Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/182/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214226316 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1214226316.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej v právnej veci žalobkyne: X.. E. S., R.. XX.X.XXXX, J. XX, D., zastúpenej advokátom JUDr. Andrejom Garom, Štefánikova 14, Bratislava, proti žalovaným: 1/. X.. K. J., R.. XX.XX.XXXX, A. XX, Ž., X/ X.. W. J., R.. XX.XX.XXXX, Š. W. XX, D., X/ V. J., R.. X.X.XXXX, D. XX, D., X/ U. J., R.. X.XX.XXXX, D. XX, D., I. U.Ý. O. S.. O. K., N. XXXX, Č., X/ R. J., R.. XX.XX.XXXX, S. N. X/ X, R., X/ C. K., R.. XX.XX.XXXX, N. X, I., Č.Á. W., U. H. K., R.. XX.X.XXXX, J. XXX, I., Č. W., X/ X.. S. K., R.. XX.XX.XXXX, D. W. XX, N., Č. W., zastúpený advokátom JUDr. Jaroslavom Planetom, Americká 15, Praha, Česká republika, o určenie dedičského práva, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 15C/306/2014-336, zo dňa 27.1.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovaným 1/ až 7/ p r i z n á v a proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol, že žalobou podanou 7.11.2014 na súde sa žalobkyňa domáhala určenia, že je dedičkou z tretej dedičskej skupiny v zmysle § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka po poručiteľovi X.. N. K., R.. XX.X.XXXX, U.. X.X.XXXX, R. D. U.P. XX, D.. Žalobu odôvodnila tým, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k. 27P/104/2008, zo dňa 18.5.2009, právoplatným 13.10.2009, bol poručiteľ vyhlásený za mŕtveho a za deň jeho smrti bol určený dátum 6.9.2006. Dedičské konanie po poručiteľovi je vedené u súdneho komisára JUDr. Petra Kriška na Notárskom úrade so sídlom Mlynské Nivy 43, Bratislava, pod sp. zn. Dnot 29/2012 a na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 46D/666/2009, v ktorom konaní bola uznesením zo dňa 13.10.2014, sp. zn. 46D/666/2009, v zmysle § 175 ods. 2 O.s.p. odkázaná na podanie žaloby o určenie dedičského práva proti žalovaným, nakoľko v dedičskom konaní vyvstala ako sporná skutočnosť, kto je dedičom po poručiteľovi, ktorý zomrel ako slobodný, bezdetný, rodičia ho predumreli a súrodencov nemal, s tým, že žalobkyňa je dedičkou z tzv. tretej dedičskej skupiny, no zároveň sa dedičského práva domáhala aj právna predchodkyňa žalovaného 1/, ktorá by spolu s ostatnými žalovanými prichádzala do úvahy ako dedička z tzv. štvrtej dedičskej skupiny v prípade, ak by neexistovalo dedičské právo žalobkyne. Žalobkyňa svoje dedičské právo odvodzovala od skutočnosti, že bola niekoľko rokov pred úmrtím, resp. pred zmiznutím poručiteľa jeho partnerkou a žila s ním v spoločnej domácnosti v jeho byte na U. XX C. D., a to po dobu dlhšiu ako jeden rok, pričom o ich domácnosť sa starali obaja spoločne podľa svojich možností a schopností tak, že ju spoločne financovali, spoločne uhrádzali náklady spojené s bývaním, ako aj náklady na stravu, ošatenie a iný spotrebný tovar využívaný v domácnosti; spolu trávili takmer všetok voľný čas, počas víkendov a sviatkov chodili na výlety, trávili spolu dovolenky, navštevovali rôzne spoločenské podujatia. Plánovali spolu budúcnosť a mali tiež v úmysle uzatvoriť manželstvo; poručiteľ ju predstavoval svojim priateľom ako jeho životnú partnerku a títo ju tak aj vnímali. Podľa žalobkyne o ich spoločnej domácnosti s poručiteľom svedčí okrem iného aj zariadenie bytu, na ktorého dozariaďovaní sa podieľala práve ona a tiež práve ona bola tou osobou, na ktorú sa počas celého obdobia nezvestnosti poručiteľa obracali jeho známi, priatelia, ako aj príslušné orgány, poisťovne, peňažné ústavy a zmluvné strany, s ktorými bol poručiteľ v záväzkovo právnom vzťahu, majúc za to, že aj príslušníkom Policajného zboru SR po zmiznutí poručiteľa bolo jasné, že s ním v byte žila, a preto nepodnikli žiadne opatrenia, ktoré by jej zabránili byt ďalej užívať. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie (konštatujúc včasnosť žalobkyňou podanej žaloby na určenie dedičského práva) uviedol, že žalovaným, prípadne niektorým z nich, v sporovom konaní nič nebránilo (čo sa stalo aj v prejednávanej veci), aby zaujali stanovisko zhodné so žalobkyňou, avšak súd nemôže len z takéhoto vyjadrenia dôvodiť, že dedičské právo prestalo byť sporné, a preto žalobkyňu zaťažovalo v konaní dôkazné bremeno preukázať bez akýchkoľvek pochybností, že žila s poručiteľom po dobu viac ako jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu sa starala o túto domácnosť. Vychádzajúc z obsahového chápania pojmu spoločná domácnosť v zmysle § 115 a § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustálenou judikatúrou, súd prvej inštancie dospel k záveru, že hoci žalobkyňa v konaní preukázala, že sa s poručiteľom spoznala 6.9.2003, nepreukázala svoje tvrdenie o vedení spoločnej domácnosti s poručiteľom, ako jedného z dvoch zákonných znakov domácnosti; mal za nepochybné, že žalobkyňa mala s poručiteľom partnerský vzťah, v rámci ktorého trávila s poručiteľom voľný čas, dovolenky (platené prevodným príkazom z peňažného účtu poručiteľa), vykonávala športové aktivity, zúčastňovala sa spoločenských, susedských a rodinných stretnutí a občasne (spravidla cez víkend) prespala v byte poručiteľa, čo ale neznamená, že s ním viedla spoločnú domácnosť po zákonom stanovenú dobu spôsobom, ktorý zodpovedá judikovanému vymedzeniu jedného z dvoch znakov domácnosti, ktorým je spoločné uhrádzanie nákladov fyzických osôb trvalo spolu žijúcich. Žalobkyňa tiež nepreukázala, akým spôsobom a či sa vôbec o domácnosť poručiteľa starala, keďže z výpovedí svedkov ako aj procesných strán nebolo preukázané, že by žalobkyňa v poručiteľovom byte vykonávala činnosti charakteristické pre starostlivosť o spoločnú domácnosť - upratovanie, umývanie okien (zabezpečované upratovacou firmou), pranie a žehlenie (poručiteľ si nosil veci do čistiarne a k pôvodnej žalovanej 1/), varenie (zabezpečoval si ho sám), a aj keď žalobkyňa tvrdila, že zabezpečovala činnosti ako nákup potravín, upratovanie, varenie, toto svoje tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázala. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyňa rovnako nepreukázala spoločné uhrádzanie nákladov s poručiteľom na uspokojovanie ich potrieb a potrieb domácnosti, keď v konaní mal nepochybne doložené, že náklady spojené s užívaním bytu hradil výlučne poručiteľ trvalým príkazom z jeho peňažného účtu, čo potvrdila sama žalobkyňa; vo výpovedi tiež uviedla, že spoločnú kasu s poručiteľom nemali a teda každý hospodáril so svojimi príjmami oddelene. 3. Súd prvej inštancie dôvodil, že doklady založené žalobkyňou do dedičského spisu zo spotrebného tovaru za obdobie roka pred zmiznutím poručiteľa nepreukazujú, komu boli vystavené, kto kúpnu cenu reálne zaplatil a či išlo o kúpu tovaru pre spoločné potreby poručiteľa a žalobkyne; keďže mal za to, že žalobkyňa s poručiteľom spoločne neuhrádzali náklady na svoje potreby, nezaoberal sa už otázkou, či bola splnená podmienka spoločného spolužitia žalobkyne s poručiteľom v jeho byte na U. XX C. D., nakoľko ani príp. kladné vyriešenie tejto otázky by nemohlo zvrátiť záver, že žalobkyňa nežila s poručiteľom v spoločnej domácnosti a že z tohto dôvodu nie je dedičkou poručiteľa X.. N. K., keďže pre naplnenie pojmových znakov domácnosti musia byť tieto splnené súčasne. Na uvedenom základe súd prvej inštancie s poukazom na § 115, § 475, § 475a Občianskeho zákonníka a § 175b veta prvá, § 175k ods. 1, ods. 2 O.s.p. žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol v súlade s § 151 ods. 3 O.s.p. 4. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť. Súdu prvej inštancie vyčítala, že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav veci z dôvodu nevykonania navrhnutých dôkazov a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) je výčitka adresovaná súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal vyjadrením právnej predchodkyne žalovaného 1/ (zo dňa 26.10.2015) JUDr. Evy Kováčikovej, nar. 11.3.1955, zomr. 12.12.2016, naposledy bytom Čajakova 4, Žilina a že si osvojil iba tie jej tvrdenia, ktoré uviedla v stanovisku k žalobe zo dňa 19.2.2015 o tom, že v priebehu týždňa každý žil svoj vlastný život, a teda že žalobkyňa žila u rodičov a u poručiteľa sa stretávali len cez víkendy. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal prevažne zo svedeckých výpovedí žalovaných, ktorí nepoznali súkromný život poručiteľa a nemohli ho nijakým spôsobom preukázať a tiež z výpovedí svedkov, ktorí mali s poručiteľom predovšetkým pracovný vzťah, a preto pre posúdenie otázky spoločného bývania a chodu spoločnej domácnosti považovala za nerelevantné výpovede svedkov X.. N. J., E. S., S. B., právnej predchodkyne žalovaného 1/ a jej syna, p. C., F., K. O. N.O.. Žalobkyňa ďalej navrhla doplniť dokazovanie o vykonanie obhliadky bytu poručiteľa, ktorou by sa porovnal súčasný stav - zariadenie bytu spolu s vecami, ktoré patrili žalobkyni tak, ako boli zadokumentované pri domovej prehliadke predmetného bytu Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave ČVS: PPZ-52/BOK-B-2006 dňa 7.9.2006 a ktoré potvrdzujú jej dlhodobejšie spolužitie s poručiteľom. Namietla tiež, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz dokladmi o nákupe spotrebného tovaru ňou predložených, ktoré preukazujú spolužitie v spoločnej domácnosti a bez toho, aby sa s nimi vysporiadal, iba konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala spoločné uhrádzanie nákladov s poručiteľom a tiež akým spôsobom a či sa vôbec o domácnosť starala. V tejto súvislosti žalobkyňa dodala, že o starostlivosti o spoločnú domácnosť pred súdom vypovedala a jej tvrdenia nikto nespochybnil a ani nemohol spochybniť, keďže nie je bežné, aby si ľudia pozývali návštevy v čase upratovania a podobne. Vo vzťahu k legálnej definícii spoločnej domácnosti namietala, že žiadne zákonné ustanovenie nevyžaduje, aby sa spolužijúce osoby presne v rovnakom pomere podieľali na všetkých nákladoch spojených s ich spoločnou domácnosťou, lebo je na členoch domácnosti, akým spôsobom si rozvrhnú uhrádzanie nákladov na spoločné potreby, pričom platby spojené s užívaním bytu nie sú jedinými platbami, ktoré je potrebné uhrádzať v domácnosti. Poukázala aj na to, že okrem vedenia spoločnej domácnosti riešili spoločne s poručiteľom aj podnikanie a na spoločnosti, v ktorých poručiteľ pôsobil, keď pre neho bezodplatne vykonávala rôzne pracovné činnosti, a to vo svojom voľnom čase; okrem iného sa pravidelne zúčastňovala schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov U. XX C. D.. 5. Žalobkyňa navrhla doplniť dokazovanie výsluchom šiestich svedkov, ktorí boli blízkymi priateľmi, rodinou a súčasťou jej spoločného života s poručiteľom a vedia sa vyjadriť k ich spoločnej domácnosti a prispievaniu žalobkyne do domácnosti. Považovala za potrebné opakovane poukázať aj na skutočnosť, že existenciu spoločnej domácnosti preukazuje tiež zariadenie bytu; v byte sa nachádzala manželská