Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/185/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215208293 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1215208293.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej vo veci žalobcu: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom: Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00151700, proti žalovanému: Slovenská správa ciest, so sídlom: Miletičova 19, Bratislava, IČO: 00003328, za účasti intervenienta na strane žalovaného: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom: Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00585441, o zaplatenie 14.933,85 Eur, na odvolanie žalobcu voči rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 50C/186/2015-260 zo dňa 10.01.2018, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 3 ods. 2 písm. a/, § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, § 9a ods. 1, 2, § 10 ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách, § 12 ods. 1, § 12 ods. 2 písm. a/, § 13 ods. 1, 2 vyhlášky č. 35/1984 Zb. ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách, § 415, § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že poistnou zmluvou č. XXXXXXXXX havarijne poistil motorové vozidlo značky J. Z., E.: F., R.: J.. Dňa 21.05.2013 prechádzal vodič v tomto poistenom vozidle po ceste I/14 v smere od P.W. P. K. J. J.. Približne v 11. kilometri pri prejazde pravotočivou zákrutou spadla vodičovi z priľahlého svahu do jazdnej dráhy skala, ktorej sa nestihol vyhnúť a na ktorú spodnou časťou vozidla narazil. Poškodený na miesto vzniku škody privolal políciu, ktorá udalosť uzavrela ako škodovú udalosť, ktorá nebola zavinená vodičom, nakoľko k poškodeniu na vozidle došlo následkom padajúcej skaly. Žalobca z havarijného poistenia za poškodené poistené vozidlo vyplatil poistné plnenie vo výške 15.787,39 Eur. 3. Na základe vykonaného dokazovania a s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. 4. Predmetom konania bol regresný nárok žalobcu vo výške vyplateného poistného plnenia (vyplatenej skutočnej výšky škody) vyplývajúcej zo škody spôsobenej na osobnom motorovom vozidle padajúcou skalou. Súd v konaní nepovažoval za sporné vznik škodovej udalosti a ani jej priebeh, a taktiež ani aktívnu legitimáciu žalobcu, odkazujúc na § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Sporným naopak v konaní bola možná zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu, výklad sporných ustanovení cestného zákona a k nemu prislúchajúcej vyhlášky ako aj ustálenie a aplikovanie právnej kvalifikácie na daný skutkový stav. Hneď na úvod je potrebné zdôrazniť, že je právne irelevantné v akom konkrétnom čase (žalovaný rozporoval vznik udalosti od 20:52 do 21:15 hod.) sa poistná udalosť stala ak je na časovej osi rozptyl cca 30 minút. 5. V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca v konaní uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť jeho poistenému tak, že počas jazdy na auto poisteného spadla z priľahlého svahu skala, čím došlo k poškodeniu predmetného vozidla. Žalobca v konaní tvrdil, že príčinou vzniku škody bola zanedbaná povinnosť žalovaného udržiavať pozemné komunikácie v stave zodpovedajúcom účelu, na ktoré sú určené, teda na premávku. Priľahlý svah nebol dostatočne zabezpečený proti padaniu kameňov na komunikáciu. Žalovaný tak podľa žalobcu nezabezpečil bezpečnú premávku, vzniknutá škoda je následkom závad v zjazdnosti predmetnej komunikácie. Cestný zákon - zákon č. 135/1961 Zb. upravujúci zodpovednosť správcu diaľnic, ciest a miestnych komunikácií za škodu, je vo vzťahu k ustanoveniam § 420 Občianskeho zákonníka špeciálnym predpisom. Cestný zákon upravuje totiž len objektívnu zodpovednosť správcu miestnych komunikácií za škody, ktorých príčinou boli závady v zjazdnosti, nie však všeobecnú zodpovednosť právnickej osoby za škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s porušením jej konkrétnej právnej povinnosti. Všeobecnú zodpovednosť založenú na princípe zavinenia upravuje Občiansky zákonník, pričom predpoklady objektívnej zodpovednosti (za výsledok) a predpoklady zodpovednosti všeobecné, nie sú totožné a totožné nie sú ani podmienky, za ktorých sa možno zodpovednosti zbaviť. 