Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/24/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210210147 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1210210147.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej v právnej veci žalobcu: I. B., I. XX, H., zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, proti žalovanému: Generali Poisťovňa, a.s., Lamačská cesta 3/A, Bratislava, zastúpenému SHM PARTNERS s. r. o., Svätoplukova 28, Bratislava, o zaplatenie 79.831,15 eura s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 51C/149/2010-627, zo dňa 9.9.2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi na istine 29.975,81 eura spolu s úrokom z omeškania 10,5 % ročne zo sumy 20.000 eur od 1.1.2009 do 31.7.2010, spolu s úrokom z omeškania 10,5 % ročne zo sumy 29.975,81 eura od 1.1.2009 do zaplatenia, potvrdzuje. II. Vo zvyšnej časti priznaných úrokov z omeškania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu v časti požadovaného úroku z omeškania 0,5 % ročne zo sumy 20.000 eur od 1.1.2009 do 31.7.2010 a v časti požadovaného úroku z omeškania 0,5 % ročne zo sumy 29.975,81 eura od 1.1.2009 do zaplatenia, zamieta. III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 29.975,81 eura s 11 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 20.000 eur od 1.1.2009 do 31.7.2010 a s 11 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 29.975,81 eura od 1.1.2009 do zaplatenia; žalobu v časti o zaplatenie 49.855,34 eura a o zaplatenie znalečného 617,41 eura zamietol a rozhodol, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu 5.5.2010 sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia 99.831,15 eura s prísl., následne po späťvzatí žaloby v časti o zaplatenie 20.000 eur sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 79.831,15 eura s 11 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 20.000 eur od 1.1.2009 do 31.7.2010 a s 11 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 79.831,15 eura od 1.1.2009 do zaplatenia s tým, že žalobca si uplatnil trovy konania pozostávajúce zo znalečného v sume 617,41 eura a trov právneho zastúpenia. Žalobca v žalobe uviedol, že 2.4.2007 došlo k dopravnej nehode v Bratislave vo Vlčom hrdle na križovatke Slovnaftská cesta tak, že vodič S. N., ktorý jazdil osobným motorovým vozidlom zn. Renault Laguna J.: H.-XXXPL po ceste od ubytovní smerom na križovatku s ulicou Slovnaftskou, pri odbočovaní doľava v uvedenej križovatke nedal prednosť motocyklu zn. Kawasaki XXXX J.: H.-XXXAL žalobcu, čím došlo k zrážke, pri ktorej žalobca utrpel rôzne zranenia, trieštivú otvorenú zlomeninu pravého predkolenia, ťažké pomliaždenie svalstva pravého predkolenia a nohy s poranením ciev a nervov, ako aj klinovité stlačené zlomeniny tela 6. a 8. hrudného stavca. V dôsledku zranení bol žalobca v ústavnej starostlivosti od 2.4.2007 do 28.6.2007 a práceneschopný až do 6.3.2008, kedy mu bol v dôsledku úrazu priznaný invalidný dôchodok, preto si žalobca uplatnil voči žalovanému (u ktorého mal škodca S. N. uzavreté povinné zmluvné poistenie) nárok na bolestné a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia; poškodenie jeho zdravia bolo hodnotené znalcom v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a traumatológia MUDr. M. G., ktorý v znaleckom posudku č. 18/2008 zo dňa 27.8.2008 ohodnotil bolestné na 925 bodov a sťaženie spoločenského uplatnenia na 4100 bodov, pričom hodnota jedného bodu je 13,37 eura a poškodenie zdravia teda predstavuje 67.206,83 eura. Žalobca vyzval žalovaného na uzatvorenie takejto dohody, avšak žalovaný nereagoval a nároky žalobcu nevysporiadal. Žalobca sa podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. v spojení s § 6 cit. zákona domáhal tiež priznania zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia o 50 %, t.j. o 2050 bodov, čo predstavuje 27.417,71 eura, pretože v dôsledku nehody sa stal invalidným a miera poklesu vykonávať zárobkovú činnosť bola stanovená na 70 % a teda celkovo sa domáhal bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia 94.624,54 eura. Žalobca si tiež uplatnil nárok na náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti v celkovej sume 660,95 eura a vecnú škodu za poškodenie motocykla a zničené oblečenie v súvislosti s dopravnou nehodou v celkovej sume 4.545,66 eura. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie sa pre rozpory v znaleckých posudkoch zaoberal najprv otázkou určenia roku pre výpočet výšky náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia; dospel k názoru, že žalobcovi vznikol nárok v roku 2007 a preto mal pre určenie výšky týchto náhrad rozhodujúcu sumu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR zistenú Štatistickým úradom SR za rok 2007. Skonštatoval, že výška náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2007 predstavuje 12,45 eura (375,22,- Sk) za jeden bod. Súd prvej inštancie pri určovaní náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vychádzal zo záverov znaleckého posudku č. 53/15 vypracovaného znalcom prof. MUDr. N. W. X.., z ktorých na základe bodového hodnotenia určil bolestné spolu so sťažením spoločenského uplatnenia na 46.021,33 eura (4.795,19 eura bolestné a 41.226,15 eura SSU); nepriznal tak žalobcovi náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške vyčíslenej žalobcom, nakoľko žalobca pri ich vyčíslení vychádzal z ním predloženého znaleckého posudku vypracovaného I.. M. G.; súd prvej inštancie ale nariadil kontrolné znalecké dokazovanie znalcom prof. I.. N. W. X.., ktorý sa v znaleckom posudku č. 53/15 vyjadril aj k záverom znaleckých posudkov znalcov I.. I., I.. M. G. a I.. D.. Súdom ustanoveným znalcom zdôvodnené odchýlky v bodovom hodnotení jednotlivých položiek považoval súd prvej inštancie za dostačujúce a zrozumiteľné a s ohľadom na to, že žalovaný závery znaleckého posudku č. 53/15 vypracovaného prof. I.. N. W. X.. nenamietal, vychádzal pri svojom rozhodovaní práve zo záverov tohto posudku a žalobu v časti prevyšujúcej náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia určenú v znaleckom posudku I.. M. G. zamietol. 3. Súd prvej inštancie s poukazom na § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia posúdil prípad žalobcu ako prípad hodný osobitného zreteľa, nakoľko žalobca bol uznaný za invalidného; na uvedenom základe zvýšil náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50 % a priznal žalobcovi náhradu zvýšenú o 20.613,07 eura (50 % zo 41.226,15 eura) s tým, že priznaná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia spolu predstavuje 61.839,22 eura a náhrada bolestného so zvýšenou náhradou za sťaženie spoločenského uplatnenia predstavuje 66.634,41 eura. 4. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou miery zavinenia (spoluzodpovednosti) účastníkov dopravnej nehody na jej priebehu a vzniknutej škode a v tejto súvislosti poznamenal, že na strane poškodeného je potrebné vždy posúdiť také konanie, ktoré sa na vzniku škody podieľalo a bolo príčinou vzniku škody v rozsahu, v akom sa poškodený podieľal na vzniku škody a z toho potom vychádzať pri určení percentuálnej miery spoluzavinenia na vzniknutej škode. Mal za to, že stanovenie miery spoluzodpovednosti v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka nie je možné inak ako úvahou súdu založenou na konkrétnych skutočnostiach danej veci s tým, že v rozsahu, v akom bola škoda spôsobená okolnosťami na strane poškodeného, je vylúčená zodpovednosť škodcu. Vychádzajúc predovšetkým zo záverov znaleckého posudku č. 45/2012 vypracovaného znalcom z odboru cestná doprava V.. V. Š., bola pre rozhodnutie súdu prvej inštancie rozhodujúca skutočnosť, že aj žalobca sa do istej miery podieľal na vzniku dopravnej nehody a aj v jeho technike jazdy sa