Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2CoPr/15/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216201287 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1216201287.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov senátu: JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: L.. M. M., D.Ý. W. XX.XX.XXXX, N. T. X, N., zastúpený JUDr. Jánom Havlátom, advokátom, so sídlom Rudnayovo nám. 1, Bratislava, proti žalovanej: N. S. Z., V..Z.., Z. Z. A. XX, N., IČO: 35 850 370, zastúpený Advokátskou kanceláriou Roštár - Slovák, s.r.o., so sídlom: Révová 7, Bratislava, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy a o návrhu žalovaného, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 10. mája 2017, č.k. 52Cpr/1/2016-207, takto r o z h o d o l : I . Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 10. mája 2017, č.k. 52Cpr/1/2016-207, v napadnutej časti p o t v r d z u j e. II. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej, ako zamestnávateľa dané žalobcovi, ako zamestnancovi dňa 02.12.2015 je neplatné a pracovný pomer medzi žalobcom, ako zamestnancom a žalovanou, ako zamestnávateľom trvá. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 56.118,16 € brutto, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 3.934,83 € brutto: od 10.01.2016 až do zaplatenia, od 10.02.2016 až do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.934,83 € brutto: od 10.03.2016 až do zaplatenia, od 10.04.2016 až do zaplatenia, od 10.05.2016 až do zaplatenia, od 10.06.2016 až do zaplatenia, od 10.07.2016 až do zaplatenia, od 10.08.2016 až do zaplatenia, od 10.09.2016 až do zaplatenia, od 10.10.2016 až do zaplatenia, od 10.11.2016 až do zaplatenia, od 10.12.2016 až do zaplatenia, od 10.01.2017 až do zaplatenia spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.967,42 €: od 10.02.2017 až do zaplatenia, od 10.03.2017 až do zaplatenia, od 10.04.2017 až do zaplatenia, od 10.05.2017 až do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol. Ďalej súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Návrh žalovanej, ktorým žiadala určiť, že od žalovanej nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, súd prvej inštancie zamietol. O trovách súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť súdny poplatok za žalobu vo výške 3.566,- € Slovenskej republike na účet Slovenskej pošty, a.s., vedený v Poštovej banke, a.s. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou zo dňa 27.01.2016 sa žalobca domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej, ako zamestnávateľa dané žalobcovi, ako zamestnancovi dňa 02.12.2015, doručené mu 02.12.2015 je neplatné, ďalej určenia, že pracovný pomer žalobcu trvá a žalovaná je povinná umožniť žalobcovi pokračovať v práci. Zároveň žiadal priznať náhradu mzdy za obdobie od 03.12.2015 do času, kedy mu žalovaná umožní pokračovať v práci vo výške 3.934,82 € mesačne, s úrokom z omeškania a náhradu trov konania. Uviedol, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 05.01.2012 v znení dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 08.11.2012 je v pracovnom pomere u žalovaného v pracovnej pozícií vedúci odboru finančných služieb a podporných činností, pracovný pomer bol pôvodne na dobu určitú, neskôr na dobu neurčitú s dohodnutým miestom výkonu práce v Bratislave, A. XX. Svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 02.12.2015 mu bolo od žalovaného doručené okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 02.12.2015, podľa ustanovenia § 68 ods.1 písm. b) Zákonníka práce pre závažné porušenia pracovnej disciplíny. Dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaný skutkovo vymedzil nasledovne: „Z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého ste sa dopustili tým, že ste dňa 01.12.2015 v rozpore s článkom 1.7 ods. 2 Internej smernice 03-H3-2015 Etický kódex (ďalej len „Etický kódex“) hrubo správali a neprimerane vystupovali voči nadriadenému zamestnancovi spoločnosti, konkrétne voči generálnemu riaditeľovi, ktorého ste agresívnym spôsobom slovne napadli s vyhrážkami fyzického napadnutia a likvidácie.“ Ďalej uviedol, že žalovaná v liste uviedla, že nakoľko sa mal žalobca v súlade s čl. 8 písm. g) ods. 9 Internej smernice 02-P3-2013 pracovný poriadok (ďalej len „Pracovný poriadok“) dopustiť konania, ktoré je považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny, zároveň s ohľadom na nebezpečnosť konania žalobcu nemožno ponechať žalobcu v pracovnom pomere, ani počas výpovednej doby. Žalobca dňa 02.12.2015 odmietol prevzatie predmetného listu a zároveň vyjadril svoj nesúhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru, ktorý oznámil aj svojim listom zo dňa 09.12.2015 žalovanej. V tomto liste okrem iného uvádza, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za nedôvodné, nakoľko k skutočnostiam uvádzaných žalovanou, ako dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru nikdy nedošlo. Žalovaná taktiež nedodržala postup upravený internými predpismi pre prešetrenie podozrenia porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom. Preto považuje dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru za neoprávnený a v rozpore s pracovnou zmluvou, Zákonníkom práce, ako aj internými predpismi žalovaného predovšetkým s čl. 8 písm. c) Pracovného poriadku. Listom zo dňa 21.12.2015 oznámil žalovanej, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával v zmysle § 78 ods. 9 Zákonníka práce, nakoľko považuje okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné, pretože neboli splnené ani formálnoprávne, ani hmotnoprávne podmienky pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o samotné hrubé správanie sa žalobcu voči nadriadenému zamestnancovi, ktoré bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, toto nie je pravdivé a všetky tvrdenia uvádzané žalovanou nie sú založené na pravde, nakoľko k takýmto skutočnostiam zo strany žalobcu nikdy nedošlo. Nedošlo teda ani k porušeniu pracovnej disciplíny a nebol daný žiadny dôvod na skončenie pracovného pomeru. 3. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe uviedla, že žaloba je voči nej nedôvodná a žiadala, aby ju súd prvej inštancie zamietol. Považuje okamžité skončenie pracovného pomeru za platné a dôvodné a to s poukazom na hrubé správanie žalobcu voči nadriadenému zamestnancovi, ktoré nie je možné interpretovať inak, ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Vyhrážanie sa likvidáciou, či už fyzickou, psychickou alebo majetkovou, prípadne ujmou na zdraví a to v akejkoľvek forme, navyše vykonané voči nadriadenému je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Pokiaľ žalobca namieta nedodržanie interných procesných postupov zamestnávateľa pri prešetrovaní porušenia pracovnej disciplíny zamestnanca je potrebné uviesť, že Zákonník práce nespája prípadné nesplnenie týchto vnútorných postupov s neplatnosťou okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalovaná splnila všetky formálne predpoklady v zmysle § 70 Zákonníka práce pre platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a to je jeho písomná forma. Taktiež došlo k predchádzajúcemu prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov, t.j. odborovou organizáciou pôsobiacou u žalovanej. Žalobca namietal, že v minulosti nedošlo k upozorneniu na porušenie pracovnej disciplíny vo vzťahu k nemu, to však neznamená, že žalobca bol nekonfliktný typ, ktorý nevyvolával konflikty s ostatnými zamestnancami a mal s nimi vždy dobré vzťahy. Má zato, že boli naplnené všetky formálnoprávne a hmotnoprávne predpoklady na okamžité skončenie pracovného pomeru voči žalobcovi zo strany žalovanej, ako zamestnávateľa, nakoľko došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny z jeho strany, ako zamestnanca. 4. V priebehu konania si žalovaná uplatnila voči žalobcovi i protinávrh na rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Uvedeným návrhom sa žalovaná domáhala v prípade, ak súd prvej inštancie určí neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, aby súd určil, že od žalovanej nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával a že pracovný pomer skončil ku dňu 29.02.2016. Svoj návrh žalovaná odôvodnila tým, že pracovná pozícia žalobcu je už u žalovanej obsadená iným zamestnancom a navyše žalobcovi vznikol od 01.03.2016 nový pracovný pomer za obdobných mzdových podmienok ako u žalovanej, ako aj možnými konfliktami zamestnancov. K tomuto návrhu žalovanej sa vyjadril žalobca tak, že trvá na tom, aby ho žalovaná naďalej zamestnávala. 5. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím ustanovení § 68 ods. 1 a 2, § 70, § 74, § 77,§ 79 ods. 1, § 81 a § 134 ods. 1, 2 a 4 Zákonníka práce, keď na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaná, ako zamestnávateľ písomným spôsobom okamžite skončila pracovný pomer so svojím zamestnancom, t.j. žalobcom dňa 02.12.2015. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi doručené dňa 02.12.2015. Dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom bolo závažné porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom. Žalobca sa v zákonnej dvojmesačnej lehote obrátil s návrhom na súd, aby určil neplatnosť predmetného okamžitého skončenia pracovného pomeru. Uvedené skutočnosti v konaní medzi účastníkmi sporné ani neboli. Žalobca v prejednávanej veci namietal neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, nakoľko neboli splnené formálnoprávne, ani hmotnoprávne podmienky pre takýto postup zo strany žalovanej, pretože sa nedopustil konania, ktoré je uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru. 6. Súd prvej inštancie preto skúmal, či formálne náležitosti a vymedzenie dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru uplatnené žalovanou, voči žalobcovi bolo v súlade so zákonom. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že došlo k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov, t.j. s odborovou organizáciou žalovanej. Táto skutočnosť vyplýva zo zápisnice č. 18 zo dňa 02.12.2015, kde odborová organizácia prerokovala zamestnávateľom predložené okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa čl. 1.7 ods. 2 Internej smernice 03H32015, pričom bola predložená žiadosť spolu s konkretizáciou dôvodov. Z predmetnej zápisnice č. 18 vyplýva, že odborová organizácia okamžité skončenie pracovného pomeru prerokovala a zobrala na vedomie. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že nie je dôvodná námietka žalobcu o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodu absencie predchádzajúceho prerokovania so zástupcami zamestnancov. 7. S poukazom na ustanovenie § 70 Zákonníka práce, súd prvej inštancie dospel k záveru, že konania, ktorými sa mal žalobca dopustiť závažného porušenia pracovnej disciplíny označené žalovanou v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 02.12.2015, boli vymedzené len všeobecne a neurčite. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru boli nedostatočne určité tak, aby nemohli byť zamenené s inými dôvodmi. Neboli žalovanou dostatočne konkretizované a to s uvedením, akým konkrétnym spôsobom žalobca, t.j. ako konkrétne neprimerane sa správal (napr. uvedením - ako vulgárne nadával, obťažoval fyzicky a pod.), ani čo presne žalobca povedal, aké konkrétne slovné výroky týkajúce sa fyzickej likvidácie uviedol. Nepostačuje iba všeobecná slovná formulácia, že sa mal žalobca hrubo správať a neprimerane vystupovať a vyhrážať sa fyzickým napadnutím a likvidáciou. Nie je ani zrejmé, kedy presne, kde (miesto a čas) konkrétne mal tieto výroky žalobca vo vzťahu ku generálnemu riaditeľovi použiť, pričom z vykonaného dokazovania je zrejmé, že išlo o časovo rozdielny skutkový priebeh incidentu (pracovná porada, pri výťahu a na schodoch, kancelária generálneho riaditeľa). Súd prvej inštancie teda konštatoval, že nakoľko dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru neboli v okamžitom skončení pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny doručenom žalobcovi zo strany žalovanej vymedzené v súlade s ustanovením § 70 Zákonníka práce, je toto okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. 8. Súd prvej inštancie na doplnenie uviedol, že žiadne porušenie pracovnej disciplíny žalobcom tak, ako ho tvrdila žalovaná, nebolo vykonaným dokazovaním preukázané, a už vôbec nebolo preukázané závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by bolo spôsobilé byť dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Tvrdenia žalovanej, že žalobca sa neprimerane správal a slovne vyhrážal napadnutím a fyzickou likvidáciou, čoho mali byť prítomní a počuť to aj svedkovia, neboli v konaní preukázané ani svedeckými výpoveďami. Súd prvej inštancie poukázal predovšetkým na výpovede svedkýň V. V. Z., ktoré vo svojich výpovediach uviedli, že nepočuli žiadne konkrétne slová, vety a ani nepočuli nič konkrétne, čo bolo predmetom rozhovoru žalobcu a generálneho riaditeľa v kancelárií generálneho riaditeľa. Uviedli, že nerozoznali slová a potvrdili len, že počuli krik a že obaja zúčastnení hovorili zvýšeným hlasom. Toto ich tvrdenie je ale v úplnom a ostrom vzájomnom rozpore s tým, čo obe svedkyne uviedli vo svojom písomnom vyjadrení a to, že počuli krik a vyhrážanie sa pána M. o likvidácií. Ani tam ale svedkyne neuviedli, aké konkrétne slová, ktorými sa mal vyhrážať žalobca generálnemu riaditeľovi počuli. Preto súd tieto svedecké výpovede považuje za účelové a nedôveryhodné. S poukazom na uvedené, je preto aj zásadný rozpor v