Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/350/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213204547 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1213204547.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Milana Chalupku a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci žalobcu: L. Y., B.. XX.XX.XXXX, X. P. L., J. XX, podnikajúci pod obchodným menom: L. Y. - S., Y. X, L., N.: XX XXX XXX, zapísaný v živ. Reg. Obv. Úradu Prešov pod č. XXX-XXXX, zast. JUDr. Ladislavom Lukáčom, advokátom v Prešove, Hlavná 19, proti žalovanému: Národná diaľničná spoločnosť, a.s., IČO: 35 919 001, so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 45, zast. JUDr. Martou Urbánkovou, advokátkou v Bratislave, Šafárikovo nám. 2, o náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva a náhradu ušlého zisku, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 4. mája 2017 č.k. 7C/416/2015-529 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol. Žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa č. l. Ústavného zákona 23/1991 zb., čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 123, § 128 ods. 2, § 100 ods. 1, 2, § 128 Občianskeho zákonníka, § 110 ods. 3 Stavebného zákona a vecne tým, že žalobou, doručenou súdu prvej inštancie dňa 22.02.2013 sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 333.274,90 € s príslušenstvom, titulom náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva a náhrady ušlého zisku. 3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov predložených sporovými stranami, obsahom pripojených spisov: sp.zn. OU - PO-OVBP2-2015/19523/52932/ŠSS-VB, 4S/24/2012, 1S 61/2011, 6S /23/2014, výsluchom žalobcu, svedkov T. W. H. W.B. T. a na základe vykonaného dokazovania, po vyhodnotení vykonaných dôkazov, súd zistil nasledujúci skutkový stav: 4. V predmetnej veci sa žalobca domáha od žalovaného náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva z dôvodu nemožnosti svoje pozemky užívať a slobodne nakladať so svojim majetkom, t.j. prenajímať a dosahovať z nich príjem z prenájmu , za dobu od 01.06.2009 do 06.08.2014. Uplatňovaná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva sa rovná výške ušlého zisku z titulu neplatenia nájomného zmluvne dohodnutým nájomcom - spoločnosťou LATEROD Logistic s.r.o. vo výške mesačného nájomného 6.553,75 €, čo za uvedené obdobie predstavuje sumu 288.365 €. Súčasne sa žalobca domáha voči žalovanému aj náhrady ušlého zisku z titulu nemožnosti podnikateľsky zhodnotiť finančné prostriedky získané z nájomného (t.j. zo sumy 288.365 €) vo výške 46.909,90 €; súčtom sa žalobca domáha voči žalovanému za obdobie od 01.06.2009 do 31.01.2013 náhrady vo výške 335.274,90 €. Súčasne sa v predmetnej veci žalobca domáha od žalovaného aj náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva z uvedeného dôvodu (t.j. nemožnosti užívať a slobodne nakladať so svojim majetkom) za dobu od 01.02.2013 do 06.08.2014 vrátane, táto náhrada sa rovná výške ušlého zisku z identického titulu a to neplatenia nájomného (zmluvne dohodnutým nájomcom - spoločnosťou LATEROD Logistic s.r.o) vo výške mesačného nájomného 6.553,75 € (t.j. 18 x 6.553,75 € plus 1.310,75 € za šesť dní v auguste 2014, čo spolu predstavuje sumu 119.278,25 €, náhrady ušlého zisku z titulu nemožnosti podnikateľsky zhodnotiť finančné prostriedky získané z nájomného (t.j. zo sumy 119.278,25 €), vo výške 25.400,78 €; súčtom sa žalobca domáha voči žalovanému za obdobie od 01.02.2013 do 06.08.2014 náhrady vo výške 144.679,03 €. Za celkové žalované obdobie od 01.06.2009 do 06.08.2014 sa žalobca domáha voči žalovanému náhrady vo výške 479.953,93 € titulom, ako uvádza: „nemožnosti - po určitú dobu, užívať a slobodne nakladať so svojím majetkom“ - teda začatím a pokračovaním vyvlastňovacieho konania bol žalobca obmedzený žalovaným v užívaní svojho vlastníckeho práva k pozemkom. 