vyskytlo pochybenie, aj keď oveľa menej závažné ako u vodiča vozidla zn. Renault, preto súd prvej inštancie určil zodpovednosť žalovaného v rozsahu 75 % a mieru spoluzodpovednosti za vzniknutú škodu na strane žalobcu na 25 %. Na základe takto určenej miery spoluzodpovednosti súd prvej inštancie o spore rozhodol v zmysle § 420 ods. 1 § 427 § 441 § 444 § 447 Občianskeho zákonníka, § 3, § 4, § 5 ods. 1, ods. 2, ods. 4, ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z., § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a) a písm. c), § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., § 4 ods. 2 písm. c) § 14 ods. 5, § 13 ods. 1, § 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 20 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z.z. a priznal žalobcovi náhradu za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia spolu v sume 49.975,81 eura (75 % zo 66.634,41 eura) a s prihliadnutím na (v priebehu konania) žalovaným vyplatený preddavok 20.000 eur znížil priznanú sumu o tento preddavok a žalovaného zaviazal na zaplatenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia celkovo v sume 29.975,81 eura. 5. Súd prvej inštancie ďalej vzhľadom na dôvodne uplatnenú námietku premlčania žalovaným žalobu v časti náhrady straty na zárobku 660,95 eura s prísl. a žalobu v časti náhrady škody na poškodených veciach 4.545,66 eura s prísl. zamietol; vychádzajúc z § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka uzavrel, že žaloba bola podaná na súde až po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi ani náklady (617,41 eura) za vypracovanie predloženého znaleckého posudku z dôvodu, že tieto náklady na listinný dôkaz nepovažoval v zmysle § 127 O.s.p. za účelne vynaložené; argumentoval tým, že rozhodnutie súdu záviselo od posúdenia skutočností, na ktoré sú potrebné odborné znalosti a vzhľadom na pochybnosti o správnosti záverov predloženého znaleckého posudku bol nútený ustanoviť znalca a nariadiť znalecké dokazovanie. Skonštatoval, že žalobca je povinný znášať náklady za vypracovanie znaleckého posudku sám, nakoľko sám si dal iniciatívne vypracovať znalecký posudok napriek tomu, že neexistovali žiadne námietky týkajúce sa jeho zdravotného stavu po nehode, ktoré by vzniesol žalovaný v priebehu trestného konania a žalobca nepožiadal o ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia ošetrujúceho lekára, ktorý vyhotovuje tento lekársky posudok bezplatne a tento posudok postačuje na určenie výšky náhrady. 6. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení zdôraznil, že podľa ustálenej judikatúry pre vznik nároku na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia nie je rozhodujúca len škodová udalosť (deň úrazu), ale tiež okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode (jej výške), pričom táto býva poškodenému zrejmá najskôr až po ustálení zdravotného stavu; vychádzajúc zo znaleckého posudku prof. I.. N. W. X.., ktorý v posudku uviedol, že za ustálenie zdravotného stavu je možné považovať obdobie ukončenia pravidelných kontrolných ambulantných vyšetrení koncom roka 2007; súd prvej inštancie pokiaľ ide o úroky z omeškania v prípade nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia dospel k záveru, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu došlo najneskôr 31.12.2007, ale keďže si žalobca uplatnil úroky z omeškania až od 1.1.2009, súc viazaný návrhom, žalobcovi priznal úrok z omeškania počnúc týmto dňom a o úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 121 ods. 3 v spojení s § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 rekonštruovaného nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o ich náhrade rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 7. Proti vyhovujúcej časti rozsudku podal žalovaný odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (zaväzujúcej) časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne ustálenie podielu oboch účastníkov na spôsobení dopravnej nehody, záver o dôvodnosti priznania 50 % navýšenia základného odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj záver o výške priznaných zákonných úrokov z omeškania. 