Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/63/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213241702 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1213241702.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Z.. U.. Z. Š., B.., nar. 1X.X.XXXX, I. D. X, I., zastúpený Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s.r.o., Kadnárová 83, Bratislava, IČO: 47 232 765, konajúcou prostredníctvom JUDr. Ivana Syrového, PhD., advokáta a konateľa, proti žalovanému: Národné poľnohospodárske a potravinárske centrum, IČO: 423 37 402, so sídlom Hlohovecká 2, Lužianky, zastúpený advokátskou kanceláriou REKEN & PARTNERS Law Firm s.r.o., Tichá 45, Bratislava, IČO : 36 783 188, konajúcou prostredníctvom JUDr. Borisa Rekena, advokáta a konateľa, žaloba pre odvolanie z funkcie Predsedu redakčnej rady vedeckého časopisu z dôvodu diskriminácie formou neoprávneného postihu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 22.9.2015 č.k. 12C/267/2013-277, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že žalovaný porušil voči žalobcovi zásadu rovnakého zaobchádzania a zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 16 643,01 eur (výrok I) a uložil žalobcovi zaplatiť žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 258,50 eur ( výrok II). 2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 2 ods. 1,2, § 2a ods. 1,2,3, § 8 ods. 1, § 9 ods. 1,2,3 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou ( ďalej len „antidiskriminačný zákon“) a vecne tým, že z vykonaného dokazovania ako i z výsluchu svedkov dospel k záveru, že v súvislosti s odvolaním žalobcu z funkcie Š. Č. O. F. L. W. E. X. (ďalej len "časopis") nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania u žalobcu. Uviedol, že žalovaný postupoval pri odvolaní žalobcu z funkcie šéfredaktora časopisu v medziach zákona, nakoľko žalovaný bol jedinou oprávnenou osobou kompetentnou odvolať šéfredaktora a ani jeden zo svedkov nepotvrdil, že by zo strany žalovaného došlo k diskriminácii žalobcu. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že počas obdobia, keď funkciu šéfredaktora zastával žalobca a počas obdobia, keď bol nový šéfredaktor, plánovaný termín vydania časopisu sa musel posúvať, resp. vznikal zbytočný tlak na ostatných pracovníkov pri vydávaní jednotlivých čísiel a články na vydanie čísiel 3 a 4 roku 2012 časopisu pod vedením žalobcu ako šéfredaktora meškali. Vo vzťahu k žalobcom uvádzanému Inpact faktoru, ktorý definuje pomer počtu citácií, ktoré boli zaznamenané v hodnotenom roku na všetky články v ňom publikované za predchádzajúce dva roky uviedol, že Inpact faktor nemožno považovať za jediné kritérium hodnotenia kvality vedeckého časopisu. Upriamil pozornosť na vyjadrenie svedka X.. D., ktorý uviedol, že pod jeho vedením ako šéfredaktora, časopis v súčasnosti napreduje, o čom svedčí i tá S., že sa na nich obrátili dve popredné svetové vydavateľstvá, ktoré majú záujem o vydávanie tohto časopisu. Súd prvej inštancie ustálil, že právomoc menovať, prípadne odvolať šéfredaktora časopisu, mal v zmysle právnych predpisov jedine vydavateľ časopisu, nakoľko u žalovaného a ani u právneho nástupcu žalovaného nebol vytvorený žiaden Štatút redakčnej rady časopisu, ktorý by jej takéto právo udelil, prípadne takéto právo preniesol ako vydavateľ na redakčnú radu. Vzhľadom k uvedenému tak výmena členov redakčnej rady bola v plnej kompetencii vydavateľa časopisu. Tvrdenia žalobcu o porušení zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k jeho osobe považoval súd prvej inštancie za ničím nepreukázané, absentujúce akékoľvek zásady diskriminácie, založené výlučne na subjektívnom názore žalobcu. Preto vzhľadom k uvedenému a neuneseniu dôkazného bremena zo strany žalobcu, súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. 3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „ O.s.p. “) a v konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1 258,50 eur. Trovy právneho zastúpenia súd prvej inštancie priznal v súlade s ust. § 10 ods. 8 a § 14 ods. 1 písmeno a), b) a c) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), a to za 11 úkonov právnej služby (prevzatie veci a príprava, účasť na pojednávaní 8.4.2014, účasť na pojednávaní 29.4.2014, účasť na pojednávaní 11.9.2014, účasť na pojednávaní 20.11.2014, písomné podanie, účasť na pojednávaní 12.2.2015, písomné vyjadrenie, účasť na pojednávaní 21.4.2015, písomné vyjadrenie, účasť na pojednávaní 22.9.2015) + 20% DPH. 4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že podstata podanej antidiskriminačnej žaloby spočívala v tom, že vytýkal právnemu predchodcovi žalovaného (Výskumnému ústavu potravinárskemu (ďalej ako VÚP“)) nezákonné diskriminačné konanie voči jeho osobe. Preto sa cestou súdu domáhal vo viacerých súdnych konaniach svojich práv voči VÚP ako jeho zamestnávateľovi, o čom aj informoval štatutárneho zástupcu VÚP B.. S.. Reakciou právneho predchodcu žalovaného na uvedené konanie ale nebolo to, že by sa zdržal protiprávneho konania voči nemu, ale naopak, odvolal ho z funkcie predsedu