posteľ, množstvo ženskej kozmetiky a kompletne zariadená kuchyňa. Spochybňujúc spôsobilosť mnohých vypočutých svedkov vyjadrovať sa relevantne k meritu veci, nakoľko títo s poručiteľom nemali blízky vzťah, resp. nerozoberali s ním otázky týkajúce sa jeho partnerského života a nemohli sa relevantne vyjadriť k otázke bývania žalobkyne v byte poručiteľa, mala za to, že k otázke spoločnej domácnosti sú spôsobilí vyjadrovať sa iba určití (žalobkyňou) uvedení svedkovia, ktorí potvrdili, že poručiteľ a žalobkyňa spolu viedli spoločnú domácnosť, na verejnosti vystupovali ako životní partneri, ktorí spolu trávili takmer všetok voľný čas, zúčastňovali sa spoločenských stretnutí, dovoleniek výletov, plánovali spolu budúcnosť. Považovala za potrebné poukázať tiež na to, že v danej veci je potrené rozlišovať medzi autentickými dôkazmi pochádzajúcimi z obdobia nezvestnosti poručiteľa (z roku 2006) a účelovými dôkazmi dodatočne produkovanými žalovanými až neskôr v rámci súdneho konania po roku 2011 s tým, že nie je možné prihliadnuť na svedeckú výpoveď Ing. Petráša, ktorá je v zjavnom rozpore s jeho tvrdeniami, ktoré vypovedal pred vyšetrovateľom v roku 2006. 6. Žalobkyňa vyjadrila presvedčenie, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku naplnenia znakov spoločnej domácnosti aj v tom smere, že skutočnosť, že žalobkyňa nebola u správcu domu prihlásená ako člen domácnosti pre výpočet zálohových platieb na služby spojené s užívaním bytu, posúdil ako znak toho, že netvorila s poručiteľom spoločnú domácnosť, pričom je bežné, že v tom ktorom byte reálne žije viac osôb ako je evidovaných u správcu. Obdobne považovala za preklenutú aj otázku trvalého pobytu v súvislosti s posudzovaním spoločnej domácnosti, nakoľko ide len o otázku evidenčného charakteru, a preto podľa jej názoru nie je možné odôvodňovať súdne rozhodnutie listinným dôkazom, ktorého výpovedná a dôkazná hodnota je veľmi slabá, keďže uvedené evidencie nie sú kontrolované a nenahlásenie reálneho počtu osôb nie je sankcionované. 7. Právna predchodkyňa žalovaného 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť; uviedla, že nevie dosvedčiť ani vyvrátiť, či žalobkyňa žila s jej synovcom (poručiteľom) v spoločnej domácnosti, ale poznamenala, že svoje tvrdenia v rámci prvoinštančných súdnych konaní opierala o svedectvá predovšetkým susedov a kolegov z práce. Zastávala názor, že neexistuje ani jeden materiálny dôkaz o tom, že sa žalobkyňa podieľala na uhrádzaní nákladov domácnosti, keď stále platby za byt uhrádzal poručiteľ zo svojho účtu, ktorý mal domácnosť kompletne zariadenú od roku 2003 (vrátane dvojlôžka v spálni, ktoré žalobkyňa považuje za manželskú posteľ) a doklady o nákupe spotrebného tovaru nemôžu byť relevantným dôkazom. A vzhľadom na to, že poručiteľa poznala 43 rokov a vie o jeho zvykoch, vedela o tom, že poručiteľ mal vo zvyku ukladať si všetky doklady o nákupoch pre prípadnú reklamáciu, preto nie je možné preukázať, kto v skutočnosti za spotrebný tovar zaplatil. Vo vzťahu k žalobkyňou navrhovanému opätovnému vypočutiu svedkov oponovala, že ide o najbližších priateľov a príbuzných žalobkyne, ktorí už v prvoinštančnom konaní vypovedali tendenčne a nacvičene, preto si nevie predstaviť, že po troch rokoch povedia niečo nové. Napokon namietala dôkaznú hodnotu obhliadky bytu, keďže po 6.9.2006 mala do tohto bytu prístup iba žalobkyňa, resp. osoby, ktoré tam pustila ona. 8. Žalovaný 6/ (pôvodne žalovaný 3/) vo vyjadrení k odvolaniu súhlasil s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie a nevzhliadol žiadne nové významné skutočnosti, ktorými by sa malo doplniť dokazovanie dedičského práva žalobkyne, poukazujúc