8. Jeho hlavná odvolacia argumentácia spočívala v tom, že pri určení miery účasti oboch účastníkov na spôsobení dopravnej nehody sa musia hodnotiť závery znaleckého posudku V.. V. Š. v súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi, medzi ktoré patria tiež rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 2T/116/2008 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1To/91/2011 z trestného konania, v ktorom bol poistený žalovaného v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou oslobodený spod obžaloby a súdy dospeli k jednoznačnému záveru, že za vznik dopravnej nehody zodpovedá výlučne žalobca. V tejto súvislosti žalovaný vyslovil názor, že záver znalca V.. V. Š. o závažnejšom pochybení poisteného žalovaného v porovnaní s pochybením v technike jazdy žalobcu, je len posúdením príčin a priebehu dopravnej nehody z technického hľadiska a pre záver o vzniku zodpovednosti poisteného žalovaného za škodu je rozhodné právne posúdenie dopravnej nehody, ktorej vznik spôsobil výlučne žalobca, keď porušil povinnosti účastníka cestnej premávky. 9. Žalovaný ďalej namietal nesprávnosť, resp. predčasnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o 50 % zvýšení základného odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodu, že súd prvej inštancie neuviedol, či vôbec pri rozhodovaní zisťoval a zohľadnil aktuálnu mieru poklesu schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť, poukazujúc na súdnu prax, v zmysle ktorej spravidla súdy priznávajú maximálne 50 % zvýšenie základného odškodnenia len v prípadoch 80 % a vyššej miery poklesu schopnosti poškodeného vykonávať zárobkovú činnosť. Súdu prvej inštancie vyčítal, že v napadnutom rozsudku neuviedol dôvod, pre ktorý invalidita žalobcu robí jeho prípad hodným osobitného zreteľa pre priznanie zvýšenia základného odškodnenia a poukázal na nevykonanie ním navrhnutého dôkazu v podobe zápisnice Sociálnej poisťovne z posledného prehodnotenia zdravotného stavu žalobcu. Žalovaný napokon rozporoval výšku priznaných úrokov z omeškania s tým, že 1.1.2009 bola výška zákonných úrokov z omeškania 10,5 % ročne, a nie 11 % ročne, pretože výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky k 1.1.2009 bola 2,5 % ročne. 10. Odvolací súd (s poukazom na § 470 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“, účinného od 1.7.2016), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 29.975,81 eura spolu s úrokom z omeškania 10,5 % ročne zo sumy 20.000 eur od 1.1.2009 do 31.7.2010, spolu s úrokom z omeškania 10,5 % ročne zo sumy 29.975,81 eura od 1.1.2009 do zaplatenia, je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 10a. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo zvyšnej časti priznaných úrokov z omeškania zmeniť a žalobu (v časti požadovaného úroku z omeškania 0,5 % ročne zo sumy 20.000 eur od 1.1.2009 do 31.7.2010 a v časti požadovaného úroku z omeškania 0,5 % ročne zo sumy 29.975,81 eura od 1.1.2009 do zaplatenia) zamietnuť; keďže odvolanie žalovaného bolo v tomto rozsahu dôvodné, odvolací súd, súc viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p), rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto napadnutej časti zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.10.2018 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 11. V posudzovanom spore zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov bol medzi stranami sporný rozsah spoluzodpovednosti osoby poistenej u žalovaného (S. N.) a žalobcu za škodu spôsobenú pri dopravnej nehode - zrážke osobného motorového vozidla, ktorý viedol S. N. a motocyklu, ktorý viedol žalobca. Spornosť prejednávaného prípadu spočíva najmä v miere zavinenia poškodeného (žalobcu) na spôsobenej škode. 