Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/520/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214214537 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1214214537.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci žalobcov: 1/ O. Š., D.. XX.XX.XXXX, 2/ G. Š., D.. XX.XX.XXXX, obaja bytom S. N., Z. XX, obaja zast. Mgr. Evou Braxatorisovou, advokátkou v Bratislave, Trenčianska 17, proti žalovanej: X. D. N., so sídlom v N., A. X, L.: XX XXX XXX, za účasti intervenienta na strane žalovanej: V. - Slovenská A., V..Z.., so sídlom v N., W. F. X, L.: XX XXX XXX, o ochranu osobnosti, náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 27. mája 2015 č.k. 52C/149/2014-141 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobu zamietajúcej časti a časti týkajúcej sa náhrady trov konania z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1/Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaslať podpísané ospravedlnenie na adresu žalobcov 1/ a 2/ formou doporučeného listu do 5 dní od právoplatnosti rozsudku v tomto znení: „Univerzitná nemocnica v Bratislave vyjadruje ľútosť a hlboko sa ospravedlňuje za smútok a bolesť, ktorú spôsobili pozostalým po nebohej S. Š., spôsobenú nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou pani S. Š. zo strany žalovanej.“ Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu žalobcov zamietol, žalovanej a vtedy vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. 2/Vychádzal zo zistenia, že v dňoch 5. až 7.3.2011 bola S. Š. (matke žalobcov) poskytovaná zdravotná starostlivosť zo strany žalovanej opakovane na základe privolania rýchlej pomoci, následne aj operatívnym výkonom, ktorý však z dôvodu rozvinutého šokového stavu a zlyhávajúcej cirkulácie neprežila. Zo zdravotnej dokumentácie, ako aj z výsledkov šetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou jednoznačne vyplýva, že úmrtie matky žalobcov je dôsledkom nesprávne poskytnutej starostlivosti, za čo bola právoplatne uložená pokuta. Podľa záverov Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou došlo zo strany žalovanej k závažnému pochybeniu pri vyhodnocovaní a riešení zdravotného stavu matky žalobcov, ktoré spôsobilo, že trpela krutými bolesťami 36 hodín bez poskytnutia potrebnej pomoci, na následky čoho zomrela. 3/Žalobcovia sa žalobou zo dňa 10.6.2014 domáhali voči žalovanej ochrany osobnosti a náhrady škody a nemateriálnej ujmy, konkrétne sa domáhali od žalovanej zaslania listu, obsahujúceho ospravedlnenie za spôsobenú citovú ujmu, ktorého text mala žalovaná zverejniť v jednom celonárodnom denníku formou platenej inzercie, zároveň sa domáhali zaplatenia spolu 50.000,- € titulom náhrady nemajetkovej ujmy a zaplatenia 2.997,86 € titulom majetkovej škody. 4/Žalovaná namietala existenciu jej protiprávneho konania a to z dôvodu, že nesúhlasila so závermi, ku ktorým dospel Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a žiadala vykonať znalecké dokazovanie za účelom posúdenia správnosti postupu žalovanej, namietala aj existenciu vzťahu príčinnej súvislosti medzi konaním žalovanej a vzniknutou škodou. 5/Súd prvej inštancie pokiaľ ide o nárok v časti písomného ospravedlnenia konštatoval, že má z vykonaného dokazovania za preukázané, že k zásahu do práva žalobcov na ochranu osobnosti skutočne došlo. Pre vznik zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti je nevyhnutné splnenie troch kumulatívnych podmienok. Prvou podmienkou je existencia protiprávneho konania zodpovedného subjektu, druhou podmienkou je vznik neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti a treťou podmienkou je príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. 6/Zo záveru Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou jednoznačne vyplýva, že žalovaná pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nepostupovala v súlade s ust. § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z., t.j. že neposkytla matke žalobcov zdravotnú starostlivosť správne - lege artis. Žalovaná nesprávne postupovala pri určovaní diagnózy matky žalobcov, keď nevykonala všetky potrebné diagnostické postupy. Diagnózu matky žalobcov určila až v čase, kedy záchrana jej života nebola možná. Konkrétne matke žalobcov nebola dňa 5.3.2011 včas určená správna diagnóza náhlej príhody brušnej v dôsledku perforácie chronického vredu žalúdka, boli jej nesprávne vyhodnotené výsledky zobrazovacích vyšetrení USG a RTG, nebola vyšetrená chirurgom, nebola vyšetrená per rectum, nebola realizovaná natívna snímka brucha (prítomný voľný vzduch pod bránicami pri RTG vyšetrení hrudníka aj pri RTG vyšetrení TH-L