na to, že žalobkyňa sa odvoláva iba na svojich priateľov a priateľov poručiteľa a výpoveď každého, kto spochybnil jej tvrdenia o spoločnom spolužití označila za nepravdivú. Vo vzťahu k žalobkyňou predloženým účtom za nákupy spotrebného tovaru podotkol, že odhliadnuc od toho, že ide o nepodstatný dôkaz, nepozná v okolí žiadnu rodinu, ktorá by bežné účty uschovávala toľko rokov, aby s nimi s neskorším zámerom mohla kalkulovať a domáhať sa nejakých práv. Mal za to, že poručiteľ neplánoval s poručiteľkou spoločnú rodinu a deti, keď v období rokov 2005-2006 (kedy žalobkyňa tvrdí, že s poručiteľom žila), mal poručiteľ zaplatiť svojej kamarátke gynekologický zákrok, pretože nikdy neplánoval rodinu. Z uvedených dôvodov zotrval na obsahu svojich všetkých doterajších písomných podaní. 9. Žalovaný 7/ (pôvodne žalovaný 4/) vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil s dôvodmi odvolania a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť, keď podľa neho súd prvej inštancie správne vyhodnotil dve vzájomne si protirečiace vyhlásenia žalovanej 1/ (právnej predchodkyne v súčasnosti žalovaného 1), ktorá svoje stanovisko k žalobkyni zmenila po jej pokuse vyriešiť tento spor zaplatením „odstupného“ žalovaným za vzdanie sa dedičstva; práve pôvodná žalovaná 1/ sa pokúsila presvedčiť žalovaného 6/ a jeho prostredníctvom tiež žalovaného 7/, aby sa za čiastku 15.000 - 20.000 eur vzdali dedičstva, keď tak učinila vo svojom vyjadrení doručenom súdu prvej inštancie 26.10.2015 spolu so žalovaným 2/ (právnym predchodcom v súčasnosti žalovaných 2/ až 5/), ktorý vo vyjadrení zo dňa 26.10.2015 uviedol, že si neuplatňuje dedičské právo po poručiteľovi a uznáva dedičské právo žalobkyne. Súd prvej inštancie k tejto situácii správne poznamenal, že je právom žalovaných zaujať stanovisko zhodné so žalobkyňou, avšak súd nemôže z takéhoto vyjadrenia dôvodiť, že dedičské právo prestalo byť sporné. Ďalej skonštatoval, že žalobkyni sa nepodarilo bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že žila s poručiteľom v spoločnej domácnosti viac ako jeden rok a že sa starala o túto domácnosť spôsobom ustanoveným v zákone. Mal za zrejmé, že ani skutočnosť, že niektorí susedia žalobkyňu opakovane videli v dome v spoločnosti poručiteľa, nemôže byť dostatočným dôkazom o existencii a vedení ich spoločnej domácnosti v zmysle § 115 a § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka; skutočnosť, že žalobkyňa mala kľúč od bytu poručiteľa na U.P. B. XX C. D. svedčí o jej blízkom vzťahu k poručiteľovi. Po jeho zmiznutí však mala tiež možnosť dať dôkaznú situáciu v byte do súladu so svojím zámerom v súvislosti s dedičským konaním. Považoval za nadbytočnú obhliadku bytu poručiteľa, keďže existovala fotografická dokumentácia z domovej prehliadky poručiteľa vykonaná 7.9.2006 políciou, a preto sa mu ako správne javilo rozhodnutie súdu nevykonať dôkaz obhliadkou bytu desať rokov od smrti poručiteľa. V súvislosti s dokladmi o nákupe vecí pre domácnosť uviedol, že ani tvrdenie žalobkyne, ktorým chcela v odvolaní spochybniť hodnovernosť výpovede svedkov, nemôže zmeniť v konaní namietanú anonymnosť platcu vecí, a preto predložením takýchto dokladov nemohla dokázať svoju účasť a podiel na uhrádzaní nákladov na spoločné vedenie domácnosti s poručiteľom. 10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil 25.9.2018 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 11. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody; pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov. 12. Podľa § 115 Občianskeho zákonníka domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby. 13. Podľa § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak nededí manžel ani žiadny z rodičov, dedia v tretej skupine rovnakým dielom poručiteľovi súrodenci a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. 