tvrdeniach žalovanej a L.. N. o agresívnom spôsobe slovného napadnutia s vyhrážkami žalobcu voči generálnemu riaditeľovi a výpovediach týchto svedkov. Je to iba tvrdenie svedka L.. N. (generálneho riaditeľa) o hrozbách fyzickej likvidácie jeho osoby a rodiny zo strany žalobcu, ktoré neboli ničím v konaní relevantne preukázané. Taktiež súd prvej inštancie poukázal na svedeckú výpoveď p. T., ktorá vo svojom písomnom vyhlásení uviedla, že sa žalobca slovne vyhrážal generálnemu riaditeľovi, pričom konkrétne výroky tam neuviedla. Pred súdom však už s odstupom času uviedla, že konkrétne vyhrážky žalobcu boli slovami: „že on mu ukáže, a že ešte raz sa to stane, on to tak nenechá“. Hlas pána M. charakterizovala ako zvýšený, avšak nekričal. Podľa nej bol agresívny z dôvodu, že rozhadzoval rukami, gestikuloval. Súd prvej inštancie na to uviedol, že samotná skutočnosť, že niekto gestikuluje a má zvýšený hlas nemusí znamenať, že sa správa agresívne. Svedkyňa vyslovene uviedla, že nekričal. Súd prvej inštancie podotkol, že tieto uvádzané skutočnosti je potrebné posúdiť v celom kontexte skutkových udalostí spolu súvisiacich a po sebe nasledujúcich v dlhšom časovom intervale. Preto, ak bol žalobca generálnym riaditeľom na predchádzajúcej pracovnej porade dopytovaný, či je pravda, že mal sexuálny styk na parkovisku spoločnosti, potom nemožno spravodlivo od žalobcu očakávať, že pri objasňovaní si tohto výroku nadriadeného, predneseného nanajvýš dehonestujúcim spôsobom (na pracovnej porade a pred ostatnými kolegami), v nasledujúci deň bude pri komunikácii pokojný. Pri ochrane svojich práv mohol aj uviesť to, na čo má každý občan právo, a to možnosť sa obrátiť na súd v prípade, ak má za to, že došlo k porušeniu jeho práv a chránených záujmov a nebolo mu to vôbec zo strany možného porušovateľa vysvetlené. Svedkyňa ani netvrdila nijaké také správanie žalobcu, ktoré by bolo vo svojej podstate agresívne, uviedla len, že jej sa tak javilo a žalobca bol nervózny. Navyše, ak by správanie žalobcu bolo vyslovene agresívne, ako tvrdí aj svedkyňa a žalovaný, toto sa odohrávalo v spoločnom priestore (chodba pred výťahom pri vstupe do budovy a na schodoch), a je zrejmé, že by mali možnosť a mali zasiahnuť aj iné subjekty napr. strážnik, alebo pracovníci SBS (načo poukázal aj žalobca). Súd prvej inštancie preto tvrdenia svedkyne o agresívnom chovaní žalobcu s poukazom na vyššie uvedené nepovažuje za objektívne, ale za vyjadrenie jej subjektívneho názoru a aj to ešte v rozpore s jej písomným vyhlásením. Svedkyňa v písomnom vyhlásení žiadne konkrétne výroky žalobcu neuviedla, pričom vo svojej svedeckej výpovedi ich už konkrétne uvádzala. Preto súd vyhodnotil tvrdenia svedkyne T., ako nedôveryhodné. Taktiež súd prvej inštancie poukázal na zásadné rozpory vo svedeckých výpovediach pána B. V. A. N. ohľadne priebehu gremiálnej porady a správania sa žalobcu na nej, ako aj na konanie p. B.. Svedok nepotvrdil žiadne agresívne, vulgárne správanie žalobcu na pracovnej porade, pre ktoré ho mal podľa tvrdenia žalovanej vyviesť von a ukľudňovať, ani skutočnosť, že mal Ing. Beňovi potom vysvetľovať toto konanie žalobcu tým, že má doma problémy, lebo sa zaplietol nejako s p. Y.. Toto vyslovene poprel. Naopak, svedok len potvrdil, že po otázke generálneho riaditeľa L.. N., či je pravda, že mal pohlavný styk na parkovisku, ostal prekvapený a potom bol rozrušený. Nepotvrdil žiadne také konanie a správanie žalobcu, ktoré by malo byť porušením pracovnej disciplíny. A navyše vyvrátil tvrdenia svedka L.. N. v jeho výpovedi. Súd prvej inštancie konštatoval, posúdením výpovede svedkov samostatne a vo vzájomných súvislostiach, že výpoveďami svedkov nebolo preukázané žiadne konania žalobcu, ktoré by bolo porušením pracovnej disciplíny v zmysle Zákonníka práce. 9. Súd prvej inštancie dospel na základe vyššie uvedeného k záveru, že žalobca sa nedopustil žiadneho porušenia pracovnej disciplíny, ktoré by mohlo byť dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej voči nemu. Nebola preto naplnená hmotnoprávna podmienka dôvodnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a to porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom zo strany žalobcu v zmysle ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Vzhľadom na to dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi žalovanou dňa 02.12.2015 je neplatné a pracovný pomer žalobcu trvá a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. 10. V súvislosti s neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru priznal súd prvej inštancie žalobcovi nárok na náhradu mzdy, a to odo dňa nasledujúceho po doručení oznámenia žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní teda od 22.12.2015, kedy takéto oznámenie žalobca účinne doručil žalovanej. Vo zvyšnej časti nároku žalobcu na náhradu mzdy zamietol. V časti nároku žalobcu na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru súd prvej inštancie pri určovaní výšky náhrady mzdy vychádzal z priemerného zárobku žalobcu, zisteného zo mzdy za rozhodné obdobie, ktorým je v prejednávanej veci tretí kalendárny štvrťrok roku 2015, za ktorý hrubá mzda bola v celkovej výške 9.045,28 € bez náhrad. Priemerný mesačný zárobok žalobcu potom predstavuje sumu vo výške 3.934,83 € mesačne brutto. Žalovaná výpočet náhrady mzdy ničím nenamietala. Súd prvej inštancie preto priznal náhradu mzdy celkovo vo výške 56.118,16 €. Sumu vyčíslenej náhrady mzdy za obdobie prevyšujúcich 12 mesiacov súd prvej inštancie znížil o 50% a priznal ju za uvedeného obdobie vo výške 8.900,20 €, nakoľko to považoval za primerané v prejednávanej veci s poukazom na skutočnosť, že žalobca sa od 01.03.2016 zamestnal v pracovnom pomere, kde dosahoval podľa predložených potvrdení čistú mzdu cca 1.500,- € mesačne. Priznaná náhrada mzdy za obdobie nad 12 mesiacov, tak podľa súdu dostatočne spĺňa zabezpečenie sociálnej a sankčnej funkcie náhrady mzdy, nakoľko žalobca mal zabezpečený čiastočne svoj príjem na pokrytie životných potrieb u iného zamestnávateľa, aj keď nie za takých mzdových podmienok, ako u žalovanej. Vo zvyšnej časti súd prvej inštancie nárok žalobcu na náhradu mzdy preto zamietol a rozhodol tak, ako bolo uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Zároveň priznal žalobcovi aj úroky z omeškania v zákonnej výške odo dňa nasledujúceho po splatnosti náhrady mzdy, t.j. od 10. dňa príslušného mesiaca až do zaplatenia. 