Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/266/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212216084 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1212216084.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a členov senátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci žalobcu EURO-BUILDING, a.s., Podunajská 23, Bratislava, IČO: 35 683 066, práv. zast. Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s.r.o., Štefánikova 7, Nitra, IČO: 36 868 876, proti žalovanému Slovenská inovačná a energetická agentúra, Bajkalská 27, Bratislava, IČO: 00 002 801, práv. zast. Bobák, Bollová a spol., s.r.o., Dr. Vladimíra Clementisa 10, Bratislava, IČO: 35 855 673, o zaplatenie 12 328,21 EUR s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č. k. 42Cb/243/2012-623 zo dňa 17.3.2016, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č. k. 42Cb/243/2012-623 zo dňa 17.3.2016 p o t v r d z u j e . Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. 2. Súd prvej inštancie uviedol, že vo veci vydal dňa 27.9.2012 platobný rozkaz č.k. 33 Rob/1406/2012-44, proti ktorému však žalovaný podal v zákonom stanovenej lehote odpor. Súd tak následne vykonal dokazovanie, na základe ktorého mal preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 30.7.2010 Zmluvu o dielo č. 9/EE/2010/01501002 (ďalej len ,,zmluva“), predmetom ktorej bolo vykonanie rekonštrukčných prác na viacerých objektoch materských a základných škôl v Nitrianskom a Trnavskom kraji. Žalovaný listom zo dňa 2.3.2011 (Request for remedy of deficiencies and correction of defects) žiadal žalobcu o riadne dokončenie diela v zmysle zmluvy, ako aj o odstránenie zistených vád a nedorobkov v lehote do 31.3.2011. V priebehu trvania zmluvného vzťahu došlo zo strany žalovaného dňa 3.6.2011 k odstúpeniu od zmluvy z dôvodu, že žalobca sa dostal do omeškania s riadnym dokončením diela, neodstránil vady a nedorobky v lehote stanovenej projektovým manažérom, nezabezpečil platnú zábezpeku plnenia, nepredložil realizačný projekt diela včas na jeho odsúhlasenie, nedodal požadované zariadenia v súlade so zmluvou, nepredložil kompletnú sprievodnú technickú dokumentáciu a ani projekt skutočného vyhotovenia diela. Žalovaný vystavil v zmysle čl. 60.1 zmluvy certifikát (Payment upon termination of the contract No. 01501002 certificate - Osvedčenie o platbe po ukončení zmluvy č. 01501002). Z obsahu certifikátu vyplývalo, aká suma z celkovo zaplatenej čiastky sa vzťahovala na úhradu faktúry č. 200000571, faktúry č. 200100160, prác realizovaných po marci 2011 ale nevyfakturovaných, prác uhradených v minulosti, za ktoré ale žalovaný požadoval refundáciu a na úhradu prác naviac. Súčasťou konečného vyúčtovania bolo aj zníženie konečnej sumy o podiel hodnoty nevykonaných prác v zmysle čl. 60.1 zmluvy. Certifikát bol žalovaným vystavený dňa 21.12.2011 a žalobcovi bol riadne doručený. Dňa 20.1.2012 bola zo strany žalovaného zaplatená celková suma istiny určená na vyporiadanie všetkých záväzkov žalovaného zo zmluvy v zmysle čl. 60.1., a to na základe certifikátu v sume 235.605,32 EUR bez DPH a dňa 17.2.2012 bola zo strany žalovaného doplatená zodpovedajúca výška DPH v sume 47.121,06 EUR. Dňa 23.3.2012 zaslal žalobca žalovanému „Oznámenie o pripísaní úhrady“, v ktorom sa žalobca odvolával na § 330 ods. 2 a 3 a § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len ,,Obch. zák.“) s tým, že žalovaný v certifikáte neurčil, na ktoré pohľadávky sa mala úhrada použiť, a teda žalobca pripísal žalovaným uhradenú sumu 282.726,39 EUR na úhradu pohľadávok v zmysle § 330 ods. 2 Obch. zák.. 3. Súd v odôvodnení skonštatoval, že predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie faktúry č. 200200120 zo dňa 22.3.2012 v sume 12.328,21 EUR so splatnosťou dňa 21.5.2012, ktorou žalobca fakturoval žalovanému v zmysle zmluvy vykonané práce, ktoré boli zrealizované po 31.3.2011. Žalovaný však s predmetným nárokom žalobcu nesúhlasil dôvodiac riadnym vysporiadaním si všetkých vzájomných nárokov zo zmluvy v zmysle článku 60, podľa ktorého bolo žalobcovi zaslané spolu s listom č. 2011/OOPP/2168-275 zo dňa 22.12.2011 aj vyššie uvedené konečné vyúčtovanie, na základe ktorého žalovaný žalobcovi poukázal uvedené platby. Akákoľvek ďalšia faktúra vystavená žalobcom nemala podľa žalovaného zákonný podklad, pričom faktúra, ktorá je predmetom konania neobsahuje žiadny súpis prác a odkazuje na zmluvu, ktorá bola v čase jej vystavenia už ukončená a žalobca nepreukázal za aké práce a plnenia ju vystavil. V zmysle uvedených skutočností zastával žalovaný názor, že neexistuje právna povinnosť na úhradu žalovanej sumy tak, ako bola žalobcom uplatnená. Súd poukázal na argumentáciu žalobcu, ktorý v priebehu konania spochybnil predovšetkým platnosť odstúpenia od zmluvy a namietal aj nezrozumiteľnosť žalovaným vystaveného certifikátu na základe čoho musel pristúpiť k tomu, že sumy, ktoré boli uhradené od žalovaného postupne priradil najskôr k splatným pohľadávkam. Žalobca zároveň namietal mínusové položky uvedené v certifikáte, ktoré považoval za nejasné. Namietal tiež, že dôvody, ktoré žalovaný uviedol vo svojom odstúpení boli žalovanému známe už dávno pred odstúpením, a teda predmetné stavby ktorých sa odstúpenie týkalo boli už funkčné a používali sa. Žalobca vyhotovil odovzdávajúci protokol a viackrát vyzval žalovaného na prevzatie diela, avšak k odovzdaniu diela a podpísaniu protokolu nedošlo. Žalobca zároveň