6. Predpoklady zodpovednosti v zmysle § 9a ods. 2 Cestného zákona sú teda závady v zjazdnosti, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi, a to bez ohľadu na zavinenie (úmysel, nedbanlivosť) správcu komunikácie, či jeho zamestnancov. Pokiaľ jednu z hlavných príčin vzniku škody možno podriadiť pod pojem „závada v zjazdnosti“ v zmysle § 12 ods. 2 citovanej vyhlášky, je objektívna zodpovednosť správcu komunikácie založená a je na ňom, či preukáže, že nebolo v medziach možnosti tieto závady odstrániť alebo na ne predpísaným spôsobom upozorniť. 7. Ako vyplýva z citovaného ust. § 9a ods. 1 ak škoda vznikla zo stavebného stavu alebo dopravno- technického stavu miestnych komunikácií ich užívatelia nemajú nárok na náhradu škody. Podľa výslovného znenia § 13 ods. 1 vyhlášky je stavebným stavom cesty okrem iného, aj jej vybavenie dopravnými značkami a zariadeniami. Pod vybavením komunikácie ako stavby dopravnými značkami a dopravnými zariadeniami, ktoré sú jej súčasťou, treba rozumieť ich použitie na niektorých úsekoch cesty a rovnako tak aj ich nepoužitie na iných úsekoch. Uvedené ustanovenie treba vykladať aj v súvislosti s povinnosťou každého účastníka cestnej premávky prispôsobiť svoje správanie najmä stavebnému a dopravno-technickému stavu cesty (§ 3 ods. 2 písm. a) zákona č. 8/2009 Z. z.) a v súvislosti s povinnosťou vodiča prispôsobiť rýchlosť jazdy okolnostiam, ktoré možno predvídať (§ 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z.). Tieto povinnosti sú dané bez ohľadu na použitie, či nepoužitie dopravného značenia na určitom úseku komunikácie. 8. Cestný zákon upravujúci v ustanovení § 9a ods. 2 zodpovednosť správcu komunikácie za škodu je vo vzťahu k ustanoveniu § 420 Občianskeho zákonníka, (viď odsek 27) špeciálnym predpisom. Predpokladom zodpovednosti správcu komunikácie za škodu podľa § 9a ods. 2 cestného zákona je závada v zjazdnosti komunikácie ako príčina vzniku škody. Závadou v zjazdnosti treba rozumieť tak významnú zmenu (zhoršenie) zjazdnosti komunikácie, ktorá je síce odstrániteľná bežnou údržbou, no svojím charakterom sa natoľko vymyká stavebnému stavu a dopravno-technickému stavu pozemnej komunikácie a poveternostným vplyvom, že vodič ani pri obozretnej jazde, rešpektujúcej stav komunikácie či prípadné dôsledky poveternostných vplyvov, nemôže jej výskyt predpokladať a účinne reagovať pri riadení vozidla tak, aby závada neovplyvnila jeho jazdu a nevznikla tým škoda. Ak príčinou škody nie je závada v zjazdnosti, teda ak nie je daná zodpovednosť správcu komunikácie za škodu podľa cestného zákona, nie je tým vylúčená jeho prípadná všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Ak však príčinou vzniku škody je stavebný stav alebo dopravno-technický stav komunikácie, neprichádza do úvahy zodpovednosť správcu komunikácie za škody nielen podľa cestného zákona, ale ani podľa Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 9a ods. 1 cestného zákona, ktoré je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku tiež špeciálnym ustanovením, totiž v takýchto prípadoch vylučuje vznik nároku na náhradu škody a teda aj vznik zodpovednosti za škodu (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.05.2008, č. k. 4 Cdo/17/2007). 9. Keďže k dopravnej nehode došlo v dôsledku pádu skaly, nie už padnutej, jedná sa o prípad podľa § 9a ods. 1 cestného zákona, podľa ktorého užívatelia diaľníc, ciest alebo miestnych komunikácií nemajú nárok na náhradu škody, ktorá im vznikla zo stavebného stavu alebo dopravno - technického stavu diaľníc. Nejedná sa o prípad podľa § 9a ods. 2 cestného zákona. Súd v naznačenom smere ďalej uvádza, že o závadu v zjazdnosti sa jedná v prípade, keď na komunikácii sa nachádza spadnutý - ležiaci kameň, tzn. nie kameň v pohybe, resp. padajúci kameň, čo vyplýva i priamo z textu § 12 ods. 2 písm. a) citovanej