Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/5/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211226290 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1211226290.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcov: X/ N.. D.. M. E., E. XX, XXXX O., E. A. U., X/ A. E., E. XX, XXXX O., E. A. U., oboch zastúpených JUD. Jánom Čarnogurským, advokátom, so sídlom Dostojevského rad 1, Bratislava, proti žalovanému: Hlavné mesto SR Bratislava, Primaciálne nám. 1, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 24. júna 2016, č. k. 16C/57/2011-199 v spojení s opravným uznesením zo dňa 19. septembra 2016, č.k. 16C/57/2011-216, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobkyňa 2/ je vlastníčkou nehnuteľnosti - parcela registra ,,C" č. XXXX o výmere 99 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, zapísané na LV č.XXXX, vedené Okresným úradom Bratislava, katastrálne územie: D. R., O.: R.- G. Č. D. R., okres Bratislava B., v podiele 1/2; konanie o žalobe žalobcu 1/ zastavil s tým, že trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Uviedol, že žalobcovia svoju žalobu odôvodnili tým, v roku 1975 kúpili dom, dvor a záhradu v mestskej časti R. - D. R., L., K. F. D.. Č.. XXX/X - záhrada o výmere 527 m2, parc. č. XXX/X - zastavaná plocha o výmere 89 m2 a polovicu spoločného dvora parc. č. XXX o výmere 347 m2. V roku 1982 emigrovali do U., kde zostali bývať. Za tento skutok bol žalobca 1/ ako štátny občan ČSSR odsúdený a bol vyslovený trest prepadnutia majetku. Na základe trestného rozsudku, ktorým bol uložený trest prepadnutia majetku, celý ich majetok pripadol do vlastníctva československého štátu, hoci mala prepadnúť iba polovica tohto majetku. V roku 1990 bol žalobca 1/ podľa zákona č. 119/1990 Zb. rehabilitovaný, čím došlo k obnoveniu ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo zákona, nedošlo však ku vráteniu prepadnutého majetku, resp. polovice vlastníctva k uvedeným nehnuteľnostiam. V roku 1992 podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí nehnuteľnosť prešla do vlastníctva žalovaného. Nehnuteľnosť bola v správe Bytového podniku, najskôr Národného výboru mesta Bratislavy, neskôr žalovaného. Bytový podnik D.L. R. predal dňa 29. 09. 1989 uvedené nehnuteľnosti manželom B.. C. Q. K. C. G.Y. W. Q.. Neplatnosť tejto kúpnej zmluvy napadli; v jednej polovici; pretože polovica majetku žalobkyne 2/ neprepadla v prospech štátu. V konaní vedenom pod sp. zn. 12C 235/1991 súd vyhlásil kúpnu zmluvu zo dňa 29. 09. 1989 registrovanú štátnym notárstvom Bratislava II, pod RI 351/89 o prevode nehnuteľnosti parc. č. XXXX katastrálne územie L. o výmere 471 m2 v časti prevodu jednej polovice nehnuteľnosti za neplatnú. V roku 2008 bol vypracovaný geometrický plán č. XXX/XXXX a tým došlo k prečíslovaniu parciel. Z pôvodného parc.č. XXX/ X zastavaná plocha o výmere 89 m2 zapísanej na LV č.XXXX bola po prečíslovaní vytvorená parc. č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 99 m2. Podľa LV č. XXXX vlastníkom tejto nehnuteľnosti v celosti je žalovaný. Žalovaný argumentoval tým, že vlastnícke právo k pozemku pod domom - parc. č. XXXX o výmere 99 m2, nadobudol vydržaním a predložil originál LV č.XXXX, v ktorom bol ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti zapísaný položkou výkaz zmien XXX/XX, a to na základe jeho žiadosti o vykonanie zmeny na LV zo dňa 28.07.1992. Od zapísania pozemku parc.č. XXXX do jeho vlastníctva na LV č. XXXX položkou výkazu zmien XXXX/XX ho v jeho dobromyseľnej držbe nikto nerušil a o nárokoch žalobcov sa dozvedel prostredníctvom ich právneho zástupcu po 20 rokoch od zápisu pozemku parc.č. XXXX na LV č. XXXX v jeho prospech ako vlastníka. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že na LV č. XXXX je zapísaný žalovaný ako výlučný vlastník parc. č. XXXX, zastavené plochy a nádvoria o výmere 99 m2 titulom žiadosti O.-XXX/ XX. Kúpnou zmluvou uzavretou dňa 17. 09. 1975 medzi žalobcami ako kupujúcimi a medzi C. C. K. L. C. ako predávajúcimi, zaregistrovanou štátnym notárstvom dňa 06.10.1975, nadobudli žalobcovia do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nehnuteľnosť parc. č. XXX/X - záhrada o výmere 527 m2, dom parc.č. XXX/X o výmere 89 m2 a polovicu spoločného dvora pod parc. č. XXX. Žalobca 1/ bol rozsudkom 2T 149/1983 odsúdený podľa § 109 ods. 2 Trestného zákona a bol mu uložený trest prepadnutia majetku. Právoplatnosťou tohto rozsudku došlo k zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Na liste vlastníctva č.XXXX boli ako vlastníci pod č. 1 uvedení žalobcovia 1/ a 2/, ktorí boli prečiarknutí a ako vlastník pod č. 2 bol uvedený československý štát ObNV Bratislava II. Ten bol taktiež prečiarknutý a ako vlastník č. 3 je uvedené Hlavné mesto SR Bratislava. Ustálený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § § 80 písm. c/ O.s.p., § 134 , § 136 ods.1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 453 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka účinného do 31. 12. 1982. Ako otázkou predbežnou sa zaoberal skutočnosťou, či po zrušení odsudzujúceho rozsudku, ktorý bol zrušený uznesením č.k. Rt 183/1990, došlo medzi žalobcami k obnoveniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia NS SR zo dňa 23.04.1997 sp. zn. 1Cdo 181/1996, podľa ktorého zrušenie rozsudku podľa zákona č. 119/1990 Zb. nemá za následok obnovenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, zaniknutého počas trvania manželstva, uložením trestu prepadnutia majetku; a pokiaľ za trvania manželstva bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo obnovené rozhodnutím súdu, nemôže si jeden z bývalých bezpodielových spoluvlastníkov úspešne uplatniť nárok na vydanie celej veci podľa zák.č. 87/1991 Zb. S poukazom na uvedené uzavrel, že v danej veci nebolo medzi žalobcami obnovené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Ďalej konštatoval, že žalobkyňa 2/ sa opustením ČSFR nedopustila žiadneho protiprávneho konania a územie ČSFR opustila na základe riadneho vízového povolenia, ktoré jej boli vydané československými úradmi. Keďže dňom 28. 01. 1983 jej bol zrušený trvalý pobyt, nemala povinnosť sa do ČSFR vrátiť. Dospel tak k záveru, že majetok žalobkyne 2/ nemohol prepadnúť v prospech štátu tak ako to vyplývalo z vtedy platného ustanovenia § 453 ods.1 a 2 Obč. zák. Československý štát ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti bol zapísaný ako vlastník na základe ustanovenia § 453 ods.1,2 Obč. zák. K námietke žalovaného, že svoje vlastnícke právo k pozemku vydržal, uviedol, že pre riadne nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním musia byť splnené všetky zákonné predpoklady, ku ktorým patria : a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom stanovenej doby (pri nehnuteľnostiach 10 rokov). Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydržiteľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom pre zápis vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľností, ale postačí existencia takéhoto nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje. V konaní nepovažoval za sporné, že žalovaný bol ako vlastník nehnuteľnosti zapísaný na základe § 453a Obč. zák. Uviedol, že žalovaný poukázal na vydržanie predmetných nehnuteľností štátom, keďže sa ich správy fakticky ujal ešte v r. 1982 po ich opustení žalobkyňou 2/ a rozhodnutie