uvádzal, že výška uplatnenej pohľadávky presne zodpovedá prácam, ktoré vyčíslil žalovaný v sume 10 273,51 EUR + DPH, pričom v danej veci nie je sporné, či boli vykonané práce, za ktoré si žalobca uplatňuje nárok, sporné je len či došlo k ich zaplateniu, alebo nie. Doručením odstúpenia od zmluvy žalobcovi, došlo podľa jeho názoru k zániku zmluvy a každá zo strán si mala vrátiť čo pri realizácii zmluvy obdržala. Certifikát podľa žalobcu obsahoval práce realizované po marci, ale nevyfakturované a ďalej obsahoval odpočty, ktoré si svojvoľne žalovaný odpočítal od žalovanej sumy. Súd uviedol, že žalovaný na svoju obranu proti tvrdeniam žalobcu poukazoval na ustanovenie článku 60.1 zmluvy, ktoré si vykladal tak, že pohľadávka žalobcu by mala byť splatnou až keď projektový manažér žalovaného podpísal predmetný certifikát, pričom ten bol podpísaný po 7 mesiacoch od odstúpenia od zmluvy. Žalobca však podotkol, že zmluva podľa tvrdenia žalovaného zanikla dňom odstúpenia, ktorého platnosť však žalobca namietal. Súd z tvrdení žalobcu ďalej zistil, že žalobca písomne reagoval na odstúpenie od zmluvy a v tomto písomnom vyjadrení neuznával dôvody odstúpenia, neuznával ani reklamáciu jednotlivých vád, ani neukončenie diela v termíne, nakoľko zo strany žalovaného nebola poskytnutá súčinnosť. Súd uviedol, že žalobca v konaní poukazoval na čl. 3 ods. 2,3 smernice EP a rady č. 2000/35ES zo dňa 29.6.2000 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, podľa ktorého majú štáty EU definovať maximálnu splatnosť faktúr 60 dní, pričom táto smernica síce bola zavedená do Obch. zák. až v roku 2013, ale v zmysle rozhodnutia súdneho dvora súd nesmie aplikovať žiadne skoršie, alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom. Žalobca zastával názor, že prax, ktorá bola zavedená v zmluve medzi stranami sporu je v príkrom rozpore s týmto ustanovením a smernicou, a preto je z hľadiska jej nejasnosti a nezrozumiteľnosti čl. 60.1 zmluvy neplatný v zmysle § 39 OZ. Žalobca taktiež poukazoval na č. 49 bod 49.1 zmluvy, nakoľko mu nebolo jasné, akú náhradu škody žalovaný požaduje od žalobcu, keď náhrada škody je jasne definovaná v príslušných ustanoveniach Obch. zák. a v žiadnom prípade sa podľa citovaného ustanovenia nemôže jednať o škodu. Podľa názoru žalobcu uvedené ustanovenie je nejasné, neurčité, a preto je neplatné. Tak isto bola podľa žalobcu od jeho pohľadávky odpočítaná hodnota neukončenej práce. Tento percentuálny podiel je stanovený v záväzku II, kde je stanovený v bode 60.0 vo výške 10%. Žiadnym spôsobom nie je ale určené, či ide o percentuálny podiel z celej hodnoty diela, alebo len z hodnoty nedokončeného diela. Tak isto považoval žalobca toto ustanovenie zmluvy za zmätočné, neurčité, a preto neplatné. Súd uviedol, že podľa žalovaného suma, ktorá je predmetom konania bola uhradená, a to na základe certifikátu zo dňa 21.12.2001. Žalovanému nebolo zrejmé, na základe čoho vystavil žalobca faktúru, vzhľadom na to, že v texte faktúry bol odkaz na zmluvu, ktorá už v tom čase neexistovala. Žalobca podľa názoru žalovaného neuviedol, na základe ktorého zmluvného či zákonného ustanovenia tieto práce fakturoval a žalovanému nebolo zrejmé, aké práce vlastne žalobca fakturoval. K certifikátu žalovaný uviedol, že tretí stĺpec je v ňom uvedený preto, nakoľko § 351 Obch. zák. uvádza, že strany po odstúpení od zmluvy vykonajú vzájomné vysporiadanie. Tretí stĺpec certifikátu sú teda práce, ktoré žalobca dovtedy nevyfakturoval, avšak boli vykonané a žalovaný tieto práce zahrnul do vyúčtovania napriek tomu, že ich tam zahrnúť nemusel. Žalovaný vychádzal pri zahrnutí týchto prác do certifikátu z vlastnej inšpekcie, t.j. po odstúpení od zmluvy žalovaný vykonal kompletnú revíziu jednotlivých stavieb a ich stavu s tým, že zahrnul do revízie aj práce naviac, ktoré boli vykonané za tým účelom, aby zistil kompletný stav vykonaných prác na stavbách. Tento stav sa premietol do finančného vysporiadania, výsledkom čoho bol vydaný certifikát. Žalovaný jasne určil aký záväzok uhrádza a tento záväzok vychádza z tretieho stĺpca certifikátu. Odstúpenie od zmluvy považoval žalovaný za platné a účinné, dielo podľa jeho názoru zostalo po odstúpení od zmluvy nedokončené, vykazovalo vady a nedostatky, ktoré si musel žalovaný dať opraviť a dorobiť na vlastné náklady. Zároveň žalovaný spochybnil tvrdenie žalobcu, že vyzýval žalovaného na potvrdenie odovzdávacích protokolov a na prevzatie ukončeného diela, nakoľko dielo nebolo nikdy ukončené tak, ako to vyžadovala zmluva. Pokiaľ išlo o námietku žalobcu, že žalovaný neodstúpil od zmluvy bez zbytočného odkladu, žalovaný uviedol, že postupoval zákonným spôsobom podľa § 345 ods. 3 Obch. zák. a odstúpil od zmluvy ako pri nepodstatnom porušení zmluvnej povinnosti, ale z dôvodu podstatného porušenia zmluvy. Žalovaný taktiež tvrdil, že ak by aj akceptoval argumentáciu žalobcu o spôsobe aplikácie § 330 Obch. zák., z dôvodu prostého plynutia času nemohol žalovaný pri úhrade vysporiadania zo záverečného certifikátu uviesť číslo žalovanej faktúry a to preto, že v čase vystavenia záverečného certifikátu a jeho úhrad táto faktúra ešte neexistovala. Navyše dňa 23.3.2012 žalobca vystavil list - Oznámenie o pripísaní úhrady, v ktorom uvádza zoznam záväzkov, resp. pohľadávok žalobcu zo dňa 23.3.2012 voči žalovanému ku dňu 20.1.2012, medzi ktorými sa údajná pohľadávka zo žalovanej faktúry s koncovým číslom 120 nenachádzala. Žalovaná faktúra bola vystavená dňa 22.3.2012, čiže deň pred, i keď takáto pohľadávka neexistovala k 20.1.2012 a medzi týmto dátumom a medzi 23.3.2012, kedy bolo vystavené oznámenie nenastali žiadne skutočnosti, ktoré by mohli byť dôvodom vzniku žalovanej pohľadávky. Žalovanému preto nebolo jasné, od čoho žalobca odvádzal vznik žalovanej pohľadávky, ak ju ku dňu 20.1.2012 neevidoval. Žalovaný dodal, že vzhľadom na to, že žalovaná pohľadávka by mala predstavovať hodnotu prác, ktoré boli zahrnuté v záverečnom vyúčtovaní, v prípade zaviazania žalovaného na jej úhradu by išlo o dvojité plnenie, pričom prvýkrát toto plnenie uhradil žalovaný žalobcovi v rámci platby zo záverečného certifikátu. 