Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4CoPr/6/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214212379 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1214212379.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Pospíšilovej Degmovej v právnej veci žalobcu: J.. K. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom ŽiC. XXXX/X, A., zast. JUDr. Janou Kompišovou, advokátkou, so sídlom Jakubovo nám. 9, Bratislava, proti žalovanému: Alfa 04 a.s., IČO: 35 889 853, so sídlom Jašíkova 6, Bratislava, zast. advokátskou kanceláriou ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., so sídlom Kýčerského 7, Bratislava, o zaplatenie 5.320,63 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 22. novembra 2016, č.k. 20Cpr 4/2014-148, a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13. januára 2017, č.k. 20Cpr 4/2014-153, takto r o z h o d o l : Odvolací súd odvolanie žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie č.k. 20Cpr 4/2014-153 zo dňa 13.01.2017 o d m i e t a. Rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 20Cpr 4/2014-148 zo dňa 22.11.2016 v spojení s opravným uznesením č.k. 20Cpr 4/2014-153 zo dňa 13.01.2017 v napadnutej zamietajúcej časti a v časti o trovách konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 500 eur spolu s 0,014 % úrokom z omeškania denne zo sumy 500 eur od 11.11.2014 do zaplatenia a 0,014 % úrok z omeškania denne zo sumy 20.000 eur od 11.11.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti o zaplatenie 4.820,63 eur zastavil, vo zvyšku žalobu zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa od žalovaného domáhal zaplatenia 20.000 eur s príslušenstvom titulom nevyplatenej pracovnej odmeny, keď v žalobe poukázal na to, že u žalovaného pracoval na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.07.2004 ako riaditeľ spoločnosti do 31.03.2013, pričom predstavenstvom žalovaného boli dňa 14.12.2012 schválené aj odmeny zamestnancom a riaditeľovi za hospodárske výsledky dosiahnuté v roku 2012 a spôsob ich vyplatenia. Žalobca uviedol, že prvá časť dohodnutej odmeny vo výške 20.000 eur mu bola vyplatená vo výplatnom termíne mzdy za december 2012, avšak druhá časť odmeny vo výške 20.000 eur mu vyplatená nebola. Žalovaný zas tvrdil, že o priznaní odmien zamestnancom a riaditeľovi za hospodárske výsledky za rok 2012 rozhodoval viackrát, a to na zasadnutiach dňa 14.12.2012 a 29.05.2013. Uviedol, že na zasadnutí dňa 14.12.2012 jeho predstavenstvo vo vzťahu k riaditeľovi rozhodlo o vyplatení zálohy na výsledkovú odmenu za hospodársky rok 2012 vo výške 20.000 eur, a na zasadnutí dňa 29.05.2013 rozhodlo o pravidlách vyplácania nenárokovateľných odmien zamestnancom vrátane riaditeľa spoločnosti, pričom rozhodnutie odložilo na čas po vyplatení dividend akcionárom, ktorých výplata bola odkladaná. Mal za to, že príloha č. 5 k rozhodnutiu predstavenstva zo dňa 14.12.2012 bola pripravovaná ako návrh, ale keďže jeden z členov predstavenstva vyjadril svoj nesúhlas, tak uznesenie č. 4 predmetného rozhodnutia sa na túto prílohu odvoláva iba výlučne v súvislosti s výplatou odmien za mesiac december 2012. Legitímne očakávanie žalobcu na vyplatenie odmeny by podľa jeho názoru prichádzalo do úvahy iba v prípade, ak by predstavenstvo prijalo výslovné rozhodnutie o priznaní mu odmeny ako riaditeľovi spoločnosti. 3. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca bol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.07.2004 zamestnancom žalovaného na pracovnej pozícii riaditeľ spoločnosti s pracovným pomerom na dobu neurčitú. Dňa 30.03.2011 bol medzi stranami uzavretý Dodatok k pracovnej zmluve, ktorým bol upravený pracovný čas žalobcu a jeho odmena. Podľa bodu 6 zápisnice č. 5/2012 zo zasadnutia predstavenstva žalovaného zo dňa 14.12.2012 rozhodlo predstavenstvo žalovaného o vyplatení záloh na odmeny za zákazky, záloh na odmeny režijných pracovníkov a výsledkové odmeny za rok 2012 v celkovej výške 128.500 eur v členení podľa prílohy č. 5, a zároveň o vyplatení zálohy na výsledkovú odmenu za hospodársky rok 2012 riaditeľovi spoločnosti (žalobcovi) vo výške 20.000 eur. Skonštatoval, že prílohu č. 5 predmetného rozhodnutia tvorí tabuľka odmien za rok 2012, z ktorej vyplýva, že riaditeľovi spoločnosti bola schválená odmena vo výške 40.000 eur, ktorá bola rozdelená na dve časti, a to za december 2012 vo výške 20.000 eur a ako rezerva 2013 vo výške 20.000 eur. Z výplatného lístku žalobcu za mesiac 12/2012 zistil, že mu bola vyplatená prémia vo výške 20.000 eur. Z obsahu zápisnice č. 5/2013 zo zasadnutia predstavenstva žalovaného zo dňa 29.05.2013 vyplýva, že predstavenstvo žalovaného rozhodlo, že vyplácanie prípadných odmien zamestnancom v akejkoľvek forme je viazané na vyplatenie podielov na zisku všetkým akcionárom, a to tak, že odmeny v bežnom roku alebo odmeny, prípadne ich časť za bežný rok, vyplácané v budúcom roku sa vyplatia až po tom, ako budú vyplatené podiely na zisku akcionárom za predchádzajúci rok alebo obdobie. Tento princíp sa vzťahuje aj na časť odmien za