5. Súd prvej inštancie ďalej uvádza, že žalobca odvodzuje svoje právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom v jeho vlastníctve priamou aplikáciu čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovore o Ľudských práv a základných slobôd, čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru žalobcu žalovaný zasiahol do jeho práv tým, že nemohol pokojne nakladať so svojím majetkom - stavebným pozemkom o celkovej výmere 5243 m2, ktorý mohol žalobca odovzdať do prenájmu dohodnutému nájomcovi LATEROD Logistic s.r.o. od 01.06.2009 do 31.05.2019 a ani ho nemohol odpredať z dôvodu ťarchy predkupného práva. Žalovaný zasiahol do jeho vlastníckych práv žalobcu ako vlastníka stavebného pozemku bez poskytnutia primeranej náhrady. Bolo povinnosťou žalovaného v zmysle § 110 ods. 3 stavebného zákona poskytnúť žalobcovi náhradu za zostávajúcu časť pozemku určeného na stavbu autopredajne, aj keď sa na nej nemala stavba D1 uskutočniť. Od podania návrhu žalovaného na vyvlastnenie pozemkov dňa 30.04.2009, do doby, kedy na základe poslednej kúpnej zmluvy zo dňa 11.05.2015 (ktorej vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 20.05.2015) došlo k odkúpeniu pozemkov žalovaným, žalobca nemohol svojim majetkom nijako nakladať. 6. Žalobca sa v žalobe domáha náhrady titulom „obmedzenia vlastníckeho práva k pôvodnému stavebnému pozemku určenému na stavbu autopredajne a to do výšky rovnajúcej sa peňažnej sume, za ktorú by si žalobca mohol zabezpečiť porovnateľný stavebný pozemok v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite, na ktorom by mohol zrealizovať porovnateľný zámer - stavbu autopredajne, resp. na ktorom by mohol dosahovať príjem z prenájmu, ďalej náhradu nákladov spojených s terénnymi úpravami, ktoré žalobca na pozemku určenom na stavbu autopredajne vykonal a náklady s projektovou dokumentáciou, ktorú žalobca vynaložil na vydanie územného rozhodnutia na stavbu autopredajne“. Súd prvej inštancie v tejto časti poukazuje na jeho rozporné tvrdenia, keď na jednej strane tvrdí, že mu bolo znemožnené realizovať autopredajňu a následne uvádza (a v konaní je i preukázané), že pozemok vlastne prenajal a to na iné účely, ako na stavbu autopredajne. Naviac, pokiaľ by sa žalobca domáhal náhrady vo výške hodnoty stavebného pozemku (t.j. akoby bolo znemožnené akékoľvek využitie pozemku), potom by mal od tejto hodnoty nájomné, ktoré dosahoval prenájmom na iné účely, odpočítať. 7. Vykonaným dokazovaním podľa súdu prvej inštancie nebolo preukázané ani to, že by bolo žalobcovi znemožnené predmetný pozemok prenajímať na deklarované účely. Vydanie územného rozhodnutia na diaľnicu nepredstavovalo až do právoplatného vyvlastnenia prekážku prenajatia pozemkov (resp. ich častí) na deklarovaný účel „umiestnenia priemyselného tovaru“. V čase vydania územného rozhodnutia na diaľnicu územné rozhodnutie na autopredajňu neplatilo. Žalobca podstatnú časť pozemkov dobrovoľne predal žalovanému. Tým zmaril svoj údajný plán stavby autopredajne a tiež obdržal za časť pozemkov práve nárok, ktorého sa v žalobe domáha - finančnú náhradu „vo výške rovnajúcej sa peňažnej sume, za ktorú by si žalobca mohol zabezpečiť porovnateľný stavebný pozemok“. Súčasne v konaní nebolo preukázané, že by žalobcovi niečo