4. Následne súd poukázal na závery znaleckých posudkov, konkrétne na znalecký posudok č. 07/2011 (materská škola v Bojničkách), č. 08/2011 (areálu ZŠ Abrahám), č. 09/2011 (areálu ZŠ v Kráľovej nad Váhom), č. 10/2011 (areálu ZŠ Klasov), č. 11/2011 (telocvične ZŠ Červený Hrádok) vypracované znalcom Ing. C. A. z odboru: Stavebníctvo, odvetvie: Stavebná fyzika. Z týchto posudkov súd zistil, že práce na týchto objektoch boli vykonané vadne, pri vykonávaní prác neboli dodržané odborné postupy, neboli dodržané odborné realizačné postupy pri klampiarskych a hydroizolačných prácach, preukázala sa neochota postupovať v zmysle požiadaviek dozorujúcich orgánov stavby pri jej realizácii, ako aj pri odstraňovaní závad, nesprávnosť realizácie klampiarskych detailov vo väzbe na fóliovú hydroizoláciu a vo väzbe na poistnú hydroizolačnú vrstvu sedlovej strechy, nedodržanie montážnych podmienok a technologických postupov stanovených výrobcom fóliových hydroizolácii, čoho dôsledkom bolo zatekanie dažďovej vody a ďalšie vady, ktoré vyplývajú z uvedených znaleckých posudkov. 5. Súd prvej inštancie zistený skutkový stav právne posúdil v zmysle § 330 ods. 1 až 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obch. zák., § 344 až § 346, § 351 ods. 1 Obch. zák., podľa § 536 a nasl. Obch. zák. upravujúcich zmluvu o dielo a poukázal aj na príslušné ustanovenia zmluvy uzavretej medzi stranami sporu, najmä na čl. 42, 43, 57, 59 a 60. Súd vyhodnotil žalobcom uplatnený nárok v súlade s predloženými listinnými dôkazmi, ako aj citovanými zákonnými ustanoveniami a dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je skutkovo a právne opodstatnený, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. 6. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania skonštatoval, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu predmetnej zmluvy o dielo. Súd uviedol, že pri posudzovaní nároku žalobcu primárne ako prejudiciálnu otázku riešil otázku platnosti odstúpenia od zmluvy, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 3.6.2011 a ktorého platnosť žalobca v priebehu konania namietal najmä s poukazom na riadne odovzdanie vykonaného diela a jeho funkčnosť v čase doručenia odstúpenia. Súd poukázal na to, že základným spôsobom zániku záväzku je splnenie, pričom Obč. zák. aj Obch. zák. upravujú viaceré spôsoby zániku nesplneného záväzku, kde jedným zo spôsobov zániku nesplneného záväzku je aj odstúpenie od zmluvy. Súd zdôraznil, že pre platnosť odstúpenia od zmluvy zákon nevyžaduje písomnú formu. Právna úprava odstúpenia od zmluvy v Obch. zák. je však komplexnou, a preto sa ustanovenia Obč. zák. nepoužijú. Oprávnenie odstúpiť od zmluvy vzniká zásadne ako dôsledok porušenia zmluvnej povinnosti, teda ako právo zodpovednostné (dohodnúť si právo odstúpiť ale nie je takto obmedzené, nakoľko zmluvné strany si môžu dojednať v zásade akýkoľvek dôvod pre odstúpenie), ktoré sa vyskytuje predovšetkým pri záväzkoch znejúcich na jednorazové plnenie. Z uvedeného je tak zrejmé, že pre účinné odstúpenie od zmluvy sa vyžaduje zákonné prípadne zmluvné oprávnenie, ktoré sa viaže na splnenie určitých podmienok. Súd uviedol, že v danom prípade pri posúdení platnosti odstúpenia od zmluvy vychádzal zo zmluvného ustanovenia (čl. 59 bod 59.2 písm. e) zmluvy), v ktorom si účastníci zmluvného vzťahu vymedzili kvalifikačné znaky, ktoré považovali za podstatné porušenie zmluvy, pričom toto ustanovenie je v súlade so zákonným ustanovením § 345 ods. 3 Obch. zák., ktoré vychádza z koncepcie, že aj v prípade ak pôjde o podstatné porušenie zmluvy, oprávnená strana môže povinnej strane oznámiť, že na plnení trvá a poskytnúť jej dodatočnú lehotu na plnenie a po márnom uplynutí tejto lehoty môže využiť režim okamžitého odstúpenia od zmluvy. 7. Z hľadiska vysporiadania sa s tvrdením žalobcu týkajúcim sa spornosti odstúpenia od zmluvy súd zobral do úvahy najmä listinné dôkazy predložené žalovaným v priebehu konania, a to Žiadosť o odstránenie vád (Request for remedy of deficiencies and correction of defects) zo dňa 2.3.2011 vrátane príloh týkajúcich sa zdokumentovania nedostatkov realizácie diela a pripomienok k realizačným projektom, ako aj znalecké posudky predložené súdu žalovaným a vypracované Ing. C. A. za účelom zdokumentovania a posúdenia stavebných porúch a vád. Súd mal z uvedených listinných dôkazov preukázané, že žalobcom vykonané dielo vykazovalo viaceré nedostatky, ktoré boli žalobcovi riadne zo strany žalovaného oznámené s dodatočnou lehotou na ich odstránenie. Žalobca však v priebehu konania súdu nepreukázal, že tieto vytýkané nedostatky odstránil v lehote do 31.3.2011, t.j. v lehote, ktorú žalovaný poskytol žalobcovi ako dodatočnú na ich odstránenie. Súd v danom prípade nemohol považovať tvrdenia žalobcu ohľadom