rok 2012, ktoré budú zamestnancom vyplatené podľa finančnej situácie spoločnosti, vo výške ktorú odsúhlasí predstavenstvo, ale až po vyplatení podielov na zisku všetkým akcionárom za roky 2009 až 2011. Žalobca požiadal žalovaného listom zo dňa 17.03.2014 o úhradu druhej polovice odmeny vo výške 20.000 eur, a listom zo dňa 29.04.2014 opätovne vyzval žalovaného, tentokrát prostredníctvom svojho právneho zástupcu, na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 20.000 eur spolu s 0,014 % denným úrokom z omeškania od 01.01.2014 a spolu s náhradou trov právneho zastúpenia. Žalovaný listom zo dňa 12.05.2014 žalobcovi oznámil, že mu bola vyplatená odmena vo výške 20.000 eur, schválená na zasadnutí predstavenstva spoločnosti dňa 14.12.2012, a že nemá vedomosť o ďalšom rozhodnutí, ktoré by ho zaväzovalo vyplatiť mu ďalších 20.000 eur. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že zo zápisníc č. 8/2014 zo zasadnutia predstavenstva žalovaného zo dňa 27.08.2014 a č. 9/2014 zo zasadnutia predstavenstva žalovaného zo dňa 24.09.2014 vyplýva, že odmeny bývalého riaditeľa, ak budú priznané, budú riešené až po ukončení súdneho sporu v tejto veci, a súvisiace účtovné rezervy v čiastke 20.000 eur vrátane odvodov sa do tejto doby ponechajú v účtovnej evidencii. Z obsahu zápisnice č. 10/2014 zo zasadnutia predstavenstva žalovaného zo dňa 29.10.2014 zistil, že predstavenstvo žalovaného schválilo výplatu odmien zamestnancom žalovaného v čiastke, na ktorú bola vytvorená účtovná rezerva v ročnej účtovnej závierke zostavenej ku dňu 31.12.2012, a súčasne priznalo odmenu žalobcovi ako bývalému riaditeľovi spoločnosti vo výške 20.000 eur, pričom v tejto čiastke sú zahrnuté aj odvody zamestnávateľa do zdravotnej a sociálnej poisťovne. Podľa potvrdenia o zrealizovaní transakcie zo dňa 11.11.2014 vyplatil žalovaný žalobcovi dňa 11.11.2014 čiastku vo výške 14.679,37 eur. Uznesením č.k. 20Cpr 4/2014-101 zo dňa 11.01.2016 súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 14.679,37 eur zastavil. Z výplatného lístku žalobcu za mesiac 10/2014 zistil, že mu bola vyplatená prémia vo výške 19.500 eur. Žalobca s poukazom na vyplatenie odmeny vypočítanej z hrubej mzdy 19.500 eur zotrval na pohľadávke voči žalovanému vo výške 500 eur na hrubej mzde. 4. Súd prvej inštancie ďalej zhrnul argumentáciu sporových strán počas konania. Žalobca tvrdil, že dňa 14.12.2012 sa konalo zasadnutie predstavenstva žalovaného, pričom pod bodom 6 boli prerokované odmeny a bolo rozhodnuté o priznaní odmien zamestnancom a riaditeľovi s tým, že riaditeľovi mala byť vyplatená odmena vo výške 20.000 eur do konca roka 2012 a druhá časť odmeny v roku 2013 tak, ako to bolo uvedené v prílohe č. 5. Keďže mu odmena nebola doplatená vyzval nového riaditeľa žalovaného na jej zaplatenie. Nakoľko tento nereagoval, vyzvala žalovaného na úhradu odmeny dňa 29.04.2014 jeho advokátka, pričom na túto výzvu reagoval žalovaný zamietavo, a preto podal žalobu na súd. Potvrdil, že mu žalovaný dňa 09.11.2014 vyplatil neúplný doplatok odmeny vo výške 14.679 eur na účet. Poukázal na to, že rozhodnutie predstavenstva žalovaného zo dňa 14.12.2012 bolo konečným, na základe stanov žalovaného, podľa ktorých určuje odmenu riaditeľa predstavenstvo. Vysvetlil, že ak spoločnosť nevyplatí peniaze za daný rok a mieni ich vyplatiť nasledujúci rok, musí ich preniesť do rezervy, z ktorej ich môže nasledujúci rok vyplatiť. V posudzovanej veci mal žalovaný jeho odmenu zaevidovanú v rezerve, takže počítal s jej vyplatením nasledujúci rok 2013. Z uvedeného dôvodu si nárokuje úrok z omeškania od 01.01.2014, pretože v prvý deň v roku 2014 sa žalovaný dostal do omeškania. Žalovaný potvrdil, že mu bol dňa 17.03.2014 doručený list žalobcu, ktorým sa domáhal vyplatenia odmien za rok 2012 s poukazom na uznesenie predstavenstva, a že na tento list neodpovedal. Uviedol, že o vyplatení predmetnej odmeny sa rozhodlo na rokovaní predstavenstva, vychádzajúc z prílohy č. 5 k zápisnici rokovania predstavenstva č. 5/2012, v ktorom bola na druhú časť odmeny vytvorená účtovná rezerva predstavujúca náklad spoločnosti na priznanú odmenu, teda aj s odvodovým zaťažením. Zdôraznil však, že i keď sa v roku 2012 na časť odmien vytvorili rezervy, rezerva nie je nárokovateľná. Uviedol, že jeho predstavenstvo v uznesení č. 1 zápisnice č. 10/2014 priznalo bývalému riaditeľovi odmenu vo výške 20.000 eur, ktorá bola predtým uvedená v rezerve. Odmena priznaná žalobcovi v rozhodnutí zo dňa 29.10.2014 bola vyčíslená v super hrubej mzde, a tak ako bola stanovená čo do výšky sumy a nepriamo aj splatnosti bola splnená uhradením peňažných prostriedkov na účet žalobcu riadne a včas. Žalobca na to zdôraznil, že rozhodnutie obsiahnuté v zápisnici č. 5/2012 o vyplatení odmien nebolo nikdy zrušené a je stále platné, a on si svoj nárok odvodzuje práve z tohto rozhodnutia, v ktorom bola stanovená celková odmena 40.000 eur hrubej mzdy. Vysvetlil, že pojem rezerva je len účtovným termínom a nie právnym. Tvrdil, že žalovaný v uznesení č. 1 zápisnice 10/2014 účelovo rozhodol o vyplatení druhej časti jeho odmeny vo výške 20.000 eur, pričom formuláciu zvolil tak, aby mohol účelovo tvrdiť, že titul vznikol až touto zápisnicou. Žalovaný zneužitie práva, resp. nekorektné správanie sa voči žalobcovi poprel a zotrval na tvrdení, že nárok uplatnený žalobou žalobcovi vznikol, čo do obsahu a termínu splatnosti, až v roku 2014 na základe októbrového rozhodnutia predstavenstva. Mal za to, že žalobca podal žalobu predčasne a uplatnil si právo, ktoré v čase jej podania neexistovalo. 