legálne bránilo predmetné pozemky prenajať a z predložených dôkazov aj vyplýva, že tak aj urobil. Prebiehajúce vyvlastňovacie konanie tiež nebránilo užívaniu pozemkov na účel, na ktorý ich žalobca prenajal. Pokiaľ žalobca tvrdí, že mu patrí aj „náhrada nákladov spojených s terénnymi úpravami (ktoré žalobca na pozemku určenom na stavbu autopredajne vykonal), ako aj s projektovou dokumentáciou (ktoré žalobca vynaložil na vydanie UR na stavbu autopredajne)“, tak uvedený nárok žalobca skutkovo ani právne nezdôvodnil, ale z ďalšieho textu vyplýva, že sa ho vlastne ani nedomáha (nárok je totiž vyčíslený len ako „nájom“ a úroky z omeškania). Toto opäť spôsobuje nezrozumiteľnosť žaloby v časti vymedzenia čoho sa vlastne žalobca domáha. Úplnú zmätočnosť žaloby potom vystihuje jej časť, kde sa uvádza: „Do doby poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva z dôvodu znehodnotenia stavebného pozemku určeného na stavbu autopredajne tak patrí žalobcovi náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vo výške ušlého nájomného “. Tieto svoje nároky však naviac žalobca počas celého súdneho konania žiadnym spôsobom nevyčíslil a ani ich nezahrnul do petitu žaloby. Súd preto k uvedenému len pre úplnosť poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžp/15/2013 vo veci preskúmania zákonnosti predmetného územného rozhodnutia na stavbu diaľnice, ktoré bolo podkladom pre toto vyvlastňovacie konanie a na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžp/11/2012 zo dňa 30.01.2013, ktoré sa s kolíziou územných rozhodnutí (od ktorých si svoj nárok odvodzuje žalobca v tejto nevyčíslenej a v petite žaloby nespomenutej časti) s končenou platnosťou vysporiadali a výsledkom týchto konaní je záver, že novými územnými rozhodnutiami na stavbu diaľnice (a v rámci nej aj preložku potoka Vydumanec) sa legálne zasiahlo do existujúcich územných rozhodnutí, ktoré boli v dotknutej časti nahradené. Predchádzajúce územné rozhodnutie na stavbu „autopredajne“ tým v dôsledku plynutia času stratilo platnosť aj vo svojom zvyšku. 8. Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný obmedzil jeho vlastnícke právo tým, že nemohol predmetné pozemky prenajať. Súčasne však žalobca založil do spisu nájomnú zmluvu, ktorá preukazuje, že tieto pozemky v rozhodnom období on sám prenajímal. Tvrdenia žalobcu a svedka (nájomcu žalobcu), že k plneniu zmluvy vôbec nedošlo z dôvodov na strane žalovaného opäť preukázané nebolo a nebolo preukázané ani to, že by predmetné pozemky v rozhodnom období žalovaný užíval, alebo by v tomto období obmedzoval žalobcu v jeho vlastníckom práve k nim. 9. Žalobca v podaní zo dňa 09.02.2017 argumentuje rozhodnutím Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 42/2015 tu však musel súd dosvedčiť námietkam žalovaného, že uvedené rozhodnutie sa zaoberalo inou právnou situáciou; a síce ústavnosťou zákonnej úpravy náhrady za zákonné vecné bremeno (ako jednorazovej) v prípade, že zákon priamo definuje jej charakter. V tomto spore sa však žalobca nedomáha náhrady za obmedzenie svojho vlastníckeho práva, ktoré by zákon považoval za vecné bremeno. V takom prípade by o existencii obmedzenia nebola pochybnosť, avšak v tomto spore sa žalobca domáha náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva prebiehajúcim vyvlastňovacím konaním. 