odstránenia vytýkaných vád ako i riadneho odovzdania diela včas za preukázané, nakoľko sa jednalo zo strany žalobcu len o ničím nepodložené tvrdenia, ktorými žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia a súdu nepredložil žiadny dôkaz, z ktorého by mohol súd tieto tvrdenia žalobcu považovať za preukázané. Súd tak vyhodnotil konanie žalovaného ako v súlade s čl. 59 zmluvy, ako aj v súlade so zákonným ustanovením § 345 ods. 3 Obch. zák., nakoľko žalobca v konaní nepreukázal, že odstránil žalovaným vytýkané vady v stanovenej lehote, t.j. do 31.3.2011, čím v zmysle predmetného ustanovenia vzniklo žalovanému právo na odstúpenie od zmluvy ktoré žalovaný využil a listom zo dňa 1.6.2011 od zmluvy odstúpil, pričom účinky odstúpenia nastali dňom 3.6.2011, t.j. dňom doručenia oznámenia o odstúpení žalobcovi. S poukazom na uvedené bolo možné podľa súdu konštatovať, že žalovaný splnil všetky zákonom stanovené podmienky pre odstúpenie od zmluvy, v dôsledku čoho došlo k účinnému odstúpeniu od zmluvy a následkom toho zanikli všetky práva a povinnosti účastníkov zmluvného vzťahu. 8. Súd sa ďalej zaoberal žalobcom vystavenou faktúrou č. 200200120 zo dňa 22.3.2012 na sumu 12 328,21 EUR, od ktorej si žalobca odvodzoval svoj nárok uplatnený v predmetom konaní. Pri posúdení tohto nároku súd vychádzal primárne zo skutočnosti, že dňom 3.6.2011 nastali účinky odstúpenia od zmluvy a týmto momentom zmluva zanikla, na základe čoho žalovaný v súlade so zmluvnými dojednaniami uvedenými v čl. 60 bod 60.1 vystavil žalobcovi potvrdenie o hodnote vykonanej práce a objednaných materiáloch po odpočítaní preddavkov prijatých do dňa vystavenia potvrdenia a po odpočítaní percentuálneho podielu vzťahujúceho sa na hodnotu nedokončenej práce, t.j. konečné vyúčtovanie („Osvedčenie - Platba po ukončení Zmluvy č. 01501002“). V tomto kontexte považoval súd za dôležité zdôrazniť, že predmetom konania je neuhradenie vyššie uvedenej faktúry, pričom súd vychádzal pri právnom posúdení predmetnej veci striktne zo žalobného návrhu a skutočností, ktoré uviedol a na ktoré poukazoval žalobca vo svojej žalobe. Súd teda na argumentáciu žalobcu ohľadom ďalších skutkových okolností týkajúcich sa celkového vysporiadania zo zmluvy neprihliadol, nakoľko predmetom konania tak, ako ho vymedzil žalobca bolo nezaplatenie faktúry č. 200200120, ktorá bola vystavená žalobcom po odstúpení od zmluvy a podľa tvrdenia žalobcu za práce, ktoré boli vykonané žalobcom v mesiacoch marec 2011 až jún 2011. V nadväznosti na uvedené skutočnosti sa súd zameral na posúdenie konečného vyúčtovania zo dňa 21.12.2011, ktoré vystavil žalovaný v súlade s čl. 60 bod 60.1 zmluvy za účelom vysporiadania si všetkých nárokov, ktoré zmluvným stranám vznikli z tejto zmluvy, pričom dospel k záveru, že z predmetného vyúčtovania je zrejmé, že žalovaný do neho zahrnul aj práce, ktoré boli zo strany žalobcu realizované po marci 2011, ale neboli žalobcom fakturované, a to v celkovej sume 10 273,51 EUR bez DPH. Na základe tejto skutočnosti súd zastával názor, že práce, ktoré mali byť vykonané po marci 2011, a teda práce, ktoré po marci 2011 skutočne boli zo strany žalobcu aj vykonané, žalovaný zohľadnil v konečnom vyúčtovaní a túto sumu následne premietol do celkovej úhrady v sume 235 605,32 EUR, ktorú poukázal dňa 20.1.2012 v prospech žalobcu, o čom svedčí aj listinný doklad založený v spise, a to výpis z účtu. Podstatným podľa súdu bol však aj fakt, že žalobca súdu v konaní nepredložil žiadny listinný doklad, ktorý by preukazoval, že faktúra č. 200200120, ktorá síce bola vystavená až po ukončení zmluvy bola oprávnená, resp. že v zmysle čl. 42 bod 42.1, 42.2 a 42.3 predložil žalobca projektovému manažérovi mesačný výkaz, ktorý projektový manažér skontroloval a potvrdil sumu, ktorá mala byť žalobcovi uhradená, t.j. v danom prípade sumu 12 328,21 EUR s DPH z vystavenej faktúry č. 200200120. V zmysle uvedeného bolo teda zrejmé, že žalobca súdu nepreukázal, že práce, za ktoré vystavil žalovanému spornú faktúru boli zo strany žalobcu vykonané, a teda že na ich zaplatenie má žalobca skutočne nárok. Pre úplnosť súd uviedol, že aj napriek tvrdeniu žalobcu na pojednávaní dňa 25.4.2013, na ktorom uviedol, že k faktúre č. 200200120 zo dňa 22.3.2012, ktorej zaplatenie je predmetom konania doloží súpis vykonaných prác a dodávok na preukázanie, aké práce boli vykonané, takýto listinný doklad žalobca súdu nepredložil, a teda nijakým spôsobom súdu nepreukázal, za aké práce vystavil žalovanému predmetnú faktúru. 9. V neposlednom rade považoval súd za podstatné vyjadriť sa aj k námietke žalobcu týkajúcej sa neurčitosti žalovaným vystaveného konečného vyúčtovania („Osvedčenie - Platba po ukončení Zmluvy č. 01501002“), s ktorou sa súd v žiadnom ohľade nestotožnil. Súd konečné vyúčtovanie považoval za jasné, zrozumiteľné a určité, pričom z neho jasne vyplývala prehľadná sumarizácia vykonanej práce, ktorú žalovaný rozdelil podľa jednotlivých projektov a z predmetného vyúčtovania bolo zrejmé, že toto zahŕňalo aj práce, ktoré boli žalobcom vykonané po marci 2011. V nadväznosti na uvedené nebolo možné podľa súdu prijať záver o tom, že z konečného vyúčtovania nebolo jednoznačné, o úhradu ktorého záväzku išlo. Súd rovnako posúdil aj argumentáciu žalobcu ohľadom nemožnosti identifikácie prijatých platieb od žalovaného, na podklade čoho žalobca musel postupovať v zmysle ustanovenia § 330 a nasl. Obch. zák. a pripísať došlé platby podľa pravidiel týkajúcich sa neidentifikovateľných platieb, nakoľko súd zastával názor, že konečné vyúčtovanie presne určovalo, k čomu sa majú jednotlivé platby priradiť (za aké konkrétne projekty) a žalovaný riadne špecifikoval, aké platby budú žalobcovi za čo vyplatené. 