redakčnej rady vedeckého časopisu „O. F. L. W. E. X.. Poukázal na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci diskriminačnej žaloby 2M Cdo 19/2007, kde sa najvyšší súd stotožnil s argumentáciou generálneho prokurátora a vyslovil, že diskrimináciou je aj také konanie, kde zamestnávateľ postihne zamestnanca tým, že mu nevyplatí odmeny, ktoré inak vyplatil ostatným zamestnancom z dôvodu, že sa zamestnanec na zamestnávateľa sťažoval. Preto, ak prvoinštančný súd uzatvoril, že bolo výsostným právom právneho predchodcu žalovaného rozhodnúť o tom, kto bude šéfredaktor v časopise, toto tvrdenie obstojí len vtedy, ak dôvod odvolania nebol ten, že sa voči nemu domáhal svojich práv, a to podanými žalobami na súde. Dal do pozornosti, že výsluchom svedka sa preukázala nepravdivosť tvrdenia B.. S., že články v redakcii meškali a bolo ohrozené vydávanie časopisu, konkrétne čísla 3/2013 a 4/2013, keď na jeho otázky uviedol :„Ako ste dospeli k tomuto poznaniu, keď číslo 3 malo o vyjsť o 7 mesiacov a číslo 4 až o 10 mesiacov, keď spracovanie článku a teda príprava čísla trvá cca 2-3 mesiace... odpovedal B.. S., že prácu sabotoval, ale konkrétny príklad/dôkaz sabotovania neuviedol/nepredložil a následne odmietol na ďalšie položené otázky odpovedať, čo dokazuje, že týmto svedok usvedčil samého seba z nepravdivého tvrdenia (str.3 a 4 Zápisnice z pojednávania 20.11.2014). Žiadne termíny posunuté neboli a toto tvrdenie je vymyslené, aby zakrylo skutočný - diskriminačný dôvod jeho odvolania z funkcie. Naopak, všetky termíny vydania jednotlivých čísel boli dodržané, o čom svedčia Protokoly o odovzdaní a prevzatí prác medzi žalovaným a jeho zriaďovateľom a výsluch svedka Z.. Š. dňa 29.4.2014 a U.. P. dňa 11.9.2014. Súd prvej inštancie uveril zjavne krivej výpovedi X.. D., ktorý uviedol... K veci viem sa vyjadriť nasledovne. Keď som túto funkciu šéfredaktora prevzal, kde neviem presne dátum kedy som túto funkciu prevzal, pamätám si však že som približne dva mesiace dobiehal neurobenú prácu. V redakcii boli neposúdené rukopisy, jednalo sa o stovky neposúdených rukopisov, ktoré som musel posúdiť. Následne sme toto vykonali to je posúdili sme rukopisy, ktoré išli do tlače a ktoré sme vyselektovali... V konaní proti sebe stáli dve skupiny dôkazov, výpoveď B.. S. a X.. D. (výpovede proti nemu) a celá skupina svedeckých výpovedí a listinných dôkazov v jeho prospech. Mal tak za to, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s výpoveďami a listinnými dôkazmi v jeho prospech, obzvlášť Z.. P. ako výkonnej redaktorky a prof. Šimona ako člena redakčnej rady časopisu, ktorí potvrdili, že žiadne meškanie s číslami nebolo. Vo vzťahu k výsluchu X.. D., ktorý je stále zamestnancom žalovaného a priamy podriadený B.. S., považoval jeho tvrdenia za účelové. Namietal, že sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal s otázkou preneseného dôkazného bremena a uspokojil sa s klamlivými tvrdeniami, ktoré stoja preukázateľne na krivých výpovediach B.. S. W. X.. D.. 5. I keď prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že pozícia šéfredaktora redakčnej rady bola čestná a nehonorovaná funkcia, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že časopis bol jeho „dieťaťom“ , venoval mu veľa času nad rámec pracovných povinností, vďaka výraznému posunu v kvalite časopisu získal uznanie vedeckej a odbornej verejnosti, jedinečnosť časopisu ako „karentovaného“ vedeckého časopisu svetovej úrovne, jediného svojho druhu na Slovensku mu dávala vysoké spoločenské uznanie, uplatnenie a poctu. V očiach odborníkov bol vnímaný ako osoba, ktorá dokázala svoje kvality nielen odborné ale aj organizačné, keď pri riadení tímu ľudí dokázal pozdvihnúť časopis medzi top časopisy v svete. Do pozornosti dal nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 75/01, v ktorom síce ide o inú situáciu, no argumentácia ústavného súdu smerujúca k priznaniu nemajetkovej ujmy je plne aplikovateľná aj na tento prípad: „Ak je vysokoškolskému učiteľovi po zvolení za kandidáta na rektora protiprávnym postupom znemožnené túto funkciu zastávať, tak ide o trvalý zásah do jeho postavenia a povesti v rámci akademickej obce. Dôsledky nesprávneho postupu akademického senátu pre profesionálne uplatnenie a povesť navrhovateľky už nie je možné odstrániť alebo napraviť, a preto ústavný súd využil možnosť priznať primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy“. Závery súdu prvej inštancie o prenesením dôkazného bremena na neho, sú v rozpore s § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, kde to mal byť žalovaný, ktorý mal preukázať že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, že ho nediskriminoval za to, že sa domáhal svojich práv na súde. Namietal aj nepreskúmateľnosť výroku súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania, nakoľko zo spisu nevyplýva ani skutočnosť, že by si žalovaný trovy vyčíslil tak, ako to vyžaduje O.s.p. a v prípade nevyčíslenia trov nemôže túto činnosť nahrádzať ani súd. Uviedol, že u žalovaného pracuje osoba s právnickým vzdelaním a preto neexistuje najmenší dôvod, aby žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov právneho zastupovania. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie, alebo napadnutý rozsudok zruší a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 6. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 5.2.2015 a uviedol, že odvolanie žalobcu je nedôvodné a žalobca sa snaží odpútať pozornosť od skutočnosti, že sa svojej práci šéfredaktora časopisu nevenoval dostatočne, resp. s meškaním, čím nadmieru zaťažoval jeho ostatných zamestnancov podieľajúcich sa na vydávaní časopisu. V konaní bolo podľa jeho názoru preukázané, že počas posledného obdobia kedy bol žalobca šéfredaktorom, bola lehota od ním vykonaného schválenia článkov pre časopis po plánovaný termín vydania časopisu, lehotou hraničnou, t.j. ostatným spolupracovníkom podieľajúcim sa na vydávaní časopisu ostal len krátky čas na dokončenie všetkých potrebných úkonov, aby časopis mohol byť vydaný. Zároveň bolo preukázané, že po vymenovaní nového šéfredaktora, lehota od ním vykonaného schválenia článkov pre časopis po plánovaný termín vydania časopisu, je lehotou podstatne dlhšou a postačujúcou pre ostatných spolupracovníkov podieľajúcich sa na vydávaní časopisu na dokončenie všetkých potrebných úkonov, aby časopis mohol byť vydaný. Na základe skúmania Inpact faktoru bolo podľa jeho názoru preukázané, že kvalita časopisu počas posledného obdobia kedy bol žalobca šéfredaktorom časopisu klesala, pričom po výmene šéfredaktora časopisu začala opätovne stúpať, z čoho vyplýva, že zmena na pozícii bola potrebná a priniesla okrem vyššie uvedeného odstránenia časového stresu pre ostatných spolupracovníkov aj posun v oblasti kvality časopisu. Rovnako sa stotožnil aj s názorom prvoinštančného súdu, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by konanie voči žalobcovi vyplývalo z dôvodu podania žalôb na súd, išlo len o subjektívny názor žalobcu, ktorý nebol žiadnym spôsobom preukázaný. O účelovosti tvrdení žalobcu v odvolaní svedčí aj jeho tvrdenie, že svedok X.. D. nikdy na redakčnej rade nepoukázal na meškanie s vydávaním čísel, pričom redakčná rada časopisu sa nikdy nezišla a ani nikdy nezasadla (s výnimkou jedného zasadnutia, ktoré predložil do spisu žalobca), čo vyplynulo aj z dokazovania v konaní, preto je logické, že takúto požiadavku svedok nemohol na nej nikdy vzniesť. 7. Vo vzťahu k námietkam žalobcu voči výroku o náhrade trov konania uviedol, že jeho právny zástupca si trovy právneho zastúpenia riadne a v súlade so zákonom uplatnil, a to listom zo dňa 25.9.2015, preto považoval námietku žalobcu za nedôvodnú. Pokiaľ ide o námietku žalobcu ohľadom nutnosti účelného vynaloženia nákladov na trovy právneho zastupovania, poukázal na novšiu judikatúru súdov, podľa ktorej akceptácia o neúčelnosti trov konania (právneho zastúpenia) v tých prípadoch, ak právnická osoba, ktorá udelila plnú moc na zastupovanie v konaní advokátovi, zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo má aj vlastný právny útvar, by v konečnom dôsledku znamenala, že účastník konania, ktorý zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo sám má právnické vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho zastúpenia sám. Zároveň poukázal na to, že žalobca zaťažil žalovaného viacerými súdnymi spormi, pričom žalovaný nemá dostatok pracovníkov, ktorý by sa mohli venovať tejto agende a zároveň na skutočnosť, že jediný pracovník žalovaného s právnym vzdelaním sa z dôvodu, že dlhé roky pracoval ako podriadený žalobcu, vylúčil zo zastupovania žalovaného v súdnom konaní pre konflikt záujmov, preto nemal inú možnosť len sa nechať zastúpiť právnym zástupcom. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov konania. 8. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 2.7.2018 sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril žalobca a uviedol, že pred odvolaním z funkcie predsedu redakčnej rady časopisu sa domáhal právnej ochrany proti právnemu predchodcovi žalovaného podaním dvoch žalôb a právny predchodca žalovaného namiesto toho, aby túto skutočnosť rešpektoval a ukončil nezákonné praktiky proti jeho osobe, ho odvolal z funkcie predsedu redakčnej rady časopisu. Žiadal, aby odvolací súd na vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu z dôvodu zmeškania lehoty neprihliadal. Do začatia konania súdneho procesu neexistoval jediný dôkaz o tom, že by si vykonával prácu nedbalo, ako sa stále snaží teraz tvrdiť žalovaný, právny predchodca žalovaného ho odvolal z funkcie bez udania dôvodu, čo jasne dokazuje, že dôvodom nebola nespokojnosť s jeho prácou, pretože v opačnom prípade by to v odvolacom dekréte uviedol. Dal do pozornosti výpoveď žalovaného, ktorý zmenil svoje prvotné vyjadrenie o tom, že odvolať ho mohol len tak, bez dôvodu. V konaní pred súdom už ale tvrdil, že dôvod na odvolanie existoval, a tým dôvodom bolo meškanie čísiel a to 3/2013 a 4/2013, avšak tieto čísla mali vyjsť až o 7, resp. 10 mesiacov neskôr, pričom sám žalovaný prehlásil, že na prípravu čísla postačovala doba 