5. Keďže žalobca zobral na pojednávaní dňa 22.11.2016 žalobu v časti istiny vo výške 4.820,63 eur späť, súd prvej inštancie konanie v tejto časti podľa ust. § 144 a § 145 ods. 2 C.s.p. zastavil. 6. Vec posúdil právne podľa ust. § 17 ods. 2 a § 131 ods. 1 Zákonníka práce, § 217 ods. 1, § 470 ods. 1 a 2 C.s.p., § 26 ods. 5 zákona č. 431/2002 Z.z. Zákona o účtovníctve, § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. a § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Vyhodnotil, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 01.07.2004 uzatvorili pracovnú zmluvu, žalovaný ako zamestnávateľ a žalobca ako zamestnanec. Skonštatoval, že zo zápisnice č. 5/2012 zo zasadnutia predstavenstva žalovaného zo dňa 14.12.2012 vyplýva, že žalobcovi bola ako riaditeľovi spoločnosti priznaná odmena vo výške 40.000 eur, ktorá bola rozdelená na dve časti, pričom v decembrovej výplate za rok 2012 bola vyplatená jej časť vo výške 20.000 eur a druhá časť odmeny vo výške 20.000 eur bola prenesená do rezervy spoločnosti na rok 2013. Z uvedeného vyvodil, že žalobcovi bol nárok na druhú časť odmeny priznaný rozhodnutím predstavenstva žalovaného zo dňa 14.12.2012 o prenesení tejto časti odmeny vo výške 20.000 eur do rezervy na rok 2013, a teda žalovanému vznikol záväzok žalobcovi túto časť odmeny vyplatiť. Vyhodnotil, že splatnosť tohto nároku žalobcu však nastala až rozhodnutím predstavenstva žalovaného, prijatého na zasadnutí predstavenstva dňa 29.10.2014, ktorým schválilo výplatu odmien zamestnancov v čiastke, na ktorú bola vytvorená účtovná rezerva v ročnej účtovnej závierke zostavenej ku dňu 31.12.2012 a súčasne priznalo odmenu žalobcovi vo výške 20.000 eur, v ktorej sú zahrnuté aj odvody zamestnávateľa do zdravotnej a sociálnej poisťovne. Ustálil, že žalobca si žalobou uplatňoval voči žalovanému pohľadávku vo výške 20.000 eur v hrubej mzde, ale nakoľko mu žalovaný v priebehu konania v októbrovej výplate za rok 2014 na základe rozhodnutia predstavenstva žalovaného zo dňa 29.10.2014 vyplatil odmenu vo výške 14.679 eur, ktorá zodpovedá sume 19.500 eur v hrubej mzde, bolo konanie v dôsledku späťvzatia tejto časti istiny zastavené. Z výplatného lístka žalobcu za mesiac október 2014 mal za preukázané, že mu žalovaný vyplatil prémiu vo výške 19.500 eur v hrubej mzde a nie vo výške 20.000 eur ako mu bola priznaná, a preto žalobe žalobcu v časti istiny vo výške 500 eur vyhovel. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že odmena priznaná žalobcovi v rozhodnutí zo dňa 29.10.2014 bola vyčíslená v super hrubej mzde, keď mal práve rozhodnutím predstavenstva žalovaného zo dňa 29.10.2014 za preukázané, že predstavenstvo žalobcovi priznalo odmenu vo výške 20.000 eur, pričom v tejto čiastke sú zahrnuté aj odvody zamestnávateľa do zdravotnej a sociálnej poisťovne, z čoho je zrejmé, že odmena bola žalobcovi vyčíslená v hrubej mzde, keďže predmetné odvody sa odvádzajú v rámci hrubej mzdy, a z rozhodnutia predstavenstva nevyplýva, že má byť v odmene zahrnutá aj extra daň, ktorú musí zamestnávateľ za zamestnanca odviezť v rámci super hrubej mzdy. V tejto súvislosti poukázal aj na výplatný lístok žalobcu za mesiac december 2012, v ktorom mu bola vyplatená prvá časť priznanej prémie vo výške 20.000 eur, zatiaľ čo z výplatného lístku žalobcu za mesiac október 2014 vyplýva, že mu bola vyplatená odmena vo výške 19.500 eur a nie vo výške 20.000 eur ako mu bola priznaná. Vysvetlil tiež pojmy rezerva, hrubá mzda a super hrubá mzda. Záverom uviedol, že žalovaný sa nepochybne dostal s plnením do omeškania a toto omeškanie pretrváva aj v súčasnosti, a preto ho zaviazal tiež na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur od 11.11.2014 do zaplatenia a nie od 1.1.2014 ako si uplatnil žalobca, keďže splatnosť jeho pohľadávky nastala až dňom vyplatenia odmeny z rezervy, teda dňa 11.11.2014. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 257 C.s.p.. 7. Opravným uznesením č.k. 20Cpr 4/2014-153 zo dňa 13.01.2017 súd prvej inštancie opravil výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 20Cpr 6/2014-145 zo dňa 22.11.2016 tak, že má správne znieť: „žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 500 eur s úrokom z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur od 11.11.2014 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“ Vydanie opravného uznesenia odôvodnil tým, že pri vyhlásení predmetného rozsudku č.k. 20Cpr/6/2014-145 zo dňa 22.11.2016 došlo k zrejmej nesprávnosti, keďže vo výroku rozsudku uviedol úrok z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 20.000 eur od 11.11.2014 do zaplatenia, pričom aj zo zvukovej nahrávky o pojednávaní, a z odôvodnenia predmetného rozsudku vyplýva, že žalobcovi priznal iba úrok z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur od 11.11.2014 do zaplatenia. Keďže pri vyhlásení rozsudku došlo k chybe, túto zrejmú nesprávnosť podľa ust. 224 C.s.p. opravil. 