10. Súd prvej inštancie má za to, že vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním (§ 123 Občianskeho zákonníka). Vykonaným dokazovaním však nebolo preukázané, že by niektoré z týchto práv žalobcu ako vlastníka bolo v priebehu vyvlastňovacieho konania obmedzené. Práve naopak, v konaní bolo preukázané, že žalobca mohol predmetné pozemky počas celého vyvlastňovacieho konania držať, v ich držbe mu nič legálne nebránilo. Tiež nebolo v konaní preukázané, že by právo žalobcu predmetné pozemky užívať a požívať ich plody a úžitky bolo počas vyvlastňovacieho konania obmedzené, práve naopak - žalobca toto svoje právo vec užívať zmluvne postúpil na nájomcu, resp. aj napriek nájmu ho na časti predmetných pozemkov ďalej uplatňoval sám alebo prostredníctvom ďalších subjektov (svojich firiem). Skutočnosť, že nájomca a prenajímateľ (žalobca) sa voči sebe nedomáhali plnenia nájomnej zmluvy, hoci jej plneniu legálne nič nebránilo, však nemôže byť na ujmu žalovaného v tom zmysle, že by tento mal zodpovedať za neplnenie zmluvného záväzku nájomcu. Súd prisvedčil názoru žalovaného, že pokiaľ žalobca, ako aj svedok (nájomca) tvrdili, že nájomca sa domáhal užívania pozemkov, tak jeho právne kroky tomu nezodpovedajú nakoľko tento mal v zmysle uzatvorenej nájomnej zmluvy rad možností sa s „nerealizovateľným“ nájmom vysporiadať - možnosť uplatniť zmluvnú pokutu, ukončiť zmluvný vzťah odstúpením a pod. Prebiehajúce vyvlastňovacie konanie (a jeho zápis v poznámke do KN), ani zápis predkupného práva štátu (teda nie žalovaného) v KN legálne nebránili nájomcovi využívať prenajaté pozemky na dohodnutý účel - uskladnenie a vystavenie rôzneho priemyselného tovaru, najmä ojazdených motorových vozidiel. Tvrdenia nájomcu o jeho plánovanom využívaní pozemkov (stavba showroomu, oplotenie atď.) z nájomnej zmluvy nevyplývajú a sú len v pozícii nepreukázaných tvrdení svedka. Napokon takémuto využívaniu pozemkov bránili aj (v čase uzatvárania nájmu už existujúce) vecné bremená práv prechodu a prejazdu (k tomu viď LV č. XXXXX). Nájomná zmluva nájomcu oprávňovala výlučne k spevneniu plochy pozemkov navezením štrku a betónových panelov. Takémuto postupu zápis prebiehajúceho vyvlastňovacieho konania alebo predkupného práva štátu nijako legálne nebránil. Napokon, žiadne skutočné a preukázateľné kroky k reálnemu užívaniu pozemkov nájomcom neboli vykonané a ani v konaní preukázané. Naopak v konaní bolo preukázané, že žalobca predmetné pozemky prenajal nájomcovi v čase, keď vedel, že sa ich dotýka územné rozhodnutie na stavbu diaľnice. Z výsluchov potom vyplynulo, že túto skutočnosť žalobca nájomcovi pri uzatváraní nájomnej zmluvy zamlčal. To je však problém medzi prenajímateľom a nájomcom, ktorý nemôže nijako dopadať na predmet tohto sporu. Na viac z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca predmetné pozemky (okrem uvádzaného nájmu) využil ešte aj na úplne iné účely, a to podľa všetkého bez vedomia a súhlasu svojho nájomcu. Taktiež z dokazovania vyplynulo, že nájomca si v čase uzatvárania nájomnej zmluvy nebol vedomý rozsahu obmedzenia užívacieho práva k prenajímaným pozemkom, ktoré obmedzenia sú však výsledkom konania žalobcu. Konkrétne tieto skutočnosti vyplývajú z výpisu z LV č. XXXXX zo dňa 22.01.2013, na ktorý sa žalobca v žalobe odvoláva. Z tohto listu vlastníctva vyplýva, že pozemky boli so súhlasom žalobcu v rozhodnom období užívané na celý rad rôznych účelov. 11. Vlastníkovi pozemku náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva patrí v zmysle ochrany základných práv a slobôd, táto ochrana sa však musí poskytovať v medziach zákona a obmedzenie vlastníckeho práva musí byť preukázané. 