vyhlášky, ktorá používa pojem „spadnuté kamene“. Uvedený výklad podporuje aj ustálená súdna prax (napr. rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 18C/276/2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/470/2001, rozsudok Krajského súdu v Žiline 13Cob/149/2009, rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici 63Cb/203/2012), ale v konečnom dôsledku aj žalobcom predložené rozhodnutia. Z obsahu žalobcom predložených rozhodnutí totiž vyplýva, že predmetom týchto súdnych sporov boli rôzne nároky strán, avšak všetky vyplývajúce zo škody spôsobenej spadnutým kameňom, teda kameňom (skalou) ležiacou. Nie skalou v pohybe. Vzhľadom na uvedené je tak možné jednoznačne ustáliť, že ak ide o padajúci kameň (skalu), v tom prípade možno hovoriť o stavebnom a dopravno - technickom stave komunikácie, za ktorý žalovaný (Slovenská správa ciest) nezodpovedá, čo na druhej strane predstavuje skutočnosť, že ak ide o už spadnutý kameň na povrchu vozovky, potom sa už jedná o závadu v zjazdnosti a následnú zodpovednosť žalovaného (Slovenskej správy ciest). Keďže však v tomto konaní z priložených dôkazov bolo preukázané, že ku škodovej udalosti došlo v dôsledku padajúceho kameňa, nie je možné založiť zodpovednosť žalovaného, nakoľko sa v danom prípade nejedná o závady v zjazdnosti. Nebolo tak preukázané, že v čase nehody sa kameň už nachádzal na vozovke, kde by s ňou bol v bezprostrednom kontakte. Uvedené napokon ani žalobca nerozporoval a tiež uvádzal, že išlo o padajúci kameň - kameň v pohybe. 10. K námietke žalobcu ohľadom nemožnosti aplikácie rozhodnutí českých súdov, súd len v krátkosti poznamenáva, že daná problematika je v Českej republike upravená v zákonoch č. 13/1997 Sb. o pozemních komunikacích a č. 361/2000 Sb. o provozu na pozemních komunikacích. Z uvedených zákonov (napr. § 26 ods. 3 a 4 a § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 13/1997 Sb.) ako aj Občanského zákoníka č. 40/1964 Sb. (účinný do 31.12.2013) je zrejmé, že táto argumentácia žalobcu je mylná. Najvyšší súd ČR v rozsudku zo dňa 26.01.2016, č. k. 25Cdo/134/2014 taktiež ustálil, že kameň padajúci z miesta mimo komunikáciu a ktorý zasiahol a poškodil prechádzajúce vozidlo, nie je závadou v zjazdnosti. 11. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku zo dňa 24.03.2000, č. k. 4 Cdo/149/99 k situácii padania kameňov uviedol, že padanie kameňov bolo stavebným a dopravno - technickým stavom komunikácie, za ktorý žalovaný (Slovenská správa ciest) nezodpovedá. Najvyšší súd SR rozhodnutím zo dňa 21.05.2008, č. k. 4 Cdo/17/2007 potvrdil, že ak je príčinou vzniku škody stavebný stav alebo dopravno- technický stav komunikácie, neprichádza do úvahy zodpovednosť správcu komunikácie za škody nielen podľa cestného zákona, ale ani podľa Občianskeho zákonník. Z uvedeného vyplýva, že príčina vzniku škody v prejednávanom prípade nebola závada v zjazdnosti miestnej komunikácii, ale vznikla zo stavebného stavu miestnej komunikácii a v takom prípade užívatelia diaľnic, ciest a miestnych komunikácii nemajú nárok na náhradu škody. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že nebol splnený predpoklad zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle § 9a ods. 2 zákona a z tohto dôvodu žalobe nemožno vyhovieť. 12. Súd len pre úplnosť a právnu istotu skúmal aj možnú zodpovednosť žalovaného podľa § 415 Občianskeho zákonníka. Žalobca si uplatnil svoj nárok (okrem cestného zákona) aj podľa § 415 Občianskeho zákonníka. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/> V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/1964/40/> hovorí o všeobecnej zodpovednosti za škodu, teda toto zákonné ustanovenie hovorí o následkoch za vzniknutú škodu, pričom ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/> ukladá každému počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí, teda toto ustanovenie ukladá povinnosť k predchádzaniu škodám. Pokiaľ však už ku škode dôjde, je nutné aplikovať zákonné ustanovenie o zodpovednosti za vzniknutú škodu, čo v danom prípade, ako bolo uvedené vyššie je ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/ > Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je tak 1.) protiprávny úkon, 2.) spôsobenie škody a 3.) príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. Nakoľko v danom prípade si žalobca uplatňuje objektívnu škodu, keď sa zavinenie nevyžaduje, teda zavinie škodcu, t.j. žalovaného podľa zákona sa predpokladá (prezumcia zavinenia). Zároveň súd uvádza, že v danom prípade sa zavinenie, ako predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu nevyžaduje, avšak pre daný prípad je nutné aplikovať ustanovenia cestného zákona, ako aj Vyhlášku č. 35/1984 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1984/35/> Zb., ktorá je vykonávacím predpisom k cestnému zákonu, a preto tieto právne predpisy sú voči Občianskemu zákonníku, ako všeobecnému predpisu predpismi špeciálnymi a teda majú prednosť. 13. Protiprávny úkon žalovaného mal podľa žalobcu spočívať v tom, že žalovaný ako správca komunikácie, na ktorej došlo k poškodeniu predmetného motorového vozidla si nesplnil svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z § 9 zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách. Zodpovednosť žalovaného za stav komunikácií, ktorých správu vykonáva je v citovanom zákone vyjadrená ako zodpovednosť objektívna. Uvedený zákon však pripúšťa možnosť exkulpácie správcu a to v takom prípade, ak preukáže, že nebolo v medziach jeho možností závadu v zjazdnosti odstrániť alebo na ňu predpísaným spôsobom upozorniť. Tak, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania, v danom úseku, kde sa stala poistná udalosť, žalovaný umiestnil výstražné zvislé dopravné značenie A20 padajúce kamene s dodatkovou tabuľou upravujúcou vzdialenosť platnosti značky na 8 km. Táto skutočnosť sama o sebe nezbavuje žalovaného zodpovednosti, avšak s prihliadnutím na skutočnosť, že v danom úseku, kde došlo k nehode, žalovaný umiestnil aj sieť proti padaniu skál, túto zodpovednosť už založiť nemožno. Cestný zákon v § 9a ods. 2 výslovne uvádza, že správcovia zodpovedajú za škody okrem prípadu, že preukážu, že nebolo v medziach možností tieto závady odstrániť, ani na ne predpísaným spôsobom upozorniť. Súd je tak názoru, že žalovaný urobil všetko čo mu platná zákonná úprava ukladá. V konaní totiž nebolo preukázané (na ťarchu žalobcu), či uvádzaná diera v ochrannej sieti vznikla v dôsledku pádu skaly, alebo či ochranná sieť bola prederavená už dávno pred pádom skaly. a či žalovaný zanedbal svoje povinnosti. 14. Dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje jednoznačne žalobcu, ten ako prvý musí súdu preukázať dôvodnosť svojich tvrdení. Dôkazné bremeno je procesná zodpovednosť strany za výsledok konania. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia. Strana musí preukázať to, čo tvrdí. Ak teda žalobca niečo tvrdí, musí to preukázať, musí preukázať skutočnosti, na základe ktorých mu jeho právo patrí. Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, leží na tej strane, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o tú stranu, ktorá existenciu takýchto skutočností tvrdí. Žalobca svoje tvrdenia ohľadom žalovaným zanedbanej povinnosti vyplývajúcej z § 415 Občianskeho zákonníka ničím nepodložil, nepreukázal. Ak strana tvrdí, že druhá strana zanedbala svoje povinnosti vyplývajúce jej zo zákona, je povinná tieto tvrdenia aj podložiť a preukázať relevantnými dôkazmi. To však v konaní nebolo splnené. Zo žalobcom predložených dôkazov tak nemožno založiť zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu. Žalobca nepreukázal, že by žalovaný porušil svoje povinnosti, resp. ich zanedbal. Žalovaný postupoval v zmysle zákona, v predmetnom úseku umiestnil výstražné dopravné značenie, ktoré upozorňuje na možnosť pádu skál, na rizikový úsek (svah) umiestnil siete. Nedostatky v žalobcom predložených, resp. nepredložených dôkazoch nemožno dávať na ťarchu žalovanému. O tvrdeniach žalobcu neexistujú žiadne hodnoverné dôkazy. Na základe dôkazov, ktoré žalobca produkoval v konaní, nie je možné ustáliť zodpovednosť žalovaného v zmysle cestného zákona ako aj § 415 Občianskeho zákonníka, tak ako to požadoval žalobca. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané, je nepriaznivé rozhodnutie, teda strata sporu. 15. Na základe uvedených skutočností, citovaných zákonných ustanovení a po dôslednom posúdení, rozhodol súd tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a žalobu zamietol ako nedôvodnú. 16. Proti predmetnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, ktorý žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a jeho žalobe vyhovel. Svoje odvolanie žalovaný odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. h/ a f/ C.s.p. Žalobca poukazuje na súdom nesprávne vyhodnotenie výkladu zákona č. 135/1961 Zb. a vyhlášky č. 35/1984 Zb. a to najmä § 13 uvedenej vyhlášky. Namietame subsumovanie príčiny škody pod uvedené ustanovenie, keď máme za to, že toto ustanovenie malo zabrániť zodpovednosti správcu komunikácie v tom prípade, ak škoda vyplynula z technických daností komunikácie, jej kvality, vybavenia, umiestnenia/začlenenia do terénu, nosnosti, opotrebenia, z pozdĺžnych alebo priečnych vín, hojných výtlkov ktoré nemožno odstrániť bežnou údržbou. Z rozhodnutia súdu nie je preskúmateľné, či padajúcu skalu súd považuje za súčasť kvality miestnej komunikácie alebo súčasť jej povrchu atď., teda pod ktoré z vymenovaných vlastností resp. atribútov komunikácie sa dá (podľa súdu) včleniť padajúca skala. Je potrebné si tiež uvedomiť, že citované ustanovenie § 13 vyhlášky (k §-u 9a zákona) obsahuje taxatívny výpočet toho, čo sa rozumie pod stavebným stavom alebo dopravno-technickým stavom a preto ho nie je možné dopĺňať judikatúrou súdov. Žalobca má za to, že na prípad by bolo možné aplikovať § 12 ods. 2 písm. a/ vyhlášky. Žalobca zotrváva na názore, že rozhodnutie NS ČR z 26.10.2016 nevychádza zo slovenskej právnej úpravy. V súvislosti s rozhodnutím NS SR sp. zn. 4Cdo/149/1999 z 24.03.2000 žalobca namieta, že toto nie je možné dohľadať ani na stránke MS SR, ani na stránke NS SR, ani v programe ASPI žalobcovi nebolo rozhodnutie predložené. Žalobca poukazuje na rozhodnutie KS v Bratislave sp. zn. 4Co/470/2011. Žalobca ohľadom nesprávneho skutkového zistenia uvádza, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že k poistnej udalosti došlo v dôsledku nárazu poisteného auta do už spadnutého kameňa. 17. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie a žiada, aby ho odvolací súd ako vecne správne potvrdil. Zo znenia a presnej formulácie ustanovenia § 12 ods. 2 písm. a) vyhlášky č. 35/1984 Zb. (ďalej len „vyhláška k cestnému zákonu“) vyplýva bez akýchkoľvek pochybností, že pod pojem závada v zjazdnosti cesty vyhláška subsumuje „spadnuté stromy a kamene“, teda situáciu, keď stromy a kamene ležia na ceste a sú v stabilnom a nemennom dotyku s vozovkou cesty (t .j. ležia na ceste). Ustanovenie § 9a ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (ďalej len „Cestný zákon“) ako aj ustanovenie § 12 vyhlášky k cestnému zákonu výslovne používajú pojem zodpovednosť cesty“ resp. „závada v zjazdnosti cesty“. Výklad pojmu „cesta“ je predmetom úpravy § 1 ods. 1 Cestného zákona v spojení s § 8 vyhlášky k cestnému zákonu. Cesta je konkrétny hmotný objekt, teleso cesty, ktorého podstatu a hranice určujú vyššie uvedené právne predpisy. Zjazdnosť cesty je teda stav pozemnej komunikácie a závada v jej zjazdnosti je zmena v jej zjazdnosti, ktorá znemožňuje jej bezpečný prejazd. Stále sa však jedná o stav konkrétneho hmotného telesa, stavebného objektu Resty Závadou v zjazdnosti cesty, teda môže byť len predmet alebo stav, ktorý sa jej priamo 11bezprostredne dotýka a mení jej podstatu. Aj z formulácie demonštratívneho výpočtu závad v zjazdnosti uvedených v § 12 ods. 2 písm. a) až c) vyhlášky k cestnému zákonu je zrejmé, že závadami v zjazdnosti sú stavy / predmety, ktoré sú v priamom bezprostrednom dotyku s cestou, svojou stabilnou polohou na alebo vo vozovke sa stávajú jej stavom (výtlky, výmole, hrbole, materiál, spadnuté