10. Súd prvej inštancie na základe vyššie uvedených skutočnosti, citovaných zákonných ustanovení, ako aj vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh žalobcu nebol dôvodný, a preto ho v celom rozsahu zamietol. 11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O.s.p.. Namietal, že súd sa nezaoberal otázkou, či k odstúpeniu od zmluvy došlo pre podstatné alebo nepodstatné porušenie zmluvy, pričom poukázal na čl. 59 bod 59.2 písm. e/ zmluvy s tým, že posúdenie tohto porušenia zmluvy je len na vôli jednej zo zmluvných strán, čo považoval za rozpor so zásadou poctivého obchodného styku, nakoľko druhá strana nemá možnosť toto posúdenie ovplyvniť. Žalobca uviedol, že žalovaný si nesplnil povinnosť včas oboznámiť žalobcu s vadami diela, a preto mu nemohlo vzniknúť právo na odstúpenie od zmluvy. Teda za sporné žalobca považoval, či vôbec došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy, k čomu tiež dodal, že žalovaný neodstúpil od zmluvy bezprostredne po tom, čo boli na to naplnené podmienky, a preto mohol odstúpiť len pre nepodstatné porušenie zmluvy. Ďalej žalobca namietal, že súd považoval za preukázané, že dielo malo vady a že žalobca ich v stanovenej lehote neodstránil, pričom však nezohľadnil, že všetky časti diela boli dané do užívania a riadne prevádzkované. Zdôraznil tiež, že znalecké posudky boli vypracované až po odstúpení od zmluvy a ide v nich o úplne iné vady ako tie, ktoré boli vytýkané žalovaným. Žalobca uviedol, že žalovaný vystavil potvrdenie, resp. certifikát až 7 mesiacov po odstúpení od zmluvy a od vystavenia tohto potvrdenia odvíjal vznik svojej povinnosti zaplatiť žalobcovi nedoplatok. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že pri takomto výklade by mohlo platiť, že v prípade ak by žalovaný predmetné potvrdenie nevystavil vôbec, nemohla by nikdy nastať splatnosť vykonaných prác na diele, ktoré ešte neboli uhradené. Žalobca rovnako ako v konaní pre súdom prvej inštancie namietal rozpor čl. 60 bod 1 zmluvy s dobrými mravmi s tým, že súd sa touto otázkou nezaoberal a toto ustanovenie zmluvy zároveň pre jeho rozpor so zákonom považoval za neplatné. Žalobca uviedol, že ním uplatnená pohľadávka je v intenciách vyúčtovania žalovaného, kde jeho jediná určitá skutočnosť je tá, že ku dňu vykonania vyúčtovania žalobca vykonal a nevyfakturoval práce v hodnote 10 273,51 EUR bez DPH. Žalobca namietal práve záver súdu, že je zrejmé, že žalobca práce vykonal a nevyfakturoval, pričom však zo strany žalovaného tieto práce neboli zaplatené ale neboli ani rozporované, a preto požiadavka na predloženie súpisu vykonaných prác bola podľa žalobcu bezpredmetná. Teda ak mal súd a jednej strane ustálené platné odstúpenie od zmluvy žalovaným, nemohol v ďalšej časti rozsudku požadovať splnenie formálnych účtovných náležitostí faktúry na základe zaniknutej zmluvy. Žalobca sa taktiež odvolával na skutočnosti, že poverený zástupca žalovaného nevedel vysvetliť, v akom rozsahu boli jednotlivé pohľadávky žalobcu uhradené, resp. z ktorých nárokov boli odpočítané. Uviedol, že je nemysliteľné, aby bol sankcionovaný tak, že mu je uložená pokuta vo výške prác, ktoré mal ešte len vykonať (čo bolo v certifikáte uvedené pod položkou ,,hodnota neukončených prác“). Žalobcovi taktiež nebolo jasné, akým spôsobom bola určená hodnota odpočítateľných položiek v certifikáte, pričom žalovaný si odpočítal aj práce, ktoré už raz odsúhlasil a zaplatil, čo podľa žalobcu platí aj o ostatných položkách, pričom mu nebolo jasné, z čoho žalovaný vychádzal pri určení výšky týchto položiek a prečo boli odpočítané opakovane, nakoľko neboli uznané ani zaplatené. Žalobca zastával názor, že súd tým, že sa odmietol zaoberať jednotlivými započítaniami voči pohľadávkam žalobcu, resp. celkovou nezrozumiteľnosťou tejto v postate zmluvnej pokuty, odobril nezákonný postup, kedy je možné zmluvnú pokutu započítať v nezrozumiteľnom vyúčtovaní. Žalobca zdôraznil, že suma existujúcich pohľadávok žalobcu je vyššia ako suma doteraz uhradená žalovaným. Poukázal i na to, že žalovaný si doteraz neuplatnil nárok z domnelých vád diela, pričom však platí, že ak si tento nárok neuplatní riadne a včas, súd mu nemôže priznať ochranu. Súd však tento nárok žalovaného v podstate podľa žalobcu uznal tým, že certifikát o konečnom vyúčtovaní považoval za jasný, zrozumiteľný a v súlade so zákonom, pričom však nezdôvodnil, na základe čoho k tomuto záveru dospel. Rovnako podľa žalobcu nie je zrejmé, či žalovaný využil svoje právo odstúpiť od zmluvy či požadovať zľavu z ceny ako možné nároky z vád diela. Žalobca uviedol, že v konaní preukázal, že voči žalovanému mal viacero pohľadávok či už z titulu neuhradených faktúr, úrokov z omeškania alebo neuhradenia nevyfakturovaných prác, pričom však odstúpením od zmluvy nastala splatnosť aj nevyfakturovaných pohľadávok a nie až vytavením certifikátu. Súd sa však otázkou existencie pohľadávok pred pripísaním úhrady podľa žalobcu nezaoberal a neprihliadol ani na argumentáciu žalobcu ohľadom ďalších skutkových okolností týkajúcich sa celkového vysporiadania zo zmluvy, bez čoho však nemohol zákone rozhodnúť. Napokon žalobca namietal porušenie zásady rovnosti účastníkov konania tým, že právnej zástupkyni žalovaného bolo umožnené diktovať priamo do zápisnice a právnemu zástupcovi žalobcu nie a zdôraznil tiež, že súd sa vo svojom rozsudku opieral o nezákonne vykonaný dôkaz - výsluch Ing. A., vo vzťahu ku ktorému nevykonal žiadne poučenie či už v postavení účastníka konania alebo svedka. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. K námietke žalobcu týkajúcej sa neplatnosti odstúpenia od zmluvy žalovaný uviedol, že riešenie tejto otázky nie je pre tento spor relevantné a súd postupoval správne, keď ju riešil len ako predbežnú otázku vzhľadom k tomu, že žalobca sa nedomáhal vyslovenia neplatnosti tohto odstúpenia a k vystaveniu spornej faktúry došlo až po odstúpení od zmluvy. Žalovaný uviedol, že pri odstúpení od zmluvy postupoval podľa § 345 ods. 3 Obch. zák. a hoc sa už skôr dozvedel, že existujú dôvody pre odstúpenie od zmluvy pre je podstatné porušenie, postupoval ako pri nepodstatnom porušení zmluvy a žalobcovi poskytol dodatočnú lehotu na odstránenie vád. Tento postup však podľa žalovaného nemal žiadny dopad na charakter porušenia povinností žalobcom, ktoré ostali naďalej podstatnými a závažnými. Žalovaný uviedol, že vady diela oznámil žalobcovi včas a predĺžil žalobcovi aj pôvodný termín na ukončenie a odovzdanie diela o viac ako 2 mesiace. Námietku žalobcu o rozpore odstúpenia od zmluvy so zásadou poctivého obchodného styku považoval žalovaný taktiež za irelevantnú, nakoľko odstúpenie od zmluvy je jednostranný právny úkon, závislý výlučne od prejavu vôle jednej zo zmluvných strán, ktorá je oprávnená toto svoje právo využiť bez predchádzajúcej konzultácie s druhou stranou. Žalobca mal právo brániť sa na súde žalobou o vyslovenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy, čo však neurobil. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne považoval za preukázané, že dielo malo vady a žalobca ich v stanovenej lehote neodstránil, pričom nezohľadnil skutočnosť, že všetky časti diela už boli dané do užívania a prevádzkované žalovaný uviedol, že k platnému odovzdaniu diela a jeho prevzatiu žalovaným nikdy nedošlo a žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že dielo odovzdal bez vád, nakoľko o tom nepredložil žiadne dôkazy. Žalovaný dodal, že je pravdou, že všetky zariadenia sú v súčasnosti funkčné, avšak v dôsledku sanačných činností žalovaného, ktorý vady a nedostatky odstránil na vlastné náklady po odstúpení od zmluvy. To, že dielo malo vady bolo podľa žalovaného preukázané predloženým znaleckými posudkami vypracovanými znalcom D.. C. A.Á.J.. K námietke žalobcu týkajúcej sa postupu žalovaného pri vysporiadaní zmluvných strán po odstúpení od zmluvy a vystavení certifikátu žalovaný uviedol, že spôsob akým postupoval objasnil už niekoľkokrát v priebehu konania s tým, že postupoval striktne podľa ustanovení zmluvy a § 351 Obch. zák. v spojení s § 458 ods. 1 Obč. zák., keď certifikát vystavil na základe obhliadok, znaleckých posudkov a skutočného stavu diela ku dňu odstúpenia od zmluvy. Žalovaný dodal, že údajne neúmerne dlhá doba vystavovania certifikátu vyplývala z veľkého rozsahu vykonávaného a kontrolovaného diela. Žalovaný taktiež uviedol, že dodržal aj lehotu splatnosti dohodnutú v zmluve o dielo. K námietke žalobcu týkajúcej sa rozporu čl. 60.1 zmluvy s dobrými mravmi žalovaný uviedol, že zmluva priznávala právo na odstúpenie od zmluvy obom stranám v prípade podstatného porušenia zmluvných povinností. Žalovaný doplnil, že práve pridržiavajúc sa zásad poctivého obchodného styku zaplatil žalovanému aj práce nad rámec zmluvy napriek tomu, že ich nikdy neodsúhlasil a ani sa nezaviazal odsúhlasiť ich realizáciu, čo možno zistiť z certifikátu, kde sú tieto práce označené ako ,,práve naviac“. Podľa názoru žalovaného súd postupoval správne, keď od žalobcu žiadal predloženie súpisu prác, za ktoré žiadal žalovanú sumu zaplatiť, lebo len na základe tohto súpisu by bolo možné dôjsť k záveru, či žalovaná suma bola uhradená alebo nie. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že je nemysliteľné, aby žalobca na jednej strane spochybňoval platnosť certifikátu a na druhej strane sa na jeho obsah odvolával. K námietkam ohľadom nejasnosti a nezrozumiteľnosti certifikátu žalovaný uviedol, že súd postupoval správne, keď sa striktne držal žalobného návrhu, ktorý bol obmedzený len na údajne neuhradenú faktúru, čo bolo potrebné oddeliť od otázok, ktoré pre spor neboli podstatnými. Žalovaný tiež zdôraznil, že odstúpenie od zmluvy nevyvoláva ako právny následok splatnosť pohľadávok, ktorá nenastala pred samotným odstúpením. K tvrdeniu žalobcu o porušení zásady rovnosti strán žalovaný uviedol, že právna zástupkyňa žalovaného o priame diktovanie do zápisnice požiadala a bolo jej zo strany súdu vyhovené, zatiaľ čo právny zástupca žalobcu takúto požiadavku nikdy nevzniesol. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 13. K vyjadreniu žalovaného zaujal žalobca stanovisko, v ktorom uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojho odvolania. Na spresnenie dodal, že určenie platnosti, resp. neplatnosti odstúpenia od zmluvy je podstatné pre posúdenie, či nárok žalobcu vznikol ako plnenie z platnej zmluvy o dielo alebo z titulu zániku zmluvy odstúpením a následným vysporiadaním v zmysle § 544 ods. 1 Obch. zák. K ustanoveniam zmluvy žalobca uviedol, že čl. 42 a 43 upravovali platby za jednotlivé faktúry za vykonané práce a čl. 60 upravuje platbu po ukončení zmluvy, z čoho podľa žalobcu vyplýva, že čl. 60 je samostatnou komplexnou úpravou platieb po ukončení zmluvy a neodkazuje na žiadny iný článok, pričom zo zmluvy ani z konania žalobcu nemožno vyvodiť, že úmyslom účastníkov zmluvy bolo, aby čl. 43 bod 43.1 platil aj po ukončení zmluvy. Zdôraznil tiež, že žalovaný nespochybňoval, že práce v sume uvedenej vo faktúre boli vykonané a neboli ku dňu odstúpenia od zmluvy zaplatené. Žalobca naďalej zastával názor, že tým, že súd sa odmietol zaoberať skutočnosťou, či žalobca mal v čase úhrady viaceré pohľadávky proti žalovanému, ktoré by ho oprávňovali k postupu podľa § 330 Obch. zák. s tým, že predmetná skutočnosť presahovala predmet konania, nemohol spravodlivo posúdiť oprávnenosť uplatnenej pohľadávky, a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a hrubým spôsobom došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Preto žalobca opätovne navrhol, aby odvolací súd jeho odvolaniu v plnom rozsahu vyhovel. 14. Podľa § 470 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,C.s.p.“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase. Konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo. 15. Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 16. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 17. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a skutočnosti v ňom uvedené nie sú spôsobilé spochybniť správnosť a zákonnosť záverov súdu prvej inštancie, ktoré považuje odvolací súd za správne tak po skutkovej ako aj právnej stránke, vyplývajúce z dostatočne vykonaného dokazovania a s odôvodnením napadnutého rozsudku sa zároveň odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. K jednotlivým argumentom žalobcu uvedeným v odvolaní súd na doplnenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza nasledovné: K námietkam žalobcu, že súd sa nezaoberal otázkou, či k odstúpeniu od zmluvy došlo pre podstatné alebo nepodstatné porušenie zmluvy (s odkazom na čl. 59 zmluvy); že žalovaný si nesplnil povinnosť včas oboznámiť žalobcu s vadami diela a preto mu nemohlo vzniknúť právo na odstúpenie od zmluvy a že je sporné, či vôbec došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy odvolací súd uvádza, že žalobca sa v podstate v celom odvolaní bráni skutočnosťami, ktoré predniesol už v konaní pred súdom prvej inštancie a súd sa nimi dostatočne zaoberal. Pokiaľ ide o namietanie platnosti, resp. neplatnosti odstúpenia od zmluvy je potrebné uviesť, že táto skutočnosť nebola ani predmetom žaloby, avšak napriek tomu sa súd s touto otázkou vysporiadal a v konaní bolo preukázané, že žalovaný postupoval v súlade s ustanoveniami zmluvy a príslušnými zákonnými ustanoveniami, nakoľko žalobcu v liste zo dňa 2.3.2011 vyzval na odstránenie vád, pričom ho upozornil, že nedodržanie tejto povinnosti v dodatočne určenom termíne bude považovať za závažné porušenie zmluvy v zmysle jej čl. 59, pričom prílohou bolo zdokumentovanie nedostatkov realizácie diela, a teda žalobca bol oboznámený s vadami. V odstúpení od zmluvy žalovaný jasne uviedol, že od nej odstupuje pre podstatné porušenie a špecifikoval porušené povinnosti, pričom je dôležité dodať, že napriek tomu, že zo strany žalobcu išlo o podstatné porušenie povinnosti, žalovaný nevyužil svoje zákonné právo okamžite od zmluvy odstúpiť, ale určil žalobcovi dodatočnú lehotu na odstránenie vád a až po jej márnom uplynutí od zmluvy odstúpil ako pri nepodstatnom porušení povinnosti, a teda boli splnené zákonné podmienky na odstúpenie od zmluvy, ktoré možno vyhodnotiť ako platné a následkom ktorého zanikli všetky práva a povinnosti zmluvných strán z predmetnej zmluvy o dielo. K námietke odvolateľa, že súd považoval za preukázané, že dielo malo vady a žalobca ich v stanovenej lehote neodstránil, pričom však nezohľadnil, že všetky časti diela boli dané do užívania a že znalecké posudky boli vypracované až po odstúpení od zmluvy a ide v nich o úplne iné vady ako tie, ktoré boli vytýkané žalovaným odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa s touto otázkou vysporiadal a dodáva, že žalovaný dal vypracovať znalecké posudky na zdokumentovanie a preukázanie svojho záveru o nedostatkoch realizácie diela a posudzované objekty boli totožné s tými, ktoré uvádzal aj žalovaný, pričom žalobca nepreukázal, že by vady diela odstránil sám. Žalovaný priznal, že je pravdou, že nedokončené časti diela boli dané do užívania, ale po vykonaných sanačných prácach zo strany žalovaného. K odvolacej námietke, že žalovaný vystavil potvrdenie (certifikát) až 7 mesiacov po odstúpení od zmluvy a že až od vystavenia tohto potvrdenia odvodil vznik svojej povinnosti zaplatiť žalobcovi nedoplatok odvolací súd na doplnenie uvádza, že v konaní žalovaný jasne vysvetlil, že potvrdenie bolo vystavené až po takom čase z dôvodu, že bolo potrebné vykonať kompletnú revíziu jednotlivých stavieb a zistiť ich stav a ten potom premietnuť do finančného vysporiadania, výsledkom čoho bol predmetný certifikát. Pokiaľ ide o splatnosť, v čl. 43 zmluvy ( v zmysle zväzku II ako tzv. dodatku na č. l. 323 spisu) bola táto dohodnutá na 60 dní od vystavenia každého z certifikátov, ktorá bola dohodnutá generálne pre všetky certifikáty, pričom žalovaný túto lehotu dodržal. Žalobca ďalej namietal rozpor čl. 60.1. zmluvy s dobrými mravmi s tým, že súd sa touto otázkou nezaoberal. Odvolací súd konštatuje, že spornou v konaní bola skutočnosť, či došlo alebo nedošlo k zaplateniu žalobcom uplatneného