o prechode nehnuteľnosti do vlastníctva štátu podľa § 453 ods. 2 Obč.zák. zakladajú dôvod vydržania a svedčia okrem iného o dobromyseľnosti nadobudnutia vlastníckeho práva. Konštatoval, že púhym opustením územia republiky žalobkyňa 2/ ako spoluvlastníčka nehnuteľnosti nemohla stratiť svoje vlastnícke právo. Vzhľadom na právnu úpravu po účinnosti Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (t.j. od 1.4.1964) u žalobkyne 2/ nedošlo k prejavu vôle opustiť vec a vzdať sa tak svojho vlastníckeho práva k nej, keďže sa naďalej cítila vlastníčkou predmetných nehnuteľností a tieto opustila z dôvodu, že zostala žiť v Nemecku. Žalobca 1/ bol za opustenie štátu odsúdený a bol mu uložený trest prepadnutia majetku, avšak tento trest sa nevzťahoval na žalobkyňu 2/. Voči žalobkyni 2/ nemohli nastať účinky predpokladané v ustanovení § 453 ods.1,2 Obč. zák., a preto neobstojí tvrdenie žalovaného, že štát vydržal tieto nehnuteľnosti, pretože nebol dobromyseľný v držbe, že mu vec patrí, keďže z listu vlastníctva č.XXXX, na ktorom boli pôvodne zapísaní žalobcovia, mohol zistiť, kto je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Mal za to, že žalovaný nesplnil pri svojom vstupe do držby veci základnú podmienku, ktorú inštitút vydržania, ako originálneho nadobudnutia vlastníctva vyžaduje, a to dobromyseľnosť. Túto totiž nebolo možné vyvodzovať z právneho úkonu, ktorého účinky nikdy nenastali. Vzhľadom na uvedené žalobe vyhovel a určil, že žalobkyňa 2/ je vlastníčkou nehnuteľnosti špecifikovanej vo výroku rozsudku v podiele jednej polovice. O trovách konania rozhodol v súlade s 151 ods. 3 O.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bola žaloba zamietnutá, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkal súdu prvej inštancie, že si nesprávne vyložil jeho obranu, ktorú založil na nadobudnutí sporného pozemku titulom vydržania. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku poukázal na to, že argumentoval vydržaním predmetných nehnuteľností štátom, keďže sa ich správy fakticky ujal ešte v roku 1982 po ich opustení žalobkyňou 2/ a rozhodnutie o prechode nehnuteľnosti do vlastníctva štátu podľa § 453 ods. 2 Občianskeho zákonníka mal zakladať dôvod vydržania a svedčať okrem iného o dobromyseľnosti nadobudnutia vlastníckeho práva. Uviedol, že svoju obranu v súdnom konaní založil na argumentácii, že nadobudol vlastnícke právo k pozemku tvoriacemu predmet súdneho konania titulom vydržania, za účelom preukázania svojich tvrdení predložil ako dôkaz list zo dňa 28. 07. 1992, ktorým požiadal Správu geodézie a kartografie o vykonanie zmeny v listoch vlastníctva, v ktorých bol zapísaný ako vlastník nehnuteľností československý štát a právo hospodárenia k týmto nehnuteľnostiam mal národný výbor. Zdôraznil, že ako titul nadobudnutia nehnuteľnosti do jeho vlastníctva je v tejto žiadosti uvedený § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb., pričom v zozname listov vlastníctva, ktorý tvorí prílohu tohto listu, je zapísaný v katastrálnom území Podunajské Biskupice aj LV č. XXXX. Na základe tejto žiadosti Správa geodézie a kartografie zapísala dňa 30. 10. 1992 položku výkazu zmien č. XXX/XX na LV č. XXXX v katastrálnom území D. R. a jeho ako vlastníka nehnuteľnosti tvoriacej predmet tohto konania. Od 30. 10. 