8. Proti rozsudku (podľa obsahu odvolania proti jeho zamietajúcej časti a rozhodnutiu o trovách konania) ako aj proti opravnému uzneseniu podal žalobca včas odvolanie a navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti zmeniť a jeho žalobe po zohľadnení späťvzatí v celom rozsahu vyhovieť v zmysle petitu predneseného na pojednávaní dňa 22.11.2016 a priznať mu trovy prvoinštančného a odvolacieho konania. Zdôraznil, že rozhodol o odmenách zamestnancov a o svojej odmene koncom roku 2012 a svoje rozhodnutie nechal schváliť aj predstavenstvom spoločnosti, a preto nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že o jeho odmene rozhodovalo predstavenstvo spoločnosti až 29.10.2014. Zo schválenej odmeny 40.000 eur mu bola ešte v roku 2012 vyplatená polovica (20.000 eur) a vo vzťahu k druhej časti odmeny (20.000 eur) bolo vydané osobitné opatrenie, ktorým bolo stanovené, že táto časť odmeny bude vyplatená najneskôr do konca roku 2013. V tejto súvislosti poukázal na to, že spomenuté rozhodnutie jeho ako riaditeľa a podpredsedu predstavenstva zo dňa 14.12.2012 doposiaľ nikto nezrušil, čo potvrdil aj súčasný riaditeľ spoločnosti na pojednávaní. Z uvedeného vyvodil, že žalovaný nerozhodoval v roku 2014 čo do nároku na odmenu, ale len o vyplatení odmeny, pričom takéto právo už žalovaný v roku 2014 nemal. Závery súdu prvej inštancie o tom, kedy mu malo byť vyplatených „druhých“ 20.000 eur (druhá časť priznanej odmeny) nepovažoval za správne s poukazom na to, že schválená bola odmena v celkovej výške 40.000 eur s tým, že prvá i druhá časť odmeny mali vopred určený deň splatnosti a záväzok žalovaného bol náležite definovaný. Naviac, vyplatenie časti dlhu sa považuje za uznanie dlhu a platí aj premisa legitímneho očakávania. Nesúhlasil s poukázaním súdu prvej inštancie na účtovné zaradenie obnosu peňazí predurčeného na výplatu druhej časti jeho odmeny do firemnej rezervy a s jeho závermi na to nadväzujúcimi, keď mal za to, že súd prvej inštancie nepochopil správne účel vytvárania rezervy (ktorý v odvolaní vysvetlil) a zdôraznil, nárok na vyplatenie druhej časti odmeny by mu existoval vždy, aj v prípade insolventnosti spoločnosti. Uviedol, že žalovaný mu časť druhej časti odmeny (20.000 eur brutto) v netto výške 14.679,37 eur zodpovedajúcej brutto platbe 19.500 eur zaplatil až dňa 11.11.2014 po opakovaných predžalobných výzvach a po šiestich mesiacoch po podaní žaloby. Preto svoju žalobu upravil a v zaplatenej časti ju zobral späť a uplatnil si pevný úrok z omeškanej platby (prvej časti druhej polovice nároku), teda čiastku 645,31 eur za čas od 01.01.2014 do 11.11.2014. Považoval za možné, že sa chybou dostali do enunciátu rozsudku chybný počiatočný i koncový dátum 11.11.2014, ale tento výrok je súdom zaprotokolovaný (chcieť to „stornovať“ poukazom na audiozáznam koliduje s platným C.s.p.). Uviedol, že sa však touto témou nechce bližšie zaoberať a odvolanie voči tzv. opravnému uzneseniu podáva z opatrnosti. Namietal, že v rozsudku uvedený deň splatnosti 500 eur (11.11.2014) sa z ničoho právne relevantného neodvíja. Zotrval na tvrdení, že splatnosť „druhej časti“ odmeny bola vopred jasne definovaná a výplata mala byť realizovaná do konca roku 2013. Ak by dátum splatnosti „druhej časti“ odmeny určený nebol, a strany si neurčili ani spôsob ustálenia doby plnenia, čo nepovažoval za jeho prípad, je splatnosť záväzku naviazaná na vôľu veriteľa a ten ju môže aktivovať výzvou dlžníkovi, aby plnil. V tejto súvislosti poukázal na to, že pred podaním žaloby v máji 2014 riadne a opakovane vyzýval žalovaného na plnenie. Súdu prvej inštancie vytkol, že dezinterpretoval dokazovanie a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď ignoroval skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli a reálny stav vyhodnotil v rozpore s platným právom. Napadnuté rozhodnutie považoval za arbitrárne, založené na nesprávnom právnom posúdení veci, a tiež nelogické. Ak v čase podania žaloby aj podľa názoru súdu prvej inštancie jeho nárok na vyplatenie odmeny existoval, nemohla splatnosť tohto nároku nastať po podaní žaloby, dokonca na základe úplne svojvoľného a nepredvídateľného rozhodnutia žalovaného. Nesúhlasil ani s rozhodnutím o trovách konania. 9. Žalovaný odvolanie nepodal a vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Z odvolania žalobcu vyvodil, že vadu rozsudku vidí len v tom, že sa súd prvej inštancie nestotožnil s jeho pohľadom na prejednávanú vec. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru týkajúcu sa povinnosti súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, pričom mal za to, že súd prvej inštancie vyčerpávajúcim spôsobom podchytil a právne zhodnotil podstatu riešeného súdneho sporu. Mal za to, že odvolanie žalobcu pramení výlučne v jeho neochote akceptovať právny názor vo veci konajúceho súdu prvej inštancie, keď žalobca v podstate len tvrdošijne predostiera svoj právny pohľad na vec prostredníctvom komplikovane vyjadrených až zmätočných tvrdení. Uviedol, že žalobca nepreukázal žiaden dôvod prípustnosti novôt v odvolacom konaní, keď uvádza tvrdenie, ktoré z jeho strany doposiaľ v konaní nezaznelo, a to, že to bol on, kto rozhodol o odmenách zamestnancov vrátane svojej odmeny a o termíne výplaty tzv. druhej polovice odmeny, pričom svoje rozhodnutie nechal už len akoby „z dobrej vôle“ schváliť jeho predstavenstvom. Skonštatoval, že doposiaľ nebolo medzi stranami sporné, že právnym titulom vzniku sporných peňažných nárokov žalobcu mali byť viaceré na seba nadväzujúce rozhodnutia predstavenstva jeho spoločnosti, ktorých obsah a právne následky skúmal súd prvej inštancie. V odvolaní však žalobca poukazuje na úplne novú doteraz neuvedenú skutočnosť, že právnym titulom vzniku sporných peňažných nárokov vraj mali byť v odvolaní presne neurčené a nedatované a doteraz nepreukázané „rozhodnutia žalobcu“ ako v tom čase riaditeľa spoločnosti. Takéto tvrdenie žalobcu je prekvapivé. Samotný žalobca totiž priamo na poslednom pojednávaní, konanom dňa 22.11.2016 pred súdom prvej inštancie výslovne uviedol, že právnym titulom vzniku sporných nárokov mali byť „rozhodnutia predstavenstva“. Pokiaľ je takéto nové tvrdenie zo strany žalobcu podsúvané v čase po rozhodnutí súdu prvej inštancie, je zrejmé, že ide o tzv. novotu v odvolacom konaní, na ktorú odvolací súd nemôže prihliadnuť, keďže takéto tvrdenie mohol žalobca uplatniť kedykoľvek počas konania v prvej inštancii, čo však neurobil. Naviac tieto nové tvrdenia žalobcu sú nepravdivé a nesprávne, pretože takáto kompetencia mu nikdy neprislúchala, a o danom type odmien vždy rozhodovalo výlučne predstavenstvo. Mal však za to, že otázka obsahového vymedzenia kompetencií riaditeľa jeho spoločnosti by nemala byť predmetom skúmania pred odvolacím súdom. 10. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného uviedol, že vo vyjadrení, že mal ako riaditeľ spoločnosti žalovaného plnú kompetenciu rozhodovať o pracovných odmenách zamestnancov vrátane o svojej odmene, nie je nič nového ani prekvapivého, keďže takto argumentuje od podania žaloby. Poukázal na to, že žalovaný napriek tomu, že odvolanie proti rozsudku nepodal, doposiaľ nesplnil uloženú povinnosť. 11. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok ako i opravné uznesenie, prejednal obe odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti opravnému uzneseniu je potrebné odmietnuť, že odvolanie žalobcu proti rozsudku je dôvodné, a že rozsudok v spojení s opravným uznesením je potrebné v napadnutej zamietajúcej časti a v časti o trovách konania zrušiť, a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 12. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 500 eur spolu s 0,014 % úrokom z omeškania denne zo sumy 500 eur od 11.11.2014 do zaplatenia a 0,014 % úrok z omeškania denne zo sumy 20.000 eur od 11.11.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti o zaplatenie 4.820,63 eur zastavil, vo zvyšku žalobu zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že v tomto znení súd prvej inštancie výrok rozsudku vyhlásil na pojednávaní dňa 22.11.2016, uviedol ho v zápisnici z pojednávania ako aj v písomnom vyhotovení rozsudku. V deň, kedy vypracoval písomné vyhotovenie na pojednávaní dňa 22.11.2016 vyhláseného rozsudku, vydal opravné uznesenie č.k. 20Cpr 4/2014-153 zo dňa 13.01.2017, ktorým opravil (prvý) výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 20Cpr 6/2014-145 (správne má byť č.k. 20Cpr 4/2014-153 - poznámka odvolacieho súdu) zo dňa 22.11.2016 tak, že má správne znieť: „žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 500 eur s úrokom z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur od 11.11.2014 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“, ktoré odôvodnil zjednodušene povedané tým, že vyhlásil tento výrok rozsudku nesprávne, pretože žalobcovi priznal len úrok z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur od 11.11.2014 do zaplatenia, a úrok z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 20.000 eur od 11.11.2014 do zaplatenia mu nepriznal, čo vyplýva aj zo zvukovej nahrávky odôvodnenia vyhláseného rozsudku. 13. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal odvolaním žalobcu, ktoré podal v rámci svojho odvolania proti rozsudku aj proti opravnému uzneseniu. Vo vzťahu k opravnému uzneseniu uviedol, že považuje za možné, že sa chybou dostali do enunciátu rozsudku chybný počiatočný i koncový dátum 11.11.2014, ale tento výrok je súdom zaprotokolovaný (chcieť to „stornovať“ poukazom na audiozáznam koliduje s platným C.s.p.). Uviedol, že sa však touto témou nechce bližšie zaoberať a odvolanie voči tzv. opravnému uzneseniu podáva z opatrnosti. Odvolací súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je potrebné odmietnuť. Civilný sporový poriadok upravuje náležitosti odvolania v ust. § 363 tak, že v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolateľ môže meniť a dopĺňať odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (ust. § 365 ods. 3 C.s.p.). Súd má povinnosť vyzvať odvolateľa, ak jeho odvolanie obsahuje odstrániteľné vady, aby chýbajúce náležitosti doplnil, a poučiť ho o následkoch neodstránenia vád odvolania. Súd však na doplnenie odvolacích dôvodov nevyzýva (ust. § 373 ods. 1 C.s.p.). Podľa ust. § 386 písm. d) C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak nemá náležitosti podľa § 363 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/20170501>, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať. Odvolací súd dospel k záveru, že vyššie uvedené odvolanie žalobcu nespĺňa náležitosti riadneho odvolania podľa ust. § 363 C.s.p., keďže i keď je z neho zrejmé, že smeruje proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým bolo rozhodnuté o oprave (prvého) výroku rozsudku, a že žalobca napáda uznesenie v celom rozsahu, úplne v ňom absentujú odvolacie dôvody a odvolací návrh, ktoré sú obligatórnou náležitosťou každého odvolania. Žalobca v odvolaní a ani do uplynutia lehoty na podanie odvolania neuviedol žiadne odvolacie dôvody, vymedzené v ust. § 365 ods. 1 C.s.p. (keď odvolanie podal podľa jeho vyjadrenia z opatrnosti), a jeho odvolaniu chýbal aj samotný odvolací návrh. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že na doplnenie odvolacích dôvodov súd prvej inštancie odvolateľa nikdy nevyzýva, a to ani vtedy, ak odvolanie neobsahuje žiadny odvolací dôvod. Pokiaľ odvolanie po uplynutí odvolacej lehoty neobsahuje riadne vymedzený odvolací dôvod, a tento nemožno z obsahu odvolania vyvodiť, odvolací súd odvolanie bez ďalšieho odmietne, keďže absencia relevantného odvolacieho dôvodu je vadou odvolania, pre ktorú nemožno v odvolacom konaní pokračovať. Keďže odvolanie žalobcu nemalo náležitosti podľa ust. § 363 <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/20170501> C.s.p., pričom pre tieto vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať, odvolací súd jeho odvolanie podľa ust. § 386 písm. d) C.s.p. odmietol. 14. Odvolací súd následne preskúmal napadnutý rozsudok, ktorým súd prvej inštancie v spojení s opravným uznesením rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 500 eur spolu s 0,014 % úrokom z omeškania denne zo sumy 500 eur od 11.11.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, konanie v časti o zaplatenie 4.820,63 eur zastavil, vo zvyšku žalobu zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Nakoľko žalobca ani žalovaný žalobe vyhovujúcu časť rozsudku a rozhodnutie o zastavení konania v časti o zaplatenie 4.820,63 eur nenapadli odvolaním, nadobudol výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 500 eur spolu s 0,014 % úrokom z omeškania denne zo sumy 500 eur od 11.11.2014 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrok, ktorým konanie v časti o zaplatenie 4.820,63 eur zastavil, právoplatnosť. Predmetom odvolacieho prieskumu bol preto len výrok, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol (a závislý výrok o trovách konania). 15. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou, doručenou súdu dňa 16.05.2014, od žalovaného domáhal zaplatenia 20.000 eur spolu s 0,014 % úrokom z omeškania denne zo sumy 20.000 eur od 01.01.2014 do zaplatenia. Uplatnený nárok odôvodňoval v žalobe a počas konania pred súdom prvej inštancie tým, že bol u žalovaného v pracovnom pomere ako riaditeľ spoločnosti na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.07.2004 až do 31.03.2013, kedy odišiel do dôchodku, a že dňa 14.12.2012 boli predstavenstvom žalovaného schválené odmeny zamestnancom a riaditeľovi za hospodárske výsledky dosiahnuté v roku 2012, pričom jemu ako riaditeľovi bola priznaná odmena 40.000 eur, z ktorej mu bola „prvá“ časť vo výške 20.000 eur vyplatená vo výplatnom termíne mzdy za december 2012, avšak „druhá“ časť odmeny vo výške 20.000 eur, na ktorú bola na rok 2013 vytvorená účtovná rezerva, a teda mu mala byť vyplatená do 31.12.2013, mu napriek jeho výzvam adresovaným žalovanému vyplatená nebola. Žalobca tvrdil, že žalovaný sa dostal do omeškania dňom 01.01.2014, a preto si od tohto dátumu uplatnil úrok z omeškania. Žalovaný zas tvrdil, že žaloba bola podaná predčasne, pretože o vyplatení odmeny žalobcovi rozhodlo jeho predstavenstvo podľa zápisnice č. 5/2012 v spojení s jej prílohou č. 5 tak, že v roku 2012 bola žalobcovi vyplatená odmena 20.000 eur a na ďalšiu (žalovanú) sumu 20.000 eur bola vytvorená účtovná rezerva. Nárok, ktorý si žalobca uplatňuje žalobou, mu vznikol čo do obsahu a splatnosti až na základe rozhodnutia jeho predstavenstva v uznesení č. 1 zápisnice č. 10/2014 zo dňa 29.10.2014, ktorým jeho predstavenstvo schválilo výplatu odmien jeho zamestnancom v čiastke, na ktorú bola vytvorená účtovná rezerva v ročnej účtovnej závierke zostavenej ku dňu 31.12.2012 a súčasne priznalo odmenu žalobcovi ako bývalému riaditeľovi spoločnosti vo výške 20.000 eur, pričom v tejto čiastke sú zahrnuté aj odvody zamestnávateľa do zdravotnej a sociálnej poisťovne. V čase podania žaloby teda podľa názoru žalovaného právo žalobcu neexistovalo. Žalobca nesúhlasil a tvrdil, že z obsahu zápisnice č. 10/2014 z rokovania predstavenstva žalovaného zo dňa 29.10.2014 vyplýva, že predstavenstvo iba odsúhlasilo vyplatenie druhej časti odmeny, keďže titul platby i lehota splatnosti boli dané rozhodnutím predstavenstva žalovaného zo dňa 14.12.2012. 16. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, uvedeného vyššie. Niet pochýb o tom, že žalovaný vyplatil žalobcovi dňa 11.11.2014 sumu 14.679,37 eur, predstavujúcu netto platbu podľa výplatného lístka žalobcu za mesiac október 2014 vyplatenej odmeny vo výške 19.500 eur v hrubej mzde. Uznesením č.k. 20Cpr 4/2014-101 zo dňa 11.01.2016 súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 14.679,37 eur v dôsledku späťvzatia žaloby v tejto časti zastavil. Na pojednávaní dňa 22.11.2016 zobral žalobca žalobu späť aj v časti o zaplatenie 4.820,63 eur, preto súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie 4.820,63 eur zastavil. Zároveň (v spojení s opravným uznesením) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 500 eur spolu s úrokom z omeškania 0,014 % denne zo sumy 500 eur od 11.11.2014 do zaplatenia, pričom tieto výroky odvolaním strán napadnuté neboli, a sú preto právoplatné. Je potom zrejmé, že o žalovanej istine bolo právoplatne rozhodnuté, sporným medzi stranami zostal žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 20.000 eur od 01.01.2014 do zaplatenia (resp. podľa vyjadrenia žalobcu na pojednávaní dňa 22.11.2016 zo sumy 500 eur a zo sumy 14.679,37 eur, avšak tu odvolací súd podotýka, že k zmene žaloby nedošlo a žalobca taktiež nezobral žalobu v akejkoľvek časti o zaplatenie úroku z omeškania späť), ktorý súd prvej inštancie nad rámec priznaného úroku z omeškania vo výške 0,014 % denne zo sumy 500 eur od 11.11.2014 do zaplatenia, zamietol. Proti tomuto výroku rozsudku podal žalobca odvolanie. 17. Možno teda konštatovať, že rozhodujúcim pre správne rozhodnutie vo veci uplatneného úroku z omeškania je vyhodnotenie a právne posúdenie okamihu, kedy vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie „druhej“ časti odmeny vo výške 20.000 eur, a kedy bola táto „druhá“ časť odmeny splatná. Preto odvolací súd preskúmal, k akým skutkovým a právnym záverom dospel na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie, keď vyššie uvedený nárok na zaplatenie úroku z omeškania zamietol, a ako toto svoje rozhodnutie odôvodnil. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie mal zápisnicou č. 5/2012 zo zasadnutia predstavenstva žalovaného zo dňa 14.12.2012 preukázané, že žalobcovi ako riaditeľovi spoločnosti bola priznaná odmena vo výške 40.000 eur, ktorá bola rozdelená na dve časti, a to tak, že časť odmeny vo výške 20.000 eur mu bola vyplatená v decembrovej výplate za rok 2012 a druhá časť odmeny vo výške 20.000 eur bola prenesená do rezervy spoločnosti na rok 2013 (bod 41. rozsudku). Z uvedeného vyvodil záver, že žalobcovi bol nárok na druhú časť odmeny vo výške 20.000 eur priznaný rozhodnutím predstavenstva žalovaného zo dňa 14.12.2012 o prenesení časti odmeny vo výške 20.000 eur do rezervy na rok 2013, teda žalovanému vznikol záväzok vyplatiť žalobcovi predmetnú odmenu (bod 42). S týmito závermi súdu prvej inštancie sa stotožnil aj odvolací súd, pretože iný záver ako že rozhodnutím predstavenstva žalovaného zo dňa 14.12.2012 vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie celej odmeny 40.000 eur (s tým, že jej časť vo výške 20.000 eur bude vyplatená v decembri 2012 a časť 20.000 eur bude súčasťou rezervy na rok 2013) vzhľadom na obsah zápisnice č. 5/2012 zo zasadnutia predstavenstva žalovaného zo dňa 14.12.2012, konkrétne bodu 6 v spojení s prílohou č. 5, na ktorú odkazuje, ani nie je možné prijať. 18. Ďalší záver, ku ktorému súd prvej inštancie dospel, je, že splatnosť tohto nároku na zaplatenie „druhých“ 20.000 eur nastala až rozhodnutím predstavenstva žalovaného prijatého na zasadnutí predstavenstva dňa 29.10.2014, ktorým schválilo výplatu odmien zamestnancom žalovaného v čiastke, na ktorú bola vytvorená účtovná rezerva v ročnej účtovnej závierke zostavenej ku dňu 31.12.2012 a súčasne priznalo odmenu žalobcovi ako bývalému riaditeľovi spoločnosti vo výške 20.000 eur, keď v tejto čiastke sú zahrnuté aj odvody zamestnávateľa do zdravotnej a sociálnej poisťovne (bod 42). Odvolací súd konštatuje, že tento záver súdu prvej inštancie je v napadnutom rozsudku prezentovaný ako fakt, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia i právneho posúdenia. Ako k tomuto záveru súd prvej inštancie dospel a akými úvahami sa pri posudzovaní splatnosti „druhej“ časti odmeny riadil, zostalo nevysvetlené. Tento záver súdu prvej inštancie je prevzatý z vyjadrenia žalovaného, a okrem toho, že je nepreskúmateľný, nemá ani žiadny podklad vo vykonanom dokazovaní, je založený na nesprávnom hodnotení resp. nevyhodnotení