chrbtice nebol vôbec rozpoznaný). U pacientky nebola určená diagnóza náhlej príhody brušnej včas a k operačnému riešeniu perforácie gastrointestinálneho traktu došlo dňa 7.3.2011 až 35 hodín od vzniku perforácie v čase už rozvinutého šokového stavu a zlyhávajúcej cirkulácie, ktoré viedli k exitu matky žalobcov. Žalovaná mala možnosť pri výkone dohľadu a v následnom správnom konaní o uložení sankcie brániť sa v prípade, že so závermi Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nesúhlasila, tieto možnosti nevyužila, nepodala ani rozklad proti rozhodnutiu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o uložení pokuty. Preto súd považoval jej obranu v tomto konaní za účelovú, keď žalovaná tvrdila, že so záverom Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nesúhlasila a namietala existenciu protiprávneho konania zo svojej strany. Prvá podmienka vzniku zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti je teda daná. Súd mal za preukázané, že žalovaná pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti postupovala protizákonne, v rozpore s ust. § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z v platnom znení. 7/Náhlou smrťou matky žalobcov došlo k závažnému zásahu do osobnostných práv žalobcov, najmä do práva na súkromie. Smrť blízkej osoby predstavuje nepochybne jednu z najzávažnejších foriem zásahu do práva na ochranu osobnosti a ako taká je spôsobilá založiť nárok žalobcov na ospravedlnenie od osoby, ktorá za uvedený zásah nesie zodpovednosť. Súd mal preto za preukázané i splnenie druhej podmienky pre vznik zodpovednosti za zásah do práv na ochranu osobnosti, teda vznik tohto zásahu. 8/Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovanej a vznikom zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov súd konštatoval, že zo záverov Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou jednoznačne vyplýva, že dôsledkom nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti bola smrť matky žalobcov, pričom jej smrť predstavuje závažnú ujmu v osobnostnej sfére žalobcov a narušenie ich súkromia. Je tak daná i tretia podmienka vzniku zodpovednosti žalovanej. 9/Súd zvlášť zdôraznil, že sa zásah od práva na ochranu osobnosti žalobcov je zodpovedná žalovaná, ako osoba poskytujúca zdravotnú starostlivosť, ktorá konala v priamom rozpore so svojimi základnými zákonnými povinnosťami. Z uvedených dôvodov, nakoľko došlo k splneniu všetkých podmienok vzniku zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti, súd vyhovel žalobe v časti nároku na ospravedlnenie formou listu s obsahom, ktorý je uvedený vo výrokovej časti rozsudku. 10/Súd žalobu zamietol pokiaľ ide o verejné ospravedlnenie formou platenej inzercie v celoštátnom denníku. Takáto forma morálneho zadosťučinenia nie je primeraná povahe zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov. Konštatoval, že žalobcovia ani ich nebohá matka neboli, resp. nie sú verejne činné resp. známe osoby, v konaní netvrdili, že by o uvedenom zásahu do práva na ochranu osobnosti bola informovaná široká verejnosť. Takéto ospravedlnenie by pritom bolo adresované verejnosti, ktorá o zásahu žalovanej do práva na ochranu osobnosti žalobcov doposiaľ nemala žiadne informácie. Nie je pritom rozhodujúca povaha žalovanej ako verejnoprávnej organizácie. 11/Žalovaná v priebehu konania vzniesla námietku premlčania vo vzťahu k nárokom týkajúcich sa náhrady škody a nemajetkovej ujmy. Žalobcovia podali prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žalobu až dňa 10.6.2014, pričom matke žalobcov bola poskytnutá zdravotná starostlivosť v dňoch 5. až 7. 3. 2011 a dňa 7.3.2011 matka zomrela. Vzhľadom na trojročnú premlčaciu lehotou si mohli najneskôr uplatniť svoj nárok týkajúci sa náhrady škody a nemajetkovej ujmy žalobou na súde dňa 7.3.2014. Žaloba bola podaná až asi 3 mesiace po uplynutí trojročnej premlčacej doby. 12/Súd prvej inštancie sa preto zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovanou a vedľajším účastníkom a zistil, že nároky na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch sú premlčané. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcov o tom, že k zásahu do ich práva na ochranu osobnosti dochádzalo kontinuálne dlhší čas, nie len spôsobením smrti ich matky, ale aj následným postojom žalovanej k zodpovednosti za smrť ich matky. Všetko konanie po smrti matky žalobcov je len následkom zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov spočívajúceho v spôsobení smrti ich matky. Neochota žalovanej dohodnúť sa so žalobcami mimosúdne resp. odmietanie zodpovednosti žalovanou nezakladajú neoprávnený zásah do osobnej sféry žalobcov. Takýmto konaním žalovaná neporušila žiadnu zákonnú povinnosť, v tejto súvislosti absentuje existencia protiprávneho úkonu (ako nevyhnutnej podmienky pre vznik zodpovednosti). 