12. Podľa § 441 Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. 13. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že citované ustanovenie upravuje prípad, keď škodu síce spôsobila iná osoba (škodca - zodpovednostný subjekt), ale súčasne bola spôsobená aj zavinením poškodeného. V takomto prípade by nebolo správne, aby za škodu zodpovedal jeden alebo druhý. Kto bude zodpovedný a v akom rozsahu bude znášať následky spôsobenia škody, závisí od toho, či škoda bola spôsobená škodcom a aj zavinením poškodeného, alebo či škodu výlučne zavinil poškodený. V prvom prípade znášajú škodu obaja, t.j. zodpovednostný subjekt a poškodený, pomerne; tu treba zistiť mieru zavinenia poškodeného na spôsobení škody, najmä to, či poškodený svojím zavineným konaním prispel k vzniku škody alebo k zväčšeniu jej rozsahu. V druhom prípade, t.j. ak sa zistí, že poškodený si škodu zavinil výlučne sám (napr. nedodržal bezpečnostné predpisy a pod.), znáša aj škodu výlučne sám. 14. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 29.975,81 eura spolu s úrokom z omeškania 10,5 % ročne zo sumy 20.000 eur od 1.1.2009 do 31.7.2010, spolu s úrokom z omeškania 10,5 % ročne zo sumy 29.975,81 eura od 1.1.2009 do zaplatenia, odvolací súd pripomína, že aplikácia § 441 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy nielen v prípade zodpovednosti škodcu za zavinené konanie (§ 420 Občianskeho zákonníka), ale i v prípade, keď škodca zodpovedá za škodu na základe princípov objektívnej zodpovednosti (R 80/1970, R 28/1973). V takom prípade zavinenie poškodeného - žalobcu je dôvodom buď na zníženie rozsahu zodpovednosti, alebo na vylúčenie zodpovednosti iného subjektu. 15. Súd prvej inštancie pri posudzovaní miery spoločnej zodpovednosti účastníkov dopravnej nehody postupoval správne, keď vychádzal zo záverov znaleckého posudku č. 45/2012, znalca z odboru cestnej dopravy V.. V. Š., v zmysle ktorých dopravná nehoda nebola spôsobená výlučne prevádzkou osobného motorového vozidla zn. Renault Laguna, ani nebola spôsobená výlučne prevádzkou motocykla zn. Kawasaki ZRX 1200. Na vzniku kritickej situácie v predmetnej križovatke sa podieľal v rozhodujúcej miere vodič vozidla zn. Renault a do istej miery aj vodič kolízneho motocykla zn. Kawasaki. Technika jazdy oboch vodičov bola v rozhodnej dobe nesprávna, pričom nesprávnych prvkov v technike jazdy bolo na strane vodiča zn. Renault významne viac ako na strane vodiča motocykla zn. Kawasaki; aj rozhodujúce pochybenie v technike jazdy vodiča vozidla zn. Renault bolo podstatne závažnejšie ako rozhodujúce pochybenie v technike jazdy vodiča motocykla zn. Kawasaki. Z uvedených záverov teda jednoznačne vyplýva, že obaja účastníci dopravnej nehody porušili právne predpisy (cestný zákona), ale s tým, že rozhodujúce pochybenie v technike jazdy vodiča automobilu (S. N.) bolo podstatne závažnejšie ako pochybenie v technike jazdy vodiča motocykla (žalobcu). Vychádzajúc z uvedeného potom súd prvej inštancie náležite a logicky uvažoval pri určení podielov spoluzodpovednosti účastníkov dopravnej nehody za vzniknutú škodu, keď stanovil zodpovednosť žalovaného v rozsahu 75 % a zodpovednosť žalobcu na 25 %. 16. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalovaného, podľa ktorej mal súd prvej inštancie závery súdom nariadeného znaleckého posudku č. 45/2012 hodnotiť v súvislosti s rozhodnutiami súdov v trestnom konaní, podľa ktorých bol poistený žalovaného oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že za vznik predmetnej dopravnej nehody zodpovedá výlučne žalobca; zatiaľ čo v trestnom konaní treba na odsúdenie preukázať všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu vrátane zavinenia, v civilnom procese vykonáva súd vlastné dokazovanie, ktoré je oprávnený