12. Súd prvej inštancie poukazuje na to, že nemohol prisvedčiť právnemu názoru žalobcu, že už samotným zahájením vyvlastňovacieho konania nastáva automaticky obmedzenie vlastníka v jeho vlastníckom práve a tým privodiť aplikáciou čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Aj keď samotné vyvlastňovacie konanie vedie vo svojom výsledku k obmedzeniu alebo odňatiu vlastníckeho práva, jeho samotné začatie ešte neznamená automaticky obmedzenie vlastníckeho práva. Až riadne preukázanie obmedzenia vlastníckeho práva oprávneného zakladá povinnosť povinnému zaplatiť prípadnú finančnú náhradu. 13. Po vykonanom podrobnom dokazovaní v predmetnej veci dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca také obmedzenie svojho vlastníckeho práva žalovaným, ktoré by mu zakladalo právo na jeho náhradu, nepreukázal. Napriek tomu, že žalobca tvrdil, že žalovaný zasiahol do jeho práv tým, že „nemohol pokojne nakladať so svojím majetkom - stavebným pozemkom o celkovej výmere 5243 m2, ktorý mohol žalobca odovzdať do prenájmu dohodnutému nájomcovi LATEROD Logistic s.r.o. od 01.06.2009 do 31.05.2019 a ani ho nemohol odpredať z dôvodu ťarchy predkupného práva“, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca svoje vlastnícke právo v rozhodnom období plne využíval. Z LV č. XXXXX zo dňa 22.01.2013 súd zistil, že v rozhodnom období boli tieto pozemky so súhlasom žalobcu užívané na mnoho rôznych účelov, napríklad boli pozemky zaťažené právom prechádzať pešo alebo autom, prípadne inými prostriedkami v prospech vlastníkov pozemkov XXXXX/XX, /. H. /. - vecné bremeno zapísané pod č. P.- XXXX/XXXX - XXX/XXXX, boli zaťažené vecným bremenom práva prechodu a prejazdu osobnými a nákladnými motorovými vozidlami (7 dní v týždni, 24 hodín denne) v prospech spoločnosti BENC, s.r.o., (prepojenej so žalobcom) - vecné bremeno zapísané pod č. P. XXXX/XXXX-XXXX/XXXX, boli ďalej zaťažené právom umiestnenia reklamného zariadenia v prospech spoločnosti prepojenej so žalobcom - PONECO, s.r.o. - vecné bremeno zapísané pod č. P. XXXX/ XXXX-XXXX/XXXX. Pozemok p.č. XXXXX/XX, tvoriaci (podľa tvrdení žalobcu súčasť žalobného nároku) bol zaťažený právom umiestnenia reklamného zariadenia s príslušenstvom v prospech spoločnosti BENC, s.r.o. a tomu zodpovedajúca povinnosť strpieť užívanie, vstup a prechod cez tento pozemok - vecné bremeno zapísané pod č. P. XXXX/XXXX-XXXX/XXXX. Ďalej právo prechodu a prejazdu (24/7) v prospech vlastníka pozemkov č. XXXXX/XX a XXXXX/XX (CORS, s.r.o.) - vecné bremeno zapísané pod č. P. XXXX/XXXX-XXXX/XXXX. Pozemok p.č. XXXXX/XX bol zaťažený právom umiestnenia 3 voľne stojacich reklamných zariadení, právom prechodu a prejazdu osobnými a nákladnými vozidlami (24/7) v prospech spoločnosti žalobcu - AKANT, s.r.o. - vecné bremeno zapísané pod č. P. XXXX/XXXX - túto ťarchu (ako jedinú) priznal žalobca pri svojom výsluchu. Z LV č. XXXXX z 22.01.2013 taktiež vyplýva, že časť predmetných pozemkov parc. č. XXXXX/XX a XXXXX/XX boli zaťažené právom prechodu a prejazdu v prospech vlastníkov pozemkov p.č. XXXXX/X a XXXXX/X - vecné bremeno zapísané pod č. V XXXX/XXXX. Pozemok p.č. XXXXX/XX (neskôr ako pozemky p.č. XXXXX/XX H. XXXXX/XX) bol od 01.01.2009 do 31.12.2018 prenajatý na základe nájomnej zmluvy zo dňa 27.12.2008 spoločnosti GRYF MEDIA, s.r.o. za účelom umiestnenia stavby neprenosného reklamného zariadenia - tzv. megaboardu. 