13/V súlade s ustálenou judikatúrou (napríklad Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Cdo 265/2009) súd uviedol, že premlčacia doba, pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, začala plynúť dňa 8.3.2011, t.j. deň nasledujúci po dni smrti matky žalobcov, ktorým došlo k neoprávnenému zásahu do ich práva na ochranu osobnosti. Žaloba bola podaná dňa 10.6.2014, teda viac než tri mesiace po uplynutí trojročnej premlčacej doby, ktorá uplynula dňa 8.3.2014. Súd mal za to, že priznanie účinkov námietke premlčania v prejednávanej veci nie je v rozpore s dobrými mravmi. K zásahu do práva na ochranu osobnosti došlo dňa 7.3.2011, preto žalobcovia aj pri zohľadnení ich ťaživej sociálnej a citovej situácie mali dostatok času podať žalobu. Oznámenie o výsledku šetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, z ktorého sa mohli s určitosťou dozvedieť, že ich matka zomrela v dôsledku nezákonného postupu žalovanej, bolo žalobcom doručené dňa 19.1.2012. Na žiadosť o mimosúdne vyrovnanie žalovaná odpovedala záporne listom zo dňa 18.12.2012. Žalobcom teda aj po doručení odmietavého stanoviska zostalo dostatok času na podanie žaloby. Súd v tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že žalobcom bola priznaná právna pomoc Centrom právnej pomoci rozhodnutiami zo dňa 24.9.2013 a 25.11.2013, ktorými im bola určená advokátka Mgr. Eva Braxatorisová, plnú moc advokátke udelili dňa 8.1.2014, teda ešte v čase plynutia premlčacej doby, ktorá uplynula až 3 mesiace po udelení plnej moci. Právna zástupkyňa ako osoba znalá práva mala a mohla podať žalobu pred uplynutím premlčacej doby, aby tak účinne presadzovala práva a právom chránené záujmy svojich klientov. Ani (nepreukázaná) absencia súčinnosti zo strany žalobcov nebránila právnej zástupkyni podať žalobu včas. 14/Pokiaľ ide o žalobu v časti o náhradu škody, súd prvej inštancie skonštatoval, že aj v tejto časti je nárok premlčaný. Žalobcovia sa domáhali náhrady škody, ktorá im vznikla titulom úhrady nákladov za pohreb ich matky vo výške 2. 997,86 €. Subjektívna premlčacia doba, ktorá je v prípade práva na náhradu škody dvojročná, začala plynúť dňa 19.1.2012, kedy sa dozvedeli z oznámenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o tom, kto za škodu zodpovedá (o výške škody sa dozvedeli momentom úhrady nákladov za pohreb) a uplynula dňa 19.1.2014, žaloba bola pritom podaná dňa 10.6.2014, teda po uplynutí premlčacej doby. 15/O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 3 O.s.p. žalovaná mala vo veci prevažujúci úspech, preto by mala nárok na plnú náhradu trov konania. Nakoľko žalovanej ani vedľajšiemu účastníkovi na jej strane v konaní žiadne trovy nevznikli, súd im ich náhradu nepriznal. 16/Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia namietajúc nesprávne právne posúdenie otázky premlčania práva a odňatie možnosti konať pred súdom, keď súd odmietol konať o zmenenom petite žaloby. V doplnení dôvodov odvolania poukázali na to, že sa nedomáhali len odškodnenia samotnej smrti ich matky, ale najmä toho, aké konanie tejto udalosti predchádzalo, čo ju spôsobilo a toho, čo po tejto udalosti nasledovalo. Poukázali na to, že žalovaná v rozpore so závermi UDZS považovala tento záver za nesprávny, hoci skôr tento záver v rámci správneho konania nerozporovala. Podľa žalobcov z vykonaného dokazovania vyplýva snaha o manipuláciu dôkazov, keď žalovaná nepredložila všetky relevantné podklady a protokoly, žalovaná vedome kryla protiprávne konanie svojich zamestnancov, dokonca spáchanie trestného činu usmrtenia. Podľa žalovanej nikto z jej zamestnancov nekonal protiprávne, smrť matky žalobcov nastala v dôsledku toho, že táto sa údajne na žiadne bolesti nesťažovala, ktorý postoj žalovanej zasahuje do sféry osobnosti žalobcov a tak predstavuje pokračujúce protiprávne konanie vo vzťahu k týmto. Konanie žalovanej počas poskytovania zdravotnej starostlivosti a následné správanie tvorí celok pokračujúceho zásahu do osobnostných práv, následným správaním došlo k znevažovaniu ľudskej dôstojnosti a pamiatky zosnulej. Podľa žalobcov teda nárok premlčaný nie je. Ohľadom premlčania majetkových nárokov poukázala advokátka žalobcov na krátkosť doby, ktorú mala na uplatnenie nároku od udelenia plnomocenstva, v rozhodnom čase sa žalobca 1/ liečil na vážne onkologické ochorenie s následným uznaním invalidity, nemohol preto poskytovať riadnu súčinnosť. Poukázala tiež na koncentračnú zásadu a dĺžku súdneho konania, a záver súdu, že nie je možné uznať rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi považovala za nespravodlivý. Sama žalovaná uviedla žalobcov do omylu, na uplynutie premlčacej doby mali vplyv aj ďalšie faktory, výsledok konania má celospoločenský dosah. Nakoniec sumu 1.450 euro za kamenárske práce žalobcovia uhradili 10.6.2012, žaloba bola podaná 10.6. 