2-3 mesiace, čo dokazuje, že týmto svedok usvedčil samého seba z nepravdivého tvrdenia (str.3 a 4 Zápisnice z pojednávania 20.11.2014). Z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že nebol postihnutý za to, čo urobil, ale za to, čo mal (nedostatočne) urobiť a to až o 7 a 10 mesiacov neskôr, čo je zjavne absurdná argumentácia, typická však pre diskriminačné konanie. Celkom nepravdivé je tvrdenie žalovaného, že práce mali sklz. Jediným pracovníkom redakcie bola U.. P. ako výkonná redaktorka a tá pred súdom prehlásila, že k žiadnym problémom v práci redakcie, či šéfredaktora nedochádzalo. Naopak, všetky termíny vydania jednotlivých čísel boli dodržané, o čom svedčia Protokoly o odovzdaní a prevzatí prác medzi žalovaným a jeho zriaďovateľom a výsluch svedka - člena redakčnej rady časopisu Z.. Š. dňa 29.4.2014 a U.. P. dňa 11.9.2014. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že výmenou predsedu redakčnej rady sa zvýšila kvalita časopisu, poukázal na posledné celosvetové hodnotenie O. T. X. zo dňa 25.6.2018, kde za r.2017 časopis obsadil 106 miesto vo svojej kategórii , čo je najhoršie umiestnenie, aké kedy časopis obsadil, ktoré jasne dokazuje snahu žalovaného používať za každú cenu nepravdivé fakty. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že mal právo odvolať predsedu redakčnej rady, toto jeho právo nie je absolútne a aj pri odvolaní žalobcu bol povinný rešpektovať zákony SR, etické a morálne hodnoty a zásady a dobré mravy a to o to viac, že ide o rešpektovanú a medzinárodne uznávanú vedeckú osobnosť. 9. Vo vzťahu k výroku na náhradu trov konania poukázal na § 251 C.s.p., podľa ktorého „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva“ a skutočnosť, že žalovaný disponoval a disponuje niekoľkými zamestnancami s právnickým vzdelaním, napr. O..I., O..M., O..T., O..Z., A..Š.. V tomto kontexte uviedol nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/03-29 z 9. septembra 2004, z ktorého vyplýva, že ak je subjekt na ochranu svojich záujmov vybavený príslušnými organizačnými zložkami finančne aj personálne zaistenými zo štátneho rozpočtu, nie je zásadne dôvod, aby výkon svojich práv a povinností v tejto oblasti prenášal na súkromný subjekt, napr. advokáta. Pokiaľ tak napriek tomu urobí, potom nie je dôvod na uznanie týchto nákladov ako účelne vynaložených. Rovnako, medzi žalobcom a žalovaným prebieha niekoľko sporov a všetky sa týkajú porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, čo nakoniec niekoľko krát na konaniach prehlásil aj právny zástupca žalovaného. Dal do pozornosti aj závery NS SR vo veci 6MCdo 9/2013, v ktorom Najvyšší súd SR (obdobne ako vo veci sp. zn. 6MCdo 5/2013), ktorý konštatoval, že trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátov v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní vyhotovených advokátom mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej-ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde. To má za následok povinnosť súdov konštatovať neúčelnosť nákladov vynaložených na právne zastúpenie a teda ich nepriznanie účastníkovi (strane), ktorý by inak na ich náhradu mal právo. Z týchto dôvodov sa domnieval, že žalovaný finančné zdroje na využívanie externých právnych služieb využíval neúčelne, a neefektívne, čím porušil aj § 31 ods. 1 písm. j) zákona č.523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov a preto nie je žiadny zákonný dôvod, aby si žalovaný tieto náklady uplatňoval, resp. aby mu boli tieto náklady súdom uznané ako účelne vynaložené prostriedky. 10. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 24.7.2018 sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril žalovaný a uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava doterajších vyjadrení a písomných podaní vrátane písomného vyjadrenia zo dňa 4.2.2015, ktoré z dôvodu hospodárnosti nebudeme opakovať len na ne týmto podaním odkazuje. Poukázal na nespornú skutočnosť, že žalobca podal na právneho predchodcu žalovaného viacero žalôb, vrátane žalôb pôvodne vedených na súde prvej inštancie pod sp. zn. 50Cpr/5/2012 a sp. zn. 17Cpr/10/2012, aj keď obe tieto konania boli iniciované na základe žalôb z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len „antidiskriminačné žaloby“), súd prvej inštancie v oboch prípadoch jednoznačne konštatoval, že žalobca nebol diskriminovaný. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v konaní vedenom pod sp. zn. 50Cpr/5/2012 nie je právoplatné, a to z dôvodu podania odvolania oboma stranami sporu a v súčasnosti je predmetom rozhodovania Krajského súdu v Bratislave. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v konaní vedenom pod sp. zn. 17Cpr/10/2012 (zamietnutie žaloby) skončilo na pojednávaní Krajského súdu v Bratislave súdnym zmierom, a to zrušením písomného upozornenia (avšak až k dátumu 12.1.2016) z dôvodu, že nemá záujem byť so svojimi zamestnancami (súčasnými ako aj bývalými) v súdnych sporoch, pričom žalobca prestal mať na neho finančné požiadavky a právne účinky takéhoto upozornenia už aj tak zanikli, čím bol tento súdny zmier pre žalovaného akceptovateľný. Navyše samotné uzatvorenie súdneho zmieru nepredstavuje aj podľa právnej teórie autoritatívne rozhodnutie súdu (vo veci samej, rozsudok), ktorým by súd s konečnou platnosťou vyriešil spor medzi stranami, keďže pri schvaľovaní súdneho zmieru sa súd nezaoberal meritom veci, ani tým, v záujme koho je uzatvorenie takejto dohody. Zo schváleného súdneho zmieru mu nevyplýva žiaden iný záväzok ako ten, ktorý je vyslovene v súdnom zmieri uvedený, čím nepredstavuje „uznanie“ akéhokoľvek záväzku alebo uznanie, že by žalovaný konal voči žalobcovi diskriminačne. Vzhľadom na skutočnosť, že nebol preukázaný jeho diskriminačný postup voči žalobcovi pri ani jednej z antidiskriminačných žalôb, pričom žalobca neuviedol žiadne zo skutočností preukazujúcich, že by v danom konaní napadnutý postup bol diskriminačný voči žalobcovi, mal za to, že samotné poukázanie na dané konanie nemôže za žiadnych okolností vyvolávať právnu domnienku iného postavenia ako diskriminačného dôvodu. Tvrdenia žalobcu o diskriminovaní sa v konaní na súde prvej inštancie ukázali nie len ako nepreukázané, absentujúce znaky diskriminácie a založené výlučne na subjektívnom pocite žalobcu, avšak bolo aj preukázané, že postupoval pri odvolaní žalobcu z funkcie šéfredaktora časopisu v medziach zákona a bol jedinou oprávnenou osobou, kompetentnou odvolať šéfredaktora. V konaní bolo ďalej preukázané, že nie len že dodržiaval svoje povinnosti vyplývajúce mu z pracovnoprávnych predpisov (vrátane antidiskriminačného zákona), ale aj skutočnosť, že žalobca konal u neho často krát svojvoľne, neplnil si riadne svoje povinnosti, resp. porušoval pracovnú disciplínu, čoho výsledkom bolo napr. uloženie písomného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, ktoré bolo predmetom konania pod sp. zn. 17Cpr/10/2012, t.j. v žiadnom prípade nešlo o prenasledovanie či postihovanie žalobcu. Na základe uvedeného mal za zrejmé, že voči žalobcovi nebolo konané diskriminačne, a že šlo len o subjektívne pocity a názory žalobcu ako zamestnanca, keďže všetky kroky žalovaného ako zamestnávateľa voči svojim zamestnancom boli nie len odôvodnené, ale vyžadovali si aj lepšie fungovanie organizácie žalovaného (napríklad organizačná zmena, ktorou bolo zrušená celá organizačná línia námestníkov žalovaného). Plne sa stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že ide len o subjektívny názor žalobcu, ktorý nebol žiadnym spôsobom preukázaný, pričom nakoľko žalovaný na uvedenú skutočnosť počas celého konania poukazoval, tento právny názor súdu považuje za správny. Je nesporné, že pár dní meškal s vyjadrením voči odvolaniu, avšak mal za to, že nakoľko v danom vyjadrení neboli žiadne skutočnosti, ktoré by žalovaný v konaní už neuviedol, táto námietka žalobcu nemá opodstatnenie. Z dôvodu právnej istoty, však na danom vyjadrení trval. Mal za to, že v konaní bolo na základe rozsiahleho dokazovania a to z ním predložených písomných dôkazov, ale aj výsluchom svedkov preukázané, že počas posledného obdobia kedy bol žalobcom šéfredaktorom bola lehota od ním vykonaného schválenia článkov pre časopis po plánovaný termín vydania časopisu, lehotou hraničnou, t.j. ostalo ostatným spolupracovníkom podieľajúcim sa na vydávaní časopisu len krátky čas na dokončenie všetkých potrebných úkonov, aby časopis mohol byť vydaný. Zároveň bolo preukázané, že po vymenúvaní nového šéfredaktora lehota od ním vykonaného schválenia článkov pre časopis po plánovaný termín vydania časopisu, lehotou podstatne dlhšou a postačujúcou pre ostatných spolupracovníkov podieľajúcich sa na vydávaní časopisu na dokončenie všetkých potrebných úkonov, aby časopis mohol byť vydaný. Na základe skúmania Inpakt faktoru bolo ďalej preukázané, že kvalita časopisu počas posledného obdobia kedy bol žalobca šéfredaktorom časopisu klesala, pričom po výmene šéfredaktora časopisu začala opätovne stúpať, z čoho vyplýva, že zmena na pozícii bola potrebná a priniesla okrem vyššie uvedeného odstránenia časového stresu pre ostatných spolupracovníkov aj posun v oblasti kvality časopisu. Za zavádzajúce považoval tvrdenie o poklese Inpact faktoru v roku 2017 (ktoré obdobie nemá žiaden súvis s predmetom konania) bez toho, aby sa vzali do úvahy veľké zmeny u žalovaného (zlúčenie výskumných ústavov do Národného centra s cieľom ušetriť), znižovanie prostriedkov zo strany štátu do vedy a výskumu a najmä zníženie prostriedkov zriaďovateľa žalovanému aj na vydávanie vedeckých časopisov, pričom po zlúčení výskumných ústavov do žalovaného, vydáva okrem časopisu O. F. L. W. E. X. aj ďalšie ako sú napr. - S. O. F. W. S., W. (Z.) - O. L. W. S., Poľnohospodársky rok, Lúkarstvo a pasienkarstvo na Slovensku a súčasne je povinný vykonávať ďalšie vedecké a publikačné aktivity. Počas celého konania tvrdil a zároveň súdu preukázal, že pri odvolaní žalobcu nekonal svojvoľne a súčasne, že jeho konanie bolo potrebné. V prípade vydávania časopisu, ide o vydávanie vedeckého periodika na základe zmluvy so zriaďovateľom žalovaného, pričom šlo o povinnosť žalovaného