14. Dedičia zo zákona sú rozdelení do troch dedičských skupín. Dôvodom dedenia zo zákona v zmysle týchto skupín nemusí byť vždy len príbuzenský vzťah (deti, rodičia a súrodenci) alebo manželský vzťah. Podľa § 474 ods. 1 a § 475 Občianskeho zákonníka dedia v druhej a aj v tretej skupine dedičov aj tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou s spoločnej domácnosti a ktorí sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. V tejto skupine zákonných dedičov zákon uvádza aj osoby, ktoré s poručiteľom žili v spoločnej domácnosti kvalifikovaným spôsobom, alebo boli výživou odkázaní na poručiteľa. Pôjde o osoby, ktoré s poručiteľom prípadne ani nie sú v príbuzenskom pomere, ale žili s ním vo vzťahu, ktorý sa z hľadiska citového, mravného a hospodárskeho podobal rodinnému vzťahu a v niektorých prípadoch ho možno aj nahrádzal. Spoločnou podmienkou pre tieto ďalšie osoby je, že pred smrťou poručiteľa s ním žili najmenej rok v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu sa starali o spoločnú domácnosť alebo boli na neho odkázaní výživou. Musí teda ísť o spotrebné spoločenstvo, ktoré spĺňa podmienky uvedené v § 115 Občianskeho zákonníka. 15. Pojem domácnosti vyplýva z § 115 Občianskeho zákonníka. V zmysle tohto ustanovenia ju tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. Iba samo spolužitie osoby v domácnosti poručiteľa, t.j. bývanie v spoločnom byte, však ešte samo osebe nezakladá dedičský nárok takejto osoby; predpokladá sa skutočné a trvalé spolužitie dvoch alebo viacerých ľudí tak, ako by boli členmi rodiny, teda ľudí, ktorí nemajú inú domácnosť. Okrem presne určenej minimálnej dĺžky trvania tohto vzťahu, t.j. najmenej po dobu jedného roka pred smrťou poručiteľa, je potrebné, aby súčasne bola splnená aspoň jedna z ďalších dvoch podmienok - starostlivosť o spoločnú domácnosť z tohto dôvodu, alebo odkázanosť výživou na poručiteľa. Starostlivosť o spoločnú domácnosť predpokladá, že spolužijúca osoba svojou osobnou činnosťou, finančne, či akýmkoľvek iným spôsobom prispieva na udržiavanie tejto domácnosti, teda že jej udržiavanie je motívom tejto jej činnosti. Pri spoločnej domácnosti sa v zmysle § 115 Občianskeho zákonníka spravidla vyžaduje spoločné bývanie. 16. V posudzovanom spore bolo podstatné zohľadniť najmä skutočnosť, že pojmové znaky spoločnej domácnosti tak, ako sa chápe tento pojem v zmysle dedenia v tretej dedičskej skupine podľa § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka musia byť splnené súčasné (kumulatívne zákonné podmienky) v súlade s § 115 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby. Ak absentuje niektorý z dvoch zákonných znakov legálnej definície domácnosti (trvalé spolužitie alebo spoločné uhrádzanie nákladov na svoje potreby), nemožno spolužitie kvalifikovať ako spoločnú domácnosť. 17. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie v nadväznosti na odvolacie námietky žalobkyne odvolací súd uvádza, že procesný úspech strany v konaní je podmienený unesením dvoch bremien, jednak ide o bremeno tvrdiť skutočnosti na svoju procesnú obranu a zároveň bremeno tvrdené skutočnosti preukázať. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu a dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Nakoľko žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázala svoje tvrdenia o vedení spoločnej domácnosti s poručiteľom, neuniesla dôkazné bremeno o skutočnosti, že s poručiteľom žila najmenej po dobu jedného roku pred jeho vyhlásením za mŕtveho (tento deň sa považuje za deň jeho smrti) v spoločnej domácnosti, preto súd prvej inštancie jej žalobe nevyhovel; vzhľadom na dôkaznú povinnosť žalobkyne nie je dôvodná jej odvolacia námietka, že súd prvej inštancie sa v rozhodnutí nevysporiadal s vyjadrením právnej predchodkyne žalovaného 1/ zo dňa 26.10.2015, v ktorom nepoprela dedičské právo žalobkyne - aj keď súd prvej inštancie neinterpretoval predmetné vyjadrenie v napadnutom rozhodnutí, zhodnotil jeho právny význam pre vec konštatovaním, že i napriek stanoviskám žalovaných, ktoré sú zhodné s tvrdením žalobkyne, tieto nevyvracajú spornosť žalobkyňou uplatňovaného dedičského práva a je dôkaznou povinnosťou žalobkyne preukázať, že je zákonnou dedičkou po poručiteľovi. Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom žalobkyne, že si súd prvej inštancie osvojil tvrdenia právnej predchodkyne žalovaného 1/, že žalobkyňa a poručiteľ žili svoj vlastný život, nakoľko aj keď súd prvej inštancie v súvislosti s posudzovanou spoločnou domácnosťou konštatoval, že žalobkyňa občasne prespala u poručiteľa, zhodnotiac výsledky vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nebolo potrebné sa zaoberať otázkou ich spoločného spolužitia v predmetnom byte, keďže nebolo preukázané naplnenie druhého z kumulatívnych zákonných znakov spoločnej domácnosti, a to spoločné uhrádzanie nákladov na potreby domácnosti. Žalobkyňa spochybnila správnosť napadnutého rozhodnutia najmä vo vzťahu k jej spoločnému spolužitiu s poručiteľom, keď namietala hodnovernosť niektorých vypočutých svedkov, ale pokiaľ ide o otázku spoločného uhrádzania nákladov na spoločnú domácnosť, neuviedla v odvolaní žiadne relevantné argumenty, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť správnosť záverov súdu prvej inštancie v tomto smere. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav sporu, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení žalovaných z pohľadu skutočností uvádzaných na svoju obranu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite logicky a presvedčivo odôvodnil. Súd prvej inštancie (pri nespornom skutkovom stave) založil svoje rozhodnutie práve na nepreukázaní tej podmienky spoločnej domácnosti, ktorá spočíva v spoločnom uhrádzaní nákladov na potreby domácnosti. 18. Názor odvolacieho súdu nie sú spôsobilé zmeniť ani námietky žalobkyne ohľadom hodnovernosti tých svedkov, ktorí sa podľa nej nemohli relevantne vyjadrovať k jej spoločnému spolužitiu s poručiteľom, pretože súd prvej inštancie nekonštatoval, že by pri hodnotení vykonaných dôkazov vychádzal iba z výpovedí týchto (žalobkyňou spochybňovaných) svedkov. Súd prvej inštancie hodnotil vykonané dôkazy podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti tak, ako to prezumuje § 191 ods. 1 C.s.p. (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie účinný § 132 O.s.p.) s náležitým skutkovým záverom, že žalobkyňa síce mala s poručiteľom partnerský vzťah, trávila s ním voľný čas, dovolenky, vykonávala športové aktivity, zúčastňovala sa spoločenských, susedských a rodinných stretnutí a občasne prespala v byte poručiteľa, čo ale neznamená, že s ním viedla aj spoločnú domácnosť. S ohľadom na uvedené je bez právneho významu odvolacia námietka žalobkyne, že ňou namietaní svedkovia nepoznali partnerský život poručiteľa s ňou; doplnenie dokazovania v tomto ohľade by bolo nadbytočné, keďže aj výpoveď osôb, ktoré by potenciálne najlepšie poznali poručiteľa alebo žalobkyňu a vedeli by verifikovať ich partnerské spolužitie, nezakladá dôkaz ich spoločnej domácnosti z hľadiska jeho pojmového vymedzenia v zmysle § 475 ods. 1 v spojení s § 115 Občianskeho zákonníka, a teda ich spoločné uhrádzanie nákladov na svoje potreby. Možno sa preto stotožniť s názorom, že žalobkyňou uplatňované prostriedky procesného útoku o tom, že disponovala kľúčmi od bytu poručiteľa môžu síce svedčiť o jej blízkom vzťahu k poručiteľovi, ktorý však bez ďalšieho nie je možné chápať tak, že s ním žila aj v spoločnej domácnosti. 