2014, teda v rámci dvojročnej subjektívnej lehoty. V časti zamietnutia žaloby týkajúcej sa verejného ospravedlnenia formou platenej inzercie považovali žalobcovia rovnako vec za nesprávne právne posúdenú. Pri zásahoch do práv na ochranu osobnosti bolo prítomných viac osôb, minimálne 12 lekárov sa dopustilo nesprávnej diagnostiky, o zásahu sa dozvedel široký okruh ľudí z rodiny, známych, podľa žalobcov môže ísť o viac ako 100 osôb. Poukázali aj na ustanovenie § 155 O.s.p., v zmysle ktorého každý účastník má právo uverejniť právoplatné rozhodnutie súdu. Žalobcovia majú záujem na zverejnení ospravedlnenia ako formy morálnej satisfakcie aj z dôvodu rešpektovania verejného záujmu. Tu žalobcovia namietali, že ani jeden z dôvodov na nepripustenie zmeny petitu splnený nebol, navrhli preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v súlade so zmeneným petitom zo dňa 13. 4. 2015 vyhovel. 17/Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu považovala odvolanie žalobcov, doručené súdu v rámci plynutia lehoty na odvolanie, za nedostatočné, navrhla preto jeho odmietnutie. Z opatrnosti konštatovala, že doplnením dôvodov odvolania sa rozširujú dôvody pre náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré neboli pred prvoinštančným súdom vôbec uvádzané. Žalovaná poskytla súdu doklady ktoré sa týkali tejto veci, pokiaľ škodová komisia riešila aj prípady tretích osôb, tieto logicky súdu predložené neboli. Stotožnila sa so záverom súdu o premlčaní práva, vylúčila pokračujúci zásah do osobnostných práv žalobcov, poukázala na uznesenie NS SR 5 Cdo 265/2009. Žalobcovia mali dostatok času na uplatnenie nároku na súde, vo veci uplatneného nároku žalovaná reagovala dňa 18.12.2012. Žalovaná sa ani naďalej necíti byť zodpovedná za smrť matky žalobcov. V prípade, ak odvolací súd neodmietne odvolanie žalobcov, navrhla potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 18/Intervenient na strane žalovaného vo svojom vyjadrení k odvolaniu poukázal na ustálenú prax všeobecných súdov, z ktorých všetky vychádzajú pri úmrtí blízkej osoby z konštatovania zásahu, ktorý bol jedným konaním, aj keď účinky pretrvávajú po dlhú dobu. Nestotožnil sa s námietkou, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, keď nedošlo k zneužitiu tohto práva na úkor druhej strany sporu, žalovaná nijako nezavinila, že žalobcovia podali žalobu oneskorene. Žalobcovia žiadali od žalovanej zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy a náhradu škody listom zo dňa 15.10.2012, žalovaná toto odmietla listom zo dňa 18.12. 2012, pričom žalobcovia skôr uvádzali, že v prípade nevyhovenia sa obrátia na súd. Keďže tak urobili až po roku a pol, nemôže toto ísť na ťarchu žalovanej. Intervenient teda navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 19/Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 20/Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 21/Dňom 1.7.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, kde sa v zmysle § 470 ods. 1 tohto zákona uplatňuje zásade jeho okamžitej aplikability, podľa ktorej tento zákon platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 22/Odvolací súd po ustálení, že odvolanie bolo podané včas a doplnené na výzvu súdu v ním stanovenej lehote (§ 205 ods. 3, § 209 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie žalobcov v rozsahu a z dôvodov nimi vymedzených (379, 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobu zamietajúcej časti vecne správny nie je. 23/V prípade žalobcov nepripadá do úvahy len morálne zadosťučinenie, pretože došlo k zásadnému a nereparovateľnému zásahu do ich sféry. Pri hodnotení zavinenia je potrebné hrubú nedbanlivosť alebo sériu takýchto hrubých nedbanlivostí pôvodcu neoprávneného zásahu hodnotiť podstatne prísnejšie a takýto zásah by sa mal prejaviť i vo výške stanovenej relutárnej satisfakcie. Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život a je nesporné, že medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy, vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života. Porušením práva jednej osoby môže dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie aj tej druhej z týchto osôb, tvoriacich rodinné spoločenstvo. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozhodnutie vo veci Niemietz vs. Nemecko z roku 1992, rozhodnutie vo veci Berrhab v. Holandsko z roku 1988), právo na súkromie zahŕňa aj rozvíjanie a možnosť rozvíjania vzťahov s ostatnými ľuďmi. Z pojmu rodina, na ktorom je založený čl. 8 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/> Zb.) vyplýva, že dieťa narodené z takéhoto zväzku je ipso iure súčasťou tohto vzťahu. Z tohto dôvodu existuje od momentu narodenia dieťaťa a už vzhľadom na samotnú existenciu tejto skutočnosti, medzi dieťaťom a jeho rodičmi zväzok rovnajúci sa rodinnému životu (aj vtedy, keď jeho rodičia neskôr spolu nežijú). Pod ochranou osobnosti je zahrnutá aj ochrana súkromia, ktorá zahŕňa právo na nerušený osobný život, duševný pokoj, nedotknuteľnosť života jednotlivca v kruhu jeho najbližších. Jednou z hodnôt osobnosti každej fyzickej osoby ako celku, je právo na súkromie. Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny, založené na silných citových väzbách. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Z ustanovenia čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (zák. č. 120/1976 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/120/> Zb.) vyplýva, že nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny a každý má právo na zákonnú ochranu proti takýmto zásahom alebo útokom. 24/ Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru majúc za preukázané, že nečakaným úmrtím najbližšej príbuznej žalobcov 1/, 2/ (ich matky) došlo k závažnému zásahu do ich osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život), pričom následok tohto zásahu je nereparovateľný. Porušenie povinností žalovanej ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti bolo v konaní nesporné (hoci žalovaná od začiatku sporu akékoľvek pochybenie neuznávala) s poukazom na záver šetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, z ktorého jednoznačne vyplýva, že úmrtie matky žalobcov je dôsledkom nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, za čo bola žalovanej v správnom konaní právoplatne uložená pokuta v najvyššej prípustnej výške. Zákonom stanovené predpoklady pre vznik objektívnej zodpovednosti za protiprávny zásah do osobnostných práv žalobcov, ako aj pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, boli naplnené (neoprávnený zásah do chráneného osobnostného práva fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť osobnosť fyzickej osoby, nemajetková ujma v jej osobnostnej integrite a príčinná súvislosť medzi nimi). 25/Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva v prípade, ak došlo k zásahu do toho práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú exemplifikatívne uvedené v ust. § 13 Občianskeho zákonníka. Prichádzajú do úvahy, pokiaľ hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, že ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti (tzv. postmortálna ochrana) je ich osobným záujmom; ide o najbližších príbuzných, a to manžela a detí, a ak ich niet, o rodičov. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Preto, ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby žalobcami uplatnená pohľadávka v predmetnom konaní mohla byť kvalifikovaná ako nepeňažná pohľadávka. 26/Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 2Cdo 194/2011 konštatuje: „Napriek tomu, že v danom prípade ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, ktoré režimu premlčania nepodliehajú, nemožno prehliadať, že vyjadrenie priznávanej satisfakcie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré na rozdiel od osobnostných práv podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Obdobne podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 265/2009: „Počiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo porušiť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv“. S poukazom na vyššie uvedené je zrejmé, že žalobcom začala plynúť premlčacia doba dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k úmrtiu ich matky, teda dňom 8. marca 2011 a uvedený deň je nutné považovať za deň, kedy vznikla pohľadávka žalobcov. 27/Ustanovenie § 3 OZ je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi, a v prípade, že tomu tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktoré účastníkovi dáva priamo právny predpis, prichádza do úvahy aplikácia tohoto ustanovenia len vo výnimočných prípadoch. Dobrými mravmi rozumie ustanovenie § 3 ods. 1 OZ súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Týmto normám zásadne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, nakoľko inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohoto subjektívneho práva (označované rovnako ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. O konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka by však nebolo možné uvažovať z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný, ale len z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohoto nároku uplatnená. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť námietku premlčania. (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 31. augusta 2004, sp. zn. 25 Cdo 2648/2003) 28/Z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva, že matka žalobcov zomrela dňa 7.3.2011. Žalobcovia podali dňa 31.3.2011 sťažnosť Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v súvislosti so zdravotnou starostlivosťou poskytnutou ich matke. Z oznámenia o výsledku šetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vyplýva, že žalobcovia boli informovaní listom zo dňa 16.1.2012, ktorý bol doručený dňa 19.1.2012, že zdravotná starostlivosť matke žalobcov nebola poskytnutá žalovanou v súlade s ust. § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. Z listu - Odpoveď na žiadosť o mimosúdne vyrovnanie zo dňa 18.12.2012 vyplýva, že žalovaná žalobcom oznámila, že z právneho hľadiska sa nedá určiť, či záver Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou je objektívny. Žalovaná nesúhlasila so zodpovednosťou za smrť matky žalobcov, ani s ich odškodnením. Po tejto odpovedi žalovanej, že stanovisko Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nie je správne a nie je možné od neho odvodiť zodpovednosť žalovanej, ktorá akýkoľvek nároky odmietla, sa žalobcovia opätovne obrátili na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý im listom zo 7.3.2013 oznámil, že Úrad zotrváva na záveroch šetrenia, t.j. že zdravotná starostlivosť matke žalobcov nebola poskytnutá správne. Žalobcovia dňa 31.7.2013 požiadali Centrum právnej pomoci o poskytnutie právnej pomoci vo veci odškodnenia nárokov súvisiacich s úmrtím ich matky, žalobcovi 1/ bol nárok na poskytovanie právnej pomoci priznaný rozhodnutím centra zo dňa 24.9.2013, žalobkyni 2/ rozhodnutím zo dňa 25.11.2013. Plnomocenstvo advokátke žalobcovia udelili dňa 8.1.2014, žaloba na súde prvej inštancie bola podaná dňa 10.6.2014. Podaním zo dňa 19.1.2015 vzniesla žalovaná námietku premlčania práva na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. 29/Žalobcovia v konaní vyčítali žalovanej, že nemala záujem prijať skutočnú zodpovednosť za smrť ich matky, protiprávne konanie zdravotníckych pracovníkov vlastnou nečinnosťou schválila. Osobitne ich zasiahlo tvrdenie žalovanej, že ich matka sa na bolesti brucha nesťažovala a preto jej nebolo možné poskytnúť adekvátnu zdravotnú starostlivosť, teda že si svoju smrť zavinila sama. Žalobcovia pociťovali hlbokú bolesť a bezmocnosť z ľahostajného prístupu zdravotníckych pracovníkov a žalovanej voči následkom, ktoré spôsobili ich matke a im ako jej blízkym osobám, keď sa ani po preukázaní viny nedočkali žiadnej morálnej satisfakcie. Z tohto dôvodu považovali za nesprávne začiatok premlčacej doby počítať od momentu smrti blízkej osoby, keď toto protiprávne konanie bolo dovŕšené až postojom žalovanej k následkom, za ktoré zodpovedá. Navyše žalovaná tým, že doteraz úplne neguje zodpovednosť, nenavrhla žiadnu formu satisfakcie a odškodnenia a dokonca presúva zodpovednosť za výsledok zdravotnej starostlivosti na samotnú zomrelú, znemožňuje vyrovnať sa so smrťou matky a ani po viac ako 4 rokoch nemajú pozostalí pokoj a pocit zadosťučinenia, aby mohli túto kapitolu života uzavrieť a zmieriť sa s ich definitívnou stratou. Z tohto pohľadu správanie žalovanej vyhodnocovali ako trváci zásah do práv na ochranu osobnosti, ktorého následky požadujú odstrániť tým, že žalovaná verejne prizná zodpovednosť za smrť ich matky, za túto sa verejne ospravedlní a uhradí peňažnú satisfakciu, keďže spôsobenú ujmu už nie je možné reparovať samotným morálnym zadosťučinením. Obrana žalovanej nie je spôsobilá zvrátiť závery Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Jediný argument žalovanej je, že matka žalobcov negovala bolesti brucha, tento neobstojí, nakoľko práve z dôvodu náhle vzniknutých bolestí brucha bola privezená rýchlou zdravotnou pomocou, čo vyplýva z lekárskych správ. Takúto obranu ani žalovaná nepoužila v správnom konaní. Z opatrnosti žalobcovia uviedli, že priznanie účinkov námietke premlčania by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Správanie žalovanej je potrebné hodnotiť v rámci celospoločenského záujmu na kvalite poskytovanej