hodnotiť nezávisle od výsledkov trestného a priestupkového konania. Súdy trestnom konaní v zmysle podanej obžaloby tak skúmali iba to, či poistený žalovaného, obžalovaný S. N., porušil dôležitú povinnosť, keď žalobcovi nedal pri vjazde na vozovku prednosť vjazde; poistený žalovaného bol napokon spod obžaloby pre prečin ublíženia na zdraví oslobodený a tak s ohľadom na výsledok trestného konania je pre súd rozhodujúci o nároku žalobcu právne významnou jedine tá skutočnosť, že v zmysle § 193 C.s.p. súd v civilnom súdnom konaní nie je oslobodzujúcim rozsudkom viazaný; to isté platilo aj za účinnosti ekvivalentného § 135 ods. 1 O.s.p., ktoré podmieňovalo viazanosť súdu iba rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, čo však nie je daný prípad. 17. Rozhodujúcimi pre právne posúdenie spoluzodpovednosti za škodu spôsobenú pri predmetnej dopravnej nehode tak boli závery znaleckého dokazovania nariadeného súdom prvej inštancie v civilnom konaní, v rámci ktorých rozborom dopravnej situácie a spôsobu jazdy účastníkov nehody došlo k vymedzeniu rozsahu ich zavinenia na spôsobení dopravnej nehody; na uvedenom základe neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že záver znalca o závažnejšom pochybení poisteného žalovaného v technike jazdy je len posúdením dopravnej nehody z technického hľadiska, pretože samotný priebeh dopravnej nehody a príčiny jej vzniku spočívajúce v konkrétnych pochybeniach účastníkov nehody relevantne vypovedajú o miere ich zavinenia. 18. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné zdôrazniť, že námietka žalovaného sa javí ako neopodstatnená aj z dôvodu samotného správania žalovaného počas konania pred súdom prvej inštancie, keď tento najprv poskytol žalobcovi poistné plnenie 20.000 eur ako preddavok a protichodne k tomuto správaniu, vychádzajúc z rozhodnutí v trestnom konaní, zastával v odvolaní názor, že za vzniknutú škodu zodpovedá výlučne žalobca. Z uvedeného vyplýva zjavný formalistický postoj žalovaného, keď po začatí konania pred súdom prvej inštancie si bol evidentne vedomý podielu poisteného na zodpovednostnom vzťahu a žalobcovi vyplatil poistné plnenie; dokonca v písomnom podaní adresovanom 2.2.2012 súdu prvej inštancie (č.l. 267) vyjadril súhlas s tvrdením žalobcu, že oslobodzujúci rozsudok v trestnom konaní automaticky neznamená, že (žalovaný) nezodpovedá za vzniknutú škodu. Až následne a v rozpore so svojím predchádzajúcim stanoviskom, žalovaný zmenil v odvolacom konaní svoju argumentáciu a nezávisle od svojho predošlého postoja o spoluzodpovednosti poisteného S. N., svoju procesnú obranu účelovo založil na výlučnej zodpovednosti žalobcu. 19. Podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %. 20. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného o zvýšení základného odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50 % z dôvodu invalidity žalobcu, odvolací súd konštatuje bezpredmetnosť tvrdenia žalovaného, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje dôvod, pre ktorý invalidita žalobcu robí jeho prípad hodným osobitného zreteľa pre priznanie zvýšenia základného odškodnenia; podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. je totiž uznanie invalidity právnou skutočnosťou, na základe ktorej bez ďalších podmienok alebo potreby skúmania percentuálnej miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, ide vždy o prípad hodný osobitného zreteľa. Pretože v danej veci bolo nesporne preukázané, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 660 629 6521, zo dňa 23.4.2008, bol žalobcovi od 6.3.2008 priznaný invalidný dôchodok, súd prvej inštancie správne zhodnotil sociálny prípad žalobcu ako prípad hodný osobitného zreteľa a s prihliadnutím na dikciu cit. zákonného ustanovenia nemal dôvod zaoberať sa ďalšími okolnosťami, ani nemusel skúmať mieru invalidity žalobcu na to, aby pristúpil k aplikácii