11. Súd prvej inštancie zároveň zamietol návrh žalovanej, ktorým žalovaná žiadala, aby v prípade, ak súd určí neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, zároveň určil, že od žalovanej nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnávala. Plne sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že nie sú dané žiadne relevantné dôvody, pre ktoré by žalovaná nemohla žalobcu ďalej zamestnávať. Nebolo preukázané žiadne konanie, ani činnosť žalobcu, ktoré namieta žalovaná v čase pred aj potom, čo s ním okamžite skončila pracovný pomer, ktoré by bolo v rozpore so záujmami žalovanej. Takýmto dôvodom nie je ani skutočnosť obsadenia pracovnej pozície, ktorú predtým zastával žalobca u žalovanej. Taktiež nebola preukázaná dôvodnosť obavy žalovanej, že by došlo k vzniku nepriaznivých pracovných podmienok u žalovanej a to konflikty zamestnancov a podobne z dôvodu, že zamestnanci žalovanej, ktorí vystupovali v spore ako svedkovia pociťujú voči žalobcovi určité a najmä dôvodné obavy. Svedkovia takéto skutočnosti vo svojich výpovediach vo vzťahu k žalobcovi netvrdili. Žalobca nespôsobil žiadnu škodu svojím konaním žalovanej, sústavne nepoškodzuje vedome zamestnávateľa a nevykonáva ani inú konkurenčnú činnosť, ktorá by bola v rozpore so zásadami zamestnávateľa, ktorému by mohla vzniknúť škoda a ktorá by mu ďalším zamestnávaním žalobcu hrozila. 12. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., a priznal úspešnému žalobcovi plnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania bude podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Zároveň rozhodol súd prvej inštancie o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Žalobca bol oslobodený od zaplatenia súdneho poplatku, preto súd prvej inštancie uložil žalovanej uhradiť na účet súdu súdny poplatok za žalobu v sume 3.566,- €, t.j. 2 x 99,50 € za určenie neplatnosti a protinávrh a sumu vo výške 3.367,- €, t.j. súdny poplatok vyčíslený z priznanej istiny, podľa položky 1/a Sadzobníka súdnych poplatkov. 13. Žalovaná odvolaním podaným v zákonnej lehote napadla rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, okrem časti výroku II., ktorou súd vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol. Odvolanie podala z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaná v prvom rade nesúhlasí s konštatovaním súdu prvej inštancie uvedenom v bodoch 41) až 43) odôvodnenia napadnutého rozhodnutia o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodu, že toto nespĺňalo formálne náležitosti v zmysle § 70 Zákonníka práce, a že dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru boli nedostatočne určité tak, aby nemohli byť zamenené s inými dôvodmi, pričom neboli žalovanou dostatočne konkretizované. Žalovaná argumentuje, že tak z obsahu listu žalobcu zo dňa 09.12.2015 doručenom žalovanej, ako aj zo žaloby vyplýva, že žalobca vedel, z akého dôvodu bol s ním skončený pracovný pomer. Žalovaná uvádza, že skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, pretože pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné len vtedy, kedy by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol pracovný pomer okamžite skončený. Ak mal súd prvej inštancie pochybnosti o určitosti písomného okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 02.12.2015 a ak mal za to, že nie je možné vykonať výklad tohto písomného prejavu vôle len na základe listiny, v ktorej je obsiahnutý, bol povinný sa zaoberať tým, za akých okolností žalovaná uvedený prejav vôle urobila a či za týchto okolností bolo medzi účastníkmi zrejmé, prečo pristúpila k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom. V priebehu súdneho konania bolo medzi sporovými stranami nesporné, za aký skutok, resp. prečo, z akého dôvodu, žalovaná okamžite skončila pracovný pomer so žalobcom. Z týchto dôvodov žalovaná nepovažuje okamžité skončenie pracovného pomeru za rozporné s § 70 Zákonníka práce, a teda nesúhlasí s jeho neplatnosťou z dôvodu, že by dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru neboli v okamžitom skončení pracovného pomeru vymedzené v súlade s ustanovením § 70 Zákonníka práce. Žalovaná ďalej v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k zjavne nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil, keď v rozsudku vyslovil, že nebola naplnená hmotnoprávna podmienka dôvodnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a to porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, nakoľko podľa záveru súdu prvej inštancie žalobca sa nedopustil žiadneho porušenia pracovnej disciplíny. Žalovaná na to uviedla, že v odôvodnení rozsudku v bodoch 42) až 47) súd prvej inštancie prezentuje svoj subjektívny názor na vykonané dokazovanie, najmä výsluchy svedkov a žalobcu, pričom súd bez ďalšieho logického zdôvodnenia subjektívne uprednostnil resp. uveril tvrdeniam žalobcu. Súd prvej inštancie v bode 44) uvádza, že je to iba tvrdenie svedka L.. N. o hrozbách fyzickej likvidácie jeho osoby a rodiny zo strany žalobcu, ktoré neboli ničím relevantne preukázané. Naopak žalovaná sa bráni, že uvedená skutočnosť bola preukázaná svedeckou výpoveďou L.. N. a tvrdenia svedka L.. N., o hrozbách fyzickej likvidácie jeho a jeho rodiny zo strany žalobcu neboli v konaní žiadnym spôsobom relevantne vyvrátené, či spochybnené. V súvislosti s dokazovaním nesúhlasí žalovaná s označením výpovede svedkov za nedôveryhodné a poukazuje pritom na rozpory vo výpovediach svedkov a žalobcu. Nesúhlasí tiež s tvrdením súdu prvej inštancie v bode 45), že konfliktné správanie žalobcu na pracovisku a jeho porušovanie pracovnej disciplíny nebolo v konaní preukázané, nakoľko uvedené bolo jednoznačne preukázané výpoveďou svedkyne O. na súde pod prísahou. Práve na prešetrenie podozrenia z porušenia pracovnej disciplíny žalobcom boli žalobca a svedkyňa O. predvolaní na gremiálnu poradu dňa 30.11.2015 poobede, čo potvrdili svedkovia; žalovaná však už nestihla skončiť prešetrenie tohto podozrenia na porušenie pracovnej disciplíny žalobcom a vyvodiť voči žalobcovi zodpovedajúce následky (napr. upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny), nakoľko sa žalobca na druhý deň ráno (01.12.2015) dopustil oveľa závažnejšieho porušenia pracovnej disciplíny a to už aj pred svedkami, čím žalovaný prešetril iba závažné porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 01.12.2015 a rozhodol o okamžitom skončení pracovného pomeru so žalobcom. Žalovaná ďalej na rozdiel od súdu prvej inštancie argumentuje, že tretia otázka žalovanej na gremiálnej porade (cestou generálneho riaditeľa L.. N.) súvisela s výkonom pracovnej činnosti žalobcu, ako zamestnanca u žalovanej, ako zamestnávateľa; otázka znela, či žalobca súložil počas pracovnej doby na parkovisku BVS (t.j. žalovanej). Ak by sa totiž uvedené preukázalo, išlo by znova o porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, preto otázka žalovanej bola legitímna. Nemožno preto súhlasiť s obhajobou legitímnosti a logiky konania žalobcu zo strany súdu prvej inštancie v bode 46), spočívajúcom v obhajobe žalobcových osobnostných práv. Žalovaná