nároku a nie platnosť alebo neplatnosť zmluvy alebo jej ustanovení. Je však pravdou, že súd prvej inštancie sa touto otázkou nezaoberal, ale je potrebné skonštatovať, že predmetné ustanovenie zmluvy rieši spôsob vysporiadania záväzkov zmluvných strán po zániku zmluvy z dôvodu jej podstatného porušenia a obsahom tohto ustanovenia nie je nič, čo by sa priečilo dobrým mravom, či zásade poctivého obchodného styku, naopak určovalo presné podmienky ako má objednávateľ v danej situácii postupovať a napokon zmluva umožňovala odstúpenie od zmluvy s následnou povinnosťou vzájomného vysporiadania obom stranám, a preto v danom prípade nemožno hovoriť ani o žiadnom nevyváženom postavení zmluvných strán. Podľa žalobcu ďalej súd prvej inštancie dospel k záveru, že je zrejmé, že žalobca ku dňu záverečného vyúčtovania vykonal ale nevyfakturoval práce, za ktoré požaduje zaplatenie žalovanej sumy. Zo strany žalovaného však tieto práce podľa žalobcu neboli zaplatené ale neboli ani rozporované, a preto požiadavka o predloženie súpisu vykonaných prác bola podľa žalobcu bezpredmetná. Táto skutočnosť bola podľa názoru odvolacieho súdu preukázaná, nakoľko žalobca vystavil predmetnú faktúru, ktorej zaplatenie je predmetom konania až po vystavení tzv. certifikátu a uhradení sumy z neho vyplývajúcej žalobcovi, pričom až na výzvu súdu predložil súpis prác, ale nešlo o nový dokument, ale len o označenie položiek v certifikáte, ktorý vypracoval žalovaný a ich cena bola totožná s cenou, ktorá bola žalobcovi uhradená za práce vykonané po marci 2011, napriek tomu, že žalobca neuplatnil postup podľa čl. 42 zmluvy. Vykonanie prác po 31.3.2011 však žalobca aj podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne nepreukázal. K námietkam žalobcu, že poverený zástupca žalovaného nevedel vysvetliť, v akom rozsahu boli jednotlivé pohľadávky žalobcu uhradené, resp. z ktorých nárokov boli odpočítané; že je nemysliteľné, aby bol žalobca sankcionovaný tak, že mu je uložená pokuta vo výške prác, ktoré mal ešte len vykonať (položka hodnota neukončených prác); že nie je jasné, akým spôsobom bola určená hodnota odpočítateľných položiek v certifikáte; že súd si len osvojil tvrdenia žalovaného o jednotlivých položkách v certifikáte; že žalovaný si odpočítal aj práce, ktoré už raz odsúhlasil a zaplatil, čo platí aj o ostatných položkách, pričom nie je jasné, z čoho žalovaný vychádzal pri určení výšky týchto položiek a prečo boli odpočítané opakovanie, nakoľko neboli uznané ani zaplatené odvolací súd považuje za potrebné, zhodne so súdom prvej inštancie, opätovne uviesť, že predmetom konania je neuhradenie spornej faktúry, pričom súd vychádzal striktne zo žalobného návrhu a skutočností, na ktoré v ňom žalobca poukazoval. Súd teda na argumentáciu žalobcu ohľadom ďalších skutkových okolností týkajúcich sa celkového vysporiadania zo zmluvy neprihliadol, a teda čo sa týka ostatných položiek obsiahnutých v certifikáte, tie nesúvisia s uplatneným nárokom žalobcu v tomto konaní. Námietka žalobcu, že žalovaný si doteraz neuplatnil nárok z domnelých vád diela je pre toto konanie taktiež bezpredmetná a netýka sa uplatnenej pohľadávky žalobcu, rovnako ako námietka, že odstúpením od zmluvy nastala splatnosť aj doteraz nevyfakturovaných pohľadávok a nie až vystavením potvrdenia, resp. certifikátu a námietka, že žalobca doložil všetky faktúry aj s podkladmi na ich vystavenie, ale súd sa existenciou pohľadávok žalobcu pred pripísaním úhrady na jeho účet nezaoberal. Napokon žalobca argumentoval tým, že certifikát vystavený žalovaným bol nejasný a nezrozumiteľný, k čomu odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie ceny za práce vykonané po marci 2011, táto položka je v certifikáte jasne špecifikovaná v treťom stĺpci a žalobcovi bola uhradená, napriek tomu, že ju nevyfakturoval pred odstúpením od zmluvy. Odvolací súd napokon konštatuje, že nie je dôvodná ani námietka žalobcu, že nebola zachovaná zásada rovnosti strán sporu tým, že právnej zástupkyni žalovaného bolo umožnené diktovať priamo do zápisnice a právnemu zástupcovu žalobcu nie, nakoľko právna zástupkyňa žalovaného o to požiadala a právny zástupca žalobcu nie. Na záver súd považuje za potrebné doplniť, že ustanovením, ktoré riešilo postup vysporiadania záväzkov po zániku zmluvy po odstúpení bol v prejednávanej veci už vyššie uvedený čl. 60.1 zmluvy, a to vzhľadom na jeho obsah, keďže riešil spôsob platieb po ukončení zmluvy. Teda toto ustanovenie zmluvy bolo v súlade s § 351 ods. 1 Obch. zák., pretože vzhľadom na jeho obsah malo trvať aj po ukončení zmluvy. Žalobca sa tak v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom neustále odvolával na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/112/2013-107 zo dňa 31.3.2014, pričom je potrebné uviesť, že uvedeným uznesením bolo konštatované, že nie všetky platby v certifikáte boli jednoznačne určené, avšak pokiaľ ide o spornú pohľadávku, resp. platbu, tá bola v certifikáte jasne identifikovaná v treťom stĺpci ako cena za práce realizované po marci 2011. Je potrebné zdôrazniť, že keby mal žalovaný žalobcovi zaplatiť pohľadávku uplatnenú žalobou, došlo by na strane žalobcu k bezdôvodnému obohateniu, teda za predmetné práce by mu bolo zaplatené duplicitne. 18. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 19. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil stotožňujúc sa i s jeho odôvodnením. 20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).