zabezpečiť riadne, bezproblémové a aj čo najefektívnejšie vydávania časopisu. V súvislosti s námietkou žalobcu ohľadom nutnosti účelného vynaloženia nákladov na trovy právneho zastupovania žalovaného zotrval na vyjadrení ohľadom účelnosti výdavkov na právne zastúpenie, pričom podľa judikatúry súdov akceptácia neúčelnosti trov konania (právneho zastúpenia) v tých prípadoch, ak právnická osoba, ktorá udelila plnú moc na zastupovanie v konaní advokátovi, zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo má aj vlastný právny útvar, by v konečnom dôsledku znamenala, že účastník konania, ktorý zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo sám má právnické vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho zastúpenia sám. Takýto výklad je podporený tak rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj jeho opak by bol v rozpore s ústavným princípom rovnosti strán sporu. Zároveň poukázal na skutočnosť, že žalobca zaťažil žalovaného viacerými súdnymi spormi, ktoré však nie je možné považovať za totožné a to ani skutkovo a ani právne, pričom žalovaný nemá dostatok pracovníkov, ktorý by sa mohli venovať tejto agende a zároveň na skutočnosť, že jediný pracovník žalovaného s právnym vzdelaním sa z dôvodu, že dlhé roky pracoval ako podriadený žalobcu, vylúčil zo zastupovania žalovaného v súdnych konaniach pre konflikt záujmov, čím žalovaný nemal inú možnosť len sa nechať zastúpiť právnym zástupcom. S poukazom na princíp rovnosti strán sporu, ale aj na skutočnosť, že strana sporu si môže vždy zvoliť advokáta, považoval náhradu trov konania za zastupovanie právnym zástupcom za účelné a v súlade so zákonom a akékoľvek námietky žalobcu za neopodstatnené. 11. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 ods. l zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 378 ods. l C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. 12. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 13. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 14. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bolo žalobcom tvrdené diskriminačné konanie proti jeho osobe zo strany právneho predchodcu žalovaného, ktoré vyústilo do odvolania žalobcu z pozície Predsedu redakčnej rady medzinárodne uznávaného vedeckého časopisu O. F. L. W. E. X. (ďalej len „časopis“) bez udania dôvodu, čo považoval žalobca za porušenie ustanovení § 13 Zákonníka práce ako i antidiskriminačného zákona, majúc za to, že dôvodom jeho odvolania z funkcie predsedu redakčnej rady časopisu bola skutočnosť, že sa vo viacerých súdnych konaniach domáhal formou antidiskriminačných žalôb ochrany svojich práv voči právnemu predchodcovi žalovaného a za spravodlivé považoval priznanie finančnej satisfakcie v sume 16 643,01 eur. 15. Podľa § 2a ods. 8 antidiskriminačného zákona, neoprávnený postih je také konanie alebo opomenutie, ktoré je pre osobu, ktorej sa týka, nepriaznivé a priamo a) súvisí domáhaním sa právnej ochrany pred diskrimináciou vo svojom mene alebo v mene inej osoby alebo b) s podaním svedeckej výpovede, vysvetlenia alebo súvisí s inou účasťou tejto osoby v konaní vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, c) so sťažnosťou namietajúcou porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. 16. Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona, každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. 17. Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená. 18. Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. 19. Podľa § 11 ods. 1 antidiskriminačného zákona, konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalobca“). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalovaný“). 20. Podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. 21. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca dôvodnosť žaloby skutkovo vymedzil tak, že dôvodom jeho odvolania z funkcie predsedu redakčnej rady časopisu bola skutočnosť, že sa vo viacerých súdnych konaniach domáhal formou antidiskriminačných žalôb ochrany svojich práv voči právnemu predchodcovi žalovaného. Vychádzajúc z toho, že súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (právo pozná súd), strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu, bolo úlohou súdu prvej inštancie ustáliť akej formy diskriminácie sa podľa žalobcom tvrdených skutkových okolností žalovaný mal dopustiť. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 2a ods. 1 antidiskriminačného zákona pod pojmom diskriminácia uvádza a) priamu diskrimináciu, b) nepriamu diskrimináciu, c) obťažovanie, d) sexuálne obťažovanie, e) neoprávnený postih, f) pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie vo veci aplikoval ust. § 2a ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona, t.zn. použil pri rozhodovaní vo veci ustanovenia týkajúce sa priamej a nepriamej diskriminácie. Preto, ak súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jednoznačne neuviedol, o akú formu diskriminácie (priamu alebo nepriamu) sa v prípade žalobcom tvrdených skutkových okolností malo jednať, nemožno bez pochybností na prejednávaný prípad ustáliť, či súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci skúmal naplnenie podmienok priamej diskriminácie podľa ust. § 2a ods. 2 cit. zákona („ za priamu diskrimináciu sa považuje konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii) alebo splnenie podmienok nepriamej diskriminácie podľa ust. §2a ods.3 cit. zákona („ za nepriamu diskrimináciu sa považuje navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou...“), nakoľko len samotný odkaz na uvádzané ustanovenia nemožno považovať za vyvodenie právneho záveru vo vzťahu k žalobcom uvádzaným skutkovým tvrdeniam. Nemožno neprihliadnuť ani na to, že v prípade priamej diskriminácie sa dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania posudzuje porovnaním s inou osobou v porovnateľnej situácii ( t.zn. vo vzťahu ku komparátorovi) a vyhodnotenie vykonaného dokazovania sa zameriava na posúdenie toho, či sa s osobou žalobcu zaobchádzalo menej priaznivo ako sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Preto, ak mal súd prvej inštancie za to, že nárok žalobcu je potrebné posudzovať ako nárok titulom priamej diskriminácie, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa mal vysporiadať s tým, či sa s inou osobou v porovnateľnej situácii zaobchádzalo rovnako ako so žalobcom (t.zn. komparátorom), ktorým v prejednávanej veci bol doc. U.. A. D., T... I keď súd prvej inštancie doc. U.. A. D., T.. v konaní vypočul ako svedka, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Odvolací súd tak uzavrel, že v napadnutom rozhodnutí okrem absencie jednoznačného právneho posúdenia veci absentuje aj vyhodnotenie vykonaného dokazovania vo vzťahu k nároku žalobcu, čím súd prvej inštancie porušil právo na spravodlivý proces, znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto jeho rozhodnutie možno považovať za predčasné, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. 22. Porušenie práva na spravodlivý proces znamená znemožnenie strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojim procesným postupom v rozpore so zákonom, spravidla vždy účastníkovi konania odnímajú možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré C.s.p. priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhému účastníkovi. Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie, a preto je vždy nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. 23. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 24. Nepreskúmateľné je teda také rozhodnutie súdu, ktoré nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p.. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen z hľadiska výsledkov vykonaného dokazovania a skutkových zistení súdu, ale tiež z hľadiska prijatých právnych záverov. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody, so zreteľom na ktoré rozhodol. Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v (prípadnom) odvolacom konaní (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 8.9.2011, č.k. 3Cdo 96/2011). 25. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 26. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („ďalej len „Dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07). 27. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), dôsledkom ktorej nebolo odňatie možnosti účastníka konať pred súdom. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. 28. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje odvolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Konštatuje, že práve daný prípad poskytuje podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska analogicky aplikovaného na podmienky odvolacieho konania, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). 29. Konštatovaná vada uvedená v ust. § 389 ods.1 písm. b) C.s.p. zistená v konaní pred súdom prvej inštancie nebráni odvolaciemu súdu uviesť nasledovné. 30. Vychádzajúc z toho, že súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (právo pozná súd), strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu, preto bolo úlohou súdu prvej inštancie ustáliť akej formy diskriminácie sa podľa žalobcom tvrdených skutkových okolností žalovaný mal dopustiť. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobcu má za to, že nárok žalobcu je potrebné právne kvalifikovať ako diskrimináciu formou neoprávneného postihu, podľa ust. § 2a ods. 8 písm. a) antidiskriminačného zákona. Preto je dôvodnou odvolacia námietka odvolateľa, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. 31. Odvolateľ v podanom odvolaní namieta aj nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie v časti nesprávnosti prenesenia dôkazného bremena na žalobcu, a to pre rozpor s ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, dôvodom zamietnutia žaloby žalobcu bolo práve neunesenie dôkazného bremena. Odvolací súd upriamuje pozornosť na ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona z ktorého vyplýva, že „žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.