v tejto súvislosti namieta, že súdy v zmysle ustálenej judikatúry nemôžu poskytovať súdnu ochranu konaniu, ktoré je svojou podstatou konaním protiprávnym, hoci sa ním konajúci domáha ochrany pred neoprávneným zásahom do svojich iných práv. Žalovaná ďalej nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie o neexistencii porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobcu. Má za to, že vykonaným dokazovaním a to predložením vyžiadaných listinných dôkazov zo strany žalovanej, ako aj výsluchom svedkov, boli jednoznačne preukázané tvrdenia žalovanej uvádzané v písomnom vyjadrení k žalobe a v jednotlivých dokumentoch vypracovaných v súvislosti s okamžitým skončením pracovného pomeru žalobcu u žalovanej a zároveň nimi boli vyvrátené tvrdenia žalobcu uvádzané v žalobe, ako aj v samotnom výsluchu, resp. vyjadrení žalobcu na pojednávaniach. Z výpovedí svedkov okrem iného vyplýva, že nie je pravdou tvrdenie žalobcu v žalobe, ktoré si osvojil aj súd prvej inštancie, že žalobca sa nikdy nedopustil porušenia pracovnej disciplíny. Práve prešetrenie podozrenia z porušenia pracovnej disciplíny žalobcom bolo na programe gremiálnej porady 30.11.2015; nie je pravdou tvrdenie žalobcu, ktoré si osvojil aj súd, že žalobca sa dňa 01.12.2015 pri čakaní na výťah stretol s generálnym riaditeľom; podľa výpovede svedka Ing. Beňa sa žalobca postavil svedkovi do cesty, čím mu zabránil pokračovať v ceste do svojej kancelárie; nie je pravdou tvrdenie žalobcu, že svedkyne Z. V. V. (asistentky) si žalobcu pri vstupe do ich kancelárie dňa 01.12.2015 ráno nevšimli, naopak obe svedkyne uviedli, že žalobca vtrhol na ich sekretariát a do kancelárie generálneho riaditeľa L.. N. bez zaklopania. Rozsudok súdu prvej inštancie je podľa názoru žalovanej taktiež čiastočne nepreskúmateľný, pretože súd prvej inštancie sa v odôvodnení nezaoberal posúdením intenzity porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobcu v prípade, ak by súd dospel k záveru, že skutok sa stal tak, ako ho opísal svedok L.. N., teda súd neposúdil, či by v tomto prípade išlo o závažné porušenie pracovnej disciplíny oprávňujúce žalovanú okamžite skončiť pracovného pomeru so žalobcom, a teda súd v rozpore s ustálenou judikatúrou nestanovil svoju hypotézu právnej normy (§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) v otázke výkladu miery závažnosti porušenia pracovnej disciplíny. Žalovaná rovnako namieta, že tým, že súd prvej inštancie v rozpore s § 181 ods. 2 C.s.p. na pojednávaní neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci, svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej, aby riadne uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, keďže žalovaná považovala za preukázaný resp. dokázaný obsah diskusie na gremiálnej porade u žalovanej dňa 30.11.2015, ktorý bol potvrdený dvomi svedkami, a preto žalovaná považovala tieto skutočnosti za preukázané a nenavrhovala na ich preukázanie ďalšie prostriedky procesnej obrany, napr. výsluchy ďalších svedkov, ktorí boli prítomní na tejto porade. Žalovaná nesúhlasí tiež s tvrdením súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo preukázané, že od žalovanej nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnávala. Okrem už skôr ňou uvedených dôvodov k tomuto návrhu, žalovaná dopĺňa, že ďalším negatívnym dôsledkom prípadného ďalšieho zamestnávania žalobcu u žalovanej by bolo pravdepodobné spôsobenie anarchie u žalovanej, keďže aj ostatní zamestnanci, povzbudení beztrestnosťou žalobcu priznanou rozhodnutím súdu, by si mohli dovoliť vtrhnúť ku nadriadenému zamestnancovi, hoci aj ku generálnemu riaditeľovi, a tomuto vynadať, nakričať alebo pohroziť vždy, ak by sa im niečo pri práci nepáčilo. Takéto dopady zamestnávania arogantných zamestnancov rozhodne nemôžu byť v záujme žalovanej, ako zamestnávateľa. S poukazom na uvedené skutočnosti žalovaná navrhuje, aby odvolací súd v súlade s ustanovením § 388 C.s.p. rozsudok Okresného súdu Bratislava II. sp.zn. 52Cpr/17/2016, zo dňa 10.05.2017 zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanej prizná voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 14. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca a uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za správny po vecnej i formálnej stránke. Odvolanie žalovaného považuje za neopodstatnené, a preto navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať žalobcovi plnú náhradu trov konania. V celom rozsahu sa pridržiava svojich písomných vyjadrení, ako aj vyjadrení prednesených ústne na pojednávaniach pred súdom prvej inštancie. K odvolacej námietke žalovanej, že nie je správny záver súdu, ktorým súd odôvodnil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodu nedostatku jeho formálnych náležitostí v zmysle § 70 Zákonníka práce, pričom súd uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo dostatočne skutkovo vymedzené tak, aby jeho dôvod nebolo možné zameniť s iným dôvodom, žalobca uvádza, že sa nestotožňuje s názorom žalovanej a má za to, že rozhodnutie súdu bolo v tomto smere správne a náležite odôvodnené. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je závažným zásahom do práv zamestnanca, nakoľko v tomto prípade sa pracovný pomer skončí okamžite, zo dňa na deň, navyše ide spravidla o závažný dôvod, pre ktorý sa tento pracovný pomer končí, ktorý môže výrazným spôsobom ovplyvniť zamestnanca aj v hľadaní si ďalšieho zamestnania. Aj z uvedeného dôvodu je preto potrebné a nevyhnutné, aby bol dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru v úkone okamžitého skončenia pracovného pomeru dostatočne skutkovo vymedzený tak, aby nebolo možné ho dodatočne meniť. Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalobca v liste zo dňa 09.12.2015 popísal skutok, pre ktorý s ním mala žalovaná skončiť pracovný pomer, resp. že ho popísal vo svojej žalobe, urobil tak preto, lebo sa domnieval, že ide o túto okolnosť, nakoľko k okamžitému skončeniu pracovného pomeru došlo bezprostredne po incidente s vtedajším generálnym riaditeľom žalovaného L.. N.. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že súdu prvej inštancie sa ani vykonaným odkazovaním, teda výkladom prejavu vôle žalovaného nepodarilo zistiť, čo mal vlastne žalobca údajne dňa 01.12.2015 v kancelári L.. N. povedať, nakoľko aj v tomto smere sa jednak vyjadrenia žalovaného, no aj jednotlivých svedkov v priebehu konania menili. Na uvedené skutočnosti poukázal žalobca podrobne práve v záverečnej reči zo dňa 03.03.2017. Z uvedeného dôvodu podľa názoru žalobcu neobstojí argumentácia žalovanej, že súd prvej inštancie výkladom prejavu vôle (vykonaným dokazovaním) musel dospieť k jednoznačnému výkladu toho, čo malo byť dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalobca podotkol, že súd ani vykonaným dokazovaním nemohol jednoznačne výkladom prejavu vôle zistiť, čo presne malo byť zo strany žalobcu povedané, aké konkrétne vyjadrenia a výroky žalobca použil, ktoré mali byť navyše natoľko závažné, že boli dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, nakoľko ani žalovaná sama nevedela presne tieto skutočnosti uviesť. Okrem toho žalobca opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom došlo hneď nasledujúci deň po tom, kedy malo údajne dôjsť k týmto vyhrážkam žalobcu. Je preto nepochybné, že žalovaná mohla tieto dôvody a konkrétne výroky žalobcu presne aj citáciou uviesť, pričom by následne nemohli vznikať žiadne pochybnosti o jeho údajných výrokoch a ich intenzite. Žalovaná tak však neurobila. Vo vzťahu k námietke žalovanej na nedostatočné a nesprávne vyhodnotenie svedeckých výpovedí súdom prvej inštancie, žalobca uviedol, že dôvodom pre rozhodnutie súdu bolo predovšetkým to, že vo svedeckých výpovediach svedkov navrhnutých žalovanou boli zjavné rozpory, a to predovšetkým vo vzťahu k čestným prehláseniam, ktoré títo svedkovia poskytli žalovanej na účely skončenia pracovného pomeru žalobcu. Rovnako tak súd prvej inštancie vo vzájomných súvislostiach posúdil aj svedeckú výpoveď L.. B., ako priameho nadriadeného žalobcu v tom čase, so svedeckou výpoveďou L.. N., pričom tu vznikli tiež podstatné rozpory. Preto po vyhodnotení všetkých týchto okolností dospel súd prvej inštancie k záveru, že vykonaným dokazovaním nebolo jednoznačne preukázané, že došlo ku skutočnostiam, pre ktoré mal byť zo strany žalovanej so žalobcom skončený pracovný pomer. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že nikto okrem L.. N. a žalobcu nebol svedkom tohto incidentu zo dňa 01.12.2015, ktorý sa mal odohrať za zavretými dverami vtedajšieho generálneho riaditeľa. Teda jedine L.. N. a žalobca môžu presne uviesť, čo sa za zatvorenými dverami stalo. Na str. 6 odvolania žalovaná uvádza, že skutočnosť, že žalobca nikdy nebol upozornený na porušenie pracovnej disciplíny, neznamená, že nikdy pracovnú disciplínu neporušil, pričom poukazuje práve na dôvod gremiálnej porady dňa 30.11.2015. Žalobca na to uviedol, že ak mal žalobca v minulosti porušiť pracovnú disciplínu, nič žalovanej nebránilo, aby ho na jej porušenie upozornila. Nič žalovanej nebránilo, aby ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedla aj viaceré skutky (predchádzajúce incidentu zo dňa 01.12.2015), ktorými mal žalobca porušiť pracovnú disciplínu. Uvedené však žalovaná neurobila, preto nepovažuje tento argument žalovanej za relevantný vo vzťahu k predmetu konania. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie vykonané dôkazy riadne zhodnotil, posúdil ich samostatne, ako aj v ich vzájomnej súvislosti a svoje rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil, pričom jasne uviedol, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, čím nielenže naplnil náležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ale podľa názoru žalobcu aj na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Rozsudok preto považuje aj z tohto dôvodu za správny po vecnej aj formálnej stránke. Pokiaľ ide o tvrdenú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku z dôvodu, že sa súd prvej inštancie v odôvodnení nezaoberal intenzitou porušenia pracovnej disciplíny, k tomu žalobca uvádza, že súd nemal dôvod sa intenzitnou porušenia pracovnej disciplíny zaoberať, nakoľko na základe vykonaného dokazovania dospel k jednoznačnému záveru, že ku konaniu, ktoré malo byť dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru nedošlo, resp. že konanie žalobcu nenapĺňalo znaky porušenia pracovnej disciplíny. Preto ani neexistovalo konanie, ktoré by mal súd z hľadiska intenzity porušenia pracovnej disciplíny skúmať. Žalovaná ďalej v odvolaní s poukazom na § 181 ods. 2 C.s.p. uviedla, že nevyjadrením predbežného právneho názoru sa súd prvej inštancie dopustil nesprávneho procesného postupu, čím malo byť porušené právo žalovanej na spravodlivý súdny proces. V súvislosti s touto námietkou žalovanej žalobca poukazuje na str. 4 zápisnice z pojednávania zo dňa 21.09.2016, pričom je zrejmé, že uvedené tvrdenie žalovanej nie je pravdivé. Súd prvej inštancie jednoznačne v zmysle ustanovenia § 181 ods. 2 C.s.p. uviedol, ktoré tvrdenia a skutočnosti sú medzi sporovými stranami nesporné a ktoré sú naopak sporné, teda je zrejmé, že bolo potrebné o nich vykonať dokazovanie, ak ich sporové strany chceli náležite preukázať. S ohľadom na to, že v civilnom sporovom konaní je vecou sporových strán, aby navrhli dôkazy, ktoré sa majú v konaní vykonať na preukázanie ich tvrdení a že súd rozhoduje iba na základe zisteného skutkové stavu, pričom nie je jeho povinnosťou vykonávať dôkazy, ktoré strany nenavrhli (§ 185 ods. 2 C.s.p.), s výnimkou ustanovenia § 319 C.s.p. svedčiacou však iba v prospech žalobcu ako slabšej strany sporu, bolo povinnosťou žalovanej navrhnúť také dôkazy, aby preukázala a náležitými dôkazmi podložila svoje tvrdenia. Skutočnosť, že tak žalovaná neurobila, nemôže ísť na ťarchu žalobcu. Ďalej žalobca vo vyjadrení uviedol, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že v konaní nebolo preukázané, že od žalovanej nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnávala. V nadväznosti na vyššie uvedené poukázal žalobca na to, že žalovanej nespôsobil žiadnu škodu. Okrem toho dôvod, pre ktorý bol so žalobcom skončený pracovný pomer nemal spočívať v konaní, ktorým by žalovanej mohla akákoľvek škoda vzniknúť alebo by prípadne mohol hroziť v prípade ďalšieho zamestnávania konflikt záujmov, obava z konkurenčnej činnosti, resp. obava z iného konania žalobcu, ktorým by žalovanej mohol spôsobiť škodu. 15. Vo vyjadrení žalovanej k vyjadreniu žalobcu zotrvala žalovaná na svojej doterajšej argumentácii uvedenej v odvolaní. Zdôraznila, že skutočnosť, že žalovaná neuviedla v listine o okamžitom skončení pracovného pomeru podrobný až doslovný opis, či citáciu slov žalobcu, rozhodne nemožno považovať za nedostatočne opísaný skutok na účely naplnenia príslušných hmotnoprávnych ustanovení Zákonníka práce. Aj z vyjadrenia žalobcu je nepochybné, že skutok sa stal a že strany vedeli a vedia, o aký skutok šlo. Nemožno tiež súhlasiť s tvrdením, že dôkazy (najmä výsluch svedkyne O.), ktoré sa netýkajú priamo udalosti (skutku), pre ktorú bol so žalobcom okamžite skončený pracovný pomer, nie sú pre toto konanie relevantné, pretože práve tieto dôkazy spochybňujú pravdivosť tvrdení žalobcu a naopak zvyšujú mieru pravdivosti výpovedí svedkov na strane žalovanej, čo je pri spore, ktorý, ako uvádza žalobca vo vyjadrení, je založený na posúdení „tvrdenia proti tvrdeniu“, veľmi dôležité a podstatné. Takéto dôkazy eliminujú možnosť zlyhania subjektívneho názoru pri hodnotení týchto výpovedí oboch aktérov spornej udalosti. To, že žalovaná neuviedla v listine o okamžitom skončení pracovného pomeru aj iné predchádzajúce porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, hoci tomu podľa vyjadrenia žalobcu „nič nebránilo“, neznamená, že k týmto k porušeniam neprišlo. Žalovaná namieta, že ich uvedením v listine bez existencie relevantných dôkazov (ktorými v tom čase žalovaná nedisponovala), by žalovaná mohla spôsobiť neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. 16. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku ), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie preto, ako vecne a právne správny potvrdil ( §387 ods.1, 2 CSP). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 18.04.2018 (§ 378 C.s.p., § 219 ods. 3 C.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu t.j. žalobca, právny zástupca žalobcu a žalovaná, právny zástupca žalovanej, upovedomení zákonným spôsobom. 17. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd vo výroku, v ktorom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej, ako zamestnávateľa dané žalobcovi, ako zamestnancovi dňa 02.12.2015 je neplatné a pracovný pomer medzi žalobcom, ako zamestnancom a žalovanou, ako zamestnávateľom trvá a súčasne žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 56.118,16 € brutto, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 3.934,83 € brutto: od 10.01.2016 až do zaplatenia, od 10.02.2016 až do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.934,83 € brutto: od 10.03.2016 až do zaplatenia, od 10.04.2016 až do zaplatenia, od 10.05.2016 až do zaplatenia, od 10.06.2016 až do zaplatenia, od 10.07.2016 až do zaplatenia, od 10.08.2016 až do zaplatenia, od 10.09.2016 až do zaplatenia, od 10.10.2016 až do zaplatenia, od 10.11.2016 až do zaplatenia, od 10.12.2016 až do zaplatenia, od 10.01.2017 až do zaplatenia spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.967,42 €: od 10.02.2017 až do zaplatenia, od 10.03.2017 až do zaplatenia, od 10.04.2017 až do zaplatenia, od 10.05.2017 až do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, potvrdil, pretože je v týchto výrokoch vecne správnym a keďže sa čiastočne stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, 2 C.s. p.). 18. V rámci odôvodnenia odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie takpovediac vyhovel žalobe žalobcu z dvoch dôvodov: 1) Na základe toho, že dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru boli nedostatočne určité, t.j. tak, aby nemohli byť zamenené s inými dôvodmi (§ 70 Zákonníka práce) a taktiež 2) z dôvodu, že žiadne porušenie pracovnej disciplíny žalobcom, tak ako ho tvrdila žalovaná nebolo vykonaným dokazovaním preukázané a už vôbec nebolo preukázané závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by bolo spôsobilé byť dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Inak povedané súd prvej inštancie s poukazom na výpovede svedkov konštatoval, že samotnými výpoveďami svedkov nebolo preukázané žiadne konanie žalobcu ( t.j. dôvod), ktoré by bolo porušením pracovnej disciplíny v zmysle Zákonníka práce. 19. Pokiaľ ide prvý dôvod, na ktorý poukázal súd prvej inštancie t.j., že dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru boli nedostatočne určité tak, aby nemohli byť zamenené s inými dôvodmi (§ 70 Zákonníka práce), v tejto súvislosti sa odvolací súd nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že dôvody okamžitého skončenia boli nedostatočne určité. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 M Cdo 2/2008, zo dňa 28.07.2008, podľa ktorého... „Skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede, pritom nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností (detailov), lebo pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného pomeru neplatná len vtedy, keď by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle ustáliť, prečo bola daná zamestnancovi výpoveď.....“ Z obsahu celého kontextu udalostí a skutkového stavu veci je zrejmé, že predmetom okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu bol skutok, ktorý sa odohral dňa 01.12.2015 t.j., že medzi žalobcom a generálnym riaditeľom žalovanej sa odohrala určitá výmena názorov, pričom uvedenému predchádzalo stretnutie na schodoch pri vstupe do budovy, kde taktiež malo dôjsť k určitej výmene názorov medzi žalobcom a L.. Z. N. (generálnym riaditeľom). Svedkom tejto výmeny názorov však nebol nikto, nakoľko pri danom incidente nebol nikto (okrem zúčastnených) prítomný. Je teda nepochybné, že určitý incident sa medzi žalobcom a L.. Z. N., ako generálnym riaditeľom žalovanej odohral, ktorého dôsledkom bola výpoveď zamestnávateľa, s poukazom na ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Z okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa vyplýva, že: „Z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého ste sa dopustili tým, že ste dňa 01.12.2015 v rozpore s článkom 1.7 ods. 2 Internej smernice 03-H3-2015 Etický kódex (ďalej len „Etický kódex“) hrubo správali a neprimerane vystupovali voči nadriadenému zamestnancovi spoločnosti, konkrétne voči generálnemu riaditeľovi, ktorého ste agresívnym spôsobom slovne napadli s vyhrážkami fyzického napadnutia a likvidácie.“ V súlade s čl. 8 písm. g) ods. 9 Internej smernice 02-P3-2013 pracovný poriadok (ďalej len „Pracovný poriadok“) považujú tento skutok za závažné porušenie pracovnej disciplíny, zároveň s ohľadom na nebezpečnosť konania žalobcu nemožno ponechať žalobcu v pracovnom pomere, ani počas výpovednej doby. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že výkladom prejavu vôle sa dá jednoznačne ustáliť, že predmetom okamžitého skončenia pracovného pomeru je predmetný incident medzi žalobcom V. L.. Z. N., ako generálnym riaditeľom žalovanej zo dňa 01.12.2015 zo strany zamestnávateľa formálne dostatočne vymedzený, takže sa nemožno stotožniť s výkladom súdu prvej inštancie v tejto časti odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý hovorí o tom, že predmetné dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru neboli dostatočne určité tak, aby nemohli byť zamenené s inými dôvodmi. Inak povedané zúčastneným stranám bolo zrejmé, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru je incident medzi žalobcom a generálnym riaditeľom žalovanej zo dňa 01.12.2015. V tomto bode odvolací súd s odôvodnením súdu prvej inštancie nesúhlasí, nakoľko má za to, že dôvod vymedzený v rámci okamžitého skončenia pracovného pomeru bol formálne špecifikovaný a dostatočne určitý. 