svojom odvolaní v podstatnej časti už len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvej inštancie, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol a poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Odvolanie žalovaného nie je spôsobilé; z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia; spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, pre ktoré podanej žalobe vyhovel a ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvej inštancie a z ktorého vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. 9. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené ; ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 10. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že vlastníkom listinných (účtovných) dokladov, vystavených žalovaným v mene a na účet žalobcu, je žalobca, ktorý je oprávnený ich mať vo svojej držbe, nakoľko potvrdzujú výdavok, ktorý vynaložil žalobca. Ide o doklady vystavené na meno žalobcu, ktoré preukazujú zánik záväzkov žalobcu ako dlžníka voči jeho veriteľom. Doklady o úhrade patria žalobcovi bez ohľadu na skutočnosť, že úhradu za žalobcu vykonal žalovaný (či už ako konateľ alebo spoločník), a že z toho vyplývajúci záväzkovoprávny vzťah bezdôvodného obohatenia, ktoré tak malo vzniknúť na strane žalobcu, je predmetom (iného) konania, v ktorom sa žalovaný proti žalobcovi domáha úhrady týchto dokladov titulom vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalovaný plnil za žalobcu, čo mal žalobca podľa práva plniť sám, záväzok žalobcu ako dlžníka voči jeho veriteľom zanikol vykonaním tejto úhrady žalovaným a doklad vystavený žalovaným na meno žalobcu je vlastníctvom žalobcu. Neopodstatnene žalovaný namieta, že žalobca nie je ich vlastníkom, pokiaľ úhradu nevykonal. Podľa vystavených dokladov ide; z právneho hľadiska; o vykonanie úhrady dlhu žalobcom s účinkami jeho zániku (splnením) voči veriteľom. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalovanému nesvedčí žiaden relevantný dôvod, pre ktorý by bolo možné považovať jeho držbu dokladov za oprávnenú. Z hľadiska oprávnenosti držby dokladov žalovaným je bezpredmetné konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia ako aj jeho konečný výsledok. Odvolací súd preto nepovažoval za potrebné prihliadnuť na žalovaným predložené dôkazy o tom, že toto konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia nie je právoplatne skončené a rovnako za bezvýznamné považoval žalobcom v tejto súvislosti predložené dôkazy o tom, že v iných konaniach od neho požadujú predkladať originály dokladov (namiesto ich overených kópií). Žalovaný tak neopodstatnene preukazuje uvedenými dôkazmi, že v konaní došlo k vadám (pochybeniam v procesnom postupe súdu), ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že žalobcovi doklady nepatria pokiaľ nevykoná ich úhradu, a že žalobca sa stane ich vlastníkom až ich kúpou ich úhradou a keď úhrady služieb, za ktoré boli vystavené, skutočne vykoná. Odvolací súd nepovažoval za relevantnú ani obranu žalovaného, že žalobca má účtovné doklady, ktoré svedčia o vzniku týchto záväzkov, a že doklady preukazujúce úhradu týchto jeho záväzkov nemajú na účtovníctvo žalobcu žiaden vplyv. 11. V časti žalobcom uplatňovaného nároku na vydanie účtovníctva vedeného v počítačovom systéme na nosiči a tlačené výstupy, súd prvej inštancie správne považoval na základe vykonaného dokazovania za preukázanú držbu účtovníctva a z toho vyplývajúcich počítačových výstupov, žalovaným, keď ani po zrušení jeho rozsudku odvolacím súdom uznesením zo dňa 09.11.2010 č.k. 8Co 300/2008-294 nedošlo k takej zásadnej zmene skutkového stavu po doplnení dokazovania, že by závery odvolacieho súdu v jeho uznesení nemohli v ďalšom konaní obstáť. Na závery odvolacieho súdu; ktorý považoval za spoľahlivo ustálenú súdom prvej inštancie držbu účtovníctva žalobcu vedenú v počítačovom systéme a hodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania v tomto smere považoval za správne; nemala vplyv ani žalovaným preukázaná skutočnosť o vyradení počítačov v roku 2004. Súd prvej inštancie v tomto smere správne posúdil a uplatnil zodpovednosť strán za splnenie procesnej povinnosti preukázať svoje tvrdenia, a jeho právny záver o opodstatnenosti tejto časti žalobou uplatneného nároku je správny. 