14. Z pripojených spisov Obvodného úradu Prešov č. OU - PO-OVBP2-2015/19523/52932/ŠSS-VB súd prvej inštancie zistil, že vyššie uvádzané vecné bremená (predstavujúce reálne obmedzenia užívania pozemkov vo vlastníctve žalobcu) zriaďoval žalobca za odplatu v jeho vlastný prospech ako povinného z vecného bremena. Súd preto musel jeho tvrdenie, že pre existenciu vyvlastňovacieho konania nemohol LATEROD Logistic s.r.o. (nájomca žalobcu) predmetný pozemok užívať, vyhodnotiť ako účelové, keď bolo v konaní preukázané, že práve tieto pozemky žalobca v rozhodnom období prenechával do užívania ďalším osobám. Skutočné užívanie pozemkov počas vyvlastňovacieho konania, ako aj reálne umiestnenie reklamných zariadení na nich, zdokumentované v spise sp.zn. OU - PO- OVBP2-2015/19523/52932/ŠSS-VB , na ktorý súd týmto poukazuje. 15. Žalobca ďalej tvrdí, že mu žalovaný zasiahol do jeho podnikateľského plánu realizovať na predmetných pozemkoch tzv. autopredajňu tým, že aj týchto pozemkov sa týkalo územné rozhodnutie na stavbu diaľnice. S uvedeným tvrdením súd nemôže súhlasiť s poukazom na právne závery právoplatne skončených súdnych rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave (pod sp. zn. 1S/61/2011) a Krajského súdu v Prešove (pod sp. zn. 4S/24/2012) , ktoré sa s kolíziou územných rozhodnutí s končenou platnosťou vysporiadali tak, že novými územnými rozhodnutiami na stavbu diaľnice (a v rámci nej aj preložku potoka Vydumanec) sa legálne zasiahlo do existujúcich územných rozhodnutí, ktoré boli v dotknutej časti nahradené. 16. Žalovaný v konaní vzniesol i námietku premlčania uplatneného nároku, odvolávajúc sa na skutočnosť, že v žalobe ide o nárok občianskoprávneho charakteru, ktorý sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (§ 101 OZ) a v prípade že by išlo o nárok na náhradu škody (t.j. aj ušlý zisk) alebo nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, tento sa premlčí za dva roky. Súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že ak je podstatou nároku žalobcu obmedzenie jeho vlastníckeho práva žalovaným, toto obmedzenie sa netýka zákonom požadovaných záväzkových vzťahov medzi podnikateľmi, nakoľko nie je pri vzniku predmetných záväzkových vzťahov s prihliadnutím na všetky okolnosti zrejmé, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Práve naopak, v prejednávanej veci je zrejmé, že žalobcom uplatnená náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva sa jeho podnikateľskej činnosti nijako netýka, naviac pri kúpnych zmluvách na nehnuteľnosti ide o tzv. absolútne neobchody, čo znamená, že ide o záväzkové vzťahy, ktoré sa spravujú vždy ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Odvedenie DPH, na ktoré sa odvoláva žalobca a ktorým deklaruje, že by malo ísť o nárok obchodnoprávny, na charaktere týchto vzťahov nič nemení. Vzhľadom na uvedené súd konštatuje, že ak by sa bol nárok žalobcu vykonaným dokazovaním preukázal ako dôvodný (čo sa však nestalo), jeho nárok by mohol byť - vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania žalovaným - súdom priznaný iba za obdobie od 22.02.2010 do 06.08.2014, keď žaloba bola podaná dňa 22.02.2013 a rozhodné obdobie (za ktoré si žalobca v tomto konaní uplatňoval nárok na náhradu) bolo žalobcom vymedzené od 01.06.2009 do 06.08.2014. 17. Súd prvej inštancie s poukazom na § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, vyhodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo a dospel k záveru, že žalobnému návrhu nie je možné vyhovieť a žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. 18. S prihliadnutím na vyššie uvedené, súd prvej inštancie ustálil skutkovú bázu rozhodnutia vo veci samej tak, že žalobca v konaní nepreukázal obmedzenie svojho vlastníckeho práva k predmetným pozemkom žalovaným prebiehajúcim vyvlastňovacím konaním a tým nepreukázal ani svoj nárok na náhradu za obmedzenie svojho vlastníckeho práva z dôvodu tvrdenej nemožnosti tieto svoje pozemky užívať a slobodne s nimi nakladať (prenajímať a dosahovať z nich príjem z prenájmu za dobu od 01.06.2009 do 06.08.2014) a teda možno vyvodiť právny záver o neunesení dôkazného bremena žalobcu. 