vykonaných dôkazov, a zároveň je aj neudržateľný. Naviac, v bode 49 si sám súd prvej inštancie protirečí, keď na rozdiel od vyššie uvedeného záveru uvádza, že splatnosť pohľadávky žalobcu nastala až dňom vyplatenia odmeny z rezervy, teda dňa 11.11.2014, hoci ani tento záver ničím nezdôvodnil. V tejto časti rozhodnutia úplne absentuje právne posúdenie veci. Rozsudok súdu prvej inštancie je preto v tejto, pre posúdenie nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania rozhodujúcej časti, nepreskúmateľný a v rozpore s ust. § 220 ods. 2 C.s.p., ktorým zákonodarca uložil súdu povinnosť svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodniť. Odvolací súd potom dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej zamietajúcej časti arbitrárny, nakoľko jeho odôvodnenie nie je pochopiteľné a ani preskúmateľné, keďže v podstate absentuje. 19. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že sporové strany majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, teda s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu. Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä zo strany strán sporu, ktorým je takéto rozhodnutie určené. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia je porušením práva strany sporu (v tomto prípade žalobcu) na spravodlivé súdne konanie, pretože sa jej tým odníma možnosť vnímať rozhodnutie ako logicky pochopiteľný celok a súčasne možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov, a teda aj možnosť riadne konať pred súdom. Odňatie možnosti strane konať pred súdom je porušením jej práva na spravodlivý súdny proces, čo je vždy dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Toto procesné pochybenie súdu prvej inštancie, spočívajúce v úplnej nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia v napadnutej časti, nie je možné v odvolacom konaní napraviť, nakoľko absentujúce odôvodnenie rozsudku nie je možné preskúmať. 20. Z dôvodu hospodárnosti konania považuje odvolací súd za potrebné upriamiť pozornosť súdu prvej inštancie na jeho vlastný správny záver, že žalobcovi bol nárok na druhú časť odmeny vo výške 20.000 eur priznaný rozhodnutím predstavenstva žalovaného zo dňa 14.12.2012 o prenesení časti odmeny vo výške 20.000 eur do rezervy na rok 2013, a žalovanému teda vznikol záväzok vyplatiť žalobcovi predmetnú odmenu. Odvolací súd súhlasí a zdôrazňuje, že rozhodnutím predstavenstva žalovaného zo dňa 14.12.2012 vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie celej odmeny 40.000 eur s tým, že jej časť vo výške 20.000 eur mu bola vyplatená v decembri 2012 a časť 20.000 eur sa stala súčasťou rezervy na rok 2013. Toto rozhodnutie predstavenstva nebolo doposiaľ zrušené. Ak žalovaný pripomínal, že odmena je nenárokovateľnou časťou mzdy, odvolací súd vo všeobecnosti súhlasí, keďže zamestnávateľ nie je povinný zamestnancovi priznať nárok na odmenu a zamestnanec si odmenu nemôže nárokovať. V posudzovanej veci však predstavenstvo žalovaného rozhodlo o priznaní odmeny 40.000 eur žalobcovi, preto sa táto odmena v prípade jej nevyplatenia stala nárokom žalobcu. Splatnosť „druhej“ časti odmeny vo výške 20.000 eur, ktorá bola zaradená do rezervy na rok 2013, nebola na rozdiel od „prvej“ časti odmeny vo výške 20.000 eur (splatnej v decembrovej výplate za rok 2012) nijak určená, a už vôbec nie dňom 31.12.2013, ako argumentoval žalobca, keďže tento dátum zo žiadneho v konaní produkovaného dôkazu nevyplýva. Občiansky zákonník (ktorého použitie odôvodňuje ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce) však na vzniknutú situáciu pamätá v ust. § 563, podľa ktorého platí, že ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Úlohou súdu prvej inštancie bude teda ustáliť, kedy žalobca preukázateľne a účinne požiadal žalovaného o zaplatenie druhej časti priznanej odmeny, na ktorú mu vznikol nárok rozhodnutím predstavenstva žalovaného zo dňa 14.12.2014, a zo svojich zistení vyvodiť záver o tom, kedy bol žalovaný povinný žalobcovi druhú časť odmeny plniť, a kedy sa dostal do omeškania (ust. § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák.). Na základe vyhodnotenia dôkazov v tomto smere a správneho právneho posúdenia veci bude potom môcť o nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania opätovne rozhodnúť. Opätovne tiež rozhodne o trovách konania, a to podľa zásady úspechu v spore. 21. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutej zamietajúcej časti ako i v závislej časti o trovách konania podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom opätovne rozhodne o nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania, pričom svoje rozhodnutie náležite odôvodní tak, aby bolo presvedčivé a v prípadnom odvolacom konaní aj preskúmateľné. Právnym názorom odvolacieho súdu, vyslovenom v tomto uznesení, je súd prvej inštancie viazaný (ust. § 391 ods. 2 C.s.p.). 22. O náhrade trov konania (aj odvolacieho) rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 262 ods. 1 a § 396 ods. 3 C.s.p.). 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).