1992 mu začala plynúť oprávnená držba, pričom titulom, od ktorého sa mala odvíjať dobromyseľnosť, bol § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, pretože predchádzajúci vlastník zapísaný na LV č. XXXX bol československý štát a ako správca týchto nehnuteľností bol zapísaný ObNV Bratislava II. Súd prvej inštancie preto dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré mali za následok aj samotné nesprávne právne posúdenie veci. Vzhľadom na to, že na základe Zákona o majetku obcí prešlo z majetku štátu do jeho vlastníctva mnoho nehnuteľností, nie je možné od neho požadovať, aby skúmal pri každej nehnuteľnosti, ktorú na základe zákona nadobudol do svojho vlastníctva, na základe akého právneho titulu túto nehnuteľnosť nadobudol štát. Zotrval preto na svojom názore, že nadobudol vlastnícke právo k pozemku tvoriacemu predmet súdneho sporu vydržaním, vydržacia lehota začala plynúť dňom jeho zápisu ako vlastníka položkou výkazu zmien č. XXX/XX na M. Č.. XXXX a k jeho zápisu na list vlastníctva č. XXXX došlo dňa 30. 10. 1992. S poukazom na zásadu hodnovernosti údajov katastra mal zato, že nepretržitá oprávnená držba uplynula dňa 30. 10. 2002, kedy nadobudol sporný pozemok vydržaním. Na jeho dobromyseľnosť nemohlo mať vplyv ani súdne konanie vedené na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 12C/235/91 a poznamenal, že zo znaleckého posudku, ktorým boli oceňované nehnuteľnosti tvoriace predmet kúpnej zmluvy, vyplýva, že pozemok tvoriaci predmet súdneho konania nebol súčasne predmetom kúpnej zmluvy; navyše o existencii súdneho sporu nemal vedomosť, pretože nebol jeho účastníkom. Záverom dodal, že pri svojej argumentácii sa nikdy nevyjadroval o oprávnenosti držby predmetného pozemku štátom, ani si držbu štátu nikdy nezapočítaval. 3. Žalobkyňa 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, a že išlo o protiprávny prevod jej časti bezpodielového spoluvlastníctva na československý štát, ktorý sa nikdy nestal vlastníkom jej časti majetku, ktorá je predmetom sporu, a preto ho nemohol ani previesť na iného. Poukázala na to, že zmena vlastníctva na československý štát bola prevedená pod položkou výkazu zmien číslo XXX/XX, pričom v časti D listu vlastníctva - poznámka - bola zmena zaznamenaná ako Rp 2550/86-653/86. Uvedená zmena vlastníctva sa viazala na trestný rozsudok jej manžela, ktorý sa na ňu nevzťahoval. Údaje na liste vlastníctva žalovaný nemohol prehliadnuť a tieto vyvracajú jeho dobromyseľnosť. Žiadala preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (vyhovujúcej) časti a v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci sa žalobkyňa 2/ domáha určenia, že je v podiele 1/2 spoluvlastníčkou nehnuteľnosti - parcela registra "C" č. XXXX o výmere 99 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísanej na LV č.XXXX, vedeného Okresným úradom Bratislava pre katastrálne územie D. R. (ďalej len " sporná nehnuteľnosť"). 6. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo sporné; a nespochybňuje to ani žalovaný v podanom odvolaní; že žalobkyňa 2/ nadobudla spolu s manželom - žalobcom 1/ do bezpodielového spoluvlastníctva spornú nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy zo dňa 29.05.1975 zaregistrovanej štátnym notárstvom dňom 06.10.1975 pod č. RI 687/75. Na základe odsudzujúceho rozsudku žalobcu 1/ sp.zn. 2T 249/83, ktorým mu bol uložený trest prepadnutia majetku, došlo k zániku ich bezpodielového spoluvlastníctva. Majetok žalobkyne 2/ nebol postihnutý trestom prepadnutia majetku uloženého žalobcovi 1/, a preto sa žalobkyňa 2/ stala spoluvlastníčkou spornej nehnuteľnosti v jednej polovici spolu so štátom, v prospech ktorého prepadol podiel odsúdeného žalobcu 1/ v rozsahu jednej polovice, a prechod spoluvlastníckeho podielu žalobkyne 2/ na čsl. štát podľa § 453a ods. 1 Obč. zák. bol protiprávny. 