19. V civilnom sporovom konaní, ovládanom striktne zásadou kontradiktórnosti, je sporová strana nositeľom dôkaznej povinnosti. Ako taká, aby mohla byť v konaní úspešná, je povinná preukázať tvrdené skutočnosti tak, aby súd mohol jej skutkové závery bez pochybností prijať. V prípade, že sa jej to nepodarí, nesie ako subjekt civilného sporu, zodpovednosť za neúspech v konaní. V takomto prípade súd žalobnému návrhu vyhovieť nemôže, čo bolo dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie. 20. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a priznal žalovanému plnú náhradu trov konania. 21. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca, ktorý žiadal odvolací súd, aby napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie. Svoje odvolanie žalobca právne odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil žalobcom uplatnený nárok. Namietal, že žalovaný navrhol vyvlastniť aj pozemky žalobcu, na ktoré nebolo vydané územné rozhodnutie na umiestnenie stavby diaľnice, čo je v rozpore s ust. § 108 zákona č. 50/1976 Zb. a čím malo dôjsť k hrubému zásahu a teda k obmedzeniu vlastníckych práv žalobcu a žalobca tak nemohol svoje pozemky prenajímať. Podľa názoru žalobcu k zásahu do vlastníckych práv došlo jednak z dôvodu, že žalovaný chcel vyvlastniť pozemky, na ktoré žalovaný nemal vydané územné rozhodnutie a taktiež aj tým, že doba, od kedy došlo k začatiu vyvlastňovacieho konania do doby, kedy došlo zo strany žalovaného k odkúpeniu prevažnej časti pozemkov žalobcu na základe kúpnej zmluvy zo dňa 07.08.2014, bola neúmerne dlhá a žalobca so svojím majetkom nemohol nijako nakladať. Za túto dobu je podľa žalobcu namieste, aby žalovaný poskytol žalobcovi náhradu za obmedzenie vlastníckych práv. Žalobca taktiež namietal, že súd prvej inštancie neprihliadol na ním poukazovanú judikatúru a neodôvodnil svoje podľa žalobcu mylné tvrdenie, že „samotné začatie vyvlastňovacieho konania ešte neznamená automaticky obmedzenie vlastníckeho práva“. Tvrdenia súdu prvej inštancie o prenechaní predmetných pozemkov do užívania zo strany žalobcu považuje žalobca za irelevantné. Žalobca má za to, že na zásahu žalovaného do vlastníckych práv žalobcu, ktorého výsledkom bola jeho nemožnosť reálne užívať svoj majetok v období viac ako 5 rokov, nič nemení ani dobrovoľné rozhodnutie žalobcu odpredať časť pozemkov v jeho vlastníctve žalovanému. Vo vzťahu k tvrdeniu súdu prvej inštancie, že „žalobcom uplatnená náhrada sa obmedzenie vlastníckeho práva jeho podnikateľskej činnosti nijako netýka“ žalobca uvádza, že túto úvahu považuje za nesprávnu a namieta tým, že predložil svoje faktúry súdu, na základe ktorých žalobca po povolení jednotlivých vkladov vlastníckych práv do KN v prospech žalovaného mu vyfakturoval dohodnutú kúpnu cenu za odpredaj pozemkov, ku ktorým pripočítal DPH. Žalobca taktiež upozornil na to, že pozemky, ktoré sú predmetom sporu v tomto konaní, mal žalobca vložené vo svojom majetku ako fyzická osoba - podnikateľ. Ďalej žalobca uvádzal, že prenajal pozemky spoločnosti LATEROD logistics, s.r.o. ako podnikateľ podnikateľovi a vzťah medzi žalobcom a žalovaným je taktiež s poukazom na § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobca v rámci svojho odvolania taktiež poukázal na nález ÚS SR PL. ÚS 12/2015. 22. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne a v plnej miere súhlasil s jeho odôvodnením. Dokazovaním nebolo podľa žalovaného preukázané, že by bolo žalobcovi znemožnené predmetný pozemok prenajímať a prebiehajúce vyvlastňovacie konanie taktiež nebránilo užívaniu pozemkov na účel, na ktorý ich žalobca prenajal. Žalovaný v rámci svojho vyjadrenia poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky napr. US 193/06, III. ÚS 198/07 atď. 23. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uvádza, že žalovaný svoje vyjadrenie nedostatočne právne odôvodnil a vo vzťahu ku kľúčovým námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní sa nevyjadril. V rámci svojho vyjadrenia žalobca opätovne poukázal na to, že bol žalovaným obmedzený v užívaní svojho vlastníckeho práva. 24. K tomuto vyjadreniu žalobcu žalovaný opätovne považoval napadnutý rozsudok za vecne správny a dostatočne odôvodnený, zotrval na svojich tvrdeniach vyjadrených v tomto konaní. 25. Voči tomuto vyjadreniu žalovaného sa žalobca nevyjadril. 26. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. 27. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 CSP). 28. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p. 29. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že ani v rámci svojho odvolania žalobca nepreukázal ním tvrdené obmedzenie vlastníckeho práva žalovaným. K určeniu nevyhnutnej miery obmedzenia práv a slobôd sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo dňa 27.02.1997 pod sp. zn. PL. ÚS 7/96, ktorý uvádza, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody. V tomto kontexte je potrebné taktiež posudzovať mieru tvrdeného obmedzenia vlastníckeho práva žalobcu vo vyvlastňovacom konaní aj v prebiehajúcom súdnom spore. 30. V rámci svojho odvolania žalobca namieta, že mu konaním žalovaného bolo zabránené v uplatňovaní jeho vlastníckeho práva k predmetným pozemkom a to konkrétne v nemožnosti nakladať s nimi (tieto prenajímať). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na vykonané dokazovanie súdu prvej inštancie, ktorým bolo preukázané, že žalobca so stavebným pozemkom o celkovej výmere 5243 m2 v rozhodnom období nakladal, tento ďalej prenajímal a zaťažoval. Odvolací súd taktiež uvádza, že len samotný priebeh vyvlastňovacieho konania neobmedzoval žalobcu s nakladaním s predmetným pozemkom a teda nebránil žalobcovi v jeho odovzdaniu do užívania nájomcovi (spoločnosti LATEROD Logistics, s.r.o.). V súvislosti s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie nijako neodôvodnil svoje tvrdenie, že „samotné začatie vyvlastňovacieho konania ešte neznamená automaticky obmedzenie vlastníckeho práva“ odvolací súd uvádza, že táto námietka žalobcu vychádza z mylného právneho pojatia vyvlastňovacieho konania. Samotným začatím vyvlastňovacieho konania žalobca nestráca práva vlastníka (§ 123 Obč. zák.), ani mu nie je bránené v užívaní pozemkov, na ktoré sa tieto práva vzťahujú (ako bolo preukázané vykonaným dokazovaním), teda len samotným začatím vyvlastňovacieho konania neprichádza k obmedzeniu vlastníckych práv vlastníka, resp. k takému obmedzeniu, ktoré by prekračovalo nevyhnutnú mieru s týmto konaním spätú. Na dôvažok odvolací súd opätovne poukazuje na to, že dôkazné bremeno preukázania obmedzenia vlastníckych práv spočíva na strane žalobcu. 31. V súvislosti s ostatnými námietkami žalobcu uvedenými v jeho odvolaní odvolací súd uvádza, že s týmito sa už dôsledne vyporiadal súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia. 32. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením ( § 262 ods. 2 CSP). 34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).