19. Za bezpredmetný a obštrukčný považoval odvolací súd návrh žalobkyne doplniť dokazovanie o vykonanie opätovnej obhliadky bytu poručiteľa, nakoľko stav bytu v čase vyšetrovania zmiznutia poručiteľa bol fotograficky zdokumentovaný počas domovej prehliadky a aktuálne vykonaná obhliadka bytu a ňou zistený totožný alebo iný stav bytu, by so zreteľom na veci patriace žalobkyni v porovnaní so stavom v čase zmiznutia poručiteľa, nemal pre posúdenie spoločnej domácnosti žiadny význam. 20. Ako nedôvodná sa javí aj odvolacia námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s dokladmi o kúpe spotrebného tovaru, nakoľko tento svoje konštatovanie o nepreukázaní spoločného uhrádzania nákladov pre potreby domácnosti odvodil od správneho zistenia, vykazujúceho znaky formálnej logiky, že uvedené doklady nepreukazujú, komu boli vystavené, kto kúpnu cenu reálne zaplatil a či kúpa tovaru slúžila spoločným potrebám poručiteľa a žalobkyne. Fakt, že žalobkyňou predložené dôkazy nemajú dôkaznú silu, ktorá by preukazovala spoločné uhrádzanie ňou tvrdených nákladov totiž nemožno pripočítať zodpovednosti súdu za jeho procesný postup a nezakladá nesprávnosť a nedostatočnosť súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania. Pritom vo vzťahu k starostlivosti o domácnosť zo strany žalobkyne sa nepreukázalo ako pravdivým ani to, že by súd prvej inštancie iba stroho konštatoval neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou, pretože tento záver mal prvoinštančný súd podložený nespornými skutočnosťami, keď upratovanie a umývanie okien v byte poručiteľa bolo zabezpečované upratovacou firmou, varenie si poručiteľ zabezpečoval sám, a pokiaľ ide o pranie a žehlenie, poručiteľ si nosil veci do čistiarne a k právnej predchodkyni žalovaného 1/. 21. Neopodstatnenou a zavádzajúcou je tiež odvolacia námietka žalobkyne týkajúca sa miery, akou sa členovia spoločnej domácnosti podieľajú na nákladoch spojených s jej vedením, nakoľko súd prvej inštancie v žiadnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku neinterpretoval pojem spoločná domácnosť tak, že je povinnosťou spolužijúcich osôb podieľať sa na nákladoch domácnosti v rovnakom pomere. 22. V súvislosti s vybavením bytu poručiteľa (manželská posteľ, zariadená kuchyňa, ženská kozmetika) odvolací súd uvádza, že zariadenie bytu nasvedčujúce tomu, že v ňom žijú partneri, nevypovedá o tom, že títo vedú spoločnú domácnosť z hľadiska uhrádzania nákladov na potreby domácnosti a preto doplnenie dokazovania žalobkyňou navrhnutými svedkami v odvolacom konaní by nebolo účelné, nakoľko by sa k otázke uhrádzania nákladov nedokázali objektívne vyjadriť. 23. Odvolací súd neakceptoval ani opodstatnenosť žalobkyňou uvádzaných dôvodov v odvolaní, že súd prvej inštancie dospel k záveru o absencii spoločnej domácnosti (aj) na základe toho, že žalobkyňa nebola evidovaná u správcu domu ako člen domácnosti, resp. že nebola prihlásená k trvalému pobytu na adrese bytu poručiteľa, keďže na tejto (v odvolacom konaní) namietanej skutočnosti súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby vôbec nezaložil. 24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mali vo veci plný úspech. 25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).