7. V konaní tak bolo potrebné vyriešenie spornej otázky, či žalovaný nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydržaním. Súd prvej inštancie v tomto smere dospel k záveru, že štát nemohol spornú nehnuteľnosť vydržať, pretože nebol dobromyseľný v držbe, že mu vec patrí, keďže z listu vlastníctva č.XXXX, na ktorom boli pôvodne zapísaní žalobcovia, mohol zistiť, kto je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Mal za to, že žalovaný tak nesplnil pri svojom vstupe do držby veci základnú podmienku vydržania, a to dobromyseľnosť, nakoľko túto nemôže vyvodzovať z právneho úkonu, ktorého účinky nikdy nenastali. V predmetnej veci však nebola procesná obrana žalovaného založená na takej jeho argumentácii, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudol vydržaním štát a nežiadal ani o započítanie oprávnenej držby štátu. Žalovaný totiž postavil svoju obranu na tvrdení, že k spornej nehnuteľnosti nadobudol vlastnícke právo vydržaním a titulom, od ktorého odvíjal svoju dobromyseľnosť, bol § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Pretože ako predchádzajúci vlastník spornej nehnuteľnosti bol zapísaný na LV č. XXXX československý štát a ako správca týchto nehnuteľností bol zapísaný ObNV Bratislava II, bol presvedčený, že zo zákona nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. Tvrdil, že žiadosťou zo dňa 28. 07. 1992 požiadal Správu geodézie a kartografie o vykonanie zmeny v listoch vlastníctva, v ktorých bol zapísaný ako vlastník nehnuteľností československý štát a právo hospodárenia k týmto nehnuteľnostiam mal národný výbor, pričom medzi nimi bol uvedený aj list vlastníctva č. XXXX. Nie je však možné od neho požadovať, aby skúmal pri každej nehnuteľnosti, ktorú zo zákona takto nadobudol do svojho vlastníctva, na základe akého právneho titulu túto nehnuteľnosť nadobudol štát. Vydržacia doba tak podľa žalovaného začala plynúť jeho zápisom ako vlastníka na liste vlastníctva č. XXXX pod položkou výkazu zmien č. XXX/XX dňom 30. 10. 1992 a uplynula dňa 30. 10. 2002, kedy nadobudol spornú nehnuteľnosť do vlastníctva vydržaním. V tejto súvislosti poukázal na to, že vychádzal zo zásady hodnovernosti údajov katastra, a že na jeho dobromyseľnosť nemohlo mať vplyv ani súdne konanie vedené na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 12C/235/91, o ktorom nemal vedomosť, pretože nebol jeho účastníkom; a navyše zo znaleckého posudku, ktorým boli oceňované nehnuteľnosti v kúpnej zmluve, neplatnosť ktorej bola v predmetnom spore vyslovená, vyplýva, že sporná nehnuteľnosť nebola súčasne predmetom tejto kúpnej zmluvy. 8. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky je súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, výstižne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nároku a obranou proti takémuto uplatňovanému nároku. Povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodňovať z hľadiska zákonom stanovených obligatórnych náležitostí je súčasťou práva na riadny a spravodlivý proces vylučujúci ľubovôľu súdu pri rozhodovaní a zakladajúci dôveru a presvedčenie strán sporu , že súd sa ich vecou dostatočne náležite zaoberal z hľadiska všetkých nimi tvrdených rozhodujúcich skutočností. Dodržanie zákonných náležitostí pri formulovaní odôvodnenia rozhodnutia predpokladá, že sa v ňom súd adekvátne, čo do myšlienkových postupov racionálne, logickým spôsobom vysporiada aj s argumentačnými tvrdeniami strán sporu, na ktorých spočívajú ich námietky a je založená ich obrana, pokiaľ majú vzťah k prejednávanej veci. 9. V danej veci sa súd prvej inštancie nezaoberal procesnou obranou žalovaného tak, ako ním bola uplatnená v priebehu konania, a dôvodnosť jeho obrany posudzoval v kontexte tvrdení, ktorými žalovaný neargumentoval. Pokiaľ súd prvej inštancie vôbec nereagoval na relevantné tvrdenia žalovaného a na dôkazy predložené ním na podporu jeho argumentácie, a svoje rozhodnutie tak nečakane založil na úplne iných ako žalovaným uvádzaných tvrdeniach, porušil právo žalovaného na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces (fair process). 