Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/181/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211227069 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1211227069.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Haitovej v právnej veci žalobcu: D. M.Í., nar. XX.XX.XXXX, F. XXXX/XX, K., zast.: JUDr. Ladislav Csákó, advokát, Hviezdoslavova 4, Rožňava proti žalovanému: S Slovensko, spol. s r.o., Tomášikova 17, Bratislava, IČO: 35 812 419, zast.: JUDr. Pavol Erben, advokát, Mostová 2, Bratislava o zrušenie rozhodcovského rozsudku a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 22Cb/266/2011-52 zo dňa 10.4.2013 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 22Cb/266/2011-52 zo dňa 10.4.2013 p o t v r d z u j e . Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. Súčasne uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 9.11.2011 domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn. Rsp V 51/2011 zo dňa 8.9.2011. Ďalej uviedol, že dôvody, pre ktoré sa žalobca domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku, nemožno subsumovať pod žiadne z ustanovení v § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. K námietke žalobcu, že rozhodcovský súd porušil zásadu rovnosti tým, že mu neumožnil vyjadriť sa k predloženým dôkazom (stanovisku A.. J. H.) v súvislosti s predajnou cenou odobratého predmetu leasingu, súd prvej inštancie uviedol, že vyhodnotenie skutkového stavu nemožno považovať za porušenie zásady rovnosti účastníkov konania. Rozhodcovský súd mal z predložených dôkazov za riadne preukázané, že hodnota predmetu leasingu bola stanovená v súlade s jeho technickým stavom. Žalobca súdu právne relevantným spôsobom nepreukázal, že by mu rozhodcovský súd neposkytol rovnakú možnosť na ochranu jeho práv, ako poskytol žalovanému. Konajúci súd tiež uviedol, že v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je možné, aby súd opätovne zasahoval do skutkového a právneho stavu, ktorý bol ustálený v konaní pred rozhodcovským súdom. K ďalšiemu argumentu žalobcu, že sú dôvody, pre ktoré možno požiadať o obnovu konania, konkrétne že žalobca bez svojej viny nemohol použiť, resp. sa nemohol vykonať dôkaz v podobe znaleckého posudku alebo odborného vyjadrenia, súd prvej inštancie považoval za irelevantný, nakoľko v rozhodcovskom konaní mal žalobca možnosť minimálne vo svojich dvoch stanoviskách (zo dňa 21.6.2011 a dňa 5.8.2011) vyjadriť sa k správnosti ceny predaja predmetu leasingu, podložiť svoje tvrdenia dôkazmi, resp. navrhnúť znalecké dokazovanie. Rozhodcovský súd mal z listinných dôkazov založených v spise preukázanú správnosť hodnoty predmetu leasingu a skutočnosť, že nenariadil znalecké dokazovanie, či iným spôsobom nevykonal dôkaz, závisela výlučne na vôli a posúdení rozhodcu v predmetnom konaní. Podľa názoru prvoinštančného súdu neobstojí ako dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku ani tvrdenie žalobcu, že rozhodca v spore pred rozhodcovským súdom ho neinformoval, že právny zástupca žalobcu v rozhodcovskom konaní je jedným z rozhodcov Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave a teda rozhodcov kolega. Na vydaní rozhodcovského rozsudku sa totiž nezúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9 zákona č. 244/2002 Z.z. vylúčený pre predpojatosť a ani nenastal prípad, že vylúčenie rozhodcu pre predpojatosť účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť. Zoznam rozhodcov rozhodcovského súdu je verejne známy a prístupný širokej verejnosti, pričom aj žalobca (zastúpený právnym zástupcom) mal možnosť oboznámiť sa s touto skutočnosťou a prípadne ju namietať. Samotná skutočnosť, že rozhodca neinformoval zmluvné strany o všetkých skutočnostiach, pre ktoré by mohol byť z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci alebo k zmluvným stranám možno mať pochybnosť o jeho nepredpojatosti, nie je dôvodom na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku aplikáciou ustanovenia § 40 ods. 1 písm. f) zákona č. 244/2002 Z.z. Okrem toho, skutočnosť, že rozhodca (menovaný predovšetkým z radov advokátov) a právny zástupca účastníka rozhodcovského konania sú kolegovia, sama o sebe zaujatosť nezakladá, nakoľko rozhodca je zo zákona povinný vykonávať svoju funkciu nestranne a s odbornou starostlivosťou tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov a aby nedochádzalo k porušovaniu ich práv a právom chránených záujmov a aby sa práva na ich úkor nezneužívali. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobu zamietol, nakoľko mal za to, že neboli naplnené predpoklady ustanovené v § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (účinného do 30.6.2016). 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Mal za to, že súd prvej inštancie sa svojím rozhodnutím nesprávne vysporiadal so žalobným dôvodom, ktorým sa žalobca domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku spočívajúceho v porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Postup rozhodcovského súdu ohľadom odňatia možnosti sa náležitým spôsobom vyjadriť k písomnému stanovisku A.. H. týkajúceho sa práve ceny predaja predmetu leasingu, ako i nevykonania žalobcom navrhovaného dôkazu spočívajúceho vo vyhotovení znaleckého posudku za účelom objektívneho určenia trhovej ceny predaja predmetu lízingu, považuje žalobca za hrubé porušenie zásady rovného postavenia účastníkov rozhodcovského konania. Tiež uviedol, že je neprijateľné, aby sa rozhodcovský súd zaoberal len dôkazmi predloženými, navrhnutými jednou stranou a druhá strana bola ukrátená o možnosť preukázania svojho tvrdenia týkajúceho sa nesprávneho určenia ceny predaja predmetu lízingu napr. návrhom na vypracovanie znaleckého posudku. V rozhodcovskom konaní výška predajnej ceny predmetu lízingu bola samotnou alfou a omegou celého sporu, pričom rozhodca rozhodcovského súdu konštatoval, že predmetná cena spĺňa kritérium „ceny bežnej“. Žalobca má za to, že v rozhodcovskom konaní bolo zo strany jediného rozhodcu na mieste aplikovať ustanovenie § 28 zákona o rozhodcovskom konaní za účelom objektívneho zistenia ceny predaja predmetu leasingu, pričom práve vykonaním tohto dôkazu by sa odstránili všetky pochybnosti v tomto smere. Napriek tomu rozhodca rozhodcovského súdu tento postup odmietol a nevyhovel návrhu žalobcu v podobe vypracovania znaleckého posudku. Z takéhoto konania rozhodcu nadobudol žalobca presvedčenie, že v rozhodcovskom konaní bola druhá strana neprimerane zvýhodňovaná, jeho návrhy a tvrdenia boli postavené „mimo koľaj“ a tým pádom v rozhodcovskom konaní zásada rovnosti účastníkov konania bola v značnej miere narušená, a to v žalobcov neprospech. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodcovského konania už nemal fyzicky k dispozícii predmet leasingu, tak mu iná možnosť ako preukázať skutočnú cenu predaja predmetu leasingu resp. cenu, za ktorú sa mal predmet leasingu predať, než vypracovaním znaleckého posudku, ani nezostala. V prípade, aj keby žalobca chcel dať vyhotoviť znalecký posudok bez ustanovenia znalca rozhodcovským súdom, znalec musí vykonať ohliadku predmetu leasingu a žalobcovi by sa túto podmienku nepodarilo zabezpečiť, keďže už nebol jeho vlastníkom a nemal ani vedomosť, kde sa predmet leasingu nachádza. Mal za to, že práve na základe uvedeného bola splnená ďalšia podmienka zrušenia žalobou napádaného rozhodcovského rozsudku spočívajúcej v naplnení dôvodov, pre ktoré možno žiadať obnovu konania. V súvislosti so žalobným dôvodom v zmysle § 40 ods. 1 písm. f) zákona č. 244/2002 Z.z. mal žalobca za to, že v tomto smere sa taktiež dôvodne domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku o to viac, že došlo zo strany rozhodcu rozhodcovského súdu k porušeniu jeho povinnosti informovať zmluvné strany o samotnej možnosti mať pochybnosť o jeho nepredpojatosti, tzn. že už aj akákoľvek (menšia, či väčšia) pochybnosť o jeho nepredpojatosti mu zakladá túto povinnosť, pričom k takémuto informovaniu zo strany rozhodcu nedošlo. V prípade, ak by nedošlo k porušeniu oznamovacej povinnosti rozhodcu o jeho možnej pochybnosti predpojatosti (so skutočnosťou, ktorou sa mohol včas oboznámiť), tak až týmto sa mohlo jednoznačne vylúčiť použitie práve žalobcovho žalobného dôvodu. Preto považuje žalobca za nedostatočné v súvislosti aj s vyššie uvedenými skutočnosťami odôvodnenie rozsudku púhym konštatovaním povinnosti rozhodcu vykonávať svoju funkciu nestranne a s odbornou starostlivosťou tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana páv a oprávnených záujmov účastníkov. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil ďalšie konanie. 3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 30.5.2013 uviedol, že v prípade porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania ako dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku, musí ísť výlučne o dôvody procesného charakteru, t.j. musia sa týkať postupu rozhodcovského súdu pri prejednávaní sporu, nie však správnosti skutkových alebo právnych záverov prijatých súdom. Nesúhlas účastníka rozhodcovského konania s tým, ako rozhodcovský súd hodnotil vykonané dôkazy a ako vec následne právne posúdil, nie je a nemôže byť dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozhodnutia podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Inštitút zrušenia rozhodcovského rozsudku nemôže slúžiť ako opravný prostriedok proti rozhodcovskému rozsudku. Ďalej uviedol, že právo vyjadriť sa vo veci neznamená zároveň nárok na vykonanie dôkazov navrhnutých účastníkmi v rozhodcovskom konaní. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje rozhodcovský súd a nemá zákonnú povinnosť vykonať všetky navrhované dôkazy. Odňatie možnosti účastníkov konať pred rozhodcovským súdom nenastane tým, že súd nevykoná účastníkom navrhnutý dôkaz, pokiaľ súd odôvodní, prečo tak neurobil. Nevykonanie navrhnutého dôkazu teda nie je dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku v súlade s § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. Podľa názoru žalovaného jediný rozhodca v záujme hospodárnosti a účelnosti konania pred rozhodcovským súdom a v snahe predísť zbytočnému a nedôvodnému zvyšovaniu nákladov konania, správne rozhodol na podklade listinných dôkazov do spisu založených. Z predložených dôkazov mal za riadne preukázané, že hodnota predmetu leasingu bola stanovená v súlade s jeho technickým stavom, ktorý vyplýval zo správy agentúry EVOL spol. s r.o. o nutnosti spojazdniť predmet leasingu pred jeho odobratím a odovzdaním žalovanému, z veku predmetu leasingu (rok výroby 1998), najazdených motohodín, technológie motora, dopytu v čase jeho predaja a z komplikácií pri jeho predaji. Nevykonanie znaleckého dokazovania jediný rozhodca vo svojom rozsudku riadne odôvodnil. Žalovaný poukázal tiež na to, že žalobca cenu predmetu leasingu namietal až v rozhodcovskom konaní, pričom mu bola zrejmá už od 18.10.2008 z finančného vysporiadania, ktoré mu bolo zaslané a ktoré riadne prevzal. Súčasne podotkol, že ak bol žalobca názoru, že cena predmetu leasingu je neadekvátna, mal dať vyhotoviť znalecký posudok resp. dať ohodnotiť predmet leasingu tretiemu subjektu už v čase, keď mu bol predaj predmetu leasingu oznámený, prípadne si sám svoje nároky vymáhať v súdnom konaní. Rovnako tak mohol urobiť aj v konaní pre rozhodcovským súdom, najmä keď na tvrdenia žalovaného reagoval nielen v žalobnej odpovedi (21.6.2011), ale aj druhým stanoviskom zo dňa 5.8.2011. Informáciu o mieste, kde sa predmet leasingu nachádza si žalobca mohol od žalovaného kedykoľvek vyžiadať. O uvedené sa ani nepokúsil a aj vo svojom druhom podaní len vágne namietal nesprávnosť ceny predaja predmetu leasingu, ničím však svoje tvrdenia nepodložil. K argumentu žalobcu týkajúceho sa dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9 vylúčený pre zaujatosť, alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku bez svojho zavinenia nemohol dosiahnuť, žalovaný uviedol, že žalobca mal namietať zaujatosť už pri prvom úkone vo veci a neurobil tak. Ďalej uviedol, že okolnosť, že zástupcom účastníka v rozhodcovskom konaní je osoba, ktorá tiež pôsobí ako rozhodca rovnakého rozhodcovského súdu, nie je sama o sebe relevantná; významnou by mohla byť až konkrétna osobná väzba rozhodcu k takémuto právnemu zástupcovi, čo však v tomto prípade nie je dané. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 4. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie bolo podané v rámci účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok dňa 1.7.2016, a preto postupoval podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok s poukazom na § 470 ods. 1, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 5. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke. 6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP. 7. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal so žalobným dôvodom, ktorým sa žalobca domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku spočívajúceho v porušení zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania malo podľa tvrdenia žalobcu spočívať v odňatí možnosti náležitým spôsobom sa vyjadriť k písomnému stanovisku A.. H. a tiež v nevykonaní žalobcom navrhnutého dôkazu - znaleckého dokazovania. 