zákonného ustanovenia o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu. 21. Pokiaľ ide o samotné percentuálne vyčíslenie zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, hodno poznamenať, že zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je vždy vecou úvahy súdu v medziach určených zákonom, a pokiaľ táto úvaha súdu prvej inštancie nevybočí z daných medzí (ako tomu bolo aj v predmetnom spore), nemožno mu vytýkať nesprávny postup. V komparácii s priznaným 50 % zvýšením náhrady základného odškodného a vznesenou výhradou žalovaného, že maximálne 50 % zvýšenie súdy priznávajú len v prípadoch, v ktorých miera poklesu schopnosti poškodeného vykonávať zárobkovú činnosť je 80 % a viac, odvolací súd nevzhliadol porušenie zásady primeranosti; v konaní nebolo vôbec sporné, že žalobca bol invalidný z dôvodu poklesu jeho schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Preto argumentácia žalovaného, navyše založená na prevažujúcej súdnej praxi a nie na konkrétnom zjednocujúcom stanovisku najvyšších súdnych autorít alebo na kogentnej právnej norme, nie je spôsobilá spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, keďže samotný rozdiel medzi žalovaným deklarovanou 80 % mierou invalidity, ktorá podľa jeho názoru opodstatňuje 50 % zvýšenie základnej náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia a percentuálnou mierou invalidity žalobcu (70 %) predstavuje iba 10 %. 22. Keďže žalovaný v podanom odvolaní neuviedol iné relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 29.975,81 eura spolu s úrokom z omeškania 10,5 % ročne zo sumy 20.000 eur od 1.1.2009 do 31.7.2010, spolu s úrokom z omeškania 10,5 % ročne zo sumy 29.975,81 eura od 1.1.2009 do zaplatenia, odvolací súd tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; odvolacie námietky žalovaného boli preto vyhodnotené v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu prvej inštancie v tejto napadnutej časti. 23. Odvolací súd však vyhodnotil ako dôvodnú námietku žalovaného, ktorou vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne percentuálne vyčíslenie priznaných úrokov z omeškania; pretože k 1.1.2009, odkedy súd prvej inštancie žalobcovi priznal úroky z omeškania, bola výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky 2,5 % ročne (podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. účinného od 1.1.2009 do 30.6.2010, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu), výška úrokov z omeškania činí 10,5 %. Na uvedenom základe preto odvolací súd časť napadnutého rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak, že zamietol žalobu v časti úroku z omeškania 0,5 % ročne zo sumy 20.000 eur od 1.1.2009 do 31.7.2010 a v časti úroku z omeškania 0,5 % ročne zo sumy 29.975,81 eura od 1.1.2009 do zaplatenia. 24. Nakoľko odvolací súd (hoci aj len čiastočne) zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, v zmysle § 396 ods. 1, ods. 2 C.s.p. rozhodol o nároku na náhradu trov celého konania (na súde prvej inštancie a na odvolacom súde) za použitia § 255 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že pri polovičnom úspechu každej zo strán nepriznal žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania; z pôvodne žalovanej istiny 99.831,15 eura sa žalobca v priebehu konania plnením žalovaného procesne domohol sumy 20.000 eur (dobrovoľným plnením žalovaný zavinil zastavenie konania v časti o zaplatenie istiny 20.000 eur) a bola mu prisúdená istina 29.975,81 eura, celkovo bol tak žalobca úspešný v sume 49.975,81 eura, jeho percentuálny úspech je 50,06 % a vice versa úspech žalovaného predstavuje 49,94 %. Žalobca bol v odvolacom konaní procesne neúspešný iba pokiaľ ide o príslušenstvo pohľadávky, a to len v nepatrnej časti úrokov z omeškania, čo nijako neovplyvňuje zásadne rovnaký čiastkový úspech strán sporu. 25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).