zdravotnej starostlivosti všetkým občanom, ktorú je možné dosiahnuť len tým, že zdravotnícke zariadenia si budú uvedomovať svoju zodpovednosť za ich konanie a sankcie, ktoré im hrozia. Priznaním námietky premlčania sa žalovaná zbaví akejkoľvek zodpovednosti a naopak v obdobných stratégiách prístupu k pacientom a ich pozostalým by bola posilnená. Okolnosti uplatnenia nároku žalobcov sú osobitné aj tým, že títo v čase smrti ich matky nepoznali príčinu jej smrti a nevedeli, kto je za ňu zodpovedný. Je preto prirodzené, že nemohli voči žalovanej konať okamžite uplatnením svojich práv na ochranu osobnosti. Žalobcovia však boli aktívni a celú dobu sa zaujímali o priebeh a výsledky konania. Postoj žalovanej ich vážne spochybnil. Za rozhodujúce považovali to, že v roku 2013 prekonával žalobca 1/ nádorové ochorenie a až do januára 2014 absolvoval viacero cyklov chemoterapie. Vo februári 2014 sa opäť objavili zdravotné komplikácie a dňa 24.4.2014 bol uznaný invalidným. V čase uplynutia troch rokov od úmrtia ich matky neboli žalobcovia schopní poskytovať súčinnosť pri riešení ich sporu so žalovanou. Rodina bola aj vo vážnej sociálnej situácií, nakoľko zomrela ich matka a krátko po nej i stará matka. V januári 2014 preto len žalobcovia udelili za účelom riešenia veci súdnou cestou plnomocenstvo advokátke s tým, že musia riešiť vážne zdravotné problémy a bezprostredne po zlepšení zdravotného stavu podali žalobu na súd. Ak sa tak stalo 3 mesiace po uplynutí 3 rokov od úmrtia ich matky a 1,5 roka od momentu, kedy zistili, že žalovaná nemieni prijať žiadnu zodpovednosť, nejaví sa, že takéto zdržanie by zavinili žalobcovia nedbaním svojich práv bez ospravedlniteľného dôvodu. 30/Odvolací súd sa z vyššie uvedeným stanoviskom žalobcov čiastočne stotožňuje. Je pravda, že žalobcovia zamieňajú pri svojej argumentácií následky zásahu do osobnostných práv so samotným zásahom. Na druhej strane však je potrebné konštatovať, že medzi smrťou ich matky a relevantnou informáciou o príčine úmrtia resp. zodpovednosti žalovanej uplynulo viac než desať mesiacov (odpoveď ÚDZS zo 16.1.2012), kedy skutočne nemohli voči žalovanej konať uplatnením svojich práv na ochranu osobnosti. S postojom žalovanej, ktorá kategoricky odmietla zodpovednosť za smrť matky žalobcov a vyjadrila jednoznačný nesúhlas s odškodnením nárokov žalobcov, sa žalobcovia oboznámili až z listu žalovanej z 18.12.2012, po čom sa žalobcovia opätovne obrátili na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý listom zo 7.3.2013 (dva roky po smrti matky) žalobcom oznámil, že zotrváva na záveroch šetrenia, t.j. že zdravotná starostlivosť matke žalobcov nebola poskytnutá správne. Až po tomto stanovisku žalobcovia požiadali o poskytnutie právnej pomoci vo veci odškodnenia nárokov súvisiacich s úmrtím ich matky, nárok na poskytovanie právnej pomoci im bol priznaný po dvoch rokoch a deviatich mesiacoch po smrti matky. Okrem toho zo spisu vyplýva, že žalobca 1/ v roku 2013 prekonával nádorové ochorenie a až do januára 2014 absolvoval viacero cyklov chemoterapie, vo februári 2014 sa opäť objavili zdravotné komplikácie a dňa 24.4.2014 bol uznaný invalidným, s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 70%, od apríla 2014 zahájil ďalšiu liečbu. Je tak možné súhlasiť s názorom žalobcov, že vzhľadom na opísané okolnosti (zdravotný stav žalobcu, sociálna situácia oboch žalobcov, vyplývajúca z rozhodnutí Centra právnej pomoci zo dňa 24.9.2013, resp. dňa 25.11.2013), teda práve v čase pred uplynutím objektívnej premlčacej doby troch rokov od úmrtia ich matky neboli žalobcovia schopní poskytovať advokátke riadnu súčinnosť pri riešení ich sporu so žalovanou. 31/Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého právo nezaniká, ale sa len oslabuje tým, že v prípade vznesenia námietky premlčania, zaniká jeho súdna vymáhateľnosť, pretože súd musí prihliadnuť na dôvodne vznesenú námietku premlčania a nemôže už veriteľovi premlčané právo priznať. Jeho úprava vychádza z potreby zvýšenia právnej istoty v právnych vzťahoch. Základným účelom inštitútu premlčania je tak pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby včas pristupovali k uplatňovaniu si svojich subjektívnych práv a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po neobmedzenú dobu nútené plniť si svoje povinnosti, a aby im bola zabezpečená ochrana v prípade oslabenia ich dôkaznej povinnosti v prípadnom súdnom konaní so značným časovým odstupom. Inštitút premlčania takto, v súlade so zásadou právnej istoty a všeobecnou požiadavkou sledovať si potrebu ochrany svojich ohrozených a porušených