10. Súd prvej inštancie uprel žalovanému procesné právo na riadne odôvodnenie rozsudku, keď mu neumožnil dozvedieť sa o príčinách, pre ktoré nepovažoval jeho argumenty, na ktorých postavil svoju obranu v konaní, za dôvodné. Tento nedostatok však nemožno napraviť v odvolacom konaní, nakoľko rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom by za tohto stavu v celom rozsahu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám sporu odoprené právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel od súdu prvej inštancie, ktorý sa nimi opomenul zaoberať. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je rovnako súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti konania je možné učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. 11. Základom oprávnenej držby je faktické ovládanie veci, keď držiteľ má vec vo svojej moci, užíva ju, disponuje s ňou (corpuss possessionis). Tento faktický stav musí byť spojený s vôľou držiteľa s vecou nakladať ako s vlastnou, akoby držiteľovi vlastnícky patrila (animus possidendi), v dobrej viere, že držiteľovi táto vec aj skutočne patrí (bona fide). Pri zisťovaní toho, či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, nemožno vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv a vnútorného presvedčenia držiteľa, ale musí byť posudzovaná z objektívneho hľadiska. Dobromyseľnosť je osobné presvedčenie držiteľa, že nekoná bezprávne, ak si cudziu vec prisvojuje; ide o vnútorný psychický stav, ktorý sám osebe nemôže byť priamo predmetom dokazovania, na dobromyseľnosť nadobúdateľa v tom, že mu vec patrí, možno usudzovať iba z okolností (skutočností vonkajšieho sveta), prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie manifestuje (prejavuje navonok) a z ktorých možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Z hľadiska objektívneho posúdenia je potom dobromyseľnosť daná vtedy, ak držiteľ veci, pri zachovaní normálnej (bežnej), náležitej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti a povahu daného prípadu rozumne na každom subjekte požadovať, nemal alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda (užíva), patrí (vlastnícky nadobudol) - ospravedlniteľný omyl. Okolnosti svedčiace pre záver o existencii dobrej viery sa budú spravidla týkať právneho dôvodu (titulu) nadobudnutia veci a držiteľ preto v konaní bude musieť preukázať okolnosti svedčiace o poctivosti tohto právneho dôvodu nadobudnutia veci. Oprávnená držba nepredpokladá preukazovanie platného právneho dôvodu nadobudnutia vlastníctva veci, dokonca sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod ( neplatný, nulitný), ale postačí, ak tu bol len domnelý právny dôvod (titulus putativus), pri ktorom držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny dôvod svedčí, a ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje. Dobromyseľnosť zaniká v okamihu, keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí; pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach, nie len ich samotná existencia. Vzhľadom na zákonnú konštrukciu oprávnenej držby, keď ju nebude možné celkom úplne zistiť úsudkom z nepriamych dôkazov, zákon zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. 12. Právnou úpravou Občianskeho zákonníka platnou od 01.01.1992 (zák.č. 509/1991 Zb.) sa zrovnoprávnili všetky formy vlastníctva a umožnilo sa tak nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním všetkým subjektom, teda aj právnickým osobám a štátu, a bez ohľadu na predmet vlastníctva, s tým obmedzením v § 134 ods. 2 Obč. zák., že naďalej nie je možné nadobudnúť vydržaním vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125). 