stromy a kamene, znečistenie / poškodenie vozovky, poľadovica). V príkladnom výpočte závad v zjazdnosti sa nenachádza ani jedna formulácia závady v zjazdnosti, ktorá by označovala stav ktorý je ešte len hrozbou, či nebezpečenstvom, alebo stav, predmet alebo zmenu, ktorá ešte nie je zmenou stavu komunikácie / cesty a jej povrchu ako konkrétneho stavebného objektu, resp. letí vzduchom alebo sa ku komunikácii približuje. Padajúca skala teda nemôže byť závadou v zjazdnosti cesty, nakoľko nie je zmenou stavu komunikácie a jej zjazdnosti. Až spadnutý kameň na ceste je v súlade s § 12 ods. 2 písm. a/ vyhlášky závadou v zjazdnosti. Navyše pri posudzovaní zodpovednosti správcu za škody, ktoré vznikli užívateľom ciest a ktorých príčinou boli závady v zjazdnosti je nutné taktiež skúmať, či bolo v medziach možnosti správcu závady odstrániť alebo na ne predpísaným spôsobom upozorniť. V situácii, aká nastala v prípade priameho pádu skaly na motorové vozidlo klienta žalobcu nie je objektívne v medziach možností správcu túto skalu odstrániť, ani na ňu predpísaným spôsobom upozorniť. Pokiaľ existuje nebezpečenstvo padania skál zo susedných nehnuteľností na cestu a správca cesty o takomto nebezpečenstve vie, je jeho povinnosťou upozorniť na nebezpečenstvo, čo správca aj urobil, keď daný úsek cesty 1/14 označil výstražným zvislým dopravným značením A20 padajúce: kamene v km 13,150 proti smeru staničenia s dodatkovou tabuľou upravujúcou vzdialenosť platnosti značky na 8 km. Žalovaný sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že sa v danom prípade jedná nejedná o závadu v zjazdnosti ale o prípad podľa §9a ods. 1 cestného zákona. V súvislosti s §10 ods. 2 cestného zákona je kompetentným cestným správnym orgánom Okresný úrad Banská Bystrica. Žalobca ďalej poukazuje na to, že povinnosť podľa § 3d ods. 6 cestného zákona nemožno nad rámec stanovený rozširovať na údržbu pozemkov a nehnuteľností nachádzajúcich sa v susedstve pozemnej komunikácie. 18. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril taktiež intervenient na strane žalovaného, ktorý má za to, že súd vec správne právne posúdil a z vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam. Intervenient sa v celom rozsahu stotožňuje s vyjadrením žalovaného a pridržiava sa žalovaným tvrdených skutočností. 19. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý opätovne uvádza, že v konaní sa nejedná o prípad podľa § 9a ods. 1 cestovného zákona. Skalou sa nemôže rozumieť stavebný alebo dopravno-technický stav komunikácie nakoľko nespadá do uzavretého popisu toho, čo sa rozumie takýmto stavebným alebo dopravno-technickým stavom. Žalobca sa následne pridržiava svojho odvolania. 20. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý v celom rozsahu pridržiava svojich predchádzajúcich vyjadrení a v celom rozsahu sa stotožňuje s názorom intervenienta. Žalovaný v rámci svojho vyjadrenia poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/149/2009. 21. K vyjadreniu žalobcu sa taktiež vyjadril intervenient na strane žalovaného, ktorý sa s týmto vyjadrením nestotožňuje a naďalej sa pridržiava svojej doterajšej argumentácie ako aj argumentácie žalovanej. 22. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C.s.p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je opodstatnené. 23. Po oboznámení sa so spisom súdu prvej inštancie, má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, keď žalobu žalobcu zamietol napriek tomu, že žalobcov nárok v spore voči žalovanému je daný v zmysle § 12 ods. 2 písm. a/ vyhlášky č. 35/1987 Zb. 24. Pretože tieto nedostatky sú zásadné a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. f/ C.s.p./ a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie /§ 391 ods. 1 C.s.p. zachovávajúc podmienku dvojinštančnosti konania. 25. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní opätovne vec prejedná, v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu a svoje rozhodnutie odôvodní. 26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).