práv, zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcich povinnostiam. Ako už odvolací súd konštatoval vyššie, uplatnenie námietky premlčania môže byť výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne plynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku plynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje práva včas neuplatnil. Legitímna požiadavka uprednostnenia princípu spravodlivého vyriešenia prípadu pred princípom právnej istoty z hľadiska vznesenej námietky premlčania, ktorá vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Stagno proti Belgicku, Zehenter proti Rakúsku), je viazaná vždy na výnimočné okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré pre objektívnu prekážku bránili oprávnenému uplatniť si svoje právo v zákonom stanovenej premlčacej dobe. Vzhľadom na uvedené nemožno tieto závery rozhodovacej činnosti aplikovať vo všeobecnosti, na každý prípad, bez zreteľa na preukázanie existencie závažných prekážok včasného uplatnenia práva. 32/Podľa názoru odvolacieho súdu však práve v súdenej veci bola jednak tvrdená, ale i preukázaná existencia výnimočných okolností (bod 28 až 30 odôvodnenia tohto uznesenia), a to tak na strane žalobcov, ako i na strane žalovanej, ktoré objektívne sťažili či bránili oprávneným žalobcom uplatniť si svoje právo v zákonom stanovenej premlčacej dobe. Táto skutočnosť, v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva, ako aj s prihliadnutím na charakter subjektu pôvodcu zásahu, keď závažný následok vznikol v dôsledku postupu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (právnickej osoby) non lege artis, viedla odvolací súd k záveru, že v súdenej veci je namieste požiadavka uprednostnenia princípu spravodlivého vyriešenia prípadu pred princípom právnej istoty z hľadiska vznesenej námietky premlčania. 33/Pokiaľ ide o náhradu škody, súd prvej inštancie skonštatoval, že aj v tejto časti je nárok premlčaný, keď subjektívna premlčacia doba, ktorá je v prípade práva na náhradu škody dvojročná, začala plynúť dňa 19.1.2012, kedy sa žalobcovia dozvedeli z oznámenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o tom, kto za škodu zodpovedá (o výške škody sa dozvedeli momentom úhrady nákladov za pohreb) a uplynula dňa 19.1.2014, žaloba bola pritom podaná dňa 10.6.2014, teda po uplynutí premlčacej doby. Odvolací súd poukazuje na faktúru a doklad o úhrade sumy 1.450 euro za kamenárske práce predložené prvoinštančnému súdu (č.l. 105, 106 spisu), ktorú žalobcovia uhradili 10.6.2012, žaloba bola podaná 10. 6. 2014, teda v rámci dvojročnej subjektívnej doby. 34/Pokiaľ súd prvej inštancie žalobu zamietol v časti týkajúcej sa verejného ospravedlnenia formou platenej inzercie v celoštátnom denníku, keď takáto forma morálneho zadosťučinenia nie je primeraná povahe zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov, celkom ignoroval resp. vôbec sa nevyporiadal s požiadavkou žalobcov, ktorí majú záujem na zverejnení ospravedlnenia ako formy morálnej satisfakcie aj z dôvodu rešpektovania verejného záujmu. 35/Žalobcovia rovnako namietali, že ani jeden z dôvodov na nepripustenie zmeny žaloby v súlade s ich zmenou tejto zo dňa 14.4.2015 splnený nebol. Zmena žaloby nesmie byť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. To, či dôsledky určitého procesného postupu alebo úkonu sú v súlade s touto zásadou, posudzuje súd. Ustanovenie § 95 ods. 1 O.s.p. dáva preto žalobcovi možnosť zmeniť žalobu (len) so súhlasom súdu; súd zmenu žaloby nepripustí (tiež) vtedy, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe (viď § 95 ods. 2 O.s.p.). V prípade nepripustenia zmeny žaloby pokračuje súd v konaní o pôvodnej žalobe, pričom žalobca môže uplatniť svoj nárok v novom konaní. Osobitne treba zdôrazniť, že úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom požadovanou zmenou žaloby, (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Pokiaľ je ním súd prvého stupňa, žalobca nie je oprávnený napadnúť odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena žaloby, nie je prípustné (§ 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p.). 36/Z týchto zhora uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobu zamietajúcej časti a časti týkajúcej sa náhrady trov konania zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 389 ods. 1 písm. b/, c/, § 391 ods. 1 CSP), kde súd prvej inštancie zamerá svoju pozornosť a doplní dokazovanie v naznačenom smere. 37/V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 38/Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté jednomyseľne. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).