8. V súlade s § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. je dôvodom na uplatnenie si práva na zrušenie rozhodcovského rozsudku aj porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní). V súlade s citovaným zákonným ustanovením je potrebné skúmať, či bola s ohľadom na rovné postavenie strán rozhodcovského konania, poskytnutá stranám možnosť na rozhodcovskom súde vec prejednať, resp. či bola poskytnutá riadna a dostatočná možnosť k uplatneniu procesných práv účastníkov rozhodcovského konania. Zásadu rovnosti strán je potrebné skúmať jednak z hľadiska, či boli po formálnej stránke dodržané procesné postupy, ale tiež z hľadiska, či mali obidve strany dostatočnú možnosť uplatnenia svojich tvrdení, námietok, možnosť navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k navrhnutým dôkazom, tvrdeniam, argumentácii a protiargumentácii druhej strany. 9. Rozhodcovský súd na základe zmluvnými stranami prejavenej vôle vedie konanie a prejednáva vec, pričom do jeho postupu nie sú ostatní účastníci oprávnení zasahovať a procesný postup súdu v konaní riadiť a ani v ňom rozhodovať, s čím dopredu vyjadrili v rozhodcovskej zmluve súhlas. Napriek tomu majú všetci účastníci v rozhodcovskom konaní, priebeh ktorého riadi rozhodcovský súd, rovnaké práva a povinnosti. Procesná rovnosť strán sporu sa uplatňuje rovnako v súdnom, ako aj v rozhodcovskom konaní. 10. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne zistil, že obom účastníkom rozhodcovského konania bola poskytnutá rovnaká možnosť vec pred rozhodcom prejednať a uplatniť ich procesné práva za primeraného použitia Občianskeho súdneho poriadku, ktorého aplikáciu pripúšťa § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní. Zásadu rovnosti strán zákon o rozhodcovskom konaní žiadnym spôsobom nekonkretizuje formou práv a povinností účastníkov rozhodcovského konania, preto je k jej posúdeniu nutné použiť primerane príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je možné, aby súd zasahoval do skutkového a právneho stavu ustáleného v rozhodcovskom konaní. Všeobecný súd je pri preskúmavaní povinný iba posúdiť, či nedošlo k takému postupu súdu, ktorý by zakladal dôvod uvedený žalobcami v žalobe v zmysle § 40 ods. 1 písm. g) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. 11. V rozhodcovskom konaní mal rozhodca z predložených dôkazov za preukázané, že hodnota predmetu leasingu bola stanovená v súlade s jeho technickým stavom, ktorý vyplýval zo správy agentúry EVOL spol. s r.o. o nutnosti spojazdniť predmet leasingu pred jeho odobratím a odovzdaním žalovanému, z veku predmetu leasingu, najazdených motohodín, technológie motora, dopytu v čase jeho predaja a z komplikácií pri jeho predaji. Nevykonanie znaleckého dokazovania pritom jediný rozhodca vo svojom rozsudku riadne odôvodnil. 12. Z posudzovaného rozhodcovského rozsudku možno mať za to, že rozhodcovský súd sa vysporiadal s podstatnými argumentmi žalobcu, ktoré boli rozhodné pre posúdenie nároku žalovaného v rozhodcovskom konaní, pričom v odôvodnení svojho rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery a súčasne uviedol ako vec právne posúdil. Rozhodcovský súd sa s námietkami žalobcu zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že žalobca dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Samotná skutočnosť, že žalobca sa s právnym názorom rozhodcovského súdu nestotožňuje a domnieva sa, že jeho práva boli porušené tým, že rozhodcovský súd nerozhodol v súlade s očakávaním žalobcu, ešte neznamená, že došlo k porušeniu zásad spravodlivého súdneho konania (totožne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 470/2012). 13. V súvislosti s dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. h) zákona č. 244/2002 Z.z. odvolací súd konštatuje, že tento dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku nie je v danom prípade naplnený, pretože znalecký posudok nie je novým dôkazom, ktorý nemohol žalobca použiť v rozhodcovskom konaní. 14. Odvolací súd zhodne s prvoinštančným súdom konštatuje, že nie je naplnený ani dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. f) zákona č. 244/2002 Z.z., a to že na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť. Okolnosť, že zástupcom účastníka v rozhodcovskom konaní je osoba, ktorá tiež pôsobí ako rozhodca rovnakého súdu totiž nie je sama o sebe relevantná, významnou by mohla byť až konkrétna osobná väzba rozhodcu k takémuto právnemu zástupcovi, avšak žalobca v neuviedol žiadne takéto skutočnosti. Preto nemožno konštatovať, že v rozhodcovskom konaní rozhodoval vylúčený sudca. 15. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti považoval odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, preskúmajúc ho v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní za vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP, tak že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 17. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).