13. Úlohou súdu prvej inštancie bude zaoberať sa obranou žalovaného o nadobudnutí spornej nehnuteľnosti do vlastníctva vydržaním z hľadiska všetkých ním tvrdených rozhodujúcich skutočností a dôkazov predložených na ich preukázanie. Bude potrebné sa vysporiadať so skutočnosťou, či po tom, ako bol žalovaný zapísaný na list vlastníctva č. XXXX ako vlastník spornej nehnuteľnosti na základe Zákona o majetku obcí, bol dobromyseľným, že mu patrí. V tejto súvislosti bude potrebné prihliadnuť na tú skutočnosť, že sporná nehnuteľnosť mala zostať v správe ObNV BA B., pretože tento hospodárskou zmluvou previedol správu, resp. právo hospodárenia, k 01.05.1989 na Bytový podnik B. len k nehnuteľnostiam v L..Ú.. D. R. D.. Č.. XXXX zast. plocha o výmere 471 m2 a následne Bytový podnik B., ako správca, kúpnou zmluvou zo dňa 29.09.1989 previedol vlastnícke právo na manželov Q. k rodinnému domu, L..Ú.. D. R. "postavenom" na parc.č. XXXX-zast. plocha o výmere 471 m2. Podľa znaleckého posudku vypracovaného dňa 10.08.1989 na ocenenie nehnuteľností prevádzaných Bytovým podnikom B. kúpnou zmluvou zo dňa 29.09.1989, bola vyčíslená cena pozemku vo výške 9.420,- Kčs a týkala sa parcely č. XXXX o výmere 471 m2. Sporná nehnuteľnosť tak nemala byť predmetom prevodu správy, ani kúpnej zmluvy, a na liste vlastníctva č. XXXX bol naďalej (zostal) zapísaný ako jej výlučný vlastník čsl. štát - ObNV BA II až do prechodu vlastníckeho práva na žalovaného na základe Zákona o majetku obcí. Bude potrebné vysporiadať sa s tým, či mohla byť dobromyseľnosť žalovaného spochybnená súdnym konaním vedeným od 24.04.1991 na Okresnom súde Bratislava B., predmetom ktorého bolo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 29.09.1989 uzatvorenej Bytovým podnikom B.. Bez významu však nebudú ani okolnosti, za ktorých sa žalovaný ujal držby spornej nehnuteľnosti po jej zapísaní na list vlastníctva, teda či mu bola fakticky (a kým) odovzdaná, resp. či bola daná do držby, príp. správy nejakého jeho subjektu, či sa nachádzala v evidencii jeho majetku a pod., teda či u žalovaného nemohli vzniknúť; v súvislosti s reálnym výkonom vlastníckeho práva po jeho zápise na list vlastníctva; pochybnosti o tom, že mu sporná nehnuteľnosť patrí, resp. o legálnosti jej nadobudnutia štátom, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo. 14. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že pokiaľ aj čsl. štát nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nezákonne, a teda nebolo by možné prisvedčiť dobromyseľnosti štátu z hľadiska možného nadobudnutia ním vlastníckeho práva vydržaním, je síce vylúčená možnosť započítania si žalovaným takejto nie oprávnenej držby štátu ako jeho právneho predchodcu, to však na druhej strane nevylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním u samotného žalovaného, ktorý svoje vlastnícke právo následne nadobudol od štátu na základe relevantného právneho titulu. 15. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (vyhovujúcej) časti zrušil podľa § 389 ods.1 písm. b/ C.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 C.s.p., v ktorom súd prvej inštancie; viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.); posúdi otázku nadobudnutia vlastníckeho právo žalovaným vydržaním z hľadiska relevantnej právnej úpravy a argumentácie žalovaného a svoje úvahy, na základe ktorých dospeje k rozhodnutiu náležitým (zákonným, zrozumiteľným) spôsobom odôvodní a v novom rozhodnutí o veci rozhodne o náhrade trov aj tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 C.s.p.).