12. Žalovaný po odvolaní z funkcie konateľa, t.j. po 28.07.2000, získal do svojej dispozície počítače, na ktorých bolo vedené aj účtovníctvo žalobcu v elektronickej forme, a jeho obrana, že údaje z počítačov niekto dňa 28.07.2000 neoprávnene vymazal, nebola dôkazne podložená a je navyše v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania, ktorými bolo preukázané, že žalovaný má účtovníctvo žalobcu, resp. počítačové výstupy, k dispozícii, napr. vyjadrenie žalovaného 16.06.2003 (č.l. 117), vyjadrenie žalovaného zo dňa 26. 03. 2002 v konaní pod sp.zn. 25Cb 261/00 (č.l. 589), stanovisko žalovaného k zápisnici z valného zhromaždenia zo dňa 23. 07. 2002 (č.l. 595), zápisnica z pojednávania vo veci sp.zn. 28Cb 83/00 zo dňa 23. 05. 2002 (č.l. 598), zápisnica z pojednávania zo dňa 08. 06. 2004 (č.l. 602), zápisnica z valného zhromaždenia zo dňa 25. 06. 2002 (č.l. 606), zápisnica z valného zhromaždenia zo dňa 27. 05. 2003 (č.l. 611). 13. Uloženie povinnosti žalovanému vydať účtovníctvo žalobcu na (technickom) nosiči dát a v tlačenej podobe je v súlade so zákonom č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve, ktorý v § 31 ods. 2 stanovuje vedenie účtovných záznamov v písomnej forme alebo v technickej forme. 14. Odvolacie námietky žalovaného, že žalobca nevie uviesť názov počítačového programu, v ktorom spracovával účtovníctvo, že nepredložil dôkazy o vlastníctve tohto programu uloženého na pevnom disku počítača, sú neopodstatnené, nakoľko žalovanému nebola uložená povinnosť vydať výpočtový program účtovníctva nachádzajúci sa na pevnom disku počítača, ale elektronicky vedené účtovníctvo na technickom nosiči a v tlačenej podobe. Tvrdenie žalovaného, že účtovné programy si výpočtový program načítaval z diskiet vo vlastníctve žalobcu, ktoré má v držbe, a že výstupy z programu v podobe dátových súborov boli uložené na disketách, ktoré si žalobca dňa 28.07.2000 odniesol z kancelárie na Trenčianskej ulicu a že žalobca počítače, ktoré mu nepatrili, zablokoval neznámym heslom, neboli v konaní ničím verifikované. Je bezpredmetné, že žalobca licenciu k výpočtovému programu účtovníctva nevlastní. Tvrdenie žalovaného, že programy, ktoré žalobcovi nikdy nepatrili, už nemá po tom, ako vyradil počítače z inventarizačného majetku a zlikvidoval ich v zbernom dvore, nevyvracia skutočnosť, že disponuje účtovníctvom žalobcu na technickom nosiči a v tlačenej podobe. Žalovaný doložil do spisu protokol o vyradení predmetných počítačov z inventarizačného majetku spoločnosťou AES spol. s r.o. zo dňa 31.12.2004, avšak tento dôkaz nepreukazuje zlikvidovanie týchto počítačov a nespochybňuje ani dôkazmi podloženú existenciu držby dát účtovníctva žalobcu na nosiči a v tlačenej forme žalovaným. Napokon žalovaný ani svoje tvrdenie, že počítače odniesol do zberného dvora a že ich nemá, nepreukázal. 15. Žalovanému bola uložená povinnosť vydať elektronicky vedené účtovníctvo žalobcovi na technickom nosiči dát, a preto je nedôvodná námietka žalovaného, že žalobcovi účtovné databázy na disketách nevydá, lebo ho o to žalobca nežiadal, a ani súd mu takú povinnosť neuložil. 16. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie by odvolací súd posudzovaním odvolacích námietok žalovaného už len opakoval správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie, ktorý v súlade so zákonnou právnou úpravou dôkladne vyhodnotil relevantnosť argumentácie žalovaného, na ktorej založil svoju obranu v prvoinštančnom konaní, a na ktorej zotrval aj v odvolacom konaní. 17. O nároku na náhradu trov (prvoinštančného) konania nerozhodol súd prvej inštancie správne, keď žalovanému, ktorého pomer úspechu vyčíslil na 73,92 %, nepriznal náhradu trov konania s poukazom na to, že zo spisu žiadne trovy žalovanému nevyplývajú, keď žalovanému vznikla poplatková povinnosť v súvislosti s podaným odvolaním (č.l. 175). Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania zmenil podľa § 388 C.s.p. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní úspech vo veci samej úspech, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 C.s.p.).