20. Na druhej strane je však potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázala závažné porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, ktoré by bolo spôsobilé byť dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Súd prvej inštancie pritom vyhodnocoval jednotlivé výpovede svedkov ( svedkyne pani V., Z., T. A.. B., A.. N. a iné), pričom z jednotlivých výpovedí svedkov mal síce preukázané, že žalobca bol nervózny zvyšoval hlas a vošiel do kancelárie generálneho riaditeľa bez zaklopania, avšak žiadny zo svedkov nepočul, že by sa žalobca neprimerane správal, respektíve, že sa vyhrážal napadnutím a fyzickou likvidáciou generálneho riaditeľa. Inak povedané svedkyne, ktoré boli najbližšie k incidentu nepočuli konkrétne slová žalobcu, počuli iba zvýšené hlasy a krik. Výsluchmi svedkov bolo preukázané, že žalobca bol nervózny, gestikuloval a mal zvýšený hlas, avšak žiaden zo svedkov nevedel uviesť konkrétne výroky žalobcu, ktoré by potvrdili dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré v rámci okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedla žalovaná. Vzhľadom na to, že žalovaná, ako zamestnávateľ je povinná v konaní pred súdom (ako silnejšia strana v spore) uniesť dôkazné bremeno, ohľadom preukázania dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, v tejto súvislosti je potrebné sa stotožniť s názorom súdu prvej inštancie ohľadom neunesenia dôkazného bremena zo strany žalovanej vo vzťahu k dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ ide o námietky žalovanej uvedené v odvolaní, že žalovaná má za to, že vykonaným dokazovaním, a to predložením vyžiadaných listinných dôkazov z jej strany, ako aj výsluchom svedkov, boli jednoznačne preukázané tvrdenia žalovanej uvádzané v písomnom vyjadrení k žalobe a v jednotlivých dokumentoch vypracovaných v súvislosti s okamžitým skončením pracovného pomeru žalobcu u žalovanej, a zároveň nimi boli vyvrátené tvrdenia žalobcu uvádzané v žalobe, ako aj v samotnom výsluchu, resp. vyjadrení žalobcu na pojednávaniach, v tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že tvrdené skutočnosti neboli riadne preukázané. Je zrejmé a konštatoval to aj súd prvej inštancie, že svedkovia uvádzali rozpory v rámci svojich písomných vyjadrení doručených súdu prvej inštancie a následne v rámci výsluchu v konaní pred súdom prvej inštancie, nakoľko pri samotnom výsluchu v konaní pred súdom prvej inštancie, už nevedeli uviesť konkrétne výroky žalobcu t.j. týmto spôsobom preukázať tvrdenia žalovanej. Taktiež súd prvej inštancie poukázal na rozporné výpovede A.. B. V. A.. N. ohľadom priebehu gremiálnej porady a správania sa žalobcu na nej. Vzhľadom na to, že tu boli rozporné výpovede jednotlivých svedkov, ako aj vzhľadom na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie ani jeden navrhnutý a vypočutý svedok (okrem L.. N., ktorý bol predmetom incidentu so žalobcom a realizoval okamžité skončenie pracovného pomeru) nepotvrdil tvrdenia žalovanej o vyhrážaní sa a fyzickej likvidácii zo strany žalobcu, bolo potrebné predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru vyhodnotiť ako neplatné z dôvodu nenaplnenia hmotnoprávnej podmienky dôvodnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a to porušenia pracovnej disciplíny závažným spôsobom, s poukazom na ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej, táto napadla celý výrok vo vzťahu k neplatnému skončeniu pracovného pomeru, avšak výšku priznanej náhrady mzdy nijakým spôsobom v rámci odvolania nerozporovala, a preto odvolací súd s poukazom na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie predmetný výrok bez ďalšieho ako vecne a právne správny potvrdil. Na základe vyššie uvedeného bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne a právne správny potvrdiť ( § 387 ods. 1, 2 CSP). 21. Žalovaná vo svojom odvolaní s poukazom na § 181 ods. 2 C.s.p. uviedla, že nevyjadrením predbežného právneho názoru sa súd prvej inštancie dopustil nesprávneho procesného postupu, čím malo byť porušené právo žalovanej na spravodlivý súdny proces. V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že na str. 4 zápisnice z pojednávania zo dňa 21.09.2016, v zmysle ustanovenia § 181 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie uviedol, ktoré tvrdenia a skutočnosti sú medzi sporovými stranami nesporné a ktoré sú naopak sporné, a vo vzťahu ku ktorým bolo potrebné vykonať dokazovanie, ak ich sporové strany chceli náležite preukázať. Z uvedeného bolo zrejmé, aj predmetné právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie, nakoľko takéto právne posúdenie zo strany súdu nemusí súd osobitne odôvodňovať, čím by v podstate predstihol náležitosti verejného vyhlásenia rozsudku, ale takpovediac má vytvoriť priestor procesným stranám na prehodnotenie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov, čo sa v danom prípade aj stalo. Inak povedané ide o inštitút, ktorého účelom je zefektívnenie, zrýchlenie a zjednodušenie sporového konania, vrátane prevencie takzvaných prekvapivých súdnych rozhodnutí. V danom prípade z uvedeného prednesu zo strany súdu bolo možné zistiť, ktoré skutočnosti budú predmetom dokazovania s ohľadom na sporný skutkový stav veci. S ohľadom na to, že v civilnom sporovom konaní je vecou sporových strán, aby navrhli dôkazy, ktoré sa majú v konaní vykonať na preukázanie ich tvrdení a že súd rozhoduje iba na základe zisteného skutkové stavu, pričom nie je jeho povinnosťou vykonávať dôkazy, ktoré strany nenavrhli (§ 185 ods. 2 C.s.p.), s výnimkou ustanovenia § 319 C.s.p. svedčiacou však iba v prospech žalobcu, ako slabšej strany sporu, bolo povinnosťou žalovanej navrhnúť také dôkazy, aby preukázala a náležitými dôkazmi podložila svoje tvrdenia. Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. 22. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). 23. Správnosť odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie spočíva v správnej aplikácii v rozsudku citovaných ustanovení Zákonníka práce na zistený skutkový stav veci, nebola porušená zásada rovnosti zbraní ( § 18 veta prvá O.s.p.); porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.01.2015, sp.zn. 6 Cdo 273/2014; (porovnaj tiež rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 14.12.2010, č. 24880/05 vo veci Ladislav Holub v. Česká republika, zo dňa 29.03.2011, č. 17696/07 vo veci Jan Čavajda v. Česká republika, zo dňa 29.03.2011, č. 9965/08 vo veci Vladimír Matoušek v. Česká republika). Na tomto mieste odvolací súd pripomína ustanovenie § 193 CSP, podľa ktorého je súd viazaný (o.i.) rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týka základných ľudských práv a slobôd. 24. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p.. Keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, vznikol mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 25. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).