“ V sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania síce v primárnej fáze dôkazné bremeno zaťažuje (aj) žalobcu, ktorý musí uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno dôvodne vyvodiť, že došlo k diskriminácii jeho osoby, avšak je na žalovanom, aby preukázal, že vo vzťahu k žalobcovi neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Z obsahu spisu vyplýva, že k odvolaniu žalobcu z funkcie predsedu redakčnej rady časopisu došlo listom žalovaného zo dňa 28.2.2013, a to bez uvedenia dôvodu. Uvedený postup právneho predchodcu žalovaného žalobca považoval za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, pričom uviedol, že k jeho odvolaniu z funkcie došlo v príčinnej súvislosti s tým, že podal voči právnemu predchodcovi žalovaného antidiskriminačné žaloby, čím si žalobca splnil svoju povinnosť týkajúcu sa unesenia dôkazného bremena (uviedol skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzoval, že došlo k diskriminácii jeho osoby). Vychádzajúc z toho, že žalobca si primárne svoju dôkaznú povinnosť splnil, bolo na žalovanom, aby preukázal, že vo vzťahu k žalobcovi neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania a k odvolaniu žalobcu z funkcie predsedu predstavenstva časopisu nedošlo v príčinnej súvislosti s tým, že žalobca podal voči právnemu predchodcovi žalovaného antidiskriminačné žaloby. 32. V vzťahu k odvolacím námietkám odvolateľa, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016), odvolací súd uvádza nasledovné. Na pojednávaní dňa 11.9.2014 svedok X.. Z. S. (v danom čase štatutárny zástupca právneho predchodcu žalovaného) dôvod odvolania žalobcu z funkcie predsedu redakčnej rady časopisu dodatočne vymedzil tak, že dôvodom odvolania žalobcu bolo 1/ ohrozenie vychádzania ďalších čísiel, eventuálne ich periodicita, nakoľko žalobca oznámil prekážku v práci a prestal dochádzať na pracovisko, 2/ v období keď bol žalobca šéfredaktorom boli rukopisy akceptované pre tlač tesne pred dátumom odovzdania čísla do tlače, t.j. tento tým spôsobil značný časový stres pre ďalších pracovníkov ako aj pre tlač časopisu a tým ohrozil vydanie daného čísla časopisu, 3/ tlak zodpovednosti právneho predchodcu žalovaného ako vydavateľa zabezpečiť periodicitu tlače v súlade so stanoveným harmonogramom ( čl. 119 súdneho spisu). Ak súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na str. 7 posledný odsek konštatoval, že „I z výsluchu bývalého štatutárneho zástupcu odporcu mal súd preukázané, že dôvodom odvolania navrhovateľa z funkcie šéfredaktora Časopisu bola tá skutočnosť, že navrhovateľ mal prekážku v práci, čo sám navrhovateľ na pojednávaní nenamietal. Aj keď navrhovateľovi podľa vyjadrenia odporcu nevznikla žiadna prekážka v práci, tento si ju po zrušení svojej funkcie uplatnil a do práce sa nedostavoval, čo sám navrhovateľ nepoprel“, jeho závery sú v rozpore s listinnými dokladmi predloženým žalobcom v konaní - oznámenie o vzniku prekážky v práce ( čl. 78 súdneho spisu) a vyhodnotením dochádzky žalobcu za obdobie od 1.2.2013 do 28.2.2013 ( čl. 79 súdneho spisu), vyjadrením svedka RNDr. Petra Siekela na pojednávaní dňa 20.11.2014 a vyjadreniami žalobcu, ktorými žalovaným tvrdené skutočnosti zásadne v konaní pred súdom prvej inštancie popieral. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje aj naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu, nakoľko skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedajú vykonaným dôkazom. 33. So zreteľom na uvedené skutočnosti považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný, nespĺňajúci zákonné náležitosti predpísané v § 220 ods. 2 C.s.p. (do 30.6.2016 § 157 ods. 2 O.s.p.), nakoľko v ňom absentujú dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, a z toho vyplývajúci jednoznačný a nepochybný právny záver. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je možné konštatovať, že rozhodnutie prvoinštančného súdu uvedeným požiadavkám nevyhovuje, čím je zároveň naplnený dôvod pre zrušenie prvoinštančného rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. 34. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne vec právne posúdiť a v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto rozhodnutí, vo veci rozhodnúť a nárok žalobcu posudzovať v súlade s ust. §2a ods. 8 antidiskriminačného zákona ako diskrimináciu formou neoprávneného postihu. Rozhodujúcim sa javí posúdenie, či odvolaním žalobcu z funkcie predsedu redakčnej rady časopisu došlo v priamej súvislosti v danom čase podanými antidiskriminačnými žalobami žalobcu proti právnemu predchodcovi žalovaného, pričom pri rozhodovaní vo veci je potrebné upriamiť pozornosť na to, či žalovaným uvádzané dôvody skutočne existovali v čase odvolania žalobcu z funkcie predsedu redakčnej rady časopisu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie musí zodpovedať ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. musí v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení nárokov uplatnených žalobcom, riadiac sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto rozhodnutí ( § 391 ods.2 C.s.p.). 35. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).